Keď ja ako laik v stave som najsť podklad ku riešeniu takejto dôležitej otázky, vtedy tak výborný odborník najde k tomu podklad docela iste; veď presne činí to len 1% celého 10 miliardového rozpočtu.

Sociálné položenie robotníctva je predmetom zvláštnej pečlivosti vlády; avšak nemožno to povedať o robotníkoch štátnych závodov v Podkarpatskej Rusi. Už vyššie som ukázal, aké horentné dôchodky má štát zo soľnej bane v Solotvine. Tedy už s hľadiska sociálneho bol by tento zisk sniesol to, aby robotníci zdržali sa dotiaľ vo službe, kým nedosiahnu dobu svojho penzionovania. To však sa nestalo. Ešte roku 1924 prepustili naraz viac ako 300 smluvných robotníkov a k prepusteniu dochádza stále; tých istých robotníkov, pokiaľ sa nevysťahovali, zames tnávajú ako robotníkov sezónnych za mzdu 24 Kč.

Tamojší rumunský a maďarský robotníci majú soľnú baňu u huby a predsa musia sa sťahovať do Belgicka a iných cudzích štátov, aby tu ako baníci zarábali si na chlieb, lebo i keď prácu dostanú doma, nie sú v stave svoju, často viacčlennú rodinu z 24 Kč uživiť, keď to nie je práca trvalá, ale len tak zvaná sezónna.

Okrem toho zákon robotníkom veľkozávodov zabezpečuje 10% podielu z čistého zisku. S úctou tážem sa pána ministra financií, či vie o tom, že tento podiel na zisku robotníkom v Solotvine vôbec nebol vyplatený? Štátné závody nie sú k tomu, aby nabývaly veľkých ziskov, ale v prvom rade sú tu k tomu, aby tamojšiemu chudobnému ľudu poskytovaly možnosti zárobku. Lebo je stavom naprosto nemožným, aby z územia, ktoré výslovne je územím banským a kde ärár rozhodne rentabilne pracuje, robotníctvo hľadalo výživu v krajinách ďalekých. Dokumentárne môžem dokázať, že intenciou starého uhorského äráru u štátnych závodov v prvom rade bolo, aby robotníkom poskytovaný bol chlieb a zabezpečené bolo i živobytie.

Avšak podobne vykázať možno z rozpočtu, že ärár má ohromné dôchodky z tabakovej režie vo výške 1.163 milionov Kč a predsa došlo k tomu, že r. 1926 veľká massa robotníkov z tabakovej továrne v Mukačeve bola prepustená a hneď potom zvýšené boly penzie, avšak zvýšených penzií nedostalo sa robotníkom, ktorých práve prepustili.

Ale ešte krikľavejším je prípad ärárnych robotníkov v Rachove a Buštine, ktorým dávajú mesačne 1·20 až 48 Kč penzie. Dostávajú síce ešte nejaké malé zaopatrenie in natura, avšak s úctou sa tážem, čo môže kúpiť z mesačných 48 Kč otec s 8 až 9 deťmi - lebo veď len títo dostávajú toľko - a čo môže kúpiť ubohá vdova z mesačnej penzie 1·20 Kč?

S úctou tážem sa, či je hodno 40 rokov pracovať v štátnom lese, aby niekto potom vo svojej starobe pre svoju 9člennú rodinu obdržal na hotovosti mesačne 48 Kč a nejakú tú naturálnu výživu?

Krv i sily utrácali títo ľudia v ťažkej ärárnej práci, a jestliže zažiadajú o povolenie k žobrote, pochodia lepšie, než keby použili tejto penzie.

Pán ministerský tajomník Semin každým rokom a pri každej príležitosti im sľubuje, že ich vec bude vyriešená, avšak po päť rokov už ani jemu neveria, ač predtým boli presvedčení, že on je ich najväčším dobrodincom. Tak vyzerá socializmus štátnych závodov, že totiž vo svojej starobe alebo v invalidite musia bedačiť tí, ktorí pre ärár nabývali veľamilionové zisky.

Parlament vyniesol jeden dobrý zákon, a to zákon č. 224/1925, ktorým upravujú sa pomery nešťastných parií, avšak i tento ku väčšej cti a chvále pomalej administrácie nie je ešte prevedený. S úctou tážem sa pána ministra financií, kedy bude táto otázka upravená, kedy budú ärárnym robotníkom dané vyššie penzie, a tážem sa celej vlády, kedy bude prevedený zákon čís. 224/1925?

Akým krásnym gestom by bolo, keby v jednom z najväčších sviatkov republiky, v deň 80. narodzenín nášho váženého prezidenta, vláda a parlament uspokojila všetky duše a každému udělily by štátné občianstvo, kto tu bol pri štátnom prevrate, keby udelily každému penziu, koho tu štátny prevrat zastihol, a keby práve zmieneným robotníckym kategóriam dostalo sa penzií zaisťujúcich ľudské živobytie, aby tieto hladové, zbedačené a k smrti odsúdené penzistské a robotnícke massy po 11 rokoch už raz opravdu mohly ho oslavovať.

Ärárni robotníci tiež vždy vďačne a šťastne spomínali by si na tento deň. Avšak my nemôžeme s úprimným srdcom oslavovať ho dotiaľ, dokiaľ ešte po 11 rokoch otvorené rany hyzdia telo republiky práve v deň 80. narodzenín hlavy štátu, ktorého knihy preplnené sú šľachetnými, sociálné i človečenské pochopenie hlásajúcimi vetami. My v tomto sviatku môžeme vzkríknuť len takto: Ave, Praesidente, morituri Te salutant!

Jednou, takže riešenie očakávajúcou otázkou republiky je, zjednanie materiálnej neodvislosti sudcom a zjednanie neodvislosti sudcovskému úradu. S najväčšou úctou klaniam sa výkonom československého sudcovského sboru a zbytočné bolo by prízvukovať, že tento šľachetný sbor preťažený je prácou a často tu a tam čítame v novinách, že nejeden sudca z prepracovania, ako sa to stalo nedávno v Brne a predtým v Bratislave, utrpel ranenie mrtvicou.

Nedostatok sudcov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi je verejne známy. Je naliehavou vecou zaistiť sudcom hmotnú neodvislosť jednak preto, aby mládež dostala chuť k tomuto životnému povolaniu, jednak preto, aby zachovaná bola sudcovská neodvislosť. Lebo odvážim sa kľudne tvrdiť, že sú prípady, kde súd nie je v stave vyniesť objektívny rozsudok, lebo podlieha takému nátlaku, ktorý odvadza ho od smeru jeho svedomia a vedomia. Ak bude treba, dokážem to dokumentárne.

Najpevnejšou oporou každého štátu a konsolidácie je neodvislý sudcovský sbor, ku ktorému každý občan musí mať takú dôveru, akú mal mlynár zo Sansousi v súde nemeckom, o ktorom bol presvedčený, že mu dá pravdu i v oči cisárovi. Neodvislý súd je mocnejšou oporou štátu ako zbrane. Najtrvalejšou pamiatkou po Napoleonovi zostane vždy Code Napoleon, trvalejšou, než sú všetky geniálné skutky, ktorými oslnil celý svet.

Školy Podkarpatskej Rusi, vynímajúc nových 200 českých škôl, sú vo stave ubohom. Maďarské elementárné školské vyučovanie vtesnané je takmer úplne do zdí školy cirkevnej a do tejto nemôže sa ktokoľvek zapísať. Zabraňuje sa zamestnávaniu dvoch alebo troch učiteľských síl, zabraňuje sa sriaďovaniu nových učebných siení a len s veľkou húževnatosťou a láskou v oči kultúre sú v stave naše cirkvi presadiť, že postaví sa nová učebná sieň a priberie sa nová učebná sila.

Nespočetnými príklady mohol by som dokazovať, že z cirkevných škôl proste vypovedúvaju deti iného náboženstva. Avšak mám pri ruke nariadenie školského oddelenia, č. 8313/1920, ktorým učiteľom povoľuje sa v niektorej cirkevnej škole vyučovať len tak, jestliže deti iného náboženstva nebudú prijímať. Škôldozorca svojím nariadením zo dňa 28. septembra 1928, čís. 1609/928, z reformátskej ľudovej školy vypovedal deti dr Petra Hápku, pravotára v Tiačeve, lebo deti sú náboženstva grécko-katolíckeho. Ajhľa, jedno vysoké školské fórum a funkcionár, povolaný k ochrane a podpore kultúry, vyháňa deti zo školy.

Je to flagrantným porušením dnes ešte platného zák. čl. XXXVIII/1868, avšak to samé vzťahuje sa i na maďarské obce náboženstva grécko-katolíckeho, v ktorých vyučovanie v maďarskom jazyku sa nepovoľuje, leda v niekoľkých hodinách v týždni, ač deti sú maďarskej národnosti a tiež ich rodičia prihlásili sa k Maďarom. Stalo sa vo Veľkej Sevljuši, že v sriadenej maďarskej elementárnej škole, keď zapísalo sa mnoho židovských a grécko-katolíckych detí, medzi rokom, v januári, zrušili štátnu školu. Rodičia, samozrejme, ostýchajú sa svoje deti zapisovať do štátnej elementárnej školy, lebo jednak obávajú sa toho, že ako stalo sa to vo Veľkej Sevljuši, v štátnej elementárnej škole, zrušený bude maďarský vyučovací jazyk a jednak nevidia zaistenú náboženskú a mravnú výchovu. Avšak vystavení sú tomu, že ich deti spievajú alebo odriekajú také veršíky, aký práve vybral som na ukážku z učebného materiálu českej školy, ktorého tendencia tvorí drsný čin, namierený proti národnosti a protiviaci sa zákonu na ochranu republiky, a to §u 14 zákona č. 50 z roku 1923, a predsa predniesli to i v Bratislave v podobe živého obrazu, kde totiž Slovák zabíja Maďara-zbojníka. Školy s maďarským vyučovacím jazykom nepovoľujú sa ani vtedy, keď žiada o to celý zastupiteľský sbor, aby v jestvujúcej už starej škole vyučované bolo v jazyku maďarskom. Jestliže však naproti tomu traja židovskí občania, ktorí majú licencie, na nátlak četníkov žiadajú o školu českú, v tomto prípade škola sriadi sa hneď a ak sú tu tri české a štyri židovské deti, hneď dostanú učiteľa, učebnú sieň, školské zariadenie a všetky potrebné náklady ku hradeniu osobných a vecných vydajov. Avšak ani proti tomu by som nemal námietok, len keby každému bolo zabezpečené, aby deti posielať mohol do takej školy, do akej chce, iba o to malo by byť postarané, aby dieťa naučilo sa i štátnemu jazyku.

Pán minister financií Engliš má pravdu, keď povedá, že je hypertrofiou, čo robí sa s českými menšinovými školami, pre ktoré stavajú sa prepychové paláce, ktoré však majú iba dvadsiatinu tých žiakov, ktorých majú staré, zchátralé školy. V obci Badaló školská budova už dávno spadla. Teraz v jednej bývalej sýpke reformátskej cirkvi vtesnané je 200 detí. Malá obec prináša veľkú hmotnú obeť a školskému referátu oferuje 100.000 Kč ku stavbe školy, ešte i prívoz materiálu z Berehova sama chce obstarať. Je to krásny priklad lásky, kultúry a obetavosti, avšak školu ešte podnes nemá, ač škola už od r. 1922 je na spadnutie. Moholby som uviesť celý rad škôl, v ktorých už od rokov sa nevyučuje alebo v ktorých od rokov sa nevyučovalo. Ešte i naše detské opatrovne, s vynímkou jednej alebo dvoch, boly zrušené.

Učiteľského ústavu nemáme, leda že by sme ním mohli nazývať kurz v Bratislave, od nás asi na 600 až 700 km vzdialený, kde po jednoročnom vyučovaní zo žiaka stane sa učiteľ. Avšak i to je nedosažiteľné, lebo na učiteľskú dráhu idú zpravidla len deti chudobnejších tried, ktoré ale nesnesú drahotu v Bratislave a útraty ďalekej cesty.

Práve teraz vyšlo nariadenie školného oddelenia pre jednotlivé školy, aby cirkevné školy postarali sa o učiteľa, lebo vraj štátnych učiteľov najpozdejšie do 30. júna z cirkevných škôl odvolajú. Zkrátka budeme tam, že maďarský naukosdelný jazyk bude síce na cirkevných školách dovolený, nebude však učiteľa ktorý mohol by vyučovať. Za to pýriť sa musí laždý minister verejného vyučovania.

Zamestnávanie učiteľa v Podkarpatskej Rusi spojené je ešte s jednou ťažkosťou, ktorá je docela špeciálna, lebo kým na Slovensku pre cirkevného učiteľa musí cirkev okrem príslušného bytu a záhrady, poťažne okrem bytného a penzijného príspevku ročných 240 Kč, zaistiť iba 1200 Kč ako základného učiteľského platu, to isté činí v Rusínsku, kde školské úrady príslušného zákona neznajú, 4908 Kč.

Ešte i naše maďarské učňovské školy zrušili, ač prevažná väčšina učňov je národnosti maďarskej, a na miesto týchto škôl sriadili učňovské školy slovenské, a mne prihodil sa prípad, že keď žiadal som od jedného žiaka, ktorý menuje sa Huszti, kvitanciu na 9 korún - pripomínam, že žiak už po rad rokov chodil do učňovskej školy - on mi na to odpovedal, že kvitanciu napísať nevie, lebo maďarsky písať nevie, naproti tomu v slovenskom jazyku, ktorému nerozumie, túto kvitanciu vystaviť nemôže. Odborných škôl nemáme; akby niekto navštevovať chcel maďarskú hospodársku školu, musel by ísť do Komárna, na 700 km vzdialeného, lebo tam je jediná odborná hospodárska škola pre jedenmilionový národ maďarský. Je zajímavé, že v republike je 934 hospodárskych ľudových škôl; z toho českých 505, slovenských 136, nemeckých 112, rusínskych 173, poľských 7, maďarská 1 a rumunská 1. Počet všetkých žiakov činí 37.264, a totiž na jednu školu pripadá 39 žiakov a na jedinú maďarskú školu 800. S istotou odvažujem sa tvrdiť, že medzi týmito 800 žiakmi niet ani jediného z Rusínska, lebo akože by mohol chodiť maloroľník z Podkarpatskej Rusi do hospodárskej školy na 700 až 800 km vzdialenej, keď to jeho hmotné pomery nesnesú.

Milionový maďarský národ má tedy toľko hospodárskych škôl, koľko ich má 12.000 Rumunov, a malý zlomek Poliakov má ich sedemkrát toľko ako Maďari. Avšak vážni a vedúci štátnici tvrdia, že maďarský národ má tu prebytok škôl.

Maďarský národ zaoberá sa vinárnictvom, poľným hospodárstvom v úzkom slova smysle, pestovaním jabĺk a tabaku. Ani pre jedno odvetvie v Podkarpatskej Rusi nemáme školy, ač snáď zo zisku 1163 milionov tabakovej réžie by možná i na to stačilo.

Keramickú odbornú školu v Užhorode zrušili; nemáme ani jedinej maďarskej odbornej kovopriemyselnej školy, ani v nižšom stupni. Máme jedinú strednú obchodnú školu, t. j. bývalá obecná škola v Mukačeve, kde pri jej odovzdaní bez podmienky vymienené bolo používanie jazyka maďarského; i občianky máme len dve na celom území.

Podobne macošsky naložené je s nami čo do škôl stredných; jediná maďarská škola je v Berehove, ktorá však len z polovice je maďarská, lebo jej druhý oddiel je rusínsky. A deti, ktoré zo vzdialeného okolia musia už ráno v päť hodín alebo ešte skoršie z domova vychádzať a až večer v 7 hodín vracajú sa domov, celé ukonané chodia so dňa na deň do školy, čo nie je div, keďže navštevovať musia preplnenú učebnú sieň, plnú špatného vzduchu pri dopoludňajšom i odpoludňajšom vyučovaní. Kým rusínske oddelenie má internát štátom podporovaný, dotiaľ maďarské oddelenie nedostalo možnosť sriadiť internát ani cestou spoločenskou.

Gymnázium v Užhorode, ktoré pred 300 rokmi sriadené bolo zo súkromnej Drugethovej základiny s rázom katolíckym a vyučovacím jazykom maďarskym a neskoršie znova vybudované bolo z katolíckeho fondu štúdijného, vláda jednoducho odnala. Tážem sa s úctou, na akom podklade? Či je tu sekularizácia alebo je tu vládna forma s komunistickým zariadením? Rok od roka márne podávané boly žiadosti o reštauráciu tohoto súkromného gymnázia.

Maďarské dievčenské školy, vynímajúc školy elementárné, ani v jednom stupni nemáme. O nedostatku vysokých škôl ani sa nezmieňujem. A predsa vláda každého roku 18 až 20 milionov utráca na ukrajinské vysoké školy a z týchto vysokých obnosov neposkytla nám ani odrobinky. My by sme sa boli spokojili s týmito ročnými obnosy a s padajúcimi školskými budovami, celými sty, ba tisícami detí bez učiteľov a vyučovania nešli by sme neistej budúcnosti v ústrety, ktorá ešte vždy nesie na sebe znamenie válečnej mentality, odvety, leda že nový pán minister kultu zažehnal by tieto ukrutné pomery.

Vzhľadom na to, čo som predniesol, a hlavne na to, že vládny režím nepoužíva ärárnych dôchodkov, vybraných daní a verejných dlhov k investíciam, hlavne k takým investíciam, ktoré pozdvihly by hospodársky život Podkarpatskej Rusi, život, ktorý je ešte v detských bačkorkách, k investíciam, ktoré dopomohly by ľudu k novým zdrojom živobytia a zárobku, a nestará sa ani o kultúrny vývoj ľudu, ani o penzionovanie penzistov ako aj prepustených bývalých úradníkov, nestará sa ani o úpravu štátneho občianstva, naproti tomu dane vymáha stupňovanou silou - z týchto dôvodov rozpočet neodhlasujem. (Potlesk.)

Místopředseda dr Lukavský (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. Rázus. Dávám mu slovo.

Posl. Rázus: Vážená snemovňa! Ako hľadím na túto rozpočtovú debatu, vidím, že má význam zjavne len akademický. Ale smysel má, nakoľko pri rozpočtovej debate nemožno síce meniť na tom, čo je na štátnom rozpočte usnesené, ale možno hovoriť o smerniciach hospodárenia do budúcnosti a o všetkých tých otázkach, ktoré týkajú sa štátu, aby sa napravilo, čo v minulosti nestalo sa vhodného.

Ja v tomto smysle ujímam sa slova, lebo myslím, že našou povinnosťou teraz je pochopiť, že v našej republike nastala v politickej situácii istá zmena. Ako badať, miesto politických otázok do popredia tisnú sa otázky hospodárske a potom otázky kultúrné, otázky osobné. S tohoto stanoviska prehovorím k rozpočtu, predovšetkým tedy so stanoviska hospodárskeho. Našou biedou v republike je, že naše hospodárstvo zlomené máme na dve čiastky, na časť historických zemí a na časť východnej časti republiky. Dva tieto komplexy doniesť do súhlasu, vyrovnať v záujmoch, je nielen otázkou politiky, ale zrovna otázkou vedy. Ja môžem povedať, že keď vidím tie boje medzi stranami, prichádza mi na myseľ, že vlastne mali by sme tuná celkom vedecky hľadieť na všetky tieto veci, a politika že mala by ísť pekne a krásne do pozadia. Pred 10 i 5 rokmi to môhlo byť inak, ale dnes to ide svojím riadnym tempom, a rozhodne badať, že v našej politike nastáva obrat, a tvrdím, že obrat k lepšiemu.

Čo sa týka rozpočtu, poznamenávam toto: Rozpočet chápem ako nejaký veľký fyzikálny aparát, ktorý rovnomerne sbiera a rovnomerne delí. V tom sbieraní zahrnuté máte otázky daňové. Keď je rovnomernosť a spravodlivosť, niet krivdy a ľudia snesú mnoho, lebo nie to bije, čo je ťažké, ale vždy to bije a nespokojnosť zapríčiňuje, z čoho kričí krivda.

Vo sbierateľskej činnosti ide o rovnomernosť, o spravodlivosť. O tomto prehovorilo sa dosť a myslím, že to bude mať svoje účinky, nakoľko berná správa a jej úradníctvo vynasnaží sa v oči ľudu pokračovať čo najvhodnejšie, a nakoľko zasa vynasnaží sa finančná sprava - ako sme počuli z expozé pána ministra financií - všetky doterajšie nedostatky odčiniť.

Teraz prejdem k dištribúčnej časti, k rozdeľovaniu tých hmotných hodnôt, ktoré sa nahromadily. Táto deľba s počiatku republiky bolo dosť ťažká. Išlo o Prahu, o historické zeme, potom o Slovensko a na koniec ide o Podkapatskú Rus. Tento postup je na oko neprirodzený, poneváč náš smysel a cit pre spravodlivosť nám diktuje: každému rovnako, každému nie zajtra, ale dnes, hneď. Vieme, že to nebolo tak ľahko možné, že tieto otázky sa hromadia a že je dosť ťažko tieto otázky ovládať. Ide len o to, aby otázke, ako hospodársky zabezpečiť historické zeme, Slovensko a Podkarpatskú Rus, bol prijateľný postup rovnomerný. Postup úplne rovnomerný nebude nikdy, lebo... (Posl. Šalát: Niekedy sa musí dlho čakať, než sa vybaví jedna záležitosť!) No áno, to je taká vec, ktorá musí sa napraviť, o tom nemôže byť oni reči. A tuná spomeniem - nechcem rekriminovať, lebo čo sa stalo, to sa neodstane - Slovensko istotne mnoho vytrpelo, žaloby Podkarpatskej Rusi sú v tomto ohľade veľmi oprávnené. Ide o to, žeby sa to, čo sa nesprávneho stalo, uznalo, a že by sme našli platformu nápravy. (Potlesk.)

Vážená snemovňa! Ja v terajšom štátnom rozpočte badám túto snahu a nespomínam tých milionov, o ktoré Slovensko a Podkarpatská Rus prišly. (Posl. Sivák: Miliárd!) Povedzme miliárd, lebo koniec-koncov tieto miliardy alebo miliony nedôjdu zpät na Slovensko. Ale s uspokojením konštatujem, zvlášť vzhľadom na isté rezorty, ktoré tam v našom rozpočte sú obsažené, keď vidím rezort ministerstva železníc alebo verejných prác, že je tuná predsa len tendencia napravovať, keď raz Slovensko dostane teraz 100 milionov na vybudovanie dráh; je to úctyhodná suma, a my Slováci sme ľudia mäkší a vieme byť vďační, keď vidíme, že je dobrá snaha, aby na Slovensko prinášal sa kapitál a tam sa investoval. (Posl. dr Ravasz: Ale keby ľudáci nekričali a nepožadovali to, tak by štát nedal 100 milionov!) Je to istotne zásluhou všetkých ľudí, ktorí sa o to zaujímali, a v tomto ohľade vďační sme a budeme vďační ľudákom, ktorí upozornili vládu na to, čo Slovensko potrebuje, lebo jedno, bratia Slováci, si musíme priznať, že starosť o naše veci musíme mať predovšetkým my Slováci sami. Iebo keď budeme čakať, že nám tu starosť prenesú naší bratia Česi, potom my im ešte dáme novú povinnosť. Českí poslanci majú dosť starostí o svoje kraje, ale o naše kraje musíme mať starosť my sami. Keď to tak bude a keď obzvlášte sami ľudáci, socialisti a agrárnici budú všetci jednomyseľní, tak som presvedčený, že v Prahe najdeme úplné porozumenie. V rámci tejto svojej reči vynasnažím sa poukázať na potrebu jednotného postupu. Nádej v lepšiu budúcnosť nestaviame len na akejsi domnienke. Ja totiž vidím nasledovne: Historické zeme v mnohom ohľade majú vybudovaný svoj hospodársky život, svoje lepšie školstvo, lepšie vybudované dráhy, silnice, my toho nemáme. Nateraz ale, čo počne priemysel v historických zemiach, keby nemal kde investovať? Ja myslím, že Vítkovické železiarne a železiarsky priemysel na Morave i v Čechách bude potrebovať, aby svoje výrobky exportoval na Slovensko, a to bude nútiť vládu a naše politické kruhy, že pekne-krásne investovať sa bude na Slovensku i na Podkarpatskej Rusi. (Výkřiky: Já myslím, že ste v tom na omylu!) Ja myslím na príklad na tú vec slovenských železníc alebo na vec ciest a silníc na Slovensku, a v tomto smysle je asi pravda, čo tvrdím, že tunajší priemysel bude potrebovať investičný priestor, teritórium, a na to bude Slovensko veľmi vhodné. My sme ľudia veľmi vďační, keď vidíme, že sa niekde stavá nejaká miestna železnica, ako Veselí-Margecany, Horná Štubňa-Košice, sme tomu radi, keď vidíme, že náš ľud má príležitosť ku práci, že neuteká do cudziny. S nami sa dá hovoriť. (Výkřiky: Zasa české firmy si budú zarábať na Slovensku a nie slovenské firmy!) Prijdem ešte k tomu, čo myslím o slovenskom priemysle. Bohužiaľ, to železo neprijde z Krompachov, ale prijde odtiaľto.

Tuná v rozpočtovej debate bola reč, hovoril o tom kolega dr Polyák, čo je veľmi vážna vec pri tom, aby to hospodárenie bolo rovnomerné, aby tá deľba, dištribúcia bola vhodná. Ministerstvá majú mať mesačné štatistické informácie o všetkých hospodárskych veciach, aby mohly mať o tom rozhodný a určitý rozhľad, a že v republike môhlo by sa do budúcnosti tak plánovať, že každá zem dostala by zo spoločných investíc a zo spoločných vecí toľko, koľko je len možné, spravodlivé a rovnomerné s ohľadom na občianstvo, s ohľadom na biedu a všelijaké veci, ktoré v tomto ohľade prijdú do povahy. Ja sa za to primlúvam, to je vec veľmi vážna. Je v tom vyjadrená túžba nás Slovákov, že si prajeme, aby štátny štatistický úrad v tomto smysle upravený bol v Prahe alebo vystavený bol štatistický úrad v Bratislave, ktorý o všetkých Slovenska sa týkajúcich veciach viedol by štatistické dáta, tedy dáta daňové, dáta o investíciach atď. (Hlasy: Na to oni nepristúpia!) To je vec veľmi vážna, a ak chceme rovnomerne hospodáriť, tak tieto štatistické výkazy musíme mať. Nám aj preto ide o tieto štatistické výkazy, aby nikde nelietala tá výtka, že na Slovensko sa dopláca. Môžem vám povedať, vážená snemovňa, že nás Slovákov to veľmi bolí. Vidíme, že sme navzájom na seba odkázaní, uprímení, a naše presvedčenie je to, že historické zeme nemohly by existovať bez Slovenska a Podkarpatskej Rusi, a tedy nikdy nečakáme to, že by sa volalo, že na Slovensko sa dopláca, a keď by sa aj doplácalo, tedy chceme vedieť, na akom základe. My potrebujeme Česko, Moravu a Sliezsko, my potrebujeme bratov Čechov a oni potrebujú nás. Túto ideologiu musíme zdvíhať, a všetko to, čo túto ideologiu kazí, musíme odstrániť. (Posl. dr Ravasz. Nech sa nám to nevytýka ako žobrákom, veď sme bratia!) Aj mne o to ide, aby tu bol dôkaz, že sa nám v tomto ohľade nemá čo vytýkať a čo spomínať. (Výkřiky.)

Vážená snemovňa! Keď ide o dobrý rozpočet, keď ide o to, že by to hospodárenie bolo rovnomerné, tak aspoň v krátkosti musím sa dotknúť otázok hospodárskych a kultúrnych, tedy otázok s ohľadom predovšetkým na Slovensko. Otázka roľnícka. V čom je roľnícky stav, počuli sme reč kol. Černého, agrárneho poslanca. Tá reč bola správna, tá reč mala svoju podstatu a svoj veľký význam. Ja musím tu povedať tak, že slovenská národná vec je úzko spiata s budúcnosťou slovenského sedliaka. Keď hovoríme o tom, ako bude Slovensko prosperovať, tak predovšetkým musíme sa pýtať, čo bude so slovenským roľníkom a sedliakom. Je pravda, že tam je fabrika, je pravda, že ten robotník je môj brat, ale slovenský hospodársky život, najmä po tom, čo stalo sa so slovenským priemyslom, leží svojou váhou dnes predovšetkým na roľníctve. A v čom je roľník dnes, to veľmi dobre viete. Kríza roľnícka veľkou váhou leží na roľníckom stave a musia sa hľadať prostriedky túto krízu odčiniť. A len v krátkosti chcem poznamenať, že túto krízu roľnickeho stavu odčiniť možno len tak, keď jedine colnou ochranou sa spraví, čo sa dá, a keď vytvorí sa intenzívné hospodárenie na Slovensku. (Posl. Šalát: Nech si bratia Česi prečítajú váš román "Svety", a potom budú vedieť, čo robí sa na Slovensku!)

Ja som za to povďačný, čo hovoríte, pane kolega, lebo skutočne v tých knižkách usiloval som sa zachytiť ten smutný stav, v ktorom nachádza sa slovenské roľníctvo. Vážená snemovňa! Slovenský roľník potrebuje ochrany, ale potrebuje tiež výchovy. Slovenský roľník potrebuje úveru, a to úveru v pravý čas. Nakoľko je môj čas obmedzený, žiaľ bohu, nemôžem sa rozhovoriť o týchto otázkach, len v krátkosti poukážem vám na to, akým ťažkostiam vystavený je náš roľnícky ľud, ktorý tej ochrany až dosiaľ mal veľmi málo.

Náš ľud potrebuje predovšetkým úver. Dosiaľ nemá úver alebo úver ten je veľmi biedny. Ráčte si predstaviť, že ako je to a prečo je to, že roľnícke produkty tak upadly a zvlášte na Slovensku. A tu musím vám, kolegovia agrárnici, úprimne poukázať na to, že stav slovenského roľníka je úplne odlišný od stavu roľníka vášho. Jednak preto, lebo hospodársky stav roľníctva u vás je vyspelý, priznajme si to na čisto, viete intenzívnejšie hospodáriť, máte viac odborných škôl, máte bližšie svoje odbytiská, nebijú vás tarify, tak potom hoci cítite tiež veľkú krízu, ktorá nastáva, ja to uznávam, ale váš brat, náš ľud na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, nakoľko je od odbytiska ešte ďalej, nakoľko on musí lifrovať svoje produkty do Mor. Ostravy, do Prahy, Liberca atď., tak on o toľko je v ťažšom postavení, súťažiť potom už nemôže a výsledok je ten, že roľnícke obyvateľstvo na Slovensku je v úpadku o mnoho väčšom ako vy tuná a tú krízu, ktorú vy cítite tuná, tú cítil roľnícky ľud na Slovensku už asi od r. 1922.

Povedám vám, vážená snemovňa, že prečo roľnícke občianstvo hospodársky upadá. Predovšetkým príčinou toho je medziobchod. Ten medziobchod je hrozný. Vezmime takú Trnavu. V Trnave vyviezlo sa do roka asi 8000 vozňov obilia. Kým nebola pozemková reforma, tak toto obilie šlo rovno na stanicu. Statkári na burzách predali obilie a to šlo rovno na stanicu. Teraz toto obilie sváža sa z toho okolia, sedliaci musia isť so svojími produkty 15 až 20 km, a tí ľudia, ktorí zaoberajú sa medziobchodom, nechajú týchto sedliakov čakať, ale sedliak musí predať obilie, keď potrebuje peniaze. Obchodníci ho však nechajú čakať do večera a potom srazia cenu a vyplatia mu peniaze. A teraz prijde práca na burzách, tá je nekontrolovaná. Medziobchodníci idú na burzu a človek, ktorý nemá groša ani na 2 či 3 vozy obilia, podá tam nabídku na 10 či 15 vozov obilia, a tak prijde jeden, druhý, tretí, prijde ich desať a koniec je ten, že na burze naraz je shon a obilie letí dolu. Tento medziobchod treba zamedziť. Nie je predsa možné, žeby každý obchodoval, i keď nemá kapitál a nie je vážnym obchodníkom, na účet širokých vrstiev nášho roľníckeho obyvateľstva. Veď ho týmto okráda, a preto štát musí toto obyvateľstvo chrániť. Keď je raz kríza, musíme to chápať, a naše roľníctvo, ktoré je základom tohoto štátu, musíme chrániť tým spôsobom, že ho vytrhneme z rúk toho medziobchodu. (Výborne!)

Spomeniem len krátko, akým spôsobom si to predstavujem. Sedliakovi musíme dať úver, a to úver v pravý čas. Štát musí najsť prostriedky na ten t. zv. zelený úver, nech ten zelený úver ide hoci prostredníctvom tých roľníckych záložieň, alebo nech ide prostredníctvom roľníckych družstiev. Ale tieto inštitúcie, neberte mi to za zlé, ak chceme pomôcť roľníckemu ľudu, treba odpolitizovať. To sú inštitúcie štátné, a keď chceme prostredníctvom štátu roľníctvu pomáhať, nesmieme hľadieť na to, či ono je prívržencom tej či onej strany, (Potlesk.) musíme tú vec vziať tak, že roľník je roľník, a keď štát považuje roľníka ako pilier štátu, že mu patrí podpora, či má presvedčenie také či inaké, len keď je štátu verný. A nemáte vernejšieho občana, ako je práve roľník, a slovenské roľníctvo tomuto štátu je opravdu oddané. To nebude robiť revolty, to je spokojný element, ktorý nesmierne mnoho prinášal, ale poneváč je tak trpelivý, elementom schopným ho robí tá okolnosť, že snáša všetko, čo snášať musí už od r. 1922.