Předseda (zvoní): K této věci jsou přihlášení řečníci, zahájíme proto rozpravu.

Podle usneseni předsednictva navrhuji, aby lhůta řečnická byla 40 minut. (Námitky nebyly.)

Námitek není. Navržená lhůta je schválena.

Ke slovu jsou přihlášeni řečníci: na straně "proti" p. p. posl. Šalát, Zápotocký, Nitsch a Gottwald; na straně "pro" p. p. posl. Schäfer, Netolický, dr Zadina, dr Hodáč a Stejskal.

Uděluji slovo prvnímu zapsanému řečníku, jímž je pan posl. Šalát.

Posl. Šalát: Slávna snemovňa! Vládny návrh o mimoriadnom úvere 150 milionov Kč, na zmiernenie následkov hospodárskej krize má byť asi vianočným darom, len nevedno, komu sa z neho dostane, či len stranícky hýčkaným protekčným deťom a či tým, ktorí najväčšmi trpia pod ťarchou hospodárskej krize.

Obávame sa, že tak zv. drobní - no tým poluťovania hodnejší ľudia - nepocítia ničoho dobrého z tohoto fondu - iba ak bremeno nových daňových tiarch.

Pošopkáva sa verejne, že fond tento sa sriaďuje hlavne na sanáciu hospodársky upadajúcich zbytkárov, nových to zemepánov.

Meno zbytkárov a vôbec pojem zbytkárstva čim diaľ tým odióznejším sa stáva pred súdnou verejnosťou. Zbytkárov dnes pripodobňujú k akýmsi rozmazľaným miláčkom - jedináčkom, na ktorých sa veľa vynaložilo, veľa sa im dalo a keď mali ukázať svoju životaschopnosť, životomúdrosť, štátu a národuosožnosť, mnohí z nich dokázali sa byť márnotratnými synami národa, s ktorými je večná starosť.

Mnohí páni zbytkári boli účastní neoceniteľných výhod: Dostali štátnu pôžičku na 3 %, o ktorej ani nevedno, či ju amortizujú, či medzi časom im nebola odpustená, odpísaná. Dostali rôzne investičné subvencie; sľavy pri kúpe objektov a odpustenie daní sú tiež všeobecne spomínané.

A dnes práve takíto nápadne favorizovaní zbytkári bedákajú väčšmi, než tí statkári odborníci, ktorí si kúpili pôdy z voľnej ruky, alebo bez výhod. Príčina ich úpadku neväzí len v terajšej všeobecnej hospodárskej krízi, v ich finančnej nepripravenosti, ale hlavne v ich osobných slabostiach.

Martin Rázus vo svojom románe "Svety" výstižne líči, ako prepychove, ba márnotratne vedeli mŕhať peniaze naši poprevratoví boháči a zemepáni. Stroviť dvadsať tisíc za jednu noc, prehrať v karty tridsať tisíc na jedno posedenie, prehrať na burze celý majetok, bolo naším pánom poprevratovým, veľkomožným, maličkosťou. Kým bolo hojne, sa nešetrilo, neukládalo na tvrdšie časy, myslelo sa, že kšefty, podpory, vysoké ceny potrvajú do nekonečna. Dnes mnohí páni zbytkári nevládzu platiť dane, rádi by sa chceli zbaviť zbytkového statku, kľučkujú o nové subvencie a štátne pôžičky. Sú na ťarchu a veľkú škodu nielen štátu, ale aj daňujúceho občianstva a na ujmu prácuhľadajúceho robotníctva.

Kedysi tie objekty, ktoré vlastnia dnes noví páni zemäni-zbytkári, boly pevným a hojným prameňom k odvádzaniu daní a k poskytnutiu výživy pre chudobných robotníkov, bírešov, nádenníkov. Boly obilnými komorami pre pospolitosť, pri ktorých racionálnym a odborným hospodárením sa mohlo a vedelo docieliť lepšej úrody, chovu znamenitého dobytka, bravu. Investovalo sa do pôdy a pôda hojnou úrodou nahradzovala investície.

Dnes - na základe strannícky prevedenej parcelácie - mnohé objekty sa dostaly do rúk neodborníkov, finančne slabých, alebo svojou vinou zoslabených jednotlivcov, ktorí popri tom, že - pomerne k drobným novým nadobývateľom panskej pôdy - prišli k pôde o moc výhodnejšie, dodalo sa ím viac výhod, sľav a predsa by nedbali, aby stále boli subvencovaní, od daní oslobodzovaní.

Je zrejmé, že čo sa týmto veľkodaňovníkom uľavuje a podarúva, ide to v prvom rade na úkor malodaňovníkov a tedy aj na úkor nových drobných prídelcov. Z čoho videť, že dnes pre štát, pre pospolitosť je dôležitejším o osožnejším ten tak zvaný drobný majiteľ pôdy, než mnohý finančne zruinovaný, diletantný zbytkár.

Ak tedy vláda so sriadením 150 milionového fondu mieni rozohnávať chmáry hospodárskej kríze, nech ich rozháňa v prvom rade v radoch drobných roľníkov a nie v kruhoch zbytkárov.

Štátny pozemkový úrad pri parcelácii mal brať prísne do ohľadu nielen pri drobných prídelcoch "súcnosť, schopnosť k obhospodáreniu pôdy", ale aj pri pánoch zbytkároch, či sa rozumejú do hospodárstva, alebo či si aspoň odborníkom dávajú viesť nové hospodárstvo.

Vieme, že Štátny pozemkový úrad má právo, povinnosť kontrolovať, či noví nadobývatelia panskej pôdy dobre, odborne hospodária, či nekšeftujú s nadobudnutou pôdou, či ju nedávajú len do árendy, či nenechávajú kusy poľa neobrobené.

Nech si Pozemkový úrad toto svoje právo, ba povinnosť kontrolnú koná svedomite nielen voči drobným prídelcom, ale aj voči pánom subvencovaným a výhodami obsypaným zbytkárom. A kde zbadá krikľavé chyby, turecké hospodárenie, nech takéto objekty oddá do rúk odbornejších alebo do vlastníctva drobných roľníkov.

Musí sa uznať, že veľkohospodárov dnes veľmi tlačia rôzné sociálné poplatky, obmedzenosť pracovnej doby, značné mzdy a často aj menej ochotné, povrchné výkony robotných síl, (Výkřiky komunistických poslanců.) náhlé poklesy cien plodín a drahota priemyselných výrobkov, potrebných k hospodáreniu, čím sa veľmi oslabuje ich dane a hospodárenia schopnosť. Naproti tomu malohospodár, pracujúci domácimi, rodinnými silami neni obmedzovaný počtom pracovných hodín ani sociálnymi príspevkami ani povrchnými pracovnými výkonmi, veď všetcia od svitu do mraku pracujú pre seba, pre svoju rodinu a na svojom (Výkřiky komunistických poslanců.), z čoho ovšem má osoh i pospolitosť, teda i štát, lebo získáva dobrého danovníka, dobrú produktivnú jednotku.

Účelné by bolo teda to, keby pomocou tohoto sriadiť sa majúceho hospodárskeho fondu v podobe ľavných nákupných pôžičiek - čím viac pôdy dostalo sa do rúk malohospodárov, a to zvlášte pôdy tej, ktorá v rukách niektorých finančne a hospodársky neschopných zbytkárov je pre štát a pospolitosť mrtvým, neproduktivným kapitálom.

Na hornatých krajoch Slovenska je veľa chudobných, snaživých roľníkov, ktorí by za pomoci ľavnej pôžičky štátnej milerádi prevzali do obrábania a do vlastníctva panskú, zbytkársku pôdu. Ba i mnohí t. zv. bíreši by sa pomocou takejto ľavnej pôžičky ochotne pustili do drobného hospodárenia (Výkřiky komunistických poslanců.), čím by ich náklonnosť ku komunizmu zmizla.

Ak teda vláda chce mierniť hospodársku krízu, ak chce zahladzovať krajnú roztrpčenosť širokých vrstiev ľudových, nech peniaze štátu, t. j. danovníkov, nerozdáva na sanáciu niektorých neschopnými sa dokázavších zbytkárov, ale nech ich obracia tak, aby ony pospolitosti priniesly mravných a finančných úspechov, úrokov. (Výkřiky komunistických poslanců.)

Pre Slovensko nieto peňazí! Pri tomto vládnom návrhu nám Slovákom veľmi bije do očí, že vláda a menovite pán minister financií, keď na dačo chce a musí najsť prostriedky, hneď si ich vymyslí a vynajde už či v rámci rozpočtu, alebo mimo neho v podobe pôžičky. Na stavbu slovenskej techniky, ľudového školstva, dráhy červenoskalsko-margecanskej a iné potreby Slovenska sa stereotypne odvrkáva všade a vždy: nieto peňazí, nieto zaokrytia. Kde však je nádej, že historické zeme budú môcť pre seba hodne uchytiť, tam sa hneď najdú finančné prostriedky. Je to neúprimnosť hrubého zrna voči Slovákom.

Na základe mnohých trpkých zklamaní môžeme celkom oprávnene predpovedať, že ako pri všetkom, tak i pri manipulácii tohoto budúceho fondu bude Slovensko značne ukrátené. Není teda divu, keď hľadíme na jeho sriadenie s krajnou skepsou, nedôverou. Istí sme si, že keď sa my Slováci po nejakom čase budeme ponosovať, že Slovensko málo participuje z tohoto fondu, zase sa nám vrhne do očí taká britká poznámka, akú nám nedávno pri reči dr Gažíka bol vrhol do očí pán býv. minister Najman, že totiž Slovensko z úverov poskytovaných od sociálnych ustanovizní preto nemôže dostať väčšieho prídelu úverového, lebo pomerne platí málo príspevkov sociálne-poistných a nemocenských.

Vtedy sa ovšem p. posl. Najmanovi odseklo asi toto: Keď ste nám k vôli priemyslu historických zemí odbúrali náš priemysel na Slovensku, teraz hovoríte, že platíme málo sociálnych príspevkov, nie že by ste hľadeli Slovensku nahradiť k vôli vám utrpené ztraty, ešte nám vytýkate našu vámi zavinenú chudobu. A tak i pri deľbe, pri participácii na tomto t. zv. hospodársky sanačnom fonde bude načim vláde pripamätúvať už vopred toto: keď Slovensko hospodársky dusíte vyššími tarifami, rumunskou, Slovensku neprajnou smluvou, zákonom o vymielaní a všeličím iným, tak ho aspoň odškodnite z tohto fondu.

Ale naša nedôvera k tomuto fondu prýští aj z iných dôvodov. Pán minister financií sebavedome bol konštatoval vo svojom výklade o budúcoročnom štátnom rozpočte, že rozpočet je aktivný 5 mil. Kč. Lenže táto aktivita vyzdvihovaním mimorozpočtových pôžičiek stáva sa úplne iluzornou, ba musí sa z toho vykľuť pasivita rozpočtu a pozdejšie prípadne potreba náhradného rozpočtu, keďže bude načim hľadať úhrady na splácanie amortizácií mimo rozpočtových pôžičiek.

Nám celé toto horúčnaté tvorenie stámilionových fondov, rozdávanie stámilionov na sanáciu bánk a na iné veci pripadá tak, ako keď obchodník širokého svedomia pred svojim úpadkom hľadí narobiť čím viac dlžôb, aby keď už má skrachnúť, nech zbankrotíruje veľkolepe, aby to stálo zato, aby sa zo zmätku dalo čím viac uloviť. O česť, o meno firmy mu nejde. Najtiaž otvorí obchod pod iným menom.

Varujeme vládu a vedúcich našich štátníkov, aby míňaním stamilionov, robením ohromných dlžôb nepriviedli republiku do finančnej katastrofy.

Tendenciou terajšej socialisticko-agrárnickej koalície a jej stúpencov je: všetko zadlžiť, jednotlivcov, obce, mestá, okresy, krajiny, štát, čoho následok môže byť hrozná kríza štátu.

Či má potom prísť nové kolkovanie peňazí, nová dávka z majetku, aby si ľudia svoje majetky znova museli odkupovať od štátu? Aby ich úspory znova boly devalvované, zdežmované? Takýmto vedením štátneho hospodárstva sám štát odstrašuje ľudí od šetrenia, privyká ich k ľahkomyseľnému márneniu hodnôt, bo každý si pomyslí toto: Načo šetriť, ukladať, stavať, investovať, keď mi na to štát hocikedy môže položiť svoju tvrdú, neúprosnú ruku v podobe daní a dávok, aby si zaokryl svoje dlžoby? Ba svojím neúsporným hospodárením vláda odstrašuje i cudzincov od toho, že by u nás investovali, tu si ukladali svoje peniaze.

Tvorenie rôznych fondov možno nazvať politikou tajnoskárstva, vyšmikováním sa vlády z pod zodpovednosti a dozoru parlamentu.

U nás sa už natvorilo toľko fondov a toľko sa ich nezbadane, záhadne vyčerpalo, že nás toto nové tvorenie fondu naplňuje oprávnenou obavou, či sa on neminie na predvolebné trovy niektorých strán. Sám vládny návrh nosí na sebe neodškriepiteľný znak úzkostlivého tajnoskárstva vlády a teda aj snahy vyšmiknutia sa z pod pravomoci a dozoru parlamentu, lebo v §e 2 hovorí toto: "Vláda určí, ako sa má použiť tohoto mimoriadneho úveru." Teda 150 milionov je taká maličkosť, do ktorej parlament nemá mať slova, iba vláda. Ale keď treba hľadať a najsť 5 až 10 milionov na slovenskú techniku, alebo na inú vec, vtedy vláda briskne vie odmietať zodpovednosť a sa odvoláva, čo povie na to parlament.

Je to komické, ba urážlivé počínanie si voči parlamentu. Keď si to vládné strany nechajú tropiť voči sebe, mysliac si, že na veky a všetky budú vládnuť v republike, ako sú teraz do hromady na silu posháňané, je to vec ich vkusu a prezieravosti, ale my sa čo najrozhodnejšie dovolávame toho - a bolo by to radno i pre niektoré terajšie vládne strany, čo časom prípadne budú opozičnými, aby sa s námi spolu domáhaly toho - že by druhá veta §u 2 vládneho návrhu, keď už má byť odhlasovaný - znela takto: "Parlament určí, ako sa má použiť tohoto mimoriadneho úveru."

Politickým tajnostkárstvom a obchádzaním parlamentu páchne i § 3 vládneho návrhu, ktorý znie takto: "Výdaje učinené na vrub tohoto úveru budú vyúčtované v štátnych záverečných účtoch toho-ktorého roku." Žiadame, aby výdaje boly štvrťročne vyúčtované parlamentu. Veď i samé vládné "Lidové Noviny" zo dňa 12. decembra pozastavily sa nad navrhnutým spôsobom vyučtovania a prizvukovaly potrebu štvrťročného vyúčtovania, aby verejnosť nebola vyše roka v neistote a že by sa vyhlo škodlivým kritickým kombináciám a upodozrievaniam vlády.

Dôvodová zpráva vládneho návrhu je hodne všeobecná, mnoho a celkove málo sľubujúca, také čosi ako ľudové príslovie: Tu máš nič, chyť si ho dobre!

Sľubujeme ľudu prácu v hospodárskej tiesni. Zvedaví sme, koľko sa tej štátnej práce ľudu na Slovensku dostane. Asi toľko, že naši nezamestnaní Slováci i naďalej budú musieť hromadne utekať do cudziny. Nepomôže im ku stálejšej práci ani tento veľký fond. Je to len praobyčajné a zbytočné fercovanie rozpadávajúceho sa starého rúcha.

Ďalej sa hovorí v dôvodovej zpráve: "Vláda chystá rad opatrení, ktorými sa má čeliť depresii samotnej." Je to ubohé. Parturiunt montes, nascitur ridiculus mus. Vajataly hory, zrodila sa smiešna myš. Bude to asi tak, ako s 13. platom, na ktorý dnes nadávajú mnohí poškodení železničiari, ktorého obeťou sú mnohí vyhodenci z práce, na ktorý jedovate šomrú roľníci, obchodníci, remeselníci, takže mnohý št. zamestnanec by radšej bol pri starom, len aby nemusel platiť dvojnásobné bytné v štát. obytných domoch, aby netrpel ujmu na inom, aby naň negánil jeho spoluobčan neštátny zamestnanec alebo ten, kto pre úsporu na 13. plate bol vyhodený z práce!

My Slováci naprosto nebadáme tých "rad opatrení" vlády, ktorými sa má čeliť depresii samotnej, lebo každé novšie opatrenie tejto nešťastnej, Slovensku neprajnej, česko-nemeckej a agrárno-socialistickej pyšnej vlády znamená pre Slovensko novú ranu, nový úder. Jej dvojľavoruké "opatrenie" sú pre Slovensko vždy novším a krutým povelom: Slovensko plať! Veď si slobodné! Teš sa svojej slobode! Zaplať si ju v daniach, v tarifoch, udbúraním priemyslu, zamestnávaním "našich lidí", žobrotou svojich ľudí, odstrkávaním Slovákov, vysťahovalectvom, popúšťaním národných, náboženských práv, nadávaním do bastardov, svojvoľným miešaním, kazením rýdzej slovenčiny, zbolševizovaním, spohanštením ľudu, poslúchaním a trpením rozpínavosti všelijakých nabubrených cynických veličín. Slovensko plať, a buď rádo, že sa ešte o tebe na svete hovorí, a buď rádo, že sa do teba a nie do tvojho ľudu smrteľne zamilovali ľudia, majúci lásku len v ústach a nie v srdci. A ty ľude slovenskí, ak chceš tu niečoho mať, niečoho dosiahnuť, čo by ti zákonom božím a ľudskím právom malo prináležať, ty krič de profundis, krič z hlbín tiesne a zúfalstva, bí sa o svoje prirodzené práva ak, ani čo bys´ bol v cudzine, lebo nám Slovákom sa tu zvykne dávať len toľko práv a výhod, koľko si horko ťažko vykričíme a nie, koľko nám patrí.

A vy bratia Česi, čo ste zaľúbení do súručenstva, do koalicie Čechov a Nemcov v tejto republike Čechov a Slovákov, vás len varujeme od toho, čo vyjadril váš veľký spisovateľ Alois Jirásek v I. sväzku svojho "Bratrstva" na strane 132, kde sa Lapka, komorník Jiskrov ponosoval, že jeho domažlickí krajania radšej slúžili u Nemcov, než u Jiskru.

Vám uvádzame v pozornosť Jiskrové, čiže skôr Jiráskové slová v pamäť na str. 135, I. sväzku tohože "Bratrstva" a tie znejú takto: "Sú so mnou za dobre i s mojím ľudom (totiž slovenskí zemäni). Z Budína ich volajú, zvú na snem, ale oni nejdú, na dolnú zem, nie.... Huňadyho sa nebojím. Ale aby nám Nemci do chrbta neskočili."

A na str. 136 tohože sväzku hovorí Jiskra trpko: "My máme tiež takých verných Nemcov, najhorší sú vratislavskí. Hneď si pozvali mnícha Kapistrána, a to preto, že nás, nevinných Čechov, najohavnejšie potupuje a obviňuje z kacírstva."

Nuž len sa teda bratričkujte s vašimi vládnymi Nemcami a odcudzujte si Slovákov. Vídať, že sa z dejín nechcete poučiť, keď štát Čechov a Slovákov úmyselne premieňate na štát Čechov a Nemcov. Len aby vás nezastihlo osudné zklamanie, len aby vám neskočili do chrbta Nemci! Slováci trpko a zklamano hľadia na vývoj vecí a na verejné hospodárenie v našej slavianskej republike!

V dôvodovej zpráve tohoto česko-nemeckého vládneho návrhu sa hovorí: "Pamätovať musíme i na svojich príslušníkov v cudzine, ktorí tam ztrácajú existenciu." Zvedaví sme, koľkí z týchto "naších príslušníkov v cudzine" budú Slováci, ktorí v cudzine bývajú, hynú, prišli o svoje bankové vklady (vo Francii). Koľko z toho fondu pod titulom "našim príslušníkom v cudzine" bude mystifikáciou použité na domáce diskretné potreby strannícke. Ťažko bude možno zkontrolovať, či položky, pod titulom "naším v cudzine" zaviesť sa majúce, pôjdu na faktické adresy do cudziny a či do vreciek domácich ľudí.

Strach vlády od priameho dozoru parlamentu nás aspoň úplne oprávňuje na rôzné pochybnosti a kombinácie.

Hovorí sa ďalej v dôvodovej zpráve: "Tento úver bude snáď možno uhradiť z pokladničných hotovostí, avšak z opatrnosti sa požaduje zmocnenie k úverovým operáciám, poneváč nemožno predvídať, ako sa budú vyvíjať štátné príjmy." Je to ale úlisná, ba zlomyseľná reč! Keď išlo o 5, 10 milionovú položku, na slovenskú techniku potrebnú, sa kategoricky povedalo: Štátny rozpočet by to nesniesol, keď však ide o 150 mil. položku, sa dodonajsky, záhadnou prefíkanosťou rečie, že to hádam vystačí aj z pokladničných hotovostí. To je vrchol vládnej, Slovensku neprajnej mazanosti! Výrok istého bývalého ministra: "Keby sa niečo stalo", je úplne zastieneny, pretromfovaný touto prapodivnou argumentáciou. Raz nieťo 5, 6 milionov a na raz je úfnosť na 150 mil.

Ubohé Slovensko, otváraj oči, ako ťa táto česko-nemecká koalicia a jej čarodejný financminister zavádza. On šibne len svojim šovinistickým prútikom na štátny rozpočet a zaraz vie vypotiť 150 mil. - keď je to dobré pre jeho ľudí - ale inokedy dostane hroznú, prekliatu zimnicu, keď je reč o 5, 6 milionoch pre Slovensko.

A vrchol tejto podivnej vládnej dôvodovej zprávy je v tejto vete: I keby sa štátny dlh rozmnožil o túto čiastku, je to pomerne malá obeť, ak stačí, aby previedla naše národné hospodárstvo do normálneho chodu."

I. 150 milionov je vraj "malou obeťou", ale 5 až 6 milionov na utíšenie Slovákov bolo im na slovenskú techniku nemožnou, nesnesiteľnou obeťou. Vídať, ako lacno, ba zlomyseľne povrchne si cenia Slovensko!

II. Už vopred ubezpečujeme našich pánov česko-nemeckých vladárov, že táto 150 milionová "malá obeť" vôbec nezavedie naše národné hospodárstvo do normálneho chodu, aspoň nie na Slovensku, ba len rozvíri občiansku závisť nepodporených oproti podporeným, kverulanstvo, žobráctvo o podpory, intervenčnú horúčku, protekcionárstvo a iné spoločenské neduhy.

Podpôrny systém demoralizuje luď, navyká ho k žobraniu o milosť a almužnu, odvyká ho od práce, sebadôvery. Vnucuje mu presvedčenie, že len verejnou podporou sa dá čo to započať, viesť.

Nech vláda miesto systému podpôr a fondov dáva čím viac možnosti a príležitosti ku práci, nech miesto podpôr sľavuje na daňových dávkach. Je to podivný paradox nášho štátneho života, keď štát to, čo pomocou krutých exekucií horko ťažko sožénie od biedneho ľudu, keď tieto krvopotne vyrobené a sohnaté peniaze ľudu štát v podobe stranícky udeľovaných podpôr a subvencií jednoducho rozhádže. Má potom občan s chuťou platiť svoje dane, keď vidí, ako sa mrhajú verejné peniaze?

Pán minister dr Slávik najnovšie sa v Mnichovo Hradišti v prednáške vyslovil, že nestačí hlásať len československú vzájomnosť, ale že všade treba prizvukovať potrebu "československej" národnej jednoty. Čo znamená, aby sa Slováci národnostne vliali do českého národa, aby prestali ako osobitný slavianský národný celok jestvovať a dejstvovať.

My, Slováci, všade a vždy hlásame potrebu uprímnej bratskej vzájemnosti Čechov a Slovákov, ale sa aj všade a vždy ohradzujeme oproti národnému zakopaniu Slovákov, čiže oproti vliatiu sa Slovákov do českého národa. A ubezpečujeme pána ministra dr Slávika a všetkých hlasateľov národnej jednoty československej, že ak dačo hatí uprimnú bratskú vzájemnosť Čechov a Slovákov a ak dačo marí aj tú hlasistami vysnenú a vybájenú "čsl. jednotu", tak je to hlavne pražská nešťastná politika dvojakého lokta, že totiž u nás inak sa meria zamoravským zemiam a inak Slovensku, inak sa zaobchádza s Čechmi a s Čechoslovákmi zo Slovenska, ač uprímnými otvorenými Slovákmi. My síce na teraz trpko pociťujeme na sebe osteň tejto politiky dvojakého lokta, ale cítíme a vieme v duchu dobre, že práve táto hrubá, nás urážajúca, nám krivdiáca politika pražská je indirektným síce, no tým istejším faktorom, ba povzbudzovateľom Slovákov k tomu, aby sa i zo stanoviska národnostného i hmotného, životného čo najostrejšie bránili oproti národnostnej smrti, oproti vliatiu sa do českého národa, i keď je tejto národnej smrti názvom na teraz tak lákavé heslo, ako je "Československá národná jednota".

Z dôvodov a z obáv horeuvedených strana naša s nedôverčivou pochybnosťou hľadí na tento vládny návrh a preto sa hlasovania zaň nezúčastní. (Potlesk ľudových poslanců slovenských.)

Předseda (zvoní): Slovo má dále pan posl. Schäfer. (Předsednictví převzal místopředseda dr Lukavský.)

Posl. Schäfer (německy): Slavná sněmovno! Projednávaný úvěr na zmírňování následků hospodářské krise ovšem nestačí, aby podstatně zmírnil těžkou nouzi, kterou trpí pracující obyvatelstvo. Stojíme uprostřed krise, jejíhož konce ještě nelze dohlédnouti a která podle všeho zdání se ještě více zhorší. Naši národní hospodáři jsou v tom zajedno a také průmyslníci prohlašují nynější hospodářskou situaci za velice nepříznivou; ale všichni připojují, že není důvodů ke hlubokému pesimismu. Ale my jsme jiného mínění. Domníváme se, že hospodářské poměry jsou hrozivé a že by státní správa a veřejná správa měly nasaditi vše, aby zjistily příčiny, které v Československu vedly k této strašné nezaměstnanosti. Zajisté, hospodářská krise v Československu jest částí světové hospodářské krise, ale jsou zvláštní příčiny, které u nás přispívají ke zhoršení hospodářské situace. Tu se mělo během let státi mnoho věcí. Když se nyní v této chvíli zakročuje s nepostačitelnými prostředky - chceme to doznati - aby se zmírnily důsledky hospodářské krise, lze to velkou většinou vysvětliti tím, že se po léta, když průmysl byl ještě poněkud zaměstnán, nepomýšlelo na opatření pro dobu hospodářského úpadku. My jsme včas upozorňovali, že ve chvíli, kdy se průmysl dostane do krise, nynější opatření pro podporu v nezaměstnanosti již nepostačí. S tohoto místa bylo několikráte prohlášeno, a to již před vydáním dnes platného zákona o podpoře nezaměstnaných, že péče o nezaměstnané podle gentské soustavy jest myšlena pro normální doby a že jen pro normální doby stačí. Víme velmi dobře (Výkřiky posl. Gottwalda, Jaksche, Grünznera, Pohla. - Místopředseda dr Lukavský zvoní.) - a je k tomu zapotřebí velké odvahy, aby se to popíralo - že v době, kdy statisíce lidí jest bez zaměstnání a další statisíce pracují omezeně, sotva lze provésti pronikavé přetvoření soustavy podpory v nezaměstnanosti. Vytvořiti dnes pojištění pro případ nezaměstnanosti, (Hluk.) které by bylo vybudováno podle zásad německých a rakouských, znamenalo by, že by zaměstnanci a zaměstnavatelé musili platiti zvláštní pojišťovací příspěvky a ovšem i stát musil by poskytnouti vydatné prostředky, jak to vidíme na Německu. V letech lepších obchodů tu nebylo možno pohnouti vládu, státní správu, občanský blok, který byl tehdy při moci, aby vybudovaly platný zákon o podpoře v nezaměstnanosti. Musilo se nejprve překonati období občanského bloku, než se mohlo přejíti a přešlo k vybudování podpory v nezaměstnanosti, pokud to ovšem uprostřed hospodářské krise jest možné. (Trvalý hluk.) Kdyby se bylo v minulých letech, v době lepšího obchodování pečovalo pro případ, že by nastala krise, o tak ohromnou nezaměstnanost, jaká jest dnes, nepotřebovali bychom dnes přicházeti před sněmovnu s takovými opatřeními, nemusila by vláda navrhovati opatření, o jejichž významu a o jejichž účinnosti nemáme přece všichni pochybnosti. (Výkřiky poslanců strany komunistické a strany něm. soc. demokratické. - Místopředseda dr Lukavský zvoní.)

Víme, slavná sněmovno, že úvěr 150 mil. Kč, který se má povoliti, nestačí a nemůže stačiti ke zmírnění nouze pracujícího obyvatelstva, jak si toho přejeme a přáti musíme. Ale přece není nikomu neznámo, že již dohoda o tomto úvěru sama sebou byla spojena s těžkostmi. Nechápeme úzkostlivosti, která se nyní projevuje, a obavy, že nezůstane při tomto jednorázovém úvěru. Bude-li krise tak trvati, stane-li se to, co praví naši hospodářští politikové, že se lze obávati ještě vzestupu krise, pak se nebude moci stát vyhnouti úkolu učiniti ještě další opatření ke zmírnění následků krise, ale pak se nebude směti uleknouti ani toho, aby poskytl nové prostředky, aby hledal cesty, jimiž by se dostal z této nouze. (Trvalý hluk.)

Podati úplný obraz, jak to vypadá mezi naším dělnictvem a v průmyslu, zabralo by mnoho času. Rád bych uvedl jen několik příkladů, několik příznačných známek k ilustraci nynější hospodářské krise. Kdyby měl býti textilní průmysl ve svém dnešním rozsahu, v rozsahu, ve kterém jej převzalo Československo, plně zaměstnán, musil by 75% svých výrobků vyvážeti do ciziny. Ale každý ví, že to není možné. Není možné dnes zajistiti vývoz 75% výkonnosti našeho textilního průmyslu. To víme již od počátku republiky a prozíraví politikové měli již dávno pamatovati na to, aby se něco učinilo, aby se poskytlo zaměstnání textilním dělníkům, kteří se stali zbytečnými a ještě se zbytečnými stanou. Máme ohromný a výkonný textilní průmysl, ale nemáme odbytu pro jeho výrobky a tak vidíme, že ve 12 letech bylo zastaveno asi 200 podniků, snad ještě více, s více než 20.000 dělníky tam zaměstnanými. Hledati zaměstnání pro tyto dělníky nemůže býti ponecháno veřejným správním sborům, obcím a okresům, tu musí stát zasáhnouti všemi svými silami. Právě nyní vidíme, kam znovu vedou u textilního průmyslu těžkosti v obchodních stycích s Maďarskem. Do Maďarska vyvezli jsme textilního zboží letos do prosince za 266 mil. Kč. Nepovedou-li nyní jednání s Maďarskem k výsledku, znamená to nové zostření krise v textilním průmyslu, znamená to nový vzrůst nezaměstnanosti v tomto nejdůležitějším a nejvýznamnějším průmyslovém odvětví.

Právě tak jest tomu s průmyslem sklářským. Náš sklářský průmysl znamená pro Československo mnoho. Od počátku republiky vyvezl zboží v ceně 17·5 miliard Kč, kdežto dovoz skleněného zboží činí jen 1/2 miliardy. Přispíval tedy k aktivní obchodní bilanci, kterou jsme měli každoročně až do poslední doby, ohromnou částkou, totiž 17 miliardami. Takový průmysl by měl býti chráněn. Tu by se mělo nyní zkoumati, kde by bylo lze zasáhnouti. Ale severočeský sklářský průmysl marně volá po vhodném zasáhnutí státní správy. Právě tak to vypadá v okolí Kamenického Šenova, kde pro strašnou krisi nejlépe kvalifikovaní dělníci hledají práci v Německu a jinde, pokud jest to vůbec možné, takže by v tomto okolí musilo nastati přímo vylidnění, kdyby cizina tak velice neztěžovala přílivu cizích dělníků. I zde musíme konstatovati, že v posledních letech bylo mnoho zanedbáno. Nouze sklářského průmyslu nepochází z posledních let, sahá zpět daleko až do doby občanské koalice, také tehdy se konaly, jak se pamatuji, projevy v Jizerských horách a navrhovalo se, co by se mělo dělati, aby se přišlo s pomocí. Dnes jest situace sklářského průmyslu tak špatná, že počet nezaměstnaných týdně stoupá, že většina podniků zavedla jen částečnou práci a že četné podniky byly v posledních měsících zastaveny.