Avšak ihneď pochopíme inauguráciu maximálnych tarifov a ich plánovanie, keď si pomyslíme na to, že vláda mala na zreteli zfašistizovanie komôr, t. j. vláda chcela si prostredníctvom komôr zabezpečiť tak veľkú moc, aby hospodársky mohla lekárov v Československu naprosto ovládať. Jednak však vedená bola myšlienkou, aby v prípade války, ktorú pokladá vláda za velmi blízkú, nebol štát donútený platiť vysoké honoráre za liečenie zámožných civilov a zámožných rodinných členov jednotlivcov, ktorí nastúpili službu vojenskú.
Len týmito dvoma hľadiskami dá sa vysvetliť snaha vlády o zavedenie maximálnych lekárskych tarifov. Následkom jednohlasného protestu všetkých lekárov vo štáte korigovala síce vláda tento odstavec tak, že návrh zákona na miesto taríf ma-ximálnych mluví o tarifách minimálnych, avšak pokiaľ vláda sama si vyhraďuje ustálenie tarifov, znamená to veľkorysé obmedzenie autonómie lekárskych komôr na poli hospodárskom, a síce ani nie tak v záujme malých existencií, ako väcmi na ochranu ľudí zámožných a na zaistenie tútorstva nad lakármi. (Sen. dr Krouský: Preskočte to!) Toľko budem hovoriť, koľko sa mi chce! Máte dosť času!
Druhý bod, ktorý vyvolal všeobecný odpor a protest lekárov, je mobilizácia lekárov v prípade vypuknutia epidemických nemocí. Lekári právom zaujali stanovisko proti tomuto úmyslu vlády a prevažná ich väčšina toho nechápe, veď pri dnešnom pokroku vedy a techniky možno epidemickú nemoc rýchlo zistiť, taktiež možno rýchlo zistiť prameň nákazy a následkom toho behom veľmi krátkej doby možno zabrániť rozšíreniu nákazy. Za války bol som vedúcim lekárom zemebraneckého pluku č. 22., medzi jehož vojakmi vypukol týfus a úplavica a nákazu podarilo sa zažehnať naprosto do 14 dní. V prípade, keby snáď epidemia vystúpila hromadne, mala by vláda rešp. úrad dostatočný počet lekárov z radu tých, čo by sa prihlásili dobrovoľne, keby vláda zaistila príslušný honorár, poťažne príslušnú náhradu v prípade onemocnenia alebo zahynutia lekára v epidémii, potažne príslušnú penziu pre jeho opustenú rodinu. Mobilizácie lekárov je tedy zbytočná a nesmysolná. A predsa má smysel!
Má ona smysel, ak berieme za podklad válečné úmysle vlády. Za dnešného štádiu vedy a techniky je rozsiahlejšie vyskytovanie sa epidemie za riadnych okolností takmer vylúčené. Mor, kolera, skvrnitý tyfus nerozšíril sa medzi civilným obyvatelstvom ani v dobe hrôz války. Avšak dnes šílenci války, tieto každého ľudského citu zbavené beštie, keď ide o zabezpečenie nadvlády buržoazie, keď ide o záujem vykorisťovania širokých vrstiev pracovníkov a o zabezpečenie profitu buržoázie na úkor existencie mohútnych vrstiev pracovníkov, títo podliaci neostýchajú sa ani použitia jedovatých plynových bômb ale ani bakteriových bômb rozširujúcich nákazu.
Predstavte si pracovníci prípad ten, že by letci nepriateľskí pohádzali spustu bakteriových bômb, rozširujúcich epidémie do rôznych obcí a mest štátu a keby následkom toho súčasne v rôznych mestách, obciach a častiach štátu vypukly hromadné epidemie, keby už ani nebola času vyzvať lekárov, aby dobrovoľnei sa hlásili ku zdolaniu nákazy. Nuže, že má smysel uzákonenie mobilizácie lekárov?
Verejnosť je ešte vždy silne ovládaná protiválečnou náladou, hrôzy svetové války sú ešte vždy v dosti živej pameti, masy ešte vždy nezabudly na služby buržoázie a sociálnej demokracie pod heslom >nikdy viac války<. Vytrubovanie pacifistických hesiel je na dennom poriadku. Lekári neporozumeli válečným intenciám vlády, a keď tomu i porozumeli, nie sú ochotní dať sa ošialiť, ohradzujú sa, jednohlasne protestujú proti mobilizačnému paragrafu, komunistická strana odhalila válečné úmysle vlády, jej prípravy k tomu, a vláda musela sa dať na ústup, nie preto, že by sa válečných úmyslov vzdala, ale preto, lebo jestvujúce zákony už poskytujú dosť spôsobov a možnosti vláde a jej byrokracie, aby v prípade potreby mohla s lekármi disponovať dľa svojej ľubovôle. Sriadenie lekárskych komôr s obmedzenou autonómiou, a fašistizovanie lekárskeho sboru ešte lepšie podpierajú moc vlády a úradov voči lekárom.
Čo sa týče ostatných ustanovení návrhov zákonov, proti ktorým ešte pred zrodením sa pôvodného návrhu ohlásili svoj protest a proti ktorým vystúpili so svojimi vlastnými požiadavkami, takéto sú: Otázka odborných lekárov. Menovanie odborných lekárov vindikuje si vláda pre seba a chce to vanať z oboru pôsobnosti komôr, ďalej námietky proti niektorým spôsobom disciplinárneho pokračovaní komôr, požiadavok lekárov, aby u úradov mali väčší vliv na poli verejného zdravotníctva a iné podobné veci. Komunistická strana podporuje tieto snahy lekárov. Terajšie návrhy sú oproti návrhom pôvodným zmenené, avšak zmeny tie sú bezpodstatné, nerozširujú autonómiu komôr a preto ani lekárov ani nás neuspokojujú.
Čo sa týče, prvej pomoci, oproti tejto sa lekári neuzatvárajú. Len proti tomu sa bránia, aby pod titulom prvej pomoci bolo lekárovi naoktrojované tiež ďalšie ošetrovanie nemocného bez zabezpečenia honorára.
Od lekárov sa vôbec požaduje, aby človeku utrpivšiemu úraz alebo náhle onemocnelému v každej dobe, vo dne vnoci, v zime v lete za mrazu i horka a tedy kedykoľvek s rizikom svojho vlastného zdravia dal k dispozícii svoju vedu, svoje schopnosti a dovednosti bez ohľadu na to, ku ktorej národnosti, rase alebo viere patrí jednotlivec, ktorý potrebuje prvej pomoci, bez ohľadu na to, či lekár za poskytnutie pomoci bude odmenený a či nie. Od niekoho zo žiadnych iných povolaní sa nepožaduje, aby bez protislužby bol k dispozícii svojmu bližnému. Keby mal pekar i čo najviac chleba, nie povinný hladujúcemu dať zdarma kúsok chleba ani vtedy, keby hladujúceho zachránil tým život. Textilník nie je povinný do nahoty otrhanému človeku dať kúsok súkna ani vtedy, keby ho zachránil tým od zmrznutia, domáci pán je oprávnený nájomníka, ktorý nemôže činžu zaplatiť, vyhodiť z bytu i s celou rodinou bez ohľadu na počasie a na to, či členovia rodiny sú zdraví a či vážne chorí.
Ja som sa vždycky hanbil, že som ako lekár nútený, bol brať ako protislužbu honorár za to, keď som bol napomoc svojím spolublížnym v ich nemoci, ba čo viac hanbil som sa to požadovať. Domnievam sa, že je to u väčšiny lekárov rovnako tak. Avšak v kapitalistickom systéme, kde ľudské spoločenstvo nestará sa o existenciu lekára a jeho rodiny, je donútený k tomu, aby sa sám o svoju existeniciu postaral tak, že od zámožnejších svojích pacientov oproti tomu, že im dáva k dispozícii svoju vedu, schopnosti a dovednosť, požaduje ako protislužbu honorár, a od rôznych nemocenských pokladníc a liečebných fondov jeho práci primeraný, avšak slušný plat.
Činnosť lekára nemožno peniazmi zhodnotiť. Vo výrobnom systéme komunistickom, kde peniaze prestávajú byť platidlom, bude prirodzenou vecou to, že lekár za ošetrenie alebo operáciu pacienta nebude čakať na protislužbu, ako že aj hladný človek s istotou bude môcť ísť do restoranu, aby sa najedol, alebo do iného lokálu, aby si zaopatril odevné potreby, aníž sa bude obávať toho, že budú za to od neho požadovať peniaze alebo niečo iné než to, že učinil zadosť svojej pracovnej povinnosti.
Sami lekári prizvukujú, že lekárska etika vyžaduje od ních, aby pacientov svedomite liečili, aby s nimi ľudsky zachádzali bez ohľadu na to, ku ktorej triede, rasse alebo národnosti alebo ku ktorému náboženstvu pacienti patria, bez ohradu na to, či pacienti budú. môcť lekárovi za ošetrenie zaplatiť či nie, bez ohľadu na to, bude-li honorár nízky či vysoký. Zkrátka lekári sami prizvukujú, že ich povinnosťou je chovať sa voči chudobnému pacientovi práve tak humánne a ošetriť ho práve tak svedomite, ako pacientov zámožných, tak zvaných, vznešených, majúcich vliv a dobre platiacich. To očakáva od ních už sám proletariát. Žial, skúsenosti získané u nemocenských pokladníc nasvedčujú tomu, že sú lekári, na šťastie nie je ich mnoho, ktorí tomuto požiadavku, ač to sám lekársky sbor uznal za správne, ani približne nevyhovujú. Je to výhonok, ktorý vyrastá z kapitalistického systému samého.
Avšak sami lekári musia si uvedomiť to, že prevažná väčšina z nich patrí k triede pracujúcej, že sú odkázaní na podporu revolučného proletariátu, že vzhľadom na rýchle preplňovanie lekárskeho povolania, veď ročne o veľa viac nových lekárov vychádza z univerzít, než koľko ich zomrie - vzhľadom na to, umiestenie sa nových lekárov v kapitalistickom riade narádža vždy na väčšie a väčšie nesnádze a že tiež ich konkurencia uspieši zproletarizovanie lekárov - je i záujmom lekárov, aby spolu s priemyslovým proletariátom dali sa do boje proti výrobnému systému kapitalistickému, ktorý tiež ich vykorisťuje a nie je v stave, zaistiť ich existenciu, aby bojovali spolu s proletariátom na porazení buržoazie, bojovali spolu preto, aby proletariát dostal do rúk politickú moc.
V sovjetskej unii vláda sovjetov podniká všetko, aby lekár mohol svoje vedecké schopnosti v záujme verejnom rozvinúť. Kým v riade kapitalistickom je lekár nútený klásť hlavnú váhu na liečenie nemocných, a je tedy postavený pred paradoxon, že je v jeho záujme, aby bolo čo najviac onemocnení, dotiaľ v sovjetskej unii je záujmom lekárov, aby pacientov bolo čo najmenej a to sa docieluje preventívnimi opatreniami proti nemociam a pozdvihnutím verejného zdravotníctva.
Predseda (zvoní): Upozorňuji pana řečníka, že jeho řečnická lhůta již vypršela.
Sen. dr Herz (pokračuje): Plud sovjetskej únie je ešte chudobný, štát ešte nie je v tých pomeroch, aby mohol lekárov prvotriedne platiť, avšak v náležité miere podporuje vedecké snahy lekárskej ustanovizne, čoho následkom je veľa nových vynálezov na najrôznejších poliach medicinskej vedy, s ktorými pre ich veľký dosah musia sa zabývať aj vedecké kruhy zemí kapitalistických ba čo viac i listy občianske. Lekári v sovjetskej únii majú široké pole k tomu, aby na poli verejného zdravotníctva rozvinuli iniciatívne pôsobenie a činnosť cieľom preventívnych opatrení proti nemociam a majú možnosť prispieť tiež ku zveľadeniu všeobecnej kultúry ľudu. Zákonom je zaistené, aby prerušenie tehotnosti mohli vykonať len lekári, čím jedným šmahom bola zažehnaná horúčka šestinedielok v sovjetskej unii. V Československu oproti prohibicii zomrie následkom umelého abortu ročne 3000 žien a ohromný ich počet je zmrzačený pre celý život, lebo tehotné ženy z dôvodov sociálnych a hospodárskych, sú nútené za každú cenu zbaviť sa tehotnosti, a keď že lekári zo strachu pred trestom i proti svojmu lepšiemu presvedčeniu odopierajú lekársky zákrok, ženy tie nútené sú obracať sa k čarodejniciam, ženám a nerozumiaciim tomu ľudom.
Viazanosť lekárov tu v kapitalistických štátoch a rozšírené ich podle činnosti sovjetskej unii prinieslo príslušné ovocie. V sovjetskej unii prekotne klesla úmrtnosť detí a úmrtnosť vôbec. Naproti tomu vzrastl počet porodov, kdežto u más v Československu rapidne klesá počet porodov vzdor zákazu odháňania plodu a vzrastá vôbec úmrtnosť. Naproti tomu obyvateľstvo sovjetskej únie vykazuje ročne 2 % vzrastu, a populačný pomer obyvateľstva v Československu klesá s roka na rok.
Za takýchto okolností pripravujú sa vlády štátov kapitalistických, tiež vláda československá, k novej imperialistickej válke. Buržoázia obmyslela lekárov dôležitým úkolom. Zaväzuje lekára, aby zistil, či to ľudské hovädo, ktoré treba poslať na jatky, má dosť sily a húževnatosti k tomu, aby snieslo ukrutnosti a štrapácie války, zaviazuje lekára, aby liečil ľudí, ktorí následkom válečných svízolov onemocneli alebo boli na bojišti zranení, aby týchto zase postavil na nohy, by potom zas znova mohol zistovať, či je tento znova na nohy postavený pacient alebo ranený spôsobilý k tomu, aby zase onemocnel, ale bol ranený. V uplynulej válke bol som veľakráť postavený pred takúto dylemmu a rozhorčil som sa nad tým. Vtedy ešte sovjetskej unie nebolo.
Povinnosťou lekárov je liečenie a zabraňovanie chorobám. Lekári musia protestovať proti tomu, aby boli zneužití, aby ich donucovali ku podporovaniu války; etickou povinnosťou lekárov je protestovať proti tomu, aby pomocou nich sa konštatovalo, či sa niekto hodí ku službe vojenskej, ku službe válečnej. Miesto lekárov je v prvých radách priebojníkov kultúry. Ich prírodovedecké znalosti sú na prvom mieste, len ich sociologické znalosti sú zanedbané. Válka je kultúrnou ostudou, je to hromadné blúznenie a hromadná psychóza chamtivosťou sošílených podlých ničomníkov, sugerovaná tlačovými kulimi, ktorí sú v službách tamtých; proti tomu musia lekári už v dôsledku svojej lekársko etickej povinnosti zaujať čo najostrejšie stanovisko a protestovať proti válečnému nebezpečiu a nesmú sa dať použiť v záujme války, v záujme podporovania válečnej psychózy.
Nebezpečenstvo války je akútne. Napriek všetkému pobieraniu buržoázie a jej najhlavnejšej opory, sociálnej demokracie, veľa príznakov ukazuje k tomu, že vypoknutie války možno očekávať v dobe veľmi krátkej. Fašistizovanie verejnej zprávy, zaťaženie robotníckych organizácií do štátneho aperátu, o čo sa buržoázia dnes v každom kapitalistickom štáte snaží, už samo o sebe súvisí s válečnými prípravami.
Predseda (zvoní): Žádám pana řečníka, aby hleděl skončiti své vývody, poněvadž lhůta ustanovená senátem k projednávání jest již dávno uplynulá pro jednotlivé řečníky.
Sen. dr Herz (pokračuje): Buržoazia prevádza hlúpu demagogiu s pacifistickými heslami vtedy, keď o odzbrojení len mluví, avšak čo, do otázky odzbrojenia vlády nielen že sa nemôžu dohodnúť, ale oni k tomu nie sú ochotné, aby sa vzdali používania otravných plynov. Naproti tomu konciliantný návrh vlády sovjetov, ktorý by bol umožnil úmerné odzbrojenie armád jednotlivých štátov, a bol by znamenal aspoň prvý vážny krok na poli odzbrojenia, bol pomocou sociálnych demokratov zamietnutý, tak, že ani za podklad pojednávania nebol prijatý. Kellogov pakt je bluv je začmáraný zdrap papiera, ktorý nikto neberie vážne, a ktorý nie je spôsobilý k tomu, aby zabránil válke. Ani to, že sám Mac Donald dostal sa do vlády v Anglii, ani o jeden stupeň nesnižuje válečné nebezpečie. Že socialisti tým najrafinovanejším spôsobom pripravujú imperialistickú válku, obzvlášte proti sovjetskej unii, to nedokazuje len tak zvaný Boncourův zákon vo Francii, to nedokazuje len skutok, že v Nemecku pod vládou sociálných demokratov stavajú križník a prelievajú robotnícku krev 1. mája na ulicia Berlína preto, že robotníci trvali na svojom práve k ulici, ale dokazuje to i fakt, že oia sociálne demokratickom kongrese, ktorý sa nedávno odbýval vo Varšave, Vandervelde, sociálne demokratický minister v Belgicku, otvorene štval proti SSSR., ktoré jedine ohrozuje mier Europy, proti ktorému musia sa somknúť národy Europy pod vedením sociálnej demokracie. A Löbbe v Nemecku podobne sa vyjadril, keď povedal, že poľská sociálna demokracia je zálohom toho, že národy Europy budú zachránené pred diktatúrou. Samozrejme rozumel proletársku diktatúru, lebo veď proti fašistickej diktatúre Pilsudskiovcov nemajú sociální demokrati veľa námietok.
Práve vtedy, keď buržoazia spolu so sociálnymi demokratmi snažili sa obrátiť pracovníkov pacifistickými heslami, konajú sa pilne ozbrojenie a prípravy k válke. Francúzsky generál Le Rond a iní vojenskí pridelenci z Anglie a z Francie husto navštevujú armády Rumunska, Polstka a Československa, preskúmajú terain, konajú spoločné porady, o ktorých len tu a tam presiakne nejaký chýr na verejnosť. Československu je rezervovaný dôležitý úkol vo válke proti sovjetskej unii. V Poľsku a Rumunsku Škodovci stavajú muničné továrne a zakladajú letiská. A aby i tuná v Československu vyvolaná bola válečná nálada a oduševnenie pre život vojenský, k tomu sú tu vojenské parády, letecké návody a prijímanie kráľovských hosťov s vojenskou parádou.
Avšak blízkosť válečného nebezpečia dokazujú i tieto príznaky: pred mužstvom nastúpivším vojenské cvičenie, dôstojníci sami prehlašujú, že treba počítať s blízkym vypuknutím války a preto treba sa snažiť čo najskôr a čo najdokonalejšie osvojiť si válečnú techniku. Prameň ovšem nemôžem menovať, avšak len toľko, že to nie je ojedinelý zjav. Iný prípad: Nedávno konali vysokí dôstojníci inspicirung vo štánych železiarnach v Podbrezovej. Dôkladne si prehliadli celú továreň. Továreň táto nie je muničnou továrňou, avšak snadno môže byť prispôsobená ku výrobe válečných potrieb. Nuže, k čomu bola táto návšteva dôstojníkov? Snáď urobili to zo zábavy a či zo súkromej snahy po poučení? V tej istej továrni, istý vysoko postavený úradník vyzval tam pracujúcich robotníkov, aby všeci tí, čo boli vojaci, odovzdali svoju vojenskú knižku. Na otázku, k akému účelu je toto opatrenie, obdržali robotníci odpoveď, že sme pred válkou, že chcú reklamovať svojich robotníkov, aby títo v prípade mobilizácie nemuseli nastúpiť službu vojenskú a preto že musí vedieť riaditeľstvo továrne, ktorých bude musieť osobne vyreklamovať.
Pracovníci! Doba vypršala a preto znova vyvolávam pozornosť vašu na to, že válečné nebezpečie je obrovské a akútne. Vzpomeňte si na 28. júla 1914 na deň vypovedania války, na deň mobilizácie. Vtedy zachvátilo vás válečné šialenstvo, vtedy ste volali vojne živio. Podlým listom buržoázie zdurilo sa naštepiť vám rozum drasajúcu a bláznivú otravu válečného nadšenia. Buržoázia ešte i dnes snaží sa o to a má k tomu dosť šikovnosti a praxe. Protijedom je však existencia sovjetskej unie a strany komunistickej.
Vzhľadom na blízkosť války strana komunistická vyzýva pracovníkov celého sveta k protiválečným demonštráciám na den 1. augusta. Táto protiválečná demonštrácia už dnes vyvolala protiakciu u buržoazie a sociálnych demokratov. Štvú proti nám tým, že plánujeme v deň prvého augusta puč, že vtedy chceme vyhlásiť revolúciu. Tieto štvanice znamenajú iba zámienku k tomu, aby naše demonštrácie protiválečné boly zakázané a znemožnené, lebo obávajú sa od toho, že sa im nepodarí rozohniť válečné nadšenie.
Pracovníci, robotníci, sedliaci! Nedbajte na špinenie buržoazie a sociálnych demokratov, ale prijďte hromadne demonštrovať 1. augusta proti imperialistickej válke, proti fašizmu, proti vykorisťovaniu, proti daniam, v záujme vyšších miezd, proti prenasledovaniu robotníkov v záujme obrany sovjetskej unie.
Pracovníci! Vzpamätujte sa na to, že sociální demokrati vás vždycky zapredali, predali vás vždy buržoazii, keď ste boli už blízki k tomu, aby ste sa vymanili z jarma buržoazie. Pamätujte, že sociální demokrati boli vždycky ochotní dať medzi vás strielať, aby chránili buržoazii. Pamätujte, že ten slavný maďarský proletársky stát, sovjetské Maďarsko, napadla válkou vláda sociálne demokratického Tusara, čím prispela k porazeniu maďarskej sovjetskej republiky a ku nastoleniu bieleho teroru krvavého, vraždiaceho robotníkov. V tabore sociálnych demokratov je ešte veľa poctivých robotníkov, ktorí nemožu pochopiť, akú podlú zradu spáchali na nich ich vodcovia.
Pracovníci! Vtedy, keď válečné nebezpečenstvo sa rýchle približuje, keď imperialisti robia konečné svoje přípravy u napadnutiu sovjetského Ruska, ku pohnaniu pracovníkov na jatky, k obnoveniu válečného ruchu, keď je najpalčivejšia potreba toho, aby sa robotníci somkli k vytvoreniu jednotnej revolučnej fronty proti buržoazii a v záujme obrany sovjetskej unie, keď komunistická strana namahá sa vybudovať jednotnú frontu pracovníkov, strana, ktorá je jediným revolučným útočným tvarom proletariátu, vtedy likvidátori napadnú komunistickú stranu zo zadu a snažia sa zabrániť vykoreniu revolučnej jednotnej fronty tým, že zamýšlajú rady revolučných robotníkov a komunistickej strany rozbiť. Táto ich strana snáď dozná porážku, lebo obrovská väčšina robotníkov už poznala, že cesta likvidátorov vedie k protirevolúcii, k sociálnej demokracii a buržoazii.
Buržoazia nebude mať z nich veľa osohu, ač momentánne pôsobia proletariátu škodu. Táto episoda však nemôže zastaviť víťazstvo proletariátu nad buržoaziou a nezabrání pádu buržoazie.
Lekárov vyzýváme, aby aj oni stáli na stráži, aby nás podporovali v záujme ľudstva v zabraňovaní válečnej katastrofe; nech sa postavia na stranu proletariátu, nech sa vzdajú triednej nadutosti, ktorá nesluší človeku prírodovedecky vzdeľanému, nech konajú svoju lekársku povinnosť proti vyskytovaniu a rozširovaniu sa válečnej psychózy a nech oni sami urobia náležité opatrenia v záujme svojom a svojej rodiny. (Potlesk komunistických senátorů.)
Předseda (zvoní): Dávám slovo paní sen. Sehnalové.
Sen. Sehnalová: Chápu-li se dnes slova, činím tak proto, abych poukázala s tohoto místa na třídní justici v tomto státě, na metody a praksi, které u nás zavládly, neboť nesoudí se podle provedených činů, nýbrž podle stranické legitimace, kterou ten neb onen příslušník má v kapse, nebo podle sympatie odsouzeného, kterou má k revolučnímu třídnímu hnutí.
Všemi kapitalistickými státy prochází dnes vlna zostřených hospodářských bojů, které ovšem nejsou důsledkem činnosti několika štváčů, jak buržoasie a její tisk tvrdí, nejsou přechodným zjevem, ale důsledkem stále se zostřujících třídních protiv. Ve všech kapitalistických státech snaží se buržoasie na úkor širokých pracujících vrstev provésti racionialisaci. Zákonem stanovená pracovní doba se systematicky přechází. Mzdy proletářů neodpovídají drahotě životních potřeb a bytů. Podmínky pracovní se stále zhoršují následkem kapitalistické racionalisace.
Předseda: Upozorňuji paní senátorku, že jednáme o věcech lékařských.
Sen. Sehnalová: Prosím, já vím, pane předsedo.
Předseda: A prosil bych, aby mluvila k předlohám.
Sen. Sehnalová: Budu hned hotova, pane předsedo. Prosím, aby mně bylo dovoleno...
Předseda: Já jednám podle své povinnosti, poněvadž musím hájiti jednací řád.
Sen. Sehnalová: Já nejsem sama, pane předsedo, která tak jedná. Dělají to všichni, já jsem se to od vás naučila.
Předseda: Prosím, nepolemisujte s předsedou!
Sen. Sehnalová (pokračuje): Nezaměstnanost visí jak Damoklův meč nad pracující třídou. Zaměstnavatelé a vláda bezohledně ničí a odbourávají všechny poválečné vymoženosti proletariátu. V důsledku toho zostřují se systematicky třídní rozpory, což má za následek zostření hospodářských bojů proletariátu.
Snahou buržoasie a vlády je, pomocí nejostřejšího teroru lámati boj proletariátu. Vůdcové boje jsou pronásledováni, zavíráni a bezdůvodně vrháni na celou řadu let do kriminálů, jak dokazuje tento případ:
V neděli dne 26. dubna 1925 po 11. hod. noční vypukl požár v Osadě Sklářích u Čes. Krumlova, jímž shořelo celkem 10 obytných stavení. Pachatel zůstal velmi dlouhou dobu nezjištěn, ač několik desítek lidí bylo pro podezření ze žhářství vyšetřováno a vzato i do vazby. Konečně přiznal se Josef Hopfinger, obecní strážník z Plešivce u Čes. Krumlova, že on požár ten založil a že ho tři jiní občané na místo činu v noci doprovázeli, z nichž dva byli zaměstnáni u firmy >Spiro< v Čes. Krumlově, kde byla stávka. Porotním soudem v Čes. Budějovicích dne 12. prosince 1927 odsouzen byl vlastní pachatel Josef Hopfinger do žaláře na 4 léta a tři spoluobžalovaní, kteří pachatele na místo činu doprovázeli, každý na 3 roky těžkého žaláře.
Předseda: Ten případ však nijakým způsobem nesouvisí s předlohami, které projednáváme. Volám proto paní senátorku k věci.
Sen. Sehnalová (pokračuje): Já jsem, pane předsedo, řekla, že budu hned hotova. Nejvyšší soud zvýšil k odvolání veřejného žalobce pachateli Josefu Hopfingerovi trest ze 4 na 6 roků těžkého žaláře.
Kromě vlastního pachatele a tří vzdálených účastníků zločinu byli však vzati do vyšetřování a také do vyšetřovací vazby, a to zřejmě z politických důvodů, ještě jiní lidé. Veřejná žaloba postavila si thesi, že toto žhářství, spáchané v době stávky a za účasti několika stávkujících, provedeno bylo na přímý >rozkaz z Moskvy< a z té příčiny bylo také několik čelných představitelů komunistického hnutí na Českokrumlovsku a revolučního hnutí odborového vzato do vazby, kdež byli vyšetřováni jako intelektuální původcové. Dík úsilí obhajoby a nedostatku materiálu, jenž by obžalobě mohl býti aspoň záminkou, byli tito političtí účastníci procesu postupně vyřazeni z trestního řízení, avšak jednu oběť ponechala si veřejná žaloba přece. Jest jí bývalý soudruh Karel Biener, odborový sekretář z Českého Krumlova. Podle fantasie žaloby dal soudruh Karel Biener na přímý rozkaz komunistické strany na zvláštní schůzi zvláště spolehlivých komunistů usnésti, že má býti jednak ve Sklářích, jednak ještě v jiné obci, v Dobrkovicích u Čes. Krumlova, založen požár, aby tím byli prý potrestáni stávkokazové, bydlící v těchto obcích. Romantická prostoduchost žaloby jde až tak daleko, že tvrdí, že tento Karel Biener svolal dokonce schůzi v noci ve Sklářích na místě požáru a že tam v noci této schůzi předsedal.
Obvinění pronésti je však snazší nežli dokázati. Jaké důkazy měla tedy žaloba státního zastupitelstva v Čes. Budějovicích pro tato fantastická tvrzení? Nebylo naprosto jiných důkazů nežli výpověď dvou osob. Jednou byl pachatel a hlavní obžalovaný Hopfinger, který se k činu pod nátlakem usvědčujících okolností sice sám doznal, ale hledaje nějaké stéblo ke své záchraně, konstruoval svoji obhajobu takto: >Já jsem sice zapálil, ale jednal jsem pod neodolatelným nátlakem Karla Bienera jako vedoucího a rozhodujícího činitele komunistické strany, kterého jsem bezvýhradně ve všem musil uposlechnouti. Biener mně mezi čtyřma očima nařídil, abych ve Sklářích zapálil, musil jsem to tedy vykonati!< Obhájce Hopfingerův také skutečně na základě tohoto tvrzení Hopfingerova navrhl ohledně něho porotě dodatečnou otázku, zda jednal pod nátlakem neodolatelného donucení, a porota i soud tuto dodatkovou otázku připustil. Kdyby ji byla porota zodpověděla kladně, byl by vlastní pachatel žhářství vyvázl z celé aféry úplně beztrestně, podobně jako svého času vyvázl provokatér Barták. Tak vypadá první pilíř obžaloby proti soudr. Bienerovi! Druhým je Jan Filaus, bývalý tesař v továrně >Spiro<. Tento svědek tvrdil, že také jemu dal Karel Biemer rozkaz zapáliti, ovšem zase v jiné obci, v Dobrkovicích; Filaus si však z tohoto přísného a neodolatelného rozkazu docela nic nedělal, a místo aby zapaloval, šel do hospody v Mezipotočí a hrál tam karty. Filaus také nebyl žalován, nýbrž vystupoval před porotou jako svědek, byv předtím již několikráte slyšeti svědecky v přípravném vyšetřování. Avšak kolik svědeckých výpovědí, tolik rozporů, takže nemohl svědek tento podle trestního řádu ani býti vzat do přísahy a bylo také a musilo býti proti němu zavedeno trestní řízení pro podvod, spáchaný falešným svědectvím. Tak v jedné ze svých výpovědí prohlásil Filaus, že neví vůbec nic o věci, v jiné výpovědi tvrdil, že žhářství bylo usneseno ve zvláštní místnosti hostinské u Plánských v Čes. Krumlově, kteréžto zvláštní místnosti v hostinci onom vůbec není; jindy opět tvrdil, že Biener dal rozkazy k zapálení na vlastní vrub a bez usnesení schůze, jindy opět mluvil o schůzi na jiném místě a hromadil rozpory na rozpory. (Místopředseda dr Brabec převzal předsednictví.)