Som rozhodne za to, aby obilné produkty boly chránené. Spomeňte, čo má drobný roľník z toho, keď prípadne obilie má po istú mieru svoju cenu. Má i ten, kto na majeroch pracuje. Videl som r. 1921, že v kraji také drobné roľníctvo žije tiež takým spôsobom, že z tých maličkostí zgazduje samo na sebe, aby mohlo existenčne obstáť.

Ale spomeniem vám zvláštny druh roľníkov, tých najväčších proletárov, sú to t. zv. roľníci bez rolí. Naša republika a vy, kolegovia, ste neraz preukázali, že máte sociálny cit, to musím koncedovať, že skutočne v našej republike hľadá sa spôsob, aby predovšetkým pomohlo sa tým najchudobnejším vrstvám národa, a to je najsprávnejšie stanovisko. Kto hovorí o národe, musí chrániť predovšetkým tých, ktorí sú najbiednejšie. Národ nezačína sa od tých najvyšších a najbohatších, lež od tej najnižšej vrstvy, na ktorú musíme hľadieť, (Potlesk.) ktorú musíme chrániť, lebo to sú naší bratia, to je naša rodina, a nie toho treba predovšetkým chrániť, ktorý dovedie sa chrániť sám, lež toho, ktorý ochrany potrebuje a ktorý by inak zahynul. (Výborně! - Potlesk.)

Vážená snemovňa! Na Slovensku máme 60.000 roľníkov bez rolí, ktorí následkom pozemkovej reformy prišli do veľmi ťažkej situácie. Ja som si pozemkovú reformu, poviem vám úprimne, predstavoval tak, že štát najde spôsob vytvoriť veľký kolonizačný fond a predovšetkým pomôže sa tým, ktorí pomoci potrebujú. Z každej dediny že vyberie sa 50 rodín, ktoré ochotné sú hospodáriť, ktoré sú chudobné a ktoré pod egídou štátu budú vedieť hospodáriť, a nebudeme mať tých najväčších a najchudobnejších proletárov, akých máme v našej roľníckej chudine.

Čo sa stalo? Viete veľmi dobre, že pozemková reforma má svoje chyby. Zasa nechcem rekriminovať. Stalo sa a viacej sa neodstane. Pozemková reforma nedala týmto biednym ľuďom, čo sme od nej čakali. Oni zostali nielen bez zeme, ale i bez príležitosti k práci, a to je práve tá ťažká vec, že zostali bez príležitosti k práci. Z tohoto vysvetlíte si tú obrovskú emigráciu zo Slovenska. Z Československej republiky vysťahovalo sa od prevratu vyše 200.000 ľudí a zo Slovenska na túto kvotu pripadá vyše jednej polovice. Je to následok toho, že táto najchudobnejšia vrstva nebola dosť chránená. Musíme ten roľnícky stav chrániť tak, ako musíme chrániť náš stav robotnícky. Vidíme, že v prvom rade ide o to, aby našiel sa súlad, aby našla sa dohoda medzi týmito dvoma najvážnejšími složkami národa, a ostatné pôjde samo sebou.

V krátkosti dotknem sa otázky slovenského priemyslu. Slovenský priemysel následkom nevyriešenia tarifnej otázky nesmierne utrpel. Od prevratu zavrelo sa vyše 160 slovenských dielieň, a v tom bola veľká ťažkosť, lebo následkom tejto veci robotníctvo na Slovensku zostalo v mnohých miestach bez príležitosti k práci a v mnohých prípadoch muselo sa vysťahovať. Vážená snemovňa, my predovšetkým musíme odčiniť to, čo je v tej tarifovej otázke nevybavené. Táto otázka týka sa roľníctva. Inak ono ťažko bude môcť v republike prosperovať a táto otázka týka sa slovenského priemyslu. Slovenský priemysel žiada si jedného: rovnaké podmienky konkurenčné, rovnaký daňový poriadok, rovnaký tarifný poriadok, a ostatné zasa pôjde samo od seba.

Priemysel na Slovensku je schopný života a bude vedieť i krajinskej pokladnici i štátnej pokladnici veľmi mnoho prispieť, keď otázka slovenského priemyslu vyriešená bude ako spravodlivým rozdelením štátnych dodávok, ako spravodlivým rozdelením štátnych investíc, celkom tak spravodlivým a čím skorším riešením slovenskej tarifnej otázky. Veď je to bolestné, vážená snemovňa, keď pomyslím na mikulášsky fabrický priemysel garbiarsky, ktorý bol tak vzácny a konkurencie schopný, ale následkom nevybavenej tarifnej otázky - sú tam ovšem ešte aj iné momenty - ten priemysel hynie a ľudu nemôže dať prácu a celý kraj je ožobráčený.

Môhol by som hovoriť ďalej, ale nechcem rekriminovať. Vy mne rozumiete. Vážena snemovňa! Keď budeme mať správnu dištribučnú silu v našom štátnom rozpočte, keď investované bude rovnomerne a postupne na všetky kraje našej republiky, tak zachránime slovenské roľníctvo i roľníctvo v historických zemiach a zachránime tiež slovenský priemysel, ktorý priniesol už dosť obetí. Tak nastane rozkvet života hospodárskeho a bude môcť existovať živnostník, bude môcť existovať finančník, slovom nastane zdravá hospodárska cirkulácia. A o túto zdravú hospodársku cirkuláciu ide. Keď táto hospodárska cirkulácia bude zdravá, ja o budúcnosť nášho ľudu a našej republiky sa nebojím, lebo viem, že nenastanú zmätky, a opätovne hovorím, nie to bije, čo je ťažké a bolestné a čo je bremeno, ale to bije, ak niekde spáchaná je krivda. A keď i ťažko je obísť sa bez toho, aby nebola viditeľná krivda, pri dobrej snahe dá sa prekonať všetko.

Prejdem ešte k investíciam na kultúrnom poli. Historické zeme vyšvihly sa na vysoký stupeň hospodárskeho života a povedať možno, že národ svojmu učiteľstvu a svojmu školstvu má za to čo ďakovať. My na Slovensku tiež chceme školstvo. My sme konieckoncov jedna krv, my sme a chceme zostať jednotným telesom, národom slovenským sbratreným s národom českým v tejto republike, ale potrebujeme tiež, aby vo výchovných pomeroch školských mali sme tu investíciu rovnomerne upravenú. Máme ľudové školy. Čo je s týmito školami? Tieto ľudové školy, vážená snemovňa, majú ťažkosti práve v tom, že nie sú jednotné. Máme školy cirkevné, obecné a štátné. Ja sa vám priznám, vidím tie ťažkosti, a tie ťažkosti pôjdu ďalej. Som pre sjednotenie slovenského školstva, ale pre sjednotenie v tom smysle, aby škola tá vyhovovala duchu nášho ľudu a nášho národa, ktorý duch je národný a ktorý duch je kresťanský. Ja myslím, že sa to dá zabezpečiť, kým na sjednotenie školstva prijde. Ale kým sjednotenie školstva prijde, v tejto otázke musí sa jednať čo najdelikátnejšie. Prečo? Lebo nie je pravda, že by ich štát z milosti podporoval, štát bez cirkevného školstva na Slovensku nevedel by si pomôcť. Na Slovensku je 2/3 cirkevného školstva, my, ktorí okolo toho pracujeme, pracujeme darmo, len z lásky k veci. Zaberáme z naších cirkevníkov veľké ťarchy, veľké dane, čo pri hospodárskej kríze je veľmi ťažkou vecou. Kým štát neprevezme toto školstvo, patrí i školským predsedníctvam i udržovateľom istotne česť a vďaka. To je môj náhľad. Vidíme, keď prijde na sjednotenie školstva, tak ozve sa otázka finančná. Keby školská otázka nemala finančné úzadie, už slovenské školstvo bolo by dávno sjednotené, ale tu vždy sa ozve, odkiaľ vziať peniaze? Ja podľa približných výpočtov, rátajúc na všetko to, na čo rátať treba, myslím, že aby školstvo na Slovensku sa sjednotilo a pozdvihlo na stupeň, ako to predpisujú štátné štatúty, potrebujeme asi 3 miliardy. Kým nebudeme mať 3 miliardy, za ten čas musíme byť vďační, keď najdú sa korporácie, ktoré štátu v tejto veľavýznamnej veci pomahajú. Hovorím zo zkúsenosti, sám som školy staval a sám ich udržujem z ťažkej práce života a ubitého ľudu. Pozrite, vážená snemovňa, aký kritický je to stav. Nemáme ani dosť učiteľov. Viete prečo. Nebolo plánov, aby učitelia skutočne mohli sa vychovávať a prišli do života. (Posl. dr Mičura: Nechcú ich prijímať do učiteľských ústavov.) Najprv reštringovať počet a potom zvýšiť. (Výkřiky: Čo bolo zlé v zákone, sa nechalo, a čo bolo výhodné, sa vzalo!) Keď je to také s tým naším školstvom, že keď na mnohých miestach by sme my udržovatelia nezaplnili výpomocnými učiteľmi naše stanice, tak zostalo by stá a stá detí bezo školy. Keď vidíme, že na Slovensku mnoho štátnych škôl je v ubohejšom stave ako cirkevné, musíme povedať: musíte sa spriateliť so stavom, aký je, a kým štát nebude mať prostriedkov, musíme s trpelivosťou očakávať sjednotenie školy, až to bude môcť prijsť. To nie je otázka citu, presvedčenia, to je otázka peňazí a týchto v našej republike niet prezpríliš veľa.

Vysokoctená snemovňa! Máme stredné školy. Viete veľmi dobre, že ako tešili sme sa tomu, aby investícia na tomto poli bola zdatná, že aby sme čím skôr dostali našu mladú slovenskú inteligenciu do života. Poznáte veľmi dobre ťažkosti na tomto poli. Tuná v historických zemiach máte stredných škôl mnoho, u nás tiež dosť, to vieme, ale poznamenávam, keď taká škola, dajme tomu v Revúci, sa zruší, my Slováci by sme samo sebou čakali, že neprenesie sa potom do zemí historických, kde tých škôl je dostatok, lež do takého Brezna, ktoré tú školu chce si opatriť a kde bude mať dostatok žiactva, čím nám bude osožené.

Čo sa týka odborného školstva, bola tuná reč o t. zv. hypertrofii školstva. U nás na Slovensku žiadnej hypertrofie niet. Keď je tu také odborné školstvo, ktoré mohli by sme preniesť na Slovensko, my bratia Česi, vám budeme za ne nesmierne povďační, za celú školu so všetkými profesormi, len to preniesť. Nech máme tiež odborné školy priemyselné a roľnícke, aby náš ľud vychovávaly, že by ten zdatný Slovák mohol i hospodársky prosperovať a v oči tomu bernému úradu, ktorý od neho žiada, vykonávať čo najúplnejšie svoje povinnosti.

Tu je tiež otázka slovenskej univerzity. Zasa len per tangentem. Univerzita má mať ten najväčší význam v našom kultúrnom živote na Slovensku. Žiaľ bohu, nemá. Naše žiactvo cíti sa o mnoho vhodnejšie na niektorých fakultách v Brne alebo v Prahe, ako v Bratislave. My najmä v tomto ohľade máme sťažnosti, a to nie preto, že profesorstvo prednáša česky, ale preto, lebo vidíme, že zvlášte na filozofickej fakulte v Bratislave nerastie ten duch, ktorý pochodil by z koreňa a pôdy slovenskej. My ako národ nemôžeme žiť v kontradikcii s našou najvyššou školskou ustanovizňou. Nemôžeme považovať to za správné pokračovanie, keď s katedry a vo verejnom živote polemizuje sa s nami o našej minulosti, ktorá je nám drahá a vzácna a z ktorej my ako národ chceme žiť ďalej a idealisticky vychovávať našu mládež. (Výkřiky.)

Vážená snemovňa! Konajúc svoju povinnosť v tomto smysle, mám česť prečítať žiadosť nášho bratislavskeho žiactva, poslucháčov filozofickej fakulty:

Poslucháči filozofickej fakulty univerzity Komenského v Bratislave bedlive uvážili príčiny, ktoré daly podnet k študentským verejným prejavom na medicínskej a právnickej fakulte dňa 21. a 22. t. m. Akceptujeme požiadavky kolegov medikov a právníkov a vyslovujeme im úplnú solidaritu. Nakoľko filozofická fakulta univerzity Komenského v Bratislave má svoje špeciálné požiadavky, podnikáme v rámci svojho fak. spolku Ľudovíta Štúra patričné kroky za ich uskutočnenie a svoje požiadavky formulujeme takto:

Žiadame, aby konečne do života uvedená bola celá filozofická fakulta a fakulta prírodovedecká tak, ako to bolo zákonom ustanovené a ako nám to bolo na naše požiadavky v tomto smysle prisľúbené.

Žiadame v záujme prospešného štúdia profesorského dorastu vystaviť budovu pre filozofickú fakultu, rešp. iným vhodným spôsobom vyriešiť pálčivú otázku nedostatku miestností.

Žiadame, aby štipendiá do zahraničia, ročné i prázdninové, pre poslucháčov filozofickej fakulty univerzity Komenského v Bratislave udeľované boly nielen v primeranom počte vzhľadom na ostatné naše univerzity, ale aby braný bol zreteľ i na to, že slovenské poslucháčstvo hmotne je horšie situované a že nedokonale vybudovaná univerzita neposkytuje mu toľko možností, ako sesterské univerzity v Prahe a v Brne.

Žiadame systemizovať viac asistenských miest na filozofickej fakulte univerzity Komenského.

Žiadame sriadiť pre Slovákov niekoľko asistentských miest pri univerzite Karlovej a Masarykovej.

Žiadame úpravu štúdia na filozofickej fakulte, aby chystaným novým poriadkom štúdium nijakým spôsobom nebolo predlžované, aby pri štátnych zkúškach bral sa zreteľ na prácu kandidátov v semináriu už vykonanú a aby látka bola na zkúšky rozdelená tak, aby časť absolvovaná bola postupne definitívne.

Žiadame, aby nemčina, nevyhnutná ako pre vedeckého bádateľa, tak pre praktický život, zavedená bola na stredné školy ako predmet povinný.

Žiadame revíziu starých nostrifikovaných diplomov profesorských.

Žiadame, aby odteraz zásadne neboly nostrifikované diplomy, nadobudnuté na vysokých školách, na ktorých výchova smeruje proti našej republike. (Výkřiky.)

Práve prišiel som k najpálčivejšej otázke nášho školstva. Je rečené, že Slovensko hospodársky vydáva málo. Prajem našej vláde a pánu ministrovi financií, aby so Slovenskom v hospodárskych ohľadoch boli čo najspokojenejší. K tomu ale potrebujeme, aby mali sme pre Slovensko vhodný pracujúci dorast inženiersky. (Tak je!) Je to zásluhou Michala Ursiniho, dekana technickej vysokej školy v Brne, ktorý túto otázku vysoko drží na dennom poriadku, a musíme vám povedať, vysokoctená snemovňa, že my Slováci túto snahu si osvojujeme, osvojujeme si ju v záujme povznesenia nášho priemyslu a nášho hospodárstva vôbec. (Tak je!)

Keď máme meliorovať, rieky regulovať, keď máme povzniesť remeslá, naše hospodárstvo, nutne musíme mať zdatných ľudí. Je pravda, naší chlapci chodia do Brna a Prahy, veď sa im tu nedarí zle. Sú tu konečne ako doma. Prof. dr Michal Ursini, veľmi trefne poznamenal, že škola v meste znamená nesmierne veľa, preto že z okolia žiaci môžu chodiť do Brna. Z 1500 chodilo 500 poslucháčov rovno domov. Práve preto, že slovenské študentstvo je hmotne biedne postavené, prajeme si slovenskú techniku, a myslím, že najvhodnejším miestom sú Košice, poneváč staly sa jednoducho okresným mestom. A Košice treba pozdvihnúť a sú najvhodnejším miestom, aby na východe postavili sme svoju stráž v národnom a národohospodárskom ohľade.

Tu môže byť námietka, že technických vysokých škôl je dosť. Ale pozrite Nemcov! Tí majú 2 vysoké školy technické. Dajte jednu nám, Slovákom. Čo je na tom ťažkého? Nemcom postačiť môže jedna technika, budú mať na nej dosť žiactva. Keď budú mať viac žiactva, dajme im viac profesorov a rozšírme im budovy. Ale jednu techniku dajte nám, Slovákom. Slováci si toho žiadajú, a ja som presvedčený, že Slovensko nútené bude hospodársky na tom stáť. Netreba stavať nové objekty, ale je možné ich preložiť do tej časti republiky, kde je toho treba.

Ešte v kultúrnych veciach, keď je reč o investíciach a keď dr Karol Kramář včera tak vzácne poukázal k významu kultúrnej stránky spisovateľskej a umenia v našom politickom a štátnom živote, vyzdvihujeme ju preto, že potrebujeme, aby naše slovenské umenie bolo čím viac podporované a žiadame, aby prestala tá anomália, že o štátnych cenách pre slovenských spisovateľov nerozhodovali by v prvom rade Slováci, aby pri rozhodovaní o štátnych cenách pre slovenských spisovateľov kompetentný bol ten či onen, lež aby kompetentný bol Spolok slovenských spisovateľov a slovenských umelcov a Matica slovenská, poneváč to sú fóra, ktoré veľmi dobre vedia hodnotiť, čo je v slovenskej spisbe a umení vhodné či nevhodné, dovedú to lepšie oceniť ako niektorý pán profesor z fakulty univerzity Komenského.

Vážená snemovňa! Dochádzame k žeravej otázke Slovenska: Nemáme možnosť vôbec túto vec na široko rozložiť, práve vzhľadom na váš parlamentný poriadok musíme tieto veci len sypať, predkladať na stôl vzdor tomu, že by som rád bol rozpovedal, nie rekriminoval, ale presvedčil predovšetkým o tom, že prvým problémom tejto republiky je nie problém nemecko-český, ale česko-slovenský! A to vám poviem, prečo. Preto, poneváč kým táto republika bude stáť, kostrou tejto republiky budú v prvom rade Česi a Slováci! Toto musíme si chápať. Keď prijdeme do krízy, musíme plece o plece stáť, a prosím, vzhľadom na tento vysoký štátny záujem, je na čase, aby slovenské otázky dostaly sa do popredia, žeby neboly zakopané, lebo potom sa zbahnatia a že mali by sme priležitosť vidieť, že vy, bratia Česi, stále hľadíte na túto otázku, že ju nenecháte ad acta, a tak stane sa žriedlom všelijakých bacilov. Preto obraciam sa ako k českej politickej, tak aj českej tlačovej verejnosti: Hľaďte na slovenskú otázku ako na kardinálnu otázku tohoto štátu. Keď vy vidíte tie nesrovnalosti na Slovensku, keď počujete trpké slová, nevykladajte si to hneď po najhoršej stránke. Kritika niekedy prejde do trpkosti, niekedy má ráz až jedovatý osten, ale preto, poneváč všetko ponecháva sa tomu stranníckemu boju politických strán. Ja opätujem: nedovediem pochopiť strannícky boj, zvlášte keď ide o výstavbu nášho štátu. Já by som pochopil, keby sme túto republiku mali 200 rokov, ale keď vieme, že sme niekoľko rokov v práci za vybudovanie tejto republiky, to ja vám poviem úprimne, vysokoctená snemovňa, ja v tých ťažkých bojoch, v tých osobných i v tých stranníckych bojoch nevidím tu najvážnejšiu prácu a nevidím, žeby tieto boje a žeby táto práca mala na zreteli to naj vyššie: salus rei publicae suprema lex esto, a preto ja vás žiadam a prosím o to českú verejnosť politickú i tlačovú: Zaujímajte sa o slovenský problém, tento problém nesmie zostať stranou, a obraciam sa aj k Slovákom poslancom. My tú slovenskú otázku nemôžeme si o sebe zariadiť, my musíme dať hlavy dovedna, vy českí naší bratia, buďte nám k tomu nápomocní, vy máte politickú rutinu, vy viete veľmi dobre, že hospodárske a politické otázky ťažko sa riešia a pochopte to; ja viem, že musíme sa o tom spolu radiť. Najlepšie by bolo, keby mali sme spoločný politický klub, ale keď sme v tých stranách, reklamujeme tie výhody, ktoré nám strany dávajú. Musíme spolupracovať, vieme, že je to našou povinnosťou, aby sme my Slováci našli spoločnú platformu. Musíme žiadať Slovákov, i vás, vysokoctení kolegovia českí, pochopte, že slovenský problém musí sa rozriešiť, a my ho nerozriešime roztrieštením. Je nešťastím života, že je toľko rozpoltenosti, je nešťastím u vás, i tam u nás, ale keď ide o povznesenie hospodárskeho a kultúrneho stupňa celej našej republiky, táto rozpoltenosť musí ísť do pozadia a musí sa učiniť čo je najlepšie: spoločná snaha k šťastnej, požehnanej práci.

A keď je reč o slovenskej autonomii, ja som autonomista. Ja som vlastne prijal to, čo vidím, že vyrástlo z naších každodenných hospodárskych a kultúrnych potrieb. Keby bez autonomizmu všetky veci daly sa rozriešiť, ja tomu budem povďačný. Tu je úloha vaša, my vám chceme a vy nám musíte pomáhať v tom, ak chcete dokázať, že všetky hospodárske a kultúrné otázky, vysokoctení, dajú sa i bez autonomie rozriešiť. Keď ich máme rozriešiť, neponechávajme ich stranou, lebo autonomizmus čo najostrejšie vyrastie vám sám a najväčšími agitátormi stanú sa tí, ktorí nepočítajúc na hospodárske záujmy, na inú hospodársku a kultúrnu štruktúru nedbajú. Tedy, kto chce autonomizmu postaviť protiváhu, nech bez autonomizmu pre východnú časť republiky vykoná všetko, čo je treba vykonať pre hospodárske a kultúrné potreby.

Čo sa týka pittsburgskej dohody, ja v tomto ohľade považujem túto vec za vec vlastnej zdvorilosti. Vysokoctená snemovňa, čo by sa stalo, keby tú pittsburgskú dohodu dali sme do ústavnej listiny Československej republiky? Nič by sa nestalo, žiadon dualizmus, to je fixná myšlienka, že by to bol dualizmus; aký dualizmus? To je vlastne zásadné uznanie potreby decentralizácie. A za túto decentralizáciu je každý rozumný nielen slovenský, ale aj český politik. Decentralizácia je vec hospodárstva, vec kultúry, pokoja a povznesenia. Za túto ste iste, keď sa nad ňou zamyslíte, vy všetci. (Posl. Mikuláš: Správní reforma?) Áno. Správnu reformu, ale viete veľmi dobre, pán kolega, že pri správnej reforme aká to bola ťažkosť minulého roku, keď krajinské zastupiteľstvo cez celý rok bojovalo o svoj prídel. To predsa nesmie sa stať, lebo to je nepekná vec. Tomu musíte predísť. Jedným slovom: Ja sa nebojím ani v tom autonomistickom smysle, že by republike voľajaké nebezpečie hrozilo. Nie, pri dobrej vôli všetky svoje veci vyriešime a keď medzi Slovákmi a Čechmi bude jednomyseľnosť aspoň v najhlavnejších otázkach, tak budúcnosť nám kynie pekná, kynie požehnaná.

Vysokoctená snemovňa! Končím. Poukázal som na potrebu rovnomerného hospodárenia. Vyzdvihujem to a o to žiadam. Rovnomerné investície hospodárske, rovnomerné investície kultúrné. (Tak je!) Keď toto bude na Slovensku, bude spokojnosť a potom nebude treba o československej jednote stále písať. Československá jednota vyrastie sama. Ja tento problém poznám. Viem, že vyrastie z tej pôdy, ktorá pôda na to je pripravená. Slovenská inteligencia a slovenský ľud, ten nie je nejaký rebelantský. S tými treba hovoriť, o tých sa treba interesovať, a tie otázky, ktoré náš život za toľko rokov ztrpčovaly, sa rozriešia. Ja v tej úfnosti a v tej nádeji, že naša vláda ako vidím, že má tú tendenciu pracovať v tomto smere bude pracovať naďalej, rozpočet prijímam. (Potlesk.)

Místopředseda dr Lukavský (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. Polach. Dávám mu slovo.

Posl. Polach: Slavná sněmovno, není příliš zdravým zjevem, že státní rozpočet na r. 1930 projednává se s takovým zpožděním. Toto opožděné projednávání rozpočtu zabrzdilo do určité míry nezbytné vyřízení naléhavých hospodářských otázek a úkolů, které se týkají životních zájmů všeho pracujícího lidu a jež za dřívější vlády buržoasní většiny byly opomíjeny. Bylo by si jen přáti, aby podobný zjev se neopakoval, (Hluk. - Místopředseda dr Lukavský zvoní.) nejen z důvodů státních, nýbrž pro hospodářské poměry, které v poslední době se ustavičně zhoršují a jejichž důsledky mohou býti velmi škodlivé, pakliže by nebylo pochopení a pohotovosti řešiti je včasnými opatřeními a současně mírniti. Nemyslím však, že by vůle k tomu nebylo, zvláště pokud se týče naší strany, která jistě tuto snahu má a chce ji také se vším úsilím uplatniti, a to s hlediska potřeb nejširších vrstev pracujícího lidu, řídíc se při tom věcnými zájmy státu a hospodářského života, jehož výrazem je také rozpočet státní právě projednávaný.

Není to vinou strany naší, že se rozpočet projednává s takovým opožděním. Příčiny toho byly známé a byly už před forem tohoto parlamentu uvedeny. Nesmí se však zapomínati, že státní rozpočet, to jest všechny jeho miliardy a miliony, v celém svém rozsahu a v celém svém složení pocházejí jen z jednoho, a to nejhlavnějšího zdroje. Tímto zdrojem je práce, a to těžká práce milionů pilných rukou nejširších vrstev pracujícího národa a dělného lidu. Toto vědomí má naše strana a musí míti všichni ostatní, kterým leží skutečný zájem republiky a potřeby pracujícího lidu na srdci.

Bylo již konstatováno samým ministrem financí v jeho exposé, že rozsah státního rozpočtu je nejen po stránce příjmové, nýbrž i výdajové hodně tíživý. Je to pravda, kterou pociťuje nejvíce samotný lid, který je zatěžován nejen ve formě přímých, nýbrž hlavně nepřímých daní, a proto je nutno projevovati opatrnost i po stránce výdajové. Každý výdaj má sledovati nejen určitou hospodárnost a užitečnost, nýbrž - zejména hospodárnost produktivní, která dává těm nejpotřebnějším. Hospodárnost je nejen potřebná, ale musí se prováděti tak, aby byla účelná. Zatížení daňové je pro pracující lid příliš značné a zde se bude musiti státi náprava zejména v pozvolném snižování nejtíživějších daňových břemen. Jeví se proto nutným nejen udržení stability rozpočtu a jeho rovnováhy, nýbrž současně i zmenšování jeho rozsahu. Není to jistě problém jednoduchý, spíše naopak hodně složitý, ale úsilí i v tomto směru musí proniknouti.

Je nutno zdůrazniti, že složení státního rozpočtu republiky je přece jen poměrně neúměrné potřebám, které s hlediska sociálně-hospodářského jsou a jeví se naprosto nezbytnými.

Ministerstvo nár. obrany vyžaduje stále ještě vysoký náklad, úhrnem 1.715 mil., což opravdu je suma v rozpočtu značně vysoká oproti druhým ministerstvům, jako soc. péče a školství. Myslím, že by se mělo přikročiti k postupnému snižování této velké výdajové položky, zvláště když se na mezinárodním foru stále mluví o odzbrojení a zdůrazňuje se velké zatížení národů a národního jmění náklady spojenými se zbrojením. (Předsednictví se ujal předseda Malypetr.) Samotné složení státního rozpočtu neodpovídá sociálnímu složení obyvatelstva v ohledu jeho naléhavých potřeb a jeho sociálního a životního rozvoje. Dává se více tam, kde by se mělo dávati méně. Širokým vrstvám pracujícího lidu, které nejvíce přispívají k příjmům rozpočtu, nedostává se tolik zpět, kolik by nezbytně bylo třeba, zejména v poměru ke kapitalistickým vrstvám, které tvoří podstatnou menšinu nositelů státního rozpočtu, zejména v jeho daňových položkách. V tomto směru je nutná náprava. Nesmí se zapomínati, že jdeme do poměrů podstatně horších, než tomu bylo r. 1929, a že hospodářské poměry se zhoršují. To není patrno jen v tísni zemědělství samotného, nýbrž hlavně v podstatné depressi značné části hospodářského, průmyslového a obchodního života, jejíž účinky projevují se především v ohrožení životní úrovně dělníků, zaměstnanců a širokých vrstev lidových. Pokles aktivity obchodní bilance za minulý rok o 1 1/2 miliardy Kč proti r. 1928 ukazuje mimo jiné, že krise hospodářského života počíná se projevovati, a ukazuje také, ve kterých směrech hospodářských úseků se hlavně projevuje. Je to nejen u cukru, který zaznamenává pokles o 631 mil. Kč proti roku loňskému, nýbrž je to hlavně textilní průmysl, který zejména ve vývozu bavlněného, vlněného a lněného zboží zaznamenává pokles v obchodní bilanci státu okrouhle o 270 mil. Kč. Také i v jiných oborech projevuje se tento nejistý stav.

Tyto a jiné zjevy potvrzují skutečnost, že v hospodářské konjunktuře nastal pokles již koncem posledního čtvrtletí minulého roku. Je to patrno mimo jiné i ve zvýšeném počtu nezaměstnaných, takže můžeme říci, že nezaměstnanost je na stálém vzestupu. Největší počet plně nezaměstnaných, vedle zkráceně zaměstnaných, vykazuje zvláště textilní průmysl. Číslice uvedené státním statistickým úřadem jsou ve skutečnosti daleko vyšší, a to v důsledku málo rozvětvené účelně vybudované a soustředěné sítě veřejného zprostředkování práce, která by nejen takto mohla zachytiti skutečný počet nezaměstnaných, nýbrž také v podstatné části je umístiti.

Tu je nutno upozorniti se vším důrazem na to, že na péči o nezaměstnané podle dosavadního gentského systému o státním příspěvku při podporách v nezaměstnání stát vlastně ušetřil oproti letům předcházejícím. Tak od 1. dubna 1925, kdy vstoupil v platnosty gentský systém, až do roku 1928 činil státní příspěvek k podpoře v nezaměstnanosti pouze okrouhle 40 mil. Kč oproti 1.300,000.000 Kč od r. 1919 až do března 1925. Počítáme-li, že za r. 1929 činí státní úhrada na nezaměstnané něco málo přes 21 mil. Kč, pak vyplatil stát za necelých 5 roků něco přes 60 mil. Kč na podporách v nezaměstnanosti, tedy částku nepoměrně menší oproti období šesti let po převratu a založení republiky.

Je jisto, že nezaměstnanost není jen naším domácím zjevem, nýbrž že se stala mezinárodním a trvalým zjevem nynějšího světového hospodářství. V některých státech projevuje se ve větším a v jiných zase v menším měřítku. Není však jediného státu, který by v rámci svých hospodářských poměrů netrpěl nezaměstnaností. Problém nezaměstnanosti patří k nejdůležitějším problémům hospodářské a sociální politiky a hlavně politiky státní.

Není třeba zdůrazňovati, že nezaměstnanost projevuje nejbolestnější morální, fysické i sociální důsledky: podlamuje zdraví, rozvrací rodinný život, rozmnožuje úmrtnost a počet sebevražd a případů kriminálních a trestních. Nezaměstnanost způsobuje tedy největší sociální bídu se všemi škodlivými účinky a následky. Právo na práci nestalo se ještě skutečností v dnešním společenském pořádku, který je tak zařízen, že uskutečňuje spíše nedobrovolnou zahálku a znemožňuje to jediné, co tvoří životní existenci dělnické třídy, a to je práce.

Vím, že problém tento není tak jednoduchý, a proto je nutno učiniti svědomitě a urychleně všechna účelná opatření, která by podstatně mírnila smutné účinky nezaměstnanosti. Býti postižen nezaměstnaností, býti odkázán na milost a nemilost náhodě a všem účinkům tohoto sociálního zla, je přímo strašlivé.

Kapitalista se nemusí obávati následků nezaměstnanosti. Má nebo bude míti vždycky dosti, aby si svůj příjem i v nejhorších dobách zajistil. Také zemědělec jako vlastník určitého pozemku i v dobách tísnivých má aspoň nejnutnější základ své hospodářské existence. Dělník nebo zaměstnanec musí míti práci a výdělek, má-li býti živ. Zaměstnání a možnost výdělku je však za dnešních poměrů zjevem více nejistým než trvalým a toho musíme si býti všichni vědomi.