Nejdem sa šíriť o skutočných, či len teoretických možnostiach t. zv. československej národnej koalície, rudo-zelenej či rudo-čiernej, občianskej, úradníckej, menšinovej vlády, ale neuškodí, keď si uvedomíme, aké výhody a nevýhody majú politické systémy, založene výhradne na zásadách kompromisu, to je politické skutky, vyvierajúce z programov diametrálne protiľahlých. Po prvé: veľke koalície majú málo početné a zpravidla i duchovne malé opozície. Po druhé: rôznorodosť a bifurkácia programov a osobností často zaťažuje prácu priamo k nemožnosti. Po tretie: ťažkopádnosť stroja. Po štvrté: nedostatky tradície vôbec a zvlášte jednotlivých mnou uvedených kombinácií. Po piate: istá medzinárodnosť koalovaných strán tlumí prirodzene šovinistické inštinkty jednotlivých nacionalistických prvkov, ale, snáď to môžem povedať, tlumí aj expanzitu československého národného charakteru nášho štátu. Štátné a národne kultúrné ideály ustupujú do istej miery do úzadia. To je asi následkom takých kombinácií. Po šieste: neviem, či mierné zavlaženie národných ideálov československých umierni a utlumí aj separatistické chtíče autonomistické a federalistické, či Briandov nový vynález "europskej reči", "ktorej budeme sa musieť všetci naučiť", neohrozí nacionálné základy nášho štátu. V Paneurope vyrastá nám faktor hospodárskej kooperácie. To je pravda, a zaiste priaznivá, ale ideologický mravný podklad tohoto hnutia nie je - mierne rečeno starej národnostnej a nacionálnej idee priaznivý.

Týchto niekoľko postrehov spomínam len preto, aby i po stránke teoretickej posvietil som na ťažkosti a sociologické základy terajšiej vlády. Vláda terajšieho min. predsedu aj osobnosťami kvalitatívne vyníkajúcimi vo všetkých rezortoch. Ovšem, ten program je trochu hmlistý a imaginárny. Zbytočné bolo by vysvetľovať vám, prečo ten program nemôže byť určitejší a ucelenejší.

Jedon požiadavok z programu jasne a konkrétne vyniká, to je vôľa čo najrýchlejšie a najradikálnejšie riešiť zemedelskú krízu. Meenovite my, Slováci, máme eminentný interes na tom, aby zemedelská kríza bola čo najlepšie a najrýchlejšie riešená, poneváč špecielne na Slovensku máme viac roľníckych obyvateľov ako v historických zemiach. Obyvateľstvo u nás je bezmála z dvoch tretín roľnícke.

Ako si naša republikánska strana predstavuje vyriešenie zemedelskej krízy, povedali tu naší rečníci dosť presne a obšírne, preto nebudem sa s týmito otázkami s národo-hospodárskeho stanoviska zvlášť zapodievať. Ale jedno chcel by som prízvukovať: naše strana akokoľvek pri každej príležitosti prízvukuje svoj zemedelský charakter, riešenie krízy nepredstavuje si čiste individualisticky a na úkor iných tried, (Výborně!) najmenej na úkor chudobných tried robotníckych a úradníckych. Takí neľudskí a sobeckí nie sme my agrárníci. Jedno ovšem žiadať musíme: umožnenie rentability zemedelstva, paritu s produktami priemyslovými, riešenie prostriedkami národo-hospodársky všeobecne v Europe užívanými a osvedčenými.

Slávna snemovňa! Snáď terajšej vláde podarí sa rozriešiť i niektoré vnútro-politické otázky, ktoré vyžadujú 2/3ovej väčšiny. Po 11 rokoch jestvovania republiky každý rozumný a vlasť milujúci občan cíti, že neboly by našej demokracii na škodu isté korektúry, menovite po stránke volebného systému a potom po stránke právneho pomeru parlamentu, rešp. vlády k prezidentovi, a snáď ešte aj iné veci, menovite veci, ktoré týkajú sa občianskeho práva. Keby tým vláde a event. parlamentu podarilo sa na tomto poli skutočne niečo dobrého vykonať, istotne by to i v budúcnosti všetkým stranám, ktoré tvoria terajšiu vládu, nebolo na škodu.

Rád by som uveril, že terajšia vláda bude mať šťastie v otázkach tak zvaných zahraničných platov a že podarí sa jej rozriešiť rôzné veleity hospodárskeho rázu so štátmi Malej Dohody a že už raz prinúti nepokojného súseda na Dunaji ku slušnému spolunažívaniu s nami. (Výborně! Potlesk.)

Upozorňujem pána ministra zahraničia a pána ministerského predsedu na stále útoky maďarskej pohraničnej, riečnej a bernej správy na naších úradníkov, ktorých živobytie na hraniciach rovná sa pravému peklu nepokoja a neistoty. (Tak jest!) My Slováci ťažko nesieme, že vždy musia to byť naší príslušníci, ktorí sú prenasledovaní, urážaní, v maďarských žalároch mučení. Vy, bratia Česi, ani poňatia nemáte o tom, čo sú maďarskí četníci, slúžnovci, financi, sudcovia a aké sú žaláry v zemianskej Maďárii. Som mierumilovný človek, ale päsťami som zatínal, keď so slzami v očiach prosili ma úradníci na Podkarpatskej Rusi, aby som sa ich v Prahe zastal, aby prosil som za nich a aby urobil som im to živobytie tam na hraniciach trochu snesiteľnejším, aby neboli vystavovaní stálemu nebezpečiu života, zavlečením na maďarské územie, urážkam atď. Nesmieme stále ustupovať a skrývať sa. (Tak jest!)

Jestli pán kol. Winter, ak sa nemýlim, včera či dnes hovoril, že naša zahraničná politika v oči Maďarom spáchala nejaké chyby, tak by som ho upozorňoval na to, že s Maďarmi a s teraz v Maďarsku vládnucou triedou naprosto je nemožné slušnú a lojálnu zahraničnú politiku robiť, to dokonca ani ten Beneš nie je v stave spraviť. Ja som pevne presvedčený, nakoľko znám tých pánov, že menovite minister zahraničia nie je v stave tých ľudí držať na úzde. Maďari nás do krvi nenávidia, tí ľudia budú vždy a vždy proti nám brojiť a robiť všetko, čo sa len robiť dá, aby nás hatili, našu konsolidáciu všemožným spôsobom prekážali a naších ľudí prenasledovali. Každý Slovák toto veľmi dobre vie, a následkom toho máme i my v tomto ohľade docela inú mienku ako p. posl. dr Winter. (Hlasy: Jen časopis "Slovák" se toho nedrží!) To je niečo iného! Ja nehovorím za "Slováka".

Maďarovi - to my Slováci veľmi dobre vieme - neimponuje mierumilovnosť, humanita a pod. Jedine päsť a prísna odveta, zastaví ho na ceste, ktorá vedie ho ku slepej a nerozumnej pomste. Nie je snáď nezaujímavé, že také veci, aké u nás na maďarských hraniciach sa dejú, na jugoslávskych a rumunských hraniciach sa nedejú. Tí si to nedajú ľúbiť, čo my.

Treba ďalej účinnejšej protipropagandy v oči maďarským lžám a kalumniám, ktoré stále a stále sa množia. Je to priamo strašné, čo si tí páni žurnalisti, politikovia, univerzitní profesori a ministri trúfajú hovoriť a písať. Nedávno zasa akýsi dr Kenéz vyznamenal sa v maďarskom parlamente, tvrdiac, že naša úradná štatistika je z gruntu falošná a tendenčná. Minister Bethlen pánu Kenézovi prízvukoval a prikyvoval. Nevšimnul by som si týchto očividomých a priamo smiešnych lží, keby nimi nebol preplnený a presýtený celý verejný život maďarský a keby značná časť maďarskej, ale aj slovenskej mládeže zo Slovenska neštudovala v Maďarsku a neprichádzala otrávená domov, žiadajúc o nostrifikáciu rôznych vysvedčení, diplomov, akademických titulov a slušných existencií u nás keby práve tá tam študovavšia mládež neotravovala nám potom celý náš verejný život.

Slávna snemovňa! R. 1928 asi 1200 československých štátnych občanov študovalo na maďarských školách v Maďarsku od strednej školy až po univerzitu, techniku, obchodnú akademiu, priemyslové, roľnícke školy atď., a všetci títo tam študovavší študenti chcú alebo budú chcieť vrátiť sa domov a nadobudnúť si u nás existencie.

Nebezpečie, ktoré presiakuje k nám cez maďarské hranice vo forme študovanej mládeže, je pre nás veľké, nepomerne väčšie, ako to čechizovanie, na ktoré žaloval sa tu pred 2 dňami kol. Hlinka.

My s tou mládežou, ktorá študovala v Maďarsku, nemôžeme nijakým spôsobom spolupracovať, poneváč práve, ako som spomenul, i maďarské školy bez rozdielu presýtené sú duchom protivenstva a nepriateľstva v oči nám, a samozrejme, mládež je predsa len náchylnejšia a citlivejšia ako prípadne starší ľudia a berie práve z toho hnevu a nenávisti najviac, a keď príde k nám, tak samozrejme nás priamo poškodzuje a ohrožuje, úplne odhliadnuc od toho, že berie kus chleba aj tým naším mladým ľuďom, ktorí študujú u nás.

Vo vládnom prehlásení veľmi málo povedané je o kultúrnej politike, ktorú naše ministerstvo chce prevádzať. Napriek tomu s dôverou môžeme očakávať, že nový minister školstva a nár. osvety dr Ivan Dérer neodchýli sa veľmi programove od línie, ktorou všetci ministri školstva dosiaľ kráčali. Bola to cesta demokratickej, pokrokovej, národnej konsolidácie školskej po stránke kvantitatívnej i kvalitatívnej. (Výborně!) Snáď začiatky tejto školskej konsolidácie boly trochu búrlivé a snáď i radikálné, ale čoskoro i ministri a hlavne úradníci a učitelia našli zlatú strednú cestu, ktorou získali si srdcia i rozum rodičov a detí. Práve vzhľadom na túto skutočnosť prechovávam dôveru ku vláde i po stránke kultúrnej a školskej.

Ovšem túto debatu nepovažujem za vhodnú pre podrobnú analýzu a diškusiu o všetkých tých predmetoch, ktorými zabýva sa dnes pädagogická veda a učiteľstvo, rešp. naše profesorstvo: jednotná diferencovaná škola, reforma strednej školy, vybudovanie vysokých a odborných škôl, telovýchova, unifikácia ľudových škôl na Slovensku atď. To všetko sú otázky, ktorými snáď zabývať sa budeme pri rozpočtovej debate.

Ale už teraz a opätovne prízvukovať musím zásadu, bez ktorej na Slovensku nie je možné dostať sa ani o krok ďalej, zásadu totiž, že cirkevnosť ľudovej školy nesmie prekážať jej sústredeniu a unifikovaniu v jednotný typ celoštátny. Pri tom stojím na stanovisku, že protináboženská laicizácia je pre nás na Slovensku neprijateľná. Každý krok proti vyučovaniu náboženstva a vykonávaniu náboženských úkonov na naších ľudových a mestianských školách považujem za chybný a nebezpečný pre harmonický a solídny vývoj kultúrny, štátno-politický a národno-československý. Týmto korigujem a s nášho stanoviska na pravú mieru uvádzam premrštene a pre dnešnú dobu neprijateľné názory Andreja Hlinku o t. zv. cirkevnej škole. Nežijeme v dobe konkordátu, ani v dobe stredoveku. Z čiste pädagogického a organizačného stanoviska nemožno trpieť, aby na dedine boly 3-, 4-, 5roké školy a všetky jednotriedky, aby mali sme tam katolícku, evanjelickú, prípadne židovskú, štátnu a obecnú školu, aby každá táto trieda mala len jedného učiteľa, ačkoľvek dohromady mohla by to byť docela pekná 4- až 5triedna škola. Že naša štátna škola plne vyhovuje i v náboženskom ohľade, vidieť najlepšie na tom, že na Slovensku máme dnes na 1000 štátnych škôl a nikde nepočul som žiadne stesky a žaloby na tieto školy; je vidieť, že žiadna štátna škola nie je tak zlá, ako to pred niekoľko dňami pán kol. Hlinka tvrdil.

Pri tejto príležitosti musím opraviť niekoľko hrubých neprávd a omylov posl. Andreja Hlinku, ktorý predvčerom hovoril s tohoto miesta, ku podivu formálne slušne a mierne, ale ako to už u neho býva, trochu romanticky a hodne nekriticky. Napriek vyššiemu jeho veku Msgr. Hlinka stále je ohnivý a impulzívny, nemá času na solídné štúdium a chladnokrvné uvažovanie, nemožno na neho aplikovať ani Goetheho: "Dichtung und Wahrheit" so všetkými výhradami, ktoré Goethe napísal. Podľa neho na poli školskom a kultúrnom za posledné desaťročie neurobili sme žiadnych pokrokov. Nemáme školskú radu, preto je vraj všetko zlé: stavebné podpory nedávajú sa vraj cirkevným školám v tej forme to aspoň povedal. Nie je to pravda, i cirkevné šškoly dostávajú podpory. Fakt je ovšem, že štát na budovanie privátnych budov nemôže dávať pravidelné podpory. Výnimočne to môže robiť, ale pravidelne to nemôže dávať tak, ako to robí pri budovaní štátnych a iných škôl. De fakto trojnásobné napomenutie zákonom, o ktorom práve Hlinka hovoril, ustanovené je na všetky cirkevné a súkromné školy, ktoré nevyhovujú predovšetkým hygienickým a pädagogickým predpisom. Kto len na krátko bol na Slovensku a prišiel na dedinu, vie, aké máme u nás na Slovensku rôznorodé školy a že staré maďarské predpisy o t. zv. hygienickom stave škôl sú hodne liberálné v oči cirkvám. Že s našej strany nijakým spôsobom neaplikujú sa prísne a drakonicky, nemusím snáď zvlášť vysvetľovať. Kto u nás pomery zná, vie, že tomu tak nie je. Patričné paragrafy zákona aplikujú sa tak mierne, že je to často až smiešné. Žeby školské vrchnosti pre nedostatok žiactva cirkevné školy zatváraly a hneď ako štátné otváraly, ako tvrdil Hlinka, je nepravda a púha pomluva. (Slyšte!) Ďalej nepravda je i čo takto vravel Hlinka o Podkarpatskej Rusi. Na Podkarpatskej Rusi vraj, ako som zo stenografického protokolu jeho reči konštatoval, bolo pred prevratom 300 cirkevných škôl a po prevrate už ich je len 30. Dal som si na tom záležať a skontroloval som to. Rímsko-katolíckych škôl je síce 30, ale grécko-katolíckych je 193, evanjelických 45, židovských 11, dohromady na Podkarpatskej Rusi je dnes 279 cirkevných škôl. (Slyšte!) Čo tu Hlinka tak ľahkomyseľne prednášal, je direktne zo vzduchu vychytané. Počul niečo o nejakej tridsiatke a z toho spravil 30 škôl. Prednášam to len, aby nedali ste sa mýliť jeho dikciou, ačkoľvek to inak nemá zvláštnej ceny. Hlinka predniesol svoju obžalobu v smysle, ako by sa cirkevné školy zvlášť prenasledovaly, ale ani na Podkarpatskej Rusi tomu tak nie je. Pravda je, že r. 1918 na celej Podkarpatskej Rusi bolo 517 obecných škôl čiste maďarských, ani jedna jediná nebola čiste ruská. (Slyšte!) R. 1927 máme tam 427 ruských škôl,(Slyšte!) 55 československých, ovšem i Maďari majú svojích 111 škôl a 14 škôl majú Nemci. Ako vidieť, všetky národnosti a konfesie na Podkarpatskej Rusi sú školami dostatočne saturované a naša vláda v tomto ohľade akosi ko rigovala to, čo Maďarsko, ako je všeobecne známo, v prospech maďarizácie robilo. Ale toto Hlinka ani nevie a neberie v úvahu a som pevne presvedčený, že i v budúcnosti, keď tu vystúpi, bude zasa to isté tvrdiť, ako tvrdí teraz.

Slávna snemovňa! Pozrieme sa, ako to vypadá na Slovensku? Čo sa týka školstva, je na Slovensku iste pokrok veľmi zrejmý. R. 1918 mali sme podľa nášho spočítania len 94 čistých slovenských ľudových škôl. Boly to viac evanjelické školy, posledné zbytky slovenského školstva. Číslica 340, ktorá udaná je v maďarskej štatistike z r. 1914, nakoľko sa nemýlim, vzťahuje sa na všetky školy, kde bola slovenčina ako pomocná reč tiež pripustená. To je špecialita práve čiste maďarská, že na mnohých školách, kde nemohlo sa maďarizovať priamou metodou, maďarizovalo sa pomocou materinského jazyka. Je ovšem zrejmé, že taká škola nebola slovenská a že nebola skutočne tak obsluhovaná na základe materinskej reči, ako my žiadame, čiste slovenských škôl bolo len 94, (Slyšte!) a ako vravím, boly to bezmála samé evanjelické školy, a čo pán Hlinka práve zapomenul povedať, že katolíckych cirkevných škôl bolo veľmi malé číslo, snáď 5, 6 až 10, ktoré inak katolícki farári a kňazi, až na malé chvalitebné výnimky, pomaďarčili. (Slyšte!)

Nemali sme tedy, prosím, jednej meštianky slovenskej. Ale za to mali sme 3084 maďarských ľudových škôl s 5183 triedami, 78 polgárok, tedy meštianok s 393 triedami, to bolo r. 1918. R. 1927 mali sme 2813 slovenských ľudových škôl s 4452 triedami, 111 slovenských meštianskych škôl s 545 triedami, driev nemali sme ani jednu. Tieto faktá ovšem kol. Hlinka nevezme na známosť a pri najbližšej príležitosti bude zasa, o tom som pevne presvedčený, tvrdiť, že sme kultúrne nepokročili, že prenasledujeme Slovákov atď. (Výborně!) Ja toto, slávna snemovňa, len preto uvádzam, aby som vás upozornil na nevážnosť a ľahkovernosť tohoto pána, ktorý prednáša tuná s veľkým aplombom veci slovenské.

Bude on zasa tvrdiť, že na učiteľských ústavoch na Slovensku je pre Slovákov numerus clausus, poneváč skoro 50% miest určené je vraj pre mladíkov z Čiech a Moravy. To je lož a nepravda. Túto insinuáciu vyhlašujem za obyčajnú lož a pomluvu. Je to veľmi silné slovo odo mňa povedané, ale musím to tak povedať, poneváč je fakt, že na Slovensku na stredné a samozrejme i na učiteľské ústavy prijímajú sa zpravidla žiaci podľa prijímacej zkúšky, a samozrejme, že pri tejto prijímacej zkúške menovite v prvom roku českí žiaci, ktorí pochádzali z rodičov českých na Slovensku usadených, rešpektíve českých úradníkov, o mnoho lepšie boli pripraveni a tak na niektorých ústavoch, ako na pr. v Modré, v istom roku akosi väčšie procento, nie 50%, to naprosto nie je pravda, ale o nejakých 2, 3, 4 českých žiakov viacej bolo prijaté, ale páni to nafúkli a vraveli, že predovšetkým prijímajú sa českí žiaci. Sám osobne presvedčil som sa, že to nie je pravda, že prijímajú sa žiaci, ako prijímajú sa Maďari, Nemci alebo Židia, a že na týchto školách študuje nepomerne väčšie percento Židov, ako žiakov českých úradníkov na Slovensku usadených.

Toto je, slávna snemovňa, pravda. A ja udaje pána Hlinku v tomto ohľade docela kategoricky opravujem.

Procento českých žiakov v pomere ku domácim je veľmi malé. Len v Bratislave a Košiciach je väčšie. Ale to sú voskrz žiaci českých, v premnohých prípadoch už dokonca úplne poslovenčených českých rodičov na Slovensku usadených. Mnohí z nich stali sa už praobyvateľmi a získali si "indigenát rovnocennosti" s maďarskými, židovskými, nemeckými "praobyvateľmi", ktorí prirodzene slovenským žiakom nijako neprekážajú.

Andrej Hlinka vo svojej dvojhodinovej reči uviedol aj iné krivdy, ktoré Česi na Slovákoch páchajú. Katolícke gymnáziá vraj sobrali. Nuž, o túto slávu nejdem sa deliť s Čechmi. Tak zvané katolícke gymnáziá, a to kráľovsko-katolícke, ktoré len nominálne boly katolícke, to je, ktoré boly plne v rukách štátnej správy, i rímsko-katolícke, kde biskupi, rešp. cirkevné vrchnosti zachovali si istú právomoc, ako školský referent prevzal som z moci t. zv. Šrobárovho zákona do správy československého štátu, poneváč všetky tieto inštitúty bez výnimky slúžily len maďarizácii. (Slyšte!) Pod rúškom náboženstva slovenské deti sa tam voskrz odnárodňovaly.

Kto posielal ma ku piaristom v Ružomberku a nabádal silnými slovy, aby som tú maďarónsku bandu rozohnal? Práve Andrej Hlinka to bol. (Slyšte!) Kto urgoval poštátnenie gymnázia, rešp. prevzatie do československej správy v Skalici? Dr Ľudevít Okánik. Kto spolu so mnou prevádzal poslovenčovanie, t. j. poštátňovanie katolíckych gymnázií a iných podobných ústavov vôbec? Cirkevný referent Karol Medvecký, terajší prepošt bojnický. Toto je pravda.

Keďby kol. Hlinka povedal: Chceme mať istý počet katolíckych gymnázií na výchovu klérikov, nuž, malo by to hlavu a pätu, ale v tej forme a s tým obsahom, ako svoje gravaminá prednáša, vzbudzuje u neinformovaných nedorozumenie a zášť proti "zlodejským Čechom", ktorí dokonca i gymnáziá kradnú, u zasvätených vzbudzuje hnev a odpor nielen proti sebe, ale i proti cirkvi, ktorej predsa chce slúžiť.

Slávňa snemovňa! I štatistické dáta o tom, že v Čechách a na Morave je priestorove i populačne viac stredných škôl ako na Slovensku, je posudok veľmi povrchný, falošný a nerozumný. České školstvo má za sebou bezmála storočnú intenzívnu prácu svojpomocnú. Počet ústavov po prevrate založených je minimáln¨. Hospodárske a kultúrné pomery sú tam iné. Ale rozmnožovať stredné školy u nás len preto, aby sme rýchle dosiahli proporcionálnej rovnomernosti s historickými zemiami, by som veru neradil a bolo by to skutočne nesmyselné. I na Slovensku veľmi cítime už hyperprodukciu inteligentného proletariátu, a myslím, že ani vy socialisti nemáte žiadneho interesu na tom, tento proletariát rozmnožovať. Štatistika je veľmi nebezpečná zbraň a na jej podklade je možno vypočítavať všelijak, a keďby som chcel, so štatistikou v ruke mohol by som - poneváč štatistikou zabýval som sa hodne - dokázať pánu Hlinkovi práve opak toho, čo dokazuje on.

Plne súhlasím, že Slovensku je treba viacej odborných škôl, menovite priemeslových, učňovských atď. Ale i tu nemožno školskej správe niečo vytknúť, naopak, pochváliť by ju bolo treba. To, čo vykonalo sa za 10 rokov na poli stredných a odborných škôl, je pravý zázrak tvorenia nových hodnôt. Mňa hlboko urazila nevážnosť a neinformovanosť, s akou hovoril Andrej Hlinka o týchto veciach. Takto slovenský poslanec, menovite tak vysokého postavenia ako on, by hovoriť nemal. Ďalej Andrej Hlinka tvrdil, že na bratislavskej univerzite neprednáša sa slovensky, že dve fakulty štát ešte nezaložil, že techniku, vysokú školu zverolekársku, roľnícku, banícku atď. nemáme. Nuž, všeličoho nemáme, to je pravda. K tomu by som povedal len toto: Nie je na prospech veci československej, keď českí vysokoškolskí profesori vyslovujú alebo naznačujú z príčin akýchkoľvek animozitu alebo dešpekt proti slovenčine. Ale ja by som nezakazoval českému človeku češtinu z tej pričiny, aby nikto nemohol zakázať slovenské prednášky prof. dr Bujnákovi na pražskej univerzite alebo prof. dr Hroncovi na brnenskej technike. Tam Slováci prednášajú slovensky. (Výborně!)

Nemám ovšem za zlé ani prof. Ursinimu v Brne, že ako Slovák svoju vedu na brnenskej technike prednáša česky. Vôbec pri užívaní češtiny či slovenčiny mali by si naši vlastenci všimnúť zákonov bilinguizmu, vzájomnej reciprocity a v XX. storočí i smiešnosti slovíčkárstva a mluvničnej hašterivosti.

Konštatujem ďalej, že na bratislavskej univerzite chybuje len prírodovedecká fakulta. Čo sa bansko-štiavnickej "povestnej akademie" týka, konštatujem, že ústav tento bol čiste maďarský. Ani jeden profesor nebol Slovákom. Po prevrate a počas prevratu profesori odišli do Maďarska a odviezli temer všetky sbierky, inštrumenty, pomôcky a značnú čásť knihovne do Maďarska. Andrej Hlinka podľa stenografického protokolu hovoril doslovne takto - ráčte počuť, čo on riekol: "Mali sme svojú povestnú, svetochýrnu bansko-štiavnickú lesnú a banskú akademiu v Banskej Štiavnici, ale vzali nám ju bezo všetkej náhrady." Kto ju vzal? No, Česi. (Veselost.) "Je tam zoologická svetová záhrada, tam zavieraju sa budovy, nám slovenskú bansko-štiavnickú lesnícku akademiu odniesli." Ja som z toho jeleň. (Veselost.) Mne tieto slová zdajú sa trochu konfúzné. Veď za to nemôžeme, že Maďari odniesli i profesorov i náradie a že nám nechali bezmála len holé steny. Sám som to v Bánskej Štiavnici videl. O zoologickej svetovej zahrade nič neviem. Možná, že som ju nevidel. Tak tiež nie o slovenskej bansko-štiavnickej lesníckej akademii. Taká neexistovala, ale on si ju sriadil preto, že na Slovensku bola maďarská akademia. Teda bola slovenská. Konečne nie je pravda ani to, že by československý štát nebol dal za túto školu žiadnej náhrady. Hlinka nevie, že v Banskej Štiavnici máme chemický ústav na zpracovanie dreva. Že nám Česi nechceli spraviť zo svojích prostriedkov a svojími sbierkami zariadiť prípadne úplne novú školu, neviem. Možná že to nebolo pekné, ale na každý prípad nemožno nikomu vytýkať, že by Česi boli odniesli celú jednú vysokú školu.

Kol. Hlinka sťažuje si i na to, že máme národné divadlo, ale nie slovenských hercov, že pán Jiřikovský sa o to postaral, aby slovenskí herci odišli. Zasa konfúzia. Chudáci Česi i za to sú odpovední, že nemáme dostatočné množstvo hercov! Vidíte, akí ste veľkí hriešnici! Andrej Hlinka málo chodí do divadla, a zrejme nemá ani poňatia o tom, čo všetko Oskar Nedbal a iní českí divadelní podnikatelia, ba dokonca i ten Jiřikovský pre divadelnú prosperitu na Slovensku vykonali, len aby získali slovenských umelcov. Tvrdenia Hlinkove sú od A do Z čistou nepravdou.

Musím spomenúť i druhého umeleckého podniku, ktorého dotknul sa Hlinka vo svojej reči, a to pomníku slobody v Ružomberku. Tento pomník slobody vytvorený je slovenským umelcom, ale má snáď tú vadu, že predstavuje snáď príliš nahú postavu ženy. Hlinka je s tým nespokojný, ale zaujímavé je, že Hlinka sám vedel pred rokom, že taký pomník se postaví, sám bol pri kladení základného kameňa a nevravel na to ani slova. Naopak bol spokojný, a za rok, keď vstúpil do opozície, myslí, že musí i proti tomuto rečniť.

Podobne ako vo školských veciach sťažuje si Hlinka i na rôzné hospodárske krivdy. Tu priznávam, že na tomto poli v mnohom snáď Slovensku sa krivdí, že by Slovensko zaslúžilo i v priemysle i v zemedelstve väčšej pečlivosti a blahovoľnosti, ale zasa vytknúť musím Hlinkovi, že príklady a doklady, ktoré uviedol, sú naprosto nedostatočné a tendenčne prednesené a sostavené. Na pr. emigrácia zo Slovenska je vraj taká a taká. My všetci veľmi dobre vieme, že táto emigrácia do Ameriky začala už vo väčšom merítku v 80. rokoch minulého storočia a že práve najväčší počet Slovákov nasťahoval sa tam v 80. až 90. rokoch. Státisíce Slovákov čo sú tam, sú Slováci z tej doby. Úpadok priemyslových podnikov v Krompachoch a v Magurke a úpadok iných fabrík zaiste je veľmi žalostný, nikto sa z toho neteší, ale hovoriť, že by to bol štát alebo paušaliter, že to zapríčinili Česi, je trochu smiešné. Nie Česi, ako vieme, ale nové pomery, nové hranice, nové národo-hospodárske podmienky. Je pravda, že Slovensko nevyužilo dostatočných výhod zo zákona o stavebnom ruchu, ale i na Slovensku investovalo sa práve podľa tohoto zákona niekoľko sto milionov so štátnou podporou. Veď ja sám som postavil si domok so štátnou podporou. Ale jestliže Hlinka tu tvrdí, že v tomto ohľade Slováci nič nedostali, rešp, že sa nič neurobilo a že následkom toho bude treba Slovensko dodatočne odškodniť, je ovšem nevážné diškutovanie. Platy zemských poslancov, štátné dodávky, tarifové sadzby, daňové ťarchy a stá iných vecí, ktoré s týmto súvisia, zasluhovaly by istotne nápravy, ale predovšetkým zasluhovaly by, aby rečník, ktorý o tomto hovorí, hovoril o tom štriktne, seriózne a vážne, veď nie sme na ľudovom shromaždení. (Výborně! Potlesk.)

Na koniec dovoľte mi ešte niekoľko slov, aby hovoril som o Hlinkovom vlastenectve. Ja som nikdy o jeho vlastenectve, nech je akokoľvek kuriózné, nepochyboval. Znám Hlinku 30 rokov a viem veľmi dobre, že akési vlastenecké a slovenské city má. Ale každý z nás pozná Hlinkove hyperbôle a protičeské štvanice "Slováka" a protištátné skutky maďarského špiona, ktorého meno nechcem vyslovovať vzhľadom na lojálny tón reči Hlinkovej. Posl. Hlinka nemá najmenšieho práva sťažovať si, že ľudová strana považovaná bola za protičeskú. Na stá a tisíce protičeských rečí a článkov sme počuli z úst a čítali z časopisov ľudáckych vodcov, spisovateľov, agitátorov, rodobrancov, kňazov i laikov, keby som len samotného Hlinku chcel citovať, museli by ste tu zostať do večera.

Ovšem predvčerom vodca ľudovej strany hovoril docela inak, než obyčajne hovorieval s tohoto miesta. Veľmi hlasite hovoril, že stojí na podklade nedeliteľnosti Československej republiky a dúfa, že český národ zmení v budúcnosti svoj názor na ľudovú stranu, že svo jou autonomistickou agitáciou nechce štát oslabiť. Mám svoj názor o autonomizme, odlišný od Andreja Hlinku, jednako ako človeka národne cítiaceho, takéto slová potešia. Uvidíme, ako dlho vydrží v tvorivej a slušnej opozícii, či neposedne ho zasa čo chvíľa negativistický belzebub. (Veselost.)

Slávna snemovňa! Na koniec musím sa zmieniť o veci, ktorá vlastne nepatrí do debaty o vládnom prehlásení, ale skôr do učenej spoločnosti psychologov a sociologov. Hlinka mne a iným Slovákom smýšľania československého vytknul nepriamo zradu a renegátstvo. Neuznávame vraj slovenského národa, ani spisovného jazyka Slovákov, sme vraj za asimiláciu, t. j. za počeštenie Slovenska. Na doklad citoval Hlinka čiastku z jedného môjho článku v "Slovenskom Denníku" uverejneného, v ktorom poukázal som na možnosť, že Slováci a Česi splynú po nejakej dobe v jedon celok jazykový a kultúrny.

Ja o národnostnej a zvlášť o československej otázce napísal som na stá článkov a niekoľko obšírnejších vedeckých prác, v ktorých ktokoľvek môže sa dočítať, že Česi a Slováci sú jazykove tak blízki, že sú vlastne jedon národ, že do polovice minulého storočia mali spoločný spisovný jazyk a spoločné národné povedomie, že dosiaľ sakrárny jazyk majú evanjelici českí, že Slovákov a Čechov nerozdelila prílišná diferencia jazyková, ale rozdielna štátna svrchovanosť a vláda Maďarov. Sám Jozef Škultéty uznáva, že keby Slováci mali v minulosti dostatočné množstvo dobrých českých škôl, nebolo by prišlo ku rozluke. Tieto faktá, ale predovšetkým strach pred zánikom v maďarskom mori primäli mňa a mojích priateľov pred vojnou a počas vojny hľadať pomoc v československej jednote a úzkom bratrstve. (Výborně! - Potlesk.) Ak Hlinka pri každej príležitosti chváli sa svojím Segedínom a Černovou, nuž môžeme mu pripomenuť, že nikdy by nebol našiel takej pomoci v Čechách a takej lásky a oddanosti, keby nebola predchádzala účinná československá propaganda hlasistov a Masarykovcov, celých 10 rokov trvajúca. Československá národná myšlienka ochránila Slovákov od smrti, československá národná myšlienka otvára nám brány do sveta! (Výborně! - Potlesk.)