Rovněž tak je tomu u zákona melioračního. I zde nutno počítati se zaměstnaností daleko většího počtu dělnictva na prováděných pracích melioračních. Jak poměrně nepatrné prostředky mělo k disposici ministerstvo zemědělství na meliorační podniky! Nechci citovati ani účetní uzávěrku za r. 1929, poněvadž je stydno tak nepatrný obnos citovati pro veřejnost. A přece jak úpravou vodních toků, tak meliorováním pozemků zvyšuje se zaměstnanost dělnictva, podporuje se průmysl kamenolomařský, cihlářský a železářský. Toto hledisko zaměstnanosti dělnictva mluví pro oba projednávané zákony.

Druhé hledisko, které nás musí zaujmouti při uvažování o vodohospodářském a vodocestném fondu, je produktivní ochrana a zvelebení zemědělské půdy. Nechci číselně dokazovati znovu s tohoto místa, za kolik milionů korun škod natropí povodně ročně zemědělcům vinou neupravených toků říčních, kolik škod trpí rolnictvo neodvodněním spodních vod na pozemcích. Výhody meliorací pozemků dovede oceniti ten, kdo melioraci prováděl a posoudil výnos na pozemku neodvodněném a pak meliorovaném. Považoval bych za nošení dříví do lesa, abych o této věci mluvil. Že je v našem státě mnoho tisíc hektarů půdy, která odvodniti, meliorovati potřebuje, není sporu. Horské bystřiny jako šílené v dobách svého rozvodnění rvou chudou, pracně zkultivovanou půdu a odnášejí ji pryč. Z chudáků stávají se žebráci. Nyní je dána možnost brániti retenčními nádržemi odnášení horské půdy, ničení pozemků. Retenční nádrže mohou se státi užitkovými, bude-li využito vodní síly k výrobě elektrické energie. Posoudíme-li oba zákony s obou odůvodněných hledisk, musíme uznati, že jsou oba dobré, ano nutné.

A nyní si dovolím něco podotknouti k otázce produkce zemědělské. Nutí mne k tomu také to, že pan kol. dr Rosche se zmínil o těchto věcech ve výboru rozpočtovém i zde právě přede mnou.

Říká se, že máme zemědělskou krisi proto, ze je nadprodukce zemědělských výrobků. Mnozí pochybovači přicházejí s výtkou, že projednávanými návrhy zvýšíme zemědělskou výrobu a že bude krise ještě větší. Mám za povinnost zdůrazniti, že zemědělskou krisi musíme posuzovati se stanoviska vlastního státu, tedy speciálního, a pak teprve se stanoviska všeobecného, světového. Naše zemědělství trpí nadprodukcí jen některých produktů, co zatím jiných se nám ve státě nedostává. Máme u nás nadbytek cukru, máme nadbytek žita, máme přebytek ječmene, chmele, ovsa a brambor. Nedostává se nám pšenice, plodiny zvané ušlechtilé. O produkci rostlinné dalo by se mnoho mluviti, na př., že by nastati mohla nadprodukce při zlepšení půdy, při zvýšení její produktivní schopnosti. Nelze však míti obav z nadprodukce zemědělských produktů. Daleko horší situace by nastala, kdybychom měli nedostatek zemědělských produktů. Konečne to jsme již zažili, tu zkušenost náš národ již má, když jsme měli nouzi o zemědělské produkty. Pochybuji, že by někdo měl kuráž do těch poměrů se vrátiti. Proto musí býti naší snahou produkci zemědělskou na dosavadní výši udržeti, ano i zvýšiti. Musíme všichni pracovati, aby konsumenti měli možnost tuto produkci odkoupiti, aby měli zaměstnání a výdělky. Pak, když bude dosti kupců, není obav před nadprodukcí.

Konečně nutno uvážiti, že v důsledku různých cukerních konvencí musí býti zemědělská výroba přeorientována. Zemědělství musí hledati nové zdroje příjmů, které mu skýtá jedině půda. Z jiných prostředků nežli půdy zemědělec získávati nemůže. Půda je základem všeho a poněvadž v naší republice nejsme soběstační ve výrobě živočišné a dovážíme opětně více hovězího dobytka, jak jsme příkladně r. 1927 dovezli, dovážíme stále i veliký počet vepřového bravu, má zemědělství možnost přeorientovati svoji výrobu v tomto směru. Bude-li obilná produkce věnována z části jako krmivo a nebude celé množství dáváno do prodeje, pak není se třeba obávati nějaké tísně na domácím trhu a nebude také obav v žádném případě z vyhladovění. Domyšlení těchto hledisk musí nás přímo nutiti ke kladnému zaujetí stanoviska k projednávaným návrhům.

Nyní mi budiž dovoleno několik slov říci k tak zv. kompetenční otázce, pokud se týká obou zákonů, ať vodocestného nebo vodohospodářského. V rozpočtovém výboru nadhodil jsem otázku, zda by nemohl pro veškeré vodní stavby existovati jeden úřad, jedno ředitelství vybavené i techniky i administrativními úředníky, které by podléhalo jednomu ministerstvu. Co mě k tomu vedlo? Jak navrhované zákony dosvědčují, je kompetence různých ministerstev v zákonech sice vytčena, až na to, že řeky Morava a Orlice budou spravovány oběma ministerstvy, ministerstvem zemědělství a veř. prací.

Jinak ovšem, krátce řečeno, vodopráce spadají do působnosti zemských úřadů, ministerstva prací, zemědělství, zdravotnictví a nyní ještě rozšiřujeme tento okruh na ministerstvo soc. péče a pochopitelně také na ministerstvo financi. Povážíme-li, že projekt, se kterým je spojena nějaká regulace, případně i vodovody, musí projíti pěti, pravím pěti různými odděleními zemského úřadu v Praze, umístěnými v různých budovách, v různých částech Prahy, ze pak vodohospodářské oddělení ministerstva zemědělství je dislokováno ve Vršovicích, je nedostatečně personálně vybaveno, vyplývá z toho nutně zdržováni předsevzatých prací. Jde-li o vodovod, musí ještě akt na Smíchov do ministerstva zdravotnictví. Není tedy divu, že pak jsou stížnosti od projektantů, stavebníků a poplatníků na zdlouhavé vyřizování.

Jestliže některá obec anebo skupina obcí staví vodovod a dostane se k práci za 4 roky od začátku projektu, pak je to velmi brzo. Toto zdlouhavé projednávání různých vodoprací, myslím, přimělo také zemědělský výbor k tomu, aby navrhl resoluci, ve které se dožaduje zjednodušení administrativního řízení a urychlení, jeho. (Výborně!)

Administrativní vyřizování urychliti při vodních podnicích, ať jsou to již regulace, splavnění, stavění nádrží, meliorace, vodovody, to je náš ideál. Urychliti to není možno při neupravené kompetenci úřadů a ministerstev. Proto jsem navrhl ve výboru rozpočtovém resoluci ke zprávě připojenou, kterou vyzývám vládu, aby uvážila, co jsem řekl o kompetenci, a kompetenci vyřešila, a tím administrativní jednání urychlila. Je to v zájmu všech poplatníků a je to také v zájmu státu.

Urychlení staveb projektovaných nebude lze očekávati, budou-li vydávány cirkuláře, jako byl ten ze dne 27. ledna t. r., č. 59-79/1931 pro oddělení 59 zemského úřadu v Čechách o postupu při projednávání melioračních projektů, kterým se předběžné meliorační práce jen pozdrží.

Konečně nutno se pozastaviti nad tím, že některé nádrže na řekách budou prováděny ministerstvem veř. prací, na některých ministerstvem zemědělství. Poukazuji jen na řeku Orlici. Řeka Orlice je Orlicí teprve od soutoku Orlice Tiché s Orlicí Divokou. Na této jedné Orlici bude nádrže stavěti ministerstvo zemědělství, na druhé Orlici ministerstvo veř. prací. Mám obavu, aby kompetenční spory nezdržovaly práce užitečné.

Konečně ještě poznámku k t. zv. hospodářství fondovému. Začali jsme s fondem u ministerstva nár. obrany, pokračovali se silničním fondem, pokračujeme dále, ale máme již těch fondů natvořených v republice naší slušnou řadu. Mám obavu, že celé státní hospodářství včleníme do nekontrolovatelných fondů, což pro demokratický parlament není právě vysvědčení nejlepší. Uznávám, že hospodaření fondové je pružnější, hybnější, schopné výpůjček, ale nemám za prokázáno, že je to nejpotřebnější a plně kontrolovatelné a hlavně, že je to republikánsky demokratické.

Podle §u 28 zákona o melioračním fondu bude zřízen poradní sbor při ministerstvu zemědělství pro vodohospodářské meliorace. Mám naději, že tento sbor nebude jmenován jednostranně politicky a že také prostředků fondu nebude používáno politicky, nýbrž hospodářsky, aby oba zákony byly ku prospěchu a zdaru celého státu i všech jeho příslušníků.

Zákony dáváme státu, stát jsme všichni, tedy dobro ze zákonů patří také všem, celku. (Výborně! Potlesk.)

Místopředseda dr Lukavský (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je p. posl. Hokky. Dávám mu slovo.

Posl. Hokky (maďarsky): Veľavážená poslanecká snemovňa! Prv než prehovorím k návrhu, o ktorom pojednávame, chcem sa zabývať určitými aktuálnymi otázkami.

V dnešnej "Prager Presse" objavila sa úvaha, správne rečeno polemika pána predsedu dr Auerhana s drom Ladislavom Kovácsom, predsedom maďarského štatistického úradu, o sčítaní ľudu v Československu. Pán predseda Auerhan snaží sa vyvracať tvrdenie Ladislava Kovácsa, dľa ktorého prihodilo sa pri poslednom sčítaní ľudu v Československu, že Židi, ktorí sa priznávali za Maďarov, boli vo veľa prípadoch trestaní. Pán dr Auerhan nemôže uveriť toto tvrdenie dra Kovácsa, a veru i ťažko je ho uveriť, my však tvrdíme, a tiež dátami z prípadov v Mukačeve a Rim. Sobote môžeme dokazovať, že 1000 až 4000 korunové peňažné tresty boly vymerané tým, ktorí ako Židi opovážili sa priznávať za Maďarov. Na tento vrub vymerali peňažných pokút takmer 100.000 korún.

Pán dr Auerhan tvrdí, že sčítací komisari po tejto stránke na nikoho netlačili. Naproti tomu vo veľa prípadoch môžeme dokazovať, že sčítací komisari pri priznávaní národnosti postupovali samovoľne, ač svrchovaným právom každej osoby je, aby sama určila svoju národnosť, a do tejto jej záležitosti nesmie sa vmiešovať nikto, ani sčítací komisar, ani revizor, ani politický úrad.

Za starodávna bolo tomu tak, že akonáhle podžupan menoval sčítacích komisarov a títo zahájili svoju prácu, nestýkali sa potom už vôbec s úradmi politickými a ani sa s nimi stýkať nemohli. Od toho momentu boli podriadení priamo štatistickému úradu a nemohlo dojsť k tomu, aby do údajov sčítania ľudu mohli mimo sčítacieho komisara nahliadnuť ešte i revizor, náčelník politického okresu, ba čo viac i úradníci. Za starodávna bolo to nemožné a nemožným by bolo bývalo i to, aby niektorý okresný náčelník alebo ktokoľvek iný stanovil, akej národnosti som ja alebo X. Y., lebo to je mojím naprostým a neodvislým právom, do toho nemôže nikto zasahovať. Dôvod, že údaje zostanú v tajnosti, neodpovedá skutočnosti, lebo akoľvek zabezpečuje zákon, že údaje zostanú zatajené, vie každý to, že tieto nezostanú tajnosťou nikdy.

Pán dr Auerhan uvádza jako veľmi mocný argument proti Maďarom, že oni v mestách maďarizovali. Nuž po tejto stránke pán dr Auerhan nemá docela pravdu, rešp. žiadnym spôsobom nemá pravdu v tom dosahu, ako my, keď tvrdíme, že naše mestá sú dnes poslovenčované alebo počešťované.

Pán dr Auerhan snaží sa z dát uhorského sčítania ľudu v r. 1880 a 1910 dokazovať, akou silou postupovala maďarizácia v týchto dobách, a že tieto údaje sčítania ľudu boly vyumelkované. Jeho údaje však dokazujú pravý opak toho, čo on dokázať chce.

Před r. 1880 totiž maďarizácie ešte nebolo. Najväčšou epochou tak zv. maďarizácie boly roky 1900 až 1910, ako to tvrdí tiež Scotus Viator. A ešte i po dobu týchto desať rokov, keď vládna moc bola v rukách Maďarov, klesol počet ľudí slovenského materinského jazyka podľa štatistických výsledkov len o 2.6%. Naproti tomu v rokoch 1918 až 1921 dalo klesnúť československé sčítanie ľudu početnému pomeru Maďarov o 30.2%.

Pán dr Auerhan uvádza mestá, v ktorých mocne vzrastol početný pomer Maďarov v obyvateľstve. O týchto pán dr Auerhan tvrdí, že je to následok násilného pomaďarčenia. O pomaďarčení mluví pán dr Auerhan, ač bol by som ochotný komukoľvek, po prípade i niektorej parlamentnej komisii ukázať nespočetné obce, ktoré boly pred tým rýdze čisté maďarské, s rýdzimi maďarskými menami, ktoré by sa nenašly ani v okolí Kecskemétu, a predsa sú porusinčené a poslovenčené. S veľkou ochotou poslúžim parlamentnej komisii týmito obcami, kde budem môcť demonštrovať, že obce tie boly naprosto maďarské a až neskoršie staly sa rusinskými a slovenskými. Avšak môžem sa dovolávať tiež dra Petroffa, býv. univerzitného profesora v Petrohrade, ktorý sa s touto otázkou dôkladne zabýval a o jehož objektivite môže byť každý presvedčený, a on sám konštatuje tie isté zjavy.

Pán dr Auerhan vo svojom článku medzi iným obviňuje maďarských úradníkov, že po štátnom prevrate, aby demonštrovali proti novému štátu, samovoľne opustili svoje miesta a bryskne odmietli složiť sľub vernosti.

Naproti tomu sám na sebe môžem dokázať nadovšetku pochybnosť a mimo toho môžem sa dovolávať i nespočetných prípadov, ako sa zachádzalo pri zakladaní tohoto štátu s tunajšími maďarskými úradníkmi. Požadovala sa od nich prísaha vtedy, keď mierové smluvy ešte ani ratifikované neboly. Bývalý rumunský minister Seicaru vo svojom verejnom dopise na rumunského žurnalistu tvrdí, že vnucovanie prísahy pred podpísaním mierových smlúv bolo aktom naprosto bezprávnym, lebo dokiaľ štát dotyčného úradníka prísahy nesprostil, nemôže on dotiaľ složiť prísahu štátu inému, aspoň poctivý človek nemôže tak učiniť.

I nás, profesorov vyššej obchodnej školy v Košiciach, vyzvali, aby sme prísahu složili. Prehlásili sme, že akonáhle budú mierové smluvy podpisané, složíme prísahu. Boli by sme tak ochotne učinili po ratifikovaní mierovej smluvy, avšak vtedy už nás vysotili zo školy bez akejkoľvek penzie. Ja sám napriek tomu, že môžem na 200 rokov zpätmo vykázať, že môj ded, praded i prapraded tu sa narodili a bydleli, nemôžem sa dostať ku svojej penzii. Podľa litery vládneho nariadenia č. 226/1923 náleží mi penzia; najvyšší správny súd zamietol predsa moju sťažnosť len preto, lebo i najvyšší správny súd vo veľa prípadoch je vo službách politických. To nielen tvrdím, ale i dokážem, ba žiadam najvyšší správny súd, aby sa cítil byť urazeným, ba ja som mohol dokázať, že sú tu také rozhodnutia, ktoré mluvia za to, že i najvyšší správny súd stojí často vo službách politických.

Tieto rozhodnutia najvyššieho správneho súdu dokazujú, že s Maďarmi nenakladá sa rovnako tak, ako s ostatnými národnosťmi, a môžem nespočetnými údajmi dokazovať, aké nespravedlnosti boly na tomto poli páchané, a stá a stá prípadov môžem pánu dr Auerhanovi uviesť, kde neľudsky zatočili s ľudmi, ktorí po dlhodobej štátnej službe neobdržali ani halier penzie, alebo i keď obdržali, sú to iba nejaké stokoruny.

Sú to dáta nevyvratiteľné, tieto dáta môžem kedykoľvek dokázať, lebo ráčte sa len podívať v ministerstve vnútra na prípad Margity Zhorskej, ktorá už 56 rokov stále tu bydlí, v tomto území sa narodila, a predsa nemôže dostať štátneho občianstva, nemôže dostať svoju penziu. To, ako sa dnes so štátnym občianstvom nakladá, je dobré len k tomu, aby mnoha bývalým úradníkom mohla byť odňatá penzia. V konexii so sekaturami štátno-občianskymi s úctou sa tážem, kedy už predloží vláda konečne návrh, ktorý otázku štátneho občianstva upraví po 12 rokoch ku všeobecnému uspokojeniu?

Vo spojitosti s otázkou štátnoobčianskou musím sa tu znova zmieniť o prípade Ladislava Szánthova, ktorý som už tu teraz uviedol a k čomu pán minister vnútra prisľúbil, že udelí Szánthovi salvus conductus dotiaľ, dokiaľ v jeho veci nerozhodne najvyšší správny súd. Salvus conductus pre Szánthova som ani do dnes neobdržal, medzitým odvliekli ho na rumunské územie a tam rumunské úrady odovzdaly ho maďarskej pohraničnej stráži. Szánthó snáď po dobu celého svojho života nebol na území dnešného Rumunska, od útleho veku troch rokov zdržoval sa tuná na území dnešnej republiky, a predsa ho odvliekli do Rumunska, aby sa ho týmto spôsobom zbavili. Tento únos človeka urobili rumunskí detektivi vraj za 5000 korún. Prídavkom učinili ešte i to, že pohrozili Szánthovi, aby sa neopovážil vrátiť sa ešte raz do Rumunska, lebo potom bude s ním veľmi zle, a tedy horšie ako teraz, keď mu s nabitou zbraňou ukázali smer, kde sú maďarské hranice.

S úctou sa tážem, kedy zakročí už konečne celá vláda, aby Ladislav Szánthó mohol sa vrátiť ku svojej rodine dotiaľ, kým jeho vec nebude najvyšším správnym súdom riešená, lebo veď vyhostením nemožno prejudikovať rozhodnutiu najvyššieho správneho súdu, ktoré, i keby bolo priaznivé, bude vynesené až za dva roky a po túto dobu nemôže nikto existovať v území iného štátu bez práce a zamestnania.

Iná tretia aktualita je osud mesta Ťačeva. I túto otázku som už vetral tuná pri istej príležitosti, tiež iní sa ňou zabývali, avšak doposiaľ ešte príslušné fórum, ministerstvo zahraničia sa o otázke nevyjadrilo, ač ministerstvo zahraničia by bolo v prvom rade kompetentné riešiť túto neurovnalú otázku podľa mierových smlúv.

Je všeobecne známé, že delegáti československého a rumunského zahraničia dohodli sa dňa 15. mája 1920 navzájom, že Rumunsku bude postúpená časť chotára mesta Ťačeva na ľavom brehu Tisy. Chýry o tejto dohode sa len roztrušujú, pozitívnych dát o dohode nemáme, lebo ujednania toho sa týkajúce pred parlament sa nedostaly, ač ustanovenia o určení hraníc rumunsko-československých bolo by treba inartikulovať ako ústavný zákon do sbierky zákonov, ako sa to stalo pri určení hraníc nemeckých, rakúskych a maďarských.

Pán minister zahraničia Beneš tedy nemal právo z vlastnej moci určovať hranice tak, aby tým verejné i súkromé imanie bolo hodené v plen. Rumuni však chovajú sa už tak, ako keby toto územie bolo ich vlastníctvom a vôbec nestarajú sa o to, že toto územie je územím československým. S tamojším obyvateľstvom nakládajú tak, ako keby obyvatelia tí boli cudzinci, zdržujúci sa v cudzine, ač títo zostali na svojom mieste, lebo toto územie musí podľa sévresskej mierovej smluvy i dnes byť územím československým.

S úctou tážem sa pána zahraničného ministra Beneša, ktorý vždycky prizvukuje, že ku zmene hraníc vyžaduje sa súhlas parlamentu, kedy dá parlament súhlas k tomuto pozmeneniu hraníc, založenému na mierovej smluve sévresskej, lebo my o tom nič nevieme. Touto otázkou zabývaly sa české listy už v r. 1924 a pánu ministrovi zahraničia blízke "České Slovo" veľmi zovrubne zaoberalo sa v tej dobe zaležitosťmi mesta Ťačeva a priamo požadovalo od pána ministra zahraničia, aby naliehave intervenoval u rumunského štátu by táto otázka bola pre štát československý priaznivo vyriešená.

Po tejto stránke však nedošlo k ničomu, poťažne i keď k niečomu došlo, stopy toho nevidíme nikde, ač tiež "Právo Lidu" vyzvalo pozornosť na túto mimoriadne dôležitú otázku a ešte energickejšie požadovalo, aby otázka hranice československo-rumunskej bola v prospech Československa vyriešená.

V dobe vraj, kedy boly v priebehu pojednávania o rumunskej pozemkovej reforme, kde otázky tieto boly pretriasané, delegát so strany československej nebol náležite obznámený s pomery - ako to napísal istý vládny list - ba ani francúzsky ani rumunsky neznal, a je tedy len prirodzené, že otázku túto nedoviedol v prospech Československa obhajovať. Naproti tomu Rumuni prišli s veľkou pohotovosťou k pojednávaniu tejto otázky.

S úctou prosím ešte raz pána ministra zahraničia, nech sa ráči o tejto otázke vyjadriť, či je pravdou, zda ku zmene hraníc došlo na škodu Československa, lebo veď tu je zainteresované Ťačevo ako obec politická, zainteresovaný je ťačevský komposesorát a školský fond obce Ťačeva, avšak zainteresovaný je i sám erár svojími lesmi a statkami. Avšak zainteresovaní sú tu i súkromníci, ktorí v októbri 1924 podali - bolo ich asi 50 protesty proti zabraniu svojích statkov pozemkovou reformou. Teraz dostáva sa otázka táto zasa na povrch; Rumuni zasa chcú zabrať pôdu a za jedno jutro dávajú 40 českých korún. Je to suma tak nemožná, že i keby bola desaťnásobná, i vtedy by nebolo možno kúpiť za ňu pôdu kdekoľvek v republike.

Avšak sú tu ešte iné obce, ktoré majú na tom záujem: bývalí urbarialisti obce Bílý Potok, bývalí urbarialisti obce Luch, bývalí urbarialisti obce Černý Ardov, Těkova, Sasova, Ďakova, komposesorát obce Ťačeva, obec Ťačevo jakožto obec politická, školský fond obce Ťačeva, školské fondy obce Bílého Potoku a obce Luchu. Pamätujem sa na odpoveď danú na jednu interpelláciu, v ktorej odpovedi pán minister zahraničia hovorí takto: "Ustanovenia obsažené v zákonoch stávajúcich v obidvoch štátoch a upravujúcich zemedelské pomery nedoznajú zmeny ustanoveniami tohoto protokolu. Aby však malí statkári usadlí na hraniciach boli čo najviac zabezpečení, obidve vlády shodujú sa v tom, že maximálné plošné miery, ktoré majú byť vyňaté z účinnosti zákonov upravujúcich zemedelské pomery, stanovia sa čo do rolí, lúk, zahrád, sadov ovocnárskych a zeleninárskych, viníc, a totiž vôbec čo do pôdy určenej provozu zemedelskému, v 25 ha, čo do lesov, pašienkov a rybníkov však v 50 ha. Právné osoby, obce, mestá, komposesoráty sa čo do svojích statkov naprosto vynímajú z účinosti zákonov upravujúcich pomery zemedelské."

Štvrtá aktualita, o ktorej som sa už raz zmienil a ktorú nestačím dosť zdôrazňovať, je to, ako sa nakladá s majiteľmi viníc v Podkarpatskej Rusi. Majitelia viníc, menovite v okolí berehovskom, ktoré je najrozsiahlejším vinárskym krajom v Podkarpatskej Rusi, sa ocítajú v tak ťažkej situácii, že im dávajú za liter vína 1.50 Kč vtedy, kedy stojí viac minerálna voda polenská a kedy práve toľko činí spotrebná daň z vína, za koľko sa predáva víno. Majiteľom viníc hrozí ešte nebezpečie, že budú museť platiť ešte i poplatky nemocenské, ač robotníci sa so dňa na deň menia, takže robotník nezíska od nemocenskej pokladnice nič, avšak práca vo vinici nie je ani hlavným zamestnaním robotníka, o ktorom zamestnaní stanoví zákon, že je ono základom prihlášky.

Snažne prosím pána ministra soc. pečlivosti Czecha, nech venuje pozornosť tejto otázke, lebo budú-li mimo celého radu priamych a nepriamých daní uložené vinárom ešte i iné ťarchy v podobe nemocenských príspevkov a iných taxí, v tomto prípade nebudú môcť títo produkovať a zaorajú svoje vinice - ako to už aj činia - lebo už beztoho nebudú môcť konečnú zkazu odvrátiť. Tu tvrdím: "Iam proxim us ardet Ucalegon!"

Teraz prejdem na melioráciu a vodné cesty. Jednou z najpalčivejších otázok Podkarpatskej Rusi je meliorácia. V tejto malej nešťastnej zemi sú územia, v ktorých po celú pol hodinu uháňa vlak a nevideť nič iného s ľava s prava, než planú, bahnitú pôdu, na ktorej rastie len kyselé seno a dobytok na nej len ochorie, avšak nenažere sa a nepribýva. Sú v peknom počte tuná tiež územia, kde lenivé potoky a malé rieky v dobe jarných povodní sa hojne rozvodnia a zalejú polia tak, že nemožno do nich včasne z jara vysadzovať. Sú tu horské bystriny, ktoré zapríčiňujú s roka na rok ťažké škody, a o reguláciu týchto stará sa len jediný človek, vodný referent zeme inž. Bergman, avšak i on môže sa o ne starať len od tých čias, čo je zem sriadená. To však nemôže byť úkolom jedine zeme, lež vyžaduje sa k tomu prenikavej pomoci štátu.

Máme mestá, ako je Berehovo, kde je planá, nepitná voda, avšak mesto je chudobné k tomu, aby sriadilo vodovod. Dnes by tak neurobilo ani za podpory štátu, lebo sa bojí, že by pochodilo tak ako Užhorod, ktorý dostal len sľub, avšak nedostal peniaze ku sriadeniu vodovodu.

Rieka Tisa takmer každého roku píše novú pozemkovú knihu, a kde tu, kde zase tam objavuje sa ľudu ako príšera. Dojde raz na to, že rozozvučia sa zvony hlaholom poplašným a hrozným dunením vykričia konečnú zkazu ohrožených obcí. Obce Viš, Sirma, Tekeháza, Tiszabökény, Csetfalva a obce iné môžu sa raz dožiť osudu, že naprosto zmizia s povrchu zeme. Most obce Višku je i dnes po 12 rokoch v takom stave, ako ho odniesla Tisa a viškovskí obyvatelia v dobe ľadovej záplavy a v dobe veľkých povodní môžu i dnes len za nebezpečia života prevážať sa po kompách. Tohože dopravného prostriedku užívajú i obce Badaló, Halabor a Vári.

To isté nebezpečie hrozí obci Bustyaháza so strany rieky Talabora, ktorý i posledne zboril 5 domov. Avšak i ostatné horské bystré toky, ako sú Tarac, Nagyág, Latorica a Uh privádzajú ťažké škody.

Chotár obce Tiszabökény hľadí každým rokom nebezpečiu povodne v ústrety. Najcennejšie plochy sú každého podzimu a každého jara zaplavené po dobu i niekoľko mesiacov. Municipálnu cestu do Tiszaujlaku voda pri každej povodni na niekoľko miestach pretrhá, takže následkom toho frekvencia po celé týždne viazne. Príčinou toho je, že vodné operáty plánované ku pobrežnej ochrane po Csetfalvu, rešp. po ujlakský most, ktoré boly zahájené ešte pred válkou, boly prerušené, takže je ohrožený tým chotár Bökénya, ba ďalej od mosta v Tiszaujlaku cez obce Farkasfalva a Péterfalva až do Tivadaru ohrožené sú ako pozemky tak zmienená už silnica. Tieto obce sú bez akejkoľvek ochrany naprosto vystavené pustošeniu dravých tokov. Už r. 1925 vnikla Tisa do Tiszabökényu a zborila 11 domov.

V hrtanu smrteľného nebezpečia ocíta sa aj obec Tekeháza, a jestliže sa Tisa raz po tejto obci rozleje, vtedy neušetrí ani železničného mostu, ktorý je nad Tekeházou, čím najmenej na niekoľko mesiacov bude ochromená internacionálna železničná premávka medzi Prahou a Bukurešťou, avšak stejne bude ochromené spojenie medzi Királyházou a Köresmözö v dĺžke asi 170 km, ktorá dráha v určitej svojej časti beží tiež územím rumunským. V týchto miestach bude možno po dlhú dobu udržovať frekvenciu len presedaním a stavba mostu bude stáť železničnú správu veľa peňazí.

Starodávny vládny režim už od r. 1890 prevádzal systematické melioračné a vodoregulačné práce v Podkarpatskej Rusi prispením kultúrno-merníckych úradov v Marmarosszigetu a Sátoraljaujhelyu. Vodoregulačné práce na Tise a Latorici a odvodňovacie práce na močiari Szernye boly zahájené asi pred 40 rokmi. Avšak nie som si istý toho, zdali elaboráty a plány, zhotovené ešte v tej dobe veľmi dôkladne čo do regulácie Latorice, boly príslušným ministerstvom schválené. Naproti tomu z melioračných prác v úzkom slova smysle previedla československá vláda dosiaľ v Podkarpatskej Rusi len veľmi málo. Vychádza to na javo zo zprávy verejnej služby technickej do r. 1928 a dokazuje sa tým i to, čo sme videli a počuli. Do konca r. 1922 na pr. v Podkarpatskej Rusi žiadna takáto práca konaná nebola. Jediná rieka Batár je, kde sa konaly takéto odvodňovacie práce, ktoré sú rozvržené nákladom 1,080.000 Kč, ku ktorému vláda zaradila do rozpočtu príspevok 840.000 Kč, avšak i tieto práce bily dosiaľ len čiastočne vykonané.

Vodohospodárske a melioračné práce boly konané v r. 1919 až 1927 v užšom území Čiech, rešp. v tejto zemi, v hodnote 558 mil. Kč naproti tomu v stejnej dobe na Podk. Rusi boly takéto práce vykonané len za 3,792.000 Kč, ktorý obnos činí asi 1/150 čiastky užitej jedine v Čechách bez ostatných troch zemí.

Na odvodňovanie nekrytými kanálmi pripadá na celú republiku 12 milionov Kč. Z toho dostala Podk. Rus 232.000 Kč. U tohoto malého obnosu je pomer o niečo výhodnejší.

R. 1928 bolo na vodné hospodárstvo vynaložené v celej republike 115 mil. Kč. Z toho dostalo sa Podkarp. Rusi 432.892 Kč, a totiž nie celá 1/270 obnosu vynaloženého na územie celej republiky.

Na plošné meliorácie bola venovaná subvencia 115,782.199 Kč. Z toho obdržala Podkarp. Rus 585.812 Kč a totíž asi 1/170 celej sumy.

Regulácia riek prevádzala sa v území celej republiky v dĺžke 831 km. Z toho pripadly na Podkarp. Rus nie celé 4 km, čo činí asi 1/220 dĺžky regulovaných tokov. Zo štátnej subvencie na to venovanej dostalo sa Podkarp. Rusi 207.770 Kč, kým v celej republike bolo na to venované 71,725.875 Kč. A tedy Podkarp. Rus dostala z toho len 1/345.

Avšak najkrikľavejšie bola Podkarpatská Rus do zadu zatlačená čo sa týka príspevku na vodovody. Kým v území celej republiky bolo položené vodovodného potrubia v dĺžke 1303 km, dotiaľ v Podkarpatskej Rusi vŕtaly sa len studne, iné nič. Kým v území celej republiky bolo vynaložené na vodovodné diela 68,133.876 Kč, dotiaľ Podkarpatská Rus obdržala na vykopávanie studní 74.133 Kč. Podkarpatská Rus tedy dostala iba 1/920 celej sumy. Už i to dokazuje, ako macošsky sa nakladá s našou ubohou zemičkou. Avšak vieme-li, že nikde nie je označené to, kde sa tieto práce prevádzaly, veľmi ľahko mohlo sa stať, že tieto sumy boly použité i k niečomu inému a potom pripísané na vrub Podkarpatskej Rusi. Tento predpoklad je logický a jasný.