Z tohoto rozpočtu ani odborník nie je v stave znázorniť si spoľahlivý obrázok o gazdovaní na štátnych statkoch obrovskej ceny, podrobených plnomocnej správe generálneho lesného riaditeľstva, nehovoriac ani o tom, že by členovia zákonodarstva, ktorí po stránke lesníckej zväčša sú laici, mohli posudzovať hospodárenie tejto inštitúcie, pracujúcej s rozpočtom skoro 800 milionov Kč.
Avšak možno, že do určitej miery i toto bolo intenciou plnomocného generálneho riaditeľstva. V bývalom uhorskom rozpočte ročné náklady štátneho lesného hospodárstva zaradené boly ohľadom každého lesného riaditeľstva zvlášte vo štyroch "rubrikách", a to: v rubrike osobných pôžitkov detailne v 7 podrubrikách, v rubrike vecných nákladov detailne v 6 podrubrikách, v rubrike závodných a hospodárskych vydajov detailne v 9 podrubrikách a verejné bremená detailne vo 2 podrubrikách.
S týmto rozvrhnutím úplne shoduje sa rozpočtový preliminár starého rakúskeho a tiež pruského štátneho lesného hospodárstva. Podobnou podrobnosťou zaradené sú i položky príjmové.
Z takýchto podrobných rozpočtov, ktoré jedine vyhovujú ústavnej kontrole, každý poslanec môže si učiniť jasný obrázok o hospodárení v štátných lesoch, o ich účelnej a odbornej správe. A naopak, tiež správa štátnych lesov viazaná je rámcom podrobného rozpočtu, lebo pri každom svojom rozhodovaní podrobená je čo najúčinnejšej ústavnej kontrole.
Naproti tomu generálné riaditeľstvo naších štátnych lesov svoje výdavky, asi 800 milionov Kč, zaraďuje úhrnom do 4 rubrik, a to bez akéhokoľvek detailovania v rozpočte.
A tak je tomu tiež pri zaradení príjmových položiek. Stačí, keď parlament vie o tomto 800 milionovom hospodárení toľko, čo generálné riaditeľstvo pokladalo za nutné vo svojej rozpočtovej zpráve na r. 1930 tiež zvlášte sdeliť, že vraj "Odbyt piva je dobrý".
V prvých rokoch po utvorení tohoto štátu rozpočet štátneho lesného hospodárstva bol vhodne a príslušnou podrobnosťou sostavený ešte podľa zmienených a osvedčených vzorov cudzozemských. Dnešná nová éra však ku svojím vlastným cieľom pokladá za účelnejšie pracovať bez akýchkoľvek detailov, proste ohromnými paušálnymi ciframi, lebo tým jej situácia ako v oči parlamentu, tak aj v oči štátnemu účetnému kontrolnému úradu je veľmi usnadnená. Lebo ináč nemohly by na pr. z obnosov, určených pre reguláciu riek, sriaďovať sa tenisové kurty, ani z obnosov určených pre úpravu lesných ciest budovať myslivecké budovy a iné myslivecké zariadenia "v revíroch vyhradených pre ministerstvo".
Pod položkou "Ostatní výdaje" ako pod širokým kepienkom možno ukryť veľa rôznych vecí.
Naprosto odpovedá a dôstojne doplňuje tento rozpočet, ktorý odporuje všetkým zásadám moderného štátneho účtovníctva a znemožňuje akúkoľvek ústavnú kontrolu, ročná účtovná závierka generálneho lesného riaditeľstva. Z tej "bilancie", ktorú lesné generálné riaditeľstvo predložilo zákonodarstvu na miesto "účtovnej závierky", požadovanej zákonom o štátnom účtovnícte, z tej veru ani ten najvýtečnejší ochodný znalec nebude môcť presne zistiť výsledky hospodárenia generálneho riaditeľstva a následkom toho nebude môcť ani svedomite posúdiť odbornosť a účelnosť hospodárenia, prevádzaného na štátnych statkoch a úsporné a jedine zákonným účelom odpovedajúce používanie výdavkov. Lebo snadnejšie je v kope sena najsť špendlík, než z tejto "bilancie" zjistiť, koľko z týchto 800 milionov Kč použité bolo v hlavnejšich položkách pre väčšie a dôležitejšie účely.
Ostatne táto celá "bilancia" generálneho riaditeľstva lesných statkov pripomína mi povestnú bilanciu nebohej "Moravsko - sliezskej banky", ktorá koncom r. 1920 vykazovala obrovskú majetkovú podstatu, svojích účastinárov a hlavne svojích veriteľov navnadila bohatými dividendami a tri mesiace na to urobila bankrot s pasívou 160 mil. Kč.
Pri takomto gavalierskom a zastieranom účtovaní zamozrejme bude veľmi nesnadné posúdit tiež reálnosť čistého výnosu, vykázaného generálnym riaditeľstvom, zvlášte po tej stránke, či tento vykázaný čistý výnos je v pomere s nákladmi vynaloženými a či toto imanie, reprezentujúce obrovskú cenu - lesy, zemedelské statky, kamenolomy, rybné hospodárstva, liehovary, pivovary atď. - pri "zobchodnenej a zracionalizovanej" správe generálneho lesného riaditeľstva vynáša úroky odpovedajúce tomuto miliardovému kapitálu, ktoré docieľujú sa v súkromnom hospodárení.
Do akej miery zovšeobecnel tento názor v kruhoch odborných, ohľadom toho veľmi charakteristická je tajomnícka zpráva, prednesená dňa 21. apríla minulého roku na valnom shromáždení "Carpathie" v Bratislave. Výročná úradná zpráva tejto korporácie, udávajúcej na Slovensku smer exploatácie a obchodu s drevom, zabývajúc sa s činnosťou generálneho lesného riaditeľstva, uvádza medzi iným i toto:
"Čo do verejnosti sa dostane, to sú iba suché cifry, ktoré v ostatnom cifernom mori ministerstva zemedelstva proste zmiznú. Tie ditiramby, v ktorých sa povedá, že štátné lesy a zemedelské statky vynášajú ročne toľko a toľko milionov čistého dôchodku, sami o sebe vyznievajú síce veľmi krásne, avšak pre drevárskeho odborníka nestačia. Veď je jasné, že štát, ako najväčší majiteľ lesov v republike, následkom konjunktúry posledných rokov dosiahol vyššieho zisku a tedy i vyššieho dôchodku. Avšak odborník chce vedieť viac. Predovšetkým schádza tu náležitá priehľadnosť "bilancie", t. j. účtu ziskov generálneho lesného riaditeľstva aspoň potiaľ, že širokú verejnosť neinformuje o tom, že jednotlivé lesné riaditeľstvá oddelene koľko dreva, akého výberu a kvality produkovaly a koľko činil výrobný náklad? Až po srovnaní predajných cien, docielených pri zpeňažení jednotlivých výberov a udaných verejnosti mohla by docielená byť zo zisku alebo ztraty, zistenej pri jednotlivých výberoch, čistá predstava o cene, rešp. odbornej hodnote štátnej lesnej správy.
Generálné riaditeľstvo štátnych lesov má tedy možnosť uverejnením horejších dát dokázať, že správa štátnych lesov obstojí v oči každej kritike. Avšak ostatne žijeme v demokratickom štáte a plným právom požadovať môžeme o sdelenie týchto dát tým väčšmi, lebo výsledky tieto môžu mať či už v pozitívnom a či v negatívnom smere podstatný vliv na celý štátny rozpočet. Dotiaľ však, kým riaditeľstvo nebude pokladať za nutné tieto dáta uverejniť, odborné kruhy pri posudzovaní toho tvrdenia generálneho riaditeľstva, že lesy vo štátnej správe sú výnosnejšie, budú nútené opierať sa o nedostatočné úradné a tendenciózne poloúradné udaje."
V nasledujúcom budeme sa tedy zabývať s otázkou lepšej, vraj, výnosnosti podľa týchto nedostatočných dát.
R. 1928 v štátnych lesoch produkované boly tieto množstvá dreva: Na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi 966.590 kub. metrov dreva tvrdého, 1,118.250 kub. metrov dreva mäkkého. V zemiach historických 87.180 kub. metrov dreva tvrdého, 583.590 kub. metrov dreva mäkkého. Úhrnom 1,053.770 kub. metrov dreva tvrdého a 1,701.840 kub. metrov dreva mäkkého. Celá produkcia dreva r. 1928 činila 2,755.610 kub. metrov.
Celý výnos všetkých štátnych lesov a statkov - v to počítajúc tedy asi 142.000 ha, t. j. 250.000 kat. jutár zemedelského statku, ďalej 11.000 ha rybníkov - podľa úradnej štatistickej ročenky r. 1928 činil úhrnom 51,476.748 Kč.
Všetky príjmy štátnych lesov a statkov r. 1928 činily 676,915.100 Kč, všetky ich výdavky však 623,543.510 Kč. Z toho vysvitá, že z rozpočtu vynechaný bol výnos zemedelských statkov v rozmere 142.000 ha. Vyššie udané množstvo dreva 2,755.000 kub. metrov vynieslo okrúhle 52 miliony Kč, a tedy v cene počítanej na kmeni 18·87 Kč z kubického metra.
Ak berieme však na zreteľ okolnosť, že i táto 142.000 hektárová plocha zemedelského statku musela mať značný výnos, musíme tedy konštatovať, že horejší obnos je výnosem veľmi ubohým.
Jestliže výsledok ten srovnáme s hospodárskymi výsledky 7 bývalých uh. kráľ. lesných riaditeľstiev, ktoré po štátnom prevrate dostali sa do majetku republiky, získame tento obrázok. Poznamenávam, že základom porovnania vzal som udaje z r. 1913, ako udaje posledného normálneho hospodárskeho roku.
Podľa týchto udajov produkcia dreva r. 1913 u zmienených 7 lesných riaditeľstiev činila úhrnom 1,592.768 kub. metrov a čistý výnos z toho bol 3,898.000 zlatých korún.
Jestliže však berieme zreteľ tiež na okolnosť, že z vykázaného čistého výnosu 52,000.000 Kč v pomere množstva ceny všetkého produkovaného dreva pripadá v 23,000.000 Kč na zeme historické, a tedy len asi 30,000.000 Kč považovať možno za výnos štátnych lesov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, vtedy tuná z jedného kub. metra docielená kmeňová cena činí 14·30 Kč, čo je o 10 Kč menej ako kamerálnym hospodárstvom docielený výsledok r. 1913 a odpovedá to 41% dôchodkovému úbytku v neprospech dnešného režímu.
Týmto faktom rozptylujú sa bájky, rozširované dôsledne o skvelej výnosnosti štátnych lesov a statkov. Lebo ak takto vnikneme do podstaty veci, nevdojak musíme dôjsť ku konštatovaniu, že pri terajšej domácej správe nezabezpečia štátnej pokladni väčšie dôchodky, ale veľa peňazí prehospodária.
Takýto prejav učinilo najpríslušnejšie fórum producentov dreva na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi - a to vo forme oficiálnej o hospodárení generálneho riaditeľstva štátnych lesov a statkov. Nemôžete nám tedy vytýkať, že vedení sme politickou nenávisťou a predpojatosťou, jestliže dnešnú zprávu najdôležitejších statkov a životných zdrojov odvekého obyvateľstva podrobujeme zobrubnej kritike, a to tým menej, keďže lesy nie sú exkluzívnym vlastníctvom dnešnej generácie, ale udržovať ich treba tiež pre pokolenia pozdejšie, a tedy treba ich spravovať konzervatívne i pre budúce časy.
Žiaľ však, dnešná správa štátnych lesov v naších lesoch gazduje tak, ako mocný dobývateľ v koloniách. Na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi už odo dávna boly veľmi rozsiahle štátné lesy, všetky tieto lesy spravované boly vzorne, s akousi zdedenou láskou a dľa verejného vedomia rentovaly sa čo najlepšie. Boly tu tedy tie storočné základy, na ktorých bolo treba len proste ďalej stavať, a v osvedčenom hospodárení ďalej pokračovať a toto hospodárenie postupne priviesť k racionálnemu vývoju.
Avšak i na poli lesníctva prvým úkolom bolo starých, osvedčených a následkom storočných tradícií so svojím povolaním takmer srastlých úradníkov prepustiť. Toto hospodárenie podobá sa k počínaniu si márnotratného a ľahkomyseľného dediča, ktorý nenádále zdedil bohaté statky. "Národný Denník", ku charakterizovaniu tohoto hospodárenia čo do pomerov na Slovensku, v istom svojom článku konštatoval, že posledné desaťročie pre lesné hospodárstvo na Slovensku znamená väčšiu pohromu, než bola celá svetová vojna. Nuž a čo máme k tomu povedať my, ubohí ľudia z Rusínska?
Lebo veď i praobyvateľstvo samo sotva vedelo o tom, v akom koloniálnom duchu spravujú pražskí páni štátné lesy na Podkarpatskej Rusi a do akej miery toto hospodárstvo i dnes ohrožuje ešte celý hospodársky život a tým existenciu ľudu Podkarpatskej Rusi. Veď ani odborníci neboli ešte úplne informovaní o tých plánoch, ktoré zvlášte v prvých rokoch nášho oslobodenia osnované boly v Prahe straniva odpredaja a tým i vykynoženia naších lesov.
Už r. 1921 nepríslušný, avšak tým vlivnejší záujem prostredníctvom Moravsko-sliezskej banky učinila oferta ministrestvu zemedelstva na odkúpenie všetkého dreva zo štátnych lesov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi na 20 rokov, v úhrnnom množstve 20 až 30 milionov kub. metrov. Banka tá, ako známo, do roka potom zkrachovala s pasívou asi 160 milionov Kč. Aká obrovská ztrata a škoda bola by postihla štát, keby tento obchod bol sa realizoval.
Pred týmto krachom chceli záujemci tejto banke nejakým spôsobom pomôcť, r. 1922 odpredali jej tedy všetkú produkciu dreva štátnych lesov v Podkarpatskej Rusi, asi 220.000 kub. metrov dreva mäkkého, avšak banku ani tak nebolo možno zachrániť, predsa len zkrachovala. Rusínsko pri tom obškúrnom obchode utrpelo škodu najmenej 8 milionov Kč.
Potom zasa americká firma Bertron Grimson, za ktorou samozrejme stáli zasa len vážni, či lepšie rečeno vlivní politikovia, učinila ministerstvu zemedelstva návrh, dľa ktorého ochotná by bola zakúpiť ročnú produkciu dreva v Podkarpatskej Rusi, v úhrne 1 1/2 milionov kub. metrov ročne, na dobu 30 rokov, za jednotnú cenu, vopred na 15 rokov stanovenú, ktorá po dobu týchto 15 rokov nemohla by byť zmenená. Podľa smluvy americké konzorcium zaviazalo sa, že všetky zásoby mäkkého dreva, exploatované štátom vo štátnych lesoch marmarošských, prejímať bude viazané v plťách vo Veľkom Bočkove, na nábreží Tisy, za jednotnú cenu 61·40 Kč za kub. meter. Táto jednotná cena nemohla byť v prvých 15 smluvných rokoch zmenená.
Proti tejto jednotnej cene ponúkaly sa vo veľkých verejných dražbách, konaných ročne z jara, za to isté drevo a takže na nábreží Tisy vo Veľkom Bočkove, za kub. meter, tieto priemerné ceny: R. 1924 105 Kč, tedy o 70% viac, r. 1925 110 Kč, r. 1926 114 Kč, r. 1927 140 Kč a r. 1928 175 Kč. Rozdiel tedy činí od 42 Kč až do 114 Kč, čo v procentoch vyjádrené činí 70 až 187%, čo znamená, že keby k tamtej smluve bolo došlo, že štát na mäkkom dreve, odpredanom ročne v množstve asi 200.000 kub. metrov, už v prvých 5 rokoch smluvy bol by utrpel škodu viac ako 67 milionov Kč.
Novou etapou umiestenia kapitálu, avšak hlavne umiestenia jednotlivých vlivných politikov, bol odpredaj alebo nájom Schönbornovho veľkostatku, lebo veď verejnosť v Podkarpatskej Rusi ešte ani podnes nie je informovaná, či v tomto prípade došlo k predaju a či k prenájmu. O tejto veci ostatne príslušní činitelia tiež informovali verejnosť rozlične. To je známe, že pozemkový úrad tento veľkostatok, vo výmere asi 200.000 kat. jutár, podľa zákona o pozemkovej reforme zabral, avšak potom nevedel, čo s ním. V tej dobe prišly návrhy od francúzskej skupiny Bignon, ktorá veľkostatok prevziať chcela s francúzskym a švajčiarskym kapitálom.
A tu začínajú potom nejasné detaily tohoto obchodu, ktoré verejnosti docela nie sú známe.
V tejto veci totiž predseda pozemkového úradu Voženílek v rozpočtovom výbore senátu dňa 9. novembra 1928 sám uznal, že "v tejto záležitosti je ešte mnoho neobjasnených vecí, ba vyskytol sa i názor, že pozemkový úrad postupoval ľahkomyseľne a nedbale". V ďalšej svojej odpovedi potom prehlásil, že poneváč nebolo možno najsť iného východiska, "po zdlhavom pojednávaní uzavreli kúpné smluvy, podľa ktorých Latorica zakúpi imanie Schönborn-Buchheima; avšak celý komplex i naďalej zostane v záboru štátu." Prejavil ďalej, že spoločnosť uzavrela smluvu na 40 rokov, aby zabezpečiť mohla svoj stomilionový program.
Podľa môjho názoru niet právnika, ktorý z oficielného prejavu plnomocného presedu pozemkového úradu mohol by naprostou istotou zistiť, či štát Schönbornov veľkostatok Latorici odpredal a či len prenajal. Plné znenie smluvy nebolo sdelené ani parlamentu, ani verejnosti, a príslušné kruhy túto smluvu lepšie zatajujú, ako generálny štáb svoje mobilizačné plány.
Avšak hneď možno konštatovať, že Latorica úč. spol. túto smluvu, tak ako je osnovaná, nedodrží, lebo z príčin finančných a hospodárskych ju ani dodržať nemôže. Latorica je totiž naprosto pravidelnou komanditnou spoločnosťou, ktorej bankári a akcionári svoje peniaze neprinášajú do Podkarpatskej Rusi ani zo sympatie k Podkarpatskej Rusi, ani v prospech vyšších verejnohospodárskych záujmov. Na záujmy lesného a verejného hospodárstva budú brať zreteľ len podružne a len vtedy, jestliže týmto nebudú rušené ich - výlučne finančné - záujmy.
Je známou vecou, že štátné lesy v Podkarpatskej Rusi vo veľa prípadoch sú v službách záujmov stranníckych. Stačí poukázať na prejav učinený v tejto veci posl. Hrušovským a na jeho článok uverejnený v "Českom Slove" dňa 8. novembra m. r., v ktorom prehlašuje, že "Podkarpatská Rus je pašalíkom agrárnej strany", a na podrobné memorandum posl. Nečasa, podané dňa 28. júna m. r. min. predsedovi Udržalovia na jeho posledné rozšírené vydanie, v ktorom takmer juridicky dokazuje hospodárenie agrárnej strany v štátnych lesoch v Podkarpatskej Rusi. Toto memorandum ostatne udáva také konkrétné veci, že i sám pán min. predseda Udržal vyslovil nutnosť, aby nariadené bolo prísné šetrenie, čo pánu posl. Nečasovi aj prisľúbil. Zvedave očakávame výsledky tohoto šetrenia, ač znajúc priebeh takýchto šetrení, nesľubujeme si od neho nejakého výsledku.
Uznávam, že lesné riadiateľstvo učinilo značné investície v lesoch Podkarpatskej Rusi, je len otázkou, či tieto investície vyhovujú výpočtom reálneho obchodníka, či sú v pomere so zvýšeným dôchodkom od nich očakávaným a či vynesú amortizačné čiastky i úroky investovaného kapitálu. Luxusné zariadenia, prepychové a preplatené investície nemôže pravý reálny a kalkulujúci obchodník podnikať.
Ak podívame sa na výnos štátneho hospodárenia, spatríme, že toto nedosiahne ani výnosu súkromného, špatne vedeného hospodárenia. Ak ve zmeme za podklad len výnos zemedelského statku tých 142.000 ha, t. j. 250.000 kat. jutár a ak predpokladáme, že statok ten má taký výnos, ktorý berú za podklad finančné riaditeľstvá v Podkarpatskej Rusi pri statkoch maloroľníkov s planšou pôdou, vtedy obdržíme veľmi smutný obrázok. Vezmime za príklad zmienenú už obec Nevetlenfalu, kde za čistý výnos jedného kat. jutra počíta sa 700 Kč a z tohoto vyrubuje sa daň dôchodková. Podľa tohoto odhadu 250.000 kat. jutár muselo by vynášať úhrnom 175 milionov Kč. Či zemedelské a lesné statky vynašajú toľko? Ani polovicu!
Avšak hľaďme na vec s iného stanoviska. Ärár v Podkarpatskej Rusi má lesné statky a horské pasienky vo výmere 637.000 kat. jutár. Jestliže cenu za katastrálné jutro i so zariadením odhadujeme len na 2000 Kč, i vtedy činí ich cena jednu miliardu a 274 milionov Kč. Ak predpokladáme len 5%ný výnos z tohoto kapitálu, už to činí 63 milionov; nuž ale súkromný podnik s takýmto výnosom by sa neuspokojil; veď z toho musí platiť ešte značné dane, verejné bremená a poplatky, nehovoriac ani o exploatačných povoleniach a tarifálnych rozdieloch.
A predsa ärár zamýšľa zakupovať nové lesné statky od súkromníkov a k tomu účelu na tento rok preliminoval 280 milionov Kč. Nuž, či to nie je zbytočné? Veď jestliže vezmeme len úroky tohoto obrovského obnosu a verejné dlhy plynúce od súkromníkov, už i vtedy ärár lepšie, bez akejkoľvek námahy investuje a lepšie zúročí tento horentný obnos.
V rámci tohoto rozpočtu musím sa zabývať ešte dvoma, do života podstatne zasahujúcimi otázkami: Sú to otázky štátneho občianstva a otázka penzistov. Tieto dve neblahé otázky sú hanobným fľakom demokratickej republiky a degradované boly v prostú finančnú manipuláciu. Pri udeľovaní štátneho občianstva uplatňuje sa totiž obchodná zásada, že udeľujú ho tomu, kto za to zaplatí, a odnímajú ho tomu, ktorý by mal zaplatiť, keby chcel, aby štátné občianstvo obdržal.
Ráčte odpustiť, avšak niet výrazu ku charakteristike toho, keď najsvätejšie právo občana predáva sa za peniaze. Neberiem to v tom smysle, ako keď obec za priznanie domovského práva určí akýsi obnos. Je to čistým obchodom, finančnou manipuláciou, lebo viem o prípadoch, a tieto môžem i dokázať, že veľa jednotlivcov prišlo na toto územie až po prevrate a predsa majú štátné občianstvo, proti tomu sú takí, predkovia ktorých žijú tuná už 50 ba 80 rokov a štátneho občianstva predsa nedostanú, lebo by im musela byť vyplácaná penzia. Je nemožná vec, aby štát mal štátnych občanov prv, než by sám existoval.
Veď samé "Lidové Noviny" s naprostou objektivitou konštatujú toto: S rodinami, ktoré od 40 až 50 rokov bydlia a pracujú v Podkarpatskej Rusi, tamže sa narodili, nakladá sa ako s občanmi cudzieho štátu. Naproti tomu celé massy ukrajinských emigrantov, ktorí len od niekoľko rokov zdržujú sa v území Podkarpatskej Rusi, majú riadné československé štátné občianstvo. Rovnako treba zachádzať s každým a nesmie sa dovoliť, aby rodiny, ktoré vo svojej existencii boly zničené, boly svedkami tohoto zjavu.
To veľa osočované a za balkánsky štát pokladané Rumunsko uplatňuje jedine správnu zásadu v tejto otázke a prísne dodržuje smluvu saint-germainskú, ktorá vyslovuje, že štátnym občanom ipso facto je ten, kto bytom alebo domovskou príslušnosťou v dobe štátneho prevratu tam sa nachádzal. Keď tedy Rumunsko presadiť mohlo zásadu jedine humánnu, prečo nepostupuje práve tak Československo?
Je možné, aby v najsvätejšom práve štátnych občanov vyvolávali naprostú anarchiu práve tí, ktorí svoju funkciu zastávať majú ako najvyšší strážcovia zákona? Nuž či nie je anarchiou, keď s nepovšimnutím vyššie uvedeného základného zákona pri posudzovaní štátnebo občianstva raz smerodajným je zák. čl. XXII z r. 1886, druhý raz zasa dávno už neplatný zákon, t. j. uhorský zákon z r. 1879, a že týmto spôsobom zbavia najcennejšieho práva občana ľudí až Boročných, ktorí tuná sa narodili a stále tuná žili.
Inde postupujú zasa podľa lex Dérera, avšak i tento zákon aplikujú s určitými reštrikciami, ktorých v zákone vôbec niet. Konečne je tu starý rakúsky ríšsky zákon čís. 222 z r. 1896, ktorého § 2 v Podkarpatskej Rusi stále aplikujú v praxi, avšak jeho §u 10, ktorý každému duchovnému stálej povahy zabezpečuje štátné občianstvo, jednoducho nepovšímajú. Vezmú mu kongruu pre nedostatok štátneho občianstva, ako stalo sa to posledne istému 74 rokov starému duchovnému, ktorý už od 50 rokov koná svoje duchovné funkcie, a tiež inému, ktorému je už asi 70 rokov, na tomto území sa narodil, stále tu žil, a teraz obidvom odnímajú tej trocha radosti, aby aspoň po krátku životnú dobu požívať mohol hmotných výhod plynúcich z práva štátneho občana.
Nuž či to nie je chaosom? Či nie je anarchiou a nie hanbou pre demokratickú republiku, keď práve Rumunsko je v tejto otázke o veľa humánnejšie?
A tu poukázať musím i na to, že zmienený náš balkánský spojenec humánne usporiadal tiež otázku úradnícku. Mám tu v rukách pôvodnú rumunskú osnovu toho zákona a jeho maďarský preklad. Tento zákon rumunská vláda vydala už r. 1925 a zachováva ho do poslednej litery. Zákon ten zabezpečuje penziu každému, kto bol v službách v dobe, keď úrady prevzaly nové územia i kto nesložil prísahu vernosti. Ku složeniu prísahy dali lehotu 6 mesiacov a zamestnanci dostávajú penziu od doby kedy zo služby vystúpili. Zákon ten rozšírený je i na potomkov penzistov. Naproti tomu u nás došlo k tomu, že niekoľko úradníckych kategorií cez celé roky žiadnej penzie nedostávalo ako sú župní úradníci, personál učiteľský a profesorský, na ktorých nevzťahoval sa zákon čís 269/1920 - nariadenie v ňom naznačené vyšlo až po troch rokoch - ktorý povoľuje, že o penzionovanie môžu zažiadať. Ba stal sa zaujímavý prípad, že kým jednotlivci na Slovensku dostávali 60% svojho platu už pred vydaním vládneho nariadenia, dotiaľ ľudia v Podkarpatskej Rusi ani to nedostali. K penzionovaniu tiež dochádzalo tak, že jeden penzionovaný bol už r. 1924, druhý ešte ani r. 1930 nie, a zpätne nedostal ani jeden ani druhý ani haliera. Jeden brat dostal penziu, druhý nie. Matka už od rokov požíva penziu, lebo má štátné občianstvo, jej dieťa však už 9 až 11 rokov žije z ľudského milosrdenstva bez haliera penzie.
Penzia náleží právom každému, lebo najvyšší správny súd vo svojom rozhodnutí márne vyslovil, že Československo nie je právnym nástupcom štátu Uhorského; lebo veď môžem nespočetnými príklady dokázať, že jeho právnym nástupcom je vtedy, keď ide o vyberanie daní, lebo od veľa ľudí vydobili staré dane, ktoré pôvodily až z r. 1914 a nie 1918; ani v otázke štátneho občianstva nebolo by možno práve zmienenú prax uplatňovať, keby terajšia právna prax neopierala sa na to, že pred ním bol jeden iný štát jeho právnym predchodcom. Avšak právom náleží mu penzia i preto, lebo vláda československá nebola oprávnená žiadať prísahu vernosti pred podpísaním mierových smlúv, ako to pribil tiež bývalý rumunský minister Aurel Vlad vo svojom verejnom dopise, zaslanom redaktorovi Seicaruovi, kde povedá, že "títo podliehali ešte suverenite starého štátu." Posudku tým ostrejšiemu podlieha to v Podkarpatskej Rusi, ktorá obsadená bola Ukrajincami, Rumunmi a komunistami a až potom dostavil sa režím československý. Nuž po všetkom tom s úctou sa tážem, či títo ľudia mali složiť prísahu všetkým týmto štyrom vládam? Veď vtedy ešte nikto nevedel, komu bude patriť vláda tam sa rodiaca a kto bude držiteľom zeme, ktorej sľúbená bola neskoršia autonomia? Veď vtedy nebolo isté ani to, či nevráti sa starý vládny režím. Nuž či je možno rýchle za sebou složiť prísahu vernosti štyrom rôznym vládam? A keď áno, akú cenu má takáto prísaha?
Československý vládny režím zdôrazňuje hlavne dve zásady nutné k povoleniu penzie: Štátné občianstvo a absolvovanie poslednej služobnej doby v území československom. Nuž ale kto je povinný platiť penziu tomu, kto je československým státnym občanom, ale po prípade jeden alebo dva roky zo svojej 40ročnej služobne doby neztrávil na tomto území? Alebo kto má platiť tomu, kto nie je štátnym občanom československým, ale ztrávil tu poslednú dobu svojej služby? Či nestačilo desať rokov ku vykristalizovaniu právnej praxe v týchto otázkach?
Avšak sú i takí, u ktorých splnené boly obidve podmienky, penziu však predsa len nedostali a potvrdil to i najvyšší správny súd, ač i litera zákona nasvedčovala nadovšetkú pochybnosť žiadateľovi. Toto prehlásenie je veľmi vážné. Avšak trvám na ňom a môžem hneď dokázať, že najvyšší správny súd nebol tuná objektívnym.
Úprava veci penzistov a úprava otázky štátneho občianstva je otázkou konsolidácie. A ja s úctou kladiem otázku pánu ministrovi financií, aby položil ruku na srdce a prehlásil, že keby v záujme zmienenej konsolidácie s veľkou pečlivosťou bol hľadal, či nebol by snáď našiel úhradu ku pokojnému vyriešeniu tejto otázky?
Skromne navrhujem tento spôsob riešenia. Vojenský rozpočet spolu s obnosy určenými pre nepredvídané vydaje a spolu s dišpozičnými fondy činí viac než dve miliardy, k čomu pripočítať treba tiež 400 milionov pojatých do rozpočtu ministerstva vnútra na četníctvo a policiu, o ktorých kľudne môžeme povedať, že sú tiež vojaci. Z tohoto preliminára takmer dva a pol miliardy Kč bolo by bývalo možno veľmi snadno odňať 200 milionov, a to tak, že najprv parlament odhlasovať mal zákon s jediným paragrafom, ktorý by vyslovil, že vojenskú služobnú dobu zákonodarstvo snižuje s 18 na 12 mesiacov. V tomto prípade bolo by možno usporiť náklady na stravovanie, odev a výzbroj 170.000 ľudí na pol roka, čo rovná sa ročnej uspore pre 85.000 ľudí. Ak rátame stravovanie odev a výzbroj jedného vojaka 2500 Kč, už vtedy by tu bolo tých 200 milionov, z ktorých bolo by možno hradiť oprávnené nároky tých, z ktorých už mnohí zahynuli hladom alebo siahli po zbrani samovraždy, aby oni sami miesto pána ministra financií rozriešili túto otázku, ovšem, že len pre seba. Hladujúci a nezamestnaní podliehajú výnimočnej pečlivosti každého štátu a tak i štátu československého, veď len krátko predtým počuli sme tu po tejto stránke veľkorysé plány pána ministra Czecha. Ajhľa, tu je jedna obrovská kategória hladujúcich a nezamestnaných, ktorých už od 11 rokov nechá československá vláda v najužšom slova smysle hladovať.
Vieme, že budú takí, čo povedia, že jeden rok nestačí k vojenskému výcviku. Avšak vo svetovej vojne sa dokázalo, že prevažné procento válečných účastníkov nedostalo takéhoto výcviku a predsa dobre obstálo, lebo kto za jeden rok nenaučí sa tomu, čo musí znať vojenský záložník, ten tomu nenaučí sa ani za poldruha roka.