Předseda (zvoní): Dále je ke slovu přihlášen p. posl. dr Štefánek. Uděluji mu je.

Posl. dr Štefánek: Slávna snemovňa! Reč dr Beneša bola hodne dlhá a bol to veľmi obšírny a bohatý referát o desaťročnej práci, ktorú vykonala naša diplomacia v boji predovšetkým s Maďarskom. Ja nebudem o tých dohodách, ktoré v Paríži boly uzavreté, obšírne hovoriť a budem sa zabývať len vecami, ktoré sa týkajú špecielne našej politiky s Maďarskom a túto politiku podrobím istej kritike, blahovoľnej kritike, ale z nášho slovenského stanoviska, a to docela otvorene a ostre. Na ujednaniach, ktoré boly v Paríži uzavreté, nemožno síce už nič zmeniť, poťažne nemožno na nich žiadné emendačné úsilie, ktoré by akoľvek bolo správné a plodonosné, dávať. Moja reč a moje slová a moja kritika bude mať následkom toho vlastne len cenu viacej menej platonickú. Napriek tomu, že po rozumu § 64 úst. listiny podliehajú smluvy, so zahraničnými mocnosťami uzavreté, ratifikacii Národného shromáždenia, nakoľko z nich vyplývajú isté hmotné zaťaženia pre náš štát, predsa len niet ani pomyslenia na to, že by sme mohli na smluvách v Paríži podpísaných už niečo zmeniť. To nehrozí z dvoch príčin - pomlčujem pri tom úplne politickú stránku veci:

1. Sme všeobecne presvedčení o tom, že ministerstvo zahraničia, a v poslednej dobe i Pozemkový úrad vykonaly všetko ľudsky možné, aby záujmy nášho štátu boly ochránené. Veríme, že bojovaly vytrvale a dobre. I pri ostrej kritike nemožno predpokladať, že by sa bolo mohlo viac vybojovať. Kto pomery zná a kto menovite mal príležitosť ako já minulé roky podrobne o veciach hovoriť s dr Osuským, myslím, že nemôže predpokladať, že by pánovia, ktorí v Paríži pracovali, neboli vykonali všetko, čo sa dalo. (Hlas: To je pravda.)

2. Z neratifikovaných smlúv by mohly vyplynúť pre náš štát obrovské škody, ktoré si zaiste ani najväčší odporcovia ministra Beneša neprajú. Paríž prehovorila a ako sám Albert Apponyi v maďarskom parlamente povedal: Roma locuta, causa finita. Malú poznámku musím učiniť o tom, že nedokonalá redakcia posledných ujednaní v Haagu zapríčinila mnoho nepríjemností práve dr Benešovi. On sám uznáva, že jeho posledná reč pred dvoma rešp. troma mesiacmi bola založená na menej určitých základoch, než sú ujednania zo dňa 28. apríla v Paríži. Vďačne mu verím, že konečné protokoly v Haagu sa písaly vo veľkom chvate vzhľadom na blízku evakuáciu porýnskeho územia a doživota vstúpenie Youngovho plánu. Jednako bude treba vyčkať istej doby, než sa ustália konečné úsudky z našej i z maďarskej strany na rovnakej linii. Nechcem tým naprosto vysloviť nejakú nedôveru voči slovám ministra Beneša. Ale my Slováci, ktorí čitáme mimo pražských novín pravidelne i maďarské a ktorí známe záludnosť a dokonalé kazuistické metody bezmála levantínskych advokátov maďarskych, bývame opatrnejši v konečných úsudkoch vo veciach domácej i zahraničnej politiky.

Dľa mojich informácií narazilo stanovisko nášho štátu v Paríži i preto na tak tuhý odpor Maďarov, že si vyinterpretovali maďarskí diplomati z reči Benešovej, prednesenej v tejto snemovni v januári, istú slabosť a nepohotovosť nášho stanoviska. Maďari si vôbec predstavovali, že po stránke juridickej a popisnej nie je náš štátny pozemkový úrad dostatočne pripravený na kampaň, ktorú chystali Maďari a chystali veľmi dokonale. Tak sa mi zdá, že maďarskí zástupcovia kládli isté nádeje aj na rumunského ministra Titulescu a hlavne na účinnú pomoc italskú a last not least i na údajné rozpory v našom vlastnom diplomatickom sbore.

Spory, ktoré bolo treba vyriešiť v Paríži, boly skutočne veľké a početné Týkaly sa celej materie haagských ujednaní. Participácia Československa na fonde A mala obnášať podľa maďarskej interpretácie asi 70 mil. zlatých korún, t. j. asi 470 mil. Kč.

Kompetencia medzinárodného rozhodčieho súdu v Haagu mala byť vôči nám zachovaná i nabudúce. Zo zabranej pôdy optantov malo byť navrátené 200.000 kat. jutár, t. j. bezmála polovica zabranej pôdy optantov. Súdné trovy arbitrážných súdov mali sme platiť my. I bolševické škody maly byť vyradené z jednania, t. j. my by sme boli bývali nútení bolševické škody ešte raz Maďarom platiť,. Ani cirkevné a nadačné a iné majetky kolektivít nemaly byť vyriešené v náš prospech.

Maďari vykonali všetko, čo len mohli, aby nás v jednom alebo v druhom poškodili materielne, alebo voči spojencom naším aspoň politicky a mravne. Taká bola situácia teraz v Haagu, také boly vlastné požiadavky a stanovisko Maďarov voči nám.

Stanovisko maďarské videť jasne z reči, ktorú predniesol ministerský predseda Bethlen v maďarskom parlamente dňa 16. mája. Uviedol, že v agrárnych procesoch išiel spor o 1,200.000 kat. jutár laickej pôdy a o 1.050.000 kat. jutár pôdy cirkevných majetkov, spolu tedy o pôdu v hodnote 1.100,000.000 zlatých korún. Ovšem, Maďarsko vraj bolo na tom veľmi zle, lebo protipohľadávky súsedov boly vraj bezmála ešte väčšie. Súsedia vraj žiadali na Maďarsku 715 milionov pengö, tedy asi 4300 mil. Kč. Mimo to sa žiadalo od Maďarska 252,890.000 pengö (asi pol druhej miliardy) za škody z doby bolševického režimu. Škody československých súkromníkov z doby bolševického vpádu na Slovensko odhadujem asi na 470 mil. Kč a naša republika utrpela tiež škody na štátnych statkoch v značnom obnose, takže tu Bethlen hovoril prevažne o československej pohľadávke.

Konečne žiadalo vraj Rumunsko 87,779.000 pengö za válečné škody do konca svetovej vojny, tedy do prevratu. I za cirkevné statky a fondy žiadalo sa vraj od Maďarska o mnoho viac, než činily maďarské nároky.

Priznal sa ďalej Bethlen, že Maďarsko žiadalo vcelku 413,944.000 pengö (asi 2 1/2 miliardy Kč), v tom 44,470.000 pengö (asi 280 mil. Kč) za škody spôsobené od čsl. vojska na území maďarskom. Tedy naše vojsko vraj na maďarskom území natropilo toľko škod, že bolo treba tak veľký "rechnung" tam predložiť. (To je škandál!) Na šťastie a k veľkému žialu p. Bethlena tieto pohľadávky boly v Paríži a limine odmietnuté.

Bethlen obšírne prednášal maďarskému parlamentu číselné škody, ktoré Maďarsko utrpelo hlavne tým - a to má pravdu - že muselo odstúpiť najkrajšie kraje súsedným štátom, ktoré reprezentujú viac než miliardové hmotné hodnoty.

Ako vidieť, museli sa naši diplomati náležite obracať, aby maďarské vlivy paralizovali. Ovšem zaujíma nás nielen hmotná stránka od nás žiadaných kapitálov, ale i politické stanovisko, ktoré Maďarsko uplatňovalo v Haagu i v Paríži, pokiaľ sa týka revízie mierovej smluvy.

Bethlen uznáva, že o týchto veciach nebolo možno v Haagu a v Paríži vyjednávať a hlavne nie načať otázku zmeny štátnych hraníc. Jednako sa zaoberal Bethlen emfatickým spôsobom otázkou zmeny mierových smlúv, a to v maďarskom parlamente stále a stále sa opakuje.

Maďarsko bude vraj žiadať vojsko a "bude sa starať" o menšinovú otázku a bude čakať na červánky revízie mierových smlúv. Maďarský národ bude vraj žiť do tých čias, kým sa nevzdá politické a materielné výhody svojho práva prvorodzenstva v Dunajskej kotline.

Bethlen uviedol potom, že v týchto dňoch spísal maďarský povereník Gajzágó v Prahe s ministrom Benešom zápisnicu o cirkevných statkoch, podľa ktorej obe stránky sotrvávajú na svojom stanovisku. Tedy nemožno hovoriť, že by sa Maďarsko vzhľadom na modus vivendi a vzhľadom na ujednanie s Vatikánom bolo vzdalo svojho stanoviska.

Bethlen dal pocítiť a po ňom všetci temer vládní a opoziční rečníci, v prvom rade gróf Apponyi, že čl. 250 trianonskej smluvy má pre Maďarsko pro futuro stále ešte cenu nenahraditeľnú. Nebude od veci, keď naša zahraničná služba nebude zanedbávať mienku, ktorá je v Maďarsku o tom paragrafe mierovej smluvy trianonskej všeobecne rozšírená, a za svätou uznávaná. Možno že maďarskí politici preceňujú význam tohoto článku, jednako sa mi zdá byť stanovisko ministra Beneša v tejto veci príliš smelé.

Plne súhlasím s ním, že čl. 250 treba interpretovať tak, že chrání, alebo chránil maďarských príslušníkov, pokiaľ by sa nepreviedla smiernou a zákonitou cestou likvidácia majetku v dobe medzi podpísaním prímeria s Rakúsko-Uhorskom a uvedením mieru trianonského v platnosť. Potom pozbýva tento článok platnosti, ako celý rad podobných článkov iných mierových smlúv. Tedy táto interpretácia Benešova je iste správna.

Ale minister Beneš sa mýli, ak myslí, že čl. 250 je pre Maďarov iba vecou prestiže. Konečne minister Beneš to sám priamo a nevdojak uznáva, tvrdiac, že v mierovej smluve máme okrem tohoto Maďarom priaznivého článku i paragrafy 232 a 233, ktoré sú pre nás isté, čo § 250 pre Maďarov.

Spory o rekompenzáciách, vyplývajúcich z pozemkovej reformy, nadobudly menovite postupom Rumunska a Jugoslávie, ktoré štáty riešily agrárné problémy celkom odlišne od naších, disparátnych foriem.

Nemusím dlho vysvetlovať, že naše metody zákonodárné a správné musely dokonca i Maďari, ktorí predsa nás zo všetkých nástupníckych státov najviac "milujú", inak interpretovať než pozemkovú reformu, prevedenú v Banáte a Sedmohradsku. Ani samé veľmoci si dlho nevedely dať rady s týmito otázkami. Keby bolo bývalo možné oddeliť kauzu rumunskú a jugoslovanskú od kauzy československej, bolo by sa snáď podarilo skorej najsť jasnú líniu politickú a právnu. My sme zase nemohli opustiť naších spojencova robiť akési separátné ujednania s Maďarskom. Snáď by to bolo bývalo pre nás materielne výhodné. Komplikovaná bola otázka ešte aj tým, že riešenie pozemkovej reformy bolo dané priamo do spojitosti s otázkou cirkevného majetku, penzií, majetkov arcivojvodských, likvidácií obchodných spoločností, prevzatia miestnych dráh atď.

Tak sa veci komplikovaly. Ale voči obrovským požiadavkom Maďarov, poťažne maďarskej šľachty, ktorá žiadala odškodné 830 milionov, poťažne 1.100 milionov zlatých korún za svoje údajné a skutočné škody, poťažne majetky, nebolo inej vhodnejšej metody než tej, subsumovať všetky požiadavky z našej strany a hodiť ich tak na Brenusove vážky. Z hľadiska psychologie maďarských politikov vidím v tomto taktickom ťahu priamo geniálny postreh, bez ktorého by sme sa sotva boli dostali - čo priam i v ôsmom roku sporov a vyjednávačiek - o krok ďalej. Bolo treba takým šikovným ťahom prinútiť Maďarov, aby konečne pristúpili na nejaké ujednanie takého či onakého druhu.

Voči týmto obrovským požiadavkom maďarským sa Malá Dohoda bránila tiež minuciózne vypočítanými žiadosťami reparačnými proti Maďarsku. A tak vznikly komplikované problémy rekompenzačné a tak vznikol fond A a fond B.

Dohoda s Maďarskom pozostáva z celého radu t. zv. parížskych smlúv, ktoré obsahujú 4 hlavné ujednania. Tieto dohody, o ktorých minister Beneš obšírne hovoril, sú vyznačené v písmách a sú vám zaiste známé. Ja o nich nebudem obíšírne hovoriť, nemalo by to konečne ani smyslu, keďže referenti a mnohí rečníci sa tiež o týchto veciach zmienili. Ako Slováka mňa zaujíma, ako boly rozriešené jednotlivé podmienky pozemkovej reformy na statkoch optantských. Či naše pozemkové zákony boly skutočne obhájené na plných 100%, či Československo zaplatí len to, čo naše zákony žiadajú, či nevzniknú v budúcnosti z titulu pozemkovej reformy a trianonskej smluvy žiadne komplikácie?

Z obšírného expozé p. ministra Beneša a z informácií, čerpaných priamo v Pozemkovom úrade našom, ďalej z prameňov maďarských a nie v poslednom smere z podrobného štúdia samých smlúvmám dojem, že naše ministerstvo zahraničia i Pozemkový úrad myslely na všetky možné eventuality a uplatnily svoje názory čo najlepšie. Pozemkový úrad sa dokázal skutočne parátnym s výpočtami a s podrobnou deškriptívnou informáciou jednotlivých problémov i prípadov pozemkovej reformy na Slovensku. Úsilovná práca celého aparátu nášho pozemkového úradu po čas vyjednávania našich diplomatov v Paríži sa dokázala v každom ohľade.

Pri tom všetkom nech mi je dovolené predniesť niekoľko poznámok. Minister Beneš tvrdí toto: "Nepropustili jsme ze záboru více půdy než zákon připouští". Voči požiadavkom maďarským, ktoré znely na 200.000 kat. jutár, to je bezmála 2/3 zabranej pôdy alebo aspoň z polovice zabranej pôdy optantov, vybojovali naši páni, rešp. dohodli sa s Maďarmi na 100.000 kat. jutár. Táto suma sa mi zdá byť privysoká a vyplýva z interpretácie pozemkových zákonov až príliš liberálnej. Na jednu individualitu optantskú - je to niekedy jedna osoba, rodina, niekedy celý komplex rodín - pripadá asi 1.100 kat. jutár. Zákon pozemkový pripúšťa v §e 11, § 3 a) a v §e 20 výmeru, ako všeobecne viete, značne menšiu. Podobne sa mi zdá, že priemerná cena, určená za jedno kat. jutro do fondu A rešp. pre smierné dohody priamo s optantmi, určená v obnose 226 zlatých korún, to je niečo vyše 1.400 Kč, príliš vysoká. Isté je, že priemerné ceny určované dosiaľ pozemkovým úradom za pôdu zemedelskú, rešp. lesnú, boly nižšie. O tom niet pochyby. Nevýhody, ktoré vyplývajú zo spôsobu platenia pre maďarských optantov, mňa zvlášť nezaujímajú. Platy sa budú manipulovať v 4% obligáciach v kurzovnej hodnote asi 70 a začnú sa vydávať teprve roku 1933 a vyplácať sa budú naraz r. 1943. Tieto podmienky sú skutočne veľmi kruté. Nerozumiem v tejto súvislosti dobre slovám pána min. Beneša, že jestli niekto zo svojej kapsy maďarským príslušníkom event. niečo priplatí a tým chce odstrániť konflikt, ktorý preto od 10 rokov trvá mezi nami a Maďarskom, nemá nič proti tomu. Neviem, na čo sa to vzťahuje. (Výkřiky.)

Ale aj tak sú tieto podmienky - to musím uznať - kruté a nedivím sa, že medzi maďarskými optantmi nastalo pravé zdesenie a že sa už hlásia v pozemkovom úrade ku smiernemu jednaniu. Ovšem nie je vylúčené podľa slov pána ministra Beneša, že v niektorých prípadoch vyplývajú väčšie výhody i pre optantov Československa z fondu A. V Jugoslavii a Rumunsku sa snáď pomery vyvinú inak, ale propter bonum pacis by sme ani my nemohli odporovať istému nadlepšeniu pre Maďarov. Neboli by sme snáď ani proti tomu, keby sa niekedy jednomu alebo druhému Maďarovi nadlepšilo, ale vcelku musíme trvať na tom, že táto suma je príliš liberálna a shovievavá voči Maďarsku.

Ale priemerná cena za jedno kat. jutro je vysoká. Minister Beneš to odôvodnuje nepriamo konzervatívnosťou právnickej vedy o zásahoch do vlastníckeho práva. Veľmoci sa bály prejudicia pro futuro, súc právom zastrašené praksou a právnymi názormi sovietského Ruska. Pozemková reforma v Rumunsku a Jugoslávii a do istej miery aj u nás sa považovala za akýsi druh bolševizmu, ačkoľvek naša praxa našla práve uznanie i medzi samými Maďarmi. Nie je bez politického významu, že min. predseda Bethlen a min. zahraničia Valkó lákali Osuského a Beneša k akejsi extratúre v otázke optantov. Bethlenovi išlo hlavne o Rumunsko. Na priaznivom rešení majetkových pomerov banátskych a sedmohradských aristokratov mal priamy záujem dokonca osobný a rodinný. Dobre urobili preto minister Beneš i dr Osuský, že sa bránili pred prílišnými láskavosťami Bethlena a snáď do istej miery i pána ministra Titulescu, ale že ináče sa pevne držali solidarity a jednotného postupu s Malou Dohodou.

Najväčším výdobytkom podľa môjho skromného názoru je, že vo smluvách sú rešpektované výslovne naše zákony o pozemkovej reforme a dohody s optantmi dľa našich zákonov že sú považované ako priame platenie do fondu A. Dohoda III, čl. 14 to výslovne uvádza.

S nášho slovenského a kultúrne-politického stanoviska musím kvitovať s uspokojením, že sa podarilo zachrániť Pálffyovskú základinu a princíp teritoriality tiež pri iných základinách. Na týchto veciach mám aj istý osobný záujem. Rozriešením týmto je totiž zachránená a pre budúcnosť zaistená Štefanikova študentská kolej v Prahe a riadné alimentovanie študentov požívajúcich stipendiá Pálffyovské.

Otázka náhrady bolševických škôd privátnych osôb je trochu nejasná. O tom sa tu už hovorilo a tiež aj pán predrečník o tom hovoril. Škody na štátnych majetkoch boly vyrovnané rekompenzáciami, ale škody privátnych osôb, ktoré sa odhadujú, ako som už vzpomenul, na 470 mil. Kč, maly byť rozhodnuté rozhodčím súdom v Haagu, ale neviem, ako celá táto vec dnes stojí. Minister Beneš udáva síce isté obnosy, ktoré boly už pririeknuté poškodeným osobám, ale tieto obnosy reprezentujú sotva desať procentov všetkých škôd. Tu by som si žiadal v záujme verejnom podrobný a jasný výklad. Maďari sami udávajú, že sa žiadalo na nich pod titulom bolševických škôd 252,890.000 pengö, čo sa patrne vzťahuje na škody všetkých štátov Malej Dohody, ale najmenej 80% pripadá tu na Československo.

Slávna snemovňa! Dovoľte mi ešte niekoľko politických poznámok o situácii, v ktorej sa nachodíme teraz voči Maďarsku, rešp. voči maďarským občanom v tejto našej republike. O tom nieto žiadneho sporu, že ministerský predseda Bethlen mal pri obhajobe parížských dohôd v parlamente veľmi ťažké postavenie a že medzi optantami, ktorí reprezentujú v Maďarsku vedúcu vrstvu v politickom živote, vznikla značná averzia a nespokojnosť s Bethlenom a s oficiálnou politikou vlády. My nemáme žiadneho interesu na tom, aby sme sa rozčuľovali nad tým, ako sa maďarská aristokracia medzi sebou hryzie. Ale nemáme interes ani na tom, podporovať postavenie Bethlenove. Naopak, snáď by nebolo od veci hodne okázale manifestovať z našej strany parížsku porážku Bethlenovu. Ale maďarská verejná mienka, bez rozdielu strán, je ešte stále v akomsi národnom opojení, je stále ešte v rukách revizionistických snílkov, ktorí posudzujú každý náš politický výkon sebamenšej hodnoty, alebo akokoľvek nutný v sebeobrane, za útok proti životu národa maďarského a existencii maďarského štátu. Naša zahraničná politika v tomto ohľade pláva skutočne medzi Scyllou a Charybdou. Sotva sa jej podarí v dohľadnej dobe usmieriť rozhnevaného súseda.

Na doklad toho uvediem len malý príklad. Vcelku nevinná a rozhodne nie urážlivá, ba až príliš skromná reč poslanca lidovej strany Světlíka, povedaná tu v našom parlamente pred niekoľkými dňami, rozhnevala maďarský parlament v takej miere, že divoký opozičník a nepriateľ grófa Bethlena posl. Pakots sa stal nepriamo obhájcom terajšej vlády v Maďarsku v jej snaženiach proti nám. Pri frenetickom potlesku na všetkých stranách, dokonca i soc. demokratickej, napadol tento Pakots ministra Beneša a čsl. národ spôsobom nekvalifikovateľným. Keby som ja tu z tohoto miesta opakoval Pakotsove prejavy o nedostatku slobody v Maďarsku, o strašných následkoch zlého vnútorného sriadenia, o bojoch tábora vládneho s opozíciou, to by sa teprve cítili Maďari urazení, lebo miešal by som sa do ich vnútorných pomerov. Ale my to nerobíme, kdežto Pakots celkom bezdôvodne útočil na nás pre prejav posl. Svetlíka o našej vnútornej politike.

V našom záujme by bolo, keby sme mohli čo priam len mravne prispieť k tomu, že by v Maďarsku nastala zmena režimu, že by demokratický smer sa lepšie uplatnil voči všemohúcej aristokracii. Ale prílišné šovinistické zaťaženie dokonca i maloroľníckeho a socialistického smeru v Maďarsku hatí demokratický vývoja ja neprikladám veľkej váhy ani opozičným rečiam všeobecne váženého Alberta Apponyiho, ani vlivného vodcu národne-liberálnej strany Rassayho. Demokratizácia Maďarska nie je možná pred zlomením a znemožnením revizionistických snáh a podnikov. (Tak jest!)

Ctená snemovňa! Stojíme pred 10. výročím dňa, keď Maďarsko v Paríži podpísalo trianonskú smluvu mierovú. Maďarskí politikovia hovoria často o súvislostiach Trianona a Haagu, a tak sa mi zdá, že maďarská verejnosť je v tejto otázke zase zavádzaná a umele mystifikovaná. Sme svedkami veľkých príprav v Maďarsku k tomuto výročiu 4. júna. Má byť posbierané všetko, čo tu ešte zostane zo vzdoru a odporu proti Trianonu v prospech terajšieho režimu, a jeho činy aj posledné činy v Paríži majú zase zakrývať uvoľnením protitrianonského búrenia, ktoré organizujú v celom Maďarsku spolky, v rôznom smere tak kompromitované. Veď v týchto dňoch obviňujú sa v Maďarsku zase oba tábory, vládny a protivládny, vzájomne z falšovanie prejavov miláčka Maďarov, anglického lorda Rothermeera. Pritom ale lákajú ho zase za patrona protitrianonského dňa 4. júna, ktorá bude podľa oznámeného spoločného programu revizionistických spolkov veľkým prejavom proti mieru vôbec. Takto dokazujú Maďari svoju mierumilovnosť. Ničoho podobného niet u nás a jestli my v týchto dňoch spomíname tiež výročie trianonskej smluvy, robíme to vo vedomí, že táto priniesla spravedlnosť medzi nami a Maďarmi, že nám nič nedala neprávom a že ani maďarom ničoho neprávom nevzala. Bolo v ich záujme, keď by nečakali na tretí Trianon - Haag menujú druhým Trianonom - a keď by sa prispôsobili. My nie sme proti mieru a nie sme ani proti usmiereniu Maďarov, ale my sledujeme ich život pečlivejšie a svedomitejšie, než oni náš a náš vzťah k ním je vždy objektivnejší, než ich k nám. Oni žiadali k smiereniu vždy len od nás iniciatívu a keď ju urobíme, zkazia prácu.

Napriek tomu, že nervoza u šľachtických optantova konšternácia ich nad parížskou dohodou je tak veľká, že Rassay verejne hovoril priamo o inkompatibilite Bethlenovej, predsa neslobodno z riešenia otázok, plynúcich z problému optantského a iných problémov, vyplývajúcich z trianonskej mierovej smluvy, očakávať nejaké veľké zmeny politické a psychologicky mravné.

Pomer náš sa snáď trochu zlepší, lebo konec-koncov mnoho akútnych sporných otázok československo-maďarských bolo už rozriešené. Ale mnoho bude záležať i na tom, ako sa budú orientovať v budúcnosti naši maďarskí občania. Ich politika a ich väčšia alebo menšia dôvera k štátnej myšlienke československej bude mnoho znamenať i pre vnútornú a zahraničnú politiku Maďarska samého. Pri tom poznamenávam len tak mimochodom, že neslobodno dopustiť, aby naši maďarskí občania sa cítili byť poškodenými pri pozemkovej reforme.

Cudzozemskí optanti nesmú dostať viac a nesmú požívať žiadnych privilegií, než majú naši maďarskí občania. Prestiž a autorita nášho štátu a vážnosť naších úradov musí byť zachovaná za každú cenu. Každý Maďar sa musí presvedčiť, aj keď je to inak i bývalý šľachtic, že náš štát vie ochrániť svojích občanova že nerobí žiadnych rozdielov v právnom živote občanov, že cudzinci nepožívajú viac práv než domorodci.

Ďalej ak parížske smluvy aj pripušťajú eventuálne rozlišovanie v právnom nakladaní - snáď z politických dôvodov - s jednotlivými optantmi v Budapešti, tak pre nás podobné predpisy nemajú ceny a my nebudeme nikdy per analogiam Maďarska postupovať proti naším občanom stranícky a nespravodlive.

V deň 10. výročia trianonu chceme nastúpiť nový život s naším súsedom, a je na ňom, či porozumie našim poctivým snahám! (Výborně! Potlesk.)

Předseda (zvoní): Dále je k slovu přihlášen pan posl. Schäfer. Dávám mu slovo.

Posl. Schäfer (německy): Slavná sněmovno! Není pochyby, že haagská usnesení a pařížské dohody jsou pokrokem a, proti čemuž nelze ani nic vážně namítati, jsou úspěchem československé zahraniční politiky. Co zvláště vítáme a proč souhlasíme s těmito usneseními, jest právě nový duch, který se v nich zračí. V posledních 11 letech ucítili jsme na svém těle, zažili jsme, co může napáchati záští, jaké spousty může natropiti násilí a politika msty. To, co bylo roku 1919 dáno světu jako mírové zákony, bylo nejprve, jak to jednou prohlásil ve francouzské sněmovně Clemenceau, pokračováním války jiným způsobem. Musily se teprve dostaviti těžké hospodářské otřesy, státy a národové musili se octnouti na pokraji propasti, než došli sluchu ti, kteří již roku 1919 upozorňovali, že se musí upustiti od smýšlení, které bylo podkladem mírových smluv. Připomínám, že roku 1919 anglický národní hospodář, který se zúčastnil mírového jednání, Keynes, prohlásil, že mnoho částí mírové smlouvy, sjednané v Paříži, nelze provésti a za několik měsíců poté ukázal, jak z čistě hospodářských důvodů jest již nutné upustiti od podmínek, stanovených poraženým státům. Jeho názor se potvrdil. (Předsednictví převzal místopředseda Roudnický.) Ať se mluví sebe častěji o tom, že mírové smlouvy z r. 1919 jsou nedotknutelné: věčné nejsou a právě tak, jako tvrdými skutečnostmi došlo se k tomu, aby byly sjednány dodatkové smlouvy, které mírní mnohé, co jest obsaženo v mírových smlouvách, tak snad bude musiti býti na této dráze změněno ještě mnohé, nač se dnes ještě nepomýšlí.

Ale, jak již řečeno, souhlasíme s dohodami, o nichž sněmovna právě jedná, a schvalujeme politiku, kterou hájilo v Haagu a v Paříži naše ministerstvo pro věci zahranični. Vidíme v ní výsledek oněch změn, které prodělalo myšlení lidí, vidíme v ní uznání skutečnosti, kterou stále a stále tvrdil také socialistický svět, že bude třeba ještě mnoho práce a že ještě bude třeba mnoho vykonati, než bude lze mluviti o skutečném míru světa, že především budeme musiti ještě mnoho vykonati, budeme-li se chtíti dostati z hospodářské nouze, do které upadli národové a státy válkou a mírovými smlouvami z r. 1919. Nemůžeme přejíti přes to, že uprostřed národů Evropy strašlivá nouze velkého národa působí i na hospodářský stav jiných národů. A tomu, co bylo mnohokráte řečeno v socialistických projevech, že hospodářské podmínky mírových smluv jsou trvale neudržitelné, že hospodářská ustanovení mírových zákonů prostě nepřipouštějí hospodářské konsolidace, musilo se konečně vyhověti. Jest vždy zajímavé, pohlížíme-li nyní nazpět na poslední léta, co říkali o této práci již před lety jednotlivci, kteří se zúčastnili mírového vyjednávání. Týž anglický národní hospodář, o němž jsem svrchu mluvil, lámal kopí ve své knize pro Lloyda George, který byl spolutvůrcem mírových zákonů pařížských. Ve své knize uvádí, že jest přesvědčen, že Lloyd George věděl, že jde o nemoudrou smlouvu, že věděl, že přistupuje na ustanovení, jichž během času nebude lze udržeti. Ale tenkráte, roku 1919, působila na lidi ještě válečná zaslepenost a věřili, že státy a národové, kteří byli ve válce poraženi, musí nésti všechny následky a všechny účinky války. Nikdy ve světových dějinách nevidíme, že smlouva, že nějaké zřízení, které bylo vybudováno násilím, mohlo se trvale udržeti a jestliže se poražení a vítězové scházejí a uzavírají smlouvu a ještě k tomu ji uzavírají tak, jak byla uzavřena v Paříži, nemůže vzniknouti dokonalé dílo. Proto lépe mluviti méně o nedotknutelnosti míru, nýbrž dlužno spíše přemýšleti, jak by se společnou prací všech národů světa vybředlo z hospodářských a kulturních nebezpečí a také z nebezpečí politických.

Válečné zaslepení povoluje. Od odpovědných ministrů a odpovědných státníků slyšíme nyní jiná slova, než jsme slyšeli ještě před několika lety, ale, velectěné dámy a pánové, věc jest přece taková, že, posuzujeme-li ji střízlivě, nemůžeme přejíti přes rozpory, které tkví mezi mnoha slavnostními slovy a skutečnostmi. Velmi rádi věříme, že pan ministr věcí zahraničních dr Beneš jest prodchnut myšlenkou sloužiti obnovení trvalého míru. Věříme, že v tomto směru pracuje ve svých jednáních na konferencích. To mu přiznáváme beze všeho, ale hleďte, působí to přece zvláštním dojmem, jestliže se v téže době, kdy se tolik mluví o pacifikaci světa, ve státě, který vede mírovou propagandu, se vším důrazem žádá, aby se snášelo stále ještě tolik protivenství, jaká se ukládají u nás menšinám. Jestliže ve světové politice tolik hájíte dorozumění mezi národy, musíte sloužiti také myšlence dorozumění národů ve vlastním státě. Také tu poznávám, že určitá prohlášení nám ukazují, že se s tím počítá a že se na to pomýšlí, aby bylo vytvořeno jiné ovzduší. Ale dnes dopoledne jednali jsme v kulturním výboru o otázce, která nám však právě neukazovala, že by usilovali o vnitřní mír všichni, kteří by se o to měli snažiti, aby byl obnoven. Mezi tím, co slyšíme ve slavnostních ujišťováních, a mezi skutečností jest jistě rozpor, jestliže na každé slovo stížnosti na poměry, kterých s kulturního stanoviska není možno schvalovati, jestliže na každou stížnost pozorujeme hned vzrušení, nebo jestliže se odráží každý pokus vybřednouti z těchto protivenství, jimiž trpíme také v tomto národnostním státě. Ve světě se pracuje pro mír. Vítáme to, ačkoliv nesouhlasíme vždy s metodami a leccos bychom vytkli na postupu, jak se tyto otázky řeší. Domníváme se, že není třeba snižovati i to málo, co se děje, a kdybych měl ke kritice, kterou jsme slyšeli během rozpravy o dohodách haagských a pařížských, ještě něco připojiti, konstatoval bych toto: Také pro nás to, co bylo smluveno, nejde příliš daleko. Také my, němečtí soc. demokrati, nejsme spokojeni se vším, co bylo vykonáno k obnovení konsolidovanějších hospodářských a politických poměrů. Ale jednu věc bych přece řekl. Právě českoslovenští politikové nemají příčiny haniti svého ministra pro jeho práci. My jsme s panem ministrem Benešem v době oposice měli mnohé tvrdé rozmíšky pro jeho zahraniční politiku, ale jednu věc jsme nikdy nezneuznávali, že již vzhledem k postavení Československa v Evropě ministr pro věci zahraniční byl do jisté míry nucen sloužiti více politice míru, než ubírati se politickou drahou, která mohla ještě více rozmnožiti zmatky v Evropě. Nestalo se to vždy způsobem, jehož bychom si byli přáli.