Potom neskoršie prišly doby ústavných zákonov. V slávnostnej proklamácii predsedom vlády, ako aj ministrom Benešom dňa 18. októbra 1918 bolo nám síce dočasne sľúbené a od vlády Československej republiky v Paríži podpísané, že ústavu Československého štátu uzákonia samým ľudom zvolení zástupci ľudu, ale to revolučné Národné shromaždenie nič nemýlilo. R. 1920 bezprostredne pred rozpustením revolučného Národného shromaždenia, nastolila sa otázka ústavy. Poslanci ľudovej strany - ja som vtedy tu nebol - tieto zákony podpísať a prijať nechceli, ale tieto zákony prepustili s tou podmienkou, že Slovensko nevzdáva sa práva na autonomiu. Nehlasovali proti ním s ohľadom na vyššie štátné záujmy. To slávné shromaždenie najlepšie vie, čo bol ten štátny záujem, a tomuto štátnemu záujmu veľmi veľké obeti sme doniesli, donášame a aj v budúcnosti donesieme. Bolo to práve v tých dňoch, slávne Národné shromaždenie, keď dr Ivan Markovič, člen slovenského klubu, dňa 27. februára na Malej Strane vyšiel na tribúnu a menom slovenského klubu, menom slovenských poslancov držal reč. A od slova do slova povedal toto: "Je pre mňa zvlášte čestným úkolom, keď menom klubu slovenských poslancov mám prehovoriť s prejednávaným zákonom, ktorými kladú sa základy Československej republiky. Vážnosť a čestnost tohoto úkolu je tým väčšia, že nehovorím v mene jednej strany, ale menom všetkých zástupcov slovenských, ktorí sdružení sú v klube slovenských poslancov. Tu dovoľte" - hovoril dr Markovič - "aby som sa rozpomenul na jedného parlamentného kolegu a prečítal niektoré úryvky." V týchto spomienkach je rečené, že českí poslanci opätovne prízvukovali, že do naších slovenských vecí sa miešať nebudú a že naše veci usporiadame si sami v budúcom štáte tak, ako to my chceme a za dobré uznáme. Keď r. 1918 prišla do Viedne delegácia Národnej rady pražskej, zastala vo Viedni a navštívila viedenských Slovákov, a rozprávalo sa, samo sebou sa rozumie, o útvare štátnom a o budúcom pomere Čechov ku Slovákom a Slovákov k Čechom. A tu dr Markovič hovorí zasa toto: "Keď už hovorilo sa konkrétne a možnosť uskutočnenia naších snáh posunula sa do najbližšej budúcnosti, nám, tým najzúrivejším centralistom vlasy dúbkom vstávaly, keď dr Rašín vykladal svoj plán o prísnej centralizácii, dr Pantůček vypracoval podrobný návrh zákona o dočasnej, prezatýmnej úprave pomerov na Slovensku. Návrh tento" - sú to slová pána poslanca - "nás naplnil úžasom a obavami. Náš parlamentný kolega poverený bol vtedy, aby odcestoval do T. Sv. Martina k Národnej rade a vyžiadal si ich svolenie k rozlúšteniu slovenskej otázky. V Turč. Sv. Martine bylo usnesené, že Slovenská Národná rada nie je kompetentná túto otázku riešiť, že to patrí do kompetencie poslancov zvolených slobodnou voľbou slovenského národa. Ďalej docielená bola úplná shoda všetkých prítomných, že otázku autonomie na Slovensku nemôžu rozriešiť zástupci vyšlí z prvých volieb, usniesli sa na tom, že v otázke autonomie slovenskej nech po 10 rokoch rozhodnú volení vlastní zástupci a toto rozhodnutie nech je rešpektované."

"Vážené Národné shromaždenie!" - hovorí ďalej dr Ivan Markovič - "takto usudzovali zástupci Slovenska v kritických dobách štátneho prevratu a toto usudzovanie viedlo zástupcov Slovenska i dnes k tomu, že nateraz prijímajú ústavu, prijímajú zákony, týkajúce sa sústavy krajov tak ako je predložená, poneváč súdia, že o zemskej autonomii slovenského ľudu najzdravšie a najobjektívnejšie budú môcť usudzovať až vtedy, keď budú mať zkúsenosti, nakoľko vyhovuje Slovensku spôsob úpravy správnej, akú podávajú nám predlozené zákony."

Tak znela reč 27. februára r. 1920 v revolučnom Národnom shromaždení, keď jednalo sa o ústavu našej republiky. A, pánovia, je to ironiou osudu, že práve tí -páni, ktorí nás pred 9 rokmi tak učili, ktorí nám také lekcie dávali, že je to len preventívum, len dočasné, že po 10 rokoch budeme môcť ustáliť náš pomer, dnes, keď chceme autonomiu, nie na rozvrat republiky, nie autonomiu, ako nám mnohí sugerujú, ktorá by tiahla do Budapešti, ale autonomiu - ešte raz hovorím ktorá nenaštrbuje jednotnosť a celistvosť našej Československej republiky (Tak je! - Potlesk.), teraz za túto ideu, ako je známo celej verejnosti, sme šikanovaní, je nám verejne nadávané, že robíme rozvrat, hovorí sa, že sme nepriateľmi českého národa, že iného nerobíme, ako štveme proti Čechom. Pánovia, nielen ako kňaz, ako kresťan, ale ako Slavjan hovorím, že nemám príčiny byť proti Čechom dobrým, nás milujúcim, nám k naším právam dopomáhajúcim. O tom presvedčíte sa v budúcnosti a myslím, že nie je ďaleko úsvit, že nie je ďaleko doba, kde český národ sa preorientuje a nebude v nás iste vidieť svojích nepriateľov, ale najsilnejšie stĺpy Československej republiky.

Práve tí, v mene ktorých vtedy hovoril dr Markovič, dneska, keď sedia v ministerských kreslách, vidia v nás nepriateľov Československej republiky. A ráčite vedieť, kto bol ten delegát slovenského klubu, ktorý šiel k Národnej rade do T. Sv. Martina? To bol dr Dérer, ktorý dnes drží v rukách oprate budúcnosti slovenskej mládeže, slovenského národa. A my tuná verejne hovoríme, sine ira et studio, že hoci sme v opozícii, hoci ste nám ukázali cestu do opozície, že sa my v tej opozícii úplne dobre cítiť budeme (Tak je!) a nikdy nepovieme, že nám je ten opozičný chlieb horký, nie, nebude nám horký, nebude nám za národ a za jeho práva nikdy nič horkého. (Tak je! - Potlesk ľudových poslanců slovenských.)

My za národ nebáli sme sa žiadnych obetí a nebudeme sa báť ani ďalej, budeme vás súdiť vecne, budeme vás kritizovať objektívne, (Hlasy: Prísne!) ale neúprosne a prísne, my nebudeme limonádová opozícia, (Tak je!) my budeme opozícia mužov, starajúcich sa o slovenský národ a o blaho slovenskej krajiny. (Tak je! - Potlesk.)

Tieto invektívy a tieto chyby proti slovenskému národu páchané nielen v prvých hlučných dňoch poprevratových, ale aj dneska dávajú mi slovo do úst a nútia ma, aby pokritizoval som ten systém, ktorému za obeť padá pokoj Slovenska, (Tak je!) ktorému za obeť padá nie jedna existencia Slovenska.

Slávné Národné shromaždenie! My nie sme proti tomu, že keď my Slováci nemali sme po prevrate, alebo keď dnes nemáme na sudcovské miesta dosť kvalifikovaných ľudí, alebo keď naší ľudia nechcú ísť na chudobne platené miesta za sudcov, koncipientov, prokuristov, že by sme sa my hnevali na Čechov, keď tieto miesta zaujmú. Ale my si žiadame, aby ten Čech rešpektoval nariadenia vlády, ktoré r. 1926 vydané bolo na naše naliehanie, aby za 2 roky naučil sa slovensky, keďže medzi tou slovenskou a českou rečou je tak maličká diferencia, a aby on usiloval snížiť sa k idee, k psyché a duši slovenského národa. (Tak je! - Potlesk ľudových poslanců slovenských.) Nič iného nežiadame od nich; keď nemáme ľudí, nech prijdu, ale nech prispôsobujú sa ku kultúrnym, hospodárskym, spoločenským náhľadom a požiadavkom slovenského národa.

Prirodzené je, že nikto z reprezentantov slovenského národa ani v tomto shromaždení, ani v českom národe nebude pokladať za národovcov tých, ktorí hlásajú ideu, že samorastlého, autochtonného slovenského národa niet, len k vôli tomu, aby prípadne patrili k niektorej z československých strán a aby prípadne pomocou svojích strán mohli dostať sa na ministerské kreslá.

My tomuto systému, že slovenský národ sa potrhal a kde ktorý utiekol do niektorej strany neslovenskej, ale československej, môžeme ďakovať veľmi mnoho tých krívd a tých bied, na ktoré si dneska Slováci nariekajú.

"Nieto národa slovenského", píše sa verejne v slovenských novinách, "nieto reči slovenskej", "je len národ československý a nárečie slovenské, na úkor dorozumenia". Že môže sa písať o národnej jednote ako 10 milionovom jednotnom národe, ako to práve tu prítomný býv. pán minister nár. osvety dr Štefánek napísal do "Slovenského Denníka" č. 258, toto: "Verím, že dlhšie spolužitie Čechov a Slovákov nás musí spojiť i jazykove v jeden nerozlučný celok" (Posl. dr Štefánek: Povedal som tým, že tu nie sú Slováci?) Národ bez reči nie je nič, národ žije len rečou, takto hovorili, takto nás učili aj Maďari: "Nyelvében él a nemzet", že v reči žije národ. Pane dr Štefánek, Vy stále hovoríte, že "reči slovenskej nieto"! "My rozhodne sme za väčší národ, nie za malý"! My sme ovšem za veľký slavjanský spolok národov, Čechov, Srbov, Slovákov, Horvatov, Rusínov a Poliakov, ako nám to spievali básnici: "Všetci sme Slovania, tam od sňažnej Tatry, Rus, Poliak, Illír, Čech, to sú naší bratri. (Odpor posl. dr Štefánka.) Ja vašu dobrú vôľu, pán minister, nepopieram. Prejdem na faktá.

Slávné Národné shromaždenie! V Bratislave máme univerzitu. Prosím slávneho, tuná prítomného pána ministra nár. osvety, aby mi povedal, po 10ročnom trvaní tejto univerzity koľko profesorov prednáša tam slovensky?

Dvaja prednášajú slovensky. Máme 6 obchodných akademií, o ktorých jubiliárna zpráva ministerstva školstva na 49. str. hovorí toto:

"Přibyly obchodní akademie s českým jazykem vyučovacím v Berouně, Bratislavě, Čes. Budějovicích, Báňské Bystřici, Uh. Hradišti, Jablonci, Košicích, Turč. Sv. Martině, Nitře, Olomouci, Mor. Ostravě, Teplicích-Šanově, Třebíči a v Trenčíně".

A vskutku, najdú sa ešte dnes profesori, ktorí nie z nedostatku citu rečového, nie z nedostatku gramatikálneho, ale z akejsi, nechceme povedať, animozity, z akejsi negligencie neusilujú sa slovensky hovoriť.

R. 1926, pri našom vstupe do vlády, vláda Švehlova vydala nariadenie, že na Slovensku úraduje sa slovensky, a zplnomocnila nás všetkých, aby oznámili sme toho úradníka, ktorý za dva roky nenaučil sa slovensky. Robili sme to, a čo sme docielili, kam sme zašli? Komu zohnul sa vlas na hlave z renitentných úradníkov?

Slávna snemovňa bude pamätať, čo stalo sa tohoto roku pri Bystrici na Ďumbieri. Na Ďumbieri postavili útulňu a uložili do nej pamätnú knihu. Tú začali viesť česky. Prišiel ta Figuš, myslím, že ten nie je ani naším prívržencom, a on s indignáciou povedal: "Toto predsa na Slovensku trpieť nebudeme". A čo sa stalo? Štátny prokurátor zaviedol proti Figušovi proces na ochranu republiky a nie proti tým, ktorí tieto veci zapríčinili.

Ďalej, slávna snemovňa, univerzitný prof. dr Bušek, keď staval sa internát pre vysokoškolákov, položil základnú listinu, ale tiež v reči českej, nad čím sa naša ohnivá, krásnoduchá akademická mládež všetkým právom rozhorlila a žiadala, aby to bolo napísané slovensky. A čo sa stalo? Pán dr Bušek, mladý profesor, miesto aby bol potrestaný, zo Slovenska preložený, bol hneď definovaný. Hneď ho menovali a stal sa tam riadnym profesorom.

Poviem vám viac. Ja som bol v Nitre v Masarykových kasárňach. Je tam český nápis: "Masarykovy kasárny". Potom: šiel býv. posl. Hvozdzík v Košiciach na železničné riaditeľstvo a žiadal, že v tak eminentne exponovanom meste, ako sú Košice, slušilo by sa, aby nápisy boly slovenské. Je známo, že vo slovenčine nejslabší sme v Bratislave a Košiciach. Hvozdzík tedy žiadal, aby nápisy boly slovenské, ale čo sa stalo? Posl. Hvozdzíka vyhodili. Ten úradník bol na oko potrestaný, ale len preto, aby po 3 mesiacoch s väčšou slávou a väčším platom vrátil sa na miesto, kde bol.

Čo sa týka vojska, to je jedna z najboľavejších kapitôl nášho slovenského života. Nielen národne, nábožensky, ale aj mravne nás hodne urážajú. Známe prípady, že nášmu slovenskému vojakovi v nedeľu dajú umývať podlahu, aby svojej náboženskej povinnosti nemohol zadosť učiniť. Neviem, či len jedno jediné nariadenie, jeden jediný prípis vojenské komando poslalo na Slovensko slovensky napísané. Pochybujem.

Ale nejdem ďalej vypočítavať krivdy, nechcem budiť animozitu, nechcem budiť zdanie, že len tá okolnosť, že nie sme vo vláde, diktuje nám do úst sťažnosti na krivdy páchané na nás. To sú staré krivdy, ktoré prednášali sme často, ale netrafili sme na otvorené uši, vždycky klepali sme na zatvorené dvere a neboli sme vyslyšaní.

Zasa dovolím si citovať toho Štefana Daxnera zo starých romantických časov. Roku 1861 povedal toto: "Kto reč slovenskú vytíska, potlačuje a nenávidí, ten vytíska, potlačuje a nenávidí Slovákov. Jej krivda je krivdou národa slovenského, jej právo je právo národa slovenského, jej česť je chválou národa slovenského, jej rozšírenosť je silou Slovákov, jej podstata, to sú Slováci sami."

A keď nám pán minister osvety napísal do časopisu a do ročenky, že on sa dočká, že budeme hovoriť jednou rečou, vtedy podľa naších otcov Štefana Daxnera, Mudroňa, Hodžu, Hurbana zničili sme Slovákov.

Nebudem sa ďalej šíriť o krivdách na Slovenskom národe a slovenskej reči páchaných. Čo nás bolí? Čo som predniesol, to môze stačiť každému kritickým okom hľadiacemu na naše pomery a na naše postavenie. Počínaním týmto podrývajú sa zásady, ktorym Československá republika ďakuje nielen svoje utvorenie, ale bez tejto zásady a jej uplatnenia nebude lásky medzi námi, ktorá láska nám je tak potrebná ako každodenný chlebíček, poneváč, slávna snemovňa, zo všetkých strán obkľúčení sme vnútornými a zovnútornými nepriateľmi. (Tak je! - Potlesk.)

Dovolím si poznamenať niečo o nerovnosti Slovákov na poli hospodárskom a na poli spoločenskom. Rovnoprávnosť na poli finančnom a hospodárskom vyžaduje, aby výsady a výhody hospodárstva zodpovedaly ťarchám márodom znášaným. A čo vidíme? Vidíme ohromnú nerovnosť, nechcem povedať ukrivdenie a poškodenie Slovenska.

Podľa tvrdenia vládneho časopisu "Slovenského Denníka" v čís. 271, na zasadnutí podvýboru pre hospodárske otázky Slovenska a Podkarpatskej Rusi 12. novembra 1929 inž. Liška prehlásil, že Slovensko na štátnych dodávkách participuje len 4% z toho obnosu, ktorý obnos určený je na investície. A slávné Národné shromaždenie, ani tie 4% neparticipovali sme od počiatku. Až po borbe trvajúcej pred rokom 1925, keď sväz československých remeselníkov a priemyselníkov r. 1925 žaloval sa už verejne, že procentná účasť Slovenska na štátnych dodávkach je hlboko pod pomerom, v ktorom Slovensko participuje na verejných bremenách. A sme teraz o niečo lepší? Je Slovensko dnes vo výhodnejšom stave?

A včera boli tuná všetci krajinskí poslanci Slovenska, bez rozdielu strán, na kuloároch. Vyhľadali pána ministra vnútra, a čo mu prednášali? Nerovnosti. Hovorili, že v Prahe výborníci Národného shromaždenia majú 4500, na Morave 4000, na Slovensku 2000 a v Rusínsku 1500 Kč. Tuná majú voľné lístky a u nás to nemajú. A nedožadovali sa inšieho, len rovnosti.

Slávné Národné shromaždenie! Tu pri týchto hospodárskych veciach nie je reč o maličkostiach, o nejakých maličkých korunkách, veď r. 1929 úhrn potrieb štátu i s investičným rozpočtom činil okrúhlych 6.298,362.000 Kč a participácia Slovenska a Podkarpatskej Rusi na týchto miliardách bola koľká? Slávné shromaždenie! Podľa výkazu štatistického úradu r. 1927 činila 15·632%. Teraz si predstavte, slávna snemovňa, čo za ohromný obnos bol odtiahnutý a odobratý slovenskému priemyslu a obchodu, keďže štátné dodávky dosiahly predtým 106.258,831.000 Kč.

Riadne vecné výdaje štátu činia 60% celého rozpočtu, tak že vecné potreby s investíciami štátných podnikov šly až na 76.387 milionov Kč. A centralistická vláda v Prahe v oči tomuto výkriku, stonu a bôľu slovenského národa je hodne nemá. V tomto ohľade, slávné Národné shromaždenie, dovolím si upozorniť na následujúci prípad: Ponosa Slovenska odznela na najkompetentnejšom mieste 12. novembra 1929 a 4. decembra doniesly noviny zprávu, že ministerstvo nár. obrany vydalo dodávku na kávové konzervy na 80 milionov Kč len firmám českým. (Předsednictví převzal místopředseda Taub.)

Slávna snemovňa! Takto nemôže to ďalej isť, ak chcete, aby pomer sa napravil a Slovensko vnútornú spokojnosť dosiahlo. Naša slovensko-ľudová strana je za to, aby štátné dodávky sa kontingentovaly, a to podľa krajín a zemí. Jedna krajina dodá ten produkt, ktorý má, druhá iný, ale nech je ohľad na produktivitu a nutnosť tej zeme.

Najbolestnejšou otázkou nášho hospodárskeho živorenia sú snáď tie tak zv. tarifové sadzby. Koľko poškodilo sa Slovensko na tarifách, to nedá sa ani vypočítať. Sám Kornel Stodola, ktorý je verným stúpencom každej vlády, ktorý v oči každej vláde preukazoval tú nejkrajnejšiu lojalitu, vypočítal, že na tomto poli dialy sa krivdy Slovákom na 30%. Keď Kornel Stodola, predseda burzy a člen, tuším, 50 alebo koľkých závodov, uznáva 30%, my slobodne môžeme to povýšiť na 50%. Vyrovnanie tarifálnych diferencií malo sa stať už do 1. apríla 1924, a od toho času prešlo nad Slovenskom už 5 ťažkých zkúšobných rokov, ale my sme stále ešte v tej tarifovej diferencii ako vtedy.

Slávné shromaždenie! Daňový kľúč na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi nie menej zaťažlive účinkuje ako aj tarify. Za Maďarska dôchodková daň 3. triedy celkom ináč sa vyrubovala v Uhorsku, než v Rakúsku. V Uhorsku 3. trieda dôchodkovej dane vyberala sa tak, že od 60 korún dôchodku platilo sa 15·25%, v Čechách však od toho istého obnosu platilo sa 0·25%, tedy 61krát väčšia je daň na Slovensku, než daň v historických zemiach, v Čechách a na Morave.

Mysleli by sme si, že po vynesení nového daňového zákona r. 1927, o ktorom satyrikovia hovoria, že keď ministrovi dr Englišovi dali tie daňové návrhy vyplniť, ich zahodil, že "on tomu nerozumie", po vynesení tohoto nového zákona, kde je toľko rubrík a toľko záznamov, že jednoduchý človek sa v tom absolútne nevyzná, už rozdiel medzi českými zemiami a Slovenskom mal prestať. Ale čo máme? Ešte stále máme rozličné 4 dane nad tie české.

A vo stavebnom ruchu ako stojí to Slovensko? Tak okate, ako porušená bola rovnoprávnosť pri stavebnom ruchu na Slovensku a v Rusínsku, nebola snáď nikde porušená. Máme štátny bytový fond, ktorý dotuje sa zo štátnych prostriedkov. Ale na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi o tomto fonde nevieme skoro nič, ani stopy nevidíme z tohoto fondu.

Na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi v prvých dvoch rokoch bezmála ani kameňa sa nepoložilo, nepostavilo sa nič. Slovensko a Podkarpatská Rus počaly sa hýbať až r. 1923, na čo roku 1925 tento zákon bol zmenený a z výhod tohoto zákona len veľmi nepatrná čiastka padla na Slovensko a Podkarpatskú Rus. Stavebné výlohy a výdavky všetkých budov štátom podporovaných idú do vysokých rozmerov, podľa zprávy rozpočtového výboru pre r. 1929 na str. 214 činia 4.813,395.000 Kč, štátna podpora dosiahla k tomu ešte výšky 3.856,807.000 Kč, ročná anuita tejto podpory je 226,104.000 Kč. Slovensko a Podkarpatská Rus prispieva teda v daniach na anuitu stavieb v obnose bezmála 5 miliárd Kč bez toho, že by v tomto ohromnom obnose čo len maličkú čiastku participovalo. Ale čo je najzaujímavejším, je rozdiel medzi dátami zprávy rozpočtového výboru na r. 1926 a dátami z r. 1929. Zpráva rozpočtového výboru pre r. 1926 udáva, že do konca augusta 1925 so štátnou podporou postavilo sa za 4.105,125.000 Kč a zpráva pre r. 1929 zasa hovorí, že r. 1928 postavilo sa za 4.813,395.000 Kč, tedy viac o 708,270.000 Kč. Nasledovne so štátnou podporou muselo sa budovať aj po vymretí tohoto zákona, lebo zákon ten 31. decembra r. 1924 prestal. A keď Slovensko so štátnou podporou teraz vôbec sa nezaoberalo a na Slovensku so štátnou podporou nestavalo sa nič - aspoň s naším vedomím nie, nikdy sme nevideli, že by sa bolo niečo vybudovalo a práve preto Slovensko malo by dostať značnú náhradu za milionové škody, ktoré vytrpelo pri prevádzaní stavebných zákonov. (Tak je! - Potlesk.)

To je holá nemožnosť, slávna snemovňa, aby sme my mali pravý podiel na ťarchách, ale na výhodách aby sme boli stále krivdeni. (Výkřiky posl. Siváka.)

I krajiny, alebo ako ich slávna snemovňa menuje, zeme, tiež ukazujú ohromný rozdiel. A to je tiež nemožný stav, aby Slovensko a Podkarpatská Rus r. 1928 z podielu daného krajinám z daní dostaly 4·68% vtedy, keď na daniach platily 15·632%.

Spomínate slovenský priemysel, slávné Národné shromaždenie, keď na veľmi vysokom a kompetentnom mieste bolo povedané, že slovenský priemysel musí sa odbúrať. A začalo sa búrať, padly Krompachy, padla Magurka, padajú iné závody, demontujú sa továrne, a kde niet priemyslu, tam hovoriť o blahobyte, vývine a pokroku národa je ťažko.

A prirodzené je, že odbúraním priemyslu nastane v národe akási nerovnosť. A vskutku, následky odbúrania priemyslu javia sa v tom, že r. 1927 z republiky vysťahovalo sa 23.596 ľudí a z toho na Slovensko padne 12.053, t. j. 51·29%. (Posl. Kurťak: Ako je to na Podkarpatskej Rusi?) Tam neviem. R. 1928 vyvandrovalo, opustilo našu milú vlasť 24.461 ľudí a z toho na Slovensko padne okrúhlych 13.473, tedy už 55·21%, kdežto, ako vieme, Slovensko malo na 22·04% celého obyvateľstva. A keďby Amerika pozdvihla kontingent a pustila by všetkých uchádzačov . . . . (Posl. Kurťak: I Hlinka by odišiel!) No, Hlinka bol už v Amerike a videl Ameriku, šiel by do Ameriky, ale prišiel by aj z Ameriky. (Veselost.) Takto sa to, slávna snemovňa, robilo všade. Predvčerom pýtal som sa pána tajomníka ministerstva soc. pečlivosti, že kedy prijde rad na onú ženičku z Lučiek, ktorú pred 3 rokmi sme odporúčali? Hovoril: 25.000 pasov máme zo Slovenska, ak povýši sa kontingent, do 10 rokov, môže sa tam dostať.

A tak sa robilo všade. Pri investíciach Slovensko muselo sa biť za prevádzanie železničného spojenia. Už roku 1920 odhlasovali sme stavanie železnice Handlová-Štubňa. Roku 1920 hovorí sa o Margecanoch, o Červenej Skale, hovorí sa o Obyšovciach a neviem ešte čo. Hovorí sa o Vranove, Humennom. Pánovia moji, kedy príde rad na tieto zabudnuté kúty? Záujem republiky, záujem národného povedomia vyžaduje, aby tieto zapadlé kúty čím viac k nám, ku Slovensku sa pripútaly, aby národne sa prebudily a s nami za jedno cítily. (Hlasy: Sme prebudení!)

Celkom dobre, videl som to v Michalovciach. (Veselost.)

Do stá milionov idú tie škody, ktoré utrpelo Slovensko tým, že obnosy schválené na investície v tom roku sa neupotrebily, na ktorý rok boly odhlasované. Sám život ma priviedol k tomu, že tento spôsob hospodárenia, slávna snemovňa, musím pomenovať doprosta akýmsi výpadom na slovenský priemysel a na slovenské pomery, lebo človek to musí držať za nesmysel, aby do rozpočtu vzaté a Národným shromaždením schválené obnosy, za to, že sú nevyužité toho roku, už 1. januárom budúceho roku prepadly. Robí sa to tak.

Okrem toho, že prevedenie odhlasovaných už investícií ide cestou cez mnohé rezorty a retorty úradnícke, že už samo v sebe, kým ten akt prejde cez ruky úradnícke, stojí mnoho práce. A konečne keď poprechodili celú úradnícku retortu, keď prehnali ten akt, na koniec príde pán minister financií a povie: To prevyšuje 50.000, a ja na to nemám zaokrytia, ja to nedám, a zasa všetko prepadlo.

Že sa tohoto práva hojne užívalo, keď bola reč o našom milom Slovensku a Podkarpatskej Rusi, to nám dokazovať netreba, to je na bielom dni. Tu bezpodmienečne musí sa stať náprava, musí sa hľadať spôsob, aby pre Slovensko a Podkarpatskú Rus schválené a vzaté obnosy pre Slovensko a Podkarpatskú Rus boly zabezpečené i v tom prípade, keby ony v tom občianskom roku využité neboly. (Tak je! - Potlesk.)

Za nemožnosť pokladám aj to, že by ďalej prevádzalo sa to, čo stalo sa pri krajinskom rozpočte v Slovenskej krajine.

Zastupiteľstvo Slovenska bilo sa s ministerstvom vnútra pre väčší prídel Slovensku z vyrovnávacieho fondu. Proti jednotnému a k tomu dôkladne odôvodnenému vystúpeniu výboru ministerstvo vnútra zaujalo záporné stanovisko a vec pretiahla sa a odtiahla, čím ódium poškodenia Slovenska na oko síce odvrátilo od seba, ale Slovensku nedalo nič, ba naopak, značne poškodilo, lebo máme vládne nariadenie, ktoré z neschváleného rozpočtu nedovolí použiť viacej ako 28%, a tak, poneváč rozpočet schvaľuje sa na konci roku, 72% prepadlo. Pravda, toto platí len pre Slovensko a Podkarpatskú Rus. Lebo Slovensko z cestovného fondu na r. 1928 z odhlasovaných 25 milionov dostalo len 7 mil., ostatné pre nevyužitie prepadlo. V českej zemi boli múdrejší, tam strávili celý rozpočeť, okrem toho 40 mil. prestúpili, (Hlasy: Vzali si foršús!) áno, a následok toho bol, že týchto 72% z r. 1928 prenieslo sa na r. 1929, a teraz zasa na rok 1930. A preto štátny rozpočet bude o to prajnejší. Odnieslo to ale Slovensko. Čo je toho pravý dôvod? "Pre malý počet technického personálu". Nemajú inženierov. Nuž, je to vskutku podivné, že taká príčina ma stačiť na poškodenie Slovenska o 18 mil. Kč. Nebolo by prirodzenejšie hľadať spôsob zachovania tohoto obnosu pre Slovensko v nasledujúcom roku? Takto vypadá tá rovnoprávnosť slovenského národa v čísliciach.

Najcennejšou čiastkou národa a vlasti je, myslím, školstvo. Je to sám národ. Ako stojíme, pánovia mojí, vo školstve? Ako vyzerajú slovenské a ruské školy? Počul som, p. Kurťak, že na Rusku mali ste pred prevratom 300 konfesijných škôl, teraz máte 30.

Ani na kultúrnom poli nevyzerá to krajšie a skvelejšie. Česi, poneváč oni boli v Rakúsku a nie v Uhorsku, mali svoju školskú radu už dávno pred prevratom, a my, pane ministre kultu, jedenásty rok dovolávame sa tejto školskej rady a nemôžeme sa jej dovolať. Hodža už r. 1920, pred 9 rokmi písal, a to nie nám domácim Slovákom, ale búriacim sa americkým Slovákom, toto: "Na utvorenie slovenskej školskej rady je na stole snemovne zmocňovací zákon." Kde je? Už ho dávno obhrýzli potkani. Koľkokrát sme túto školskú radu žiadali, toľkokrát bola sľúbená, ale nedaná. (Výkřiky posl. Kurťaka. - Místopředseda Taub zvoní.) Vysokoškoláci pred krátkym časom búrili sa pre numerus clausus, pretože cudzinci zaujímajú ich miesta a oni nedostávajú dostatočných miest na školách. Čo máme povedať, keď po slovenských učiteľských prípravovniach je numerus clausus a keď skoro do každej slovenskej štátnej učiteľskej prípravovne nadiktuje sa skoro 50% mladíkov z Čiech a Moravy.

Školská rada mala posledne do života vstúpiť roku 1929 ako junktim so zákonom o autonomii krajín a zemí. Ale od neprijateľných pokusov nešlo sa ďalej. Čosi dali klubom preštudovať, ale nebolo to prijateľné, všetko to stiahli. A tu prehlašujeme, slávna snemovňa, že my nespokojíme sa s hocijakou školskou radou, ani so "zábleskom školskej autonomie", ako uspokojili sme sa s autonomiou krajiny.

My budeme žiadať tú najširšiu autonomiu škôl, ktorá dá sa srovnať len s hranicami samostatnosti štátu. (Posl. Kurťak: Pre všechny národy!) Aj vám dáme.

Sriadili sme, slávné Národné shromaždenie, založili sme si pri vzkriesení nášho politického života univerzitu v Bratislavě, ale v akom stave nachodí sa budova tejto univerzity, o tom ťažko príde hovoriť. A za druhé, tá univerzita je niečo mancum, poneváč dvě fakulty na nej chýbajú (Posl. dr Štefánek: Jedna!) a vyučovacím jazykom na tejto slovenskej univerzite je jazyk československý.

Máme Slovenské národné divadlo, ale nemáme slovenskej činohry.

Nemáme slovenskej opery, nemáme slovenskej veselohry, nemáme slovenských hercov, pán Jiřikovský sa postaral, aby naší herci odišli.

Slávna snemovňa! Slovensko nemá ani jednej techniky, Čechy majú 4. Vysoká škola roľnícka a zverolekárska bola by iste na Slovensku potrebná. (Posl. Sivák: Kde je slovenská technika? Pán minister Hodža r. 1928 sľúbil slovenskú techniku!) Sľúbil pán Hodža r. 1920. Kde by bola potrebná vysoká škola roľnícka a zverolekárska, či nie na tom chudobnom Slovensku, aby povzniesli sme to hospodárstvo, roľníctvo, a hľa, slávna snemovňa, táto zverolekárska škola je v Brne.