1. Zpráva výboru rozpočtového o vládním návrhu (tisk 80) státního rozpočtu republiky československé a finančního zákona pro rok 1930 (tisk 210) a rozprava o prohlášení ministra financí, učiněném v 8. schůzi posl. sněmovny dne 8. ledna 1930.

Uděluji slovo dalšímu řečníku, jímž jest pan posl. dr Ivanka.

Posl. dr Ivanka: Slávna snemovňa! Keď po 10 rokoch znova stal som sa poslancom Národného shromaždenia, môj slovenský národný cit a objektívna úvaha kážu mi prehlásiť, že som za úplnú národnú jednotu a úplnú rovnosť Čechov a Slovákov. Rovnosť a jednota sú nerozlučne sviazané - bez jednoty nemôže byť rovnosť, bez rovnosti nemôže byť jednota. Kto neuznáva jednotu, nemôže žiadať rovnosť, kto neuznáva rovnosť, nemôže žiadať jednotu. Tí, ktorí v jednote vidia nebezpečie pre slovenský národ, nech povšimnú si slov nášho priateľa a objektívneho sudcu Setona Watsona z 15. júna 1928, ktoré predniesol v Turč. Sv. Martine: "Nezúfajte si, že ste národ malý. Ja sám som synom malého národa škotského, zároveň však i veľkého národa britského. My riešili sme si otázku byť zároveň malým i veľkým národom. Zdá sa to nemožné, ale vy budete mať tie isté zkúsenosti. Položenie vaše je také isté. Pri tom však o niečo priaznivejšie. Vy, Slováci a Česi, nikdy v minulosti nebojovali ste medzi sebou. My, Skoti a Angličania, boli sme krvavými nepriateľmi. Krv tiekla na bitevných poliach cez stáročia, dlho to trvalo, kým z takéhoto stavu vytvorili sme svoju britskú jednotu. Keď v porovnaní s týmto pomyslím na vaších desať rokov od oslobodenia, ako môžem byť pesimistom? Pokrok v tejto veci dnes cudzinca až prekvapuje.

Pre mňa je cieľ jednota a zároveň pevné pridržiavanie sa vlastnej individuality. Slovákmi ostať, slovensky myslieť, slovensky cítiť, slovensky pracovať, ale zároveň pracovať za československú jednotu na celej čiare."

Slávna snemovňa! Rozpočet prijímam nielen preto, že tak mi káže parlamentná strannícka disciplína, ale preto, že mám dôveru k našmu ministrovi financií, a i preto, lebo veď i minister financií môže len taký rozpočet sostaviť, aký dovoľujú mu okolnosti, aký dovoľuje mu štátny príjem. S rozpočtom absolútne spokojný nemôže byť ani sám minister financií, my všetci spokojní môžeme byť s rozpočtom len relatívne. Žiaľ, že v tejto rozpočtovej debate nemožno predniesť už žiadnych návrhov na zmenu, žiaľ, že naša parlamentná technika je taká, že ani rozpočtový výbor nemôže žiadnej premeny uskutočniť. Je to pre veľkú rozvrstvenosť nášho politického života, a tomuto odpomôcť môžu snáď len budúce časy komasovaním malých strán vo tri veľké strany, ktoré potom už ľahšie budú môcť pracovať parlamentne, ľahšie budú môcť prijímať i premeny v rozpočte.

Pri tejto rozpočtovej debate hlásim sa k slovu preto, že myslím, že mojích slov povšimnú si tí faktori, ktorí rozpočet sostavujú, menovite naše ministerstvá a vysokí úradníci v nich, ktorých úlohou je rozpočty sostavovať. Bolo by treba vlastne vybudovať program, plána 10 rokov napred, aby mohli sme určiť, ktoré postuláty sú súrnejšie a ktoré menej súrné, čo môže ešte čakať, čo môže byť pozdejšie a čo okamžite uskutočnené. Naše zemské zastupiteľské sbory, poťažne ich výbory spolu s ministerstvami maly by sostaviť tento desaťročný plán a v rámci tohoto plánu maly by byť sostavované naše rozpočty.

Ja celkom otvorene prehlašujem, že Slovensko nemôže byť spokojné s dnešným rozpočtom, ktorý nevyhovuje ani Slovensku, ani Podkarpatskej Rusi. Ale zdvíham-li dnes svoje slovo v záujme Slovenska, ráčte to povazovať, že tak činím i v záujme Podkarpatskej Rusi. Rozpočet nevyhovuje Slovensku, lebo tí, ktorí v ministerstvách v Prahe rozpočet sostavujú, väčšinou Slovensko ani neznajú. Rozpočet nevyhovuje ani preto, že v ministerstvách panuje mentalita o Slovensku celkom mýlna, že totiž Slovensko je nejaké corpus separatum, že keď niečo dá sa Slovensku, že to dá Praha alebo historické zeme, zatým čo v ministerstvách mala by panovať mentalita a presvedčenie, že čo dá sa Slovensku, dá sa Československej republike. Čo Slovensku dáme, to dávame sebe, celému štátu. Slovensku to nedáva Praha, nedávajú historické zeme, ale štát si to dáva sám sebe. Tejto mentalite, ktorá v naších ministerstvách panuje, vo veľkej čiastke príčinou je i tá nešikovná politika niektorých naších slovenských politických strán, ktoré negujú jednotu československého národa ktoré urážajú český národ, ktoré robia politiku, podkopávajúcu autoritu úradníkov-Čechov na Slovensku, ktorou stále a pri každej príležitosti akcentujú nejaký slovenský separatizmus, nevediac, že to vlastne robia v záujme Maďarov. (Tak jest!) I my, Slováci, zapríčinili sme si, že nám tento rozpočet nevyhovuje. Nevieme totiž ešte chodiť v politike. Dosiaľ učili sme sa politizovať len negatívnym spôsobom. Za maďarského režímu boli sme nútení len búrať, boli sme stále v opozícii, všetko sme negovali, a z tejto politiky sme sa ešte nedostali do politiky tvorivej, kladnej, aktívnej. Naše politické delegácie za posledných 10 rokov, žiaľ, neboly kvalitatívne také, že boly by mohly slovenské záujmy dostatočne obhajovať.

Ďalšou príčinou toho, že nie sme úplne spokojní s rozpočtom, je, že vidíme, že na tých miestach v pražských ministerstvách, u ľudí, od ktorých rozpočet závisí, panuje presvedčenie, že bližšia košeľa než kabát. Je pravda, že v kultúre Slovensko za 10 rokov urobilo veľké pokroky, o ktorých nám Slovákom pred prevratom ani sa nesnívalo. Ale ešte i tuná vo školstve je mnoho zameškaného, dnes na Slovensku mohlo by byť už mnoho ľudových škôl vystavených, mohla byť univerzita pod strechou, mohli sme mať naše divadelníctvo na vyššom stupni, ako je. Keď len jedného vzpomeniem: Za posledných desať rokov na menšinové školy, a to len na budovy v historických zemiach, vydalo sa 300 milionov Kč, kdežto na slovenské ľudové školy za celých desať rokov, a to na všetky ľudové školy, len 80 milionov Kč. Ale jestli v kultúre urobili sme veľké a neočakávané pokroky, hospodársky utrpelo Slovensko vojnou veľmi veľké ztráty, ktoré nenahradily sa podnes. Železnice, pošty, telefony, silnice, autobusová zariadenia sú na Slovensku v ubohom stave. A keď si, pánovia, vezmete do rúk finančný zákon republiky na rok 1930 a pozrete si tam mapu, v ktorej znázornené sú sieti poštových autobusových tratí, už tá mapa sama kričí, že tieto trati stavajú sa skoro v 90% len v historických zemiach, kde tých železníc je i tak dosť, ale na Slovensku, kde ich máme málo, kde sú drahé, tak temer žiadnych autobusových tratí nestavajú. Ale to by ešte nebola tá najväčšia krivda. Tá je v tom, keď súkromní podnikatelia chcú stavať súkromné autobusové trati, vláda im toho nepovoľuje, lebo nechce si postaviť konkurenta.

Nám Slovákom hranica, ktorá je medzi Maďarskom a Slovenskom, odrezala celú oblasť, do ktorej voľakedy Slovensko svoje priemyselné výrobky mohlo vyvážať a predávať. Nerovnosť tarifov, nedostatok železníc a deflácia dobily dokonca ešte tie ostatky nášho priemyslu, ktoré sme mali.

Ctená snemovňa! Ačkoľvek ponosujem sa a žalujem, moja reč nechce byť opozicionálnou. Moje výčitky sú dobromyseľné a dobroprajné. Pri riešení slovenských hospodárskych a politických problémov nech naše ministerstvá pamätujú na tieto zásady: že Slovensko musíme postaviť čím skôr na tú istú úroveň, na ktorej stoja historické zeme tak v hospodárskom, ako aj v kultúrnom ohľade; že Slovensko potrebuje relatívne viacej investíc ako historické zeme; že národnú i politickú jednotu československú uskutočniť možno len pri hospodárskej jednote; bez hospodárskej jednoty a hospodárskej rovnosti nebude národnej československej jednoty. Nech nezabúdajú tí páni, ktorí rozpočet sostavujú, že Slovensko nie je, ako falošne sa tu tvrdí, prevážne zemedelskou oblasťou Československej republiky. Tie žírné dobré zeme tiahnu sa podĺž maďarských hraníc a sú v držaní maďarského elementu. Slováci majú len hory a lesy, skalnatú a neúrodnú zem. Nech nezabúda sa ani na to, že na Slovensku treba vždy naväzovať na to, čo na Slovensku je, čo samo vyrástlo z jeho prírody.

Slovákovi jeho reč a viera je svätá. My do prevratu pod heslom "za tú našu slovenčinu" sme bojovali, pracovali, strádali, hladovali, nás za to heslo zatvárali a pokutovali, a teraz najdú sa ľudia, ktorí vo svojej netolerantnosti chceli by, aby Slovák zriekol sa svojej reči, aby i rečove sa počeštil.

Ja som o tom presvedčený, že budúce pokolenia budú jednou rečou hovoriť, ale kto by dnes, kým ešte tato generácia žije, ktorá za tú slovenčinu i život svoj chcela obetovať, kto by dnes chcel nanucovať češtinu, tén tej češtine stavia iba prekážky. Čím kto viac forsíruje počešťovanie Slovenska, tým väčšie prekážky stavia sjednoteniu Slovákov s Čechmi. Ja viem, že úradná politika nežiada počeštenie Slovákov. Viem, že 99% českého národa toho nežiada. Moje slová upravil som len na tých netolerantných ľudí, ktorým ešte aj dnes vrta v mozgu, že dobre by bolo Slovensko i rečove počeštiť.

Znova opakujem, že všetko to, čo hovorím o Slovensku, vzťahuje sa i na Podkarpatskú Rus, a upravujem čo najvrelejší apel a prosbu na ministerstvá, aby konečne raz prišli a vyliečili rany podkarpato-ruského národa, ktoré zapríčinila vojna.

V Podkarpatskej Rusi ešte aj dnes v rozvalinách ležia školy a príbytky tamojších ľudí. V Podkarpatskej Rusi ešte aj dnes v kolibách zo dreva sbitých prebývajú ľudia, ktorým vojna rozvalila ich príbytky. Tí ľudia trpeli za nás všetkých, a preto my všetci mali by sme sniesť svoje hrivny na to, aby títo ubohí ľudia svoje rany mohli si zahojiť.

V tejto debate nie jedenkrát spomenutá bola pittsburgská dohoda. Dovoľte, aby niekoľkými slovy reflektoval som na slová predrečníkov. Dohoda je obojstranný, bilaterálny kontrakt. Dohodu uzavrieť môžu len k tomu oprávnené strany alebo správne splnomocnené strany. Ale dohoda môže byť i pozdejšie, na to oprávnenými stranami schválená. A ja vo vzniku pittsburgskej dohody nevidím ani jedinú z týchto podmienok. My síce americkým Slovákom nekonečnou vďakou sme zaviazaní za to, že v najkritickejších dobách starali sa o nás, na oslobodenie slovenského národa venovali veľké státisíce a miliony dolárov, že obetovali i životy svoje za to, aby slovenský národ pod Tatrami sa oslobodil. Ale keď sme im za toto neskonale a na večné časy vďační, pri tom musíme otvorene povedať, že neuznávame ich oprávnenosti rozhodovať nad naším osudom, tak ako ani my nemohli by sme si nárokovať práva rozhodovať o osude amerických Slovákov. K tomu americkí Slováci nemali práva ani úhrnne, ani tých 10 či 16, ktorí dohodu podpísali.

Keď pán prezident pri jednej deputácii vyzvaný bol ľudovými poslanci, aby vysvetlil svoje stanovisko v oči pittsburgskej dohode, povedal im jasne, čo bolo príčinou, že dohodu prijal a podpísal: 1. Chcel zachrániť jednotu medzi zahraničnými Čechmi a Slovákmi. 2. Uspokojilo ho to, že v pittsburgskej dohode je pasus, kde je rečené, že podrobnú ústavu dá si sám snem Československej republiky.

A my sme si túto ústavu už dali. My domorodí Slováci 30. októbra 1918 v Turč. Sv. Martine osvedčili sme sa ústami 106 inteligentných predprevratových verných Slovákov a bojovníkov za slovenčinu, že svoj osud s osudom českého národa na večné veky spájame, že s českym národom tvoriť chceme jeden národ. A toto osvedčenie povolaných slovenských ľudí schválil potom celý slovenský národ na nesčíseľných shromaždeniach, kde táto rezolúcia bola temer v každej obci, v každej slovenskej dedine prečítaná. Nebolo jediného slovenského hlasu, ktorý bol by proti martinskej deklarácii protestoval. A tí, ktorí z dosť nepochopiteľných príčin žiadajú si akúsi imatrikuláciu pittsburgskej dohody do ústavy, mali by si tú vec rozmyslieť. A keď už voľačo žiadajú, tak žiadať, aby martinská deklarácia vzala sa do ústavy. Myslím, že ani jedna, ani druhá z tých deklarácií nie je spôsobilá k tomu, a nemala ani toho cieľa, aby bola čiastkou našej ústavy, bola to len manifestácia v dobe, keď tá manifestácia bola potrebná tak, aká je. Po utvorení sa Československého štátu obidve tie manifestácie ztratily úplne svoj význam, svoju hodnotu. A my dnes dívame sa na ne len ako na neobyčajne cenný historický prejav slovenského národa.

V tejto debate bolo povedané, že my Slováci žiadame si práve také bratské styky naviazať s Maďarmi, aké naviazali Česi s Nemcami. Je prirodzená vec, že každý spravodlivý človek, každý politik musí každému národu, každému občanovi jednaké právo vo štáte dopriať a zabezpečiť. Ja súhlasím v tom ohľade s p. dr Tisom, že my musíme byť v oči maďarskej menšine na 100% spravodliví. Ale myslím si, ze táto rovnosť práv musí bazírovať na loyalite Maďarov. My môžeme v oči Maďarom byť len potiaľ priateľskí, pokiaľ i oni sú priateľskí k nám. Nepriateľa, o ktorom viem, že má úmysel rozbiť tento štát, že proti tomuto štátu chová sa nepriateľsky, nemôžem privinúť na svoje srdce, lebo veď ohrožoval by som svoje vlastné záujmy. Nemyslite si, ctení pánovia a dámy, že by sme my Maďarov uspokojili, keby sme im všetky tie práva, ktoré od nás žiadajú, dali; ešte vždy zostane pre nich jedna žiadosť, ktorá je neuskutočniteľná, a to je, aby celé Uhorsko od Tatier až po jadranské more, znova sa vybudovalo. Táto žiadosť je skrytá v srdci každého Maďara, túto žiadosť my im vyplniť nikdy nebudeme môcť, a preto já odporúčam byť o mnoho obozretnejším a opatrnejším v takých prejavoch lásky k naším spoluobčanom maďarského jazyka, aký prejav počuli sme od bývalého ministra dr Tisu. Nie som nepriateľom Maďarov. Nepriateľom sme len tým Maďarom, ktorí nás nenávidia. A radi máme a sme priatelia tých Maďarov, ktorí to s naším štátom poctive a čestne myslia. Ja i pri tejto príležitosti odporúčam, aby naša vláda čím skôr vyniesla novelu k zákonu o štátnom občianstve, aby všetci tí, ktorí po prevrate na Slovensku podľa maďarských zákonov a maďarskej praxe zaopatrili si štátné občianstvo, boli uznaní štátnymi občany Československého štátu. Maďarsko, žiaľ, robí takú politiku, ktorá v naších maďarských spoluobčanoch vzbudzuje nádeje, že znova dostanú sa do bývalého Uhorska. Táto politika maďarského štátu nerobí dobré služby u nás žijúcim Maďarom. Idea reštitúcie Uhorska je neuskutocniteľná a jestliže Maďari odvolávajú sa na to, že po roku 1526, keď väčšina Uhorska padla pod turecké panstvo, oni po viac ako 100ročnom poddanstve znova sa oslobodili a vystavali si svoje Uhorsko, nesmú zapomínať, že dnes sú iné pomery, že vtedy mali čo robiť s chorým Tureckom, a že zpod tureckého jarma oslobodila ich Europa a nie oni sami seba, a nesmú zapomínať, že Uhorsko dnes rozdelené je medzi 6 súsedných štátov a že každý z nemaďarských národov dostal sa k svojím spolubratom v súsednom štáte.

Maďari hlásajú s nami Slovákmi solidaritu. Doporučoval by som, aby ju hlásali nielen s nami Slovákmi, ale aby hlásali i solidaritu s Čechmi, aby hlásali solidaritu s Čechoslovákmi. Oni vo svojej zúfalosti očakávajú pomoc i od naších slovanských bratov Poliakov, myslia si, že snáď Poliaci budú tí, ktorí siahnu na Slovensko, keď im ho Maďari veľkodušne budú ponúkať. Nedomnievam sa, žeby Poliaci boli tak krátkozrakí, aby nevideli, že Maďari sú len predvojom, forpostom veľkého germánskeho národa.

Čo sa týka zahraničnej politiky, moje poznámky budú veľmi krátke. Chceme udržiavať priateľské styky a priateľský pomer so všetkými europskými štátmi, a prirodzená vec, v prvom rade s našími súsedy a nasledovne i s Maďarskom. Žiaľ, že so strany Maďarska nevidíme honorovanie týchto naších dobrých úmyslov. Maďari až do r. 1526 orientovaní boli na východ k nám Slovanom, k Rusom, Poliakom, Juhoslovanom. Árpádovský rod a za ním nasledujúce rody boly mnohonásobne sošvagrené s panujúcimi rodinami poľskými, českými, ruskými, juhoslovanskými. Až po moháčskej porážke, keď prvý Habsburg vstúpil na trón maďarský, začali sa Maďari orientovať na západ k Nemecku. Myslím, že táto orientácia nie je pre Maďarov prajná, oni, ktorí žijú medzi Juhoslovanmi a severným Slovanstvom, svoje záujmy mohli by ďaleko lepšie brániť a chrániť, jestli žili by so Slovanmi v čo najužšom a najlepšom priateľstve a jestli nevyhľadávali by spojenie so západnými národy, ktoré majú proti Slovanom vždy určitú animózitu.

Nech Maďari nepočítajú ani s tým, že my Slováci snáď z určitých menších nespokojností budeme v stave vzbúriť sa proti naším bratom čechom. Oni to už aj počuli z úst mnohých tých poslancov ľudovej strany, na ktorých sa spoliehali, že my Slováci verní sme tomuto československému štátu, že z tohoto štátu, z jeho zeme ani piaď nevypustíme dobrovoľne, že my jeden za druhým stojíme až do poslednej kvapky krvi. (Výborně!)

A nemáme príčiny ani prečo tak veľmi veriť tým krásnym sľubom, ktoré oni k nám vysielajú. Veď vieme, čo Maďari robia s našími Slovákmi na Dolnej zemi, veď za tých posledných 150 rokov dosť sme sa naučili, čo je to tá maďarská spravodlivosť. A preto ja si myslím, že nenajde sa ani jedon zdravého rozumu Slovák, ktorý by ešte kedy pomýšľal na to, že bolo by lepšie vrátiť sa do Maďarska. (Tak je!)

V tejto zahraničnej otázke treba, hádam, spomenúť na to, že bolo by to úlohou ministerstva zahraničia, aby na naších školách intenzívnejšie vyučovalo sa slovanským rečiam, a to tak ruskej, ako poľskej a juhoslovanskej. Má to ohromný význam nielen politický, ale aj národohospodársky. My mali by sme mať novú generáciu, ktorá vedela by menovite s budúcim Ruskom nadpriasť hospodárske styky.

Na ministerstvo vnútra poznamenal by som toľko, že jeho prvou úlohou bolo by previesť určitú revíziu úradov na Slovensku. Za poslednej vlády, lepšie rečeno, za predposlednej vlády dostali sa na Slovensku do veľmi vysokých úradov ľudia, ktorí nepožívajú dôvery celého slovenského národa a ktorí do týchto úradov vnesení boli len stranníckymi záujmy.

Sriadenie platov štátnych zamestnancov, ctená snemovňa, je jedna z najpálčivejších otázok nielen u nás na Slovensku, ale aj tu v historických zemiach. Aby naši zamestnanci, naší úradníci dostali zlepšenie svojích platov, vyžaduje to aj autorita tých úradov. Žiaľ, že stávajú sa prípady, ovšem veľmi ojedinelé, že úradník alebo zamestnanec z biedy prehreší sa proti predpisom zákona alebo predpisom svojho úradu. Koľko majetku, koľko daní ztratí sa len preto, lebo nie sú obsadené všetky systemizované miesta daňových úradov. A jestli pán minister financií daňovou nemorálkou odôvodňuje tie veľké daňové nedoplatky, na to ja odpovedám, že príčina toho väzí v tom, že dobrých 30% systemizovaných miest ani dnes nie je obsadených úradníkmi. Miliony a milony daní utekajú nám takto a ztratia sa nám, že tie miesta sú neobsadené. Koľko škody utrpí národ, že sudcovské miesta na Slovensku nie sú obsadené dostatočnými silami.

Mohol by som o tom, slávna snemovňa, z vlastnej zkúsenosti veľmi mnoho rozprávať, ako dnes povrchne vybavujú sa najkomplikovanejšie pravotné záležitosti na Slovensku len preto, že sudcovia nesmierne sú zaťažení prácou. Sudca mal by denne 50 až 60 prípadov rozsúdiť. I hospodárske povznesenie Slovenska odvislé je od riadnej administratívy, a to jako v kvalitatívnom, tak v kvantitatívnom ohľade. Konkurzy vypísané na zaplnenie úradníckych miest pre nízké platy úradníctva končia sa obyčajne bez úspechu. Naša mladá generácia, ktorá skončila univerzitu, do týchto verejných úradov nejde len preto, že platy sú tak nízke, že z nich ani jedna osoba nemôže slušným spôsobom žiť. Na príklad právnické úradníctvo vo finančnej správe na Slovensku malo pred prevratom 654 právnikov, dnes ich má len 300, ačkoľvek agenda vzrástla.

A tu by som sa prihovoril i za staropenzistov. Je to jedon z najboľavejších punktov nášho verejného života. Nedám sa odstrašiť ani výrazom, že pre rakušáckych generálov nesmieme prijať zvýšenie ich penzií. Medzi tými rakušáckymi generálmi je veľmi mnoho dobrých synov českého národa. Ak vezmeme to prísne, tedy každý, kto za býv. Rakúska slúzil vo verejnom úrade, je vlastne rakušácky generál. Nemožno dívať sa ľahostajne na to, že starí ľudia s rodinou musia žiť z 200 až 300 Kč mesačnej penzie, zatým čo na pr. jedon trestanec v Ilave, v Mírove a v Mikulove, a nevem kde sú tie veľké väzenia, stojí štát okolo 10.000 až 12.000 Kč do roka, tedy asi 1000 Kč mesačne. Štát obetuje na jedného trestanca viac, ako na jedného staropenzistu.

Nejdem ani hovoriť, lebo ste už mnoho ráz počuli o tom, že my Slováci mali sme evanjelických učiteľov, ktorí pred prevratom boli jediní, ktorí v mládeži udržovali slovenského ducha. Títo, idúc teraz do penzie, žijú zo 400 až 500 mesačnej penzie, proti čomu Maďari alebo renegátski Maďaróni-učitelia, ktorí slúžili na štátnych školách, dostávajú 25.000 až 30.000 Kč ročnej penzie. Tedy tí, ktorí prehrešili sa proti slovenskému národu, požívajú veľmi pekné penzie, zatým čo verní bojovníci za slovenský národ musia v pravom slova smysle hladovať pri mesačnej 40korunovej penzii. (Výkřiky posl. dr Macka.)

K justičnej správe poznamenávam, že žiadame zlepšenie platov sudcovských. Mladá generácia nejde na sudcovskú dráhu len preto, lebo toto zamestnanie veľmi nízko je platené. Treba zvýšiť tiež počet sudcov, treba odbremeniť súdy a vziať im prácu, ktorú konali dosiaľ na pr. verejní notári. Nie je možné, ctená snemovňa, aby sudca, keď ide do úradu, mal starosť, čo donesie v ten samý deň svojím deťom a svojej žene k jedlu. (Tak jest!) Ubezpečujem vás, že dnes náš sudcovský sbor viac premýšľa o tom, čo bude mať k obedu, ako o tom, ako rozriešiť pravotné spory svojích strán. (Předsednictví převzal místopředseda Roudnický.)

Dovoľte, aby ešte na krátko zmienil som sa o požiadavku slovenskom, ktorý týka sa burzy cenných papierov. Na Slovensku máme plodinovú burzu a tá všestranne dokázala sa ako veľmi užitočná inštitúcia. My potrebovali by sme burzu aj pre cenné papiere. Máme celú hromadu veľmi dobrých slovenských akciových podnikov, ktoré na pražskej burze nie sú obchodované. Táto burza cenných papierov na Slovensku slúžila by Slovensku i z toho dôvodu, že komunálné dlhopisy mohly by tam byť predávané, ale ona mohla by slúžiť i štátu, lebo pozdvihla by záujem o štátné papiere a slúžila by i samej pražskej burze, lebo predávala by a obchodovala i s papiermi, ktoré značené sú na pražskej burze.

To, slávna snemovňa, nie je separatizmus, ale naopak, ešte užšie spojenie s historickými zemiami. Takže žiadame poštový úrad šekový a žiadame, aby úverové pomery na Slovensku a ešte vo väčšej miere v Podkarpatskej Rusi boly usporiadané. Roľnícke pokladnice na Slovensku tiež agrárnou stranou tak pekne zakladané nevyhovujú nám úplne, jednako preto, že sú zpolitizované, a povedal by som, zneužité na strannícke ciele, jednako že zaoberajú sa dávaním veľmi vysokého úveru, čo nie je ich úlohou. Bolo by treba, keby p. minister financií iniciatívu zakladať na Slovensku záložne a mestské sporiteľne vzal do svojích rúk.

Ctená snemovňa, dovoľte mi, aby ešte niekoľko slov povedal som o našej finančnej správe. Vo finančnej správe je nedostatok personálu, preto dane nie sú včas vyrubené, apelácie nie sú včas vybavené, práca koná sa chvatom, čím trpí správnosť a spravodlivosť vyrubovania daní; hlavne veľkým poplatníkom nemôže sa venovať primeraný čas a správny príjem zachytiť; už 10 rokov stále predlžujú sa úradné hodiny až na 9 hodín denne.

Nedostatok personálu javí sa hlavne u berných úradov, následkom čoho vymáhanie daní viazne, nedoplatky rok za rokom rastú na hrozné miliardy. (Posl. dr Macek: To máte na Slovensku lepší pořádek, než my v Čechách!) V tomto smere najväčší neporiadok je v Čechách. To dokazujú štatistické výkazy, podľa ktorých medzi rôznymi daňovými nedoplatky Slovensko dlhuje na úrokoch zo zameškania 65 milionov Kč, kým Čechy pri aspoň 6krát toľkých nedoplatkoch daňových len asi 20 milionov Kč. Podľa tohoto berné úrady v Čechách nemajú čas úroky zo zameškania predpisovať, tie sa premlčujú a tým poškodený je v prvom rade štát, v druhom rade ostatné zeme a ich poplatníctvo.

Nie je dostatočne dbané na to, aby rovnomernosť intenzivity vyrubovania daní bola zachovaná. To dokazuje tá zo spoľahlivého prameňa získaná zpráva, že hlav. mesto Praha, centrum najväčších priemyselných a obchodných podnikov, v r. 1927 a 1928 má z vyrubenej dane len asi 12krát toľko priamych daní, než mesto Bratislava. To je absurdný nepomer, poneváč podľa rôznych hospodárskych štatistík a podľa štatistík ročných výrubov z r. 1921 až 1926 mala by platiť aspoň 25 až 30krát toľko.

V návrhu štát. rozpočtu, porovnajúc ten s predošloročným rozpočtom z r. 1929, nie je zjavné zvýšenie na osobný náklad. Z toho dá sa súdiť, že vláda platové pomery štátnych zamestnancov nechce upraviť, a tak sľuby a reči parlamentu a vládnych činiteľov zostanú len púhymi frázami.

Cenový index proti predválečným pomerom je 7 až 9násobný, platy však sú len 5 až 6násobné. A keby platový zákon vyhovoval, všetko zkazí nemožná systemizácia. Úradníctvo hemží sa v najnižších platových stupniciach, kým do vyššieho platového stupňa môže sa dostať len nepatrné procento vyvolených šťastlivcov. Vládou sľúbená revízia systemizácie stále sa odkladá, čím zamestnanectvo úmyselne sa poškodzuje; revízia sľúbená bola do konca júna 1928, potom do konca r. 1929 a nie je hotová ani dnes. Pri revízii systemizácie má sa dbať oprávnených požiadavkov nepolitických odborových organizácií, aby prevedená systemizácia štátné úradníctvo skutočne uspokojila. Systemizovaný stav má sa bezodkladne zaplniť reflektantmi, zamestnanci nemajú sa poškodzovať ešte i tým, že vymenovanie na uprázdnené miesta stále sa odkladá.

Týmto skončil by som výpočet všetkých tých žiadostí, ktoré my na Slovensku máme. Nerád by som bol, aby moja reč mala na vás dojem, ctení pánovia a dámy, že pesimisticky hľadím do budúcnosti. Naopak: Práve preto, že som presvedčený o tom, že v krátkom čase všetky tieto nedostatky budú vyrovnané, že som presvedčený o tom, že v Československu sú tie pomery o mnoho lepšie než vo všetkých ostatných súsedných štátoch, a to nielen tých malých, ale i tých veľkých, práve preto, že vidím životaschopnosť tak v českom ako aj v slovenskom národe, že so dňa na deň prejavujeme dobrú vôľu tento štát zo všetkých síl udržať, dovolil som si trochu pesimisticky hovoriť, dovolil som si použiť snáď i ostrejších výrazov len k vôli tomu, aby mohli sme pokračovať, aby mohli sme tento štát zosiliť. (Potlesk.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Uděluji slovo dalšímu přihlášenému řečníku, jímž jest p. posl. Teplanský. Prosím, aby se ujal slova.

Posl. Teplanský: Slávna poslanecká snemovňa!

Stupňovaním politiky mieru tak vo vnútrozemnom ako zahraničnom živote zabezpečujeme kľudný hospodársky a kultúrny vývoj, za ktorým všetci túžime, lebo len trvalý mier, poriadok, účelné a šetrné hospodárenie priniesť a zabezpečiť môže lepšiu budúcnosť celého národa a umožniť kultúrny a národo-hospodársky rozvoj celého štátu.

Rozpočet našej milej vlasti, ktorý práve prejednávame, je dôkazom, že naše štátné hospodárenie je na dobrej ceste, a to preto, lebo sme si vedomí toho, že štát len toľko môže vydať, investovať, koľko príjme a nakoľko to snása hospodárska a finančná únosnosť nášho poplatníctva. Za krátku dobu hospodárskeho a národného oslobodenia v záujme tejto našej rozpočtovej štability a rovnováhy priniesli sme veľké obeti, kort snáď zdánlive v mnohých prípadoch zdály sa nám byť až nesnesiteľnými, ale výsledok týchto naších obetí a lásky k svojmu štátu javí sa práve v rovnováhe nášho rozpočtu a vo sporiadaných pomeroch nášho štátu. Môžeme tvrdiť, že po svetovej vojne v strednej Europe sme snáď medzi prvými štáty, ktorí v naších štátnych rozpočtoch preukazujeme pevnú štabilitu a rovnováhu. Sme si od počiatku vedomí toho, že každé zmiernenie vydajov v štátnom rozpočte znamená sníženie daní a sníženie výrobných nákladov. Je žiaducné, aby naše výlohy boly vždy v súlade so všetkými odvetviami nášho národo-hospodárského života, a mám za to, že náš štátny rozpočet po tejto stránke s roka na rok vykazovať bude lepšiu aktivitu. Bude treba tiež pečlivú a dôležitú pozornosť venovať, aby naše sociálné a samosprávné zaťaženie kráčalo miernym tempom. Nemôžeme odrazu zahladiť hriechy a nedbanlivosti minulej doby. Radi prinášame obeti v záujme povznesenia najchudobnejších vrstiev nášho obyvateľstva, ale pri týchto obetiach musíme nestranne a chladnokrvne usudzovať, či v pomere naších obetí aj vskutku dostáva sa sociálne slabým vrstvám obyvateľstva takých podpôr, ktoré boly by v pomere s tými obeťami, ktoré v záujme sociálne slabých prinášame. A tu musím zdôrazniť, že práve v záujme naších sociálne slabých a na podporu odkázaných vrstiev širokého obyvateľstva v budúcnosti bude treba previesť určitú ekonomizáciu v naších sociálnych inštitúciach, aby ony svoje poslanie v záujme slabých mohly plniť tak, aby svoj vznešený cieľ uskutočnily. Musím tuná zdôrazniť, že menovite nášmu hospodársky slabému robotníctvu na vonkove po tejto stránke dostáva sa veľmi slabej podpory. (Souhlas a potlesk.) Po každej stránke nastúpiť musíme cestu zdravej šetrnosti a účelnosti a všetky naše vydaje musíme uviesť v súlad s poplatnou schopnosťou nášho obyvateľstva. Mám za to, že vláda nestranne povinná je podporovať zdravý rozvoj všetkých odvetvi našej výroby a uviesť má úplnú paritu a zrovnoprávnenie tak priemyselnej ako zemedelskej výroby, lebo obe tieto složky nášho národohospodárskeho života pokladám za rovnocenné a jednako dôležité. Výrobné a odbytové podmienky musia byť podľa jednotných zásad upravené, lebo to vyžaduje kľudný beh a riadny rozvoj nášho národo-hospodárskeho života.