Předseda (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je pan posl. dr Tiso. Dávám mu slovo.

Posl. dr Tiso: Slávna snemovňa! Hospodárska kríza lomcuje svetom a najzvláštnejším sprievodným zjavom tejto kríze hospodárskej je istá bezradnosť. V bezradnosti žijú tí, ktorí sú touto krízou bezprostredne postihnutí a ktorých z tejto bezradnosti chytá sa istá fatalistická nálada, že v bezradnosti svojej prirovnávajú celú hospodársku krízu asi k búrke, ktorá búrka sa strhne z čista jasna, bez zvláštnej príčiny začne hrmieť z blízka a ničiť hodnoty, a človek pri všetkej svojej vedeckej príprave i technickej vystrojenosti ako by cítil svoju nemohúcnosť. A najlepší prostriedok k záchrane je asi to, že skrčí hlavu a čaká, kým tá búrka prejde.

Takáto fatalistická nálada sa chytá tých, ktorí sú bezprostredne postihnutí, lebo vidia bezradnosť i na vláde, i na parlamente, od ktorých očakávali nejaký meritorný zásah do riešenia tejto kríze. Ovšem márne. Dnešná vládna väčšina už od istého času pripravovala verejnosť, že vláda príde s konkrétnymi návrhami a zásahmi do riešenia hospodárskej kríze. Ohlašovala vopred toto svoje prehlásenie. Vieme dobre, že ani široké obecenstvo vonku, ani tu v parlamente volení zástupcovia ľudu neočakávali mnoho od tohoto vládneho prehlásenia, a kto sledoval priebeh zasadnutí parlamentu počas prečítania tohoto vládneho prehlásenia, kto čítal druhý deň mienku žurnalistiky, ako prijala verejnosť toto vládne prehlásenie, musel sa presvedčiť o tom úsudku, že vláda nič meritorného a nič konkrétného vlastne nepovedala. Ovšem nesmieme sa tomu diviť.

Loyálne priznávame, že ťažké je niečo meritorného o hospodárskej krízi povedať. Veď vlastne nie je ešte ani pravá diagnóza dnešnej hospodárkej kríze stanovená. Veľmi, až diametrálne sú rozporné a protichôdné tie ustálenia a vedecké rozbory hospodárskej kríze, v čom vlastne dnešná hospodárska kríza pozostáva, a dobre sú nám známé všetky tie mienky, z ktorých jedna vyznieva v tom smysle, že hospodárska kríza je vlastne následkom poruchy medzi výrobou a distribúciou tejže. Iná mienka zasa je, že vlastne hospodárska kríza je následkom vyradenia jednej veľkej oblasti, Ruska, Číny a Indie, zo živého organizmu hospodárskeho života. Ale keď si prečítame prejavy vážnejších socialistických činiteľov, ktorí dnes i v zahraničnej literature sociálnej na prekvapenie snáď mnohých musí sa konštatovať, že začínajú sa ozývať hlasy, že k týmto čiste hospodárskym činiteľom či by sa nemal pripojiť ešte i moment duchovne-kultúrny, aby sa poukázalo na to, že dnešná hospodárska kríza nie je výsledkom čiste materialistických zdrojov a príčin, lež že túto krízu vyvoláva veľmi značne i tento duchovno-kulturný činiteľ, dnešný kultúrny život v našom hospodárskom zariadení.

Tedy akosi dostali by sme súhrn analýze, že príčinou dnešnej hospodárskej kríze sú činitelia hospodárski, ale že tu je i činiteľ duševný a tento neslobodno postrádať a stranou nechávať, bude to asi veľmi zdravé, čo pre diagnostiku hospodárskej kríze nachádzame v tomto upozornení, aby sa premýšľalo o tom, či v dnešnej hospodárskej krízi nenachádzame aj istý krach čisto-materialistického sriadenia životného. Ten čisto-materialisticky sriadený spôsob života, ktorý neznal nič len hmotu, v človekovi neznal nič iba tú telesnú sústavu a potom tá poprevratovou revolučnou našou vlnou hnaná agitačná methoda, že náročnosť ľudí sa budila stoj čo stoj, že ľudia do vyšších sfér sa vyzdvihovali pobočne, či je to dovoleným alebo nedovoleným, prirodzeným alebo protiprirodzeným spôsobom, myslím, že trpké ovoce týchto methód nachádzame i v tom ovoci, ktoré sa dnes vyvrchoľuje v hospodárskej krízi.

Pri tom všetkom ale keď diagnóza hospodárskej kríze není vedecky celkom ustálená a nemôžeme práve čakať od našej vlády, aby nám predložila vedeckú diagnostiku tohoto svetového problému, predsa musíme zazlievať niečo, a síce nemožno neočekávať od vlády povedomej svojej odpovednosti, aby aspoň podľa zjavov a následkov kríze upravovala svoj postup a zariaďovala zasahovanie štátu do hospodárskeho života.

A obviňujem vládu, že vlastne ani toto nerobí správne, včas a účelne. Lebo však, či to možno nazvať správnym a účelným zasahovaním do riešenia hospodárskej kríze, keď vláda po čas vyvrcholenia kríze drakonickou nemilosrdnosťou exekvuje dane? Môžeme sa snáď každý z vlastnej zkúsenosti odvolať na trpké prípady, keď prichádza jednoduchý roľník, malý remeslník, kupec, obchodník, ktorý si ide vypožičať, aby mohol dane platiť, aby nemusel vítať exekutora vo svojom dome. To však nie sú ojedinelé prípady. Bolo nám rečené, že nielen na Slovensku, ale aj v historických zemiach sa to deje. Ale menovite na Slovensku sa to hromadne robí, že sa skutočne robí dražba na tú poslednú kravičku, aby boly dane zaplatené. Ale jestliže sa v obci nenajde kupec na tú poslednú kravku toho malého roľníka, domkára, vede sa kravička do okresného sídelného mesta na trh, na jarmarok, aby sa tam predala. Bernou správou dobre zorganisovaní kupci, ktorí nemali snáď ani myšlienku kupovať, kupujú len preto, aby si zabezpečili lásku bernej správy pre seba. Myslím, že toto zasahovanie bernej správy v týchto časoch do nášho hospodárskeho života neni správne. Nejde tu len o ojedinelé prípady. Myslím, že práve hospodárska kríza ukazuje na veľké trhliny v celej našej bernej reforme. Našu bernú reformu budeme asi znova museť brať pod veľkú a prísnu reviziu, lebo - keď len jeden moment pripomeniem - berná správa a náš berný systém spočíva na tom, že dôchodok predošlého roku býva smerodajný pre platobnú povinnosť bežného roku. V tom je často nesprávnosť. Keď sa kríza tak rýchle mení a vyvrchoľuje, ako je možno predošlý rok brať za smerodajný pre platobnú povinnosť tohoto roku?

Koľko nesprávností javí sa aj - prinášam to ako žalobu zo Slovenska - v sostavení daňových komisií, v ktorých sa pokračuje výhradne stranícky. Nie ako politik, ale ako zástupca širokých platiacích vrstiev zdôrazňujem, že z daňových komisií sú tieto vrstvy vylúčené úmyselne, systematicky a tendenčne.

Tážem sa, či je to prozreteľným počínaním vlády, keď po čas všeobecného poklesu zárobkov zdražuje železničnú dopravu? Ako môžeme inak označiť ako neschopnosťou vlády, že práve po čas tejto hospodárskej kríze si nevedela nájsť cestu a spôsob, aby s najbližšími súsedmi ako tak si svoje obchodné pomery upravila? A či možno tvrdiť, že vláda sleduje s pozornosťou krízu a odstraňuje jej následky, keď napriek toľkým dotazom, návrhom a interpeláciám i z našej strany nesiaha po snižovaní cien výrobkov priemyslových, a predsa sníženie cien priemyslových výrobkov by snáď najúčinnejšie zasiahlo do riešenia hospodárskej kríze, menovite v krízi poľnohospodárskej.

Pánovia, kojíme sa ilúziami a vládne prehlásenie v tomto ohľade tiež v tejto ríši ilúzií sa kolembá, keď vypočítáva, že vláda v záujme riešenia hospodárskej krize vydala asi 89 predlôh, rozličných návrhov a nariedení. Ovšem tieto nariadenia, predlohy sú viac menej papierové. Ale, veľactení, pánovia čo to môže osožiť, keď môžeme poukázať na pr. na formálny úspech zákonodarného zasahovania ohľadom ciel, že ceny našej pšenice v skutku v posledných časoch o niekoľko korún na burze postúpily? Čo to môže osožiť a či to vyváží tento postup cenový na burze v živote toho maličkého roľníka? Ten maličký roľník od toho miestneho a okolitého kupca, ktorému on je prinútený na bežné životné potreby a na dane predávať svoju výrobu čím rýchlejšie, nikde tú burzovú cenu nedostane; čomu to osoží, keď on je formálne si vedomý, že burza stúpa a on svoje potreby priemyselné musí kryť a platiť takým spôsobom ako predtým.

Vládné prehlásenie, hoci sa nepúšťa do diagnostického rozboru hospodárskej kríze, naznačuje dva zjavy hospodárskej kríze a označuje spôsob postupu, ako liečiť tieto zjavy. Tieto dva zjavy sú nezamestnanosť, a na druhej strane označuje spôsob, že nezamestnanosti bude sa usilovať čeliť riešením a vybudovaním gentského systému a radikálnou investičnou snahou, aby novými prácami dávali nezamestnaným prácu a chlieb. Dovoľte mi, veľactení pánovia, keď tomuto bodu idem tiež kriticky v útrety. Dnešného dňa časopisy vyslovily a sostavily úvahu prvého dňa debaty o prehlásení vládnom. A v tejto úvahe tlumočil jeden vládny časopis žiadosť, že čaká od opozície, menovite od našej strany, prísnu, ale spravodlivú kritiku. (Výkřiky.) Naša strana vskutku chce pristúpiť k tejto vážnej, spravodlivej a objektivnej kritike i čo do tohoto bodu a úmyslu vládneho. Vláda, keď chce riešiť podporu nezamestnaných, zamýšľa múdre to, že chce dávať nezamestnaným pracovnú príležitosť, čo je zaiste vec chvalitebná. Čo ale pri tomto podnikaní vlády nemôžeme schvalovať, je len tá okolnosť, ktorá prebehla novinárskymi zprávami, že vláda túto svoju činnosť chce podoprieť a financovať vyzdvihnutím investičnej pôžičky. Ani proti investičnej pôžičke by sme nenamietali ničoho, keby tá pôžička investičná bola a keby tieto investície boly skutočne rentabilné. Máme ale pochybnosti o tejto zamýšľanej pôžičke môžeme-li za dobre informovanú brať mienku p. posl. Stříbrného, ktorý tvrdil, že vláda predbežne sa s úmyslom investičnej pôžičky nezaoberá - tedy by som o tejto otázke nehovoril. Mám ale informácie z druhých vládnych strán, že tento úmysel investičnú pôžičku vyzdvihnúť je vskutku tu. Mám ale informáciu i tú, že toto by nebola pôžička investičná, lebo novinami prebehla zpráva, že na túto pôžičku čakajú už tieto potreby: schodok štátnych železníc v obnose 430 mil. Kč, odbytné legionárov 150 mil. - naša slovenská verejnosť je trocha ďaleko od Prahy, s legionárskymi organizáciami ani úradne, ani súkromne do užšieho styku neprichádza a bola by veľmi povďačná vláde, keby podrobne označila, čo to má byť to "odbytné legionárov" - fond na zmiernenie kríze 150 mil. Kč. Touto pôžičkou má byť hradený kontokorentný úver 262 mil. Kč, ktorý bol štátu poskytnutý konzorciom Živnostenskej banky, Zemskej banky a poštovnej sporiteľne, a tiež čiastky 250 mil. Kč, ktorá má byť k 15. februáru poukázaná. Pýtame sa, čo zostáva z obnosu tej tak zvanej pôžičky investičnej ešte na investicie, keď vieme, že dosavádné nároky štátnej podpory na novú pôžičku sú oceňované na 800 až 900 mil. Kč? Čo je to za prekvapenie pre každého rozmýšľajúceho občana štátu nášho, ktorý počuje, že štátné naše hospodárstvo, ktoré od r. 1924 nielen že sa nezadlžovalo ďalej, lež i dosiaľ narobené dlžoby splácalo, ba vieme dobre z debaty rozpočtovej a menovite rozpočtového výboru, že koncom r. 1929 predošlá vláda občianska nechala v štátnej pokladnici v hotovosti 1700 mil. Kč, ktoré sú ovšem už minuté pričinením práve tejto česko-nemeckej koalicie. Táto koalicia dostáva sa zasa na cesty zadlžovania sa. Už prvý rozpočet, ktorý väčšina tejto hospodárskej koncentrácie parlamentu predostierala, bol vlastne deficitný. Ale čo bude ďalej s dosavádnou našou chlubou, že máme aktivný rozpočet, keď sa pustíme do hazardovania s pôžičkami? Uvažujú vládne strany o tom, že novými dlžobami ako zaťažujeme každého občana v štáte? Zo štátneho dlhu koncom r. 1930 pripadá na každú hlavu v republike 2640 Kč dlžoby započítajúc i deti a nemajetných občanov, u tohoto dlhu ako sa zadlžili za posledné roky občania mnohorazy len preto, aby svojim daňovým povinnostiam vyhoveť mohli. Pýtame sa vládne strany, či si myslia, že ich voličia ešte snesú ďalšie zadlžovanie, keď sa tak horlive ženú za pôžičkou? K dosavádnemu zadlženiu 2640 Kč na hlavu vláda českonemeckej hospodárskej koncentrácie pripravuje novšiu dlžobu. Zárobkové pomery roľníka, remeselníka, obchodníka sú také, aby toto novšie zadlženie mohol sniesť? A či bude pôžička tá bezúročná, že nebude zaťažovať daňami dosaváď už úplne vyčerpaných našich roľníkov, obchodníkov a remeselníkov? Stranická zášť bola vedúcou myšlienkou sostavenia tejto vládnej väčšiny, stranická žiarlivosť sa stupňuje a do nemožných vecí ženie vládu; nájde sa vo väčšine tejto odvážny muž, ktorý zastaví túto depauperizačnú lavinu? (Tak je!)

Pred tým som hovoril, že strana naša by schvaľovala snahu vlády investicie rázne prekonávať; na to môže sa mňa niekto dosť oprávnene pýtať. Keď spomínate, že štátna pokladnica je prázdna, keď hovoríte proti pôžičke, nemožno pôžičku vyzdvihnuť, akým spôsobom si teda predstavujete tie investičné práce? Mal som návrhy na to, spôsob sporivosti zaviesť v celej štátnej správe a i v rámci nášho rozpočtu než najdeme dostatočné položky, ktoré by mohly byť ešte na tento cieľ obrátené. (Posl. Vallo: Kongrua!) Vy hovoríte, že hoden je pracovník mzdy svojej. Ale tej kongrue nezáviďte. (Posl. Vallo: Pán poslanec, koľko máte vo svojej obci obecného statku?) Obecného žiadného, nemám ani jednej merice. To je statok katolických občanov a na ten my nedáme siahať bolševikom. Naučte sa najprv po slovensky a potom hovorte so Slovákom. Ten spôsob sporivosti do štátnej správy zaviesť najdeme aj v rámci nášho normálneho rozpočtu, niektoré položky, ktoré bysme mohli spokojným svedomím na investicie obrátiť. Sú to rozličné dišpozičné fondy, sú to rozličné položky rozličných rezortov, ktoré sú tam na subvenčné ciele rozličných spolkov a organizácie spolkov venované a určené. Sú to niektoré luxusné výdavky, ktoré by sa daly veľmi pekne na tento cieľ použiť.

Pri riešeni hospodárskej krize voláme po zásahu štátu, lebo štát dnes nereprezentuje len administratívnu moc, štát reprezentuje najväčšieho spotrebiteľa, ktorý práve na základe svojich administratívnych znalostí a svojimi objednávkami má zasiahnuť tam, kde je toho najviac treba. Preto sme podali návrh zákona o podpore slovenského priemyslu, aby štát svoje potreby zaokrýval výrobou zo Slovenska, ktoré hospodársku krizu citeľnejšie pociťuje, než historické zeme. O slovenskom priemysle sa hovorí, že je to umelá kvetina, ktorá nemá životaschopnosti, a že umele držať priemysel len subvenciami nie je racionálné.

Uznávam, keby sme hľadeli len z tohoto hľadiska na slovenský priemysel, dalo by sa hovoriť o oprávnenosti tejto námietky proti slovenskému priemyslu. Ale, vážení páni, myslím, že uznávame všetci, že slovenský priemysel je integrujúcou súčiastkou slovenského hospodárstva a slovenský priemysel má to veľké povolanie, aby dal živobytie a chlieb tým, ktorí pri zemedelstve a inde sa uplatniť nemôžu. Spomínam si na návštevu nášho priateľa Scotus Viatora, ktorý v r. 1922 sa ma pýtal: Vy Slováci a katolíci, ako sa staviate za slovenský priemysel, keďže je on židovský a maďarský? (Výkřiky.)

My sa za slovenský priemysel nie preto bijeme a exponujeme, že je maďarský a židovský, ale v slovenskom priemysle vidíme chlebodarcu mnohých nezamestnaných Slovákov a slovenských rodín. A tieto slovenské rodiny a nezamestnaní nás zaujímajú a preto hovoríme v záujme a za podporu slovenského priemyslu. Že je tomu tak, že Slovensko cítí nebezpečné následky hospodárskej kríze viac, ako historické zeme, poukázať stačí na hrozivé dáta štatistické o vysťahovalectve. V treťom štvrťroku 1930 vydaný bol pas do cudziny 6.845 osobám, a to 881 osobám z Čiech, 615 osobám z Moravy, 4.754 osobám zo Slovenska a 595 z Podk. Rusi. Zamrzne človekovi krv, keď sa nad touto národnou ztratou zamyslí. Ale tieto dáta posvietia i na najboľastnejšie rany hospodárskej krize, kde a koho ona najviac raní, hrozné následky jej, kde sa javia najhoršie. Slováci utekajú z domova do Francie a do zámoria v 69.4% celého vysťahovalectva, vtedy keď z Čiech ide len 12·8%, z Moravy 8·9% a z Podkarpatskej Rusi 8.6%. Zaisté nie proto, lebo na Slovensku sa lepšie žije, než v historických zemiach. A príznačné je tiež, že z týchto 4.754 vysťahovalcov bolo roľníkov 2.588, t. j. 54% celého kontingentu, na dôkaz toho, že pozemková reforma ako hlahodárne bola na Slovensku prevedená a udajná starostlivosť strany agrárnej o zemedelstvo ako blahodárne zasahuje do života roľníkov. Tento dôkaz vysťahovalectva nad všetko jasnejšie a dôraznejšie žiada, aby štát v miernení hospodárskej krize v prvom rade zasahoval do hospodárskych pomerov slovenských, lebo tam je núdza najväčšia. Platí to tým viac, keď prirovnáme, že v akej miere sa dostáva Slovensku z doterajších sociálnych opatrení oproti historickým zemiam. Stojí tu na prvom mieste podpora nezamestnaných v rámci gentského systému. Rozpočtová položka ministerstva soc. pečlivosti na podporu nezamestnaných činí okrúhle 72 mil. Kč. Z tohoto obnosu Slovensko tiež len nepatrnú čiastku dostane, nakoľko odbúraním slovenského priemyslu organizovaných robotníkov na Slovensku je veľmi málo a na podporu z týchto 72 mil. majú nárok dľa zákona len organizovaní. Dľa štatistického výkazu odborové organizácie v celej republike maly 1,715.000 členov, z toho Slovensko dľa tohoto štatistického vykazovania len 210.000 a dľa výkazu počtu nezamestnaných, kým sa pre hist. zeme vykazuje 230.766, zatiaľ na Slovensku ich je vraj len 11 tisíc. I tento nepomer je tak velký medzi Slovenskom a historickými zemiami. (Výkřiky.) Odpusťte, to sú štatistické dáta! Nemôžem pochybovať o tom, že štatistický úrad vydáva správné dáta. Zostáva obnos tento takmer celý pre historické zeme, kdežto slovenský robotník poľnohospodárský, sezonný a stavebný vysťahuje sa do cudziny. Preto keď vláda uvažuje o možnosti odpomôcť nedostatku gentského systému, rozhodne si žiadame, aby podpora nezamestnaných sa rozšírila na všetkých nezamestnaných vôbec, lebo podpora nezamestnaným organizovaným je vlastne podporou organizácie a nie nezamestnaných. (Tak je!)

Veľké mravné ohľady nás nútia, aby sme o podpore nezamestnaných, tak ako sa dosiaľ dialo, mali svoju pochybnú mienku. Viac mravné než finančné alebo čiste hospodárske hľadisko nás nutí k vážnému premýšľaniu o tom, či by sa podpora nemala diať v poskytovaní pracovnej príležitosti a nie poukazovaním peňažnej hotovosti. Namieta sa proti tomu, že pracovná nútenosť, tak rečené komandovanie do práce, by nás viedlo k neblahým pomerom ruským. Aby som obrátil túto thesu, nemenujme to nútenou prácou, ale právom na prácu, zákonité právo na prácu pre každého, kto chce pracovať, a ten by mal potom - jestli by nenašiel prácu - právo na podporu nezamestnaných. Viem, že i samou touto formulou veľmi by sme si vedeli kontrolovať a v evidencii držať, kto je skutočne zamestnaný a kto nie. Ale pokiaľ táto veľmi zdravá zmena názorov nestane, nútení sme s ohľadom Slovenska dožadovať sa rozšírenia podpory v nezamestnaní na nezamestnaných vôbec. (Hlasy: Propagujete komunistický návrh!) Alebo vy to berete od nás. (Veselosť.)

Ovšem chceme-li byť spravodliví, nesmieme mysleť pri nezamestnaných len na robotníkov a zamestnancov, lež musíme pamätať na nezamestnaných obchodníkov a remeselníkov, ktorých životné povolanie hospodárska kríza úplne rozvrátila a zničila. Z kruhov týchto rekrutuje sa nová armáda nezamestnaných, o ktorých nehovorí štatistika nezamestnaných, ktorých bieda je nie dostatočne známa, lebo sa s ňou do verejnosti vyjsť hanbia, ktorým ale pomocť je tým súrnejšou povinnosťou štátu, lebo zničením existencií týchto ľudí ničia sa i daňovníci, zmenšuje sa daňový základ štátu.

Ďaleko je od nás, aby sme na podporu nezamestnaných hľadeli ako na dobrovoľný milodar štátu. Nezamestnanosť v dnešných pomeroch je povážlivým zjavom sociálnym a starať sa o nezamestnaných je povinnosťou štátu. V súvislosti s týmto nech nám je dovolené poukázať tiež na nový snáď smer vo vykonávaní tejto povinnosti štátu. Niet pochybnosti, že nezamestnanosť bola zapríčinená racionalizáciou výroby. Z racionalizácie výroby ťažili kapitalisti, ktorí mimo toho, že postavením jednoho stroja do práce na miesto 10-20 robotníkov získali na nevyplatenej mzde, sdružení súc ešte v karteloch nesnižovali ceny svojich výrobkov. Nastala tedy racionalizáciou veľká anomália, že z prepúšťania robotníkov ťažil kapitalizmus, ale o obeť racionálizácie, o podporu nezamestnaných musel sa starať štát. A naše socialistické strany a vlády hľadely na to nečinne. Či by sa nemohol nájsť spôsob, aby sa do podpory nezamestnaných zatiahol i ten kapitalizmus, ktorý z racionalizácie len ťaží? Či by nebolo spravodlivé, aby zo svojho zisku z racionalizácie niečo musel platiť na tých robotníkov, ktorí zostali nezamestnaní následkom postavenia toho stroja do práce, aspoň nejakým poplatkom od každého stroja? Aká bola naša finančná správa vynaliezavá, keď sa jednalo o všelijaké poplatky a dávky za úredné výkony, čo musí platiť náš občan na poplatkoch, chce-li mať vysvedčenie o štátnom občianstve? Občan, ktorý sa tu narodil, nikdy v cudzine nebol, potrebuje preukaz o štátnom občianstve a prirodzene musí platiť poplatok. Sú snáď ešte krikľavejšie, divokejšie príklady týchto poplatkov. Divím sa, že štátna finančná správa vo svojej vynaliezavosti poplatkov neprišla na poplatky zo strojov, ktoré ničia existencie robotníkov a rozmnožujú počet nezamestnaných. (Tak je!)

Racionalizácia - vrchol technického pokroku otvárajúci ohromné peršpektivy do budúcnosti, ako sa o nej mluvilo a písalo, v ktorej sa človek mení už v absolútneho pána sveta, rozpaľuje modzog človeka, naplňuje ho pýchou a sebavedomím a preto ťažko sa opovážila chladná kritika povedať slovo protivné, i keď sa cítilo, že racionalizácia ničí ľudské existencie a komplikuje hospodársky život nesmierne. Lebo však kto by sa vystavil tomu, aby mu vryli na čelo znamenie zpiatočníka alebo nepriateľa pokroku? A predsa hrozné následky racionalizácie rozmnožujúcej zo dňa na deň biedu ľudí, dávajú dnes možnosť objektívné stanovisko zaujať i vo veci racionalizácie, aby ona bola skutočne požehnaním a nie bičom ľudstva. Tým sa ona i stane, keď sa zmení zorný úhol, z ktorého sa nielen racionalizácia sama, lež i jej následky posudzovať budú. Je to snáď groteskné, ale pravdivé, že racionalizáciu i náš dosť socialisticky orientovaný svet predsa len podľa starého liberálnokapitalistického smýšľania posudzoval.

Prehlásenie vlády so zvláštnym dôrazom prizvukuje, že cieľom skúmania a rychlejšieho prevádzania zamýšľaných investíc a núdzových prác sostavená bola zvláštna medziministerská komisia. S bôľom musíme zase konštatovať, že v komisii tejto není ani jediného Slováka, a obviňujeme Slovákov vo vláde, že si ani v t. zv. sbore hospodárskych ministrov ani teraz v tejto tak významnej komisii účasť nezabezpečili. Vopred sa už obávame, ako to bude vypadať so Slovenskom, ktoré by v prvom rade bolo na tieto investičné práce odkázané. Majúc už skúsenosti, ako obíde obyčajne Slovensko pri všetkých prídeloch, upozorňujeme na okoľnosť túto vládu už vopred z poznamenaním, že so zvláštnou pozornosťou budeme sledovať postup vlády v týchto zamýšľaných investiciách a nezameškáme verejnosť slovenskú upozorniť na to, jestli Slovensko bude zanedbávané. Potrieb a práce v tomto ohľade máme dosť. Do pozornosti tejto komisie odporúčame len najsúrnejšie: predovšetkým je to výstavba slovenskej transverzálky, ktorá už r. 1920 zákonom bola zabezpečená; jestli si vezmeme ten zákon do ruky, najdeme tam i položku na vybudovanie spojky medzi Veľkými Ostravicami, Žabokrekami vo veľkej diaľke až 3 km, a týchto 5 mil. Kč, ktoré boly na ňu preliminovaané, sa minulo a spojka spravená není. Neni ďalej vybudovaná spojka od čiary Veselí nad Moravou a Nové Mesto nad Váhom k spojke cez Handlovú do Turca, aby slovenská transverzálka bola skutočne vybudovaná. Táto je veľmi súrne potrebná. S touto súvisí aj sieť magistrál. Kto zná slovenské premávkové pomery, menovite sieť ciest, kto trochu hľadí aj do štátno-bezpečnostných sfér, že ako by to vypadalo pri našej nedostatočne vybudovanej sieti železničnej, jestli by nejaké nebezpečie s juhu hrozilo, keďže túto sieť magistrál nemáme vybudovanú, z toho dôvodu, odhliadnuc od hospodárskej krize, je to najsúrnejší ohľad, že Slovensko potrebuje tejto transverzálky slovenskej záštity spolu so sieťou magistrál, na ktorých sa už síce pracuje, ale zostáva to ešte vždy len v úradných aktách. Odporúčam tejto investičnej komisii ďalej reguláciu Váhu, Nitry a Hrona, úpravu silníc štátnych, krajinských a vicinálnych. Predkladá sa vraj návrh o silničnom fonde. Oprávňujeme sa žiadať a upozorňujeme, aby tento silničný fond neslúžil len na štátné silnice. My na Slovensku rozhodne žiadame, keďže máme týpy silníc od Čiech a Moravy odlišné, aby sa silničný fond i na tieto vzťahoval, keďže sú tieto práve tak prostriedkom verejnej premávky ako tamtie. Ďalej je tu prevedenie elektrizácie, zahradenie bystrín a výstavba údolných priehrad. Kto by na pr. na jare prišiel na Slovensko do nejakej odľahlej dolinky - kde není pre toho malého ubohého roľníka ani toľko zeme, ktorú by piaďou vedel odmerať, a keď svrchu prijde príval nenadálý, každé jaro zničí mu ešte i ten príbytok, tú mizernú chalupu - ten nemôže bezcitne hľadeť na to a nemôže opomenúť príležitosť k tomu, aby nevenoval pozornosť tomu, že tu je nutné zasiahnuť a s výstavbou týchto priehrad započať na Slovensku. Ďalej je to urýchlenie melioračných a asanačných podnikov už započatých, ktoré sú vždy v štadiu prípravy na Slovensku, na ktoré sa nedostáva dostatočného technického personálu, aby práca bola čo najrychlejšie skončená a do tohoto investičného programu pojatá. Ďalej stavba budovy krajinského úradu v Bratislave. Z r. 1927 máme už formálné usnesenie i presne zaokrúhlený obnos, akým obnosom štátna správa vnútorná túto budovu v Bratislave tak nezbytnú a nutnú vystaviť sa uisťuje. Nechceme rozobierať príčiny, prečo to bolo odložené, ale zasa verejnosť slovenská čaká výstavbu budovy tejto a dôstojné umiestenie krajinského úradu v Bratislave v tejto zamýšľanej novej budove. Odporúčam do pozornosti tejto komisie otázku stavby našich škôl. Je zvláštna okolnosť, že po čas hospodárskej kríze, kde si sťažujeme vlastne na to, že neni podnikavého ducha, podnikanie sa brzdí tam, kde by sa vskutku prevádzalo. Dobre je známé, že Bročnou školskou dochádzkou nastala pre školy vôbec nutnosť rozšírenia tried. Táto potreba rozširenia tried dľa výkazu tiež v rozpočtovom výbore podaného ministerstvom školstva bola odhadnutá na 7000 tried, čo v peňažitej hodnote prepočítané znamenalo by na 700 mil. Kč investovaného kapitálu. To je potreba. Štátny dozor školský nalieha, aby tieto budovy a výstavba nových tried boly prevedené. Školské stolice chcú stavať. Ovšem keď sa uchádzajú o potrebnú pôžičku, menovite u Zemskej banky, ona vytasí sa tým: Máme pokyn, aby sme školským stoliciam ako takým nedávali úveru. Aká podnikavosť, ktorá predsa by sa mohla vyvinúť a nie s rizikom uloženého kapitálu. Bol by práve tak zabezpečený, ako keď sa dá úver politickej obci. Ovšem Zemská banka, ačkoľvek hospodársky činiteľ, nehľadí na to, aby hospodársku krízu usilovala rozriešiť podporovaním stavebného ruchu, jej je trňom v očiach, že to ide na katolícke školstvo. Keby to nebolo katolícke školstvo, bol by úver uvoľnený, ale že to je katolícke školstvo, Zemská banka úver nedá. To neni riešenie hospodárskej kríze. Zaslepujeme sami seba, omedzujeme a bránime riešeniu hospodárskej kríze. Uvoľnite kapitál, aby bol všade, kde je potrebný a pre každého, kto ho chce použiť.

Vládne prehlásenie poukazujúc na sníženie úrokomeru od vkladov predpokladá a čaká primerané sníženie úrokov od dlhov a pri tej príležitosti naznačuje, že dnešný stav nášho peňažníctva nie je ešte uspokojivý, následkom čoho organizácia jeho má byť ešte podstatnejšie zdokonalená. Oznamuje návrhy zákona o zemedelskom, ľudovom a živnostenskom úvere. Stranícka zaujatosť vládnej väčšiny tejto vo všetkom jej počínaní nutí nás i pri týchto ináč vítaných predmetoch, abysme ich s istou rezervou očakávali. Veď dobre vieme, že na pr. tá podstatnejšie zdokonaliť sa majúca organizácia nášho peňažníctva vlastne znamená pohltnutie našich slovenských peňažných ústav veľkými bankami pražskými, aby sa kapitál zo Slovenska výlučne v týchto bankách koncentroval. Túto snahu prezradzuje i chovanie sa vlády v prípade Úvernej banky v Žiline. Nás nezaujíma osud účastinárov, nechceme ani chrániť žiadnu prípadnú hriešnu manipuláciu správy a jednotlivých funkcionárov, ba vedeli by sme sa čo najenergickejšie postaviť proti tendencii, aby hriešna manipulácia bola akokoľvek zakrývaná alebo amnestovaná, ale zaujíma nás osud drobných vkladateľov, ktorí ťažko usporený groš svoj sverovali banke, dôverujúc tomu, že vklady sú štátom poistené, že obchodovanie bánk je štátom kontrolovaně, dôverujúc teda v týchto štátnych opatreniach, že ich úspory sú zabezpečené. Tento ťažko nastrádaný slovenský kapitál brániť je našou národnou povinnosťou a preto vyslovujeme svoje rozhorčenie nad tým, že vláda si toho nevšíma a predlžovaním moratoria drobných týchto vkladateľov necháva v neistote, čo bude v dnešnej ťažkej dobe s ich peniazmi.

Činíme tak i preto, lebo takéto počínanie vlády podkopáva dôveru ľudu v bezpečnosť peňažných ústavov vôbec, čoho následkom bude odtiahnutie drobných úspor z peňažného trhu, čo nijako neprispeje k zmierneniu hospodárských porúch. Toto pokračovanie vlády podkopáva ale i dôveru ľudu vo štáte, lebo však tým činom, že každý peňažný ústav musí platiť do Všeobecného fondu pre poistenie vkladov a každý ústav sa musí podrobiť revizii štátnej, berie štát na seba i záruku na tie vklady. (Předsednictví převzal místopředseda Roudnický.) Je to bilaterálna smluva a nemôže byť jednostranne vládou teraz negligovaná. Aký je to príklad pre poisťovne proti požiaru a iným a čo by povedala na to vláda, keby tieto tiež tak otáľaly s výplatou poistného, ako vláda dnes robí v prípade úvernej banky, tým väčšmi, že činitelia reviznej Jednoty už pred 2 rokmi museli videť celý hospodárský stav ústavu, museli vedieť bilančnú kvalitu ústavu a nechali správu, aby pokračovala vo svojich cestách nehatene ďalej. Ináč má táto záležitosť i národný vrub, lebo veľmi príznačne sa poukazuje na to, že na sanáciu Moravsko-sliezskej banky vláda si našla prostriedky, na podporu veľkých pražských bánk vedela zabezpečiť 300 mil. Kč, keď sa ale jedná o záchranu 40 mil. Kč drobných slovenských vkladateľov, tam je vláda stoicky kľudná a predlžovaním moratoria čaká, aby čas riešil otázku tak naliehavú a súrnu. Hriešnych manipulantov do kriminálu, drobných slovenských vkladateľov ale od škody zachrániť, to je našou požiadavkou i v záujme slovenského hospodárskeho života. Vítali by sme bez výhrady sľúbenú osnovu zákona o úprave poľnohospodárskeho ľudového a živnostenského úveru, keby nám to nesľubovala vláda tak stranicky predpojatá. Roľník je skutočne zadlžený. V dobe najvyššej konjunktúry hospodárskej roľník sa zadlžil, zintenzivňoval svoje hospodárenie, ba nevedúc umiesťovať členov svojej rodiny inde, rozmnožoval hospodárstvo svoje, aby im dal životnú postať, aby im zabezpečil zamestnanie, kupoval ďalšie role, aby mohol dať chleba svojom dietkam. Nesmieme sa diviť, že roľník v predošlých rokoch sa zadlžil. Bolo správne dnes poukázané, že aký je to rozdiel, keď roľník v r. 1926 mal ešte na svojich 10, 15, 20 mericiach 50 až 60.000 Kč dlhov a aký rozdiel, keď má ho ešte dnes a má platiť úrok. Obávam sa zasa hromadných dražieb, ktoré budú museť peňažné ústavy na drobné roľnické usadlosti vypisovať.