Ohľadom bližších úprav živelného poistenia dovoľujem si poukázať na návrh zákona o živelnom poistení zemedelskom, ktorý dňa 15. mája 1930 podala parlamentu strana, ktorú mám česť zastupovať, a na jej interpeláciu o živelnom poistení, adresovanú vláde dňa 6. mája 1931. Očakávam, že dôležitá táto otázka pre našich roľníkov bude už konečne upravená, a to zákonom v každom smere vyhovujúcom, a že nebudeme museť siahať každý rok ku dočasným zákrokom, s ktorými nikto nemôže byť spokojný.
Ďalším opatrením ku zmierneniu kríze našich roľníkov je štátna pomoc zadlženým zemedelcom. Dnešná poľnohospodárska kríza, behom ktorej ceny poľnohospodárskych výrobkov klesly viac než o 1/3, musela mať za následok postupné zadlžovanie celého vonkova. Roľník dostáva stále menej, ale jeho platobné povinnosti a výdaje sa nemenia. Ceny priemyselných výrobkov, hospodárskych strojov a náradia, potrebné do domácnosti, buď vôbec, alebo pomerne veľmi málo klesly. O lacnote sa píše len v novinách. Musíme poukázať na to, že zemedelskou krízou boly znehodnotené aj zemedelské pozemky a domy a pomoc treba poskytnúť najmä tým, ktorí sa zadlžili v dôsledku stavieb a oprav, ktoré bolo nutno po požiaroch a živelných katastrofách previesť a v dôsledku splácania dedických podielov atď. Podpora nech je poskytnutá zo štát. príspevkov ku zúrokovaniu a splácaniu dlžôb zadlžených roľníkov. Treba pomýšľať aj na vybudovanie trvalej úverovej pomoci zemedelcov zo štátnej podpory. I tu sa odvolávam na návrh strany, ktorú mám česť zastupovať: č. 1088/3. III. volebné obdobie, 4. zasedanie, návrh poslanca Knotka a druhov o štátnej pomoci pre zemedelcov.
Slávna snemovňa! Ja som si dobre vedomý toho, že príčina zemedelskej kríze má hlboké korene. Ale práve preto treba zemedelským problémom a potrebám našeho roľníka tú najväčšiu pozornosť a najväčšiu pečlivosť venovať.
Vidíme na štátoch agrárnych, že z dnešnej hospodárskej kríze vychádzajú pomerne neotrasené a s najmenším počtom nezamestnaných.
Pán min. predseda vo vládnom prehlásení v parlamente nepovedal nič bližšieho o jasnom vládnom programe. Naša zemedelská verejnosť žiada si súrneho vysvetlenia a uistenia ohľadom zemedelských otázok: Roľník prv, než by sa pustil na budúcu jar do práce, musí mať zábezpeku, že nebude pracovať darmo, že nebude pracovať ku svojej škode, že nebude hazardovať s ostatnými prostriedkami, ktoré má po ruke, a že sa nevydá v nebezpečie úplného zruinovania, ale že jeho podnikanie má nádej na úspech. Správnosť tohoto stanoviska dokazujú každoročné vyjednávačky o ceny cukrovej repy.
A keď už spomínam otázku cukrovej repy, dovoľujem si poznamenať, že doterajšie cukrové hospodárenie nebude možno udržať na dlhšiu dobu. S jednej strany ani štátna pokladnica to nesnesie, aby ztratový export z verejných prostriedkov bol udržiavaný, s druhej strany ani v panujúcej ťažkej hospodárskej krízi nie je možné odôvodniť vysoké ceny konzumného cukru a konečne ani s hľadiska pestiteľov je doterajší stav naďalej neudržateľný. Už od niekoľko rokov sa tak stanovuje cena cukrovej repy, že sa vypočíta pomerná cena vyrobeného cukru, určeného jednak pre tuzemský konzum, jednak pre vývoz a vypočíta sa režijná cena cukrovarov. Ku tejto základnej cene sa pripočíta participácia (účasť) cukrovej repy na t. zv. fonde repársko-cukrovarníckom. Tento fond pozostáva zo zvýšenej ceny konzumného cukru po 25 Kč zo sníženej dane z obratu po 10 Kč a z refundácie daní obchodných. Zo spoločného fondu sa mimo iného vypláca v prvom rade určitá čiastka rafineriám ako všeobecný príspevok na podporovanie vývozu, ďalej príspevok roľníckym rafineriám a len zbývajúca čiastka sa dá ako príplatok ku základnej cene repárom.
Už podelenie rafinerií z fondu je nesprávne, lebo neberie sa pri ňom žiadon ohľad na polohu (dopravnú disparitu jednotlivých závodov) a v dôsledku toho je samozrejmé, že závody s výhodnou polohou k odbytišti, a to sú práve ohromné koncerny polabské, pochodia pri tom spôsobe podelenia o moc lepšie ako ostatné, lebo čím ďalej sú závody k východu, o to sú na tom horšie. Terajší spôsob znamená teda podporovanie veľkým bankám patriacich závodov z verejných prostriedkov.
Veľkou krivdou našich repárov je hlavne výpočet režie cukrovarníckej. Bolo by samozrejmé, že by sa maly brať do ohľadu režijné položky iba takého závodu, ktorý hospodárne pracuje. Naproti tomu terajší stav je ten, že naši repári musia znášať zo svojho neodôvodnene vysoké režie cukrovarov s nevýhodnou polohou, prípadne cukrovarov pri nepriaznivých pomeroch pracujúcich a zadlžených tak, že nie sú v stave zakryť aspoň takú cenu, ktorá by kryla výrobné náklady.
Skutočnosťou je teda to, že veľké obete prináša štátna pokladnica a konzument bez toho, že by repár udržal neúmernú cenu len preto, aby sa ztratový vývoz a s ním neodôvodnene vysoký počet cukrovarov udržal.
Trocha lepšie pomery sú v liehovom hospodárení a je však bezpodmienečne potrebné, aby konečne vyriešená bola otázka miešania benzínu s liehom. Hornaté kraje Slovenska majú na tom rozhodne záujem. Tu musím poznamenať, že držím za potrebné sjednať liehový zákon, aby liehová výroba bola postavená na pevný základ, lebo terajšie hospodárenie na podklade vyhlášiek je naďalej ťažko udržatelné a zásah s preradením dovozu obilia do povoľovacieho riadenia, poťažne sriadenie povoľovacej komisie a začiatok učinkovania prišly, bohužiaľ, neskoro. Keby komisia bola začala učinkovať hneď po žatve, bolo by bývalo znemožnené, aby sa k nám valilo cudzie zbožie za nízke ceny. Za dva mesiace po žatve nezabránilo sa tomu, aby sa tuzozemské ceny srútily bez toho, že by konzument z nízkych cien dačo bol ziskal. Pokiaľ sa rozdelenia dovozného kontingentu týka, držím za nespravodlivé, aby sa jednotlivé družstvá (centronákupňa, kooperatíva) držaly monopolu. Pri dostatočnej dobrej vôli by sa našiel spôsob, ktorý by umožnil dovoz každému, kto toho potrebuje, a to bez ukrátenia mlynov a obchodníkov a pri vylúčení každej špekulácie. Žiadam vládu, aby v týchto smeroch sdelila parlamentu svoje plány a aby zemedelským otázkam vo vládnom programe vyhradila jejich dôležitosti zodpovedajúce miesto.
Rozpočet ministerstva zemedelstva je pre budúci rok snížený z 243 na 231 mil. Kč. Menšie sú položky na zemedelské školstvo a iné vzdelávajúcie prostriedky, na sociálnu pečlivosť o zemedelcov, do ktorej spadá aj pečlivosť pre poľnohospodárske robotníctvo na Slovensku, na priame zveľadenie poľného hospodárstva, na zveľadenie výroby živočišnej, na zemedelské výzkumníctvo, na priame zveľadenie lesného hospodárstva a na informačnú a na štatistickú službu ministerstva zemedelstva, teda takmer všetky hlavné položky sú menšie. Je jasné, že to bude mať za následok menej výdatnú pečlivosť o poľnohospodárske zveľadenie.
Očakávam, že ministerstvo zemedelstva bude s najväčšou svedomitosťou usilovať aj s týmito skromnejšími prostriedkami vydať to najlepšie, pomôcť roľníkovi pri každom jeho kroku, a to bez rozdielu jeho politického presvedčenia! Musíme sa už natoľko naučiť chodiť v demokracii, že dôvod pre zásah verejnej moci je bezpodmienečná potreba občana a nie politická legitimácia. Slovom: treba nám viac nestranosti a treba nám viac spravodlivosti! Málo smyslu pre ňu bolo prejavené na pr. pri nedávnom ustanovení Zemedelskej rady pre Slovensko, ale to je kapitola pre seba.
Slávna snemovňa! Prechodiac na otázky školského rezortu, chcem sa najprv aspoň v hrubých náznakoch zmieniť o kultúrnom položení Slovenska.
Dúfam, že nemusím poukázať na ten neblahý stav v minulosti, ktorý možnosť rozrastenia sa slovenského kultúrneho života stlačil na tú najmenšiu mieru. Tieto veci sú dobre známe. Keď to spomínam, činím to preto, aby som upozornil, že slovenská kultúra, minulosťou vybitá a krajne oslabená, dostala sa i na voľnom demokratickom zápasišti poprevratovej doby do veľmi ťažkej, nevýhodnej konkurencie s vyvinutou a dobre vyzbrojenou kultúrou maďarskou, poneváč nebola v takej miere podporovaná, aká by bola postačila pre jej zdarný regeneračný rozmach, ovšem vždy sa nemohla celkom vymaniť z uponižujúcej úlohy popelušky.
Kto vidí ako na Slovensku i dnes, a to i po slovenských našich mestách, kvitne, alebo bujni maďarský duch, ten uzná, že moje označenie je nie prehnané. Sami Maďari vo svojich početných prejavoch, vo svojej zahraničnej propagande, veľmi často sa honosia supremáciou maďarskej kultúry na Slovensku. Bohužiaľ, v tomto tvrdení posilňuje ich nápadná pomalosť postupu, ako si slovenský duch vydobýja odcudzený terén. Že sama podstata našej národnej obrody kotviaca v hesle "učiniť Slovensko slovenským" tvorí nedostatočným tempom i v krajoch slovenských, toho dôkazom je, že ten prejav, ktorý učinil nedávno predseda maďarských kresťanských socialistov, pán posl. Szüllö, keď vyhlásil vo slovenskej Žiline, že skvelý volebný výsledok docielil tam, kde vraj Maďari a Slováci ruka v ruke zápasili o to, aby vedenie zaistili jeho strane, a síce v Štiavnici, vo Vrábloch a v Pohronskej doline. To je dôkaz, že sú to ešte vždy - aby som použil vlastný výraz p. posl. Szüllö - "nemúdri Slováci, ktorí ešte vždy nepraštili očistcami slovenskej národnej kultúry a ovlivňované maďarskou myšlienkou, ostávajú jej najlepším nástrojom".
Slávna snemovňa! I keď ma tento smutný stav veľmi nemilo zaráža, ja sa mu nečudujem. Slovenský kultúrny život od prevratu podnes sa ešte vždy nezmôhol vyvinúť takú magnetickú silu, ktorá by strhnula do svojej sféry všetko, čo bolo odcudzené, čo do nej patrí a ktorá by podľa počtu obyvateľstva plným právom zaistila slovenskej kultúre primát na Slovensku.
Upozorňujúc na tento smutný stav, považujem za prvotriednu povinnosť našej osvetovej správy, aby slovenskú kultúru všemožne podporovala, aby jej pomáhala tak, aby dosiahla toho vedúceho miesta, ktoré jej na Slovensku patrí, a aby bola schopná dosiahnuť ten veľký cieľ, ktorý má uskutočniť v čsl. spolužití, totíž: Jednotu ducha vo sväzku pokoja.
Nedávno pri zakladaní maďarskej spoločnosti pre vedu, literatúru a umenie v Bratislave povedal pán minister školstva a národnej osvety dr Dérer, že "československá vláda považuje za svoju poprednú povinnosť starať sa o maďarskú kultúru".
Slávna snemovňa! Nezávidím tohoto uistenia našim maďarským spoluobčanom, je mi len ľúto, že sa podobných štedrých záruk nedostáva i slovenskej kultúre. Preto keď dnes pre očakávaný odboj maďarskej myšlienky dostalo sa našim Maďarom takéhoto posilnenia, považujem za nanajvýš potrebné, aby sa vo zvýšenej miere dbalo i o slovenský duchovný život, o jeho vyzbrojenie, potrebu zavedenia schopnou silou. Že tieto, ináče samozrejmosti, zdôrazňujem, robím tak preto, lebo považujem za odôvodnenú často opakovanú sťažnosť slovenských kultúrnych pracovníkov, že atmosféra pre slovenské kultúrne zveľadenie je hodne tiesnivá.
Dávam výraz tomu presvedčeniu, že len skrz-naskrz pravým národným duchom presiaknuté a slovenským kulturným životom obrodené Slovensko môže tvoriť pravú záruku pre vyššiu synthézu československú a môže priviesť vývoj našeho spolužitia k tej želatelnej méte, ktorú som spomnul, totíž "K jednote ducha vo sväzku pokoja".
Preto reklamujem pre slovenskú kultúru a jej ustanovizne: Slovenská Matica, Muzeálna slov. spoločnosť, Slovenské Národné divadlo, Spolok Sv. Vojtecha, literárne a umelecké spolky, plne zaslúžené porozumenia a pomoc. Urobiť Slováka kultúrne silným znamená: Urobiť ho pánom Slovenska a tým sa stane najpevnejšou oporou republiky.
Slávna snemovňa! Tu práve považujem za vhodné zmieniť sa o veľmi známej a dôležitej události, ktorá znamená starodávny lesk našej kultúry. Je to oslava 1100 výročia posvätenia prvého kresťanského chrámu v Nitre, ktorá sa v blízkej budúcnosti pripravuje. Prípravný výbor týchto Privinovských slavností chystá v rámci okázalých celonárodných a celoštátnych osláv vyzdvihnúť veľký význam tohoto počiatku našej kultúry a súčasne našich dejín.
Neboli by sme sebehodným národom a zaiste by sme jednu z najvážnejších svojich povinností stranou nechali, keby sme si i napriek nespočetným životným starostiam svojím už teraz nevšímali tých veľkolepých národných slávností, ktoré sa Prípravným výborom Privinovských slávností v Nitre pripravujú, a to podľa kontemplácie menovaného výboru r. 1933. Keďže tu ide o oživotvorenie jednej najvýznamnejšej kapitoly dejín Slovákov, ide o oslávenie prvého nášho prevratu, ktorý prevrat určil osud Slovákov na dlhé tisícročia, označil ich miesto v dejinách národov, poskytol nám prameň kresťanskej kultúry, ktorá nás - vďaka Prozretelnosti - zachovala i v dobách nesmiernych víchric a krutého násilia, preto našou povinnosťou bude osvojiť si záležitosť privinovských slávností, poskytnúť pomocnej ruky Prípravnému výboru v Nitre a s plnou ochotnosťou pričiniť sa o to, aby tie pamätné slávnosti boly rozmerov celoštátnych, okázalé, dôstojné a aby sa čím dôkladnejšie využily k vyhlbovaniu národného povedomia medzi mládežou a ľudom slovenským.
Považujem túto našu povinnosť za dôležitú tým viac, lebo tu máme príležitosť vhodnú čeliť záhubným protinárodným vlilivom a rozvratným úsiliam bolševických agitátorov, ktorí zneužívajúc hospodársku biedu, usilujú sa odvrátiť náš ľud od tradicionálnych zásad nacionalizmu a najnovšie rozprestreli svoju komunistickú sieť i na útlu mládež slovenskú. Hrešili by sme i proti svojmu národnému povolaniu, keby sme tieto slávnosti aj po tejto stránke náležite nehodnotili.
Tisíc a jednosto rokov uplynulo od tej doby, keď knieža Privina bol ešte ako pohan Mojmírom, panovníkom moravských Slovákov napadnutý a zo Slovenska vypudený. Utiekol k Ratbodovi do dnešného Rakúska, pravdepodobne do Tullnu, kde sa utiekal o pomoc. Ratbod predstavil ho Ľudvíkovi, nem. panovníkovi v Regensburgu, ktorý ho dal kresťanskej viere vyučiť a na majetku soľnohradského arcibiskupa Adalráma v obci Treizma (blízko Santpöltenu) v kostole sv. Martina pokrstiť. Ako pokrstený slovenský knieža pomocou Ratboda, ktorý držal v moci i Zadunajsko (Pannoniu), dostal sa zpäť na Slovensko, kde v Nitre okolo r. 830 z povďačnosti Bohu vystavil kostol, ktorý posvätil arcibiskup Adalrám iste medzi r. 830-836. Súčasne prijali kresťanstvo: rodina Privinová, jeho syn Kocel a slovenskí veľmoži, ktorým činom uvedené bolo najsamprv v Nitre a potom na Slovensku kresťanstvo. Knieža Privina ešte pred r. 838 pohnevajúc sa s Ratbodom, opustil navždy Slovensko, ale ním uvedené dielo kresťanstva ostalo na Slovensku navždy upevnené.
Z tohoto povrchného náčrtu historických dát môžeme konštatovať, že zo Slovanov severných prijali kresťanstvo najprv naši predkovia Slováci a tým vstúpili do kultúrnej jednoty západoeuropskej. Ak by sa Slovania ríše Veľkomoravskej z iniciatívy Privinovej neboli prispôsobili novým pomerom na západe, neboli by iste ušli smutnému osudu národov, ktoré právo preto zahynuly, lebo nemaly obozretných panovníkov, ako bol náš Privina, že vo svetovom závodení národov len pričlenením k západnej kultúre bude môcť obstáť. Sme teda medzi súsednými národmi prvým členom civilizovaných národov europských, lebo náš základ kresťanskej kultúry je 1100 rokov starý. Tento fakt konštatovať a ním podoprieť národnú hrdosť ľudu slovenského je v danej dobe tým potrebnejšie, keďže v niektorých vrstvách obyvateľov na Slovensku ešte vždy panuje názor vnucovaný im stoj čo stoj i za cenu falšovania dejín zástupcami predošlého cudzieho režímu, ktorému veľmi záleželo na cieľuvedomom opravovaní historických dát, aby slovenský ľud bol postupne izolovaný od všetkých historických prameňov, ktoré by boly chovaly a rozdmýchaly jeho slovenské národné povedomie, preto násilu rozširoval názor, že Slováci tiež prvému maďarskému kráľovi ďakujú svoju kresťanskú kultúru.
Máme teda sto dôvodov k tomu, aby sme pripravovaným Privinovským slávnostiam už teraz venovali náležitej pozornosti, pomohli čím intenzívnejšie oživiť v dušiach slovenských rozpomienky na niekdajšiu slávu našu, lebo všetky národy ssajú svoje životné národné sily z pamiatok svojej minulosti a čerpajú ich tým istejšie a hojnejšie, čím sú tie pamiatky staršie. Široké vrstvy Slovákov musia byť i týmito slávnostiami preniknuté živou vedomosťou, že naši praotcovia boli somknutí nie so zadunajskými cudzincami, ale s bratmi zamoravskými v jednej spoločnej vlasti, so spoločnými národnými a kultúrnymi ideálmi, preto náš terajší štátny útvar nie je novým útvarom, ale obnovením tej spoločnej niekdajšej mocnej ríše, na lone ktorej žili sme v svornosti, ktorá svornosť má teda byť tiež obnovená vo spoločnom záujme všetkých nás Slovákov a Čechov rovnako.
Úfame, že dôvody veľkého národného významu slávností dostatočne si ocenia, všimnú i vládne kruhy, povolané dodať im celoštátny ráz, aké boly i svätováclavské slávnosti, ktoré - ako je známo - maly pre nás i medzinárodný význam. Za dnešných agitácií revizionistických kruhov, namierených proti našej republike, je prepotrebné hlásať svetu, že naša republika bola prvým hniezdom západnej kultúry v strednej Europe. I tento medzinárodný moment odôvodňuje moje slová, ktorými opätovne odporúčam túto záležitosť do pozornosti. Význam týchto slávností ocenil p. prezident republiky, keď zo svojich súkromných prostriedkov venoval prípravnému výboru 10 tisíc Kč.
Zvláštnej pozornosti zasluhuje ľudové školstvo, poneváč ono podáva celej spoločnosti základy vzdelanosti a zato od úrovne ľudového školstva závisí vo veľkej miere mravný a hmotný dobrobyt občianstva.
Tento veľký význam ľudového školstva mňa núti poukázať na niektoré ťažkosti, s ktorými toto školstvo na Slovensku musí zápasiť a ktoré mu prekážajú, aby mohlo rozvinúť svoju činnosť tak, ako to verejný všeobecný záujem vyžaduje.
Tieto ťažkosti sú tak osobného ako aj vecného rázu.
1. Najväčšia rana nášho ľudového školstva po stránke osobnej je veľký nedostatok kvalifikovaného učiteľstva. Tento nedostatok pociťuje nielen cirk. školstvo, lež aj štátne a obecné, poneváč príčiny tohoto nedostatku zastihujú všetky školy bez rozdielu.
Zákonom zo dňa 13. júla 1922, č. 226 Sb. z. a n., bola zavedená 8 ročná školská dochádzka. V smysle tohoto zákona počet žiactva ľudových škôl značne vzrastol, musely byť systemizované nové učit. stanice, a to tým viac, poneváč aj prípustný počet žiactva jednotlivých tried bol zredukovaný.
Triedy ľudových škôl sa takto rozmnožovaly, avšak nebolo postarané o dosť učiteľov. Ba naopak, počet týchto bol ešte obmedzený, zavedením numeru clausu na učiteľských ústavoch. Dnes sa tento nedostatok doplňuje tak, že sa rad českých abiturientov z Čech a Moravy nasadzuje na Slovensko, ale naproti tomu naši uchádzači do učiteľských ústavov odchádzajú s plačom preto, že ich tam neprijali.
Na jednej strane triedy škôl sa rozmnožovaly a na druhej strane opatrenia školskej správy boly práve opačné, nebolo totižto dbané toho, aby sa nové triedy kvalifikovanými učiteľmi mohly obsadiť. Tieto protichôdné opatrenia zapríčinily, že dnes na veľmi mnohých školách vyučujú nekvalifikovaní, výpomocní učitelia, čím zaiste všeobecná úroveň nášho školstva klesla.
Pripomínam tento smutný zjav preto, aby sa reformy v obore ľud. školstva zavádzaly až po dôkladnom premyslení a aby sa hlavne myslelo na následky, ktoré prípadné ďalšie reformy zapríčiniť môžu.
Často sa zdôrazňuje, že škola musí byť v úzkom spojení s rodičovským domom, má pracovať v súlade s týmto a majú si vzájomne pomáhať. Potreba tohoto plynie z prírody veci. Škola má nie len vyučovať, lež aj vychovávať. Dieťa obdrží svoju prvú výchovu v rodičovskom dome, škola má na túto výchovu nadviazať, túto prehĺbiť a povzniesť. To je len tak možné, keď títo výchovní faktori, rodina a škola, nie sú v rozpore, keď na tých istých výchovných zásadách spočívajú.
Túto spolupatričnosť rodiny a školy chcú pestovať aj t. zv. rodičovské sdruženia, ktoré majú byť sriadené pri každej škole. Idea celkom dobrá a správna. Rodina a škola sú na seba odkázané, škola potrebuje opory rodiny a rodina zase práce školy.
Z tohoto plynie, že škola musí šetriť právo rodiny, ktoré je prvšie a nesmie svoju výchovnú prácu namieriť proti duchu, ktorý panuje v rodine. Dieťa patrí v prvom rade rodičom a títo sú v prvom rade oprávnení ustáliť, ako chcú mať svoje dieťa vychované.
Prizvukujem tieto zásady len preto, lebo často nie sú zachovávané a stáva sa, že škola krivdí dieťaťu a rodičom tým, že vo svojej výchovnej práci koná proti rodičom.
Znám jeden eklatantný prípad. V jednej obci na Považí je štátna ľudová škola. V dobe, keď sa táto škola sriadila, obec si smluvne zabezpečila, že na tejto škole len katolícki učitelia budú ustanovení. Vec samozrejmá, keďže je obec čisto katolícka. Na tejto škole účinkuje učiteľ bez vyznania, ktorý katolíckom žiakom zakazuje kresťanský pozdrav, chová sa voči kat. cirkvi nepriateľsky a chcel by svoje neverecké zásady vštepiť aj do sŕdc katolíckych dietok.
Škola a učiteľ, ktorého udržujú a platia daňujúci občiania, má učinkovať v duchu, v akom si to rodičia žiadajú. Tohoto samozrejmého práva sa nikdy nezriekneme a musíme dôrazne žiadať, aby takéto krivdy boly odstránené.
Ľudové školy na Slovensku zápasia aj s mnohými vecnými ťažkosťami. Najväčšia ťažkosť plynie zo spomenutého zákona o osemročnej školskej dochádzke ako aj z ustanovenia o najväčšom prípustnom počte žiactva jednotlivých tried. Tieto ustanovenia nutne vyžadujú rozšíriť takmer každú školu. Avšak toto rozšírovanie škôl kladie mimoriadne veľké ťarchy na udržovateľov, na politické, poťažne cirkevné obce. V terajšej hospodárskej kríze je takmer nemožné zaobstarať potrebný náklad a za to nemalo by sa na udržovateľov škôl tak naliehať, aby rozširovaly školy, kým terajšie neutešené finančné pomery trvajú.
Udržovateľom škôl treba aspoň tú úľavu dať, že sa striedavé vyučovanie na školách ľudových povolí aj v budúcom školskom roku a neprevedie sa § 5 zák. č. 226/922 Sb. z. a nar. (zákon zo dňa 13. júla 1922, ktorým sa menia a doplňujú zákony o školách obecných a občianskych), nakoľko sa tento týka počtu žiactva v školskom roku 1932/33. Dľa tohoto paragrafu v tomto školskom roku má sa snížiť najväčší počet detí v škole jednotriednej na 50 žiakov a v triedach ostatných škôl obecných na 60 žiakov. Prakticky to toľko znamená, že takmer každú školu treba znovu rozširovať sriadením nových tried. V terajšej finančnej tiesni nemalo by sa na toto naliehať. Intencia zákona je dobrá, avšak tu máme do činenia s vis maior, ktorú okolnosť ani zákonodarca nemohol predvídať. S uznaním treba poznamenať, že mnohé, najmä cirkevné školy predsa boly rozšírené aj vzdor veľkým ťažkostiam.
Len ľutovať treba, že štátna školská správa macošsky zachádza s udržovateľmi cirkevných škôl, keď tieto cirkevné školy rozširujú. § 43 zák. čl. XXXVIII z r. 1868 zabezpečuje obciam štátnu subvenciu na stavby škôl, nečiniac rozdiel medzi cirkevnými alebo inými školami. Vzdor tomu štátna školská správa odmieta žiadosti polit. obcí o subvenciu na stavbu cirk. škôl, vysvetľujúc si cit. paragraf, že sa on na cirk. školy nevzťahuje. Oproti takému výkladu musíme sa rozhodne ohradzovať a žiadať, aby aj stavby cirk. škôl boly podporované zo štátnych prostriedkov, tak ako to zákon umožňuje. Cirkevné školy sú rovnocenné s ostatnými, majú krásnu minulosť, plnia tú istú prácu, čo štátne a zato sa s nimi aj rovnomerne má zachádzať.
Musím poukázať aj na ťažkosti, ktoré sa vyskytujú okolo úhrady rozpočtových potrieb ľudových škôl.
Podľa §u 11 zákona č. 169/1930 Sb. z. a nar. má sa poskytovať obciam prídel na úhradu rozpočtových potrieb. Sem patrí aj úhrada rozpočtov škôl a to aj cirkevných. Obec má nárok na prídel z vyrovnávacieho fondu krajiny, nakoľko jej nestačí zákonom určená obecná prirážka. A tu treba poukázať na nemožný stav, do ktorého sa udržovatelia škôl dostali. Krajinský úrad v Bratislave svojím obežníkom zo dňa 17. septembra 1931, č. 268.831/4/31, upozornil na to, že na priznané krajinské príspevky bude sa obciam vyplácať najviac 42-44% z priznaného prídelu.
Kde zaobstarať chybujúcu čiastku 58%? Vyššie obecné prirážky vybierať neslobodno a krajinský úrad celý priznaný prídel poukázať nemôže. Týmto sa dostáva školstvo do krízy, ktorá môže podlomiť jeho vývin a pôsobenie.
A teraz niečo zo slovenskej samosprávy, poťažne o možnostiach hospodárenia samosprávnych sväzkov, t. j. zeme slovenskej, okresov a obcí.
Stav hospodárenia týchto samosprávnych sväzkov je jedným slovom žalostný, poneváč prostriedky, rešp. pramene príjmové, ktoré im dnes platné zákony dávajú k dišpozícii, sú naprosto nedostatočné k zaplneniu tých úkolov, ktoré ím verejná správa ukladá, a nemôžu uspokojiť potreby občianstva ani v miere najskromnejšej. Dôsledky známych zákonov č. 77/1927, novelizovaného zákonom č. 169/1930, ktorými bol uzákonený po prvé u nás limit prirážkový a na miesto tohoto úbytku boly poskytnuté samosprávnym sväzkom určité prídely zo štátnych daní, uvedené v §e 10 zákona č. 169/1930, prejavujú sa najmä na Slovensku v najostrejšej forme a to najviac u našich obcí a okresov, poneváč prídely určené pre tieto sväzky sú naprosto nedostatočné a nemôžu pri dnešnej výške týchto dotacií nikdy nahradiť úbytok príjmov, nastalý limitom obecných príražok. O zemský príspevok zo spomenutej dotácie požiadalo zemský výbor na Slovensku v r. 1931 cca 1900 obcí s vykázaným schodkom, podľa schválených obecných rozpočtov cca Kč 103,000.000. Na tento obnos celkového schodku priznal zemský výbor, po prísnom a položkovom skúmaní každého jednotlivého rozpočtu, spolu obnos potrebných príspevkov cca Kč 40,000.000. Poneváč ale dotácia určená v zemskom rozpočte, podľa § 11, odst. 4. z. č. 169/1930 na účele príspevkov obciam obnáša iba Kč 18,000.000, bude možné skutočne vyplatiť jednotlivým obciam z priznaného príspevku iba cca 44%, čo znamená, že potreba priznaných príspevkov v obnose Kč 22 mil. zostane neuhradená a len na papieri. Porovnáme-li výšku dotácie 18 mil. s celkovým schodkom schválených obecných rozpočtov Kč 103 mil. - ako som už uviedol -, vidíme, že pre preliminované potreby obcí v obnose Kč 85 mil. nieto vôbec žiadnej úhrady a zostanú v dôsledku toho všetky tieto - a to najnutnejšie - potreby slovenských obcí v obnose Kč 85 mil. v r. 1931 neukojené, t. j. neprevedené.
A predsa nikto sa iste neodváži tvrdiť, že by preliminované potreby v obnose Kč 85 mil. pri 1900 obciach boly snáď prehnané. Nie, tuná je skryté iba to najnutnejšie, čo v každom smere zaostalé obce slovenské k svojmu životu hospodárskemu i kultúrnemu potrebujú.
Nie lepšie sú na tom sľovenské okresné hospodárstva. Hoci hospodárenie slovenských okresov má za sebou iba kraťučkú dobu svojho jestvovania, vykázalo 25 zo 77 okresov v r. 1931 nekrytý schodok v obnose takmer Kč 26,000.000, na ktorý im priznal zemský výbor potrebu príspevku cca 4 1/2 mil. Kč. Posudzoval teda rozpočtovú potrebu okresov veľmi prísne, avšak vzdor tomu ani tento nepatrný obnos, nepatrný vzhľadom na počet žiadajúcich okresov (25!), nebude možné celý vyplatiť, poneváč dotácia, určená pre okresy v zemskom rozpočte obnáša iba Kč 4 mil. Dostanú teda aj okresy z priznaného iba necelých 90%!
Je to veľmi smutný obraz financií slovenských obcí a okresov len z r. 1931 zvlášte, keď ho porovnáme s požiadavkami obcí a okresov v Čechách a v zemi Moravskosliezskej, a keďže uvážime, že slovenský zemský výbor uznávajúc skutočnú potrebu slov. obcí a okresov nedal okresom a obciam k príspevkovým účelom, podľa §u 11, odst. 4. z. č. 169/1930 len púhe 4/5 z dotyčnej dotácie, ale ponechal im ju celú. Peršpektiva pre r. 1932 je tým beznádejnejšia, poneváč zemský výbor slovenský, v dôsledku intenzívnej nekrytej potreby vlastného zemského hospodárstva v r. 1932, je nútený snížiť i túto, dnes nedostatočnú dotáciu 22 mil. Kč a obmedziť ju na zákonom predpísané 4/5! Je nedohľadné, čo potom bude s hospodárstvom našich obcí a okresov.