Nejzajímavější je, že více než 80% těchto absolventek vyhledává další praksi, neboť samy seznávají, že s takto odborným vzděláním nemohou se jako samostatné živnostnice uplatniti.

Tážeme se proto, zda způsob, jímž se obchází skutečný průkaz způsobilosti, jest ze sociálních důvodů ve skutečnosti oprávněn? Máme za to, že nemůže býti v zájmu ministerstvo soc. péče, které dosud se k této otázce chovalo odmítavě, aby ze sociálních důvodů chránilo asi 70% těchto privilegovaných nedouků, které v praksi ubírají řádně vyučeným pomocníkům práci a poškozují je na jejich existenci. Vždyť, kdo si může dopřát navštěvovati takovéto učiliště? Vždy jenom dívky z rodin zámožnějších, kdežto dcerky chudých dělnických rodin a chudých živnostníků jsou nuceny vstupovati do učení k řádnému mistru a mistrové a dobývati si průkaz způsobilosti k provozování živnosti daleko těžším způsobem. Vzdyť také kdo uváží, že doba deseti měsíců má postačiti na vyučení se některému ze jmenovaných řemesel, musí uznati, že nelze za tak krátkou dobu dostatečné prakse a zdokonalení v řemesle nabýti.

Divíme se proto, že oproti stanovisku ministerstva soc. péče, které, jak jsme slyšeli, bezpodmínečně trvá na zachování dosavadního podávání průkazu způsobilosti i pouhým vysvědčením o absolvování nějakého kursu, dosud nevyslovilo své zásadní stanovisko ministerstvo školství a nár. osvěty a nestará se, aby tato velmi důležitá otázka byla již jednou také řádně vyřešena. Neboť nenahlížíme, že vydávané miliony na podporu škol pro ženská povolání by přinášely takový užitek, jaký se dosud mylně předpokládá, nehledě na to - a to zvláště zdůrazňuji - že toto naše stanovisko je shodné i se stanoviskem dělnických odborových organisací.

Z těchto v krátkosti nadhozených důvodů zajisté opět jasně vyplývá, že jen řádně vybavené a státem převzaté živnostenské školství pokračovací jest jediným možným východiskem ze situace, do které nás přivedlo zavedení III. ročníků škol pro ženská povolání. Jen na těchto školách, kde jest vyučováno řádnými odborníky, může býti dosáhnuto jedině řádné průpravy i našeho dívčího dorostu, který se chce věnovati samostatnému povolání živnostenskému.

Nenamítejte, že na to není peněz. Víme, že prostředky se vždycky najdou, najde-li se dobrá vůle u rozhodujících činitelů. Zvyšuje-li se pro příští rok rozpočet pro ministerstvo školství a nár. osvěty o více než 55 mil. Kč a našla-li se pro tuto položku úhrada, nevěříme, že by zvýšený náklad, jehož by bylo třeba pro postátnění živnostenského školství pokračovacího, nemohl by být při trochu dobré vůli uhrazen i v rámci tohoto zvýšeného rozpočtu. Neboť otázka dobudování našeho vysokého školství, pro které jest tato položka preliminována, může býti spíše odsunuta, nežli tento spravedlivý požadavek největšího počtu živnostenského poplatnictva. (Potlesk.)

Místopředseda Taub (zvoní): Dále má slovo p. posl. dr Štefánek. Prosím, aby se ujal slova.

Posl. dr Štefánek: Ctená snemovňa! Tohoročná debata rozpočtová stojí pod znakom tiesni hospodárskej. Nie je sa čo diviť, keď temer všetci rečníci zaoberajú sa hospodárskymi problemami a keď pod tlakom väčšieho či menšieho rozcítenia nad biedou, ktorá zaľahla na široké vrstvy práve chudobného ľudu roľníckeho a delnického, kde tu nenajdú pravý výraz a rozumné stanovisko. Dobrý politik musí byť objektívny a vo svojom obore dobre vyškolený a chladnokrevný. Básnické nadanie nebýva vždy vhodným podkladom rozumného a plodonosného politického snaženia. Menovite na poli hospodárskom treba veľkej obozretnosti a značných vedomostí, tým viac, že v národohospodárskej politike stojíme pod prísnou kritikou vedeckých pracovníkov a pozorovateľov i zahraničných činiteľov, ktorí nevedia dobre rozpoznávať, čo na príklad posl. Rázus hovorí ako básnik, alebo ako národohospodársky odborník. Nebolo by od veci, keby čsl. politikovia neponechávali teoretické a praktické riešenie čsl. problémov národných, jazykových, umeleckých, náboženských len profesorom a žurnalistom. Keby sa náš parlament zabýval otázkami i socializmu, agrarizmu, urbanizmu a vonkova i po stránke sociologickej a vedeckej, neutratil by naprosto na autorite. Na tomto poli by sa mohla uplatniť menovite opozicia, jejž bojovné zbrane a prostriedky sú často príliš plytké a atomizujú sa v podrobnostiach, ktoré navzájom logicky nesúvisia, a tým pozbývajú na svojej presvedčivej sile. O tom niet pochyby, že v slušnej demokratickej ústave spoluvládne i opozicia svojou kritikou a dobre volenou opozičnou taktikou. Italský učenec Groce vystihnul túto funkciu kritiky a opozicie veľmi dobre. Možno povedať i naopak, že strany, ktoré dlhšiu dobu sú prinútené vytrvať vo vláde i vtedy, keď by im s hľadiska straníckeho kynul rozmach a zväčšenie v opozicii, uplatňujú svoju vôľu vo vláde v menšej miere než tie strany, ktoré svojou povahou struktury nemusia robiť za každú cenu vládnu politiku. Častokráť býva opozicia lepšie na tom, ako vládna strana, ktorá vzhľadom na povinnosti voči štátu je prinútená ku stálym ústupkom. Výhody veľkých vládnych strán nebývajú vždy v priaznivej proporcii ku počtu jej voličov. Malé strany sú menovite v koaliciách jazýčkom na váhe a nechávajú si draho zaplatiť funkciu ekvilibristiky. Majú tu výhodu spolu s nezodpovednou opoziciou, že môžu snadno svoju povinnosť a zodpovednosť prevaliť na veľké strany, menovite na strany tak zv. ústredňujúcej povahy, ktoré nemôžu dobre robiť revolúcie a štátne prevraty, a ktoré sú zvlášť zodpovedné za existenciu a konsolidáciu štátu samého. Slová Švehlové, že nechce a nesmie isť do opozicie, lebo by tým vstúpil do opozicie proti vlastnému štátu, treba tak rozumeť, že stranícke záujmy svojej strany je ochotný obetovať za blaho Československa.

Naša strana je dnes v ťažkom postavení. Hospodárska kríza a žiarlivosť protivníkov agrárnej myšlienky znesnadňuje nám prevádzať takú politiku, ktorá by v širokých masách roľníckeho ľudu našla snadného porozumenia a ocenenia. Nič by nebolo populárnejšieho na vonkove československom, ako prenechať zodpovednosť za vývoj udalostí tým, ktorí roľníckemu ľudu neprajú. Snadno by sme mohli nahovoriť zemedelcom, že hospodársku krízu zapríčinili socialisti a veľkomestskí kapitalisti. Aspoň myslím, že toľko schopnosti by sme mali. Pomocou našich organizácií a eventuálneho demagogického využitia agrárnych hesiel by sme azda získali pri budúcich voľbách ešte väčší počet voličov, lenže vedúci štátníci našej strany ku takýmto prostriedkom siahnuť nemôžu a nechcú. Láska ku strane nasej neprevyšuje lásku ku národu a štátu a naši politici sú si vedomí toho, v akej situácii zahraničnej i vnútornej sa nachádzame a jaké nebezpečenstvá by vyplynuly z toho pre demokraciu a parlamentarizmus, keby naša strana zmenila svoju taktiku a nastúpila politiku púhej stranickej výbojnosti a tak zv. agrárneho egoizmu.

Dľa mojej skromnej mienky a dľa mojich zkúseností uplatňuje sa v našej strane v dostatočnej síle sociálny ethos, ktorý má aj v republikánskej strane značný počet uprímnych vyznavačov. Nie je už iba domácim bohom socialistických strán. Veľká väčšina našich voličov sú maloroľníci a veľkým majetkom nebárs obdarení drobní ľudia vonkova, ba aj mestá. Republikánska strana není strana veľkostatkárov a kapitalistov. Kto toto tvrdí, nezná štrukturu našej strany a sily, ktoré sa v nej uplatňujú. Statisícové zástupy sedliakov, domovinárov, zemedelských delníkov, viac aj 30.000 organizovaných úradníkov, učiteľov, profesorov atď. prevyšujú i čo do počtu, a neváham tvrdiť, i čo do intelektuálnej sily tú čiastku statkárov a zemedelských priemyselníkov, obchodníkov a bankárov, ktorí prirodzenou svojou silou podnikavosti by radi získali väčšiu platformu uplatnenia sa. Ani minutu by som nezostal v strane, ktorá by v smysle starej liberalistickej doktriny stavala sa za politiku jednostrannej obrany a výboja silných jedincov a čiste kapitalistického poriadku v štátnom a etickom živote. O tom dnes nikto nepochybuje, že nás boj proti znehodnoteniu roľníckej produkcie nie je bojom veľkostatkárov a kapitalistov zemedelských, ale bojom celého roľníctva bez rozdielu straníckeho pribarvenia. Naše požiadavky v otázke ochranných ciel zemedelských našly priaznivého ohlasu nielen u majetných, ale i u menej majetných roľníkov a delníkov, poneváč len tak sa dá v daných okolnostiach zachrániť existencia zemedelcov, ale v značnej miere i fabrických delníkov, odkázaných na intenzivný konzum priemyselných produktov tu doma.

Na poli agrárnej politiky bude treba ešte mnoho sústavnej a intenzivnej práci. V tomto smere si budeme museť uvedomiť všetci bez rozdielu strán, že politická demokracia bez hospodárskej demokracií je púhou nemožnosťou, že trvalá disparita priemyselných a zemedelských produktov musí zničiť i najsporiadanejší a najbohatší štát. V politickom boji o prostriedky a spôsoby jednotlivých ochranných a konštruktivných zákonov a poriadkov sú rôzné mienky, zásady a doktriny v tomto smysle viac menej druhoradé. Hlavná vec je, páni moji, aby stranícke náruzivosti nezaslepovaly oči tých, ktorí sú zodpovední za kľudný a plodonosný vývoj verejného a súkromného života. Tu si treba uvedomiť i to, že demokracia je nielen principom politickým a hospodárskym, ale aj spoločenským a výchovným. Demokratické smýšľanie a cítenie, ktoré vychádza z principielného stanoviska istej právnej rovnosti všetkých občanov štátu, musí prenikať každého nielen po stránke jakéhosi mechanického a vynúteného plnenia platných zákonov, ale i po stránke dobrovoľného, radostného vykonávania povinností v rámci opravdivého demokratického smýšľania. Idea rovnosti prenikla hlboko do našej mentality, ale mechanické chápanie moderného materializmu alebo romantický utopizmus Rousseauovský o rovnosti všetkých ľudí na svete by nás mohly zaviesť na scestie primitivizmu. Mechanická rovnosť jestvuje snáď v geometrii a fysike, v prirode a biologii skutočnej rovnosti niet. "Stejné polovzdelanie pre intelektuálov, stejná bieda v živote hospodárskom môže zostať tak dlho v platnosti, kým sa extremnému excesu nepodarí všetko zničiť, čo nemôžeme rovnomerne všetci užívať a v majetku mať." Tak to aspoň vyslovil a bolševický program definoval býv. minister francouzský Berard. Komunisticky-socialistická ideologia vychádza zo stanoviska mechanickej rovnosti všetkých ľudí a vnáša tým do života národov len rozvrat a tragické omyly.

My občanskí politikovia a intelektuálovia pozeráme na fikcie a iluzie socialistov ináč a vychádzame z presvedčenia, že sociálne reformy a dvíhanie životosprávy delníkov a malých ľudí sú naprosto nezávislé od novodobého mysticizmu a utopizmu socialistického náboženstva. My nevidíme principiálneho rozdielu medzi kapitalizmom súkromným a etatickým. Všetko zlo a možnosti zneužitia kapitálových hodnôt sú implicite obsažené v tomto pojme. Principielne je naprosto ľahostejné, jestli určuje distribučné normy kapitalistických výnosov pre pracujúce ľudstvo pán Stalin alebo dr Preiss. Jeden i druhý majú tisíc možností zneužiť svoju moc a svoje kapitály v prospech svoj alebo svojich najbližších príbuzných a spolupracovníkov. Mierniť možno hrabivosť len vysokým hodnotením mravnej podstaty človeka, hlásaním a skutočným vykonávaním lásky k človeku a naopak skutočným opovrhovaním, ak treba i trestaním akejkoľvek korupcie a nemravného hmotárstva. My vidíme v dnešnej dobe materializmu a pleonexie najväčšiu prekážku zdravého pokroku a demokracie a kultúry. V boji proti tomuto zlu vidíme v našom vonkovskom ľude nielen nevyčerpateľné zdroje usilovnej, dnes už i racionálnej práce, ale i zdroje hlbokej mravnej hodnoty ľudskej a národnej.

Agrarizmus neznamená len národohospodársky princip, ale aj princip mravný a sociálny. My neveríme, že by obnova svetovou vojnou narušenej rovnováhy národov prišla z babylonskej novostavby moskevských autokratov, ale veríme, že prijde konečne z ruského vonkova, z duše opravdu ruského ľudu, ktorá v minulosti ukázala svetu bohatosť svoju na každom poli ľudskej kultury. To neznamená, že by sme podceňovali hodnotu delníka a veľkomestského človeka, alebo že by sme dokonca všetkým tým socialistickým snílkom podkladali nemravnú zlovôľu a nelásku k ľudskej osobnosti, ale vidíme v dnešnom veľkomestkom človeku väčšiu náklonnosť k nemiernemu racionalizmu a materialisticko-filosofickej dogmatičnosti a titanickej domýšľavosti, ktorou chcú riešiť prvé a posledné otázky života bez ohľadu na tradície národov a príkazov našich otcov a mrtvých predkov. Nemravnou domýšľavosťou je tvrdiť, že pravým hýbateľom a nositeľom pokroku a civilizácie je benzín, uhlie, olej a mechanická sila fyzická. Nesmyslom je tvrdiť, že všetko to, čo vykonaly veky, za čo trpely a bojovaly najlepšie hlavy minulého stoletia, nemá reálnej hodnoty. O tom niet pochyby, že meštiak je viac naklonený ku mechanickému racionalizmu, než vonkovan, ovlivňovaný večným tajomstvom prírody, života a smrti. Českos ovenský roľník, ovedzme i západoeuropský roľník, nepristane nikdy na experiment zproletarizovania všetkého, aby potom na troskách europskej civilizácie sa budoval akýsi nový svet absolutnej rovnosti. Naopak. Našou zásadou je umenšovať počet proletárov a zväčšovať počet životaschopných jednotiek roľníckych, založených na zdravom podklade rodinnom a národnom. (Výborně!)

Ovšem v jednom sme sa od socialistov naučili múdrej pravdy. Je to heslo medzinárodnej súdružnosti a solidarity všetkého roľníctva celého sveta. Medzinárodné súručenstvo agrárnych strán a štátov je síce teprv v začiatkoch svojej organizačnej činnosti, ale terajšia hospodárska kríza a bezhlavosť bolševickej politiky agrárnej iste prispejú k tomu, že ideál, ktorý nám tane na mysli, sa čoskoro uskutoční.

Ctená snemovňa! Považoval som za nutné s tohoto miesta zabývať sa hlavnými teoretickými zásadami našej strany, aby som tak prispel svojími skromnými vedomosťami k utíšeniu istej čiastky verejnej mienky u nás, ktorá neni agrarizmu naklonená. Doplniť chcem svoje vývody ešte tým, že upozorňujem na skutočnosť našej úspešnej československo-nacionálnej politiky. Naša strana si získala veľkých zásluh o štát a národ tým, že organizovala českých a slovenských agrárnikov na základe jednotnej a centrálnej strany. (Výborné!) Juhoslovanský príklad nás poučil najlepšie, ako nebezpečná pre štát a jeho autoritu vnútornú i zahraničnú je zakladať parlamentárnu prácu na základe provinciálnom a čiste národnostnom. Keby slovenskí poslanci boli organizovaní čiste provinciálne, neviem v akom postavení by dnes náš štát sa nachádzal. Politika ľudovej a národnej strany nás poučila po tejto stránke, myslím, dostatočne. Je síce pravda, že i socialistické a podobne i nár. demokratická, živnostenská a ľudová strana zásadu decentralizovaného centralizmu energicky uplatňujú, ale naša strana tieto zásady prakticky najlepšie uplatňuje. Z toho vyviera docela prirodzene, že československý ideál národný zostane našej strane vždy prvou zásadou politickou i kultúrnou a že sa nikdy nepodrobí nejakému dualizmu, ktorý by vo svojich dôsledkoch musel ohroziť fundamenty nášho štátu. (Výborné!) Svorné spolužitie Slovákov a Čechov a rešpektovanie vyšších ideálov čsl. národovectva musí byť našim životodarným heslom. Sbližovanie týchto dvoch vetiev jednotného národa na poli politickom, jazykovom, hospodárskom i psychologickom pokročilo v posledných 12 rokoch i naším pričinením v takej miere, že netreba sa báť budúcnosti, ak zostaneme verní zásadám, na ktorých bol čsl. štát ako národný štát československý založený a medzinárodným svetom v Trianone uznaný.

Ovšem do budúcnosti bude treba, aby sme založili politickú, hospodársku, kultúrnu prácu na pevnejšie a podrobne vypracované zásady a programy. Neostýchal by som sa tvrdiť, že i tak zv. ruská pätiletka má niečo dobrého v sebe. Keby naša vláda bola v stave vypracovať pracovný program, obsažný a reálny po každej strane, na budúcich 5 alebo 10 rokov a keby sa vlády tohoto programu pridržiavať musely, nebolo by v tom žiadneho plýtvania síl, poneváč jednotlivé ministerstvá a menovite ministerstvo financií by mohly svoju administrativnú a legislativnú prípravnú prácu pre zákonodarné sbory racionálnejšie upraviť. Nám treba plánovitej a organickej práce na každom poli, poneváč náš štát je mladý a jeho verejný život trpí rôznými bolesťmi, vyplývajúcimi práve z jeho mladosti. Som si vedomý ťažkostí, ktoré vyplývajú z tak zv. koaličného systému vládneho a parlamentného, ale pri tom všetkom mám za to, že starorakúska politika tak zv. "Fortwurstlerei" nemá u nás žiadneho oprávnenia.

Menovite na poli kulturnej politiky by bylo žiaducno vybudovať jasný plán práce na dlhú budúcnosť. V školskej a kulturnej politike je treba preto tak strašne moc práce, poneváč civilizačné rozdiely medzi historickými zemiami a Slovenskom rešp. Podkarpatskou Rusou sú obrovské. Čím väčšia dezorientácia na tomto poli, tým väčšie bude nebezpečie citového a psychologického rozdvojenia medzi Čechmi a Slovákmi. Z príčin finančných, osobných a vecných je nemožno budovať školstvo na Slovensku s takou rýchlosťou a, čo je ešte vážnejšie, s takou kvalitnou hodnotnosťou, aká sa dnes od modernej školy vyžaduje. Medzi neodborníkmi je mnoho, ináč rozumných ľudí, ktorí majú za to, že tvorenie škôl a vedeckých inštitutov je závislé čiste na finančnom ministrovi. Za peniaze možno síce v dnešnej dobe všetko kúpiť, ale dobrých učiteľov možno len dlhou a veľmi jemnou a dokonalou výchovou pomalu a postupne vychovať. Opravdových pedagogov, učencov, umelcov a kňazov nemožno kupovať na jarmoku alebo v odborových organizáciách, ale i keď by sme odhliadli od tejto veľmi vážnej okolnosti, toľko milionov nemáme, aby sme mohli zadosťučiniť potrebám čo priam len výstavby ľudových škôl, nehovoriac ani o vyšších školách. Jedine, čoho máme nadbytok, je mládež, ktorá sa nám hrne na školy v takom počte, že človek optimista sa tomu uprímne tešiť môže, ale chladnokrevne uvažujúci odborník sa ľaká toho budúceho študovaného proletariátu. Keď by sme mali podrobne vypracovaný plán na vybudovanie všetkých druhov nášho školstva a keby tento plán bol náležitým spôsobom organicky zpracovaný a širokým vrstvám ľudu a inteligencie prístupný a verejnosťou odobrený, malo by ministerstvo školstva, ver. prác a financií o mnoho snadnejšie položenie pri rôznych návrhoch politických a kultúrnych horlivcov. Naša verejnosť je po tejto stránke naprosto dezorientovaná. V istom smere bola naša štátna politika sama na vine, že agitácia o nové školy v jednotlivých mestách a krajoch nadobudla foriem priamo škodlivých. V prvých rokoch našej republiky sa zakladaly školy a robily zákony bez náležitej plánovitosti a nutnej postupnosti horizontálnej i vertikálnej. Bolo by zbytočné, aby som sa zabýval podrobnosťmi. Chyby, ktoré sa staly v minulosti, nesmú sa opakovať v budúcnosti, ale to neznamená, že by sme na teraz a do budúcnosti sa postavili na pohodlné stanovisko, že škôl máme dosť a že príliv na naše ústavy treba obmedzovať. Naopak, škôl a dobrých učiteľov máme tak málo, menovite na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, že nám hrozí veľké nebezpečie ešte väčšej dišparity kultúrnej a z toho vyplývajúcej hospodárskej medzi zemiami historickými a Slovenskom, než skutočne máme. Nám hrozí nebezpečie, že budeme museť suspendovať platnosť malého školského zákona č. 226/1922, ktorý nebude možno uplatňovať pre nedostatok dostatočného počtu škôl, rešp. tried. Máme dnes na Slovensku nielen hospodársku krízu, ale aj školskú. Hlad po vzdelaní a vyššej civilizácii nie je menší, než hlad žaludka. (Předsednictví se ujal předseda Malypetr.)

Uplatňuje sa u nás v symbolickom slova smysle staré porekadlo ľudové, že jedlom rastie apetit. Československá republika priniesla na Slovensko demokraciu a novú školskú politiku. Pokrok, ktorý sme učinili v posledných 10 rokoch - lebo prvé dva roky, alebo aspoň rok, nemôžeme počítať, kde sa nové školy budovaly - je vidieť najlepšie z týchto čisiel: R. 1918 mali sme národných škôl úhrnom 3654, r. 1926 3865 a r. 1930 už máme 4200 škôl ľudových. Čo sa týka tried, mali sme r. 1918 6127, r. 1926 6920 a r. 1930 máme už 9161 tried. Čo sa týče počtu zapísaných detí, mali sme r. 1918 372.701, r. 1926 328.400 a r. 1930 už máme 500.000 detí školných, rešp. do škôl zapísaných.

Ako vidieť, je tento pokrok obrovský a snáď možno k tomu Slovensku len gratulovať, že sa po stránke populačnej tak pekne množí; 546 nových škôl a 3.134 tried a bezmála 170.000 nových zaškolených detí.

To sú číslice, ktoré musia i toho najväčšieho pesimistu nejako potešiť a na druhej strane aj tých najväčšich pesimistov u nás, ktorí stále žvania do sveta, musia poučiť.

Podotýkam výslovne, že na tomto vzrastu participujú rovnomerne i Maďari, Nemci, Rusi.

Aby naši kolegovia maďarski - ako videť, snáď tu nie sú - sa trochu potešili, poukážem na rozmach školstva v bývalom Uhorsku, v ktorom bolo r. 1880 15.569 tried aktívnych, r. 1898 16.765 tried aktívnych, r. 1908 bolo 16.547, tedy ako videť viac než o 200 tried menej. Akým spôsobom sa toto stalo, som ešte nevyšetril, ale r. 1913 mali 16.861 tried. Ako vidíte z toho celého, veľmi malý pokrok. Za 33 rokov sa v celom bývalom Maďarsku rozmnožilo ľudové školstvo len o 7·8%, kdežto na Slovensku za 10 posledních rokov prírastok škôl činí 14·9%, tedy bezmála 15% a tried 51%. Celý, ten úžasný prírastok naprosto nestačí, lebo novie vybudovaných tried je len 600 a bez vlastných miestností je 3165 tried, ktorý počet sa rozmnoží prírastkom detí za niekoľko rokov podľa môjho výpočtu r. 1934 na 7775 tried, z nichž asi 5000 tried bude treba vybudovať. Tých 5000 tried dnes musí slúžiť striedavému vyučovaniu dvojitej alebo snáď i trojitej frekvencii. To je stav, ako vidí každý, neudržiteľný. To znamená, že v budúcich 3 až 5 rokoch bude treba vystavať výše 7000 tried ľudových, resp. národných škôl, ak chceme školopovinnosť 8ročnú vo smysle malého zákona č. 226 dodržať presne. Podľa výpočtu školných úradov činil by dľa terajších cien náklad na výstavbu 6000 tried okrúhle 750 mil. Kč, pri 6ročnom turnuse asi 120 mil. Kč ročne. Akým spôsobom tieto peniaze zadovážiť, či pôžičkou, či fondom školným, či zo štátnej, zemskej, okresnej a či obecnej pokladne, nejdem sa tu zaoberať. Snáď sa k tomu niekdy vrátím, ale mojim účelom nie je teraz riešiť tento problem.

Chcel som vás pánovia upozorniť, že ak by sme pokračovali vo výstavbe národného školstva, toho najvážnejšieho a najnutnejšieho na Slovensku, doterajším tempom, trvalo by jeho vybudovanie asi 60 či 70 rokov, t. j. celé 2 generácie by postrádaly modernej školskej výchovy. Tým samozrejme tá mnou spomenutá dišparita by sa veľmi škarede uplatňovala. Ale z týchto niekoľko číslic vidieť nad slnko jasnejšie, že nám treba vo školskej politike plánovitosti a jasného programu. Z takého hľadiska treba posudzovať budovanie školstva celého. My musíme stavať od fundamentov, nie od strechy. Ovšem pri tom musíme klásť dôraz nielen na množstvo, ale súčasne i na kvalitu a predovšetkým na kvalitu učiteľstva a profesorstva.

Pri tom neslobodno zapomenúť, že Slovensko bolo ešte pred krátkym časom súčiastkou Uhorska a že teraz žijúca staršia, čiastočne i mladšia generácia nie je úplne odhungarizovaná. I po stránke výchovnej nemôže nám byť maďarská kultura a politika ľahostajná.

Preto dovoľte páni poslanci, aby som v krátkosti sa maďarskej otázky dotkol. Súsediac priamo s týmto štátom, nemôžeme bez vážneho záujmu pomíjať, čo sa v Maďarsku deje a na koľko konsolidované a europskej civilizácie primerane vedené a administrované Maďarsko chce s nami žiť v miere a priateľstve.

Maďarská otázka je pre nás stále aktuálna, ač práve Československo nie je ani politicky, ani hospodársky na tomto súsednom štáte tak zainteresované, ako si to mnohí myslia. Náš vývoz do Uhorska stále klesá a prijdú doby, keď Maďarsko bude mať najhlavnejše odvetvia domácej industrie tak ďaleko vybudované, že náš vývozný pomer k Maďarsku klesne na minimum. Maďari sa usilovali už pred vojnou všemožným spôsobom vybudovať svoj vlastný priemysel voči vtedajšiemu Rakúsku spôsobami dakedy až podivnými. Pomocou tak zv. subvenčného systému zakladali menovite v tých krajoch, kde bolo nadostač lacných pracovných síl, fabriky všeho druhu, neberúc ohľad na prirodzené podmienky existencie a prošperity priemyslu. V tejto svojej snahe pokračujú i dnes napriek nepriaznivému svojmu finančnému stavu. Československo musí byť preto prichystané pre budúcnosť na to, že ztratí maďarský trh, menovite vo všetkých tých oblastiach, ktoré sa týkajú tak zv. hromadnej produkcie tovarov textilných, zemedelsko priemyslových, strojových atď. S tohoto hľadiska treba posudzovať i budúce udalosti, ktoré nastanú po 15. prosinci. U nás zaiste si nikto nepraje ani politických, ani hospodárskych bojov s Maďarskom. Nový colný zákon, ktorý sa dotkol Maďarov tak nemile, nebol námi odhlasovaný z dajakejsi animozity proti Maďarom. Je to iba sebaobrana nášho roľníctva, ktoré trpí terajšou hospodárskou krízou takým spôsobom, že nemožno nášmu parlamentu vytýkať, že hľadá prostriedky a nové methody, ako zachrániť široké masy zemedelského ľudu pred naprostým hmotným úpadkom.

Akokoľvek neprijemné nám budú pomery hospodárske, ktoré vyplynú z pochopiteľnej revnivosti Maďarov proti našej republike, pripravení musime byť na všetky následky, ktoré prirodzene vyvierajú z uskutočnenia nových štátnych hraníc a prerušenia hospodárskych stykov priemyslových krajín českých a zemedelských krajín uhorských. Menovite Slovensko trpelo a trpí tým značne, ale politickú národnú slobodu museli sme vykúpiť nie len krvou, ale i hmotnými obeťmi. Náš priemysel i naše zemedelstvo sa v posledných 12 rokoch už značne preorientovaly a dokázaly dostatočne svoju hospodársku životaschopnosť, v hraniciach nového štátu. Túto preorientáciu musíme dokončiť do posledných dôsledkov.

Nemôžu nás odstrašiť ani politické hrozby, ani obchodná borba eventuálnym uzavrením maďarských hraníc nášmu vývozu do Maďarska. Mám za to, že konec koncov i v Maďarsku zvítazí zdravý rozum a rozvaha. Jednako nebude od veci poukázať na príčiny, pre ktoré sa nachodia Maďari v stálom rozochvení a hneve, hlavne proti nám. Sú to príčiny, ktoré korenia v psychologii maďarského národa a hlavne jeho vrchnej vrstve, ktorá Maďarsko stále ovláda. Sú to príčiny, ktoré majú svoje korene vo feudálnych dejinách tohoto štátu a ktoré svojou sotrvačnostou prekážajú uplatneniu sa opravdivej demokracii v terajšom Maďarsku. Tento štát je, tuším, posledným ostrovom v Europe, kde vládne šľachta neobmedzeným spôsobom a kde myšlienka aristokratického sriadenia štátu je uznávaná širokými masami ľudu i inteligencie, nie síce bez istých námietok, ale predsa len ako jedine správny výraz národnej a štátotvornej myšlienky maďarskej. Maďari, t. j. vládnucá šľachta, sa hnevajú na nás preto, že najnebezpečnejšie zo všetkých súsedných štátov ohrožujeme feudálne-šľachticku vládu v terajšom Maďarsku.

Ctená snemovňa! Snáď sa vám bude zdať toto moje tvrdenie trochu smelým. Veď Maďari majú príčiny hnevať sa na nás i preto, že sme sa osamostatnili, t. j. odtrhli od starého Uhorska jeho perlu, t. j. Slovensko a Podk. Rus a tým mu znemožnili priamé spojenectvo s Poľskom. Isté príznaky svedčia o tom, že Maďari sa na Rumunov a Juhoslovanov nehnevajú tak, ako na nás a voči Rakúsku, ktorému tiež museli odstúpiť značnú čiastku zadunajska, sa vyslovil min. predseda Bethlen nedávno veľmi priateľsky. Nás považujú doopravdy za svojich najväčších nepriateľov a v československom štátnom útvare vidia nebezpečie väčšie pre seba než v Rumunoch, v Juhoslovanoch, alebo Rakušanoch.

Bez obalu a docela uprímne si musíme priznať, že nepriateľský pomer Maďarska ku Československu má i svoje nepriaznivé stránky pre nás a keby sme mohli najsť také politické prostriedky, ktoré by tento napnutý pomer mohli odstrániť, alebo aspoň zjemniť, nebolo by od veci aspoň pokúsiť sa o to. Lenže tak sa mi zdá, že protivy medzi Československom a Maďarskom majú hlbšie sociologické príčiny, ichž odstránenie nezávisí na našej dobrej vôli. Treba si uvedomiť, že tu ide o dva docela rôzné svety. Maďari boli ovládaní vždy svojou vrchnou vrstvou zemänskou, ktorá bola vychovaná odjakživa vo feudálnom panstve v ideologii nadčloveka a panského národa, "urinemzet". Demokratizmus nikdy nechápali a dodnes mu nerozumia. Oni majú znamenitých učencov, ktorí píšu a hovoria o demokratických ideáloch politických. Uvádzam na pr. prof. Czibura, ktorý zaprísahal Maďarov, aby sa preorientovali. Ale v Uhorsku nebolo nikdy ani politického ani praktického demokratizmu spoločenského a mravného. Následkom toho sa nemohli Maďari odhodlať ku zmene svojej národnostnej politiky ani vtedy, keď príznaky svetovej vojny hrozily Uhorsku rozpadok. Byť demokratom, to neznamená byť iba prívržencom demokratických metod parlamentných. I keď by Uhorsko bolo získalo lepšieho volebného práva a spravodlivejšej administrácii, i vtedy by boli Maďari pokračovali v násilnej asimilácii, poneváč ich pomer ku iným národom bol pomer pána a sluhu. Kayserling veľmi dobre vystíhnul aristokratickú povahu maďarských politikov vo svojom diele "Das Spektrum Europas", kde výstižne líčí aristokratickú zpupnosť maďarskej šľachty. Zkrátka Slováci. Rumuni a Srbi im boli len národy "parasztov". Paraszt je opovržlivý výraz pre roľníka, sedliaka. Je nemožné a bolo nemožné žiadať od zemänov, aby videli v nezemänovi a menovite vo slovenskom, alebo rumunskom vonkovskom človekovi seberovného. Pravá demokracia je bez tohoto citu rovnocennosti a ľudskostí nemožná.