K tomu přistupuje i jiná finanční bolest církve československé: palčivá otázka sanace Husových sborů ve formě pravidelného ročního příspěvku ze státní pokladny, jak tomu bylo až do r. 1926. Kdysi dobrovolně, v zájmu právního řádu, vzdali se příslušníci církve čsl. zabraných katolických kostelů, kaplí a bohoslužebných místností, když jim byla s kompetentních míst nejen slíbena, ale i čestně zaručena finanční náhrada v podobě pravidelné roční státní stavební subvence na nově budované Husovy sbory, bez nichž jest existence a činnost církve čsl. nemožnou a ilusorní. Podrobně o této věci, jakož i o jiných požadavcích církve čsl. promluvil letos v rozpočtovém výboru jménem čsl. strany nár. socialistické kol. posl. dr Moudrý, takže mohu se s tohoto místa spokojiti s konstatováním této věci a se zdůrazněním naprosté nutnosti, aby tato důležitá otázka v zájmu uklidnění milionů občanů, příslušníků církve čsl., i v zájmu prestiže vlády byla s největším urychlením k úplné spokojenosti interesovaných zadlužených náboženských obcí vyřešena a definitivně zlikvidována.

Stejně energicky domáhám se jménem své strany vyřešení neodkladného a plně zdůvodněného požadavku církve čsl. ve věci zřízení bohoslovecké fakulty církve čsl., třebas formou Vysoké školy bohoslovecké se společným rektorátem, při níž by byla nejen dosavadní evangelická theologická fakulta Husova, nýbrž i fakulta církve čsl. a snad i fakulta jiných evangelických církví.

Pro posouzení spravedlivosti tohoto požadavku uvádím počet posluchačů-bohoslovců církve čsl., zapsaných pro nedostatek vlastního učiliště na Husově evangelické fakultě bohoslovecké, tedy na fakultě cizí konfese (některé přednášky poslouchají na filosofické fakultě): 1925/6 - 73 a 61, r. 1926/27 79 a 68, r. 1927/28 - 85 a 84, r. 1928/29 - 92.

Samo ministerstvo školství a nár. osvěty vypracovalo již loni příslušnou iniciativní osnovu zákona, která však uvízla v ministerstvu financí při meziministerském jednání. Jako provisorní opatření před vydáním zákona žádám alespoň zřízení 4 řádných stolic na Husově fakultě pro čsl. církev.

Církev čsl., která má jméno národa a tkví svými kořeny a svým životem výhradně na půdě tohoto státu, církev, která chce podle svého nejlepšího vědomí a svědomí čsl. národ representovati nábožensky a býti hlasatelkou jeho ideálů, církev, která má býti duší, srdcem a svědomím národa, jehož jméno opakuji - hrdě má ve svém štítě doma i za hranicemi, a která počtem příslušníků jest dnes už na druhém místě všech církví našeho státu, zajisté zaslouží plného pochopení, porozumění i podpory vedoucích a odpovědných činitelů, neboť investice jí věnované budou jenom a jenom k dobru, prospěchu a užitku čsl. národa a čsl. státu. (Potlesk.) Pod tímto zorným úhlem celonárodním a celostátním dává čsl. strana nár. socialistická své sympatie a i svou pomocnou ruku významné práci církve čsl. (Výborně! - Potlesk poslanců čsl. strany nár. socialistické.)

Dovolte, abych několika slovy upozornil na vzdálené Těšínsko, kde příslušníci evangelické církve augsburského vyznání čsl. národa velmi trpce si stěžují na úmyslné popolšťování českých evangelických dětí jak ve škole, tak i v kostele nacionálními pastory polské národnosti. Došlo to tak daleko, že i české děti z českých státních obecných a občanských škol na Těšínsku - jest jich už více než 2 1/2 tisíce - jsou připravovány ke konfirmaci pouze polsky, ačkoli pro několik německých dětí je plným právem zavedeno německé vyučování. Také v kostele se marně dožadují čeští evangelíci českých bohoslužeb, českých kázání a církevních obřadů, ačkoli zase pro německé evangelíky jsou povolovány bez závady. Ba dokonce zakazují polští pastoři při pohřbech české obřady na hřbitovech. Také při volbách do náboženských obcí a do synodního zastupitelstva marně se domáhají čeští evangelíci poměrného zastoupení, na př. v Dolních Bludovicích. Nejde zde o žádné nadpráví českých evangelíků, nýbrž o sjednání rovnoprávnosti v kostele, na hřbitově, při vyučování náboženství a ve správě sborů a v synodním zastupitelstvu. Jde o uplatnění samozřejmé zásady, aby duchovní pastýř byl ke všem věřícím stejně spravedlivý a objektivní a aby se stejně laskavě choval ke všem věřícím bez ohledu na jejich národnostní příslušnost. A jde tu i o právo historické, neboť na Těšínsku narodil se český Luther, Jiří Třanovský, přítel učitele národů Jana Amose Komenského a skladatel na Těšínsku tak rozšířeného kancionálu, který po prvé vyšel r. 1636 v Levoči na Slovensku a roku 1659 byl vydán Komenským. Teprve v šedesátých letech minulého století byly popolštěny dosud vesměs české evangelické sbory na Těšínsku, zejména výbojným pastorem Jiřím Heczkem z Komorní Lhoty, polským rodákem z Haliče, který odstranil dosud všeobecně užívaný český kancionál Třanovského a zavedl polské bohoslužby a polské církevní obřady. Proto bude nutno, aby ministerstvo školství a nár. osvěty věnovalo těmto odnárodňujícím snahám polských pastorů na Těšínsku bedlivou pozornost a aby podpořilo všemožně spravedlivé a oprávněné požadavky českých evangelíků augsburského vyznání na Těšínsku, zejména v novém organisačním statutu, který musí odstraniti všechny dnešní nedostatky a křivdy.

Končím: "Mládeže lepším, pilnějším a zdárnějším cvičením a novou školou - dílnou lidskosti" chtěl nesmrtelný Jan Amos Komenský obroditi ničený, zpobělohorštěný národ zase v ratolest zelenou, a v intensivní kulturní práci věštecky spatřoval jedinou cestu, která vládu českých věcí vrátí zase do rukou českého lidu. "Osvětou k svobodě" bylo kredem našich buditelů v ranních červáncích národního obrození a probuzení. Ideály humanitními připravoval prof. Masaryk národ na onu světodějnou dobu, kdy znovu česká otázka stane se otázkou evropskou a světovou. V památné washingtonské deklaraci ze dne 18. října 1918 ohlašují hrdě a radostně vůdcové zahraniční revoluce dr Masaryk, dr Beneš a dr Štefánik vítězství světla a příchod vytouženého věku lidstva v pevné víře v demokracii a ve svobodu vždy větší a větší. Masarykovo "Převychovat" je a bude základem lepšího zítřku republiky. (Výborně!) Dodávám a věřte, je to hlas mého srdce a mého celého přesvědčení: Jen víc a více kultury v nás, u nás a kolem nás, a bude lépe doma, v rodině, obci, ve státě a v celém československém národě, neboť je to jen kultura, která osvobozuje tvořivé síly lidské pro zlidštění světa. Je to kultura, která učí člověka domýšleti všechny situace. Je to kultura, která osvěcuje rozum poznáním a vědou, která mravně zušlechťuje a upevňuje lidský charakter. Je to kultura, která otevře svobodnému státu a našemu národu vítěznou cestu až k nejvyšším metám lidstva, k principům čistého lidství.

Prací pro zvýšení kulturní úrovně a pro osvětu vůbec postavíme nejcennější, nad mramor a kov trvalejší pomník největšímu mysliteli a učiteli současné doby, presidentu profesoru Masarykovi.

Proto rádi dáme kulturním snahám a cílům, jak je vyznačuje letošní rozpočet ministerstva školství a nár. osvěty, svůj souhlas a své placet zdvižením ruky pro rozpočet při hlasování. A dáme jej tím spíše, že máme plnou a oprávněnou důvěru v poctivou snahu a dobrou vůli pana ministra školství dr Ivana Dérera. (Potlesk.)

Místopředseda Stivín (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. Mojto. Uděluji mu slovo.

Posl. Mojto: Slávna snemovňa! Chcem reagovať na výklad pána ministra školstva v rozpočtovom výbore.

Pán minister hovoril o dvojakej unifikácii škôl, o malej a veľkej. Malá unifikácia na Slovensku by pozostávala zo slúčenia viac nižšie organizovaných škôl v jednu viactriednu, toto bola by vlastne skutočná unifikácia škôl. Pri veľkej unifikácii šlo by o sjednotenie školskej správy, sriadenie školských rád, a to podľa vzoru historických zemí. Na koniec hovoril pán minister o poštátnení učiteľstva ako prirodzenom dôsledku týchto dvoch unifikácií a ako o zákonitej kodifikácii skutočného stavu, čo týka sa učiteľských platov varoval, aby na tieto opatrenia nehľadeli sme politickýma očima, sú to vraj opatrenia čiste administratívné, nechce nimi vyvolávať kultúrny boj, nechce dotýkať sa rázu cirkevných škôl, dokonca pripúšťa, že na cirkevnej škole môhol by pôsobiť štátny učiteľ. Pánu ministrovi ide o zdemokratizovanie správy školstva, o zastúpenie laického živlu v školských radách, o protiváhu tohoto živlu proti zástupcom cirkevnej auktority.

Toto by bolo na krátko, čo pán minister povedal o unifikácii školstva v rozpočtovom výbore.

Slávna snemovňa! Tieto otázky nie sú tak jednoduché, ako na prvý pohľad by sa pozdávaly, lebo priamo dotýkajú sa základných otázok nášho školstva. Ja som tej mienky, že tu ide nielen o formálné spravovanie, o administratívu škôl, nielen o právné postavenie učiteľstva, nielen o otázku rozpočtovej úhrady učiteľských platov, ale ide tu o celú základňu ľudového školstva, o celú jeho štruktúru a výšspomenuté opatrenia, ktoré pán minister považuje za potrebné, jedna s druhou tak úzko súvisia a tak hlboko sa dotýkajú základov celého nášho školského systému, že právne a správne nemožno ich riešiť od seba oddelene a bez toho, že zrovna tie základy by sme nevyvracali a tých následkov nevyvolali, ktorých pán minister, podľa vlastných slov, je ďaleký. Verím p. ministrovi, že nejde mu o kultúrny boj, ale o konsolidáciu školstva a tým i štátu.

Pán minister však musí uznať, keď dovolím si tvrdiť, že áno, u nás nie síce vypovedený, ale tichý kultúrny boj sa vedie, vedie sa húževnate, obozretne, zaobalene, často pod rúškom zákonitosti, a my tlak tohoto boja cítime na všetky strany a hlavne tam, kde ide o kultúru, v školách, keď ide o prostriedky, o podmienky kultúry. Cítime ho už 11. rok. Tento kultúrny boj je v prostriedkoch nepreberačný, bezohľadný, krutý a veľmi vytrvanlivý a húževnatý.

Starší členovia sl. snemovne majú v dobrej pamäti t. zv. paritný zákon z r. 1919, ktorý aj zanikal bez toho, že by na slovenské cirkevné učiteľstvo bol býval aplikovaný. Slávna snemovňa snáď nevie, že i novší učiteľský platový zákon č. 104/26 prevádza sa na tomto učiteľstve nie v takej miere, ako na učiteľstve štátnom, štátnymi výkonnými orgány tomuto učiteľstvu nepriznáva sa na pr. správcovský prídavok, sráža sa penzistom, práve tým najbiednejším, kvitančné kolkovné, ač od toho všetci verejní zamestnanci sú oslobodení, 130 opatrovateľkám katolíckych opatrovní vyplácajú sa pôžitk podľa býv. uhorských predpisov, na rok 1200 Kč, lebo platový zákon pre nich neplatí. Toto sú všetko veci, ktoré nemožno za iné považovať ako za kultúrny boj. Toto sú veci síce osobného rázu, ale siahajú na koreň kultúry, na fundament katolíckych škôl, lebo takýmto meraním učiteľstvo na ních sa znepokojuje, chuť odoberá sa mu od nich, hľadí sa na ne ako na ústavy trpené, nerovnoprávné.

Toto sú veci materielné.

Avšak poslúžiť možem i dátami, slávna snemovňa, že útočí sa zrovna o ducha školy. Na novoročné časopisecké prejavy katolíckych biskupov vyslovil p. ministr pre naše školstvo generálné vysvedčenie nevinnosti: o naších školách nemožno vraj tvrdiť, že by sa v nich uplatňovaly protináboženské tendencie. Mňa pán minister v rozpočtovom výbore osobne apostrofoval, kde hájil som konfesionálné školy, ako žijúci, ztelesnený vraj príklad toho, že ako štátnemu učiteľovi nikdy nebolo mi na prekážku, aby na štátnej škole neuplatňoval som názory, ktoré mám ohľadne náboženskej výchovy. To musím p. ministrovi potvrdiť. Avšak nemôhol by tak učiniť pán minister, keby uviedol som mu konkrétné prípady, niektoré i zo štátnych škôl slovenských, ale hlavne veľké množstvo zo škôl v zemiach historických, keď formálne tupilo sa náboženstvo, keď agitovalo sa za vystupovanie z cirkvi, keď vyhrážalo sa žiakom zlou známkou z mravov, ak vo škole budú sa modliť, keď kresťanské pozdravy učiteľmi boly zakazované, keď sa im za to nadalo, keď vyučuje sa historii s tendenciou protikatolíckou, keď rozširovala sa tlač protikatolícka, žeby boly školské úrady v každom prípade zjednali nápravu, že by bolo bývalo v každom případe exemplárne zakročené proti previnilcom. Najlepšie charakterizuje však školstvo historických zemí a jeho ducha štatistika o náboženskom vyznaní učiteľov, veľký počet bezkonfesijných, čoho následok prirodzene odráža sa aj na štatistike žiakov, v Čechách na meštianskych školách 13.926 (13 1/2% žiactva), na ľudových školách 50.287 (11.9%).

Po týchto zkúsenostiach, pri takýchto zjavoch nech nediví sa pán minister ani slávna snemovňa, že katolíci Slovenska bránia sa unifikácii podľa systému historických zemí, ktorú má v plánoch pán minister, zubami, nechtami. Neráčte sa diviť, vážení pánovia, že katolíci Slovenska, počtom 77 4.000 voličov (50% všetkého voličstva) odhlasovalo za cirkevnú autonomnú školu a že katolíci historických zemí volajú s nami po katolíckych školách.

A ja neviem chápať, že pán minister práve v mene demokracie zamýšľa uskutočniť plány proti tomuto elementárnemu prejavu Slovenska, proti stále vzmáhajúcim sa hlasom katolíckeho ľudu českých zemí.

Slávna snemovňa, táto otázka potrebuje všestranného uváženia, táto otázka nemôže byť lámaná cez koleno. Plány p. ministra sú na oko nevinné, ba zdajú sa rovno lákavými, osožnými, ale keď vec analyzujeme, spatrujeme, že tá t. zv. malá unifikácia, veľká unifikácia a poštátnenie učiteľstva tak, ako to staršie návrhy ministerstva školstva kontemplovaly, urobia samosprávu cirkevných škôl úplne iluzórnou, i keď pán minister nemá úmyslu s týmito opatreniami rušiť cirkevný ráz týchto škôl.

Ja som presvedčený o dobrých úmysloch p. ministra, i to mu verím, že školskú otázku riešiť chce bez vyostreného kultúrneho boja, podľa zásad demokratických, len myslím, že bola by potrebná medzi námi diškusia o týchto zásadách, lebo každý si ich vysvetľujeme po svojom a pán minister nevie si srovnať niektoré veci s demokratickou správou školstva, ktoré my považujeme zrovna za požiadavok demokracie. A myslím, že náš požiadavok, cirkevné školstvo, vysvetľuje si pán minister docela mýlne, keď sa domnieva, že sme za vylúčenie laického živlu zo spravovania školy.

"Pravidlá", vydané biskupským sborom pre katolícke školy a pre ich školské stolice, sú práve tak liberálné, čo sa voľby školských stolíc týka, ako zákon č. 292/1922, lebo v tejto veci boly z neho jednoducho odkopirované. Že v týchto školských stoliciach ovšem zastúpený je aj cirkevný úrad farárom ako predsedom školskej stolice, to je pri cirkevnej škole snáď samozrejmou vecou a to nijako nemôže byť považované za nedemokratické. Vtedy nedemokratickými museli by sme nazvať aj okresné výbory a zastupiteľstvá, ktorých predsedou vymenovaný je štátny úradník, zemské výbory a zastupiteľstvá, ktorých predsedom tiež vymenovaný je štátny úradník, a ktoré majú okrem toho aj menovaných členov, akých školné stolice nemajú; ti všeci sú cirkevníkmi volení.

Čo sa týka zastúpenia pädagogov, učiteľského stavu v týchto školských stoliciach, predpisy o tom tiež sú konformné so zákonom 292/1922, boly tiež odtiaľ doslovne prevzaté, nemôže byť tedy žiadnej reči o akejsi domnelej prevahe "auktority stojacej nad laickým živlom" v školskej správe a žeby tento musel sa v administratívnych, dokonca i pädagogických veciach podraďovať tej auktorite, lebo každý člen toho sboru má odvolacie právo k vyššej inštancii. A čo sa pädagogických vecí týka, tie sú tak vyhradené učiteľským sborom týchto škôl, ako na školách štátnych.

V tom teda pán minister sa mýli, že správu cirkevných škôl považuje za nedemokratickú. Naopak, je o veľa demokratickejšia, ako správa štátnych škôl, kde ku sriadeniu miestnych školných rád podľa zákona č. 292/1922 vôbec nedošlo, ba ani kuratoriá štátnych škôl ani podľa starých predpisov neboly obnovené, štátné školy spravujú sa od prevratu, tedy už 11 rokov, úplne bez akéhokoľvek vlivu občianstva na ne, kdežto správa cirkevných škôl k citovanému zákonu bola prispôsobená. Výtka pána ministra o nedemokratickej správe škôl adresovaná je na cirkevné školy mýlne a my vôbec neprichadzame do kolízie so zásadami nášho politického programu, autonomie Slovenska, poneváč zásady autonomie uplatňujeme i na najnižšom stupni školskej správy, ešte i v ustanovení učiteľských síl, o čom na štátnych školách niet ani reči.

Čo sa týka malej unifikácie, to je vec malého počtu obcí, a keď si to ony samy sebou a so schválením svojích príslušných školských vrchností usporiadaly, proti tomu podľa demokratických zásad nemôžeme nič namietať, musíme schváliť i my, stalo sa to akiste na naliehanie miestnych učiteľov a pod tlakom miestnych pomerov, pre veľký počet žiakov, a povedzme, že v záujme "pädagogických", ja však poviem len, že didaktických lepšich výsledkov. Čo týka sa slučovania týchto škôl, môj názor prejavený v rozpočtovom vybore proti tomu nie je taký čudný, ako sa zdá.

Pädagogický spisovateľ Fridrich Vilém Dörpfeld vo svojích spisoch uvádza nasledovný prípad z Wupperfeldu v Nemecku. V obci bola 5triedna evanjelická škola a jednotriedna katolícka. Jednalo sa o slúčenie týchto dvoch škôl tiež z podobných pädagogických dôvodov, aké uvádzajú sa na našu malú unifikáciu. O veci mala podať dobrozdanie 100členná konferencia učiteľov obvodu Lüttringhausenského. Táto konferencia pädagogov osvedčila sa proti slúčeniu. Odôvodnila to takto: Podľa nášho pädagogického presvedčenia za normálnu školu deklarovať musíme školu podľa vyznačenia žiakov jednotnú, t. j. konfesionálnu a nie školu simultánnu.

Tento prípad uvádzam ako eklatantný príklad proti naším hlásateľom unifikovanej, odcirkevnenej "jednotnej školy diferencovanej ", ktorá v niečom má byť jednotná, v niečom diferencovaná, z diferenciácie avšak necháva sa úplne stranou práve jej najzákladnejšie kritérium tejto diferenciácie: náboženské vyznanie žiakov. V tom má byť škola jednotná a nie naopak, za jednotnú vyhlašovaná škola so žiakmi rôznych konfesií. Dosavádné naše školstvo trpí udajne roztrieštenosťou zovňajšej organizácie, ale podľa plánov pána ministra zunifikované školy budú trpieť vnútornou roztrieštenosťou ducha a odporovať budú najzákladnejším principiám výchovovedy, ako na to ešte ďalej poukážem, práve na tom stupni škôl, kde táto jednotnosť ducha z pädagogických príčin je najžiaducnejšia.

Veľmi zaujímavý zjav je, slávna snemovňa, že kým ministerstvo školstva na jednej strane usiluje sa o redukciu jednotriednych konfesionálne roztrieštených kôl, na druhej strane poslúžiť môžeme konkrétnym prípadom, že túto roztrieštenosť sriaďovanim zbytočných štátnych jednotriednych škôl so zrejmou tendenciou napomáha, aby oslabená bola katolícka škola a aby snáď bolo o jeden prípad viac, aby dovolávalo sa zunifikovania škôl v tejto obci. V istej obci okresu vrábeľského je vo všetkom vyhovujúca katolícka škola slovenská. V obci je maďarská menšina, ktorá však svoje deti ochotne posielala do tejto školy a dobrovoľne, bez nátlaku zrieka sa sa svojho práva na menšinovú školu maďarskú. Ale, prosim, naša slovenská Liga má starosť o menšiny, v tomto prípade o maďarskú, a podporuje sriadenie menšinovej školy, ovšem slovenskej - pre Maďarov! Pravdaže štátnej, ač, ako som spomenul, Maďari chcú chodiť do katolíckej, a ministerstvo školstva sriadi tu štátnu jednotriednu školu tohože vyučovacieho jazyka, akého je kat. škola, vzdor tomu, že obec ochotná bola rozšíriť a vybudovať katolícku školu. Je prípad aj na to, slávna snemovňa, že v istom meste Slovenska popri deväťtriednej katolíckej škole sriadená bola štyrtriedna štátna ľudová škola. Neskôr obe boly "zunifikované", t. j. katolícka poštátnená a so štátnou spojená v jednu "vyššie organizovanú". A teraz všeobecnou žiadosťou všetkých kompetentných činiteľov, mesta, školného úradu, ale hlavne učiteľstva a rodičov, ktorí najlepšie cítia nemožnosť výchovy v takomto výchovnom chaose, je, aby táto škola zdecentralizovaná bola v školy nižšie organizované. Hlavná vec, že katolíckej školy tam už niet. O složení učiteľského sboru mlčím, ako aj o rôznych sekatúrach, ktoré učiteľstvo bývalej katolíckej školy muselo podstúpiť. A či toto nie je doklad zakukleného kultúrneho boja?

Opakujem, čo som v rozpočtovom výbore prízvukoval: roztrieštenosť škôl nie je takou chybou, ako ich preplnenosť. Ak odpomôže sa preplnenosti, ak rozšíria sa jestvujúce jednotriedné školy, či sú štátné, či neštátné, sníží sa aj počet mnohých jednotriedok.

Unifikácia škôl je heslo politické a ako takému treba sa pozrieť smele do očí a postaviť proti nemu dôvody pädagogické, v školstve najzávažnejšie, a právo rodičovské s demokratickou slobodou a so slobodou svedomia jedine srovnateľné. Dovolím si, slávna snemovňa, školskú otázku na krátko rozobrať z týchto dvoch hľadísk. Najprv so stanoviska pädagogického.

Katolíci stoja na stanovisku že škola a cirkev majú byť vnútorne spojené. To znamená, že škola musí stáť na pôde určitej náboženskej pospolitosti, vyučovanie náboženstva a všetko vyučovanie musí sa diať zpod zorného uhla nábožensko-etického presvedčenia tejto pospolitosti, musí v ňom koreniť. Rodinám toho spoločenstva nesmie byť vnucovaný učiteľ ich duchu cudzí, ktorý na tom mieste i sám cíti sa cudzím, nevoľným. Rodina má právo žiadať takých učitelov, ktorí hlásia sa k jej náboženskému svetovému názoru. Škola má mať charakter, ktorého charakteru je dotyčné zainteresované náboženské spoločenstvo. Učiteľ je pre deti, pre rodinu, ktorej úlohu preberá a doplňuje pri výchove detí a nie rodina a dieťa pre učiteľa, aby učiteľ z neho spravil to, čo on chce, a nie to, čo si rodičia prajú. Škola je pokračovaním domáckej výchovy. Ako starostlivý rodič dbá o to, s akými kamarády obcu je jeho dieťa, tak stará sa aj o to, akého ducha je človek, ktorému výchova jeho dieťaťa je sverená, akým duchom ho naplňuje. Pri výchove nič nie je neutrálné a indiferentné. Teda je práve požiadavkom pädagogiky, aby škola nebola od náboženskej spoločnosti odlúčená, aby vyučovanie náboženstva nebolo od ostatného vyučovania separované; toto znamenalo by roztrieštenie školy o veľa horšie než je, to by znamenalo, aby v škole každý šiel svojou cestou, kade ho jeho duch ženie, to znamená rozpoltenosť vo výchove, výchovu ľudí s dvojakým srdcom, s dvojakým hovorom. Z tohoto samo sebou sa podáva, aké stanovisko zaujať k sjednocovacím snahám, k unifikácii podľa zvelebovaného vzoru historických zemí. Každý školský útvar, ktorý od spomenutých požiadavkov sa odchyľuje, poskytuje deťom dačo necelistvého, polovičatého, miesto chleba kameň, miesto ryby hada. Čože za útvar máme v školskom type historických zemí, ktorý povstal tiež nie z potreby, ale z politických tendencií minulého storočia? Vraj výchovný ústav, stojací na výške doby, vo skutočnosti však vyučovací ústav, ktorý ignoruje základné princípy pädagogické. Mala by v ňom vládnuť čistá harmonia, uzavretá jednotnosť, a povstávajú na ňom trenice na všetky strany, diferencie medzi školou a rodinou, medzi školou a náboženským spoločenstvom, medzi vyučovaním laickým a náboženským, na viactriednych školách i medzi samým učiteľským sborom. Charakter takéhoto konglomerátu výchovných činiteľov možno nazvať, slávna snemovňa, v najlepšom prípade bezcharakternosťou, bezplánovitosťou, anarchiou. (Souhlas.) Pädagogiu dvojích srdc a dvojích jazykov nachodíme tu, slávna snemovňa, najvyššej potencii. Keby po 6000ročnej kultúrnej evolúcii takáto škola mala byť ideálom pädagogiky, snáď mali by sme si všimnúť rady Rousseaua, spáliť všetkú našu pädagogickú literatúru a odtiahnuť sa so ženami a deťmi do lesa a začať všetkú kultúrnu prácu zo začiatku. Z núdze musí človek všeličo ztrpieť, ale o tom nie je reč, slávna snemovňa, o tom je reč, že čo má sa stať, keď nie sme v núdzi a keď sme v práve. A tu vážna pädagogia nám hovorí: Cez palubu hodiť kultúrné hodnoty, ktoré dajú sa výchovne využiť, je ľahkomyseľnosť. My kresťania stojíme na kulturnej pôde kresťanstva, naša pospolitosť vedie kresťanský náboženský život, naša pädagogia je kresťanská, náš učiteľský úrad je kresťanský, preto tento úrad energicky musí protestovať proti akejkoľvek neutralizácii, bezbarevnosti, a to tým viac, že nejde len o najlepšiu čiastku našej kultúry, ale zrovna o zdravie celého národa. Čo Boh spojil, človek nerozlučuj. Toto sú slová evanjelického pädagogického spisovateľa dr Vil. Dörpfelda, ktorá, slávna snemovňa, v plnom obsahu prijímame a podpisujeme. Môhol by som citovať tu svetové pädagogické autority za tézu mnou obhajovanú, a to medzi nimi i také, ktoré nebolo by možno považovať za stúpencov nášho ideového smeru. Vzpomeniem len Komenského, ktorého meno v historických zemiach veľmi sa zneužíva. V mene Komenského páchajú sa veci, ktoré keby Komenský videl, v hrobe by sa obrátil. Na niektoré moje citáty z týchto autorít odvetil pán kol. Beneš, že tie neznamenajú mnoho, on uviedol by mi podobné množstvo citátov kontra, a že týmto spôsobom sa nepresvedčíme. Uznávam. Keď však kapacitácia je nemožná, tak celá školská otázka dostáva sa na pole mocenské, a tu maly by nám platiť zásady demokracie.

Preto pokusím sa, slávna snemovňa, na túto otázku posvietiť i po tej stránke.

V debate v rozpočtovom výbore dovolával som sa prirodzeného práva rodičovského, ktoré jedine môže prijsť v úvahu, keď ide o určovanie smeru výchovy alebo svetového názoru, teda otázky svedomia. Pán kol. Beneš stavia sa proti tomuto názoru a hlása státnu omnipotenciu: stoja tu vraj proti sebe dve práva rovnako silné, ba vraj právo štátu silnejšie, poneváč je vraj všeobecnejšie.

Domnievam sa, že pán kolega nedomyslel si plne význam svojej tézy, ktorá v konečných dôsledkoch priviedla by ho k teoriám komunistickým. Právo štátu nie je všeobecnejšie a preto ani nie silnejšie nežli právo prirodzené. Právo prirodzené, otázky svedomia sú nad všetky práva, štát môže do všeličoho zasiahnuť, len do otázok svedomia nie, má prístup len po jeho prah, ďalej nie. Toto zdá sa mi axiomou, ktorú nemusel by som podopierať auktoritami, ale urobím i to.

Parlament amerického štátu Oregon roku 1923 usniesol sa, že všetky deti 8 až 16ročné navštevovať musia verejné školy interkonfesijné, čím katolíckym deťom mala sa znemožniť návšteva súkromných škôl katolíckych. Katolíci proti tomuto zákonu podali apél na federálny súd Spojených štátov. Ten prehlásil zákon za protiústavný a vyslovil, že základné pravidlá slobody, na ktorých všetky vlády v Unii sa zakládajú, nedávajú štátu žiadnu moc nútiť deti, aby chodily len do škôl verejných. Dieťa nie je len stvorením štátnym. Tí, ktorí ho živia a riadia jeho osudy, majú právo spojené s vysokou povinnosťou: pripraviť ho pre ďalšie povinnosti. Encyklika pápeža Pia XI o výchove stojí na zásade prirodzeného práva rodičovského. A odvolávať môhol by som sa aj na mysliteľov iných. Táto otázka pre nás vôbec je nespornou.

Správne však povedal pán kol. Beneš: Ak na jednej strane výchovy je právo rodičov, štát na druhej strane má k výchove svojích občanov svoje povinnosti. S týmto výrokom úplne súhlasím. Právo rodičovské a povinnosti štátu! Povinnosti štátu sú jeho právom starať sa o školstvo v duchu rodičov. Ač pán kol. Beneš v celku a výslovne stavia sa proti mojím vývodom v rozpočtovom výbore, predsa medzi nami je styčný bod, a to veľmi dôležitý, okolo ktorého vlastne točí sa celá naša školská otázka.

Ktoré teda sú rodičovské práva?

1. Rodič nemusí trpieť, aby decko bolo mu vychovávané ľuďmi, ktorí sú mu duchom cudzí, ktorí sú iného svetového názoru, ku ktorým nemá plnej dôvery.

2. Rodič má právo požadovať, aby školská výchova diala sa v tom duchu, v akom žije rodina, má tedy právo na výber učiteľov.

3. Ak štát sám o splnenie týchto požiadavkov pre mocenské politické pomery alebo z inej príčiny sa nestará, že má tak možnosť učiniť z vlastných prostriedkov, ako to aj naše základné školské zákony, býv. rakúsky i uhorský, připúšťajú.

Ale toto je právo veľmi úzkoprsé a je v ňom málo spravodlivosti, lebo takto títo rodičia odanení sú dvakrát; platia dane na verejné školy a okrem toho vydržiavať majú vlastnú školu, čo je veľmi často skoro nemožné. Daňujúci občan má právo k tomu, aby štátna správa za jeho peniaze sriadila mu školu, aká jeho svetovému názoru zodpovie. A štát má povinnosť v oči svojím občanom, aby im v tejto veci vyhovel. Štát vyhovára sa tu, ako aj z reči pána kol. Beneš a vidno, na fiškálné dôvody, to je vraj školstvo drahé. Bez predbežných výpočtov a štatistických dát o finančnom dosahu takejto prípadnej školskej reformy nemožno sa zmieňovať, ale to nie je príčina, aby od veci, inak správnej, len z týchto dôvodov sa upustilo. Diferenciácia škôl podľa konfesií je jediným východiskom z chaosu, do ktorého zásluhou prekotných voľnomyšlienkárov sme sa dostali. T. zv. jednotná interkonfesijná škola vyhovuje vlastne len im, nevyhovuje však ostatným. Interkonfesijná škola je oktroj. (Posl. Husnaj: To samé môže byť s cirkevnou školou!) Na to vám odpoviem, pán kolega. Tomu chceme sa vyhnúť, aby všetky školy nedeklarovaly sa za konfesijné. Hájim právo katolíkov tak, ako evanjelíkov, ako židov, ako bezkonfesijného človeka. (Posl. Husnaj: Ako si to predstavujete?) Tak si to predstavujem, že kde nachodí sa určitý počet detí, minimálne pre sriadenie školy požadovaný, sriadi sa škola, aká ich svetovému názoru vyhovuje. (Posl. Husnaj: A keď je bez náboženstva?) Sriadi sa mu škola beznáboženská. (Posl. Husnaj: Tak budete mať v jednej obci hoci 8 škôl!) Nech budeme. Keď chceme mať slobodnú školu, musíme si na ňu platiť. Keď môžeme platiť na vojsko, budeme platiť i na školy. Tu ide o taký dôležitý kultúrny statok, že finančné dôvody neprichádzajú v úvahu. Keď môžeme vydávať 1 1/2 miliardy na vojsko, môžeme si z toho k 955 mil. k potrebám školstva pripočitať 500 mil., a nikto nebude môcť v republike žalovať na útisk náboženský a na také pomery, aké máme menovite v historických zemiach. (Potlesk.) My nechceme nikoho znásilňovať, ale sami znásilňovať sa nedáme. (Výborne! - Potlesk.) Predrečník, pán kol. Sladký, žiada odcirkevnenie katolíckych škôl na Slovensku. Pánovia moji! K týmto školám štát dostane sa len za veľmi drahú cenu. Veľmi sme radi, že pán zástupca lidovej strany vo vláde pri vstupe do vlády držal za povinnosť zdôrazniť to, že lidová strana považuje zachovanie cirkevných škôl na Slovensku za podmienku svojho vstupu do vlády a ufáme sa, keď táto strana dostala sa do vlády sama a takto stala sa v nej jedinou ochránkyňou katolíckeho školstva, že tejto úlohe tam dostojí. Preto, myslím, povedal minister školstva, ktorý ináč veľmi mierne sa vyslovoval, že vyslovuje len svoj rezortný názor a že bez súhlasu celej vlády nemôže prijsť pred parlament s príslušným návrhom. Táto okolnosť nás veľmi teší.