Oproti tomu vidím, že úradná politika československá pokladá pravý opak za nutný. Ona trvá na zásade krvi a železa, výsledky surového násilia chce za každú cenu zachovať a nechce slyšať pravdu, že odzbrojenie treba nezbytne vykonať, aspoň do tej miery, ako boli k tomu donutené Nemecko a jeho bývalí spojenci mierovou smluvou. Už táto časť vládnej politiky je dostatočnou príčinou k tomu, aby sme voči vláde zachovávali hlbokú nedôveru.

Avšak nejde len o to, že politika táto môže viesť k válke, lebo politika tejto vlády válku už vyvolala. Veď i válka hospodárska je válkou a v jej dôsledkoch môže byť snáď o veľa významnejšou, než válka ozbrojená. Československo-maďaská hospodárska válka vyvolaná je priamou vinou tejto vládnej politiky a že odium padá na ňu, to i Francúzi uznávajú.

Pohľaďme, aké následky má táto hospodárska politika. Tá vládna politika a tá obchodná politika, ktorá sa snaží o europskú spoluprácu tak, že Maďarsko chce hospodársky isolovať a naprosto zničiť, žiadnym spôsobom nemôže byť honorovaná, lebo ona škodí štátu samému a existenčným záujmom štátu a priamo vyzýva reakciu pre republiku nezbytne škodlivú. Takto si môže počínať iba absolútne imperialistický vládny režim vo svojej nadutosti.

Vládna politika tedy válku už vyvolala, a to válku hospodársku vo svojich dôsledkoch veľmi vážnu; a teraz už len na vlase visí druhá colná válka, a to colná válka s Poľskom. Pokus s Jugoslaviou, i keby sa zdaril, nezabezpečil by žiadnym spôsobom výhody, ktoré by mohly nahradiť obrovské škody plynúce z colnej války s Maďarskom a Poľskom. (Posl. Ščerecký [maďarsky]: Pane kolego, neobhajujte Maďarsko, obhajujte Československú republiku!) Činím, čo sám chcem, od vás rady neprijímam.

Obchodná politika vlády znamená tedy položku škody a neblahé následky toho sú: vnútorná redukcia výroby textilnej, výroby železa, dreva, skla, porcelánu, bavlny a vlny, obrovský vzrast nezamestnanosti, exorbitantné obnosy podpôr v nezamestnanosti, vzrast verejných tiarch a následkom všetkého toho zvýšenie výrobných nákladov, ztrata rešp. redukcia domácich i cudzozemských odbytíšť, obrovské prehlbenie kríze, a to môže vyvolať nespokojnosť, z ktorej vzíde snadno občianska válka a môže zapríčiniť úplný rozvrat spoločenského poriadku.

Vo vládnom prehlásení sa povedá, že ku zmierneniu kríze bolo podniknuté všetko, a prehlásenie utešuje sa tým, že kríza podľa názoru cudzozemskych odborníkov dosiahla už kulminačného bodu. Nuž, prosím, skúmame-li všetky po stránke verejnohospodárskej závažné skutočnosti tohoto štátu, príjdeme k beznadejnému výsledku, že sme v krízi až po krk a že kulminačný bod je ešte veľmi ďaleko, lebo tu následkom pochybenej vládnej politiky bude zkazené ešte viac a budú následovať ešte väčšie škody.

Podívajme sa, čo podnikla vládna politika ku zdolaniu kríze? Je nevyvratiteľnou thezou a u národohospodárov nemôže byť predmetom sporu, že alfou zmiernenia krize je sníženie výrobných nákladov. Nuže či výrobné náklady boly v republike snížené? Na to môžeme odpovedať len záporne.

Tu sú obrovské náklady militarizmu, tu je otázka daní, ktoré znamenajú úžasne významnú položku verejných tiarch. Nuže či ste čo len o halier snížili tieto verejné ťarchy? Tu je daň z obratu, ktorá figuruje dvoma miliardami v rozpočte; či ste spechali, aby ste ich použitím alebo zmiernením verejných tiarch prispeli pomocou zemedelstvu pri zdolávaní zemedelskej kríze?

A či ste previedli nejaké sníženie daní, či vláda prijala také smery alebo myšlienky, ktoré nám povedajú, že sníženie alebo odklad dane pozemkovej je tiež jedným prostriedkom ku sníženiu výrobných nákladov? Alebo či podľa názoru vlády zvýšenie železničných tarifov znamená sníženie výrobných nákladov?

Nie je novinkou, ba dávno otrepanou vetou je, že pri tarifovej otázke železničnej zvlášte so Slovenskom a Podkarpatskou Rusou bolo strašne nevýhodne naložené, tak nevýhodne, že tamojšia produkcia nemôže vôbec držať krok s produkciou zemí historických.

Vo svojom poslednom finančnom expozé povedal pán minister Engliš, že jediným prostriedkom ku zdolaniu kríze je náležitá organizácia odbytu. Nuže, prosím, od tohoto expozé uplynulo už semo tamo pol roku. Nuž či vidíme niekde len príznak toho, že by ste boli niečo učinili v záujme organizácie odbytu? Nuž či nenadišlo to, že na miesto zorganizovania odbytu a sníženia výrobných nákladov, na miesto sníženia úrokovej miery z úveru doznala kríza živnostenskej a zemedelskej výroby následkom colnej války tak prenikavého prehlbenia, ktoré v konečnom výsledku povedie k tomu, že počet nezamestnaných deň čo deň porastie, kríza sa vždy viac a viac prehlbi a nakoniec vyvolá nespokojnosť, ktorá povedie k občianskej válke a rozvratu spoločenského poriadku.

Vidíme hroznú nespokojnosť nezamestnaných v zemiach historických a táto nespokojnosť denne sa stupňuje.

Čo do náležitého organizovania odbytu: či môže byť reč o tom, že by ste boli domáci i cudzozemský trh zorganizovali? Tu je Slovensko a Podkarpatská Rus. Vidíme a vieme, že tuná zemedelstvo zomiera, priemysel však už dávno skonal. Toto koloniálne spravované územie bolo vnútorným odbytišťom priemyselnej výroby Československej republiky. Tým, že ste životnú silu Slovenska a Podkarpatskej Rusi znehodnotili, zbavili ste ho nákupnej sily a prevádzali ste politiku sebevražednú, lebo ztratili ste vnútorné nákupné trhovište pre výrobu priemyselnú.

Avšak kde je organizácia trhu zahraničného, keď ste ztratili jednu zem a za krátko ztratíte i druhú? Nuž či to je tá múdra politika ku zdolaniu kríze?

Veľavážená snemovňo! Nechcem ďalej pokračovať v kritike tejto otázky. Jedno je isté, že totiž medzi výrobou a spotrebou nebude možno zjednať v krátkej dobe rovnováhu, a isté je i to, že táto rovnováha bez sníženia výrobných nákladov žiadnym spôsobom nemôže byť zjednaná.

Veľavážená snemovňa! Avšak nielen z týchto príčin chováme nedôveru voči vláde, lež i preto, lebo v našej národnej existencii chce nás po tichu popraviť a počet Maďarov umele, pomaly a tajne zamýšľa snižovať. Vládny režim chce, aby národný duch maďarský pretvoril sa v národný duch československý, a nestane-li sa tak, poslúži nám, ako dôsledkom, hospodárskym a kulturným vyhubením.

Pán minister zahraničia Beneš spravodlivé nakladanie, zmienené v poslednom svojom interwieve, chce intenterne vykladať tak, že vraj maďarský národ treba jednoducho zrušiť; i tak je chudák choravý, bolí ho srdce; zanikne-li jeho život, zaniknú i jeho bolesti. Len opatrne, aby ohľadávači mrtvôl neprišli dajako na to, že v danom prípade mohlo by ísť aj o smrť neprirodzenú.

Scotus Viator, veľký to priateľ štátu československého, vyslovil sa z príležitosti desaťročného jubilea republiky, že vláda Československej republiky zachádzala a zachádza ešte i dnes čo najnespravedlnejšie s Maďarami v otázke štátneho občianstva a domovskej príslušnosti. On sám tiež konštatoval, že umelým pretvorovaním súdnych okresov, pripojovaním slovenských dedín k okresom s maďarskou menšinou bola maďarská menšina vo viac miestach pozbavená práva k používaniu svojho jazyka. A tiež Scotus Viator povedal a tvrdil, že Maďari, ktorí zo 67% zabývajú sa zemedelstvom, sú svojich zemedelských škôl úplne pozbavení.

Avšak i zákony, nariadenia, ustanovenia a úradné listiny štátu dokazujú, že sa tu prevádza aboličná tendencia v znamení násilnej asimilácie, a pán minister Beneš zmieňuje sa o tom ako o prirodzenom procese.

Štyrsväzková zpráva, vydaná štátnym štatistickým úradom o sčítaní ľudu v r. 1921, sama uvádza tri veľké uzavreté územia maďarské. Cieľom vládnej politiky je, aby tieto územia otvorila a nasadila do nich pásma pomocou kolonizácie a sčítania ľudu. Kolonizácia bola vykonaná šikovne; mapy, na ktorých sú tieto pásma dobre znázornené, už pred dvoma rokmi vyvesili v senáte jakožto zrejmý dôkaz dobre vykonanej práce. V sčítaní ľudu sa pokračuje. Sú to ročníky 1919, 1921 a 1930. Tu sníženie počtu Maďarov, rešp. výkaz tohoto sníženia je tiež výsledkom dobre vykonanej práce, a dôležité štatistické hľadisko, t. j. kontinuita, je dôkladne obhájené.

O otázke sčítania ľudu a o tom, ako pôsobilo sčítanie ľudu na maďarskú národnú menšinu a ostatné menšiny, vedie sa vo svetovej tlači, v tlači tuzemskej, na fóre i mimo fóra veľká debata. Tejto debaty chcem sa zúčasťniť i ja objektivnými dátami a budem sa snažiť predkladať dáta v tejto debate každým spôsobom tak, aby sa mohol orientovať ktokoľvek, kto hľadá pravdu.

Mojim východiskom je, že sčítanie ľudu r. 1921 i r. 1930 porušilo tie práva národných menšín, ktoré sú im zaistené v medzinárodných smluvách zjednaných na ochranu menšín. Keďže toto hľadisko nie je nahodilé, ale úmyslom volené a tomuto úmyslu odpovedá tiež jeho prevedenie - môže byť výsledok len nespoľahlivý a neprijateľný.

Posudok o ščítaní ľudu v r. 1921 predniesol som už vo svojej reči v rozpočtovom výbore, ba i tuná v pléne. Keďže svoje vývody, ktoré by dlho trvaly, nechcem opakovať, poukážem tu iba znova na to, čo som tam vyložil, lebo nie je to len presvedčením mojim, presvedčením maďarského človeka, lež je to fakt, dokazovaný pravdou a dátami uvedenými v knihe československého univerzitného profesora dra Emanuela Rádla, čím je objektivita mojich vývodov dostatočne podopretá.

Dovolávam sa tu tiež veľkého diela Hassingera, univerzitného profesora v Basele, ktoré svedčí tiež pri našom stanovisku, avšak dovolávam sa tu ešte i dnes fakta, proti ktorému niet argumenta, a to je, že ščítanie ľudu r. 1921 vykázalo viac Čechoslovákov, než koľko ľudí na Slovensku a Podkarpatskej Rusi slovenčinu vôbec ovládalo.

A teraz keď srovnáme sčítanie ľudu r. 1921 a 1930, dospejeme ku konkluzii, že zjavné i tajné intencie pri obidvoch sčítaniach sú totožné, slúžia fikcii národného štátu a chcú podporovať asimiláciu snižovaním početného pomeru menšín. Nie je divu, že vládna politika sledovala v obidvoch sčítaniach kontinuitu a túto forsírovala, lebo bolo-li by sčítanie ľudu r. 1930 prevádzané na základe iných zásad a inými methodami, bol by jeho výsledok prezradený a fiktivné výsledky z r. 1921 znehodnotené.

Tieto dve sčítania ľudu sotva sa rozlišovaly, leda v tom, že pri sčítaní ľudu r. 1921 nebolo dvojakých hárkov, t. j. hárok ščítací a hárok súpisový, vtedy bol iba hárok jeden; teraz boly dva, avšak bola to len eventualita a nám dostalo sa len tej horšej eventuality. Čo do prostriedkov bol medzi oboma sčítaniami ľudu len ten rozdiel, že kým r. 1921 dialy sa súpisy väčšinou tužkou, dotiaľ r. 1930 dial sa súpis podľa inštrukcií inkústom; avšak prez to pri sčitaní ľudu r. 1921 bolo ako opravného prostriedku použité gumy, r. 1930 však prepisovanie do čista, vymenenie hárkov a nekontrolovanosť.

Tiež v dotazníku ukazujú sa určité rozdiely. Sčítanie r. 1921 dotazovalo sa po národnosti na základe rasovej príslušnosti, kým sčítanie r. 1930 dotazuje sa po národnosti, po materinskom jazyku. Pri sčítaní ľudu r. 1921 boly tri kritériá, riekneme jedno subjektivné a dve objektivné hľadiská pri určovaní národnosti. Subjektivné kritérium bolo priznanie národnosti, ktoré mohlo byť ovšem korigované na základe dvoch objektivných kritérií: na základe pôvodu, t. j. rasovej príslušnosti, a na základe materinského jazyka.

R. 1930 zapísali ako objektivnú charakteristiku jazyk materinský, v predpoklade, že jazyk materinský rovná sa národnosti. Avšak bolo to len na papieri, lebo v praksi bolo použité viac objektivných kritérií, ako sú náboženstvo, pôvod a znalosť jazyka. Lebo ako to i praks vykazuje a zneužitia dokazujú otázka náboženstva mala veľký význam u gréckych katolíkov, u Židov, ba vo veľa miestach tiež u reformovaných evanjelíkov a rímskych katolíkov. Otázka pôvodu bola vyčerpaná analyzou mena a využitá bola tiež pátraním po rodisku.

Nuže je-li tu intencia, aby sčítanie ľudu bolo spravodlivé a vedecké, vtedy najmenším požiadavkom by bolo, aby národnosť určovaná bola podľa objektivného kritéria materinského jazyka, aby materinský jazyk každý človek voľne, bez akéhokoľvek cudzieho vlivu a bez kontroly určil.

A my i teraz trváme na stanovisku, že otázka národnej príslušnosti je otázkou srdca, a je tedy niečo subjektivné, čo nemôže byť na základe objektivných známok určené. Dobre to povedal istý maďarský žurnalista, keď napísal, že pravdou je bez pochyby to, že národné cítenie jednotlivca je niečím vnútorným a subjektivným, čo nemá žiadnej objektivnej charakteristiky, ktorá by mohla byť definována. Žije to v duši a prejavuje sa interne. Na vonok môže niekto tento cit zaprieť, avšak v tomto prípade páše na sebe násilie. Každý človek patrí k niektorému národu, žije v pospolitosti ducha tohoto národa, tento duch saje do seba už z materských prsou, a tento cit žije v ňom aksi v podvedomí, len kde tu stane sa povedomým a prejaví sa i na vonok. Môže sa niekto hlásiť ku kosmopolitizmu, k internacionalizmu, môže seba i svet omamovať, že sú ľudia bez národnosti práve tak, ako sú ľudia bez vyznania a nábožensky indiferentní. Avšak vo veľkých momentoch životných pociťuje každý v záchvievoch duše, že je členom toho či oného národa. Musí to cítiť i vtedy, keď vo svojich externe prejavovaných citoch volí cestu pohodlnejšiu a neberie účasť na zápase, boľasti a svízeľoch národa.

Faktom a pravdou je, že vládné nariadenia vydané k obidvom sčítaniam ľudu, zvlášte však vládné nariadenie čís. 86/1930 dôtklive porušujú slobodu, zaistenú národným menšinám.

V Hornom Sliezsku vznikla istá kontroverzná otázka. Nemecko a Poľsko zjednaly smluvu o modalitách sčítania ľudu a túto smluvu schválil i Sväz Národov. Článok 74 tejto smluvy týka sa určovania národnosti a vyslovuje, že príslušnosť k národnej, jazykovej alebo náboženskej menšine nemôžu úrady revidovať ani o nej pochybovať. Stálý medzinárodný súd, ktorý rozhoduje o menšinových sťažnostiach z Horného Sliezska, vo svojej decizive čís. 12 však vyslovil právnu zásadu, že tento 74. článok smluvy je logickým dôsledkom slobody, zabezpečenej smluvami na ochranu menšín. Táto zásada vzťahuje sa na všetky minority smluvne zabezpečené, a na každé jednanie, ktorým sa určuje národnosť. Vzťahuje sa tedy v prvom rade na sčítanie ľudu, musí sa tedy vzťahovať i na sčítanie ľudu v Československu.

Rozhodnutie toto každým spôsobom dokazuje, že §§-mi 21, 22 a 23 vlád. nariadenia č. 86/1930 boly články 2, 6 a 7 hlavy I medzinárodnej smluvy Saint-Germainskej porušené, lebo neuznaly individuelné právo a slobodu po tej stránke, že neposkytly jednotlivcovi suverénné právo rozhodovať, ku ktorej národnostnej skupine chce patriť a ktorý jazyk chce pokladať za svoj jazyk materinský.

A tu si dovolím poznamenať, že §§ 21, 22 a 23 cit. vlád. nariadenia nielen že toto individuelné právo neposkytly, lež ešte priamo podrobily ho kontrole sčítacieho komisara; pripustily to, čo sčítacia methoda ani jediného štátu neobsahuje, pripustily, aby sčítací komisar mohol medzi štyrma očima jednať so sčítancom a tu sa ho dotazovať po jeho národnosti, po jeho materinskom jazyku. A tedy z tohoto procesu vylúčily každého svedka, aby nebolo možno dokazovať, ako bola otázka položená, či neobsahovala tajné ovlivňovanie, nátlak alebo vyhrážku.

Avšak nariadeniu ani to ešte nestačí, lebo proste vyslovuje, že je-li pán komisar v pochybnosti, poukáže celú vec dozorčiemu, politickému úradu, ktorý po vypočutí dotyčného sčítanca rozhoduje o otázke národnostnej príslušnosti patričného jednotlivca; tedy môže rozhodovať i tak, že zabije slobodu, ktorá tomu menšinovému človeku vo smysle medzinárodných smlúv právom náleží, zabije slobodu, na základe ktorej tento človek, poslúchajúc vnuknutie svojej duše, priznal by sa pred Bohom i ľuďmi za Maďara či Nemca.

Tým som, myslím, dokázal, že už toto ustanovenie samého vládneho nariadenia, a fakt, že takéto ustanovenie bolo vynesené, nasvedčuje tomu, že tu boly porušené práva národných menšín. Avšak porušili ste práva národných menšín a zásadu rovnakého nakladania i vtedy, keď ste ustanovili predpisom, aby na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi dialo sa sčítanie ľudu všade súpisovým hárkom. Politiku "na oko" ste tedy i tu robili veľmi šikovne.

Minister vnútra vydal nariadenie čís. 32.904/1930, v ktorom sa vyslovuje, že súpisovým hárkom treba sčítanie ľudu vykonať všade, kde sú negramotní vo väčšine. Avšak toto právné zdanie nemalo žiadnej právnej moci, lebo veď zemský úrad na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi nariadil, aby sčítanie ľudu bolo konané všade súpisovým hárkom, čím verejná správa porušila rovnosť pred zákonom a zásadu rovnakého nakladania.

Nuž prosím, tieto faktá dokazujú, že tu došlo k porušeniu práv menšinových. Bezo sporu môže byť dokázané i to, že to nebolo dôsledkom nahodilého alebo nepremysleného vládneho počinu, to možno dokazovať, a možno dokázať to, že sa to stalo plným úmyslom.

Od 29. decembra 1927 do 5. januára 1928 konal v Kahýre Medzinárodný štatistický ústav svoje 17. zasedanie, kde bolo nastolené stanovisko, že materinským jazykom treba rozumieť jazyk, ktorý dotyčný sčítaný jednotlivec v dobe sčítania ľudu, sprostený akéhokoľvek vlivu, priznáva za svoj, lebo užívanie jazyka je individuelným právom každého človeka, a tedy individuelnému priznaniu každého jednotlivca nutno ponechať rozhodovanie o tom, ku ktorej národnosti praje si patriť a v ktorom jazyku praje si svoje menšinové práva zabezpečiť. Aby sa vyhlo neistotám, ktoré by mohly nakaziť spoľahlivosť národnostnej štatistiky, nutno v každom štáte dotazovať sa mimo na jazyk materinský, ktorý môže byť bezpodmienky len jeden, tiež na iné jazyky, ktoré sčítanec mimo materinského jazyka ovláda.

Toto usnesenie vyniesol Medzinárodný štatistický ústav jednohlasne. Na vynesení tohoto usnesenia brali účasť tiež štatistikovia československí. Tedy aj oni uznali správnosť tejto zásady, ktorú však vládna politika československá neuplatňovala.

Avšak dôkaz toho, že vládnej politike môže byť fakticky imputovaná úmyselnosť, väzí tiež v tom počine, že anketa, ktorá bola konaná štatistickou radou v rámci štátneho štatistického úradu od 4. januára 1929 do počiatku februára 1930, publikovala svoje výsledky dňa 4. februára 1930 takto: "Národnosť sčítaného jednotlivca zapíše sa na základe jazyka, ktorému sa dotyčný jednotlivec najlepšie naučil a ktorým najplynnejšie mluví. Tento jazyk je z pravidla jazykom materinským. Za jazyk židovský nutno prijať okrem jazyka hebrejského tiež žargon "jiddisch".

Dovoľujem si poznamenať, že toto usnesenie ankety s hľadiska vedeckého plne neobstojí, avšak nenašiel súhlasu ani vo vládnej politike, lebo zásada táto vôbec nebola prijatá a zmienené nariadenie zaujalo o veľa závadnejšie stanovisko vtedy, keď vyslovilo, že Židi môžu priznávať židovskú národnosť a nemusí byť pri tom ich materinský jazyk hebrejský alebo "jiddisch". Potom nasledovaly tajné instrukcie, dľa ktorých Židi môžu sa priznávať za Čechoslovákov, avšak za Maďara nemožno Žida zapísat.

Už táto okolnosť sama o sebe je skutkom, ktorý dokazovaniu úmyseľnosti nasvedčuje ako konkludentný fakt. Avšak sú tu ešte iné skutky, ktoré to dokazujú.

Maďarská národná strana podala r. 1929 návrh zákona o sčítaní ľudu r. 1930, rozumujúc tak, že by nebolo dobré, keby táto otázka bola na pospas milosti či nemilosti vládnej politiky hodená, lež že zákonom bude treba zaistiť práva zabezpečené už vo smluvách medzinárodných. Tento náš návrh zákona však nedostal sa ani do výboru iniciatívneho. Snemovňa bola medzitým rozpustená; keď potom ustavený bol dnešný parlament, znova a včas podali sme náš návrh, avšak zasa len nebol poukázaný výboru iniciatívnemu, položili ho na ľad, aby sa jeho dobré výsledky nedostavily.

My sme sa však s tým neuspokojili a neboli sme uspokojení s týmto zachádzaním, ktoré sa nesrovnáva so zásadami parlamentu a parlamentarizmu. Nerekriminovali sme, ale vykonali sme nesnadnejšiu časť práce, dostavili sme sa do výboru rozpočtového a tam predložili sme 15 návrhov cieľom toho, aby tie časti vládneho nariadenia, ktoré sú v protive so zásadami a ustanoveniami práva medzinárodného a ktorými sa porušujú práva menšinové, boly pozmenené a zaistené bolo týmto právo Maďarstva a Nemectva, ktoré by zabezpečilo spravodlivé vykonanie sčítania ľudu.

Nuž prosím, výsledkom toho všeho bolo, že všetky tieto návrhy boly zavrhnuté. A vtedy prišli sme znova s týmito návrhy do pléna a tu už žiadali sme len o to, čo bolo možno v jednom dni iba telegraficky vyriešiť, aby totiž minister vnútra nariadil, by súpisové hárky na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi boly v každom prípade podpisované majiteľom bytu. Druhou našou žiadosťou bolo, že vykonali-li už ščítací komisari svoju dennú prácu, vtedy nech súpisové hárky každý večer zabalia, zapečatia a uložia na obecnom dome do úschovy.

Minister vnútra však nepokladal za nutné dať vykonať toto opatrenie, nepokladal to za nutné preto, lebo veď v tomto prípade boly by určité zneužitia znemožnené. Tedy i tu je jeden dôkaz toho, že úmysel zneužitia bol tu fakticky.

Všetky tieto faktá dokazujú, že my sme sa nedívali na veci so založenýma rukama, lež že sme upozornili vládu, že nariadenie obsahuje tu také paragrafy, ktoré poskytujú podklad pre silné zneužívanie.

Intervenovali sme potom u pána ministra vnútra ústne, písomne i telegraficky, avšak pán minister vnútra nepokladal za vhodné ani jedinýkráť odpovedať, a predsa je to jeho povinnosťou vo smysle ústavy; nedal ešte ani do dnes odpovedi ani na jednu našu sťažnosť, lebo čo keby sa opravdu bol prihodil prípad, ktorý by si bol vynútil reparáciu spáchaných zneužití?

Tiež otázka inštrukcií patrí k tomuto tematu. Inštrukcie, t. j. prevádzacie nariadenia k vlád. nariadeniu o ščítaní ľudu, rozširovanie a rozosielanie poučovacích úradných spisov deje sa v každej voľnej zemi tak, že sa ony vydávajú s naprostou verejnosťou, ktokoľvek môže si ich opatriť, lebo ony neobsahujú žiadné tajomstvá. U nás tieto inštrukcie mohly sa síce dostať do držby strán, avšak my sme sa k ním dostať nemohli, marne sme sa o to všetkými prostriedky pokusili, v ceste úradnej sme tieto inštrukcie obdržať nemohli.

V poslednej hodine požiadal som istého svojho priateľa poslanca, aby tieto inštrukcie v ministerstve vnútra opatril. Pán referent však odvetil, že nie je mu možné tieto vydať, ostatne vraj pre Slovensko a Podkarpatskú Rus boly osnované zvláštné inštrukcie, čo dokazuje, že sme tu neboli ako rovnoprávní štátní občania posudzovaní.

Na to som sa obrátil sám osobne na pána ministra vnútra a požiadal som ho, aby mi vydal jednu takúto inštrukciu, a dotazoval som sa, či snáď neobsahuje tajnosti. Pán minister vnútra sa vykrucoval a konečne povedal, že je tu ešte jeden exemplár a že mi ho dá druhý deň k dišpozícii. Obdržal som druhého dňa túto inštrukciu a táto inštrukcia mňa len potvrdila v predpokladoch, ktoré som konštatoval už u nariadenia a od ichž úžasného účinku mali sme opravdu odôvodnený strach. Avšak bolo by naivnosťou uveriť, že len táto jediná inštrukcia tu bola, lebo vedeli i videli sme, že sú tu ešte iné tajné nariadenia. Interpelovali sme preto, a došlo vyvrátenie, že vraj takého nariadenia, akého sa my dovolávame, nieto, avšak v tom už sa skrýva doznanie, že snáď iné tajné nariadenie existuje; lebo veľa našich protokolov dosvedčuje, že sčítací komisari sa priznali, že vraj majú tajnú inštrukciu, aby grécko-katolíkov zapisovali za Rusinov, Židov za Čechoslovákov alebo Židov, Žida však za Maďara alebo Nemca zapísať nesmú, a čo do otázky štátnej príslušnosti neslobodno zapísať za tunajšieho príslušníka toho, jehož štátne občianstvo je ešte sporné.

Nuž prosím, takto to stojí s otázkou inštrukcií a tieto tajné inštrukcie nasvedčujú tomu, že tu došlo fakticky ku celej serii zneužití, poťažne, že porušovanie menšinových práv stalo sa tu úmyselne a bolo uložené nariadením.

Avšak ctená snemovňa, nielen tieto dáta, ichž prevažná časť je úradnými listinami preukázaná, dokazujú, že došlo k hromadným zneužitiam, ale máme my ešte iný dôkazný materiál, lebo my už vtedy, keď štatistický úrad ešte do konca nespracoval, lebo ani zpracovať nemohol údaje sčítanie ľudu - už vtedy mohli sme dokazovať celú hromadu predpokladaných a dostavivších sa zneužití, ktoré znova dokazujú, že práva národných menšín, zaistené medzinárodnými smluvami, boly vonkoncom porušené.

Tieto zneužitia zhrniem do týchto 12 skupín:

1. V prípravnom pokračovaní bolo maďarským a nemeckým politickým stranám menšinovým a ostatným ich exponentom násilne zabraňované v poučovacej práci, jejž účelom malo byť inštruovanie maďarskej a nemeckej menšiny čo do práv a záväzkov vzťahujúcich sa na sčítanie ľudu.

2. Vládna moc strpela, aby rôzne československé nacionalistické spolky, listy a jednotlivci prevádzali illegálnu propagandu a agitáciu smerujúcu k odnárodňovaniu menšín.

3. Pri menovaní sčítacích komisarov a revizorov nebral sa ohľad oproti ustanoveniu vládneho nariadenia č. 86/1930 a nariadenia ministra vnútra č. 45.518/1930/VIII na národnostné složenie obyvateľstva. Z menšín bol len veľmi mizivý počet sčítacích komisarov menovaný, a v maďarských a nemeckých menšinových krajoch boli menovaní takí, ktorí jazyku obyvateľstva vonkoncom nerozumeli a ichž šovinistická podujatosť je známa.

4. Hromadne boli menovaní komisari a revizori z četníkov, finančných strážníkov, policajných strážníkov, z úradníkov berných a okresných úradov, ichž osobnosť a úradné postavenie už samo o sebe znamenalo nátlak na obyvateľstvo.

5. Došlo k niekoľko takým prípadom na Slovensku, že na miesto miestnych učiteľov a iných jednotlivcov poverených prevedením sčítania ľudu vyslaní boli tam z Čiech a Moravy nacionalistickí univerzitní posluchači. Sem patrí i to, že do maďarských dedín Žitného ostrova menovaní boli zo Slovenska československí univerzitní posluchači, ktorí miestné pomery neznali.

6. Komisari úmyslom porušovali mnohé ustanovenia vládneho nariadenia a iných nariadení, a keď o tom strany prehovorily, komisari odvolávali sa z väčša na obdržané inštrukcie.

Komisari vo veľa miestach nevyplnili súpisové hárky v prítomnosti stránok, lež učinili si len poznámky tužkou. Rubriku národnosti, rešp. materinského jazyka - rubrika č. 15 vo veľa miestach nevyplnili, čím úplne anihilovali kontrolné právo sčítanca. Vo veľa miestach vyplňovali hárky iba tužkou. Vo veľa miestach vyplňovali rubriku národnosti, rešp. materinského jazyka proti vôli strany a na miesto národnosti maďarskej alebo nemeckej zapísali československú.

Vo veľa miestach nepovolili komisari nahliadnuť pri príležitosti vyplnenia hárku do vyplneného sčítacieho hárku, čím pozbavili dotyčné strany ich patričného práva kontrolného.

7. Sčítací komisari pri svojom úradnom jednaní hojne využívali práva výslechu medzi štyrma očima. Pri týchto príležitostiach pôsobili duševným nátlakom čo najväčším. Ich prostriedky boly sľubovanie, prehováranie a vyhrožovanie.

8. Napriek tomu, že podľa predpisu vládneho nariadenia jediným kryteriom pri určovaní národnosti je jazyk materinský, použili sčítací komisari vo veľa miestach iných násilnych kryterií, ktoré musia byť z hľadiska štatistickej vedy zavrhnuté. Takými kryteriami boly náboženstvo, rodinný pôvod, rodisko, analyza mena a znalosť jazyka slovenského.