Vodocestný zákon je jedným z najvýznačnejších zákonov snáď od prevratu. V tomto zákone by sa maly uplatniť zásady o vyrovnaní rozdielu medzi zemami a tu sa práve najväčšmi hreší proti tejto zásade. 80% vodocestného fondu má sa investovať do Čiech a len po 10 % na Moravu a Slovensko.

Čo to znamená, slávna snemovňa? Že sytému dáva sa viac, ako hladnému! A keď vezmeme do povahy, že za prvých 12 rokov má sa väčšina tohoto vodocestného fondu investovať do Čiech a len po 12 rokoch má prijsť Slovensko na rad, tak to zase znamená, že sytému sa dáva hneď a hladný odkladá sa na 12 rokov!

Prídel z vodocestného fondu pre Slovensko je primalý. V návrhu zákona není ani reči o tom, že by sa na Slovensku maly stavať priehrady. Slovensko prijde až po 12 rokoch na rad a to bude ešte i potom len zvláštnym zákonom upravené. Tedy dnes ani to nevieme, či po 12 rokoch ozaj príjde to Slovensko na rad, a Slovensku dáva sa vlastne len to, čo je medzinárodnou povinnosťou štátu mu dať, to jest nejakých pár - aby som tak povedal halierov hodí sa na Dunaj, na Tisu a Moravu - na Moravu, ktorá nie je ani výlučne slovenskou riekou, ale je riekou spoločnou s Moravou.

A výdavky na prístavy v tomto zákone nie sú detailované, takže nevieme, či z peňazí, za ktoré sa majú stavať prístavy, Slovensko vôbec i len haliere dostane.

Nemusím dokazovať, že Slovensko je chudobnejšie ako historické zeme a že preto i hospodárska kríza na Slovensku je ťažšia a nezamestnanosť väčšia. A teraz, keď máme pred sebou vodocestné práce, aby tomuto zlu odpomohly, vidíme, že najviac vodocestných stavieb, prác a diel má sa konať zase len v bohatej českej zemi. Týmito prácami otvorila by sa na Slovensku možnosť k novým podnikom, zamestnaly by sa kameňolomy, mnoho priemyslu, ako stavobný, železiarsky, strojarský, ba i zemedelci našli by prácu pri dovážaní rôzneho materiálu. Mzdy by obnášaly asi 50 až 60% všetkých výdajov. A mohli by byť pri týchto prácach zamestnaní aj nekvalifikovaní robotníci, ktorých my na Slovensku, ako viete, máme dosť.

A preto žiadame v prvom rade, aby bolo postarané o stavbu hydrocentrály na Váhu, a to v úseku Dolné Kočkovce-Ladce a o stavbu hydrocentrály pri Iĺave s investíciou zvýšenou na 20 mil. ročne miesto ročných 15 mil. Kč, s čím v súvislosti musí kráčať i sústavná regulácia a splavnenie Váhu od Žiliny po Komárno s ročitou investíciou 12 mil. Kč miesto preliminovaných 3 mil. Kč.

Žiadame reguláciu a splavnenie Moravy a žiadame i reguláciu riek, o ktorých vo vodocestnom zákone ani najmenšej spomienky nieto, a síce rieky Nitry, Torysy, Ondavy, Latorice, Užu a Laborca. Nechcem slov šíriť, slávna snemovňa, ale kebyste vedeli, čo škôd narobí trebárs len rieka Nitra! Keď sa rozvodní, kraj podobá sa moru, a to isté je na východných stranách Slovenska v šarišskej, zemplinskej a užhorodskej župe. Riešiť tieto otázky je potreba a jestli by nestačil na to vodocestný fond, treba riešiť tieto otázky použitím zvláštneho veľkého investičného programu.

V historických zemiach patrí do kompetencie ministerstva verejných prác starosť o 850 km dĺžky riek, na Slovensku o 545 km dĺžky riek. A predsa podľa návrhu zákona dostáva sa Slovensku na tých 545 km oproti 850 km temer nepatrný obnos.

Vo fonde dáva sa na splavnenie riek a stavbu prístavov čiastka 1.332 mil. Kč, z ktorej po odrátaní obnosu 195 mil. na prístavy, ktorý nie je specifikovaný podľa oblastí, zostáva na úpravu a splavnenie riek 1.137 mil. Kč. Z toho sa má venovať na sústavu labskovltavskú 82%, oderskú 6%, dunajskú 11%. Na priehrady a vodné sily pamätá sa čiastkou 888 mil. Kč, z ktorej pripadá na Čechy 69%, na zem Moravskosliezsku 18.5%, na Slovensko 10%, na Podkarpatskú Rus 2.5%. Úhrnom zabezpečuje sa z prostriedkov fondu, vynímajúc prístavy, za uvažovanú periodu 12 rokov pre Čechy 76.5%, zem Moravskosliezsku 11.8%, Slovensko 10.6% a pre Podkarpatskú Rus 1.1%.

Slovensko má ešte položku, t. j. prístavy, ačkoľvek nie je to položka len slovenského významu, ale viac celoštátneho. Aj v prípade, že by sa venovala na prístavy dunajské požadovaná iste minimálna čiastka 150 mil. Kč, nedosiahne sa p. ministrom udávaná účasť Slovenska na prostriedkoch fondu, ako vidno z následujúceho: Čechy 71.8%, zem Moravskosliezska 10.7%, Slovensko 16.5% a Podkarpatská Rus 1%.

Zo slovenských vnútrozemských riek zostáva len Váh. Keby sa aj mal prezerať ďalší význam systematickej všestrannej úpravy a využitia tejto rieky, sú tu záujmy zemedelské takej dôležitosti, že úpravu nie je možné odkladať. Je treba zabrániť škodám neustále sa opakujúcim, z ktorých katastrofy r. 1919 a r. 1925 sú dosiaľ v živej pamäti a ktoré nie sú tie najväčšie záplavy, ktorými bolo Považie postihnuté.

Ale nielen záplavy. Neustále priemiestňovanie koryta, strhávanie brehov a odnášanie pozemkov, zaštrkovanie, nemožnosť melioračných prác a úpravy prítokov, závady zdravotné, obmedzovanie rozvoja a regulácie miest a obcí ako aj asanácie týchto atď. A na úpravu Váhu v trati 280 km zamýšľa sa venovať 3 mil. Kč, t. j. 36 mil. Kč za 12 rokov. Tento obnos sotva vystačí na menšie opravy a udržovacie práde. Úprava Váhu je tak veľkou a dôležitou hospodárskou potrebou Slovenska, že už len z tohoto dôvodu nie je možné nesúhlasiť s návrhom na použitie prostriedkov fondu, ako sa to uvádza v tabulkách dôvodovej zprávy.

Nie je mojím úmyslom zmenšovať význam projektovaných vodocestných prác v Čechách. Práce v sústave labskej sú v súhlase so záujmami celoštátnymi. Ale už o veľa menší význam než Labe má Vltava na svojom vyššom, južňom toku. Preto žiadúce je previesť klasifikáciu prác v návrhu zákona projektovaných dľa ich súrnosti a hospodárskej dôležitosti pre štát. Splavnenie nech je prevedene predovšetkým na riekach, ktoré majú význam pre medzinárodnú dopravu, ako sú Labe, Odra a Dunaj. Potom nech sa pristúpim k predlžovaniu týchto vodných ciest do vnútrozemia.

Naši národohospodári tvrdia, že čsl. štát svoju hospodársku budúcnosť má vo vývoze na východ, že my musíme si hľadať cesty pre svoje tovary na východ, a predsa vidíme, že nie na Dunaj, nie na Moravu a Váh, ale na Vltavu a Labe kladie sa väčší dôraz. Na splavnenie týchto riek sa vydá 80% celkového vodocestného fondu. Naproti tomu na Dunaj, Váh a Moravu sa dávajú aké-také 2 až 3 mil. Kč. Neviem si predstaviť, ako môžeme svoje hospodárske produkty vyvážať vo veľkom na východ, keď sa nepostaráme o splavnenie Moravy a Váhu. Uhlie pánve karvínskej a ostravskej dalo by sa železnicou doviezť do Žiliny a odtiaľ takmer bez jedného haliera výdavku len použitím vodnej sily dá sa splaviť dolu Váhom po Komárno a ďalej po Dunaji trebárs až na Stredné more.

Obrovské množstvo uhlia mohli by sme vyvážať z našeho územia a snáď ešte väčšie masy uhlia z Pruska a Poľska. Táto tranzitná doprava znamenala by ohromné výdelky pre československý štát. To isté platí i o vývoze dreva a nerastov. Pri tom všetkom vodocestný zákon projektuje úpravu Váhu len s ročnými 3 mil. Kč výdaja. O tom ani nehovorím, aké obrovské škody Váh v dnešnej svojej forme zapríčiňuje všetkým tým obciam, ktoré ležia zprava i zľava tejto rieky. Vezmite si do ruky mapu a uvidíte, že Váh netečie jedným tokom, ale štyrmi či päťmi toky a tiež do šírky 1 km. A náš Dunaj, ktorý znamená prvotriednu medzinárodnú dopravnú tepnu, má sa uspokojiť s ročnými 2 mil. Kč dotácie, kde dnes prehĺbenie Dunaja znamená prvotriedné riešenie dopravy, kde dnes už neuspokojujeme sa s hĺbkou 2 m, ale usilujeme sa, aby Dunaj mal 2 1/2 m hĺbky v najnižšom jeho stave, takže by po ňom mohly plavať lodi schopné konať službu i na mori. Žiadame konečne i primeranú účasť v poradnom sbore, ktorý je vo vodocestnom zákone projektovaný.

Ohľadom melioračného zákona mám len niekoľko poznámok. Žiaducné by bolo, aby sa celý komplex vodného hospodárstva koncentroval v rukách jedného ministerstva, alebo nech to majú verejné práce, alebo nech to má ministerstvo zemedelstva. Dnešné podelenie týchto prác je systém rakúsky a tak sa zdá, že sa nevieme od toho Rakúska ešte dodnes odpútať. Páni z ministerstiev, ktorí boli naučení robiť všetko podľa rakúskej methody, nevedia na túto methodu zabudnúť a držia sa toho, čo vo svojej mladosti vedeli tak úsilovne vykonávať. Potreba melioračných prác na Slovensku je o veľa väčšia než v historických zemiach, lebo v historických zemiach konajú sa už od desaťročí, tu sa pracuje systematicky, ale na Slovensku konajú sa tieto práce len od 10 rokov. Na Slovensku vo verejných prácach pracujúci inž. Nepilý vyrátal, že na Slovensku potrebujú úpravu rieky po dĺžke 1900 km, potoky v dĺžke 14.000 km a bystriny v dĺžke 5600 km. Náklady len s týmto spojené odhaduje inž. Nepilý na 7.5 miliardy Kč. Rozsah plošných meliorácií odhadnul plochou 970.000 ha, ktoré treba odvodniť, a 250.000 ha, ktoré by bolo treba zavodniť. Náklad na tieto práce odhaduje na 4 miliardy. Vodovody na Slovensku potrebujú obce s obyvateľstvom asi 1,900.000 duší a kanalizáciu potrebujú obce s obyvateľstvom 800.000 duší počítajúce. Náklad na tieto práce odhaduje inž. Nepilý na 2 miliardy, na všetky tieto práce dohromady na 13.5 miliardy Kč. K tomu pristupuje ešte otázka komasácie na Slovensku, ktorá by bola potrebná na ploche 1,950.000 ha, temer 2 miliony ha pôdy s nákladom asi pol miliardy. Je zrejmé a prirodzené, že 14 miliárd v krátkom čase investovať náš štát nie je v stave. Týmto som chcel len ilustrovať, ctená snemovňa, čo všetko potrebuje Slovensko, ako je Slovensko pozadu vo veciach čiste hospodárskych a ako by to Slovensko potrebovalo podpory, pomoci, aby sa dostalo na úroveň tej hospodárskej a kultúrnej kapacity, na ktorej stoja historické zeme. A že by to bola rentabilná investícia, videť z toho, že náklad plošných meliorácií rolí, za súčasného prevedenia komasácie obnáša 2.800 mil. Kč. Hrubý zisk z tohoto ročne tvoril by 2 miliardy Kč a čistý zisk 840 mil. Kč. Tieto investície úrokovaly by sa teda 29.5%. Investície na plošné meliorácie by boly zaplatené za 5 rokov. (Předsednictví převzal místopředseda Špatný.)

S melioračným návrhom zákona je Slovensko spokojné a ja považujem za svoju povinnosť vysloviť ministerstvu zemedelstva svoju uprimnú a srdečnú vďaku, že tak správne chápe záujem Slovenska nielen po stránke hospodárskej, po stránke odbornej, ale aj po stránke politickej.

A teraz, slavná snemovňa, dovoľte mi ešte na krátko niekoľko slov povedať o jednej z najväčších slovenských bolestí a z najčastejšie prednášaných našich žalôb. Týka sa to štátnych dodávok. Štátnymi dodávkami treba vyrovnať konjunktury sezónné a regionálné a vybalancovať tak povstalé hospodárske ťažkosti. Slovensko nie je koloniou historických zemí, ale je integrálnou čiastkou jednotného štátu Československého. Následkom finančných ťažkostí a následkom zvláštnej podlhlej konfigurácie nášho štátu treba vyrovnať diferencie medzi dodavateľmi bývajúcimi blízko a bývajúcimi ďaleko od miesta dodania.

Slovenskí dodavatelia majú t. zv. pätipercentnú slovenskú výhodu. Ja myslím, že tento výraz "výhoda" nie je dobre volený. To nie je žiadna výhoda, to je len vyrovnavací koeficient. Z tejto výhody slovenský dodavateľ nemá ani haliera, lebo túto výhodu musí celú ba snáď ešte viac zaplatiť za železničné dopravovanie surového zbožia, z ktorého tvorí svoj tovar, a za dovážanie hotového tovaru na miesto dodania.

V Československej republike odhadujú sa všetky štátné dodávky ročne na 4 usque 5 miliárd Kč. A tu, slávna snemovňa, ráčte sa zamyslieť: z týchto 4 usque 5 miliárd Kč Slovensko nedostane tak, ako by mu podľa daňového kľúča patrilo 12 až 17% dodávok, ale len 5%. Tedy keby tomu Slovensku nič viac dodávok nedali, len čo mu podľa daní Slovenskom platených patrí, tak by muselo dostať najmenej 12% štátnych dodávok, a ono dostáva len 5%. Centrálna správa štátu robí to, že miesto aby podporovala chudobného, podporuje bohatšieho, a tomu chudobnému odníma. Štátné dodávky treba použiť k vyrovnaniu sezónnych konjunkturálnych a regionálnych hospodárskych ťažkostí. Toto je eminentne celoštátny záujem. Ktorý úradník proti tomuto hreší už či z nevedomosti alebo neznalosti pomerov, či z lokálpatriotizmu, či z regionálneho egoizmu, či z nepotizmu a protekcionizmu, hreší proti vlasti, je vlastne zlý vlastenec, a preto žiadame, aby v centrálnych úradoch osoby, ktoré rozhodujú o dodávkach, maly pred očima hlavne zásadu, že štátnymi dodávkami sa majú vyrovnať konjunktury sezónné a regionálné. Je prirodzené, že úradníci, ktorí o týchto veciach rozhodujú, mali by znať slovenské pomery, mali by sa oboznámiť so slovenskými dodavateľmi, aspoň tak, ako s českými a musia jednať s nimi nie byrokraticky, ale priateľsky poučiť ich a vychádzať im v ústrety.

Shrnujem v niekoľko bodoch naše žiadosti vo veci štátnych dodávok. Slovenským dodavateľom je nútno dať 5% vyrovnávacieho koeficientu. Jestli by ich oferta prevyšovala uvedené cenové rozpiatie, buď zadávajúcim úradom stanovený pre nich primeraný limit, aby im dodávka mohla byť zadaná. (Výborně!) Len "tovar na Slovensku a v Podkar. Rusi vyrobený" má mať túto výhodu a "nie firmy na Slovensku bývajúce". Toho sa dnes už veľmi zneužíva a keď sa vypíšu konkurzy na štátné dodávky, hlási sa pražský človek alebo moravská firma, ktorá si poslala jedného či dvoch úradníkov na Slovensko, a dodáva potom ako slovenská firma zasa len tovar z Čiech a Moravy. Stalo sa, že keď blízko Užhorodu - kde sú spústy dreva k dispozícii - staval vojenský erár baráky, dodávala "slovenská firma" drevo až hen z Jindř. Hradce a keď vojensky erár objednal tornistre pre vojsko, dodala ich "slovenská firma" z Pardubic, Preto váhu treba klásť na to, aby tovar bol zo Slovenska dodávaný a nie aby firma na Slovensku bývajúca dostávala výhody. O tom, či je tovar zo Slovenska, môžu veľmi snadno rozhodovať obchodné komory alebo Ústredné sdruženie slovenského priemyslu. Dodávateľ a podnikateľ povinen je odobrať suroviny a polotovary potrebné k dodávke na Slovensku a Podkar. Rusi. Taktiež je povinen konať prácu slovenskými robotníky. Lehoty pre podanie ofiert nech sú dostatočne dlhé, lebo i to sa stáva, slávna snemovňa, že sa vypíše konkurs a na Slovensku sa o ňom dozvedia 4, 5 dní pred vypršaním lehoty. Slovenský továrnik nemá času, aby si mohol vykalkulovať podmienky, za akých môže ofertu podať. Inštitúcie a korporácie štátom podporované nech pokračujú tiež podľa týchto noriem a najhlavnejšie je, aby všetky ministerstvá a všetky úrady viedly evidenciu a štatistiku o tom, z ktorých krajov, ktorí kupci a za aké obnosy dodávajú pre štát objednávky. Na túto našu žiadosť odpovedely ministerstvá dosiaľ vždycky jedným slovom, že "nelze", že by to stálo veľa peňazí, že by to bolo spojené s veľkou prácou, že by museli najímať nových úradníkov. Naproti tomu stojí tvrdenie nášho štatistického úradu, že celú túto prácu možno veľmi ľahko vykonať, a Ústredné sdruženie slovenského priemyslu v Bratislave koná túto prácu ex privata diligentia s jedným úradníkom, ktorý celú prácu zo všetkých ministerstiev stačí z Úradných novín vypísať denne v jednohodinovej práci.

V Nemecku sa táto evidencia a štatistika o štátnych dodávkach veľmi pekne a ľahko vedie. V Nemecku je to totiž veľmi vážnou otázkou, aby všetky oblasti nemeckej ríše dostávaly štátné objednávky pomerne v jednakom pomere. Samosebou sa rozumie, že keď prestane príčina podporovať ten alebo onen priemysel, menovite keď sa tarifná politika usporiada a unifikuje, keď budeme mať degresívne dialkové tarify a slovenský dodavateľ nebude museť na žeľazniciach viac platiť za prevezenie tovarov ako dodavateľ český alebo moravský, vtedy i tento 5%ný vyrovnávací koeficient môže byť zrušený.

Aby sme slovenskej výrobe zaistili lepšiu účasť na štátnych dodávkach, Ústredné sdruženie slovenského priemyslu v Bratislave navrhlo, aby v novom nariadení bolo výslovne uvedené, že na túto výhodu má nárok len tovar na Slovensku vyrobený. Poneváč vládné usnesenie o slovenskej výhode bolo predĺžené v nezmenenom znení, nebola táto požiadavka akceptovaná a ako oprávnená bude figurovať opätne "firma na Slovensku usadená". Táto definicia svojou neurčitosťou poskytuje možnosť obchádzania slovenskej výhody, lebo dodávky môžu byť zadané i firmám z historických zemí, ktoré na Slovensku majú síce filiálky, avšak ponúkajú tovar nie na Slovensku vyrobený a nezamestnávajú slovenských robotníkov. Na druhej strane možno si túto definíciu vykladať aj tak, že slovenská výhoda neprísluší oným veľmi mnohým slovenským firmám, ktoré majú na Slovensku len svoju výrobu, svoje ústredne však v Prahe.

Zo zmieneného ráčite soznať, že rozhodnutie o tom, či je treba tú ktorú firmu považovať za "na Slovensku usadenú", je vlastne ponechané názoru dotyčného zadávacieho miesta.

V dôsledku toho ztráca ustanovenie o slovenskej výhode, formulované doterajším spôsobom, veľa na svojej cene, lebo je isté, že nie všetky zadávacie miesta vykladajú si toto ustanovenie spôsobom pre slovenského uchádzača priaznivým. Pokiaľ nebude prijatá objektívna definicia "tovar na Slovensku vyrobený", navrhovaná Ústredným sdružením slovenského priemyslu, nedá sa očakávať, že by účasť slovenskej výroby na štátnych dodávkach stúpla aspoň na výšku daňového kľúča (12-17%), čo je požiadavkom iste spravodlivým. Terajšia účasť slovenskej výroby nečiní viac ako 5%.

Poneváč v novom predĺženom výnose o slovenskej výhode nebol vzatý zreteľ na slovenský návrh, aby zvýhodnenie týkalo sa nielen dodávok pre miestnu potrebu Slovenska vypísaných, ale aj alikvotnej časti dodávok pre celoštátnu potrebu vypísaných, je náš pesimizmus ohľadne účinnosti tohoto nariadenia tým viac odôvodnený.

Ohľadne ďalšej našej požiadavky, aby totiž bola vedená evidencia štátnych dodávok, namietajú ministerstvá, až na ministerstvo obchodu, že by to bolo spojené s príliš veľkým zaťažením personálu a so značnými finančnými nákladmi. To sú však len výhovorky, lebo Ústredné sdruženie slovenského priemyslu vedie túto evidenciu výpiskami z Úradného listu už po celý rad rokov a je pre to nepochopiteľné, že prácu, ktorú vykonáva v Ústrednom sdružení okrem svojej normálnej práce jediný úradník, nezmohly by všetky ministerstvá so svojím početným personálom bez zvláštneho zaťaženia tohoto personálu. Tiež odkaz na prílišné vecné výdavky je výhovorkou, lebo vecný náklad ministerstiev by sa zväčšil práve len o niekoľko hárkov papiera ročne.

Ostatne aj úrad v tejto veci najkompetentnejší, totižto Štátny úrad štatistický raz už prehlásil, že vedenie jednoduchej evidencie nebolo by spojené so žiadnymi zvláštnymi ťažkosťmi ani nákladmi. Aby evidencia bola úplná, musely by ju viesť tiež podriadené zadávacie miesta o svojich dodávkach a predkladať ju na konci každého roku príslušnému ministerstvu. Zdá sa však, že niektorým miestam záleží práve na tom, aby sa verejnosť nedozvedela, aká malá je účasť Slovenska na štátnych dodávkach, a preto sa bránia tejto evidencii.

Ústredné sdruženie slovenského priemyslu vo svojej evidencii zisťuje slovenskú účasť na štátnych dodávkach podľa počtu dodávok pridelených jednak slovenským firmám a jednak firmám v historických zemiach. Tento spôsob je prirodzene veľmi nedokonalý, lebo nie počet pridelených dodávok, ale veľkosť jednotlivých dodávok vyjadrená peňažnou sumou je rozhodujúca. Keby sa ministerstvá aspoň odhodlaly uverejňovať u každej firmy dodávkou poverenej obnos, ktorý jej bol za dodávku lebo prácu vyplatený, bolo by nám umožnené, aby sme si sami sostavili evidenciu, ktorá by podávala presnejší obraz skutočnej účasti Slovenska.

Ale aj v tomto smere bola naša námaha marná. Zadávacie miesta uverejňujú i naďalej len mená poverených firiem bez udania príslušných obnosov, ačkoľvek uverejnenie týchto obnosov predsa nemôže byť spojené s nejakou zvláštnou námahou.

Slávna snemovňa, ja som sa usiloval tu v krátkosti ilustrovať niekoľkými krikľavými prípady, že pri všetkej loyálnosti nás Slovákov, pri všetkom osvedčovaní sa z vernosti k tomuto československému štátu, tu v Prahe ako keby boli ľudia práve na najviac rozhodujúcich miestach, ktorí si myslia, že my Slováci sme len provizorne pripojení k československému štátu a že my Slováci sme snáď neverný element, ktorí v každej dobe môžeme sa od tohoto štátu odlúčiť a bohvie, hádam k Turkovi či ku komu sa pripojiť.

Myslím, že za tých 12 rokov, čo náš československý štát trvá, dnes už každý Čech mohol sa presvedčiť a môže jasne vidieť, že Slováci sú verní národnej myšlenke jednoty československého národa a že i keď tu či tam vypukne nejaký protest so strany dobrých slovenských ľudí, netreba ho prijímať ako prejav dajakejsi nepriateľskosti alebo nespokojnosti, ale že to vychodí z uprímneho bratského srdca, že k tomu sa cítí každý oprávnený, kto s týmto štátom dobre myslí, kto je k tomuto štátu a národu československému uprímne oddaný.

A my Slováci veľmi často vidíme, že v týchto centrálnych úradoch na najvyšších miestach nieto dôvery k nám Slovákom. Padly i také slova, že ktož vie, čo by sa s tým Slovenskom ešte mohlo stať. A máme ten dojem, ako keby v niektorých skostnatelých hlavách tuná metala sa myšlienka, že škoda by bolo do Slovenska niečo investovať, lebo, hádam, by sme to nadarmo investovali, kedže je Slovensko také nespoľahlivé.

Nuže aj s tohoto miesta ubezepečujem celú českú bratskú verejnosť, že o Slovákov a ich vernosť k tomuto štátu netreba sa báť, že my, ktorí sme sa raz s bratmi Čechmi pred 12 rokmi spojili, toto spojenie považujeme v našom záujme ako také, od ktorého závisí náš národný život, naša národná existencia, s ktorým spojením žijeme a mrieme. (Tak je! Výborne! - Potlesk.)

Místopředseda Špatný (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. Böhm.

Posl. Böhm (německy): Slavná sněmovno! Vládní návrh tisk 961 o státním fondu pro vodohospodářské meliorace staví provádění rozličných vodohospodářských prací, ochranu nemovitostí před vodními škodami, zvýšení výnosu půdy, hospodářské využití vodstva a zásobování venkova vodou pitnou a užitkovou na nové základy. (Předsednictví se ujal předseda Malypetr.)

S hospodářského a sociálního stanoviska lze tento návrh zákona v době těžké hospodářské krise a velké nezaměstnanosti uvítati a již v zemědělském výboru se několikráte doporučovalo, aby jednání bylo urychleno. Pro nedostatek kýžených administrativních jakož i finančních podmínek nedosáhly práce při provádění vodohospodářských staveb dosud oné intensity, jaká by odpovídala naléhavosti a národohospodářskému významu těchto prací. Velké roztříštění příslušné vodohospodářské agendy, spor o příslušnost mezi ministerstvem zemědělství a ministerstvem veřejných prací byl v minulých letech po stránce správní překážkou příznivého vývoje. Rozdělení působnosti ve vodohospodářských věcech mezi ministerstvo zemědělství a ministerstvo veřejných prací, které koncem prosince 1927 vláda schválila, přineslo zřejmé polepšení. Zatím co v r. 1927 bylo provedeno 220 vodohospodářských podniků nákladem 87 mil. Kč, stoupl v r. 1928 počet podniků na 321 a stavební náklad činil 121 mil. Kč.

Zákon č. 125/1927 Sb. z. a n. o organisaci politické správy byl vychvalován, že má vliv na zjednodušení úředního běhu instancí a že soustřeďuje vodohospodářskou agendu, kterou dříve obstarávaly rozličné výkonné úřady, organy státní a zemské, a očekávalo se, že předložené návrhy, rozpočty a žádosti budou vyřizovány urychleně. Zvláštním zákonem byly technické kanceláře zemědělských rad přiděleny zemskému úřadu, což do dneška ještě pociťujeme jako chybu. Pokud jde o projednávání meliorací, nebylo naprosto dosaženo účelu, aby se urychleně prováděly. Povolování subvencí na meliorace ze státního melioračního fondu, revise rozpočtů a projektů jest velmi zdlouhavá. Promluvím o tom ještě později.

Dosavadní prostředky na vodohospodářské věci jsou se zřetelem na stoupající potřebné regulační a meliorační práce nedostatečné a dosavadní druh financování neodpovídá již poměrům. V tomto návrhu se tedy navrhuje, aby byl zřízen státní fond pro vodohospodářské věci soustředěním položek obsazených k tomuto účelu ve státním rozpočtu ministerstva zemědělství, aby se tak zajistila možnost soustavně prováděti aspoň neodkladnou část úhrnného programu těchto prací.

Zákonodárce považoval dosavadní roztříštění rozpočtových položek kap. 11, tit. 3, položky 2, 3 a 4 ve státním rozpočtu za překážku účelnosti a hospodárnosti a poukazuje na nesnáze, které povstaly při provádění úvěrových operací, jež byly nezbytně nutné při finančním zajištění rozsáhlých a drahých podniků. Pro nedostatek peněz byla v prvním desítiletí republiky provedena jen malá část úhrnného programu. Na regulačních pracích drobných vodních toků měřících tisíce kilometrů byl proveden jen zlomek a jednotlivé horské vody regulovány jen částečně. Četné katastrofální povodně v letech 1925, 1926 a 1927 velmi důrazně prokázaly, že jest nutno, aby regulační práce na našich horských bystřinách byly příště prováděny daleko soustavněji a účinněji. V letech 1919 až 1928 bylo v oboru úpravy vodních toků vykonáno regulačních prací na vodních tocích, spadajících nyní do oboru působnosti ministerstva zemědělství, v délce 11.139 km nákladem 405 mil. Kč. V oboru hrazení bystřin bylo v téže době vybudováno 187 km nákladem 77 mil. Kč a tyto práce byly rozšířeny i na Slovensko a Podkarpatskou Rus.

Stavební náklady vydané po převratu na stavbu vodních nádrží činí v oboru působnosti ministerstva zemědělství 16 mil. Kč a do r. 1928 bylo úpravou poměrů spodní vody zlepšeno 97.242 ha pozemků nákladem 347 mil. Kč. V době od r. 1919 do r. 1928 bylo úhrnem provedeno vodohospodářských podniků stavebním nákladem 1.050 mil. Kč. Že všechny tyto práce nevyhověly požadavkům v tomto oboru a že je nutno prováděti je účinněji, dokazuje, že úpravou spodní vody bylo zlepšeno jen 15% plošného výměru všech pozemků potřebujících meliorace. Neméně než 1.885.000 ha zbývá ještě k melioraci a jest příznačné, že v posledních 3 letech průměr odvodněných pozemků stoupl skoro na 30.000 ha s ročním nákladem 87 mil. Kč.

Z úhrnného poctu obcí a osad bylo dosud 12% zaopatřeno pitnou a užitkovou vodou, když byly vystavěny vodovody s podporou vodohospodářského fondu. Přes to, že práce nebyly příliš rozsáhlé, bylo prý dosaženo velmi pozoruhodných národohospodářských zisků.

Program vodohospodářských meliorací, jenž tímto návrhem zákona ustanovuje práce pro příštích 10 let a obsahuje zajištění nutných prostředků, má býti sestaven pro celé státní území Československa. Poněvadž tyto práce provádějí částečně země, částečně obce a vodní družstva, nemohl býti ustanoven podrobný stavební program. Toto konstatování v důvodové zprávě k návrhu zákona souhlasí snad pro plošné meliorace a stavby vodovodů, ale nikoliv pro úpravu řek a hrazení bystřin. V tomto případě byli bychom si velice přáli, aby podle návrhu zákona tisk 689 ministerstva veř. prací byly v zákoně vyjmenovány řeky, které mají býti upraveny, a bystřiny, které mají býti v nejbližší době zahrazeny údolními a štěrkovými přehradami.

Podrobný stavební program bude každoročně v mezích úhrnného programu smluven po dohodě se zeměmi. Úhrnný program dělí se na část týkající se regulací a na část týkající se meliorací a zásobení vodou. V části regulačních prací vyměří se rozsah stavebního programu tak, aby se v příštích 10 letech vydalo na hospodářské využití vodstva a na ochranu nemovitostí před škodami vodou způsobenými ročně 135 mil. Kč. Na Čechy má připadnouti 40 mil., na Moravu a Slezsko 48 mil., na Slovensko 35 mil. a na Podkarpatskou Rus 12 mil. Kč. Ustanovení podílu jednotlivých zemí může však býti jen prozatímní, poněvadž případné živelní pohromy mohou býti příčinou, že rozdělení bude nutno přesunouti.

Druhá část staveb, které má fond v příštích 10 letech podporovati, počítá s ročním stavebním nákladem 130 mil. Kč na plošné meliorace a nejméně s 30 mil. Kč na zásobení obcí vodou pro hospodářské účely. Při plošných melioracích jde hlavně o odvodnění pozemků a počítá se s úhrnným ročním výkonem 45.000 ha v prvních letech a 35.000 ha v pozdějších letech. V Čechách má se ročně meliorovati 15.000 ha, na Moravě a ve Slezsku 12.000 ha, na Slovensku 14.000 ha a na Podkarpatské Rusi 4.000 ha. Stavební náklad na tento vodohospodářský a meliorační program pro příštích 10 let bude pro území státu vyžadovati více než 3.000 mil. Kč, takže se v druhém desítiletí mají práce ve vodohospodářském oboru zvýšiti o dvě třetiny proti prvnímu desítiletí.