Prečo my chceme autonomiu? Autonomiou zaistiť chceme pre seba a náš národ existenciu, chleba, ktorého tu v tom našom štáte ani učenému, ani samému ľudu slovenskému v dostatočnej miere sa neuchádza.

Autonomia mimo výšudaných dôvodov má aj hospodársky základ, ktorý vo verejnom živote nabýva formy politickej a vybija sa v požiadavku autonomie. Keďby náš štát cez minulých 10 rokov dostatočnú hospodársku pozornosť bol venoval Slovensku, z rozpočtov bol by venoval čiastku naň pomerne pripadajúcu, rieky boly by sa regulovaly, železnice stavaly, aby zmizla nezamestnanosť, meliorácie v širokom programe prevádzaly, dane správne vyrubovaly a národ týmito nebol by nepotrebne okrem platenia šikanovaný, naše kultúrné inštitúcie, cirkev a školy boly by sa rešpektovaly, miesta na Slovensku podľa možnosti len a v prvom rade Slovákmi obsadzovaly, v úradoch bolo by sa slovensky vybavovalo, armo by bol kto chcel čo rozprávať o nespokojnosti Slovákov. Bol by dostal odpoveď: Je nám tu dobre, naší ľudia sú v úradoch, zamestnanie máme, našou rečou sa nám súdi, úraduje, ceny zbožia sú dobré, nuž, veru, je nám s tými Čechmi v jednom štáte dobre, sme ako bratia.

Vytýka sa nám, že my Slováci požadujúc autonomiu, nevieme, čo chceme. My vieme, len vy nás nijako nechcete porozumieť. Tvrdíte, že sme jeden národ, a pri tom hospodársky hrabete všetko len pre seba spolu s vašími Nemcami, a my k tomu hospodáreniu máme prikyvovať. Dr. Kramář, Tomášek, Bradáč, ba ešte i náš dobrý priateľ dr Stránský, sami hovoria, že so slovenskou vecou česká verejnosť a vedúce kruhy dostatočne sa nezaoberaly. Postarajte sa, pánovia, aby prezident Slovenskej krajiny mal aj dáku právomoc, aby vymenovať mohol úradníkov, aby podliehaly mu všetky riaditeľstvá a štátné úrady všetkých rezortov na Slovensku, nech títo riaditelia sú všetci Slováci a do istej stupnice nech majú právo menovať úradníkov Slovákov. Toto je prvý krok k uskutočneniu autonomie. A snáď uznáte, pánovia, že v tomto nie je nič protištátneho, ba čo viac, ani protičeského. Kto to videl, aby naší ministri si namysleli, že oni musia vymenovať aj v najzapadlejšom kúte nášho štátu žijúceho výhybkára alebo listonoša? Či je toto, slávna snemovňa, hlavný úkol a obsah ministerskej právomoci a činnosti? To vytvorilo sa následkom nenasýtnych, politických, stranníckych pomerov hneď po prevrate, že každá strana v tom ktorom rezorte umiesťovať chcela svojích prívržencov. Ale dúfam, že dnes strany sú už nasýtené a budú sa už raz umiesťovať občania nášho štátu a nie nár. socialisti, ľudáci alebo agrárnici. Dúfám, že kľúčom do štátneho úradu bude kvalifikácia a nie politická príslušnosť. (Posl. Špatný: Jako u Drobného!) Pane kolega, ja som spomenul, že nebudú sa umiesťovať ani socialisti, ani ľudáci, ale štátni občania.

Slovenského krajinského prezidenta potrebné je vyzbrojiť s výšspomenutou právomocou a je to treba preto, lebo záujmy Slovákov v štátnej správe nikto nechráni, menovite pri vymenovaniach. Tu je 16 ministerstiev, z nich dvaja Slováci, či je to pomer? Sme my Slovensko len 8. čiastka republiky? Na Morave a v Čechách netreba autonomie, lebo záujmy týchto občanov háji v štáte 16 ministrov s celým ich aparátom a všetky štátné úrady, u nás je toho opak. Na Morave alebo v Čechách pri vymenovaní úradníka nemôže sa stať národná krivda, lebo ten Čechminister vymenuje Čecha. Zemský prezident v Čechách vymenuje Čecha, teda obyvatelia týchto oblastí nemajú príčiny žiadať autonomiu, ale u nás, pravda, aj na Slovensku vymenujú ministri z Prahy Čecha, (Výkřiky.) pardon, alebo Nemca na úkor Slováka, lenže to je národná krivda a nedivte sa, že naší Slováci potom nie sú zamilovaní do Čechov na Slovensku. (Posl. Šalát: Aj úradníkov z ministerstiev žiadame patričnú kvotu pre Slovákov!) Doplňujem to. (Výkřiky. - Místopředseda Taub zvoní.)

Pre tieto príčiny Slovensku musí byť daná autonomia a prezident ako prvou splátkou na ňu vyzbrojený spomenutou právomocou ako aj všetci vedúci riaditelia štátnych odborov, poťažne expozitúr jednotlivých ministerských rezortov na Slovensku, ako generálné finančné riaditeľstvo, generálné lesné riaditeľstvo, pošty, železnice a iné. Poviete: veď to ale zákon nedovolí. Nuž zákon sa robil s vaším súhlasom, a jestli ste dobromyseľní a chcete, aby Slovensko prilnulo láskou k štátu - tak to nahliadnite a spolu s nami zmeňte ten zákon v náš prospech.

V štátnych rozpočtoch nášho štátu s roka na rok badáme a vidíme veľké položky jednotlivých ministerstiev venované na povznesenie zemí historických ako v ohľade kultúrnom, tak hospodárskom a sociálnom, kým Slovensku dostáva sa nepomerne malá čiastka. (Posl. Slavíček: Ale ne, přečtěte si důkladně rozpočet!) Avšak nielen hotové výdaje sú tu nepomerné, ale živelné škody v historických zemiach takmer úplne hradia sa zo štátnych prostriedkov, pokiaľ na Slovensku dáva sa to len ako almužna a v tak malých čiastkach, že tieto podpory náčelníci dakedy ostýchajú sa medzi poškodenými rozdať.

Pri tomto bode spomenúť chcem len jednu pohromu, ktorá z lásky naších súsedov Maďarov ešte pred 11 rokmi zastihla južné Slovensko. Bol to maďarský boľševický vpád. Celé okresy boly znivočené, vypálené, niektorí naší ľudia národovci prišli na žobrácku palicu. Spomínam len jedného. Býv. hontiansky župan, kňaz, farár Sahulčik, ako exponovaný Slovák bol úplne vyrabovaný Maďarmi škodou asi 100.000 Kč, a teraz - risum teneatis amici - štát vymáha od neho dávku z majetku a prírastku na majetku, čosi 15.000 Kč. A čo stalo sa so strany štátu v prospech boľševikmi poškodených? Asi 5-6 razy opisovaly sa tie škody, chodily úrady, komisári, medzítka a francúzski generáli škody pozerať, ale podnes nedostal žiadon ani deravého groša. (Hlas: Pán dr Pacovský dostal!) To je snáď výnimka, ale vo všeobecnosti nie.

Pán minister zahraničia za 11 rokov snáď môhol sa postarať, môhol by už mať aj na to času (Předsednictví se ujal předseda Malypetr.), aby to Maďari zaplatili. Aká strašná krivda deje sa tu potrafeným občanom, nielen že boľševíkmi boli na živote ohrožení, trápení, nie jeden Slovák zastrelený, ale teraz práve tak musí daň platiť, ako v tých krajoch platia, kde tejto pohromy nebolo.

Toho pán minister financií má si povšimnúť a týmto ľuďom pomôct, veď soznamy týchto ležia snáď aj v desiatich exemplároch na ministerstve vnútra - aspoň takým spôsobom, že utrpená škoda zaráta sa im do daní. Veď ten občan v Čechách a na Morave zatiaľ pokojne si obrábal svoje polia, kým ten na južnom Slovensku bol preháňaný, vypálený, ba hospodársky zničený, teda nech ten škodu neutrpevší aspoň čiastku daní platí za tamtoho. Dúfame a žiadame, aby páni ministri zahraničný a finančný súrne urobili v tejto pálčivej otázke nápravu, už či úplným vyplatením utrpených škôd v hotovosti alebo odpísaním daní. (Posl. Šalát: Detvanom nech dajú dar za utrpené škody!) Z tých 28 milionov myslíš?

Slávna snemovňa! Vážnou a súrnou povinnosťou pána ministra zahraničia a pána ministra pôšt a telegrafov je tiež čím skôr na Maďarsku vymôcť, aby nášmu štátu vyplatilo hneď t. zv. vklady u býv. maďarskej poštovej sporiteľne v Budapešti. Do tejto sporiteľne vkladali si na knižočku svoje úspory výlučne chudobní ľudia a úradníci po niekoľkých korunách; tedy práve tí najchudobnejší sú tým postihnutí, že tieto fondy pri prevrate boly odvlečené do Maďarska. Ani v medzinárodnom vzťahu nie je a nemôže byť pochybnosti o tom, že Maďarsko tieto súkromné peniaze vrátiť musí. To závisí od šikovnosti nášho pána ministra zahraničia. Poneváč tedy zaokrytie tu je, tak pán minister pôšt a telegrafov mal by sa postarať a nátlak robiť na ministra financií, aby náš štát čím skôr v úplnej hodnote vyplácal tieto vklady, lebo veď štát skôr unesie položku 200 až 300 mil. výdavkov v rozpočte, ako ten chudobný súkromník má 11 rokov čakať na vyplatenie krvopotne vymozoľovaných 500 až 600 Kč.

Pri ministerstve nár. obrany treba je pripomenúť, že v tomto rezorte Slovensko vypadá vôbec tak, ako by ono ani nejestvovalo. Nebol by som skoro hotový s rečou, keď pripomienky k tomuto rozpočtu chcel by som podrobne spomínať, veď je to úlohou podrobnej debaty. Len to jedno, či pán minister, poťažne jeho správné orgány dostatočne starajú sa o to, žeby z tých ohromných milionových objednávok niektoré, aspoň tie menšie, aj slovenskí priemyselníci obdržali.

Tiež dovolil by som si navrhovať, aby pán minister zaoberal sa otázkou istého correctivuma, že by branci, ktorí dnes musia slúžiť 18 mesiacov, neboli časove ukrátení v oči tým, ktorí k vojenskej službe sú neschopní. Bolo by to snáď možné aspoň len čiastočne, pri štátnych úradníkoch zarátaním vojenskej služby, pri vysokoškolákoch odpustením jedného semestra pri absolutóriume, výhody pri prijímaní do štátnej služby v prvom rade vojakov, a len keď takého uchádzača niet, až potom tých, ktorí brannú službu nekonali. (Posl. Šalát: U nás ve Zvolene to robia tak, že keď si odbaví vojenčinu a prijde na svoje miesto, povedia mu, že miesto je už obsadené. Za to, že slúžil štátu, zaujmú mu miesto!) Za to, že vojak-branec tú najcennejšiu službu koná nášmu štátu, za jeho vernosť ku štátu takto sa s ním zaobchádza! Korektív pri roľníkoch bol by možný snáď zavedením nových vojenských poplatkov pre tých, ktorí neslúžili, alebo iným vhodným spôsobom vyrovnať tú ujmu, ktorú branec 18 mesiacmi zárobkove alebo existenčne bol poškodený. V živote mladého človeka 2 roky, ztrávené zárobkove neproduktívne, sú dlhou dobou. Nejaký korektív, mnou alebo snáď odbornými ľuďmi navrhovaný, je tu potrebný. Zkrátiť dobu vojenskej služby je prepotrebné a škoda o tom dlho debatovať, treba pristúpiť k realizovaniu, keď veľké štáty majú už o veľa kratšiu služebnú dobu, ako je u nás.

Keď najsvätejšou snahou každého poctive smýšľajúceho slovenského národovca malo by byť utišovať náladu a poctive snovať predpoklady na srdečnú vzájomnosť slovenskočeskú, priamo za útok proti konsolidovaniu pomerov tohoto štátu prichodí mi označiť každý taký krok, namierený proti psychologii slovenského ľudu. Mienim tu v prvom rade pokusy, ktoré do výhľadu stavia ministerstvo školstva s potlačením cirkevného školstva na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Či pán minister dr Dérer si je vedomý zodpovednosti pred svojím národom, ak podarí sa mu vznietiť kultúrný boj? A že na Slovensku chýlime sa k takémuto boju, zvestujú predznaky. Nechýba na štváčoch a popudzovateľoch v článkoch novinárskych, ale i prejavy nového p. ministra-Slováka dovoľujú uzatvárať, že práva cirkví na poli školstva idú sa obmedzovať.

Veľa nevďačnosti potrebné je k tomu, aby niekto pod heslom národovectva siahal na cirkevnú školu. Lebo za neblahej maďarskej éry, ak kde, tak v cirkevných školách udržala aspoň niečo, tá slovenčina. Pán minister školstva veľmi krivdí katolíckej cirkvi na Slovensku, keď v nedávnom svojom prejave hovorí toto: "že len veľmi demokratickému sriadeniu určitej cirkvi možno ďakovať, že slovenskosť a slovenčina zostaly tu a tam v školstve zachránené", keď katolícka cirkev alebo početní učitelia, ktorí nehlásili sa k tej veľmi demokratickej cirkci, mali veľmi mnohí toľko sily, že stáli za slovenčinou a vštepovali ju do sŕdc svojích chovancov. Čestnú svoju povinnosť, slávna snemovňa, konám proti svojím katolíckym učiteľom môjho rodiska a celého rodného kraja, t. zv. Záhoria, územia od Bratislavi po Skalicu, Senicu, Breclavu a Brezovú, keď túto tak generalizovane proti všetkým katolíckym učiteľom povedanú hanu s rozhorčením odmietam. Ačkoľvek p. minister je príslušníkom inej cirkvi, predsa nemôžem sa zdržať vysloviť svoj podiv, ako to môhol nevedieť, keď je z toho istého kraja, ktorého národný pohyb sám dobre poznal a ktorý kraj ho odchoval. Cirkevná škola znamená dnes pevnosť ducha vo výchove, oceľové charaktery, čo náš stát tak až priveľmi potrebuje, a cirkevná škola môže znamenať i pevnosť vo výchove národného charakteru, ak na tom dajú si záležať dozorné úrady. To, čo spomína pán minister, aby škola bola národná, je vec chvalitebná, a na tom pracuje a musí pracovať každý národovec. No táto snaha nevyžaduje ani poštátnenie, ani zobecnenie cirkevných škôl.

Ak naše školstvo sa len soštátni a pomery v učiteľstve a dozorných úradoch ostaly by tie, čo sú, mimo vnútorného rozbroja a kultúrneho boja, iného výsledku by neostalo.

Pán minister do výhľadu kladie unifikáciu školstva, ale nečaká sa ani na zákon a ubíjanie cirkevnej školy prevádza sa i takto často nelogicky a nielen cirkvám nepriateľsky, ale i nezákonne. Na pr. prijde obci vládné napomenutie stavať novú školu. Školská stolica, farár i obec uzavrie pokračovať v tom smysle. Hľadajú pôžičku, robia prípravy. Školský inšpektor, zrejme od vlády upravený, má o týchto prípravách vedomosť, o pol roka pri tom všetkom navrhne druhé vládné napomenutie. A nech prijde tretie, cirkevná škola je zabitá a ztratená. Nuž, pánovia, je to možné pokračovanie v sriadenom zákonnom štáte? To je otvorené násilie. To zákon z r. 1868, ešte u nás platný, nepredpisuje. To je egoizmus mocného v oči bezvládnemu. Ale to budí odpor. Tak nekonsoliduje sa Slovensko a naše pomery. To začína byť už krytý kultúrny boj.

My Slováci, ako samostatný národ spolu s vami, najbližšími slovanskými bratmi s radosťou tvorili sme tento náš štát, v ňom a jedine v ňom chceme a môžeme žiť, ale slobodne. Umožnite nám, vy Česi, svojský, autonomistický, národný a kultúrny vývin, lebo tak podporíte štát, ktorého budova sťa mohútny oblúk spočívať bude na dvoch bezpečných pilieroch, s jednej strany na spokojnom a vernom národe slovenskom na druhej strane zase na vyspelom národe českom. (Tak je!)

Dokiaľ však ku tejto pravej konsolidácii a politického uspokojenia Slovenska v prospech samého štátu, tak prepotrebného pilnej ruky a úprimnej slavianskej lásky a porozumenia, neprídete, v štátnych ročných rozpočtoch o Slovensko dostatočne sa nepostaráte, moja strana, ktorú mám česť zastupovať, predložený rozpočet odhlasovať nemôže. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.)