Vládny režím, ktorý v prvom rade podporovať má záujmy štátu a zveľaďovať blahobyt a spokojnosť obyvateľstva, nesmie mať na zreteli len to, aby zabýval sa vymáhaním daní a zvyšovaním už bez toho opravdu nesnesiteľných verejných bremien, ale jeho povinnosťou je sriaďovať tiež také inštitúcie, ktorými rečené veci by sa umožnily a umožnilo by sa tiež platenie stále vzrastajúcich verejných bremien.
Zemedelstvo v Rusínsku ocitá sa v pomeroch ešte ťažších, než inde v republike. Chov dobytka, rusínským ľudom prevádzaný hlavne v lesnatých a vysokých horách, dostal sa síce pekne na nohy následkom akcie Eganovej, dnes však silne upadáva. Po dobu tejto akcie boly roky, keď dovezené bolo sem o veľa viac ušľachtilého dobytka, ako dnes po dobu celých rokov. Dnes obnovovanie rasy takmer štagnuje a rasový dobytok prideľuje sa nanajvýš k účelom kortešským. Práca smerujúca ku zveľadeniu zemedelstva slúži vôbec len záujmom stranníckym a plní vačky jednotlivcov, avšak neberie na zreteľ záujmy všeobecnosti.
Ani ku zveľadeniu chovu drôbeže neurobilo sa takmer nič. Možno tedy chápať, že 50% obyvateľstva ktorejkoľvek obce v Podkarpatskej Rusi bez rozdielu národnosti vysťahovalo by sa kamkoľvek, keby dostalo cestovného pasu, aby len vymaniť sa mohlo z tiesnivej svojej hospodárskej situácie. (Posl. Kurťak: Do Kanady!) Do Kanady, Francúzska a Belgicka, len z Rusínska preč.
Najznačnejší počet obyvateľstva južných častí, od Užhorodu až po Veľkú Sevljuš, zabýva sa produkciou hrozna a vína; toto zamestnanie poskytuje chleba najmenej 50.000 dušiam, robotníkom, producentom, obchodníkom a živnostníkom. I toto produkčné odvetvie už odumiera. I tu mohlo by sa odpomôcť len inštitucionelným zásahom. Aby naznačil som zkazu tohoto hospodárskeho odvetvia, stačí poukázať na to, že v berehovských bankách vypožičané je asi 130 milionov kapitálu, čo z prevažnej časti znamená dlžobu majiteľov viníc. Kríza v prvom rade privodená bola živelnými pohromami, avšak prispel k tomu tiež dovoz gréckeho a iného umelého vína a falšovanie vína, čím ceny snížené boly natoľko, že gazdovia následkom živelných pohrôm posledných dôb svoje produkty nemohli za prijateľnú cenu zpeňažiť, ani pri produkcii na minimum sníženej.
Jediným ochranným prostriedkom proti dovozu cudzích vín bolo by Podkarpatskú Rus prehlásiť za uzavreté územie a zabrániť tým prílivu cudzích vín. Ku zabráneniu falšovania vína bolo by treba sriadiť komisiu pre kontrolu vína podľa §u 61- zák. čl. XLVII z r. 1908, ktorá skladala by sa z členov viničných obcí a odborníkov. Táto komisia mala by prostriedky ku kontrole falšovania vína, avšak bolo by treba vyniesť nový vinný zákon, ktorý falšovanie vína kvalifikoval by za prečin a nie za priestupok. Na ceny vína ťažko doliehajú železničné tarify, ktoré cudzím vínam zaisťujú výnimočné výhody; k ilustrácii toho stačí povedať toľko, že železničná doprava z Terstu do Prahy alebo z Hamburgu do Prahy je lacnejšia než z Berehova do Prahy.
Takže na produkčné odvetvia nesnesiteľne dolieha daň spotrebná a daň obratová. Daň spotrebná je už úplne zastaralá, lebo zavedená bola v dobe, keď liter vína stál 10 až 12 Kč a dan činila len 10% predajnej ceny, dnes však s obecnými a zemskými prirážkami zvyšuje sa až na 1·60 Kč, čo činí takmer 50% dnešnej 3·40 korunovej ceny.
Možnosti predaja vína zaťažuje tiež tá výhoda vinných slobodných skladíšť, podľa ktorej tieto skladištia platia clo až po odpredaji tohoto vína. Bolo by žiaducné, aby povolenie k dovozu dostávali len obchodníci, ktorí preukážu, že zakúpili už dvakrát toľko tuzemského vína, než koľko zamýšľajú doviezť.
S Poľskom bolo by treba uzavrieť takú dohodu, ktorá umožnila by vývoz rusínskeho vína do Poľska. Rekompenzáciu poskytuje k tomu ohromné množstvo bravov dovážaných k nám z Poľska. Bolo by to žiaducné už i preto, lebo za starodávna Podkarpatská Rus vyvážala 90% svojích vinných produktov do Poľska.
Vinárskemu obecenstvu, ktoré ocitá sa už na pokraji úpadku, bolo by treba poukázať rýchlu podporu, ktorá umožnila by zahájenie viničných prác. Mimo toho bolo by treba poskytnúť trvalú lombardnú pôžičku, ku ktorej poskytoval by úhradu ten asi 20 milionový obnos, ktorý vybral štát od majiteľov záhrad, viníc a lesov ako daň z umelých hnojív podľa §§ 10 a 11 zákona č. 683/1920.
Vláda pre prípady takýchto mimoriadnych kríz mala by mať vždy rezervy, a je tu k tomu tiež tak zv. vyrovnávací fond, pomocou ktorého obyvateľstvo z vinárskej kríze mohlo by vybrednúť. Poskytovanie takýchto pôžičiek je žiaducné i preto, aby malé existencie a menovite tí, ktorí nevládnu vhodnými materiálnymi prostriedky, vymanili sa z područia často nesvedomitých obchodníkov vínom.
V marmarošskom okolí značným príjmovým zdrojom je produkcia jabĺk. Obyvatelia tohoto okolia potrebovali by z dôvodov vyššie zmienených tiež lacného úveru, aby obchodníci nevyužitkovali ich chudobu a nezakúpili už z jara za 25 halierov 1 kg jabĺk, za ktoré oni potom obdržia štyrikrát až šestkrát toľko. Nevýhodné sú pre ních i tarify, lebo kým za lisované jablka platia 30 halierov, ich tarif činí rinfúza 35 a zabalene 45 halierov, čo až po nemecké hranice o ďalšiu 1/3 sa zvyšuje.
Produkcia ovocinárska je u nás primitívna, avšak i pri tom všetkom rodí sa v tejto malej zemi ročne asi 3000 vagónov ovocia a pri tom nie je ľahostajné, či dostaneme tarify výhodné, či nevýhodné. Jonathanské marmarošské jablko bolo povestné a pred vojnou vyskytovalo sa na stole obyvateľstva takmer celej Europy.
Bolo by treba sriadiť niekoľko štátnych školiek, ktoré dodávaly by lacno štepy, lebo dnes chudobný človek nemôže si ich zadovážiť. Za minulých dôb za takýto štep platilo sa niekoľko halierov a dnes stojí 10 Kč. Bolo by žiaducné viniesť zákon, ktorý predpisoval by vysádzanie jablčných území práve tak, ako území lesných, a totiž predpisoval by, že tieto územia len k tomuto účelu môžu byť vzdelávané.
Bolo by treba sriadiť tiež zpracovne ovocia, továrne konzierv, lebo veď v Podkarpatskej Rusi doteraz činné sú len pálenice, ktoré tento nešťastný ľud uvaľujú ešte do väčšej biedy.
Cieľom pozdvihnutia poľnohospodárstva bolo by žiaducné stupňované prevádzanie meliorácií, lebo po dobu minulých 11 rokov na tomto poli nestalo sa nič. Svoje tvrdenie pokladám nasledujúcimi číslicami, ktoré dokazujú, akých obnosov do konca r. 1927 použilo sa k melioráciam, a pomer týchto číslic stáva ešte i dnes. Podľa toho k melioráciam použilo sa v Čechách a na Morave 1.009,011.330 Kč, na Slovensku 66,102.752 Kč a v Podkarp. Rusi 3,792.619 Kč.
Ubohosť meliorácií na Podkarpatskej Rusi najlepšie dokazuje niekoľko tisícjutrových pasienok, ležiaci v obvode sídla ärárneho riaditeľstva v Buštine, ktorý pasienok nápadný je i laickému obecenstvu cestujúcemu po železnici. Plán k meliorácii tejto pôdy hotový bol už pred vojnou, avšak teraz po dobe jedenásť rokov v tomto smere nestalo sa nič. Meliorácia pozemkov jednotlivých obcí, cirkví, komposesorátov a iných verejných ustanovizní ocitá sa v rovnakej situácii, ako pôda súkromníkov.
Úprava riek tiež je práve tak zanedbaná. Rieky Tisa, Latorica, Terešva, Terebľa, Uh a Nagyág pôsobia ohromné škody. Rozpočet stále sľubuje regulácie, tak aj tohoto roku, avšak štát na tomto poli podniká veľmi málo, iba toľko musím uznať, že terajší zemský referent naprosto nepoliticky a čiste so zreteľom na faktické potreby snaží sa podnikať všetko, čo je možné učiniť v úzkom rozpočtovom rámci.
Ošetrovanie štátnych silníc - vlastne je len jedna, tak zv. košicko-jablonická - nie je na tej úrovni, ako by to bolo žiaducné v epoche auta, i tu až teraz po 11 rokoch vykonaná bola vážna práca v tom smere, že ten úsek tejto cesty, ktorý prechádza územím rumunským, v Československu doplnený bol úsekom beziacim od Slatiny až do Bočkova. Bolo by žiaducné, aby štát niekoľko starých, župných, teraz zemských silníc prehlásil za silnice štátne a staral sa o ich udržovanie v dobrom stave. Dostatočná náhrada našla by sa k tomu, správnejšie amortizáciu obnosov na to vynaložených, zabezpečila by značne vyvinujúca sa automobilová frekvencia a daň z týchto vozidiel platená.
Vicinálné cesty sú v tak úžasnom stave, že tieto zvlášte doporučovať musím láskavej pozornosti pána ministra verejných prác. Určité zlepšenie možno pozorovať až teraz, od kedy používanie zemského rozpočtu možno lepšie kontrolovať, avšak v prvom desaťročí po tejto stránke nebolo učinené takmer nič.
Štátné investície, vynímajúc štátné budovy a obytné domy štátnych zamestnancov, ešte ani dnes v Podkarpatskej Rusi nie sú prevádzané, a nenachádzame k tomu značnejšej úhrady ani v terajšom rozpočte. Peniaze vynaložené na štátné budovy a obytné domy štátnych zamestnancov s hľadiska hospodárskeho sú mrtvými kapitály, a neprevádzajú sa investície také, ktoré odvekému obyvateľstvu poskytovaly by lepšie živobytie, nové zdroje zárobkové, nové pracovné príležitosti, ktoré zmierňovaly by nezamestnanosť a zvyšovaly by poplatnú silu obyvateľstva. Železnice neinvestujú nič, iba tam, kde sú k tomu absolútne nútené, ako na pr. na trati Kvas-Jasina, kde prudká voda Tisy odtrhla z nej značné územie. A veru v Rusínsku bolo by treba veľkých investícií, lebo kým v Čechách na 100 štvor. km pripadá 70 km železníc, dotiaľ v Podkarpatskej Rusi iba 5 km, a k tomu nový režím nevybudoval ani jediného kilometra. Príslušní činitelia stále sľubovali vybudovanie trati Užhorod-Mukačevo-Iršava-Hust, do starých rozpočtov už boly aj zaradené menšie obnosy k tomuto účelu, tak v jednom rozpočte našiel som 5 milionov Kč. (Posl. Kurťak: Pán minister Najman povedal, že čo, keby sa niečo stalo!) Bohužiaľ, nestalo sa nič, z tohoročného rozpočtu táto suma sa vytratila a teraz s úctou tážem se pána ministra železníc, kam podel sa ten obnos, ktorý k tomu účelu doteraz bol zaradený.
Vybudovať bolo by treba tiež trati Perečin-Poljana, Nižné Verecky-Volovoje-Sinevír-Nemecká Mokrá, Brustura-Jasina, ďalej trati Terešva-Nižná Apša-Stredná Apša-Trebuša-Biely Potok. V tomto prípade neboly by sme donucovaní používať tratí súsedného štátu, vo staniciach ktorého československý cestujúci nesmie ani sostúpiť, lebo ozbrojený vojak spojeneckého štátu veľmi srozumiteľne dáva cestujúcemu na vedomie, že sme tu na rumunskom území.
Podobne bolo by treba vybudovať trať Baťu-Királyháza pre rýchlikový prevoz, lebo na tejto trati už odo dávna nejazdia rýchliky. Je priamo smiešnym, ako táto trať s roka na rok sa opravuje. Práce zahajujú sa v pozdných podzimných mesiacoch, koľajnice položia sa na jedon, dva km a potom práca sa preruší až zasa do nasledujúceho podzimu. Po dobu dlhých rokov túto trať boli v stave vybudovať len po most Boržavy, a od tohoto miesta rýchlik pohybuje sa ako slimák a i laik hneď zpozoruje, že tu jazdíme na trati vicinálnej. Je to najkrikľavejším príkladom, ako robia sa investície na železniciach v Podkarpatskej Rusi.
Avšak nielen že sa neinvestuje, ale ešte sa odbúrava. Tak na príklad demontované bolo celé zaisťovacie zariadenie trati Čop-Užhorod-Užok, ktoré bolo vzorné a stálo 44 milionov zlatých korún, tedy dnes asi 400 milionov Kč. Podobne na celej trati demontované bolo zariadenie telefonické a telegrafické a len po zdlhavých námahách hlavnému mestu Užhorodu podarilo sa dostať sa k telefonu. Takže na väčšine miest demontujú sa železničné závory, ba s veľa miest odvolaly i železničných strážnikov, aby bezpečnosť života bola tým väčšmi ohrožovaná. A tieto odbúravania vyžadujú si tiež ročne svojích obetí.
Takmer doslovne to samé stalo sa na trati Mukačevo-Lavočné. Ba i na hlavných tratiach prevádzané boly takéto demontovacie a odbúravacie práce. Stanica v Királyháze je skvelým dokladom, do akej miery železnica nechce investovať. Táto stanica, ktorá je najväčším uzlom v Podkarpatskej Rusi, i dnes ešte umiestená je vo zchátralých barákoch, ktoré maďarský ärár dal postaviť provizórne, aby vybudovať mohol novú stanicu, avšak vojna to prekazila. A práve Királyháza je vztyčnou stanicou trati Jasina-Praha, i Bukurešt-Praha, ktorého je vstupnou stanicou, a Rumunsko tedy právom poukazovať môže na to, že ono nebude robiť železničné investície, lebo že Československá republika to takže nečiní, ač prostriedky k tomu by boly. Ale podívame sa na rozpočet na r. 1930, spatríme v ňom 572 milionov investičného prírastku, z ktorého obnosu pripadá 315 milionov na železnice a poštu, avšak z toho práve tak málo pripadne rusínskym železniciam ako rusínskym poštám. Avšak i keby sme z toho dosaženého 148 milionového železničného zisku požadovaly iba malinký, 3%ný podiel, ktorý nám náleží, už i vtedy dostali by sme takmer 5 milionov, avšak nedostane sa nám ani toho.
Investičnú politiku v tom smysle, aby ona zvyšovala životnú silu tejto zeme a podporila lepšie živobytie obyvateľstva v Podkarpatskej Rusi, nenachádzame. Malý priemysel rúti sa do zkazy a túto zkazu pri jednotlivých odboroch už nemožno ani zadržať. Vo veľa odboroch boly by úspechy mnohosľubné, hlavne keby sriaďovaly sa družstvá pre nákup materiálu pre zpeňaženie a keby tieto podporované boly vlastným úverom, verejnými dodávkami a subvenciami. O biedu malého živnostníctva nestará sa nikto. Týmto družstvám bolo by treba zaistiť také výhody, aké požívajú poštové a železničné družstvá a spolky, totiž, aby za jednu korunu boly ich 5 kg-ové zásielky dopravované i do Jasiny, ležiacej na viac ako 1000 km od Prahy. Avšak takto týmito výhodami ničení sú malí živnostníci a malí obchodníci, lebo z Prahy dováža sa sem nielen korenie ale i chlieb. Kým starí úradníci utrácali tu nielen svoje platy, lež i svoje majetky, dotiaľ noví úradníci, ktorí stravujú sa v menzách a žijú i odievajú sa zo zemí historických, sotva niečo tu utratia.
Mimo zaistenia štátnych a zemských dodávok bolo by žiaducné, aby dodávky a výkony boly rýchle platené, lebo kapitálove chudobní malí živnostníci vykrvácajú platením úrokov ak po dlhé roky majú čakať na svoje peniaze. Bolo by žiaducné prísne stíhať fušeráctvo a zakazovať neoprávnený podomný obchod v úradoch, ako aj politickým stranám zakázať podporovanie nabývania neoprávnených koncesií. Zároveň oslobodiť treba vydávanie oprávnených koncesií od akéhokoľvek politického vlivu. Bolo by treba vôbec celý hospodársky život odpolitizovať, lebo musíme dať za pravdu prejavu bývalého pána ministra Nováka, že verejno-hospodársky život československý je prepolitizovaný.
Pri prísnom požadovaní preukazu spôsobilosti bolo by treba požadovať zrušenie výnimky, ktorá viaže nabývanie živnostenského povolenia k preukazu štátneho občianstva, lebo tu zasa môže dôjsť k vážnemu zneužívaniu s hľadiska politického, ako sa to fakticky deje. Jedinou výnimkou môže byť len, že každý obdržať môže preukaz, kto od 28. októbra 1918 v území Československej republiky bydlí a tiež ostatné potrebné predpoklady môže preukázať. Je treba upraviť otázku učňovskú, intenzívnejšie a odbornejšie vyučovanie učňov v učňovských školách v jazyku materinskom a intenzívnejšie podporovať účňovské útulky.
Ako malým živnostiam tak továrenskému priemyslu chybuje inštitucionálna podpora. Najskvelejším príkladom na to, ako je náš továrenský priemysel zanedbaný, je chemická továrňa Klotyldka vo Veľkom Bočkove, ktorý podnik učinil práve to najideálnejšie a najrentabilnejšie, totiž cestou chemickou zpracovával materiál tých ohromných lesných priestorov, niekde v pravých pralesoch, ktoré v Rusínsku nachádzame. Vieme, že chemickým zpracovaním dreva možno získať asi 40 rôznych vedľajších produktov, takže i ten najnepatrnější produkt môže byť zpeňažený a nič sa neztratí. Krásnym, kvetúcim závodom bola táto bočkovská továreň, ktorú ako viem, v dobe počiatočnej, stará vláda subvencovala preto, aby tamojšiemu chudobnému obyvateľstvu zaistila zárobok a živobytie. Tomu možno ďakovať rozvoj Bočkova a stupňovanie relatívneho blahobytu tamojšieho obyvateľstva, žijúceho v ubohých pomeroch. Bývalá uhorská vláda práve preto s radosťou vítala takéto účelné zpracovanie dreva. Do všetkých dielov sveta vyvážal sa materiál, hlavne však do Ameriky. Dnes to vypadá tak, ako keď ku zdravému človeku postavíme človeka ťažko nemocného. Dakedy pracovalo v továrni spolu s vonkajšími lesnými robotníkmi niekoľko tisíc ľudí, dnes však len niekoľko sto. Avšak nemožno ju udržať pri živote, lebo kamkoľvek sa obráti, všade dostane sa do úzkej klietky hraníc, cla a tarifálnych nesnádzí. Na príklad uhlie dovážať musí zo vzdialenosti 1000 km.
Stará vláda na chudobnom hornom území všade budovala továrenský priemysel, zveľaďovala malé závody a subvencovala ich strojami a hotovými peniazmi. Z významnejších závodov v Podkarpatskej Rusi povstal takmer skoro každý týmto spôsobom. Za týmto účelom sriadila tabákovú továreň v Mukačeve a tiež železiarňu v Kabole-Poljane. Ba čo viac, tiež iných jednotlivcov pobádala ku sriaďovaniu takýchto závodov, tak na pr. panstvo Schönbornovské, ktoré potom vybudovalo pivovar v Podheringu, veľkú pilu v Pasike a sirkáreň v Berežskom Sv. Mikuláši. Všetkých týchto závodov účelom bolo v prvom rade, aby miestnemu a okolitému obyvateľstvu dostalo sa chleba.
Naproti tomu Latorica po krátkej dobe svojho jestvovania prepustila mnoho robotníkov a úradníkov. Týmto spôsobom nemožno si duše získavať, nemožno tvoriť konsolidáciu. Medzi rusínskym ľudom stalo sa okrýdleným heslom, že za stara chleba mu dávali, dnes mu ho odnímajú. Pri továrenskom priemysle podstatné je to, že dnes nemá viac robotníkov, ako ich mal r. 1918, a v tej dobe bolo viac továrieň stálej povahy, dnes však je ich viac povahy konjunkturálnej, a po uplynutí niekoľko rokov ráčte sa presvedčiť, koľko píl a drevárskych závodov zastaví svoj prevoz. A predsa tieto poskytujú dnes prácu veľkej väčšine robotníkov v Podkarpatskej Rusi.
Drevárska konjunktúra zanikne a zároveň s ňou zaniknú tiež drevárske závody. V duchu zák. čl. III: 1907 bolo by žiaducné továrenskému priemyslu ako aj malým živnostiam i naďalej poskytovať tie ďalekonosné výhody, ktorých požívaly už od starodávna. Podobne bolo by treba postarať sa o organizovanie vývozu, lebo najvážnejšou prekážkou rozvoja továrenského priemyslu v Podkarpatskej Rusi je, že tri zeme, do ktorých mohlo by sa exportovať, t. j. Rumunsko, Poľsko a Maďarsko, sú pred ňou uzavreté vysokými cly. Orientácia západná je prirodzene vypojená, lebo veď táto nesie sa len cez Bratislavu, Bohumín alebo cez Prahu, a tieto mestá vzdialené sú minimálne na 600 až 800 km, ba i na 1000 kilometrov. Zdravý rozum nemôže si predstaviť, aby tunajší tovar prebehoval celou republikou, než dostane sa na územie exportné. Možnosť zpeňaženia je touto okolnosťou takmer vylúčená. Miesto vývoznej činnosti bolo by tedy žiaducné zaokrývať tie potreby tuzemska, ktorých surový materiál je u nás. Avšak tarify i tu sú tak tiaživé, že sožerú celý zisk, a dodávky budú ešte viac znemožnené tým, jestliže dostavujúca sa už dekonjunktúra rozvinie sa v celej sile. Ak na pr. vezmeme dopravu dreva, doprava jedného vagóna bukových siahovíc od Királyháze do Bohumína stojí 1300 Kč, a jeho cena činí 3000 Kč. Z bukových pražcov na jeden vagón ide 100 kusov, ich cena činí 2500 Kč, kým doprava do Bohumína stojí takže 1300 Kč.
Koľko práce a námahy to stojí, kým pražce dostanú sa na výstupnú stanicu; avšak za krátko nebude tejto námahy treba, lebo v najnovšej dobe zásobovanie Nemecka a Maďarska drevom zahajuje Rusko.
Ak všeobecnú hospodársku krízu chceme vyriešiť, tu bude najlepšie, jestliže vláda dňa 7. marca vo svojej manifestácii postaví sa za heslo prezidenta veľkej demokratickej republiky, Spojených štátov severoamerických, a vysloví, že kordy zmení v pluhy.
Avšak jestli vláda nepomýšla ani na takéto veľkorysé riešenie, je predsa na každý pád treba, aby činila také investície v prospech blahobytu obyvateľstva, ktoré značne zvýšily by poplatnú silu občanov, lebo ináč pochodí tak, ako ten, kto chcel by nahému dieťatu vybrať z vačku jednu korunu.
Ďalej musíme sa zabývať vážnymi chybami vyrubovania a vymáhania daní, ktoré iluzórnym činí každý reformný zákon pána ministra financií. Finančné správy nehľadia na výkonnú silu poplatníka, vo veľa prípadoch neberú zreteľ na to, že niekoho alebo že celé korporácie postihly živelné alebo iné pohromy, ktoré ohrožujú dotyčných existencie, a zhusta vyrubujú dane z dôchodkov tak nepomerne vysokých, že to rovná sa až dvadsaťnásobku skutočného dôchodku. Na príklad: z jedného malého dedinského mýtneho mlyna vyrubili dane z obratu jedného miliona Kč, a tento obrat podľa vysvedčenia a obce činil menej než 45.000 Kč.
Vymáhanie daní postráda slušnosti. V každom poplatníkovi úrady vidia len utajovača daní a dane vymáhajú bezohľadne exekúciou. Toho následok je, že daň vymôže sa v sumách o veľa vyšších, než bola kontemplovaná. Tak r. 1927 v Podkarpatskej Rusi kontemplovaný bol daňový príjem na 60 milionov Kč a vybrané boly 102 miliony, tedy o 42% viac než bolo preliminované.
Vládne špiclovský systém, ktorý všade sa votrie a pracuje nie podľa objektívnych dát, ale väčšinou z nízkych pohnútok, súc vedený mstou a nenávisťou. Celé massy, tisíce a tisíce takýchto špiclovských výzev dochádza ku gazdom, obchodníkom, živnostníkom, že vraj koľko platili lekárom, zverolekárom, pravotárom, inženierom atď. Môžem to dokladmi preukázať a tu možno chápať, že tu otvára sa široké pole zlovôle a denunciácie. Jestliže niekto vo svojom domnelom alebo oprávnenom rozhorčení, alebo z hnevu či nenávisti opovie značne vyššie obnosy, potom poplatník márne sa bráni proti takýmto opovediam, lebo finančný úradníci z väčšej časti veria len takýmto nápovediam.
Celé hromady otázok kladú sa poctivým priznávačom daní, na ktoré oni nie sú v stave odpovedať. A v tomto prípade rozhodnutie jehneď hotové: Prepadol opomenutiu, kontumácii. V takomto prípade finančný úradník odhadom určí výšku dôchodku alebo príjmu, a nie podľa odhadu znalcov, ako to zákon predpisuje. O tom nespisuje sa snáď ani protokol a ani sa to strane nesdelí, aby strana o výpovedi špicla sa nedozvedela.
Finančný úradníci z prevažnej časti sú cudzinci, neznajúci miestné pomery a zárobkové možnosti dotyčného územia, ktorí zvyklí sú ku väčším rozmerom zemí historických a dôchodky posudzujú tak, ako je tomu tam. Pri planej a špatnej pôde, ako na príklad v Nevetlenfalve, dôchodok z jedného jutra určia 700 až 800 korunami, ač gazdovia veľmi radi by dali túto pôdu do prenájmu dotyčnému finančnému úradníkovi za jednu tretinu tohoto dôchodku, lebo oni dostanú zaň nájomně nanajvýš v cene 1 q pšenice. Práve tak je tomu pri viniciach, kde za dôchodok udávajú úrodu maximálnu, ako na pr. vo Veľkej Sevljuši 20 hl, avšak neberú zreteľ na to, že tohoto roku bol rád ten, kto mal výnos úhrnom 23 hl. Z toho plynie potom dvakrát toľko daní, než koľko bolo preliminované. Klasickým príkladom je prípad manželky Jána Teleházyho, ktorá mala vo Veľkej Sevljuši 250 siah vinice. Finančné riaditeľstvo v Beregsáse vzalo za základ zdanenia tejto vinice predaj dezertného hrozna vo výške 16.000 Kč a vyrubilo 166 Kč dane z obratu a na tenže rok 275 Kč dane dôchodkovej z čistého dôchodku 3500 Kč. Proti dani z obratu sa odvolala a preukázala, že bola v polovičnom nájme, ktorý jej vyniesol čistého dôchodku 1400 Kč, ktorý dane obratovej nepodlieha, avšak i keby podliehal, činilo by to 14 Kč. Finančné riaditeľstvo v Berehove sťažnosť zamietlo, na čo ona odvolala sa ku generálnemu finančnému riaditeľstvu v Užhorode, ktoré toto odvolanie pod čís. 37.031/821-V/5-29 zamietlo pre formálnu vadu.
Od doby nového berného zákona pomery sa nezlepšily, ale zhoršily, lebo zákon zrušil viac vyrubujúcich komisií; a predsa hlavnou vecou by bolo, aby čím viac vyrubujúcich komisií a čím viac expozitúr, aby ako vyrubujúce komisie, tak aj vyrubenie pripravujúce finančné orgány priamo soznámily sa s obvodom v ktorom pracujú.
Nový zákon na pr. zrušil zvláštnu vyrubujúcu komisiu vo Veľkej Sevljuši a tak občianstvo okresu sevljušského dostalo sa pred berehovskú dôchodkovú daňovú komisiu, ktorá toto obecenstvo zná iba z ďaleka. Je to odôvodnené i tým, lebo Veľkej Sevljuši, ktorá má vyše 10.000 obyvateľov, podľa zákona náleží už zvláštna vyrubujúca komisia.
Navrhujem, aby pán minister financií túto otázku súrne riešil.
Cieľom sanovania obrovského počtu sťažností vo Veľkej Sevljuši však navrhujem, aby vo Veľkej Sevljuši, ako v meste, ktoré je následkom blízkosti rumunských hraníc uzlom obchodného života, sriadená bola zvláštna expozitúra finančného riaditeľsva, a dotiaľ, kým k tomuto sriadeniu nedôjde, vo Veľkej Sevljuši utvorená bola vyrubujúca komisia pre okres sevljušský. Je to svorné prianie ugočských hospodárskych, živnostenských a obchodných kruhov.
A vôbec v každom okrese, sídlo ktorého počíta 10.000 obyvateľov, sriadená má byť aspoň expozitúra finančného riaditeľstva so zvláštnou vyrubujúcou komisiou, lebo len táto decentralizácia povedie ku zlepšeniu pomerov.
Jedným z najdôležitejších faktorov celého verejného hospodárstva v Podkarpatskej Rusi je drevo. Práce spojené s exploatáciou veľmi rozsiahlych lesov poskytujú chleba veľmi značnej části obyvateľstva, vyživujú tamojšie živnosti a obchod. Zvlášte v Marmaroši s výrobou dreva súvisí veľa odvetví hospodárskej činnosti, ktoré poskytujú hlavný zárobok ľudu. Zvlášte od doby prevratu, od kedy sme tak od sveta odrezaní, že náš ľud nemôže vyhľadávať staré dôchodkové a zárobkové zdroje, Maďarsko, Rumunsko, Halič atď., a tedy obyvateľstvo odkázané je výlučne na domáce zárobkové zdroje, a preto je to tak dôležité.
Prevažná časť rozsiahlych lesov v Podkarpatskej Rusi sú lesy štátné. Podľa posledných úradných výkazov je totiž v držbe a priamej správe štátu: 536.600 kat. jutár lesov, 95.400 kat. jutár lúk a horských pasienkov, 5100 kat. jutár iných pozemkov; úhrnom tedy na výmere 637.100 kat. jutár hospodári priamo štát.
Celé odveké obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi môže tedy právom očakávať, aby dopodrobna informované bolo o tom, ako s týmto majetkom, reprezentujúcim obrovskú cenu, sa gazduje, aby činne vplývať mohlo na správu a kontrolu tohoto majetku. Všetky dôchodky týchto majetkov bolo by treba vynaložiť výlučne ku hradeniu potrieb Podkarpatskej Rusi, a preto je nielen oprávnené, ale aj nezbytne nutné, aby správa tohoto verejného majetku a kontrola tejto správy poukázaná bola do oboru pôsobnosti sojmu autonomnej Podkarpatskej Rusi. Veď len otázkou veľmi krátkeho času môže byť uskutočnenie tejto autonomie, keďže to už pán minister zahraničia Beneš na volebných schôdzach v Košiciach a v Příbrami prisľúbil, ktorý však dosiaľ bol tomu - nechcem povedať najväčším nepriateľom, ale naj väčším odporcom. Tento jeho sľub slýcháme už desať rokov a sotva bude ho brať niekto vážne.
Obhospodárovanie štátnych lesov prevádza takmer neobmedzeným oborom pôsobnosti "Generální ředitelství státních lesů a statků" bez akejkoľvek vážnej parlamentnej kontroly zo zlatej Prahy, ležiacej vo vzdialenosti 1200 km, bez toho, že by v tamojších pomeroch zovrubne sa vyznalo. O vedení, odbornom usmerňovaní, o rentabilite tohoto dôležitého štátneho závodu štátny rozpočet neposkytuje náležitú informáciu ani pre odborníka.
Rozpočet na jedno kopyto strká hospodárske výsledky všetkých českých, moravských, sliezskych, slovenských a podkarpato-ruských štátných lesov a zemedelských statkov, ich vydaje a príjmy vykazuje tiež jedinou cifrou.
Na dôchodky štátnych lesov v Podkarpatskej Rusi dovodzovať možno len z niektorej, tu a tam medzi riadky zastrčenej položky, keď čítáme, koľko je výdavkov, koľko z týchto výdavkov činia osobné pôžitky, koľko vecné a závodné náklady a z ktorých položiek skladá sa vykázaný čistý zisk; avšak Rusínsko ani úhrnom a tým menej oddelene podľa troch lesných riaditeľstiev - v Užhorode, Buštine a Rachove - nie je uvedené.