Nemáme dôvery k vládnej väčšine, lebo opustila základnú líniu tohoto štátu po stránke politického jeho charakteru. Tak rádi odvolávame sa v tejto snemovni na ducha našej revolúcie a býva to vždy slávnostným občerstvením tunajšieho ovzdušia, keď vzpomenieme si základných ideí tohoto československého štátu. Oslobodením dvoch bratských národov, Čechov a Slovákov, zpod cudzej nadvlády obnovuje, ba rozširuje sa stará dejinná ríša Veľkomoravská. Z veľkého válečného zemetrasenia vychádza v bratskom objatí Čech a Slovák, aby vo svojej otcovizni vládli svorne a jednomyseľne. Štát tento vytvorený bol ako národný štát Čechov a Slovákov. Vzhľadom na kodifikáciu v mierových smluvách o ochrane a právach menšín nemalo toto síce znamenať utláčanie a konečne prehltnutie tunajších menšín, ale myslím, že nikto zo zodpovedných vtedajších činiteľov ani len v myšlienke si nepredstavoval, že štát tento niekedy inšie složenie by môhol reprezentovať, než složenie československé. A čo predstavuje nám dnešná vládna väčšina, složená bez Slovákov? Nech nikto nenamieta, že vo vládnej väčšine sú dvaja Slováci ministri a niekoľko poslancov Slovákov, lebo však dobre vieme . . . (Posl. Tomášek: Niekoľko? Myslím, že většina!) Len niekoľko. Väčšina nie, pane predseda. Bola síce chuť väčšinu dostať, šly pozdravné telegramy do víťazného znova videnia, ale väčšina neprišla. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.) Dobre vieme, že v tomto ohľade nie sú smerodajné osoby jednotlivcov, ich pôvod a ich smýšľanie, lež čo do politického zastupovania rozhoduje vždy mandát organizovanej sily. A všetci veľavážení páni Slováci vo vládnej väčšine mi odpustia, keď bez všetkej osobnej rekriminácie konštatujem, že nezastupujú národ slovenský, lebo nemajú mandátu od organizovanej sily slovenskej, lež majú mandát od organizovanej sily československej. Všetci rad-radom. Dnešná vládna väčšina nie je československou, lebo slovenská ľudová strana i napriek vážnemu odhodlaniu pozitívne spolupracovať na ďalšom budovaní tohoto štátu zatlačená bola do opozície s tým zjavným úmyslom, aby úplne izolovaná a pre jej autonomistický program bola znemožnená. Nuž, slávna snemovňa, ako povolebný postup slovenskej ľudovej strany na pôde parlamentu dokazuje, slovenská ľudová strana sa izolovať nedá, lebo izolovať sa dať nesmie, tak jej to rozkazuje neúprosný mandát slovenského národa, ktorý i pri minulých voľbách tak impozantne skladal svoju dôveru do rúk tej strany, ktorá sťa svätý oheň národa, sťa sväté palladium národa pestuje, hlása a propaguje autonomiu Slovenskej krajiny. Naše politické povedomie dvíha tá okolnosť, že v snahe našej brániť sa izolácii v záujme parlamentárnej práce za tú našu autonomiu - hoci bola zrejmá tendencia zatlačiť nás medzi trosky opozície maďarskej a nemeckej - nemuseli sme sa utiekať, tak ako dnešní vládni činitelia v záujme svojích triednych programov, k takémuto internacionálnemu spojenectvu, lež našli sme spojenectvo slovanské, ktoré nám je dôkazom toho, že nevyhasla ešte posledná iskierka ducha našej revolúcie, iskierka porozumenia a svorného spoluvladárenia Čechov a Slovákov v štáte československom. (Potlesk.) Toto naše spojenectvo vedené je čiste ideovým, slovensko-slavianskym, autonomistickým obsahom. Očakávame od neho, že vyjasní sa mnoho, čo bolo dosiaľ zakalené v pomere Čechov a Slovákov, očakávame od neho, že myšlienka a program autonomie Slovenskej krajiny nebude za strašiaka predstavovaný politickej verejnosti českej, lež že program ten i v radoch českých získavať bude priateľov a prívržencov, ktorí presvedčení budú o tom, že autonomia Slovenskej krajiny štát Čechov a Slovákov nie rozbiť chce, lež práve na podklade autonomie, hlásanej slovenskou ľudovou stranou, vrátime sa k duchu našej revolúcie, keď Čech a Slovák ruka v ruke svorne a jednomyseľne vystúpili na javište dejín. (Potlesk.)

Bránime sa izolácii politickej, čo je výsledkom našej 10ročnej pražskej politickej školy. Prežili sme krásné časy slovenského romanticizmu, keď Slováci nevedeli o rozdieloch náboženských ani triednych, keď slovenská pieseň bola spojkou sŕdc, keď slovenská výšivka bola posviatnym symbolom, keď slovenský peňažný ústav bol chrámu a škole podobnou svätyňou na národnom poli: staršie, šedinami obsypané hlavy naších vodcov sú nám jedinými pamiatkami tejto romantickej doby, keď politizovať znamenalo ľúbiť rod, milovať reč, pracovať za ľud v kruhu viac-menej ohraničenom okolnosťami verejno-právnymi, ale za pomerov osobných a spoločensko-politických hodne priaznivejších. Medzi massami neprobudených bolo tých hŕstka povedomých Slovákov, ale tí boli svorní, verní, úprimní a oddaní si navzájom. V takomto ovzduší pracovalo sa intímne, intenzívne, citove, no pre macošské verejno-právné pomery organizačne veľmi chudobne. Nie div, že v tomto ovzduší vyvinovali sa silní jedinci, ktorí nielen celí venovali sa práci za národ, lež i patrili, vo verejnom ako i v súkromnom živote, celí národu. No, doba tohoto slovenského romanticizmu prešla a nastala doba našej pražskej politickej školy, školy to drobnej práce na poli uplatňovania sa národných a triednych záujmov. Uvoľnily sa verejno-právné pomery a práca za národ vyrástla z okruhu citového do rozmerov tak širokých a spletitých, aký je sám život. A tu nastal vo verejnom živote slovenskom ohromný prevrat. Istá čiastka prebudených predprevratových Slovákov, nevediac sa umiestiť v nových pomeroch a prejsť zo spôsobov práce za národ z doby romanticizmu na spôsoby práce praktickej organizácie, vybrali si veľmi snadnú a výnosnú úlohu, hrať zástoj jedinečného predprevratového Slováka a chcieť žiť z kapitálu a slávy minulosti. A aby nikto druhý pred verejnosťou a v očiach národa väčším nevyrástol, biľagovali a pred Prahou a mocnými tohoto štátu zradcovali každého, kto politike drobnej práce a organizácie sa venoval. A Prahe to prišlo vhod, lebo nad neorganizovanou massou snadno sa vládne; verila zradcovaniu, lebo však to kričali známi a verní Slováci, biľagovala označovaných, lebo sa bála, že títo neznámi predsa len snáď chcú štát ten podmnovať. Niet však pochybnosti, že doba táto už prešla, a i Praha, aspoň tá, ktorej nezáleží na tom, aby Slovensko bolo stále nevyjasneným územím, dnes už vidí, že je to nie hungarizmus, ale opačne, je to kurz pražskej politickej školy, ktorý chytá sa činov, ktorý buduje organizačnú pohotovosť, ktorá, keďže nečaká na nový prevrat revolučný - na pôde parlamentu aktívne vystupuje, čo aby bolo umožnené, všemožne bráni sa izolácii. Ovocím tejto snahy sú všetky tie iniciatívne pokusy ľudovej strany o koncentráciu sl parlamentárnych v záujme Slovenska a v záujme štátu. Bohužiaľ, že kým psychologické ovzdušie nepripustilo ešte utvorenie slovenského bloku odmietnutím spolupráce práve zo stránky Slovákov v dnešnej väčšine sediacich, zatiaľ o bloku druhom, o bloku autonomistickom dišputuje sa v pevnej nádeji, že k jeho uskotočneniu predsa len dôjde, lebo myšlienka jeho je tiež len ovocím pražskej politickej školy.

Má myšlienka autonomistického bloku nejakú oprávnenosť aspoň analogickú? Argumentovať budem teraz ex post, ale sila argumentu týmto zoslabená nebude, lebo sa dokáže, že myšlienka správne vystihla platnú tézu pražskej politickej školy, prv než by táto téza bola bývala tak jasne a s tak povolaného a odpovedného vážneho miesta formulovaná.

ČTK zo dňa 14. januára 1930 rozšírila zprávu, že vodca nemeckých roľníkov v zemiach českých, bývalý poslanec a senátor František Křepek, slávi dňa 15. januára 75. narodzeniny. K významnému tomu životnému jubileu prijdú do Litoměřic oslávencovi blahoželať minister ver. zdravotníctva a telesnej výchovy dr Spina a minister orby Bradáč, ktorí jubilantovi odovzdajú podobizeň prezidenta republiky, pánom prezidentom podpísanú, a jeho dopis, v ktorom pán prezident medzi iným píše doslovne toto: "Pre štátnikov a mysliacich politikov společnej našej vlasti nemôže byť inej smernice, než poctivá spolupráca oboch národov; touto súčinnosťou ostatné národné problémy sú už riešené. Toto svoje presvedčenie hlásal som už na začiatku svojej politickej činnosti a zostal som mu verný za svojej účasti vo svetovej vojne; ako prezident našej republiky sledujem cieľ ten istý ...."

My vidíme, že táto politická smernica "poctivej spolupráce oboch národov" - najnovšie i v pozdravnom dopise pánu ministrovi dr Czechovi poslanému do Brna - prevádza sa v Čechách už dávno a dôsledne, lebo štátnici a mysliaci českí politikovia dobre si uvedomili, že konsolidácia užšej ich vlasti je len touto cestou uskutočniteľná.

Nuž, dovoľte nám, aby prihlásili sme sa k tejto téze vašej politickej školy, aby podobne i my pracovať sme mohli na konsolidácii užšej svojej vlasti, Slovenskej krajiny, na podklade smernice poctivej spolupráce oboch národov tam bydliacich! Nech nikto neosmeľuje sa myšlienku túto označiť za zradu z ohľadu štátotvornosti, lebo uskutočnením autonomistického bloku na podklade poctivej spolupráce dvoch národov, Slovákov a Maďarov, v prvom rade získalo by Slovensko, ale získal by i sám československý štát. Lebo k tej politickej pružnosti, v ktorej náš štát preukázal sa svetu, že vedel sa predstaviť v reprezentácii vlády českej, česko-nemecko-slovenskej, pridružila by sa ešte i možnosť - a daj Bože, aby sa pridružila - spoluvlády maďarskej, čím najjasnejšie preukázalo by sa svetu, že v štáte tomto niet protištátnej menšiny a že politické protitrianonské zámery Budapešti nenachádzajú ozveny medzi tunajšími Maďarmi. Ale cesta k tejto štátotvornosti Maďarov vedie len cez most autonomie Slovenska, ako zasa i pre Maďarov cesta k autonomistickému bloku vedie len cez plné hodnotenie a uznanie Slovákov v štáte a na Slovensku. A podobne ako za patologický zjav držím vyvlastňovanie si, poťažne postup istej čiastky predprevratových Slovákov s patentom vlastenectva, ktoré chceli, mimochodom rečeno, len pre seba dobre zpeňažiť a hmotne zkapitalizovať - tým odpovedám p. kol. dr Markovičovi - za tak istý patologický zjav považujem prízvukovanie "praobyvateľov Slovenska", lebo obidve krajnosti držíme za chorobný zjav. Politická práca je reguláciou života, ktorý nedá sa zastaviť pri prevrate a nedá sa petrifikovať na počet niekdajších praobyvateľov. Čo je v politike petrifikované, to je len štátné územie, štátna suverenita, právny poriadok, reč a kultúra - ľudia, jednotlivci sú len nositeľmi týchže, ktorí sa menia. V poctivej politike, v ideálnej politike, musí ísť najprv o tieto petrifikované statky. Blok autonomistov poctivou spoluprácou dvoch národov docieliť chce konsolidáciu krajiny, aby čím skoršie mohlo sa dospieť ku konsolidácii Česko-Slovenskej republiky. V poctivej politike, ktorá nie búrať, lež stavať chce, musí platiť heslo "spájať" a nie "vylučovať" dobromyseľných. (Potlesk.) Na osude dnešnej majority dosť makateľne ukazujú sa osudné následky hesla "vylučovania", a odpusťte zasa, že učíme sa z týchto následkov. Blok autonomistov nevylučuje zo spolupráce nikoho, kto poctive chce sa postaviť do práce za autonomiu Slovenska. A preto ako nevytvára zo spolupráce tých, ktorí nemali to štastie narodiť sa a verejne činným byť už pred prevratom, tak nemôže pripustiť tiež exkluzívny pojem praobyvateľov. Blok autonomistov má v programe uplatnenie sa ľudí zo Slovenska na území Slovenska, nezadateľným predpokladom tohoto programu ale je suverenita reči a kultúry slovenskej na území Slovenskej krajiny. (Potlesk slovenských ľudových poslanců.) Preto kladie sa dôraz na geografickú autonomiu Slovenska, aby naši maďarskí spoluobčania ani v myšlienkach nedali sa strhnúť kolujúcim chýrom, že by niekto v tejto republike ochotný bol Maďarsku prepustiť kraje Maďarmi obydlené. Bereme si vzor zo spolunažívania Nemcov s Čechmi pre spolunažívanie Slovákov a Maďarov.

Nech naší maďarskí bratia učia sa od tunajších Nemcov, ktorí z toho historického rámca územia českej koruny ani len jednu jedinú dedinu nie sú ochotní prepustiť bratom svojím tam v Nemecku. Slovensko nezrodilo sa po prevrate, Slovensko má svoje dávné hranice; treba sa len podívať na dávné mapy, ktoré sú z dôb tureckých a uhorských dejín a budeme vidieť, že Slovensko má svoje staré, dejinné hranice. A tieto hranice nech sú i naším maďarským bratom práve tak sväté, ako sú sväté tuná občanom nemeckým. Veľmi hodí sa na tomto mieste pripomenúť si slov dr Kramářa, povedaných 27. februára 1920 tu v Národnom shromaždení pri prejednávaní ústavnej listiny. "Nemáme tedy ani my nič proti tomu, aby na Slovensku vypestovala sa láska ku Slovensku a touto láskou ku Slovensku láska k republike!" Blok autonomistov chce byť a musí byť školou lásky ku Slovensku a lásky k republike z dôvodov tam ďalej označených.

Od niekoľko rokov mnoho hovorí sa v našom politickom živote o striedaní väčšín a za veľký štátnický čin označuje sa: umožnenie viacerých väčšinových kombinácií v tomto štáte. A kto demokraciu našu úprimne poníma a poctive chápe, kto neprechováva v sebe tajné diktátorské chúťky, musí uznať, že konsolidačné dielo nášho vnútro-politického života mocného pomocníka dostalo v tomto striedaní väčšín. Nech uplatní sa každý smer, ktorý z vôle občianstva chce sa uplatniť. Keď je tomu ale tak, slávna snemovňa, pripomenúť musíme, že v sérii rozličných už dosavádnych väčšín nebola pripustená k slovu složka katolícka, (Čujme!) a to nielen ako činiteľ rozhodujúci, lež ani ako rešpektovaný spolupracovník, hoci kontingent voličstva na všetky katolícke strany rozdelený reprezentoval by najväčšiu skupinu poslaneckých mandátov. Ten istý štátnický smysel pre tvorenie rozličných väčšín inšpiruje myšlienku katolíckeho bloku, aby v záujme vnútornej konsolidácie a zahraničnej reprezentácie štátu umožnená bola ešte i novšia väčšinová garnitúra, v ktorej zastúpený by bol dosiaľ zaznávaný katolícky živel. Živý záujem, ktorý myšlienka katolíckeho bloku vyvolala na strane priateľskej i nepriateľskej, je najlepšim dôkazom jeho časovosti. Nutnosť katolíckeho bloku prýšti z toho, že žiadon vážny pozorovateľ nášho politického života nemôže neuznať súrnu potrebu zásahu istého novelizačného činiteľa medzi stavovskými skupinami, ktoré navzájom prelicitujú sa v stupňovaní svojích jednostranných požiadavkov. Vývoj nášho politického života prešiel už všetkými možnými etapami krajných teorií, ktoré ale vyvrcholené stoja bezmocné, keď teraz vyrovnávať treba záujmy proletariátu a kapitalizmu, záujmy výroby a spotreby, záujmy národného štátu a záujmy menšín, a menovite keď vyrovnať treba záujmy pokroku na poli kultúrnom a mravnom so záujmami opravdových cenností kultúry, aby kultúra a trvanie národa a štátu nestala sa obeťou pokroku. Nivelizačným činiteľom týmto môže byť len katolicizmus, ktorý svojími dejinami jasne dokázal, čo vie stvoriť na poli sociálnom, kultúrnom a štátno-politickom. Katolicizmus, systém najdemokratickejší, vie slučovať v sebe i myšlienku hierarchie a tak dáva svetu nutnú autoritu, bez ktorej sa ten obísť nemôže. Katolicizmus, evanjelium chudobných, ktorých ovšem ozdobuje gloriolou rovnoprávnosti a dáva im do vena záväzok účinnej lásky a milosrdenstva zo stránky bohatých, vie usporiadať pomer podriadeného k predstavenému, pomer zamestnanca k zamestnávateľovi, keď mimo hľadísk presných pracovných pomerov stanovuje i pomer bratstva všetkých. Katolicizmus ... (Posl. Tomášek: Čuřík musil utéci k vám!) Áno, všetci sme synovia jedného otca. Preto prijali sme ho ako brata; keď by sme ho neuznávali za brata, tak by sme ho neprijali. (Posl. Tomášek: Proč?) Sú i zlí bratia. Katolicizmus, svetová organizácia, zahrnujúca v sebe všetky národy, vie srovnať širokú internacionalitu s vrelým ohňom rodolásky, pri svetovom rozkľade netratí smysel pre krajanstvo, zachycuje vždy celok bez toho, že by mu čo korisť obetoval čiastku. Katolicizmus, dvatisícročná kontinuita zázračne obstáva vo víre každej novoty, (Posl. Sivák: Aj u Sovietov!) aj u Sovietov, niet pokroku, ktorého by si nepovšimnul, ale niet ani takého pokroku, ktorý by ho vyvrátil v jeho vlastnej podstate, lebo živelne pridržiava sa svojej tradície, ktorá mu je stálou smernicou pri meniacich sa novotách. Katolicizmus večný, žije v prítomnosti, ale nielen pre prítomnosť, poslednou métou mu je večnosť, v smerniciach svojích, ktorými ovlíva každodenný život národov, toto večné trvanie národov má pred očima. Tento systém, túto silu katolicizmu zapriahnuť do nášho politického života znamená katolícky blok v Československej republike. Nemýli nás malicherná okolnosť, že tá ktorá politická strana viac-menej opierajúca sa o katolícky svetonázor, bola a je zastúpená vo vláde republiky, lebo však dobre vieme, že politická čiara, na ktorej činnosť týchto strán dosiaľ sa vyvinovala, bola ešte menej než púha defenzíva. A dejiny katolicizmu nás o tom učia, že sila katolicizmu nikdy neuplatnila sa v defenzíve a v kompromisoch, lež vždy dosiahla vrcholu svojho blahodarného vlivu, keď elánom nekompromisnej ofenzívy v nezakalenej žiare ukázať a uplatniť mohla svoje bohatstvo v prospech toho ktorého národa.

Pole pôsobenia katolíckeho bloku je politické. Zdôrazňujem, že toto je pole politické a nielen akési liturgické či nábožensko-pietistické, od ktorého politického poľa očakáva sa i vyjasnenie naších politických pomerov medzi stranami tak zvanými katolíckymi v prvom rade. Lebo ako sa ukáže, že strana opierajúca sa o svetový názor a katolícku mravouku, nemôže mať k štátu len kladný pomer, tak tiež sa presvedčí, že to nie je postulátumom katolicizmu, aby takáto strana stavala sa proti oprávneným požiadavkom národným druhého národa. (Tak je!) Práve povznesenie sa na túto výšku dejinného katolicizmu odčinilo by i tie prekážky, ktoré na prvý pohľad do cesty sa stavajú utvoreniu katolíckeho bloku, ktorého blahodarneho zasahovanie do vnútropolitického života nášho by len prispelo ku konsolidácii a povzneseniu nášho štátu. Lojálny katolícky ľud bez všetkej prípravy spontánnou silou stavia sa za myšlienku katolíckeho bloku a ako už opätovne sa ukázalo, že hlasy verejnosti z ulice do tejto snemovne prerážujúce vynútily si konečne sankciu tunajších činiteľov, tak presvedčení sme o tom, že všeobecnému volaniu štátotvorného lojálneho katolíckeho ľudu prv-neskôr podarí sa vynútiť si súhlas politických činiteľov.

Slovenská ľudová strana ubezpečuje katolícku verejnosť, že i v tomto ohľade, ako nepremeškala urobiť v záujme utvorenia katolíckeho bloku už od roku 1926, a to tiež vyzdvihujem, aby reflektoval som na isté mýlné informácie, menovite tlače, nič nepremeškala od roku 1926 až po iniciatívu dnešného rozhovoru o ňom, tak tiež nezdráha sa všetko učiniť i v budúcnosti, aby katolicizmus v našej republike čím blahodarnejšie preukázal svoje osvedčené požehnanie.

Mimo týchto politických dôvodov, ktoré stavajú nás k dnešnej vládnej väčšine do opozície, neprijímame predložený štátny rozpočet ani z príčin vecných. Rozpočtovej predlohe po stránke formálnej vytýkame, že ani v tomto roku neprikročila k jasnejšiemu výkazu rozpočtových položiek Slovenska sa týkajúcich, hoci prevedené boly v nej niektoré zmeny, ktoré, ako z ďalších mojích slov vysvitne, prispely veľmi k hlbšiemu nahliadnutiu do štruktúry rozpočtu. Neprestaneme opakovať starý už požiadavok našej strany, aby ministerstvo financií našlo si spôsob k tomu, aby v rozpočte Slovensko predstavilo sa verejnosti našej vo svetle pravdivom, aby nevytýkalo sa nám bez dôkazov, že Slovensko je pre štátnu pokladnicu pasívné. Na Slovensku tomuto nikto neverí a keďže finančná správa zdráha sa práve úpravou rozpočtu do tejto veci zasvätiť, každý vidí v tom vlastne zastieranie stavu vecí, čo len zbytočne rozčuľuje. Ak Slovensko skutočne je pasívné, treba to ad oculos vykázať, aby boli sme hospodárnejší, lebo Slovák je chudobe naučený, nebude sa hanbiť, keď mu povedia: si chudobný, nerozťahuj sa. Ale treba nám to ukázať - a ak je aktívné, treba to preukázať, aby neutrpela dielčia spravodlivosť, základ to všetkých štátov.

Tak ako tohoročná predloha grafickými tabulkami predložiť mohla verejnosti činnosť ministerstva školstva, pošty, železníc, obchodu a priemyslu, ministerstva verejných prác a sociálnej pečlivosti, tak mohlo by sa preukázať tiež Slovensko bez toho, že by celková štruktúra rozpočtu základne menená byť musela. Lenže práve z toho máme ten dojem, že čo takto graficky bolo uverejnené, že dopriane bolo širokej verejnosti pohľadu do vzrastu a rozmerov činnosti jednotlivých rezortov, neodhaliť závoj práve z tých najpálčivejších otázok štátnych dodávok a štátnych investícií. Tak na pr. veľmi charakteristický bod: Rozpočet silničného fondu vykazuje presné príjmy a výdaje jeho, súvaha presne hrá, no nevysvitá z neho, koľko z tých 350 mil. ujde sa Slovensku alebo akou čiastkou prispeje k tomu 130 mil. príjmu Slovenska, hoci na pr. rozpočtová predloha veľmi presne vykazuje prídel jednotlivým zemiam z dane z liehu, z výnosu dane domovnej, z dávky z piva a z dane z obratu a prepychovej. Keď môže sa toto vykázať, myslím, neprezradili by sme žiadne štátne tajomstvo, keď o celkovom hospodárení Slovenska poskytnul by sa takýto prehľad, prestaly by aspoň všetky dohady a pochybnosti (Posl. Hlinka: Lesy kde sú?) V ohľade lesov máme výkaz, že 41% všetkých štátnych lesov je na Slovensku, 47% je v Podkarpatskej Rusi, ostatný celý čistý zisk činí 80 milionov Kč.

Ináč uverejnené grafické tabulky aj z iného ohľadu sú pozoruhodné. Na pr. v rezorte ministerstva školstva: Tabulka III, kap. 10 podáva "Prehľad poštátňovacej akcie v obore stredoškolstva" od r. 1919 až po r. 1928. Márne však hľadáme tam výpočet zhabaných katolíckych gymnázií. Celá poštátňovacia akcia je tam s roka na rok uvedená, ale o naších katolíckych gymnáziach nikde ani reči. Neexistujú, ale ani v inej tabulke niet o nich zmienky, len vo všeobecnom sozname, kde všetky ústavy rad-radomm sa vypočítavajú. Či máme tento nedostatok výkazu tomu pripísať, že ani sama školská správa nenachádza pravého označenia pre čin, ktorý bol s týmito ústavmi spáchaný, nevie to zaradiť, nikde tabulky tak sostaviť, čo sa s týmito katolíckymi ústavy stalo?

Katolicka verejnost slovenská nevzdáva sa svojho práva na tieto ústavy a i touto cestou reklamuje nápravu spáchaného bezprávia (Tak je!), ktoré nijako neposlúži reputácii našej republiky pred cudzozemskom a nepotvrdzuje dôveru svojích občanov, že sme štátom, v ktorom vládne právo a nie moc a násilie. (Výkřiky posl. Hlinky.) V tejto otázke znásilnená katolícka cirkev nemá inej zbrane v rukách, ako obnovenie svojho protestu, kým i v školskej správe neprebudí sa svedomie a neuvedomí si, že práve ona, na ktorú sverená je výchova budúcej generácie právneho štátu, má spáchanú krivdu raz napraviť a bezprávie odčiniť.

Naša verejnosť ľutovať môže, že školská správa práve teraz, keď tak horlive propaguje sa sjednotenie ľudových škôl na Slovensku, neuverejnila tiež tak prehľadnú a podrobnú tabuľku o ľudovom školstve, akú uverejnila o školstve strednom a o učiteľských ústavoch. Lebo takáto tabulka snáď nad všetky výklady jasnejšie posvietila by na mystifikáciu, ktorá deje sa pri tejto propagande. Sjednotenie škôl predstavuje sa preto za potrebné, lebo - tak sa to podáva - na Slovensku takmer v každej obci sú dve, tri školy odlišného rázu, a to všetko jednotriedky ... (Ministr dr Dérer: V rozpočtovom výbore uviedol som podrobné dáta!) To už bolo hodne zredukované, ale prvá etapa, ktorá hodila sa do verejnosti, nehovorím práve, že z úst p. ministra, ale z prvej debaty, a vieme, že verejnosť naša zachytí vždy najviac prvý výraz, prvý útok.

Tým trpí len vyučovanie a prospech žiactva, kdežto pri sjednotení týchto škôl žiactvo mohlo by sa roztriediť do postupných tried, čím by celkové vyučovanie len získalo a väčší prospech žiactva bol by zabezpečený. Aký však je pravý stav veci? Kto zná pomery na Slovensku, dobre vie, že mizive maličký je počet tých kompaktne sostavených obcí, v ktorých sú dve rozličné školy. Obce, v ktorých sa toto uplatňuje, obyčajne sú obce veľmi rozsiahle, až na 10 až 15 km dlhé, geografická rozloha to bola, ktorá si v tej istej obci vynútila stavbu viacerých jednotriednych škôl. V takýchto obciach nič by neosožilo sjednotenie škôl, lebo musely by tak rozostavené zostať na ďalej a zostať len jednotriedkami, lebo nezasahujú taký okruh, ktorý zachytil by potrebný počet žiactva, a keby sjednocovalo sa pod jedným charakterom, že na jednom konci obce bola by prvá a druhá trieda a vo strede tretia a štvrtá, kto vezme si na seba, že sháňal by deti z jedného konca do druhého, aby šli do prvej triedy? A kto zná pomery na Slovensku, dobre vie, že nielen z horlivosti školských inšpektorov, ale i školských stolíc bola shoda medzi školami už dávno vytvorená, že rozličné školy dohodly sa medzi sebou, že ktorá škola ktoré triedy bude viesť, a tak postup triedneho vyučovania dávno sa zabezpečil a zasa niet podkladu pre agitáciu, ktorá vedie sa pre sjednotenie škôl. Otázka táto vypadá inak. Tento dôvod sjednocovania škôl takmer úplne odpadá a jestli niekto i ďalej chce túto akciu forsírovať, nútení sme si myslieť, že mu ide o transakciu, ktorá ku charakteristike oného povestného kapsára je veľmi blízko.

Predložený rozpočet ani po stránke materiálnej nemôžeme prijať, hoci dôvodová zpráva pochvalne zmieňuje sa o tom, že i tento rozpočet je aktívny. Žiaľ, že aktivitu túto, ináč veľmi želateľnú a nutnú, nevedeli sme si ináč zabezpečiť, len zachovaním tak nespravodlivej a pre celý náš hospodársky život záhubnej dane, ako je daň z obratu. Tým dôraznejšie treba okolnosť túto prízvukovať, keďže terajšie vládné strany všetky sa už zaviazaly, že daň z obratu viac razy neodhlasujú, a napriek tomu po posledných voľbách, sotva že po dlhom jednaní dostal sa pred parlament prvý zákon a predloha, odhlasované bolo predľženie dane z obratu.

Len dve rozpomienky uvádzam, na pr. reč pána kolegu zástupcu živnostníkov, ktorý pri rozpočtovej debate dňa 22. októbra 1928 povedal toto: "Upozorňujem dnes na to, že predĺženie zákona z decembra 1926 na ďalšie tri roky vyprší práve rokom 1929 a že máme k očakávaniu, že asi v decembri budúceho roku, teda približne za rok alebo za 14 mesiacov budeme opäť jednať o tejto dani z obratu. Upozorňujem na to, že my a náš klub pri tejto príležitosti nedáme sa naprosto zahnať do nejakej slepej uličky, a keďby nemalo byť s daňou z obratu postupované tak, ako sme nastínili, aby tu nastaly také podstatné zmeny, ktoré znamenaly by uľahčenie platenia tejto dane z obratu, že by sme potom nemohli, čo by sme i boli koaličnou stranou, bez zmeny pre ďalšie predĺženie zákona dane z obratu tiež hlasovať".

Je isté, že pre finančnú správu je to pohodlnejšie ponechať túto daň i ďalej, než starať sa o úhradu na miesto dane z obratu, ale je to vo všeobecnosti a práve z ohľadu na tú toľko reklamovanú daňovú morálku veľmi neprezieravé ďalej udržovať takú daň, ktorej nevýhody a všetky slabiny uznáva každý, a myslím, že aj finančná správa sama.

A keď už sme pri tej daňovej morálke, o ktorej pán minister financií i najnovšie prehlásil, že ona následkom daňovej reformy nezlepšila sa proti všetkému očakávaniu, dovoľte, aby poukázal som na to, že ona pri dnešných metodách finančnej správy sa zvýšiť ani nemohla. Pred daňovou reformou daňovým predpisom nerozumelo iba daňujúce obecenstvo, po daňovej reforme ale, tak sa pozdáva, nerozumejú im ani berní úradníci. Ráčte prezrieť niekoľko novšie vydaných daňových knižočiek, ráčte na základe tomto zajsť do niektorého berného úradu o vysvetlenie a uvidíte, ako pochodíte. Daňový predpis musí byť jasný a dôsledný, ovšem i daňovému predpisu predcházajúce pokračovanie má byť jasné a určité. Tlačivo, čo dostane ubohý roľník, aby sa v tom vyznal, a aby jasne a pre toho úradníka, ktorý tú daň vyrubuje, pochopiteľne vyložil, to je nemožné. Bohužiaľ, keby to nebolo tak tragické, ako vo skutočnosti je, satiru, ba komédiu by sme mohli o tom napísať - no bernej morálke to nijako neposlúži.

Tiež nijako jej neposlúži, keď orgány finančnej správy nevystríhajú sa všetkého, čo by ich upodozrievať mohlo zo stranníckosti pri úradnom pokračovaní. A preto, jestli finančnej správe záleží na pozdvihnutí daňovej morálky, nech postará sa o to, aby žiadon z jej orgánov, ale ani žiadon iný úradný činiteľ nedal sa strhnúť k výroku, ktorý sám mám dokázaný, ovšem proti politickému protivníkovi: "Však to on pri daniach odnesie!" A poneváč takéto výroky pri daniach sa opakujú, daňová morálka tým hodne trpí. Nech finančná správa postará sa o to, aby v daňových veciach pracovali ľudia znalí pomerov a ktorí majú i trochu porozumenia k tomu daňovníkovi, lebo ináč dôjde k neblahým veciam. Nešťastím je, že predpisy koncentrujú sa do expozitúr, ďalekých od miestnych pomerov, a že paušálne odbavujú kraje do jednej oblasti expozitúry padajúce, ktorých úrodnosť a zárobkové pomery sú celkom odlišné. Viem, že v úrade nie je možné roztrieštiť veľmi agendu, ale sú zasa okresy, ktoré sú zárobkove, čo sa úrody týka, rozdielné asi ako 10 ku 100 a zatiahnuté sú pod jeden daňový kľúč. To musí sa roztriediť, nech to stojí čokoľvek. Takto prichádza roztrpčenosť daňovníkov celkom oprávnene.