Náš veľký štátnik dr Antonín Švehla, ktorý dal základ celému nášmu národo-hospodárskemu životu, viackrát prehlásil tu s tohoto zodpovedného miesta k nám všetkým: "Naša obchodná, colná a dopravná politika má sa riadiť podľa zásad rovnocennosti a rovnoprávnosti, parity medzi výrobou priemyslovou a zemedelskou". Zdôraznil tiež, aby výroba priemyselná a živnostenská nebola odvislá len od premenlivých pomerov vývozných, preto rozširovať bude treba možnosť odbytu pre potrebu vnútro-zemskú. Mne však sa zdá, že táto zdravá zásada nášho veľkého štátnika a muža nemá dosť porozumenia u mnohých činiteľov dnešného parlamentu. Zabúda sa, vážené dámy a pánovia, že najbezpečnejším základom štátu je kvetúca výroba zemedelská, ktorá pri dobrej prosperite najviac priemyselných a živnostenských článkov vie zkonsumovať a najlepšie čeliť vie nezamestnanosti a zvyšuje hodnoty celého štátu. Konštatujem, že snahy pre zvýšenie rastlinnej a živočišnej výroby u mnohých vážnych politických činiteľov nenašly porozumenia, a tieto vznešené snahy, ktoré zabezpečujú riadny národo-hospodársky život nášho štátu, priamo z určitých politických mýlnych predpokladov zle sú chápané a hatené. Pri rozpočtovej rozprave nemile dotkla sa ma poznámka p. ministra Bechyně, ktorý vyzdvihol, že nesrovnalosti medzi priemyslovou a zemedelskou výrobou v cenovom ohľade vidí v tom, že priemysel kráča svojou vymedzenou cestou rýchlejším tempom a vraj naše zemedelstvo dovoláva sa stálych injekcií. Myslím, že nebude mi zazlievané, keď prehlásim tuná, že bieda v kruhoch drobných zemedelcov, menovite na Slovensku, väzí práve v tom, čo sám p. minister Bechyně prehlásil, že roľníctvu dávajú sa s času na čas injekcie, ktoré v mnohých prípadoch dávajú sa opozdene a týmito injekciami nedosiahne sa to, čo sa očakáva, lebo súsedné štáty, ktoré sú si vedomé svojej povinnosti v oči zemedelskému stavu, vo všetkých opatreniach nás predchádzajú. Aby aj zemedelstvo mohlo rýchlejším tempom kráčať, preto právom dovolávame sa takej ochrany, akú ochranu poskytujeme nášmu priemyslu.
Zemedelský stav od prvej chvíle nášho oslobodenia vďačne prinášal a prináša obeti pre svoju milú vlasť a pre tento štát, lebo si je vedomý toho - a to je hlavná zásada tej strany, ku ktorej mám česť prináležať že vďačne obetujeme v rámci nášho rozpočtu všetko, čo tento štát potrebuje, lebo tento štát je náš, obetujeme to sebe samým, a preto republikán-roľník nikdy nebude robiť opozíciu svojmu vlastnému štátu, lebo tento štát miluje a je hotový zaň aj život položiť. Ako dobrý republikáni chceme vládnuť v tomto štáte, to znamená, že chceme pracovať, starať sa a zodpovedať všetko, čo tento štát potrebuje, chceme, aby pomery v našom štáte vyvíjaly sa v smere národnom a demokratickom. Poneváč demokracia znamená všetok ľud, záležitosti štátneho rázu nechceme nikdy posudzovať strannícky, ale pod zorným uhlom celoštátnym a chceme poctive starať sa o blaho a záujmy všetkých vrstiev nášho obyvateľstva. Musím však vyzdvihnúť žalobné slovo tu pred plénumom celej poslaneckej snemovne, že mnohí z nás tento svoj úkol nekonajú so zreteľom na všetky vrstvy obyvateľstva. Mám v pamäti, keď r. 1925 objavila sa kríza, dalo to podnet k prudkým rozporom, a myslím, že chyba väzí v tom, že naší kolegovia socialisti svoj názor na colnú ochranu majú z vlád minulých starého režímu. Dnes žijeme vo svojom štáte, svojmu ľudu a preto musíme sa usilovať zabezpečiť možnosť riadneho živobytia všetkým vrstvám nášho obyvateľstva. Tak ako my podporovať chceme naše domáce priemyslové výrobky, tak je žiaducné, aby aj kruhy a vrstvy výrobné a priemyslové a celý konzum vzal si za zreteľ, že v dnešnej hospodárskej kríze právom sa očakáva, aby v prvom rade tunajšia výroba sa podporovala. Nešťastné vyriešenie colnej a obchodno-tarifnej politiky má v zápätí nešťastné vyriešenie zahraničných smlúv, ktoré štátu a jeho obyvateľstvu zapríčiňujú milionové škody. Šťastná a primeraná národo-hospodárska politika umožňovala by nám snížiť mnohé vydaje v štátnom rozpočte, ktoré získali by sme nastúpením cesty rozumnej a rôznych politických vlivov sprostenej národo-hospodárskej politiky. Naším heslom musí byť: Nedávať miliardy von na úkor nášho štátneho hospodárenia za tie produkty, čo sami môžeme si doma vyrobiť. Pod týmto zornym uhlom prevádza sa národohospodárska politika vo veľkých, vyspelých stredo-europských štátoch, preto tejto zdravej a pre dnešnú dobu primeranej línie musíme sa pridržiavať v záujme naších výrobných vrstiev aj my sami. Je v záujme československej jednoty a kľudného hospodárskeho rozvoja celého štátu, aby zvláštna pozornosť venovala sa otázkam slovenským a Podkarpatskej Rusi. Som pevne presvedčený, že problém československej jednoty väzí v nerovnej pripravenosti k nášmu štátnemu životu. Akonáhle podarí sa nám odstrániť kultúrné a hospodárske problémy vyplývajúce z minulosti a geografického položenia Slovenska a Podkarpatskej Rusi, československý problém budeme mať zdarne a trvale vyriešený.
Náš rozpočet vhodným spôsobom stará sa aj o potreby naších menšín. Toto je správna politika a musí sa usilovať, aby obyvateľstvo naších národných menšín žilo v našom štáte kľudne, a jedine táto zdravá politika v oči národnostným menšinám znemožní rozkladnú prácu mnohých, ktorí nemajú na zreteli blaho celého národa a naších národnostných menšín, ale sledujú tuná svoje osobné ciele na úkor celoštátnej jednoty. Keď v záujme československej jednoty kultúrné rozdiele medzi historickými zemami a Slovenskom budeme chcieť odstrániť, zvýšenú pozornosť budeme musieť venovať riadnemu vybudovaniu a sjednoteniu nášho národného školstva na Slovensku.
Darmo starali by sme sa o našu armádu, darmo obetovali by sme ťažké miliony pre udržovanie našej armády, keby sme základnú složku nášho národneho života, naše školstvo, si zanedbali. Musíme mať na zreteli to zdravé heslo: "Čo meč vybojoval na národných ideách, v československom duchu vybudované školstvo a odchované žiactvo musí nám zachovať." (Výborne!) V plnej miere uznávam, že za 10 rokov trvania našej samostatnosti na poli školskom a kultúrnom prekonalo sa kus tvorivej práce. Bola by to dlhá kapitola, keby tuná mal som podrobne vyličovať, čo všetko vykonala štátna správa školská za prvých 10 rokov trvania našej republiky. Spomeniem len jedno: Z likvidácie starého dedictva maďarského prebrali sme 50.000 nezaškolených detí, ktorý počet podľa posledných štatistických výkazov klesol na 2000. Na území dnešného Slovenska v dobe prevratu bolo len 136 škôl ľudových s vyučovacím jazykom slovenským. Boly to všetko neštátné školy. Štátnych škôl s vyučovacím jazykom slovenským vôbec nebolo. Škôl ľudových s vyučovacím jazykom maďarským bolo 3298. Škôl rusínskych nebolo vôbec. Nemeckých škôl bolo 7. To snáď ani netreba spomínať, že strednej školy alebo meštianky s vyučovacím jazykom slovenským sme vôbec nemali.
V jubilejnom roku 1928 mali sme na Slovensku 2955 ľudových škôl s vyučovacím jazykom slovenským, 100 s vyučovacím jazykom rusínskym, 718 s vyučovacím jazykom maďarským, 109 s vyučovacím jazykom nemeckým. Meštianskych škôl s vyučovacím jazykom slovenským máme dnes 104, s vyučovacím jazykom maďarským máme 18 a 11 pobočiek, nemeckých 5, rusínsku meštiansku školu jednu.
Z uvedených tu dát je zrejmé, že náš štát plne koná svoje povinnosti i proti národnostným menšinám. Neblahému stavu školských budov školská správa usilovala sa tiež odpomôcť. Len za posledné 3 roky postavené bolo u nás 221 školských budov s celkovým nákladom 33,332.232 Kč. Je samozrejmé, že s počtom žiactva pribúdalo tried a učiteľov. Musím však konštatovať, že nebolo účelné na naších učiteľských ústavoch stanoviť tak nízky počet učiteľských kandidátov, lebo dnes následkom toho, že podľa malého školského zákona rozšírená je školská dochádzka do 14 rokov, nemáme dostatočný počet kvalifikovaného učiteľstva a už dnes na naších ľudových školách na Slovensku, následkom nedostatku kvalifikovaných učiteľských síl, vyučuje do 800 nekvalifikovaných učiteľov. Preto bude treba zvýšenú pozornosť venovať tomuto nedostatku hoci aj prípadne utvorením paralelných tried na učiteľských ústavoch, alebo bude treba zariadiť pädagogické zkúšky pre maturantov, ktorých máme nadbytok, aby tak nedostatok učiteľstva na Slovensku, ktorý v budúcnosti ešte vo väčšej miere bude sa javiť, sa odstránil. Bez riadne kvalifikovaného učiteľstva na riadnu a bezpečnú výchovu počítať nemôžeme. Na mnohých miestach bude treba sriadiť nové školy a jednotriedné školy rozšíriť na dvojtriedky. Mnohé chudobné kraje bez výdatnej celoštátnej pomoci tento úkol nebudú môcť splniť. Rôznorodosť našeho školstva hatí aj výstavbu naších škôl. Preto je v záujme národnom a celoštátnom, aby pálčivé otázky, týkajúce sa národného školstva, čím skôr jednotne sa vyriešily. Musím však prízvukovať, že neprajem si unifikáciu previesť v tom smere, aby náboženský cit nášho ľudu bol rušený.
Kolegovia z ľudovej strany v mnohých prípadoch odvolávajú sa na holandský systém národných škôl. Musia si však uvedomiť jedno, že Holandsko je jazykove jednotné, čoho u nás niet, a že z národného ohľadu je nezbytne potrebné, aby v naších školách zavládol jednotný duch československý a národný, lebo len v takomto duchu odchované žiactvo a učiteľstvo zabezpečuje nám jednotnosť a celistvosť a najvyššiu ideu čsl. jednoty v celom štáte. Sme malý národ a našu slobodu môže nám zachovať len v národnom duchu vybudovaná jednotná národná škola. (Výborne!) Preto je povinnosťou každého národne smýšľajúceho politika, aby k uskutočneniu tohoto veľkého diela položil svoju pomocnú ruku. Kolegovia, zvlášte z ľudovej strany, a myslím, že včera pán posl. Mičura, rozoberali a poukazovali pri školstve, že nemáme dostatočných finančných prostriedkov, aby tento školský problém vyriešili sme na jednotnom podklade. Ja práve z finančných a ekonomických dôvodov dovolávam sa, aby tento problém bol vyriešený. Je nám všeobecne známe, že v mnohých obciach máme školu katolícku, evanjelickú štátnu i židovskú, teda 4, prípadne 5 jednotriednych škôl. Po stránke výchovy neposkytujú nám žiadnu záruku, po stránke ekonomickej bolo by iste účelnejšie, keby 4 jednotriedky sa slúčily a keby miesto nich postavila sa riadna 4 triedna škola. Finančne neznamenalo by to žiadny zvýšený výdavok.
Na východnom Slovensku počas svetovej vojny aj mnohé školské budovy boly poškodené a zničené a preto je potrebné, aby ministerstvo zahraničia pri jednaniach, ktoré odohrávajú sa práve v Paríži, neopomenulo uplatniť náhradu za škody, spôsobene vojnou a boľševickou inváziou na niektorých krajoch Slovenska.
Som veľmi povďačný pánu minist rovi financií dr Englišovi, ktorý vo svojom prehlásení v rozpočtovom výbore povedal, že za prvý úkol štátnej správy uznáva potrebu rozriešiť otázku penzistov, a dal nám nádej, že ešte pred 7. marcom parlamentu predložený bude zákon o penzistoch. Teším sa, že naším zaslúžilým priekopníkom našej slobody, staropenzistom-učiteľom a ich vdovám, konečne poskytneme pomoci, čoho nielen naší staropenzisti, ale aj celá verejnosť bez politických rozdielov si praje.
Pri unifikácii nášho školstva upravené musia byť platy naších kultúrnych pracovníkov na jednotnom podklade. Treba zvláštnu pozornosť venovať vybudovaniu obvodových meštianok, priemyselných, obchodných a hospodárskych škôl a treba prikročiť k sriadeniu techniky na Slovensku. Bude treba, aby naše ľudové, meštianske, stredné a odborové školstvo prispôsobilo sa dnešným pomerom. Naše učebné osnovy sú zastaralé. Vidíme, že žiactvo vychádza zo škôl a postráda praktickej výchovy. Do naších škôl musí sa zaniesť amerikanizmus, duch praktický, aby žiak, vyšlý zo školy, v živote vedel obstáť. (Tak je!)
Dnes vidíme, že tie papierové diplomy v živote nás klamú, a preto žiadame, aby naše školstvo vychovávalo nám praktických ľudí. (Výborne!)
Pán minister financií dr Engliš pri svojej rozprave zdôrazňoval tiež, že vo školstve akosi robí sa prepychove. Ja tedy po stránke mojích zkúseností, ktoré vidím na Slovensku, môžem prehlásiť, že u nás žiadné prepychy sa nerobia a veľmi dovolávam sa výdatnej štátnej pomoci, hlavne pre chudobné kraje, kde školy nemame sriadené, aby rozdiel, ktorý javí sa medzi školami historických zemí Čiech, Moravy a Sliezska a na Slovensku, môhol sa odstrániť. Jedine tá cesta to umožní, keď Slovensku poskytneme výdatnej pomoci, aby svoje školstvo vybaviť si mohlo na tej úrovni, ako máme v Čechách a na Morave.
Menovite primlúvam sa za požiadavok, o ktorom jednal i Brnenský odbor Ústredného spolku československých profesorov vo svojej schôdzi dňa 11. januára 1930. Je to otázka hudobnej výchovy na stredných školách. Menovaný odbor dospel k určitému záveru, že dnešné zastúpenie hudobnej výchovy na stredných školách naprosto nevyhovuje a nesnáša sa s veľkým významom, ktorého vydobila si hudba v kultúre našej i všetkých vzdelaných národov.
Súc presvedčený, že hudba mohla by platne prispieť k mravnej výchove i k intelektuálnej bystrosti študentstva, považujem za nutné, aby hudobná výchova pevne vtelená bola do vyučovacieho systému na stredných školách.
Brnenský odbor Ústredného spolku čsl. profesorov ťažko nesie, že v otázke hudobnej výchovy boli sme ďaleko predstižení cudzími štáty, kde povinná hudobná výchova je už dlhšie zavedená a znamenite sa osvedčuje ako vzdelávací a výchovateľský predmet.
Tiež mnoho hovorí sa o zkrátení vojenskej služby. Vážení pánovia! Sme iste povinní, a niet o tom žiadnych rozporov medzi nami, že je treba šetriť a služobné obdobie naších vojsk zmierniť, poneváč tým ušetríme na štátnych vydajoch. Preto je potrebné, aby postarali sme sa o telovýchovu už na ľudových stredných a mestianskych školách, a menovite na školách ľudových, lebo najviac ľudstva ku svojim vojenským povinnostiam prichádza zo širokých vrstiev obyvateľstva. A jestliže by už naše žiactvo pri ľudových školách dostatočne podrobené bolo malej vojenskej výchove, tým spôsobom usnadnili by sme prácu a iste to služobné obdobie a výcvik hodne by sa mohly zkrátiť.
Prikročím k samosprávym požiadavkom: Pán minister financií dr Engliš viackrát zdôrazňoval nutnosť štability našej samosprávy. Je isté, že v záujme riadneho hospodárenia naších samosprávnych sväzkov táto štabilita je veľmi nutná a potrebná. Poukazujem však na to, že naše samosprávné sväzky len tak budú môcť tomuto želaniu vyhovieť, jestliže daňové základy pre určovanie samosprávnych prirážok naším obecným a samosprávnym sväzkom budú od naších berných úradov a finančných riaditeľstiev včas poskytované a nebude sa tak diať ako dosiaľ, že obce a samosprávné sväzky základy k vyrubovaniu samosprávnych prirážok dostávajú opozdene, a v mnohých prípadoch, keď si už rozpočet sostavia, štátna finančná správa v daňových základoch robí opravy, mnohé položky škrtá, a takto sostavenie riadnych rozpočtov a riadné hospodárenie naších samosprávnych sväzkov znemožňuje. Štátné prídely samosprávnym sväzkom tiež bude treba včas prideľovať a aj tieto prídely musia byť štabilizované, lebo bez štabilizácie všetkých prameňov, ktoré poskytujú príjmy samosprávnym sväzkom, nie je možné štabilizovať vydaje a sostaviť riadny rozpočet. Aby naše samosprávné sväzky v plnej miere mohly plniť svoje úkoly ktoré od nich žiadame, treba zvýšiť sumu prídelu. Dokiaľ ministerstvo financií neustáli pevne výšku úhrady, naše samosprávné sväzky nebudú môcť počítať s pevným riadnym základom a táto neistota v naších samosprávnych rozpočtoch bude sa javiť ešte vo väčšej miere. Táto neistota musí prestať a to docieliť sa musí jedine pevnými prídely. Výťažok dane z liehu jednotlivým zemiam mal by byť prideľovaný podľa skutočnej potreby za predošlý rok.
Musím, vážení pánovia, poukázať tiež na nedostatok technických sil na Slovensku, ktorý má za následok, že nemôžu byť využité ani čiastky v státnom rozpočte preliminované na subvencovanie neštátnych stavieb, ako aj kvota, ktorú Slovensko nárokuje zo silničného fondu. Je nezbytne nutné po tejto stránke potrebný personál doplniť. Je nutné poznamenať, že kým v českých zemiach s určením samosprávy so štátnou správou spojené bolo aj soštátnenie krajinských inženierov, a tedy štátny personál podstatne rozmnožený, nemohlo sa tak stať na Slovensku, keďže tu krajinských, poťažne župných inženierov vôbec nebolo. Ale my nemáme ani inženierov okresných, ktorí v západnej časti štátu takmer sú všade. Preto kym v českých zemiach týmito autonomnými zamestnancami obstarávaná je všetká iniciatívna práca do najmenších podrobností, na Slovensku všetká táto práca spočíva na pleciach inženierov štátnych, ktorí ovšem na túto prácu naprosto nestačia. Preto subvencie v štátnom rozpočte preliminované na silničné a mostné stavby nemôžu byť plne využité, čo má za následok ich snižovanie. Technické sily za ich prácu slabo sú odmenované, preto nehlásia sa do služieb naších samosprávnych sväzkov, ale svoju existenciu hľadajú u civilných firiem, ktoré za práce lepšie ich odmeňujú. Preto potrebné by bolo platy silničných inženierov upraviť, aby civilné firmy nám naše najlepšie sily do ich služieb nepreťahovaly. Je tiež žiaducné, aby pri resystemizácii odstránené boly krivdy na obvodovom notárstve pri predošlej systemizácii spôsobené. Preto žiadam, aby žiadosť, zemským sväzom notárov podaná u ministerstva vnútra, bola prajne vyriešená.
Štatisticky je dokázané, že na Slovensku 65% obyvateľstva zaoberá sa zemedelstvom. Dnešná kríza na Slovensku javí sa s horšími následky, ako v zemiach historických. Preto je povinnosťou vlády, aby umožnila riadny život nášho zemedelského ľudu na Slovensku a urýchlene prikročila k vyriešeniu pálčivých otázok, ktoré týkajú sa hlavne oboru obchodno-politického. Môj predrčník pán dr Ivanka spomenul tuná, že my na Slovensku nie sme tak zemedelský. On iste zabúda, že i pri naších pohorských krajoch máme dosť chudobných zemedelcov.
Ako štatistikou máme dokázané, 65% ľudu na Slovensku zaoberá sa zemedelstvom a náš podhorský ľud tiež je zemedelský, lebo chová dobytok. Na Slovensku na príklad sú veľmi dobré podmienky pre pestovanie ovocia, avšak pre našu planú tarifnú politiku naše ovocie, a to menovite na východnom Slovensku, nemá primeraného odbytu.
Tento úkaz je tým nepriaznivejší, že náš štát po tejto stránkee pasívny a dováža o mnoho viacej než vyváža. My naše ovocie z východného Slovenska nútení sme lacno odpredávať a pri veľkej úrode zhynie na mieste samom, ako stalo sa to r. 1922, keď 1 q slivák na strome stál 2 Kč. Konštatujem, že tarifovanie ovocia na Slovensku je veľmi nevýhodné. Žiadame, aby bol vývozný tarif E 3 A pre celovozové zásielky baleného ovocia, ako bol vývozný tarif E 3 B určitých staníc slovenských. Maďarsko, menovite na pohraničnom pásme, svojím ovocinárom poskytuje exportné sľavy do 40-60% siahajúce. My zo Slovenska nútení sme 2/3 nášho ovocia vyviezť do Nemecka, niečo do Anglie a len zbytok do Haliča. A pre tarifné sľavy, poskytnuté rumunskému a maďarskému ovociu ťaží nás veľký náklad dopravy. Podľa môjho názoru, úkolom dopravnej politiky má býť, podporovať domácu colnú politiku. Paralizovať nepriaznivý vliv zahraničnej politiky už aj z dôvodov sociálnych, lebo snížením tarifo umožní sa väčší vývoz lacných poľno-hospodárskych produktov zo Slovenska. Dovolávame sa, aby dopravné požiadavky Slovenska a Podkarpatskej Rusi boly čo skoro splnené. Podkarpatská Rus nie je územím sebestačným. Dováža celý rad produktov zemedelských a v zemedelstve potrebných priemyselných výrobkov, na druhej strane svoje produkty a suroviny vyváža do zemí západných, teda na Moravu a do Čiech, a obyčajne cez naše územie do štátov europských. To má za následok, že dovážené výrobky a tovar následkom nevýhodných tarifov sa zdražujú a vyvážané suroviny a poľno-hospodárske plodiny o veľké dopravné výlohy sa zmenšujú. Pred prevratom Podkarpatská Rus mala svoje odbytište v Haliči alebo v Budapešti. Teraz je to obyčajne Praha, v najlepšom prípade Mor. Ostrava. Túto okolnosť, ktorá vyplýva zo štátneho útvaru, musia si naší štátnici a naša dopravná politika povšimnúť, lebo veľmi často sa stáva, že mnohé produkty zo Slovenska a z Podkarpatskej Rusi následkom vysokých železničných tarifov nemôžu sa vyvážať a vezmú zkazu na mieste samom. Tento stav je neudržiteľný, lebo zapríčiňuje tak v zemedelstve ako v lesníctve ohromné národo-hospodárske škody.
Táto otázka sblíženia Slovenska a Podkarpatskej Rusi s historickými zemami je dôležitá aj po stránke štátne-politickej a kultúrnej, lebo intenzívnejší styk bude mať vliv aj na priaznivejší rozvoj politických a kultúrnych pomerov tamojšieho obyvateľstva. Ja myslím, že len púhe konštatovanie tejto nepriaznivej polohy odôvodňuje, aby o tejto veci sa uvažovalo a zjednala náprava. Lebo s neposkytnutím primeraného odbytišťa vyvoláva sa nespokojnosť medzi obyvateľstvom a štát musí hľadieť na to, aby zvýšením zemedelskej výroby, hlavne pšenice, na jej rovinách dosiahol sebestačnosti, k vôli čomu musí priniesť aj finančných obetí vo forme sníženia železničných tarifov, čo dá sa docieliť troma spôsobami: 1. Pásmové odstupňovanie tarifov tak, aby ešte i najvzdialenejšie kraje boly schopné nakupovať na trhoch v Čechách. 2. Zaradením niektorého pre hospodárstvo zvlášť významného tovaru do nižších tarifov. 3. Od stanice Obsolovce na východ poskytnúť pre všetky stanice percentuálně sľavy, menoviťe pre dopravu ovocia, obilnín, dobytka, umelého hnojiva a hospodárskych strojov. Toto je pre hospodársky vývoj východného Slovenska nezbytne potrebné.
Podľa odhadu odborníkov z úrody ovocinárskej z Podkarpatskej Rusi mohlo by sa vyviezť ročne 1500 vagónov orechov a 2700 vagónov iného ovocia. Naproti tomu ale r. 1923 vyvezené bolo 341 vagónov, r. 1925 463 vagónov, r. 1927 1100 vagónov, čo znamená, že 3000 vagónov ovocia zostáva nezužitkované a nepredané.
Sobranie vinných hrozien na Podkar. Rusi odhaduje sa na 1000 vagónov ročne. V obore rastlinnom Podkarpatská Rus nie je sebestačná, dováža asi 3000 vagónov obilia ročne. Tento dovoz rozhodne bolo by možno zmenšiť, keby umožnilo sa intenzívnejšie hospodárenie, čo bez umelého hnojiva nie je ani mysliteľné, ale použitie umelého hnojiva, ktoré odhaduje sa na 500 vagónov a ktoré množstvo činí len 1% celkovej spotreby, primarane k spotrebe celoštátnej, v ktorom prípade činilo by 3836 vagónov, teda o 3000 vagónov menej, čo za terajších okolností nie je možné. Príčinou toho je železničný tarif, ktorý umelé hnojivo pre Podkarpatskú Rus činí o 20% drahšie. S určitosťou môžem tvrdiť, že keď tieto chyby odstránime, znamená to zlepšenie našej štátnej obchodnej bilancie, napomoženie sebestačnosti nášho štátu, ktorá je najpevnejšou podporou štátu ako v miere, tak vo vojne. Z tohoto vyplývajúcim zvýšením opravy daňovej poplatnosti štátna pokladňa dostane zpät tie obnosy, ktoré na tento účel venovala.
Zdôrazniť musím tuná ešte naše špeciálné, slovenské bolesti ohľadom tarifov vynímočných. Tu zvlášť treba v pozornosti mať, že na Slovensku trpíme škodlivým vlivom prekladištného tarifu dunajského. Na podklade tohoto tarifu cudzozemské obilniny a múky získávajú značné výhody v dopravnom, ako je zrejmé z nasledovných dát.
Benešov: Normálny tarif, ktorý platí pre nás, robí 1806, prekladišťný 1515, rozdiel v neprospech slovenského zemedelstva 291 Kč. Veselí-Medzimostí: Normálny tarif robí 1579, prekladišťný 913, rozdiel v neprospech slovenského zemedelstva 666. České Budějovice: Normálny tarif 1693, prekladištný 863, rozdiel v neprospech slovenského zemedelstva 830, Tábor: Normálny tarif 1579, prekladisťný 1040, rozdiel 539. To znači toľko, že maďarský roľník z Pešti svoje obilie v Bratislave z lodi preložené sám dodáva do Prahy o 800% lacnejšie, ako my slovenský zemedelci. Toto je krivda, a táto krivda musí byť odstranená.
Zvláštny zreteľ venovať treba organizácii zpeňažovania obilnej a živočišnej maloroľníckej produkcie na Slovensku. Tu menovite páni zo socialistických strán mnohorazy prízvukujú, že s colnou ochranou malému zemedelcovi sa nepomôže. To teda iste bol by som demagogom, keby som tuná uznal, že colnou ochranou na 100% sa pomôže. My uznávame, že colná ochrana je nezbytne potrebná, ale vidíme, že problém slovenský závisí v hojnej miere tiež od toho, či ten obchod a ten medziobchod dostane sa do poctivých rúk československých, a jestli to nebude sa odohrávať v budúcnosti tak, ako sa to odohráva. Maloroľníci predávajú dnes lacno, metrák obilia za 90 až 100 Kč. Než dostane sa to ku konzumentovi, konzument nemá z toho nič a musí to draho platiť. Ešte v Čechách a na Morave meziobchod je aspoň český, ale u nás na Slovensku je štátu nepriateľský. Preto na Slovensku voláme po náprave a dovolávame sa toho, aby menovite naší vládní činitelia naše slovenské družstevné podnikanie výdatne podporovali. Jedine cestou zdravého družstevníctva budeme môcť medziobchod vyrvať z rúk živlov československému národu nepriateľských. Títo ľudia tak na úkor roľníka ako celého štátu bohatnú a preto tento slovenský problém čaká na vyriešenie.
Pán dr Ivanka spomínal tu naších roľníckych pokladníc. Pánovia, ja som tiež predsedom jednej roľníckej pokladnice a môžem prehlásiť, že tieto roľnícke pokladnice v ťažkých dobach, keď naše peňažné ústavy, menovite banky na Slovensku, z ktorých myslím mnohé nie sú slovenské a za ktoré nevedel by som sa veľmi oduševňovať, meraly nášmu roľníkovi 14 až 16% úrok, konaly svoju misiu tým, že roľníkom poskytovaly na 8 až 9% pôžičky. Tieto roľnícke pokladnice konajú svoj úkol a je treba, aby podporované boly menovite v dnešnej ťažkej hospodárskej kríze, keď náš roľník, ak chce si svoje dane zaplatiť, musí siahnuť k úveru. Následkom toho, že náš roľnícky ľud nie je tak zámožný a že nemáme tých vkladov toľko, dovolávame sa, aby zo štátnych prostriedkov na nižšie úroky boly nám pôžičk dané.
Nesúhlasím s tými autonomisty, ktorí kričia: autonomia, pittsburgská dohoda. My, drahí bratia, všetci vieme, že s tou autonomiou a pittsburgskou dohodou hospodárske rozdiely na Slovensku by sme nevyriešili. Vidíme, že my Slováci, roľníci, zemedelci vždy ešte dnes sme chudobní a že ten kapitál na Slovensku stále je v rukách nepriateľských, a preto sme presvedčení, že len za výdatnej pomoci a spolupráce naších bratov Čechov a Moravanov a len v rámci československého štátu, československej jednotnosti tieto ťažké slovenské problémy budeme môcť vyriešiť. Preto nedovolávame sa autonomie, ani pittsburgskej dohody, voláme po drobnej práci, výdatnej pomoci a jednotnosti nášho štátu.
Terajší cenový úpadok obilia postihuje naše roľníctvo tým krutejšie, nakoľko ochrana priemyselných výrobkov je dostatočne zaisteená. Ceny týchto sú pevné, ťarchy sociálné a daňové v poslednej dobe hodne stúply.
Pánovia, pri tejto príležitosti musím spomenúť jednej veci, totiž ministerstva zásobovania. V rozpočtovej debate pán minister Bechyně rozprával, že tu v Prahe vo všetkých kaviarňach a mliekárňach náš konzum, naší ľudia, matky rodín dostávajú falšované, špatné mlieko. Toto sa v našej tlači otlačuje a vrhá určitý stien i na naše roľníctvo. Pánovia, môžem s týchto miest prehlásiť, že znám pomery na Slovensku a viem, že naší roľníci po tejto stránke svojim povinnostiam si zadosť učinia, a to i pán minister Bechyně musel uznať, že jednotliví dodávatelia-roľníci dodávajú do Prahy poctivé mlieko, ale čo tam sa s ním potom robí - to by bolo práve povinnosťou ministerstva zásobovania a politických úradov, aby raz sjednaly nápravu, lebo o tom stále sa mnoho hovorí i píše. My na Slovensku vidíme našu jednoduchú tetičku, keď donesie pár litrov mlieka na trh, že ju tam chytia a prehliadnu, a tuná v Prahe, hlavnom meste Československa, nevie sa tento poriadok spraviť. My nežiadame, aby naše potraviny sa falšovaly. Keď tuná bude sa dávať naším konzumentom voda miesto mlieka, z toho ja ako roľník budem mať škodu, lebo takýto nepoctivec dá si platiť vodu za mlieko. To iste je s vínom. Máme síce potravinársky zákon, ale ten bude treba upraviť, a my po tejto stránke, menovite republikánska strana a my roľníci sami chceme, aby poskytla sa nám výdatnejšia pomoc a budeme sa z toho tešiť, keď nepoctivých ľudí, ktorí dajú si platiť vodu za mlieko, ministerstvo zásobovania zistí, pokutuje a pozatvára. Vieme, že ten úradník zo svojej malej mesačnej hotovosti musí si to zariadiť, keď jeho dietky čakajú na mlieko a majú tam vodu. Nás to tiež bolí, len prosím, aby sa to vo verejnosti nevysvetľovalo, že to robí rolnícky stav. My sme ďaleko od toho, to nám práve škodí a dovolávame sa nápravy. Vieme dobre, hoci je to ťažko dokázať, že mnoho vína urodí sa v naších pivniciach, že poctivá práca vinohradníka a roľníka na Slovensku nemôže konkurovať s tými, ktorí v pivniciach to víno robia.