Mali sme svoju povestnú, svetochýrnu bansko-štiavnickú lesnícku a banícku akademiu v Banskej Štiavnici, ale vzali nám ju bez všetkej náhrady, je tam svetová zoologická záhrada, tam zavierajú sa budovy, padajú múry, ale nám slovenskú bansko-štiavnickú lesnícku akademiu odniesli.
Ukážem trochu školskej štatistiky.
Jedna stredná škola na Slovensku pripadne na 61.244 obyvateľov, na Podkarpatskej Rusi stojí to ešte horšie, tam pripadne jedna stredná škola na 75.821 obyvateľov, v Sliezsku, poneváč ono patrilo k Rakúsku, už padne na 48.019, v Čechách na 43.885 a na Morave tá si stojí najlepšie - na 36.477 obyvateľov.
Podľa priestoru v Čechách padne jedna škola na 329 km2, na Slovensku na 998 km2 a na Podkarpatskej Rusi na 1582 km2.
Slovensko podľa počtu obyvateľov a duší malo by mať 65 stredných škôl pomerne k Česku a má ich len 49, Česko ich má 72.
A tento nedostatok je príčinou, že 49 stredných škôl na Slovensku má 128 pobočiek; neviem, čo je toho príčinou, či hospodársky systém, či panovačný systém, že k 49 stredným školám na Slovensku pripojili 128 pobočiek. Čo je samo v sebe neprirodzený stav, keď aj nevezmeme do ohľadu, že by ich podľa počtu žiactva v Česku dodržovaných zásad malo byť 189. Aj tuná je Slovensko ukrátené.
Pri stredných školách, ako predseda školskej stolice, nemôžem zamlčať tú trapnú, nám všetkým Slovákom do očí bijúcu krivdu, že pri národnom prevrate nám naše katolícke stredné školy brevi manu sobrali. A my, slávna snemovňa, týchto stredných škôl budeme sa dožadovať, lebo keď nám po prevrate sobrali katolícke školy, nedotkli sa stredných škôl evanjelíckych, ako to dr Emil Stodola r. 1928 tvrdil, že poneváč by to bolo "zahrotením proti katolíkom, oni týchto stredných škôl dobrovoľne sa zriekajú." A tu prehlašujem ešte raz, že slovenskí katolíci svojích katolíckych stredných škôl sa dožadovať neprestanú, a myslím, že terajšia vládna väčšina, hoci je ona snáď i zahrotená proti nášmu svetovému názoru, bude si vedieť ctiť náboženské city a náboženské presvedčenie väčšiny národa. (Tak je!)
Čo sa týka odborných škôl, konštatujem, že na Slovensku podľa počtu obyvateľstva patrilo by nám obchodných akademií 7 a máme ich len 6, obchodných škôl 11, máme ich päť, priemyselné ústredie aspoň jedno, nemáme žiadné, priemyselných odborových škôl 19, máme ich 9, odborných škôl pre ženské povolania 16, máme ich 8. Odborných škôl patrilo by nám 54 a máme len polovicu, 28.
Ale i pri tomto neprajnom podelení odborných škôl deje sa nám krivda aj na inom poli. Trnava, ktorá je počtom obyvateľstva štvrté mesto na Slovensku, vystavila si školu, a keď bola vystavená, obrátila sa so žiadosťou o podporu pre túto školu, a dostala odpoveď: Postaviť vám ju dovolíme, ale ani toho roku, ani na budúci vám podporu sľúbiť nemôžeme. Tak to vyzerá.
Najväčšia krivda Slovensku pácha sa v ľudovom školstve. Ale, keďže je toto tak široká otázka, že jej rozoberanie zaujalo by viac času, ako nám stojí k dišpozícii, o tejto otázke per longum et latum šíriť sa nebudem, ale predsa na niečo poukážem: V Čechách roku 1929 rozpočet ľudového školstva dosiahol výšky 835,784.000 Kč, na Morave 362,729.000 Kč, v Sliezsku 71,085.000 Kč, dohromady 1.269,598.000 Kč. Úhrady zo svojích prostriedkov majú 202,864.000 Kč, 30%ná krajinská prirážka činí 127,246.000 Kč, spolu 330,110.000 Kč, a nezaokrytých zostane 939,488.000 Kč. Okrem týchto nezaokrytých 939,488.000 Kč v štátnom rozpočte pre české zeme vykázané je ešte 107,730.000 Kč na rok 1929. Tento celý rozpočet činí 1.047,218.000 Kč. Slovensko proti tomu v štátnom rozpočte stojí so skromnou sumičkou 98,031.000 Kč. Prečo nie sú vykázané zálohy? Snáď rovno môžeme tvrdiť, že preto, lebo nestoja v pomere so zálohou danou českým zemiam, a som presvedčený, že pre toto vo vysvetlivkách štátneho rozpočtu bolo treba uviesť úsmev vyvolávajúce unikum na položke 8. "Príspevky neštátnym školám" a na pol. 9. "Penzijné pôžitky neštátnych učiteľov" vložené boly len čiastky vypočitané podľa starých uhorských zákonov, kdežto zvýšené platy podľa zákonov Československej republiky platia sa zálohove zo štátnej pokladne až do definitívnej zákonnej úpravy, podobne ako v Čechách, na Morave a v Sliezsku. To je jasné, že toto nemôže byť príčinou, aby nevypočítaly a nevykázaly sa tieto obnosy.
Poznamenávam, táto definitívna úprava, na ktorú ministerstvo vo vysvetlivkách sa odvoláva, vo skutečnosti medzi českými zemiami už aj existuje, lebo medzi nimi je už dohoda, že tieto zálohy dávajú sa im "bez náhrady od země a od samostatných městských školních okresů", ako to tvrdí školný rozpočet Čiech z r. 1929 na str. 255.
A to, že do štátneho rozpočtu vypočíta a vezme sa Slovensku daný obnos zo starých uhorských zákonov a nevypočíta sa a neudá sa obnos z československých zákonov, je, mierne povedané, smiešné pokračovanie. Ale pri českom ľudovom školstve je ešte jedon zvláštny moment, na ktorý povinný som poukázať. V zpráve rozpočtového výboru pre rok 1929, vo výkaze podielu samosprávnych sväzkov v pol. 7., pod lit. b), na platy učiteľov pre všetky zeme poukázané je 700 milionov. Keď tento pre "všetky zeme" určený obnos dostanú len české zeme, ako ho aj doteraz dostaly, ani vtedy nekryjú celý obnos, vykázaný vo svojích rozpočtoch školských, to je 939,488.000 Kč, ktorý podľa nich "opatřuje", to je zaobstará štát bez náhrady od zeme viď rozpočet Čiech strana 255. Inými slovy, Česko dostane ešte mimo týchto vykázaných 700 milionov podiely krajín z daní 239,488.000 Kč, ktoré nemá vrátiť a ktoré nie sú vykázané nikde, súc zakryté do neprehľadného závoja "záloh" numero II.
Keď k tomuto pridáme vo štátnom rozpočte ministerstva školstva prikázanú sumu 107,730.000 Kč, tak Česko v tomto roku mimo už označených 700 milionov dostane ešte 347,218.000 Kč zo štátnych prostriedkov len na ľudové školstvo. Ale predtým bolo toho značne viac, lebo 30% príspevok krajín na platy učiteľov, ktorého pred 1. októbrom 1927 nebolo, dosiahol tohoto roku výšku 127,246.000 Kč.
Či za takého zaobchádzanie so zálohami, t. j. preddavkami, ktoré netreba vrátiť, je prípustné v demokratickej republike, to nejdem kritizovať. Pripomenul som vec len preto, aby poukázal som na veľký rozdiel zálohy, danej českým zemiam a ochoty, preukázanej v oči Slovensku.
A táto štedrosť prejavená v oči Česku má za následok nielen hmotné ukrivdenie Slovenska, ale je ona i na ujmu jeho kultúrnej úrovne v prirovnaní so zemiami českými. Ak niečo má viesť školskú politiku vlády, tak je to počet žiakov, teda skutočná potreba obyvateľstva dotyčných krajov.
A tu ukazuje sa nám veľký rozdiel medzi procentom participácie českých zemí zo štátnych prostriedkov a skutočnou potrebou Slovenska.
Keď záhadnú zálohu Slovenska vezmeme v tej výške, ako dá sa ustáliť zo štátneho rozpočtu na r. 1927, tak Slovevsko zo štátnych prostriedkov dostalo len 15·16% tej sumy, ktorú Česko, kdežto žiactva, chodiaceho do ľudových a meštianskych škôl, má Slovensko 35·59% Česka.
Lebo r. 1928 v Česku do národných škôl chodilo 1,212.672 žiakov a na Slovensku len 431.635. A táto len na stranníckostí zakladajúca sa štedrosť doniesla to, že kým v Česku 966.144 žiaci ľudovej školy vyučovali sa vo 27.122 triedach, na Slovensku 405.109 žiakov chodilo do 6406 tried.
Škôl nemáme. Nasledovne v Česku pripadlo na jednu triedu priemerne 34 žiakov, na Slovensku bezmála raz toľko, 63. Ba sú školy, kde je už aj vyše 100 žiakov. Keby na Slovensku bol mal sa tento pomer zadržať, tak by bolo malo byť 11.915 tried a nie 6406. Malo ich teda byť o 5509 viac, ako ich bolo. A tento stav trvá už od 1924/25 školského roku, keď v Česku na jednu triedu pripadlo 35 žiakov. A ako vidno, pokračuje sa v ňom ešte aj dnes, lenže na úkor Slovenska, lebo tohoto roku pripadá v Čechách už len 34 žiakov na jednu triedu.
No, a pomer meštianok medzi Českom a Slovenskom nie je lepší. Na Slovensku jedna meštianka pripadne na 22.066 duší, v Česku na 6142 duší, tedy dobre viac ako na trikrát toľko obyvateľov.
A pri tejto príležitosti musím sa zmieniť i o systematickom, od prvopočiatku jestvovania spoločného štátu Čechov a Slovákov na naše cirkevné školy vedenom útoku. Je snahou ministerstva nár. osvety naše konfesionálné, náboženské školy poštátniť. Je snahou alebo poštátniť alebo zobecniť cirkevné školy na Slovensku. Toto počínanie ministerstva nár. osvety pokladám za boj proti vlastným občanom, čo samo o sebe je nesmysel, poneváč znamená zneužiť dôveru obecenstva proti samému občianstvu, je hriechom, lebo na Slovensku cirkevné školy žiadajú si evanjelici, reformisti, židia aj katolíci; teda všetci tí, ktorí sú príslušníkmi nejakej cirkvi. Udržanie cirkevných škôl vyžaduje si bezmála celé obyvateľstvo Slovenska, poneváč na Slovensku je len 0·23 % bezkonfesijných ľudí, ostatní všetci priznávajú sa k nejakej konfesii.
Pánovia, smele tvrdím, že koľko je nás tu Slovákov, bez malej výnimky, všetci sme chovanci a všetci sme žiakmi konfesionálnej školy. Na Slovensku až do r. 1873, do doby, keď začala sa maďarizácia, štátnej školy vôbec nebolo. Boly len konfesijné školy, ktoré teraz systematicky ničíte. Hľa, takto odmeňovať sa nám bude náš vlastný štát, že to, čo nám nesobral nepriateľ, máme my sami odhodiť a zničiť cirkevné školy. Keďby nebolo bývalo konfesijnej školy, keďby sme neboli mali, slávna snemovňa, naších kresťanských, národných vzdelávacích spolkov, ako je spolok sv. Vojtecha, ako je Slovenská Matica, neviem či by jeden jediný Slovák bol z nás zostal. Všetko čo máme, národné presvedčenie, vlastenecko-slovenské cítenie a lásku k Slovensku, to všetko dostali sme od cirkevných konfesionálnych škôl.
Prirodzené by bolo, aby vláda všade, kde len môže, cirkevné školy podporovala. Čo robí? Systematicky ich ničí; sú obce, kde zatvorili alebo chcú zatvoriť školu pre malicherné príčiny. V nedeľu bola u mňa deputácia z Hornej Lehoty z Oravy. Škola stojí 25 rokov, bola dobrá a nevadilo nič, odrazu vadí im tam nejaký domec a jeho oblok blízko školy, a školu idú zatvoriť. Tri razy pošle inšpektor skolskej stolici napomenutie, ak nevystavia za ten a ten čas školu, že ju zatvorí. Po 3 napomenutiach je škola zatvorená, poneváč cirkev nemá prostriedkov a obci krajinský úrad nedovolí školu vyvinovať. Pri sokolovniach, telocvičniach, machabeach krajinský úrad nie je tak škrupulózny. Keďby slávna vláda mala porozumenie pre dušu slovenského národa, keďby slávna väčšina vedela, ako smýšľa ten nábožensky založený Slovák, nevyvolávala by umelé rozpory a nedorozumenia. Vláda nevie, prečo Slovák má istú nervozitu proti istým exponovaným ľuďom na Slovensku. Keby vedela, to by nikdy nedotkla sa ich náboženského cítenia, nedotkla by sa náboženských, konfesijných škôl, lebo konfesijná škola je majetkom cirkvi a teplou hradou mravnosti, ctnosti a autority. Cirkev na ňu dáva, cirkev ju vystaví, cirkev ju udržuje štátu. Tým štát získa, lebo príde a najde hotovú školu, vystavenú pomocou a starostlivosťou cirkve.
Preto, slávna snemovňa, mám úpenlivú prosbu k vláde a ministrovi nár. osvety, aby podporu na stavbu škôl nedávala len štátnym a obecným, ale bez rozdielu aj cirkevným školám. Aj tieto vychovávajú úplne tak verných synov vlasti ako štátné školy, ak nie lepších. My stojíme za touto požiadavkou, slávné Národné shromaždenie, príde k tomu a prísť musí, že k tomuto nášmu požiadavku pridajú sa moravskí a českí katolíci. My dožijeme sa, že u nás musíte zaviesť holandský systém: aké obecenstvo, aká konfesia, taká škola. Nech ctí sa presvedčenie jedného každého človeka. Keď majú liberáli a voľnomyšlienkári školu, chceme ju mať aj my. To by bola demokrácia, to by bola úcta k daňujúcemu a svoju vlasť úprimne milujúcemu ľudu. Prirodzené by bolo, aby vláda všade, kde len môže, cirkevné školy podporovala, vývin ich umožňovala a nenútila občanov všelijakými triky k poštátneniu alebo k zobecneniu ich škôl. Týmto pomohlo by sa aj štátnemu hospodárstvu, poneváč za pomoci cirkvi prišiel by ľahšie a lacnejšie k dobrým školám.
Tomuto neodôvodnenému úsiliu štátnych školských orgánov máme čo ďakovať, že biskupský sbor nútený bol vydať rozkaz, aby cirkvi nedávaly do prenájmu štátu na školské ciele svoje školské budovy, ktoré štátnymi orgány vyhlásené boly za nebezpečné na výučbu. A stalo sa to niekoľko ráz. Slávné Národné shromaždenie, s úctou sa spytujem, čo je to za demokracia, podľa ktorej páni môžu postupovať rovno proti vyjadrenej vôli občanov. Ako možno z daní cirkevných príslušníkov fedrovať proticirkevné školy a ustanovizne, ako sa to deje na Slovensku, kde všetci rovnako platíme dane a všetkým nedávajú sa rovné práva. Liberálom školy sa stavajú a katolíkom zatvárajú.
Mimo kruhu mojej reči nútený som zmieniť sa ešte o niečom. (Čujme!) Videli sme dnes veľmi krásny obrázok, ktorý ukázal nám pán posl. Stříbrný. (Hlasy: To bol falošný obrázok!) Jiří Stříbrný iste má toľko pravdomluvnosti a lásky k pravde, ako majú národní socialisti. (Potlesk.) A keby hneď aj pravdomluvnosti neznal, ako to vy hovríte, kde naučil sa tejto nepeknej vlastnosti? Naučil sa to od vás, lebo bol medzi vami od mladosti. Bol vaším reprezentantom a ministrom. On bol v ministerstve a iste mal možnosť nahliadnuť do tých číslic, ktoré tu o p. Benešovi a Vl. Hurbanovi ráno prednášal.
Niektorý z pánov poslancov nám povedal, že to bol práve Slovák Hurban, ktorý z tých 14 mil. dolárov nevedel zúčtovať. Ja by som odporúčal vysokej vláde, aby toho vyslanca z Kahýry povolala, aby tento váš prívrženec tými 14 mil. dolármi vyplatil reparácie. (Tak je!) Že Vladimír Hurban mal nesmrteľného a veľkého otca Svetozára Hurbana-Vajanského a ešte väčšieho starého otca Jozefa M. Hurbana, to tu nepadá na váhu, lebo otec ešte za živa zúčtoval s Vladimírom. Za živa ho skoro vydedil a my, Slováci, sme hrdi nie na Vladimíra Hurbana - toho sme vám dávno prenechali, ten je už dávno Čechoslovákom, my odporúčame pánom, aby si ho pomenovali Urbánkom alebo Orbánom. On dnes nehlási sa k nám.
My sme sa dopočuli, že pán posl. Stříbrný čítal v "Petit Parisien" osvedčenie pána ministra zahraničia, že my uvalené nám reparačné ťarchy znášať nebudeme. Bohužiaľ čítali sme aj to, že v Ženeve sa ustálilo, že Rumunsku sa pripočítavajú, Jugoslávii odpočítavajú, Maďarsko nemá z čoho platiť, Rakúsko nemá z čoho platiť, ale my musíme na 30 rokov platiť po 11 mil. zl. mariek, čo učiní okrúhlych 2670 mil. korún. (Výkřiky: A čo zbytkoši?) Ohľadne zbytkošov dovolím si poznamenať, že Pozemkový úrad nijako nám ich nechce vykázať. Keby boli zavedení už v pozemkových knihách, ako to pán min. predseda v prehlásení sľúbil, našli by sme ich a dali by sme tie reparácie na ich zbytky intabulovať. To by bolo spravodlivé. Kto má výhody, nech znáša ťarchy. My tieto ťarchy platiť budeme, tie ťarchy nás budú ťažiť, ale, slávne Národne shromaždenie, keďže tie ťarchy znášame a znášať budeme, vyžadujeme, aby s nami hralo sa s odkrytými kartami, aby povedalo sa nám všetko, čo sa deje, v zahraničnom výbore a v zahraničnom ovzduší. (Potlesk.) aby nám pán minister zahraničia povedal celú pravdu o Vl. Hurbanovi, i o žiadostiach maďarských optantov, i o reparáciach uvalených na nás.
Zvedavý som, slávné Národné shromaždenie, ako príde víťazná zem, Československá republika, ako prídu Slováci a Česi k tomu, platiť oslobodzujúci poplatok, keď ho neplatí ani jedon z bývalých naších spojencov? Či sme my necedili krv a nedávali sme my daň krvi a groša, práce? Či nebojovaly naše legie, nebojovali naší bratia, naší synovia? Či nebojovali, slávna snemovňa, Slováci a Česi okolo Paríža, u Marny, či oni nebojovali na hraniciach taliánských? A my máme sa teraz vykupovať? Zvedavý som, ako na tieto ponižujúce oslobodzujúce poplatky hľadia tí páni, ktorí doteraz tak hrde osvojili si titul osloboditeľov Slovenska. Nám pred dvoma mesiacmi bolo napísané, že "ja som oslobodil Slovensko". My sme sa oslobodili, slávné Národné shromaždenie, my sme za Slovensko krvácali. Amerika dala velikánske miliony dolárov podpôr. Americkí legionári pracovali. Pracoval náš Štefánik. Na to nám posvieti najskôr ten, kto je zasvätený do amerických vecí, ten, ktorý podpísal Pittsburgskú dohodu. dr Pergler, (Potlesk.) či Pittsburgská dohoda jestvuje alebo nejestvuje? Či je ona originálom alebo je falzifikátom? (Potlesk.) Či táto Pittsburgská dohoda viaže alebo neviaže kontrahentov? Myslím, že táto vec je jasná!
Slávné Národné shromaždenie! Predniesol som niektoré väčšie sťažnosti a krivdy Slovákov v národnom, rečovom, školskom a hospodárskom ohľade. Uvedené dáta o krivdách Slovenska oprávňujú ma nielen tvrdiť, že vládné kruhy nevedú zásady rovnoprávnosti slovenského národa s českým národom, ale oprávňujú ma i k ráznej požiadavke, aby už konečne zastavil sa tento tak pre nás Slovákov ako i pre spoločný štát Slovákov zkazonosný systém.
Podľa p. ministra dr Beneša Slovensko je ten stĺp československého štátu, bez ktorého nebola by bezpečnosť Československej republiky, a to uzná jedon každý vlastenec, a to uzná jedon každý syn tohoto štátu, že by bez Slovenska mohla byť republika Čechov a Nemcov, že by mohla byť republika Čechov a Moravanov, že by mohla byť republika Čechov a Slezákov, prípadne republika samých Čechov, ale - republika Československá bez Slovenska by nebola. (Výkřiky posl. Kurťaka.)
Ale ak chceme, aby tento stĺp bol pevný, aby toto Slovensko nielen podľa formy, ale aj podľa srdca, podľa citu patrilo úplne tejto republike, Slovensko musí byť uspokojené. (Tak je!) A uspokojené Slovensko bez úprimne prevedenej rovnoprávnosti slovenského a českého národa nikdy nebude.
Zaznávanie osobitnosti slovenského národa je len zbytočným rozhorčovaním Slovákov, a už je tu čas, aby slávné Národné shromaždenie, aby každý poctivý Čech prijal naše stanovisko, našu mienku, že je toto nerozdielna republika Československá, je republikou Slovákov a Čechov, v ktorej republike, v ktorom štáte Slováci majú a musia mať tie isté práva, ktoré majú Česi. (Tak je!) A nič nie je ľahšieho, ako zabezpečiť si túto lásku slovenského národa. (Předsednictví se ujal předseda Malypetr.)
My nežiadame nič iného, ako rovnoprávnosť. My veľmi dobre vieme, že bez peňazí vojna sa viesť nedá, a bez daní štát existovať nemôže. My nežiadame nič iného, než čo Slovákom podľa prirodzeného práva patrí, čo nám toľko ráz bolo sľúbené: rovnoprávnosť slovenského národa s národom českým. Nám Slovákom národné, rečové a školské veci sú veľmi vážné, veď od nich a ich spravodlivého riešenia závisí pokojný vývin slovenského národa, mier a pokoj našej republiky, ktorá so všetkých strán tak obtočená je nebezpečnými nepriateľmi, a tohoto pokojného vývinu hlavnou podmienkou je spravodlivé riešenie v prvom rade hospodárskych otázok. A preto pri rozhodnom požadovaní všetkých národných, rečových, politických a kultúrnych práv prehlašujeme, že od splnenia alebo nesplnenia naších hospodárskych požiadavok záviseť bude náš postup v oči tejto vláde a väčšine. (Tak je!)
Slovenská ľudová strana slávne prehlašuje, že bezpodmienečne žiadame v prvom rade sriadenie školskej rady alebo, aby som bol ešte kratší, žiadame to, čo dali sme pred mesiacom za podmienku vstúpenia do vlády a čo bolo odmietnuté, že žiadame vtelenie Pittsburgskej dohody do ústavy Československej republiky. (Potlesk ľudových poslanců slovenských.) K tomuto zaviazalo sa revolučné Národné shromaždenie, ako som si to dovolil prečítať z reči dr Markoviča. Žiadame čím skoršie utvorenie školskej rady, nakoľko my katolíci chceme hájiť svoje katolické, po otcoch zdedené práva. Žiadame, aby modus vivendi na celej čiare uvedený bol do života. (Tak je. - Potlesk ľudových poslanců slovenských.) Na čo sú likvidačné komisie, keď máme legálne vymenovaných biskupov?
A ja nebojím sa povedať bez toho, že by som urazil cit niektorých iného presvedčenia: My katolíci budeme jubilovať. Naša spoločná hlava rímsky papež Pius XI. dňa 20. decembra slávi 50ročné kňazské jubileum. Italský kráľ s kráľovnou 5. decembra vyhľadali ho vo Vatikáne, 7. decembra dedič trónu a dve princezny ho poctili. Pozdravila ho hlava nemeckého štátu, ktorý je vo väčšine protestantský. Pozdravila ho a veľkolepým darom ho prekvapila. A my, ktorí sme do 85% katolícka republika, ani slovom neučiníme prejav úcty a uznania? My, slovenská ľudová strana vykonali sme svoju povinnosť, my sme svojmu otcovi hold úcty poslali. Aj tu, opakujem to slávnostne, že s rímskym pápežom cítime, k nemu sa vinieme a za jeho verných synov sa pokladáme.
Keby toto bola urobila aj naše republika, týmto bola by ukázala, že ctí si výdobytkov demokracie, kultúry a náboženského presvedčenia, čo je základom istoty a vývinu štátu. (Potlesk slovenských ľudových poslanců.)
Premiér anglickej vlády tohoto roku prehlásil, že prvou podmienkou svetového pokoja je statočné splnenie daných sľubov. Ani my nežiadame nič iného, len statočné splnenie daných a potvrdených nám sľubov a záväzkov.
Dosť bolo sklamania, klamania a nedorozumenia. Kalich trpelivosti trpkosťami slovenského národa je už preplnený. Z odopretia naších prirodzených, základných a nám toľko ráz zabezpečených a nikdy nesplnených žiadostí museli by sme vyvodiť, že nás násilne nútite k tomuto nám nemilému bojovnému kroku.
Ak je to vaším úmyslom, nuž my sa ani tohoto boja neľakáme. Pôjdeme don v tom pevnom presvedčení, že je to boj za svrchované, sväté veci, za bytie a žitie slovenského národa, za našu materinskú reč, boj za každodenný chlieb slovenského ľudu. Pôjdeme doň so silnou vierou, že keď bojujeme boj spravodlivý, s pomocou božou dovedieme pravdu slovenského národa k víťazstvu.
Preto vládné prehlásenie v známosť
neberieme a zaň hlasovať nebudeme. (Potlesk slovenských ľudových
poslanců.)