Nedostatok zákona o oboroch pôsobnosti ministerstiev pociťuje sa v účinkoch v celej republike, a to vo skutkoch. Avšak tu je tiež otázka ministerskej zodpovednosti. Veď vo veľkom politickom spore vedenom práve proti Stříbrnému bolo predsednícky zistené, že nieto príslušného zákona o ministerskej zodpovednosti. Rámcový zákon ústavný poskytuje po tejto stránke opatrenie a vyslovuje, že o právnej zodpovednosti nutno vydať zákon, to sa však nestalo a preto došlo ku kritickej a do istej miery komickej situácii, že keď dnes zistí sa u niektorého bývalého ministra alebo terajšieho ministra zodpovednosť a nutnosť pohnania k zodpovednosti, nieto súdu, ktorý by ho ku zodpovednosti pohnal a nemožmo konštatovať zodpovednosť dotyčného ministra, ktorý sa previnil proti právu, proti inkompatibilite a previnil sa proti akejkoľvek verejnej morálke.

Súdim, že uznávajú-li aj exponenti mocenskej politiky chybu, že parlament 12 rokov nekonal svoju povinnosť, vtedy vláda by bola povinná teraz tento návrh zákona predložiť. Vláda 12 rokov nepočúvala na opozičné slovo Maďarov, ktorá opozícia svojimi návrhy domáhala sa a urgovala vynesenia zákonov inkompatibilitných a iných zákonov na zabezpečenie slobody. Trest za to musel nadísť a týmto trestom je, že vláda nie je vstave zjednať právu zadosťučinenie, a lzä-li mluviť o porušení právneho poriadku, nemôže zjednať v tom nápravu.

Zákon o inkompatibilite bol síce ako tak v Československej republike utvorený, avšak inkompatibilitná komisia nefungovala, od tých čias, čo bola sriadená, nezasedala ani raz, neposúdila ani jediný prípad inkompatibility, a predsa mienim, že nikde na svete nie je toľko prípadov inkompatibilitných, ako práve v republike Československej. Lebo otázka, ktorá sa teraz vo spojitosti s otázkou Stříbrného vyskytla, je varovným príkladom na to, že to, čo zákonodarstvo a výkonná moc Československej republiky dosiaľ zanedbaly, treba teraz bez akéhokoľvek meškania urobiť, a v tom má vládna správa justičná predchádzať dobrým príkladom. Musí sa domáhať, aby všetky otázky, ktoré tu prichádzajú ako zneužitia a sú predostreté celej verejnosti, mohly byť všetky vybavené a mohlo dojsť k očiste celého verejného života.

Avšak nemáme tu ani ústavou predpísaných zvláštnych zákonov o slobode spolčovacej a shromažďovacej, prez to, že maďarská opozícia i o tejto veci predložila svoje návrhy zákonov, a tedy vzala do svojich rúk iniciativu s intenciou, že dúfala, že vládna správa predsa sa len dovtipí svojej povinnosti a splní ju, lebo je to jej povinnosťou v záujme republiky a v záujme obyvateľstva republiky.

Avšak tu je otázka sudcovskej neodvislosti a zodpovednosti. I tu predpisuje ústava, aby to bolo zabezpečené zvláštnym zákonom, avšak rozkaz ústavy ani tu nebol splnený. A predsa i tu dala iniciativu maďarská opozícia, ktorá prišla pred poslaneckú snemovňu s návrhom zákona, avšak tento návrh justičná vládna správa neprijala a našemu požiadavku celá vláda nevyhovela. Ani tu nebola tedy vládna správa justičná na výške svojho povolania.

Mohla by tu byť reč ešte o úprave otázky voľnosti slova a voľnosti tisku. I tu možno obviňovať porušením povinnosti všetky vlády, ktoré sa po dobu 12 rokov vystriedaly a ktoré i po tejto stránke poskytly svedoctvo o tom, že nebraly vážne rozkazy ústavy. Život však ukázal, aké osudné následky môže mať to, keď zákon nerešpektujú ani tí, ktorí by boli k tomu povinní.

Ráčte dávať pozor, aké následky bude mať vec Stříbrného, aká špatná mienka zavládne v cudzine o tom, čo znamená tu rešpekt voči zákonu, čo znamená tu vláda práva.

Avšak vládnu správu justičnú musim obviňovať i z toho, že nielen že sa nedomáhala utvorenia a predloženia týchto návrhov zákonov, ale ani so žiadnym konkretným návrhom zákona po dobu 12 rokov pred Národné shromaždenie neprišla, a obviňujem ju - a trúfam si tvrdiť, že ani jej vlastné svedomie ju nerozhreší od tejto zodpovednosti - že v záujme tak zvaných národných práv menšinových po dobu 12 rokov nepodnikla nič, čo by bolo bývalo jej povinnosťou a čo písanými literami ratifikuje mierová smluva saintgermainská a zákon ústavný. Ochrana života a slobody, rovnoprávnosť pred zákonom, rovnaké zachádzenie, všetko to padlo do prachu, a nesplnilo sa tu ani minimum a neišlo sa ani k maximu, k mieru a pochopeniu, ale naopak staly sa kroky nazpäť.

Po tejto stránke len jednotlivými vetami chcem sa zmieniť o tom, ktoré sú tie medzníky, ktoré ukazujú na tieto nedostatky. Čo do vybudovania práva samosprávneho nesie každá vláda, ktorá bola v tejto republike u vesla po dobu týchto 12 rokov, rovnakú vinu na tom, že právo samosprávné spolu s parlamentarizmom staly sa illúziami a tieto illúzie staly sa hrobom vôle ľudu, hrobom slobôd a hrobom rovnoprávnosti.

Vládna správa justičná mala tu znať svoju povinnosť, a že túto svoju povinnosť neplnila a neučinila v tomto smere ani kroku, to ovšem nemusím dopodrobna dokazovať. Preto nesie vinu vládna správa justičná a nemôže počítať pred svojím svedomím na absolúciu.

O otázkach, ktoré znamenajú vybudovanie práva samosprávneho, na pr. na poli kulturnom, tedy o otázke kulturnej autonomie škoda hovoriť, lebo veď ani jediného zrnka piesku nebolo prinesené, aby sa z neho budovala lepšia budúcnosť a pochopenie v záujme republiky, ale nad to podnikli ste všetko, aby ani jediné zrnko piesku nemohlo sa pričleniť k druhému, aby autonomia neposkytla slobody, života, pravdy a životaschopnosti zemiam, ichž životaschopnosť bola podlomená násilne.

Avšak nielen toto je úkolom vlády, ale i to, aby domáhala sa všetkých takých právnych diel, ktoré sú povolané vyvolať a zabezpečiť hospodárstvu životaschopnosť v jednotlivých zemiach, lebo neučiní-li tak a vydá-li jednotlivé zeme v plen bankokracii a plutokracii, tedy napomáhať bude ochudobneniu, ktoré stále trvá a pôjde tak ďaleko, dokiaľ hospodárska moc nebude v príslušných rukách a povedie toto všeobecné ochudobnenie až k bolševizmu. Je to vinou celej vlády, avšak tiež vlády justičnej, lebo minister spravedlnosti mal by vycítiť, že sa tu deje nespravedlnosť, mal by videť, že život národa stáva sa korisťou takého hospodárskeho systému, ktorý povedie ku konečnej zkaze.

Má ministerstvo spravedlnosti ešte určitý specielný právny obor a tento jej obor pôsobnosti je, abysom sa tak vyslovil, plnenie vládneho odvetvia prisluhovania spravedlnosti. Podívam-li sa, čo sa tu dialo, i tu vidím veľké nič, čo tiež dokazuje, že minister spravedlnosti zanedbal svoju povinnosť. Sudcovská neodvislosť, sudcovská zodpovednosť, úprava sudcovských platov, územná organizácia sudcov nie proto je predpísaná v ústavnom zákone, aby nebola splnená, aby o to pripravený bol každý obyvateľ zeme, aby v tom obyvateľstvo nevidelo svoju slobodu a nepoužívalo jej. Prečo nepríjdete sem s návrhom zákona o sudcovskej neodvislosti a prečo prichádzate do snemovne s treťotriednymi návrhami zákonov o štátnom väzení, o nespornom pokračovaní? A predsa sudcovská neodvislosť je dôležitou kautelou slobody každého občana.

Sudcovská organizácia a sudcovská neodvislosť sú dôležitými otázkami vo správe justičnej. Otázka sudcovského statu a úpravy sudcovských platov je vlastne otázkou sudcovskej neodvislosti. Či o to vláda starosti nemá? Neviem, v ktorej dobe vyšiel návrh trestného práva, avšak ani do dnes nedostal sa ešte do ústavnoprávneho výboru.

Avšak je tu ešte iný návrh, ktorý je v živote Československej republiky veľmi dôležitý a má plačlivé a smutné následky. Tu je otázka zákona na ochranu republiky. O tomto zákone pán minister spravedlnosti sám uznal, že má žiaľ svoje medzery a že vrchný súd užíva tak extenzívneho výkladu práva, že v konečných dôsledkoch vymeriava sa trest bez previnenia a neviní octnú sa v tom, že im je sloboda v najpríkrejšom smysle slova odňatá.

Nuž či by nebolo bývalo v prvom rade treba zákon na ochranu republiky v záujme spravedlnosti a pravdy novelizovať a zmeniť, aby nedochádzalo k tomu, by cieľom odpykania trestu na slobode zaplňovali ústavy tí, ktorí teraz na základe zákona o štátnom väzení budú trestaní väzením štátnym. Či by nebolo bývalo najdôležitejšou povinnosťou pána ministra spravedlnosti, aby zreformoval zákon, jehož použitím bolo vyvolané toľko nespravodlivostí? Lebo nie je najdôležitejším to, kto je to, koho odsúdia, zda odpočíva na snehobielej poduške štátu, a či na svojej vlastnej plachte.

Mienim, že pán minister spravedlnosti splietol si tu poradie. Vzpomínam na to, keď pán minister spravedlnosti prehlásil, že vraj uznáva, že sa tu stala chyba a ohlásil, že učinil opatrenie, aby dva univerzitní profesori práva trestného boli poverení tým, aby zrevidovali judikaturu vyšších súdov a zistili, kde je zlo, a aby oni prišli návrhmi a námetmi, akým spôsobom by mohlo byť toto zlo zažehnané.

Dva roky uplynuly už od tých čias, avšak dosiaľ nestalo sa nič. A predsa viem, že jeden z pánov profesorov ešte pred svojím poverením vyjadril sa, že vraj extenzívny právny výklad judikatury vyšších súdov je naprosto proti vláde práva, je naprosto proti spravedlnosti a je bezprávny, lebo veď na poli práva trestného nepripúšťa sa právny výklad extenzívny. Právny výklad extenzívny je vlastne statuovaním nového deliktu.

Postup vyšších súdov, že tisícročnú zásadu, ktorá znie: "de internis non judicat praetor," jednoducho odhazujú a vynášajú rozsudok na tom podklade, že sudcovia sami röntgenovými zraky vidia do duší a tam zisťujú intencie a tieto intencie trestajú bez spáchania činu, je najväčšou nespravedlnosťou a nesprávnosťou. Nuže prosím, jeden z pánov profesorov, ktorý bol poverený reviziou tejto judikatury vyšších súdov, je vlastne otcom tohoto zákona na ochranu republiky a ako taký nezbytne mal byť oboznámený intenciami zákonodarstva a tedy osvetľujúca práca jemu sverená mohla byť rýchle dohotovená. Oproti tomu stojí to, že od doby dvoch rokov nestalo sa nič, avšak extenzívny výklad zákona trvá ďalej a dôsledky toho sú utrpenia a odsúdenie celej hromady nevinných ľudí.

Povedali sme tedy pánu ministrovi spravedlnosti, že to nepostačí, vydá-li komisii k preštudovaniu takúto mimoriadne dôležitú otázku, týkajúcu sa ochrany života a slobody, ale že treba učiniť všetky opatrenia, aby dotiaľ, kým veda nevymudruje svoje stanovisko, došlo k opatreniam, ktoré by uzavrely cestu bezprávnostiam a utrpeniam.

Správca vlády justičnej povedal, že on so súdmi nemôže urobiť nič, že súdy nemôže dirigovať. Odpovedali sme, že je to síce pravda, ani nežiadame, aby ich dirigoval, lebo my sme prívrženci sudcovskej neodvislosti. Pán minister spravedlnosti tedy riekol, že sudcovská neodvislosť mu to nedovoľuje. Po tejto stránke dali sme mu za pravdu, avšak položili sme mu otázku, čo že je to tá sudcovská neodvislosť? Snáď to, čo už od 12 rokov nebolo upravené, čo ešte i dnes je bez nezávislosti a je vydané na pospas mocnárom politickej nadvlády a režimu, lebo veď pod zámienkou systemizácie ešte i dnes je tu možnosť premiestiť a preložiť sudcov. Sudcovi nedajú ani príslušného platu, ktorý by mu zaistil nezávislosť, nuže ako že tu možno hovoriť o sudcovskej neodvislosti?

I to som povedal pánu ministrovi spravedlnosti, že zlu by mohlo byť odpomožené tiež náležitými inštrukciami pre štátne zastupiteľstvá, lebo keď nariadenie ministra spravedlnosti dá pokyn, aby vo veciach takej povahy, kde zistenie viny na základe extenzívneho právneho výkladu nepokladá ministerstvo spravedlnosti za spravné, - nebola nabudúce vznesená obžaloba, vtedy bude utrpeniu koniec, utrpeniu, ktoré je údelom nevinne odsúdeného, lebo bez zákonitej obžaloby nieto sudcovského rozsudku.

Či by pán minister nemohol nariadiť, aby obžaloba pre podnecovanie proti štátu mohla byť vznesená len vtedy, keď v skutkovej podstate výslovne a precizne dokázateľne je právné kryterium, že čin bol spáchaný "proti vzniku a jestvovaniu štátu"? Nuž či by nebolo bývalo správnym, keby pán minister už dávno bol vydal nariadenie, aby nebolo možno vzniesť obžalobu pre spev maďarskej hymny, pre počúvanie tejto hymny v rádiu, pre to, že hymna v rozhlase je slyšiteľná cez okno aj iným, pre to, že pieseň "Harminckettes baka vagyok én" - hudobne sa reprodukuje alebo že túto pieseň, jejž text nikoho neuráža, niekto zaspieva?

Takúto justičnú politiku pokladám za nemožnú a za nemožné pokladám i to, že vtedy, keď pán minister spravedlnosti sám v rozpočtovom výbore prehlásiľ, že to pokladá za zlo, za chybu, keď on sám sľubuje nápravu, - uplynú dva roky, aniž došlo ku nejakej skutočnej náprave a na miesto toho, aby povedal, že utrpeniu učiní sa prítrž, dá teraz nejaké flajstríky ku zmierneniu boľasti. A to je to, čo by som chcel pri pojednávaní tohoto návrhu o otázke štátneho väzenia nezbytne pribiť.

Pán minister spravedlnosti má možnosť pôsobiť svojmi náležitými a spravodlivými inštrukciami na štátne zastupiteľstvá tak, aby dotiaľ, kým sa nevyšľape novelizačná cesta tohoto zákona na ochranu republiky, utrpenia čo možná neboly stupňované a zabránené bolo ich hromadeniu a vôbec odložená bola možnosť utrpenia.

Sem patrí i to, že áno, pán minister spravedlnosti môže nariadením zasiahnuť do otázky utvárania sudcovských senátov, a môže zabrániť tomu, aby šovinistickí sudcovia vynášali rozsudky v trestných sporoch politických. Pánovia, je to úžasne dôležitá otázka, lebo ten šovinizmus, ktorý žije v duši sudcovej, pozbavuje ho neodvislosti, lebo on nedovedie už objektívne súdiť, on sa domnieva, že je mesiášom svojho národa, že musí isté poslanie plniť a za účelom plnenia tohoto poslania, tejto misie nedbá o nič a trpí, aby jednotlivec a spravedlnosť padly obeťou jeho šovinizmu.

Všetko to môžem dokazovať konkretnými príklady. Čo dovedie takýto šovinistický sudca, k illustrovaniu toho zmienim sa o konkrétnom prípade, kde istý sudca snížil sa k špiclovstvu a učinil trestné oznámenie proti istému Maďarovi, že nosil maďarskú národnú kokardu. Na základe tohoto oznámenia bolo zahájené trestné pokračovanie a v priebehu tohoto trestného pokračovania dokázalo sa v prelíčení, že obžaloba je bezpodstatná, lebo že dotyčný jednotlivec nenosil vôbec maďarskú národnú kokardu, ale kokardu speváckeho spolku spišských Nemcov na jednom večierku. Dotyčný jednotlivec bol samozrejme oslobodený a potom on sám použil oznámenia proti denunciantskému sudcovi pre pomluvu pred úradom. Denunciantský sudca zostal pekne ticho, nedostavil sa k prelíčeniu, ale za zatvorenými dvermi pojednávacej siene počúval, ako je vedené pojednávanie. Pri tom ztratilo sa z listin corpus delicti, t. j. písomné trestné oznámenie podpísané dotyčným sudcom denunciantom.

A vtedy ten druhý šovinistický sudca, ktorý vlastnýma očima čítal a vo vlastných rukách držal oznámenie podpísané svojím sudcom kolégom, a ktorý toho Maďara, na základe tohoto oznámenia obžalovaného, oslobodil, prispel pomocou a vyslovil, že tohoto sudcu denuncianta oslobodí, lebo vraj nie je dokázané, že by oznámenie bol učinil on. Tým je dokázané tvrdenie, že šovinizmus znamená zánik sudcovskej neodvislosti.

Ku charakteristike prostredia patrí i to, že tento sudca denunciant je obvykle členom senátu v politických veciach trestných, a ani svojou právnickou vedou nedovedie sa emancipovať od svojho šovinizmu, lebo to opravdu nedobýva nebesa.