Předseda (zvoní): Dále je ke slovu přihlášen p. posl. Teplanský. Dávám mu slovo.

Posl. Teplanský: Slávna poslanecká snemovňa! Musím prejaviť uprimnú radosť a uspokojenie, že konečne po 10 ročnej práci, ktorá sa podníkala ohľadom vyriešenia otázky staropensistov, túto otázku sme vyriešili za spolupráce takmer všetkých koalovaných strán, lebo môžem povedať, že ani opozičné strany nemajú žiadnych námietok, aby tento zákon, ktorý má vyriešiť životné záujmy asi 120.000 našich obyvateľov, bol definitívne vyriešený.

O návrhu by bolo zbytočné mnoho hovoriť. Veď týmto návrhom dávame vlastne len odmenu tým ľuďom, ktorí vo státe žili, štátu slúžili a zo svojej práce nenadobudli žiadnych majetkov, žiadneho kapitálu, aby vo svojej starobe mohli sa týmito peniazmi uživiť.

My si uvedomujeme, že táto práca bola nesnadná, keď si uvedomíme tie články, žiadosti a rôzné peticie, ktoré boly podávané parlamentu. Dnes iste my všetci, ako aj osoby, ktorých sa tento zákon týka, si vydechnú, že konečne táto otázka prišla k definitívnemu riešeniu.

Že je predloha sympatická, to dokazuje, že z žiadnej strany neboly proti tejto predlohe robené vážné námietky. Všetky politické strany s ňou súhlasily. A ja s radosťou môžem tuná zdôrazniť, menovite ako zástupca slovenského neštátneho učiteľstva na Slovensku, že aj otázka neštátnych učiteľov je v tomto zákone vyriešená. Ale musím s tohoto miesta vytknúť, že medzi jednotlivými stranami bolo určité politické, by som povedal, nedorozumenie a že tohoto zákona sa tiež politicky zneužívalo. Menovite naši zástupcovia v senáte upozornili na to, k čomu sa pridružily aj ostatné strany a daly tomu za pravdu, že je treba jasne štylizovať a odstrániť všetky pochybnosti, ktoré by pri likvidovaní tohoto zákona mohly zase oddialiť oprávnené žiadosti neštátneho učiteľstva. Naša strana, ktorú mám česť zastupovať, chce dať odmenu zaslúžilým pracovníkom. Som rád, že na vyriešenie otázky staropenzistov sa všetky strany takto jednotne ushodly. V tomto návrhu sa jedná o zabezpečenie, ako som zdôraznil, 127.000 osôb. Náklad je dosť značný. V rozpočte na r. 1930 máme položku 1.790 milionov. Je to veľký obnos a môžem povedať, že tieto penzijné náklady budú sa v budúcich rozpočtoch prejavovať až obnosom 2 miliárd. Je to veľké zaťaženie, ale na druhej strane, keď si uvedomíme, že demokracia nám dáva určité povinnosti, aby sme sa o sociálne slabých starali, je pri 9 miliardovom rozpočte o nich v našom štáte vhodným spôsobom postarané. A práve tú okolnosť je treba tuná zdôrazniť, že v rámci možnosti sa po tejto stránke v tomto návrhu učinilo to, čo sa dalo učiniť.

Náklad sám vyžaduje 317 milionov Kč. Keď to prepočítame na 127.000 osôb, dostaneme priemernú číslicu 2.481 Kč. Není to mnoho, ale bude sa to prejavovať pri riešení tohoto zákona, že jedným bude pridané viac, druhým postupne menej, slovom, zákon má ten účel, aby krivdy minulej doby boly týmto zákonom unifikované a uhladené.

Návrh zákona je tiež sympatický i po stránke úhrady, že nezaťažujeme náš národ novými daňami, veď máme zaručený prejav p. ministra financií dr Engliša, ktorý hovorí, že náklad sa uhradí z rozpočtových úspor. Tedy nezaťažujeme v tomto rozpočte naše poplatníctvo novými daňami a poplatky.

Musím tu zdôrazniť, že s týmto zákonom zahladíme trpkosť menovite neštátneho učiteľstva na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Myslím, že o poslaní neštátneho učiteľstva na Slovensku v době minulej nemusím sa tu zvlášť rozširovať, veď kolegovia aj z Čiech mi musia dať za pravdu, že na neštátnych školách sme videli - a ja sám ako mladý učiteľ, keď som sa dostal do Vajnor, som videl - že na neštátnej škole pôsobil Čech a ten šíril tam národné vedomie. Na štátnych školách sa nemohol uplatniť, štátné školy boly vtedy parenišťom maďarizácie. Práve neštátné učiteľstvo, môžeme povedať, ako na evanjelických, tak aj na katolických školách pripravovalo základy nášho osamostatnenia a je celkom spravodlivé, že tento zákon sa stará i o týchto ľudí, ktorí dosiaľ boli opomíjaní. Bieda týchto ľudí bude týmto zákonom zahladená.

Musím tuná však zdôrazniť, že by bolo žiaducné bývalo, aby platnosť zákona č. 104 bola bývala rozšírená i na opatrovateľky neštátnych škôl, lebo keď ja ako miestny a poslanec zo Slovenska znám - a to mi kolegovia dajú za pravdu - zase za minulej doby boly to štátné opatrovateľky, ktoré nám dietky odnárodňovaly a do neštátnych opatrovieň predsa maďarizácia na toľko nevnikala. Týchto osôb je asi 10 až 12 na Slovensku, a bolo by celkom dobré a spravodlivé, keby platnosť zákona č. 104 bola aplikovaná i na ne. Poneváč sa zákon č. 104 na tieto neštátné opatrovateľky nevzťahoval, vypadly nám z osnovy o staropenzistoch. Stanovisko našej strany je, ako som zdôraznil, spravodlivú odmenu dať každému. Ale tuná musím zdôrazniť, - to som zdôraznil aj v rozpočtovej rozprave - že rozhodne zastávam stanovisko, aby na úradníkov, ktorí boli za všelijaké činy, snáď protištátné, následkom nedostatočnej milosti prepúšťaní a penzionovaní, a prípadne aj takí, ktorí šírili irredentizmus a t. ď., nijako nebola aplikovaná platnosť tohoto zákona.

Štát musí v prvom rade platiť svojim oddaným úradníkom, a ja nemám ani starosť o tých staropenzistov, ako niektorí pánovia prejavovali v rozpočtovej rozprave, čo bude s tými, ktorí sú za hraniciami. Pánovia, keď by sme si tak rozebrali bilanciu a spočítali staropenzistov, ktorí sú u nás snáď platení z cudzieho štátu, myslím, že by ich bolo veľmi málo, a z tých stropenzistov, ktorí tu zostávajú, týmto zákonom, čo im po práve dávame, oni to zkonzumujú a tak dávajú osoh zasa tomu národohopodárskemu životu, kdežto u tých, ktorí išli za hranice, iste to neboly vždy rodinné dôvody, ale mnohorazy aj iné motivy sledovali v tomto a je celkom správné, že je tam v zákone určité obmedzenie.

Veľa by som sa tešil a iste aj mnohí z nás prítomných, keby sa to etapové riešenie nebolo muselo uskutočňovať. Veď zákon poznáva staropenzistu a iste sa to bôľne dotkne, že jedna etapa dostane platové zvýšenie už toho roku, druhá za 1-2, 3 roky. Ovšem finančné pomery štátu to inak nedovoľovaly vyriešiť. A tedy môžeme sa pohybovať len vždy v rámci našej finančnej únosnosti.

Ale musím tuná zdôrazniť, že najviac ľutujem toho, že v tomto etapovom riešení sú poškodení mrzáčkovia a o zdravie prišlí úradníci, ktorí následkom svojich chorôb, ktoré v svojom úrade pri úsilovných pracách dostali, museli pred časom do penzie ísť.

Tiež je v návrhu zapomenuté na samosprávnych a súkromných úradníkov. Po tejto stránke bude sa museť tiež v blízkej budúcnosti náprava zjednať.

Bude treba tiež unifikovať predpisy zákona o penziách. Tak ako máme jednoplatový zákon praktický, tak je treba, aby ministerstvo financií v blízkej budúcnosti predložilo aj jednotný zákon o penziách. Je to preto nutné, aby sme pri každej predlohe sa nemuseli odvolávať na spústu zákonov, ako sa to činí pri terajšej predlohe.

Máme staré predpisy, menovite na Slovensku, z r. 1870 a 1875 a stále sa musíme ešte na tieto zákony odvolávať. Keď unifikujeme zákon po tej stránke platovej, tak je treba, aby bol unifikovaný po stránke administratívnej, aby sa takto zabezpečilo jednoduché úradovanie. Lebo, slávna poslanecká snemovňa, iste mnohí naši staropenzisti, keď budú čítať túto vládnu predlohu a budú vidieť tie paragrafy a zákony, na ktoré sa predloha odvoláva, nebudú sa vedieť orientovať.

Tiež tuná musím zdôrazniť, že učiteľstvo škôl cirkevných a obecných na Slovensku a Podkarpatskej Rusi nemá dosiaľ vyriešené jeho platové a právné pomery. Preto tento stav je neudržiteľný. Slúžobné pôžitky týchto učiteľov sú upravené uhorskými zákonmi z r. 1875 a 1891. Základný plat tohoto učiteľstva nebol valorizovaný a je terajším pomerom naprosto neprimeraný a nedostatočný. Tomu učiteľstvu sa dvarazy dostalo jednorazovej výpomoci, a to pre roky 1921 a 1923 zákonom č. 410/1922.

Vo smysle tohoto zákona sa dostalo penzistom 1000 Kč a vdovám 700 Kč a pre deti do počtu 5 po 140 Kč výchovnej výpomoci. Táto výpomoc bola zvýšená pre r. 1924 až 1926 na obnos dvojnásobný. Učitelia týchto škôl boli dávaní na odpočinok s nárokom základného odpočivného podľa maďarských predpisov a ich penzia sa doplňovala rôznymi podporami a prídavky vo smysle zákona č. 99 z r. 1921. I s týmito prídavky sú však odpočivné a zaopatrovacie pôžitky týchto staropenzistov nedostatočné. Vdova po takomto učiteľovi zomrelom, ktorá sa prípadne musela starať ešte o výchovu dvoch detí, mala základnú penziu 880 Kč ročne. S doplnkami dostávala ročne 7248 Kč, tedy mesačne 604 Kč, a z tohoto obnosu musela sa starať o výživu rodiny a výchovu dvoch detí. Takáto odmena sa dostávala vdovám po učiteľoch, ktorí 30 rokov preukazovali usilovnú činnosť na poli národnom a celý svoj život venovali kultúre a škole. Naproti tomu keď učiteľ, tiež cirkevný, ktorý zomrel už r. 1927 po 29 ročnej službe, zanechal vdovu s 2 deťmi, mala táto zaopatrovacie pôžitky stanovené v obnose 20.640 Kč. Tedy tu vidíme veľký nepomer. (Hlasy: Niektoré pracujú teraz zadarmo!) Áno! Rozdiel 13.352 Kč je tak veľký, že nutí k premýšľaniu. A postižená vdova vo svojej naivnej duši marne hľadá spravodlivú odpoveď, prečo jej a jej sirotám sa ubližuje.

Týmto príkladom som chcel poukázať na veľké, krikľavé rozdiely, ktoré sa prejavovaly v živote neštátneho učiteľstva na Slovensku. S radosťou zdôrazňujem, že nová úprava tieto rozdiely zahladzuje a všetko dáva na jednotný podklad. (Předsednictví převzal místopředseda Špatný.)

Stala sa tiež krivda niektorým učiteľom na štátnych školách. R. 1927 boli mnohí vyzvaní, aby si podali žiadosť o definitívu. Tieto žiadosti boly tak vyriešené, že žiadatelia boli k 1. januáru 1928 daní do výslužby podľa zákona č. 286 z r. 1924. Takýchto prípadov je na Slovensku 36. Myslím, že by bolo spravodlivé, keby všetci takíto ukrivdení pojatí boli do prvej skupiny, aby nemuseli snášať krivdu, ktorú oni sami nezavinili.

Zmienil som sa tuná o niektorých nedostatkoch, ktoré snáď postupom času sa dajú odstrániť, a zdôrazňujem, že po stránke administratívnej by bolo treba venovať zvýšenú pečlivosť, aby sa ministerstvo financií postaralo o dostatočný počet úradníctva, ktoré by túto otázku zlikvidovalo.

Pochvalne sa musím zmieniť o štatistickom úrade, ktorý za tak krátku dobu vedel zpracovať materiál 127.000 osôb.

Prez všetky tieto nedostatky musím uznať - uznáva to tiež moja strana a iste to uznajú všetci staropenzisti - že to znamená konsolidáciu, sjednotenie, že to znamená odstránenie menovite tých bôľnych krívd, ktorých som tuná vzpomenul konkrétnymi prípady, ktoré sa prejavovaly v živote neštátneho učiteľstva. Pretože to znamená celkové zlepšenie, trebárs to znamená zaťaženie nášho štátu a nášho rozpočtu - ako som riekol, v blízkej budúcnosti budú sa vyplácať takmer 2 miliardy pre vyriešenie platových pomerov staropenzistov - zdôrazňujeme, že demokracia nám tieto úkoly dáva.

Musím však ešte na konec zdôrazniť, že by bolo treba veľmi opatrne postupovať pri penzionovaní úradníctva. Vidíme to na Slovensku, kde mnohí učitelia sú poslaní do výslužby proti svojej vôli a dnes títo penzionovaní učitelia na základe starých predpisov sa hlásia nanovo ako výpomocní učitelia, ačkoľvek netreba pred časom dávať ích do penzie. Menovite v administratíve mnohoraz mladí úradníci sú posielaní do penzie. Treba uvážiť každú okolnosť, aby sme si nezaťažovali zbytočne náš rozpočet s výdavkami.

Vitáme návrh zákona, ktorý znamená zlepšenie a lepšiu budúcnosť státnych zamestnancov, a ako ja, tak i moja strana budeme pre návrh hlasovať. (Potlesk.)

Místopředseda Špatný (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. Pik. Uděluji mu slovo.

Posl. Pik: Slavná sněmovno! Předloha o úpravě odpočivných a zaopatřovacích platů přes své nedostatky a přes to, že nebyla splněna všechna naše přání, znamená určitý pokrok a zvýhodnění proti poměrům dnešním, a z toho důvodu i strana soc. demokratická bude pro tuto předlohu hlasovati.

Bude ovšem úkolem nejbližší budoucnosti, aby při zlepšení všeobecných poměrů byl zákon doplněn, drsnosti aby byly z něho vyřazeny a nedostatky nahrazeny ustanoveními příznivějšími. Bude toho třeba nejen v zájmu uklidnění veliké sféry interesovaných, nýbrž je i věcí spravedlnosti, aby oprávněná přání nejpotřebnějších z potřebných byla splněna. Bude také nutno zvláštním zákonným opatřením řešiti otázky, kterých osnova neřeší.

V projednávané osnově není řešena otázka staropensistů samosprávných. Snad tu bylo úředními činiteli počítáno s otázkou finanční úhrady, kterou samospráva z důvodů ustanovení protisamosprávného zákona č. 77 nemůže získati a kterou také nemá zařazenu v rozpočtech na rok 1930. Je-li §em 212 zákona č. 103 z r. 1926 ustanoveno, že samosprávní zaměstnanci mají býti co do práv a požitků srovnáni s požitky a právy zaměstnanců státních, mělo by se logicky a automaticky dostati stejné výhody jak pensistům, tak i ve věci 13. platu těm zaměstnancům samosprávným, jichž poměry byly podle státních zaměstnanců upraveny.

Leč ani pro ně nemá samospráva úhrady na r. 1930 a nemohla by ani zvláštním řízením úhradu takovou opatřiti, ježto podle zákona č. 77 možno činiti jen taková vydání, která jsou opřena o právní titul. Není-li tudíž v zákoně nic o staropensistech samosprávných, nepovolí samosprávě nadřízené úřady činiti takové mimořádné výdaje, jež stát kryje snadněji ze svých přebytků nebo opatřeními podle své pravomoci, jakou však samospráva za dnešního zákonodárství samosprávného nemá.

Z těchto důvodů musíme žádati, aby otázka samosprávných staropensistů a zaměstnanců samosprávných co do 13. platu byla řešena co nejrychleji, a to nejen zvláštním zákonem, obdobným jako projednávaná předloha, nýbrž i co nejrychlejší novelisací zákona č. 77. Kde v samosprávě vznikne nutnost analogicky řešiti obě tyto otázky samosprávných pensistů a zaměstnanců, bude nutno zvláštními rozpočty získati potřebné úhrady, neboť výpůjčkami podle platných zákonů nesmí samospráva takové výdaje činiti. Poněvadž však samospráva nesmí jíti nad dnešní přirážkový limit, bude nutno co nejrychleji novelisovati zákon č. 77, aby samospráva již pro rok 1930 získala zvýšením limitu pro běžný rok tolik, kolik na úhradu pro staropensisty a pro zaměstnance své za 13 měsíční plat nutně bude potřebovati. Novelisace zákona č. 77 jest nutná také z toho důvodu, že výdaj na staropensisty a na 13. plat bude se opakovati i v letech budoucích. Bylo by velikou křivdou, aby drsnostmi zákona č. 77 byli trestáni oni samosprávní zaměstnanci, jichž požitky byly upraveny podle stejných kategorií státních zaměstnanců, a aby se samosprávě vůbec znemožnilo provedení výhod, jakých poskytuje stát touto osnovou zaměstnancům svým.

Jest vůbec žádoucno, aby co nejrychleji byla provedena novelisace jak zákona č. 77 o finančním hospodářství obcí, tak i zákona č. 125 o reformě správy. Samospráva není již jen v krisi, nýbrž na pokraji totálního úpadku. Dokazuje to její trapný stav finanční, nemožnost rozvoje a plnění nejminimálnějších potřeb a úkolů, bankrot vyrovnávacích fondů a urážející okleštění její pravomoci. Úřední zpráva o poznatcích z působnosti zákona č. 77 sama dokazuje, že veškerá samospráva byla tímto zákonem citelně oslabena, že vyrovnávací fondy nejsou dostatečně saturovány a že příjem samosprávy - při nízkém limitu přirážkovém a odnětí bývalých státních přídělů z daně obratové, přepychové a motorických vozidel - nedostačuje ke krytí nejnaléhavějších potřeb obcí, okresů a zemí a že v důsledcích toho projevuje se nebezpečná zadluženost celé samosprávy.

Proto při této příležitosti jak v zájmu samosprávných pensistů a zaměstnanců, tak i v zájmu obcí, okresů a zemí žádáme urychlení novelisace neudržitelných ustanovení zákonů č. 77 a 125, aby veškerá samospráva byla uchráněna úplného úpadku a aby její působnost, různými zákony jí přikázaná, mohla býti nerušeně vykonávána.

My se domníváme, že mezi samosprávným zaměstnanectvem, jakmile zákon, jehož předlohu nyní projednáváme, bude vydán, vznikne žehravost. Celá armáda samosprávných zaměstnanců ocitne se v situaci velmi podružné.

Tito zaměstnanci uvidí, jak stát, maje k tomu prostředky ze svých příjmů, upravuje pensistům, staropensistům a pozůstalým po zemřelých stát. zaměstnancích jejich požitky. Tito samosprávní zaměstnanci pocítí na sobě spáchanou křivdu a proto bude nejvýše nutno, aby v zájmu této velké armády zaměstnanců samosprávných rychle zákonnou cestou nejen byla dána možnost stejné úpravy samosprávným zaměstnancům, nýbrž také možnost obcím, aby celá samospráva tuto povinnost vůči potřebným staropensistům a zaměstnancům mohla vykonati. (Potlesk.)

Místopředseda Špatný (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je pan posl. dr Holota. Uděluji mu slovo.

Posl. dr Holota [maďarsky]: Ctená poslanecká snemovňa! Za rovnakú prácu rovnaká odmena, za rovnakú službu rovnaká penzia! S týmito heslami bola pred 10 rokmi zahájená akcia, ktorá bola povolaná zabezpečiť vrstve penzistov slušné zaopatrenie, penzionovaným rodinám dostatočný a istý chlieb, penzistom však samým pokojnú a kľudnú starobu. Bol to ťažký úkol, lebo veď medzi duševnými pracovníkmi a verejnými zamestnancami nebol solidárny cit nikdy v dajakej veľkej miere vyvinutý tak, ako vo veľkých massách pracovníkov fyzických. Zvlášte verejní zamestnanci bývalého Uhorska na Slovensku zostali tu bez akejkoľvek opory a podpory vo víchriciach historických dejov a v neistote novej situácie vyvolanej prevratom. Istá ich časť bola z miesta prepustená a bedačila bez chleba. U každej penzijnej úpravy bol o penzistoch tak zv. maďarského systému vydaný vždy zákon zvláštny, ktorý penzistom týmto poskytoval vždy iba odrobinky v oči penzistom zemí historických, kde týmto boly penzie, i keď nie celkom slušne, avšak predsa len liberálnejšie zvýšené.

Vytvorená bola tu veľká nerovnosť a disparita medzi týmito dvoma vrstvami penzionovaných. Tým bolo potom privodené, že profesor s 30 ročnou službou na vyššom gymnáziu so závisťou pozeral na dvojnásobnú penziu úradného sluhu, ktorý bol veľkolepe penzionovaný na základe nemaďarského systému. Smutný zástup týchto penzistov maďarského systému bol unavený tým zdlhavým očakávaním a strnule niesol ťažké bremeno všedného života. V srdciach týchto penzistov však žila nevyhasiteľná nádej, že ich nezaslúžený, nespravodlivý osud obráti sa raz k lepšiemu. A veru našli sa mnohí medzi nimi, ktorí sa už i tejto nádeje vzdali. Neverili tomu, že sa dožijú obratu ich osudu k lepšiemu. Ti, čo lepšie dôverovali, táto skupina optimistov somkla sa vo spolky a spojenými silami vytrvale pracovala v záujme nápravy situácie. Tiež jednotlivé politické strany priklonily sa k táboru týchto bojovníkov a zaradily do svojho politického programu službu v záujme týchto penzistov. V tomto ohľade predchádzaly naše maďarské strany dobrým príkladom, a neúnavne, nepretržite pracovaly v záujme zažehnania biedy penzistov a nápravy ich situácie. V parlamente a mimo parlamentu, v tlači a všade, kde sa k tomu príležitosť vyskytla, bojovali a pracovali sme po dobu 10 rokov, aby sme konečne dospeli ku kýženej méte. Touto konečnou métou bolo úplné zrovnoprávnenie penzistov maďarského systému s ostatnými penzistami a vydobytie penzie pre prepustených.

Ajhľa, k prvej méte už sme sa dostali, tu máme návrh zákona, ktorý uskutočňuje zrovnoprávnenie všetkých penzistov a ktorý zaisťuje asi 30.000 penzistom maďarského systému slušné zaopatrenie, rovnajúce sa penziám ostatných ich penzistov-kolegov. Zákon tento prinesie veľa desaťtisícom maďarských rodín väčší kus chleba na stôl a vydobýva pre pokojnú starobu kýžený kľud. Za vec naších prepustených bratov musíme ešte bojovať, kým nespravodlivosť na nich spáchaná nebude reparovaná. Prez to, že tento návrh zákona znamená zlepšenie osudu 127.000 staropenzistov, predsa nie je on tak úplný a dokonalý, akým by mal byť, lebo má chyby, na ktoré chcem v nasledujúcom poukázať.

Po zovrubnom štúdiu musím objektívnou kritikou konštatovať, že najväčšou chybou návrhu je to, že sa on nevzťahuje na všetky kategorie penzistov, t. j. že nie je úplný. Zbývajú ešte vždy také skupiny verejných zamestnancov, ktoré sú zo zrovnoprávnenia vynechané. Takými sú štátné a neštátné detské opatrovateľky, všetci penzisti sborov samosprávnych a penzisti pochybného štátneho občianstva, ktorí požívajú na základe maďarských zákonov vypočítané 60%né zaopatrenie.

Zásade rovnoprávnosti najviac odporuje a snáď najkrikľavejšou chybou návrhu je, že činí rozdiely ešte i medzi tými, na ktorých sa vzťahuje, a rozdeľujúc ich na skupiny, stanoví počiatok požívania vyššej, zrovnoprávnenej penzie každej skupine od iného termínu. Čo je to za rovnosť, keď penzista 65 ročný účastní sa zvýšenej penzie od januára 1930 a penzista 55 ročný však až o 3 roky pozdejšie, od 1. januára 1933. Svoju penziu si každý stejne zaslúžil a tedy zaopatrenie všetkých penzistov bolo by treba upraviť od jednej a tej istej doby. Nemožno činiť rozdiely medzi nimi, lebo to protiví sa spravedlnosti. Nemôžem prijať ten jediný dôvod uvedený proti tomu, že ministerstvo financií nemôže dať naraz k dispozícii potrebných k tomu 317 milionov Kč, lež len rozdelene postupne do 1933. Nemôžem to prijať jednak preto, lebo veď pán minister financií v nedávnej dobe mohol odňať tak zv. konzolidačnému fondu 300 milionov Kč, aby ich použil ku sanácii troch prebohatých bank, vtedy z toho istého fondu mohol tiež vybrať obnosy potrebné ku zrovnoprávneniu penzistov, k účelu tedy, ktorý nie je menej dôležitý, a som presvedčený, že nenašla by sa politická skupina, ktorá by tomu odporovala. Avšak jednak ani nie je treba, aby týmto spôsobom získaval úhrady, lebo veď vieme, že štátna domácnosť pracuje s roka na rok s prebytkom, ktorý veľa milionami prevyšuje príjmy v štátnom rozpočte preliminované, takže tento berný prebytok hojne zaokrýva už i v tomto bežnom roku potrebu 317 milionov Kč na zvyšenie penzií.

Zaradenie penzistov do týchto štyroch vekových skupin je tým krivdivejšie, lebo ku zrovnoprávneniu malo dôjsť už 1. januárom 1926, a to zároveň s úpravou platov aktívnych zamestnancov. Ohľadom toho obsahuje § 2 zákona č. 286/1924 priamy pokyn pre vládu. Pres to však vláda predložila návrh zákona o úprave penzijných pôžitkov až teraz. To znamená, že vrstva penzistov následkom tohoto štvorročného meškania utrpela škodu štyrykráť 317 milionov Kč, t. j. úhrnom 1.268,000.000 Kč, a tento obnos je pre nich úplne, na veky ztratený. To ukazuje i na to, že úzkoprsosť pána ministr a financií nie je ničím ospravedlnená.

Zákon rozlišuje penzistov vojenských a týmto poskytuje len 50%né zvýšenie penzie. Toto opatrenie ukazuje na antipatiu voči zmieneným vojenským penzistom a mimo toho nesrovnáva sa to so zásadou rovnoprávnosti.

Na penzistov - učiteľov neštátnych škôl vláda v pôvodnom návrhu zákona naprosto zabudla, avšak vynechala i detské opatrovateľky. Prví boli na základe výborového pojednávania v senáte a posl. snemovni dodatočne do návrhu pojatí, avšak detské opatrovateľky nie. A predsa detské opatrovateľky, v republike úhrnným počtom 77, veru neboly by znamenaly nejaké vážnejšie zvýšenie penzijného bremeňa.

Veľmi nejasným a preto nebezpečným bodom návrhu zákona je § 5, v ktorom sa vyslovuje, že vláda sa zmocňuje, aby mohla vydať inštrukciu, predpisujúcu príslušné prepočítanie služobných rokov penzistov. Veľmi dôtklivou je obava, že známou úzkoprsosťou pána ministra financií a jeho stupňovanou snahou po šetrení odbúraná bude účinnosť prajných ustanovení tohoto návrhu zákona a že penzisti budú dôkladne zkrátení vo svojich oprávnených nárokoch takýmto prevádzacím nariadením, upraveným v tomto duchu. Verím a dúfam, že k tomu nedôjde, lebo to sa stať nesmie.

Uspokojuje to ustanovenie návrhu zákona, že nabudúce budú pôžitky všetkých penzistov jednotné, a že tie rôzné prídavky, ako sú prídavok drahotný, prídavok doplňovací a všetky iné prídavky splynú v kmenovej penzii.

Pôžitky penzistov zdržujúcich sa v cudzine budú o 10% nižšie a týchto 10% bude srazené len, zdrží-li sa penzista v cudzine po dobu od 3 mesiacov dlhšiu. Ustanovenia sem sa vzťahujúce nie sú ani spravodlivé, ani dosť jasné.

Niet žiadneho vážneho dôvodu, aby penzie v cudzine zdržujúcich sa penzistov boly zkrátené, a má to povahu trestu. Podľa štatistiky zdržuje sa v cudzine 5.271 penzistov. Podľa názoru vlády je to číslo veľké. Nesmieme však zabúdať, že to má svoje prirodzené príčiny. Rozkúskovaním monarchie boly jednotlivé rodiny a ich členovia, a tedy osoby ku sebe patriace od seba štátnymi hranicami oddelené a prevážná väčšina penzistov, ktorí sa odsťahovali do cudziny, odobrala sa tam preto, aby mohla svoj zbývajúci starý vek ztráviť v kruhu svojich milých a rodinných členov. Prikazujú to zákony prírody a preto je činom nespravodlivým, ukrátime-li niekoho v jeho penzii z tohoto dôvodu. Návrh zákona nechá otvorenú otázku, či v prípade kratšieho než trojmesačného zdržovania sa v cudzine bude treba, aby penzista, ktorý zamýšľa odobrať sa do cudziny, požiadal o povolenie a či nie. Dľa môjho názoru nie, lebo veď návrh zákona ohľadom toho neobsahuje výslovné ustanovenie.

Naprosto nepochopiteľným je ustanovenie §u 11, dľa ktorého každý penzista musí požiadať o úpravu svojej penzie žiadosťou opatrenou nutnými doklady. Dľa môjho názoru je to zbytočné, lebo o penzistoch sú vedené presné evidencie, a výpočet nových penzií môže sa stať v ceste úradnej. Uspokojuje ma odpoveď plnomocného ministra pána Vlasáka, daná mne vo výbore, dľa ktorej každý penzista obdrží od úradu, ktorý mu penziu poukazuje, tlačivo, jehož rubriky penzista vyplní a poštou vráti. To je správny postup. Písať žiadosti by bolo vecou rozvláčnou a spojené by to bolo ve väčšine prípadov i s nákladmi, lebo veď žiadosť musí byť napísaná človekom, ktorý tomu rozumie.

Silne doporúčam pozornosti vlády jedno. Nech uloží príslušným úradom, aby prácu spojenú s vymeriavaním nových penzií vykonaly mimo poradia a súrne, aby netrvalo roky, kým sa penzisti ku svojej penzii dostanú. Po tejto stránke totiž máme z minulosti velmi zlé zkúsenosti. Nezabúdajme, že máme i penzistov 90 rokov starých a u týchto stačí i opozdenie jednodenné.

Nie je správnym to ustanovenie §u 12, že príslušné zvýšenie penzií z milosti železničných penzistov z milosti sveruje sa ministrovi železníc, aniž by imperatívne stanovená bola miera zvýšenia. Dľa toho minister železníc vybaví túto vec tak a vtedy, ako a kedy sa mu zachce. Nezabúdajme na to, že najväčší počet jak penzistov riadnych tak i penzistov z milosti je u dráhy. Podľa presnej štatistiky ministerstva železníc totiž v deň 31. decembra 1929 činil počet všetkých železničných riadnych penzistov 66.227 a penzistov z milosti 5.953. A tedy polovica všetkých penzistov v republike sú penzisti železniční. Z týchto penzistov pripadá 61.696 na československé štátné dráhy, 4.531 však na dráhu košicko-bohumínsku, z penzistov z milosti však 5.796 na dráhy štátné a 157 na dráhu košicko-bohumínsku. Penzia vyplatená penzistom štátnych dráh r. 1929 činila 664 milionov, kým penzistov dráhy košicko-bohumínskej 45 milionov Kč. Číslice tieto poukazujú zároveň i na to, že reštrikcia, vykonaná u dráh na základe hľadísk národnostných, bola opatrením veľmi pochybeným, lebo táto silne zvýšila status penzionovaných železničiarov a penzijné obnosy im vyplácané - naproti tomu dráhy sú nutené priberať celé masy nových zamestnancov.