Opakujem i tuná, - schody sa mali zametať svrchu a nie so sdolu. A keď sa tak nečinilo, budeme sa domahať toho teraz. Prenasledovaný slovenský personál od týchto pánov, keď i cez ich kruté hlavy, ale satisfakciu dostať musí.

Konečne snažne žiadam pána ministra železníc, prechovávajúc k nemu úplnú dôveru, - verím, že i tak učiní, - aby 1. rozšíril započitávanie válečných 5ipolrokov pre výmer odpočivných požitkov i na zamestnancov Košicko-Bohuminskej železníce, 2. aby pôsobil a zjednal nápravu v praktikovaní 8hodinnej pracovnej doby u najnižšieho zamestnanectva, kde sa toto nedodržuje; 3. aby boli smluvní zamestnanci po jednoročnej nepretržitej služobnej dobe preraďovaní na stálych; ostatným smluvným aby boly priznané cestovné a palivové výhody, keď že tito väčšinou vzdialení sú v práci od svojej rodiny pri 16 do 20 Kč dennom plate; 4. aby vo Vrútkach v hlavnej dielni učňovská priemyselná škola, ktorá je už 2 roky zatvorená, - z akých dôvodov, nevedno, - bola na novo otvorená. O ktorej škole som mal čest ešte 10. marca t. r. interpeláciu podal, do dnes som odpovedi nedostal. Škola táto bola jediná toho oboru, do ktorej boli prijímaní žiaci zo IV. triedy strednej školy, učili sa v dielni remeslu a v škole pri tých najkrajších a státisíce hodnoty všetkých potrebných u železničnej doprave súčiastok učení boli odbornikmi, po 4 ročnom trvaní učenia vyšli čo hotovi odborníci, ktorí sa najviac venovali na dráhu rušnovodičskú. A dnes, kde máme brat a odkiaľ slovenský dorast za rušnovodičov, keď i táto možnosť odňatá bola násilným spôsobom; pomôcky tieto všetky boli do jedneho osobného voznia ku tomuto zariadenému namontované a do Brna odvezené. To je krivda veľká a úfam, že pán minister túto odčiní; 5. aby v lečiebnom ústave tuberkulozných v Kvetnici pri Poprade v najkratšom čase dal previesť dôkladnú reviziu a pp. Amerlinga a Holuba odtiaľ odstránil a na miesto nich svedomitých ľudí postavil, ktorí budú mať nie svoj záujem na zreteli, ale tých nešťastníkov tuberkulozných, a záujem železničný. Celé knihy ponôs by sa dali popisať, čo sa tam všetko deje pod týmyto dvoma pánami. 6. Tiež do pozornosti p. ministrovi železníc venujem, aby sa stala náprava v tom, že tovar z jednej stanice do druhej, třetej na Slovensku v menších zásielkach nie 4 až 5 dní išiel, čo obchodníkom velmi škodí. Pravda, potom bohatší obchodníci prevážajú továr na ťažkých nákladných autách a ničia i ták v biednom stave sa nachádzajúce naše cesty a železnici moc na prijmoch odpadúva.

Zároveň žiadam pána ministra, aby už on ako tretí minister železníc mapravil chybu, ktorá sa stala. Ternovka, prednosta dopravného úradu v Kiralyháze prehodený bol do Baťu bez všetkých dôvodov. Kvalifikáciu mal výbornú s postupom mimo poradia. Pán minister Bechyně sľubil nápravu, pán minister dr Říha sľúbil nápravu, ale dodnes táto krivda, ktorá sa tomuto úradníkovi stala, nebola napravená a on zadosť učinenia nedostal. Jediná chyba bola tá, že od jeho podriadených žiadal svedomitú službu. Úfam, že i tu teraz pán minister nápravu spraví.

Slávny senát! Mám pevnú nádej, že sa nesklamem, že terajšia vláda, ktorá je občianska, bude mať porozumenie i so Slovenskom, že krivda do tej doby páchaná režimom socialistickým bude odstránená, aby došlo k úplnému porozumeniu Čechov a Slovákov, k rozkvetu a blahobytu republiky Československej.

Místopředseda Böhr: Slovo má pan sen. Pocisk.

Sen. Potisk: Slávny senát! Môj predrečník dúfa a má pevnú nádej, že dnešná meštiacko-koaličná vláda odstráni všetky tie krivdy, ktoré napáchaly vlády socialistické. Som presvedčený, že predrečníkovo prianie sa nesplní a to prieto nie, poneváč socialistické vlády na československom pracujúcom ľude žiadnej krivdy nespáchaly.

Slávny senát! Dnešná kapitalistická svetová sústava výrobná, ktorej cielom nie je uspokojenie potreby, ale jedine opatrenie zisku podnikatelovi, používa tiež štátnych hraníc iba za nástroj úsilia o zisk a korisť. Preto tiež nebuduje svoju moc a pozíciu iba v štátnych hraniciach, ale dokazuje, keď sa jej to hodí, práve tak nutnosť ich prekročenia. V rýchlom behu hospodárskej reorganizácie po svetovej vojne môžeme pozorovať príklady tohoto takmer denne a veľmi jasne. Trpíme tým všetci, že táto sústava kapitalistická buduje colné múry okolo štátov, ale súčasne tiež prevádza špekulačnú koncentráciu cez hranice štátov zemí bez ohľadu na záujem národov a obyvateľstva.

Na Slovensku pociťujeme následky tohoto kapitalistického pokračovania v miere zvýšenej: platíme útraty križujúcich sa záujmov kapitalistických stredísk Prahy a Pešti. My vidíme, že aj v Československej repuhlike sa táto kartelácká a koncentračná veľkokapitalistická politika prevádza nemilosrdným spôsobom, ženie sa cez mrtvoly mnohých krajov našej republiky a hlavne je touto politikou kapitalistickou postížené naše Slovensko.

Náš priemysel je o mnoho mladší ako priemysel český, bol vybudovaný za celkom iných okolností a podmienok ako priemysel v historických zemiach.

Maďarsko po vyrovnání sa s Rakúskom v r. 1867 snažilo sa tiež osamostatnit aj na poli hospodárskom. Maďarsko malo svoj určitý hospodársky program. V prvom rade budovalo priemysel poľnohospodársky, neskoršie započalo budovať priemysel železiarský, textilný, chemický, drevársky, kožopriemysel, sklársky atd. Celý tento priemysel mal už pred vyrovnaním sa s Rakúskom v bývalom Úhorsku svoje prirodzené prvky a podmienky.

Maďarsko investovalo z verejných daní na zvelebenie tohoto priemyslu ohromné miliony a velká časť z týchto milionov bola venovaná tiež aj na tak zv. horné Uhorsko, t. j. dnešné Slovensko. Nerobila to maďarská vláda z lásky k nám Slovákom, ale robila to s hľadiska státneho a národohospodárskeho, poneváč veděla, že keď nedá slovenskému ľudu dostatočné zamestnanie a možnosť k výžive, že budú Slováci odkázaní vyvandrovať za hranice alebo do Ameriky. My sme videli v rokoch 80. a 90., že zo Slovenska tisíce ba státisíce pracujúceho ľudu vandrovalo do Ameriky pre nedostatok výživu a práce. Až pozdejšej dobe maďarská vláda nahliadla, že je zapotreby na Slovensku budovať nový moderný priemysel. S týmto budovaním moderného priemyslu nechcela maďarská vláda slovenskému ľudu len hospdársky pomáhať, ale súčasne všade tam, kde sa založila nová továreň, celé okolie maďarizovať. Je nesporné, že za to, že dala maďarská vláda slovenskému ľudu existenciu a zamestnanie, započala ho maďarizovat a to od Hatvanu počnúc až po Košice, celú Pohernádsku dolinu až po Poprad a celú Považskú dolinu až po Galantu.

Vážený senát! Uvádzam toto preto, poneváč u nás v Československej republike už hneď po prevrate uplatňoval sa ten názor, že slovenský priemysel je vybudovaný v skleníku. Leda vypestovaný umelým spôsobom a že je preto života neschopný - a v hraniciach Československej republiky odkázaný k zániku. Ale že aj z dôvodov národohospodárskych nedá sa tento slabý priemysel udržať pri života a preto nebolo a niet ani dnes záujmu tento slovensky priemysel podporovať. My sme videli práve v dobe nedostatku uhlia, keď toto bolo ešte štátom obhospodarované, že slovensky priemysel nedostával dostatočné množstvo uhlia a koksu prideleného a následkom toho nemohol využiť v tej dobe dobrej konjunktúry. Preto mnohé podniky, hlavne Rima-muráňskej spoločnosti v Krompachoch a továreň na výrobu jemného plechu vo Zvolene, ktoré zamestnávaly pred vojnou a počas vojny 7-8 tisíc robotníkov, v roku 1922-23 boly zastavené a postupom doby úplne demontované a stroje predané alebo vyvezené do Maďarska. To, čo sa stalo s týmito dvoma továrňami, stalo sa v celom odvetví nášho priemyslu. Veľavážení pánovia a dámy, je len pochopitelné, že následkom takejto národohospodárskej politiky slovenský pracujúci ľ'ud musí byť náramne nespokojný a to preto, poneváč nemá možnosť zadovážit si výživu a existenciu a k tomuto prispieva ešte i tá okolnosť, že nemôže z týchto uzavrených hraníc dostať sa do cudziny a hladať si tam prácu. Je to síce trpké, keď tieto faktá musíme s tohoto miesta konštatovat, ale dôvody sú tak vážne, že je zapotreba pri určitých príležitostiach toto zdôrazniť, aby vedúci činitelia v Prahe v štátnych centrálnych úradoch boli si tohoto vedomí a aby nepripustili a sami nepodporovali takú národohospodársku politiku, akú si Slovensko nezaslúžilo. (Místopředseda Dorzát převzal předsednictví.)

Slávny senát! Abych aspoň niekoľkými dokladmi moje odôvodnenie tu zdôraznil, chcem uviesť niekoľko podnikov, ktoré na Slovensku ešte v roku 1920-23 pracovaly a v roku 1925 boly alebo úplne zastavené, alebo na veľmi mizivú čiastku svojej produkcie zredukované. V slovenskom kovopriemysle mali sme po prevrate 162 väčších podnikov. V týchto podnikoch pracovalo v roku 1920-23 22.239 robotníkov a v roku 1925 bolo na Slovensku už len 31 podnikov, ktoré zamestnávaly iba 6600 robotníkov, teda ani celých 30%. V ryku 1920 až 23 mali sme 183 drevárskych podnikov, ktoré zamestnávaly 13.349 robotníkov a v roku 1925 už len 16 podnikov, ktoré zamestnávaly v celku 1869 robotníkov, tedy ani celých 15%. V stavebnom priemysle - tehelne, cementárne a kameňolomy - bolo 108 podnikov, ktoré zamestnávaly 9163 robotníkovi a dnes máme len 20 podnikov. ktoré zamestnávajú 3080 robotníkov. V sklárskom priemysle bolo v roku 1920-23 19 podnikov, ktoré zamestnávaly 2093 robotníkov, dnes pracujú len 2 sklárne aj to len obmedzene a zamestnávajú v celku len 370 robotníkov. Kožiarsky priemysel u nás známy a starý priemysel, ako je v Lipt. Sv. Mikuláši, v Bratislave, v Nových Zámkoch a v iných mestách a mestečkách, mal v roku 1920-1923 ešte 42 podnikov, ktoré zamestnávaly 3268 robotníkov a v roku 1925 bolo už len 9 podnikov a tieto zamestnávaly v celku 700 robotníkov. Pomimo tohoto opomenutého priemyslu máme na Slovensku priemysel papiernicky a celulózový. Tento priemysel má na Slovensku rozhodne prirodzené podmienky, poneváč máme dostatočné množstvo jehličnatých lesov, že ani sama štátna správa presne nevie, aké množstvo dreva sa v nich nachádza. Máme na Slovensku lesy, kam ešte ani ľudská noha nevkročila. Máme teda na Slovensku toľko jehličnatého dreva, že pre celulózový a papiernický priemysel sú tu nesporne prirodzené podmienky. Ešte v roku 1920-1923 mali sme na Slovensku 25 podnikov tohoto priemyselného odvetvia. V celom bývalom Uhorsku nebolo nikde inde papiernického a celulózového priemyslu, iba na dnešnom území Slovenska. Týchto 25 podnikov zamestnávalo ešte po prevrate 4200 robotníkov a v roku 1926 je na Slovensku 13 papiernických a celulózových podnikov, ktoré zamestnávajú 3400 robotníkov. Z tohoto vidno, že papiernický priemysel má na Slovensku prirodzené podmienky, poneváč zamestnáva ešte stále asi 7O% robotníctva. (Sen. Vollay: Bylo, dnes už ne!) Chcem pri tejto príležitosti poukázať na to, že čo sa udalo posledné mesiace v tomto priemyslovom odvetví. Posledný mesiac utvoril sa papiernický kartel, který nemal nič rýchlejšeho do činenia, ako zakúpiť Slavošovskú papiereň od Moravsko-agrárnej banky za 10 milionov Kč a túto jednoducho zastaviť, stroje demontovať a predať. Títo páni kartelníci odôvodňujú zastavenie tejte Slavošovskej papierne tým, že je pasívna, že má veľmi zlú výhodu a je príliš ďalako od centra našej republiky a neviem aké iné dôvody uvádzajú ešte. Práve minulý týždeň bola tu deputácia zo Slavošovskej papierne a okolitých obcí. Všetcia títo účastníci tejto deputácie zdôrazňovali, že Slavošovská papiereň bola vždy aktivna a že pasívnou stala sa len proto, že ju dostala do svojej finančnej moci Moravsko-agrárna banka, ktorá investujúc síce do nej niekoľko milionov Kč, neskoršie však nemala na tejto továrni zvláštny záujem a následkom toho pri naskytnutí sa príležitosti továrňu predala papiernickému kartelu za 10 milionov Kč.

Slávny senát! Táto továreň existuje už asi 100 rokov. V rokoch 40. bola táto továreň zariadená na mechanickú výrobu, maďarská vláda držala ju pod svojou ochranou, zadávala jej štátne objednávky a vyváža svoje výrobky ešte dnes veľkou čiastkou do Maďarska. Táto továreň vyrába hlavne rotačný papier a to jakosti prvotriednej. Na základě mojej informácie vyrába ešte dnes 70-80 vagonov papieru. Jestli by táto továreň bola zatvorená a zdemontovaná, tak ztratí prácu asi 1000 robotníkov a úradníkov, ktorí sú tam ešte dnes zamestnaní a pomimo toho ztratia 3 doliny, ktoré sú na tejto továrni existenčne zainteresované, možnosť výživy. Sú to povozníci, drevorubači a ich rodiny; sú to obchodníci a maloživnostníci, ktorí z tejto továrne už či priamo alebo nepriamo žijú, jedným slovom: keď' táto továreň bude zastavená, celé okolie ztratí následkem žravého česko-německého kapitalismu svoju existenciu.

Slávny senát, práve tak, ako sa to objavuje na príklade tohoto podniku, tak sa stalo to samé s Krompachami, s továrňou Unia vo Zvolene, ktorá bola jediná v bývalej Rakúsko-uhorskej monarchii. Ačkoľvek neskoršie založila sa podobná továreň v Čechách, ktorá je dnes plno zamestnaná a môže vyhoveť svojim zákazníkom iba 60% a musí sa zbytok tohoto jemného plechu dovážať z jednej anglickej konkurenčnej továrne. Zvolenská továreň >Union< zamestnávala ešte pred prevratom 3000-4000 robotníkov. Táto továreň bola zastavená len preto, že nenašla u česko-nemeckého finančního kapitálu porozumenie, poneváč bola v rukách maďarských akcionárov, ktorí po prevrate ztratili na túto továreň a jej existenciu vliv.

Vážený senát, kto pozná kapitalistické spôsoby koncentrácie, a kto vie, čo znamenajú kartely a trusty, čo znamená spojovanie veľkokapitálu nielen v Československej republike, ale i mimo hraníc, ako sme v poslednej dobe videli pri železárskom kartele, ten pochopí, že taká Unionka vo Zvolene a iné slovenské továrne, ktorých majitelia sú považovaní ešte dnes za Maďarov, nediví sa tomu, že koncentrácia česko-nemeckého veľkokapitálu deje sa mimo slovenského územia. Ale slovenské robotníctvo, ktoré bolo zamestnané v týchto zastavených a zničených podnikoch, to veľmi trpko nesie a nedivte sa tomu, že častokrát na patričných miestach musí byť pozdvihnuté varovné slovo, aby tento žravý a nemilosrdný kapitalizmus, či už je to český alebo nemecký, nespojoval sa na úkon slovenského proletariátu.

Čo sa týka Slavošovskej továrne, vykonala naša strana svoju povinnosť, upozornila vládnych činiteľov, aby túto poslednú našu nádej: papiernický a celulózový priemysel nedovolili zničiť a snažili sa za každú cenu a podmienok Slovensku a jeho pracujúcemu ľudu uhájiť, a preto žiadame, aby sama vláda sa pričinila a to čo najrýchlejším spôsobom.

Chcem ešte poukázať na niektoré nevýhody, ktoré medzi Slovenskom a historickými zemami sa javia. Sú to naše železnice a železničné tarify. Kým v historických zemiach stavajú sa dvojkoľajnice a investujú sa ohromné stamiliony, zaťial na Slovensku tak dôležitá železnica, ako je Handlová-Horná Štubňa, ktorej výstavba sa ustavične oddaluje, ačkolvek v rozpočte bolo už niekoľkokrát väčšie položky povolené, ale z toho na vybudovanie Handlovej-Hornej- Štubne dosial nebolo ani haliera vyčerpané. Abych poukázal na ten ohromný význam, ktorý by nás priemysel na strednom a východnom Slovensku z tejto železnice získal, chcem uviesť len Slavošovskú továreň, ktorá by len na dovoze uhlia z Handlovej získala ročne 2 1 miliona Kč. Taký ohromný rozdiel je dnes z Handlovej do Slavošoviec na kilomotroch. Chcem poukázať eště na dalšiu súvislosť s dopravou na našich železniciach; ktorá sa jeví aj v iných odvetviach slovenského priemyslu. Je to na príklad priemysel cukrovarnícky. Pri srovnávaní dopravných podmienok, aké má na príklad cukrovar Čakoviciach v Čechách a slovenský cukrovar v Oroske. Oroska zpracovala za rok 1924/25 1,212.303 q, a za rok 1925 až 1926 1,400.000 q repy. Za dopravu uhlia z Ostravy do Orosky platí táto továreň za 1 vagon 957.- Kč, za dopravu jednoho vagona uhlia z Kladna Peček platí cukrovar 417.- Kč. Teda menej asi o 50 %. Priemerné dopravné tarify medzi cukrovarmi českými a slovenskými javia sa takto: české cukrovary platia priemerne za jeden vagon dovezeného uhlia 430.- Kč, kým slovenské cukrovary platia za jeden vagon dovezeného uhlia priemerne 866.- Kč. Je len samozrejmé, že tento rozdiel musí sa niekde objaviť pri kalkulácii a obyčajne odnesie to slovenské robotníctvo, ktoré v týchto cukrovaroch pracuje a slovenskí pestovatelia repy. A z týchto dôvodov existuje u nás tak zvaná cukrovarnícka dohoda, následkom ktorej u nás nemôže byť v blízkosti týchto cukrovarov prevádzaná pozemková reforma a nemôže sa parcelovať. Že kto vyzískavá z tejto cukrovarníckej dohody, to sme mohli poslednú dobu čítať v novinách - bolo to síce dementované, ako obyčajne sa to stáva, ale celá vec sa úplne zanechala. Cukrovarnícka dohoda bude i naďalej uplatnená a na týchto latifundiách, ktoré majú slovenské cukrovary v prenájmoch, nebude prevádzaná pozemková reforma.

Naša strana minulý rok pred voľbami podala návrh zákona o tak zvanom rentovom pachte. Týmto zákonom znalo sa pomôcť slovenskému ľudu pri parcelácii. V historických zemiach bola prevedená pozemková reforma za mnoho lepších podmienok, ako sa započala prevádzať na Slovensku. V Čechách a na Morave znali pri parcelácii malí zemedelci tú výhodu, že tam už dávno existuje svojpomocné finančníctvo (raifeisenky, sporiteľne atd.), ku ktorým sa vaši zemedelci mohli obrátil pre dlhodobú hypotečnú požičku. U nás na Slovensku sa započala prevádzať pozemková reforma až vtedy, keď náš ľud z válečných úspor takmer nič neznal, keď musel zaplatiť dávku z majetku a dane za predchádzajúce roky, ktoré mu boly naraz vyrúbené. Z týchto dôvodov narazila u nás pozemková reforma na väčšie ťažkosti. A preto u nás sa pozemkový úrad ani príliš nenamáha, aby pozemková reforma v krátkej dobe bola do dôsledkov prevedená. Naši malí uchádzači o pôdu boli pred vojnou odkázaní sťahovať sa každoročne na dolnú zem na veľké maďarské grófske latifundie na prácu. Títo naši malí zemedelci sú dnes náramne sklamaní, znepokojení a nevedia, čo s nimi bude, poneváč sa im neposkytne ani prídel pôdy a tiež nemajú dostatočnú možnosť najsť si na území Slovenska existenciu. ,(Místapředseda Böhr převzal předsednictví.)

Musím sa ešte vrátiť k nesrovnalostiam našich dopravných tarifov na priklad pri vývoze cukru zo Slovenska. Na základe štatistikv z roku 1925 bolo na Slovensku 10 cukrovarníckych podnikov, ktoré boly najmodernejšími takmer v celej strednej Europe. Tieto cukrovary sú odkázané teraz exportovať svoje prebytky cez Hamburg. A tu vidíme zase ten veľký rozdiel pri dopravnom tarife. Tak na príklad Neratovický cukrovar platí za 1 q dopraveného cukru do Mělníka 225.- Kč, Čakovický cukrovar 356.- Kč, Vršovický cukrovar 501.- Kč, Litovelský cukrovar na Morave 1520.- Kč, kým Topolčianský cukrovar na Slovensku platí za jedon q dopraveného cukru do Mělníka 2680.-Kč, Oroska 2714.- Kč. Toto sú také ohromné tarifové diferencie, ktoré rozhodne musia pôsobiť na celý náš hospodársky život na Slovensku.

Nám sa ustavične vyčíta, že Slovensko je pasívne. V >Ročenke ČeskoslovenskejRepubliky< z roku 1926 je na základe 22% kľúča vypočítané, že Slovensko je pasívne s 1.140 milionov Kč. Veľavážení pánovia a dámy, tento pán štatistikár našiel si 22% kľúč, čo zodpovie počtu slovenského obyvateľstva k počtu obyvateľstva v historických zemiach a vezme si rozpočet z roku 1926 a mechanický vypočíta pasivitu Slovenska, bez toho, žeby všetky tie nesrovnalosti, ktoré som práve uviedol, bol vzal do ohľadu. On na príklad nevzal do ohľaadu, že Slovensko so štátnych zadávok nedostáva prídel na základe jeho 22% kľúča, ale nakoľko som mohol zistiž, za minulý rok dostalo zo štátnych zadávok iba 5%. A eště niečo. My sme mali na Slovensku po prevrate hodne liehovarov a naše liehovary exportovaly svoje výrobky pred vojnou až do Ameriky. Tieto liehovary sú takmer všetky zastavené následkom konkurencie moravských liehovarov. Na Morave majú tieto lihovary tú výhodu, že sú paušalizované, na Slovensku však nie, to znamená, že kým na Morave za jeden liter páleného liehu sa platí 5.- Kč, platí sa na Slovensku za jedon liter 24.- Kč. Je samozrejmé, že naše pálenice náslekdom toho nie sú konkurencie schopné. Nechcem hájiť naše pálenice s hladiska toho, aby sa u nás hojne liehu pálilo a pilo, ale chcem poukázať na to, že aké nesrovnalosti sa po 8ročnej existencii nášho štátu ešte uplatňujú. To má za následok, že naši sedliaci, poneváč sa im nevyplatí ovocný lieh páliť, o poneváč doprava ovocia do mesta, na príklad do Prahy, do Brna a do Bratislavy je tak drahá, že sa im to nevypláca, takže radšej nechajú toto ovocie zhniť. Kým moravské pálenice, namiesto toho aby nakupovaly svoju potrebu na Slovensku. dovážajú slivky na pálenie slivovice z Jugoslavie. Vzdor tomu, že na Slovensku je ešte dnes zákaz merania liehu, predáva sa moravských liehových produktov na Slovensku ohromné množstvo. To znamená, že na Slovensku sa vzdor tomu liehových nápojov hodne pije a následkom toho zo Slovenska unikajú dane na Moravu. Tieto nesrovnalosti sú slovenskému ľudu nepochopitelné a preto tá nespokojnosť oproti historickým zemiam. Slovenský ľud následkom takýchto a podobných nesrovnalostí nemôže zadosť učiniť svojim povinnostiam oproti štátu, poneváč jeho existenčné podmienky sú klesnuté na najnižší minimum.

Vážení pánovia a dámy, nechcem Vás moriť rôznymi štatistikami ale dovoľte, aby som uviedol ešte jedon markantný príklad, a to je udelenie podpory podľa zákona o stavebnom ruchu do konca mája 1926. Na základe tohoto zákona postavilo sa v Čechách družstevných domov za 1,863,186.885.- Kč, na Morave a Sliezsku za 449,602.559.- Kč a na Slovensku za 321,541.400.- Kč. V Čechách postavily obce za štátnej garancie za 568,673.643.- Kč, na Morave a Sliezsku za 251,919.391.Kč a na Slovensku za 39,382.248.- Kč. Súkromníci postavili v Čechách za štátnej garancie za 253,236.645.- Kč, na Morave a Sliezsku za 349,222.000.- Kč a na Slovensku iba za 47,856.200.- Kč. To znamená, že Slovensko participuje na tomto stavebnom obnose ani nie celými 9%. A teraz sa pýtam, že či Slovensko pri amortizácii a zúrokovaní tohoto obnosu, ktorý štát na základe zákona o stavebnom ruchu poskytol družstvám, obciam a jednotlivcom, bude zaťažené 9% kľúčom a či na základe 22% kľúča, akého používajú páni štatistikári.

Vážení pánovia a dámy, je nesprávne Slovensku robiť rôzne výčitky, jestli sa so slovenským ľudom po stránke hospodárskej takto zachádza. Slovensko je ochotné dávať štátu čo potrebuje a hlavne robotníctvo, ak bude mať prácu, bude ochotne platiť dane a konať i vojenskú povinnosť. Za takých podmienok však, aké sa na Slovensku uplatňujú, nemôžeme brať za nič garanciu, poneváč nemôžeme hladujúcemu slovenskému ľudu nahovárat, aby mal lásku k štátu. K tomuto štátu môžu mať lásku, alebo mohli by mať, kapitalisti, ktorí v tomto štáte majú zabezpečené podmienky pre svoje kapitalistické záujmy a umožňuje sa im ešte mimo hraníc našej republiky finančne sa uplatniť.

Vážení pánovia a dámy, na koniec chcem s tohoto miesta upozorniť našich činiteľov v ministerstvách, aby pri štátnych zadávkach nezabúdali na slovenský priemysel. Slovenský priemysel nežiada žiadnych výhod a chce len, aby sa dodržovala kvota, na ktorú má nárok.

Ďalej žiadam, aby nášmu priemyslu sa poskytnul lacný štátny úver, akého sa poskytlo priemyslu v historických zemiach. U vás v historických zemiach máte veľkú väčšinu vášho kapitálu uloženého vo vašich ľudových sporitelnách, kým u nás ešte dnes existuje 111 akciových bánk, ktoré slovenský ľ'ud pri poskytovaní úveru vycecávajú s vysokými úrokmi a pre naše hospodárske podniky nemajú zvláštneho záujmu. To samé robia aj filiálky vašich českých bánk, ktoré po prevrate priašly na Slovensko nie Slovensku hospodársky pomáhať, ale staly sa sberňami pre ich centrály. A keď sa i niektorá vaša česká banka angažovala v niektorom slovenskom priemyselnom podniku, dopadlo to nakoniec s tým podnikom tak, ako so Slavošovskou papierňou.

Pánovia a dámy, my Slováci nežiadame viac, len aby nám v tejto našej republike nebolo krivdené. Sme práve tak dobrými občanmi, ktorí tento štát milujú, priniesli sme za tento štát obeť na krvi a na majetku. Naši slovenskí junáci bojovali za oslobodenie československého národa na všetkých frontách a vykonali tiež aj naši americkí Slováci svoju povinnosť. A preto žiadame, aby sa s nami zachádzalo aspoň tak, ako sa zachádza s vašimi nemeckými občanmi, ktorí si dnes ľubujú v tejto československo-nemecko-madarskej koalícii, ktorí síce pre ČeskosIovenskú republiku nič pozitívneho nedokázali, ale kladú si o mnoho väčšie požiadavky, ako si klademe my Slováci. Prajeme si, aby dnešná koalícia nahliadla, že i my Slováci chceme v tejto Československej republike žiť a aby nielen Nemci ťažili z tohoto štátu, ale aby i nás Slovákov nechali žiť. (Potlesk.)

Místopředseda Böhr (zvoní): Slovo má dále pan sen. Zuleger.

Sen. Zuleger (německyy): Slavný senáte! Musím bráti ohled na své kolegy, kteří ještě chtějí mluviti. Proto vyjádřím se zcela stručně. Promluvím jedině k rozpočtu ministerstva zemědělství.

Rozpočet ministerstva zemědělství je pracovním programem, ze kterého možno seznati, v jakých opatřeních na podporu toto ministerstvo chce pokračovati, anebo která chce znovu zavésti anebo zrušiti.

Oproti jiným státním výdajům možno zajisté plným právem tvrditi, že zemědělství hraje ve státním rozpočtu 1927 úlohu velice skromnou, poněvadž částky zařaděné na podporu zemědělství jsou mimořádně malé. Poněvadž se moje strana Svazu zemědělců snažila v dřívějším zasedání o dorozumění s českou stranou republikánskou, čímž podle slov našeho váženého pana ministerského předsedy Švehly dorozumění také ubylo dosa ženo, v jehož programu se výslovně praví, že máme býti >rovní mezi rovnými<, je nám možno hlasovati pro rozpočet. Jako rovní mezi rovnými urgujeme tudíž také obsazení úřednických míst různých ministerstvech.

Rovněž urgujeme také pokusné stanice, kterých bohužel nemáme. Musíme žádati, aby zemědělské pokusné a výzkumné stanice zřizovány byli také pro německé zemědělce, což by pro naše německé zemědělství mělo mimořádný význam. Výsledky badání českých vědeckých ústavů jsou německému stavu rolnickému všeobecně nepřístupny, poněvadž 95 procent německých sedláků bohužel českého jazyka neovládá.

Já jakožto pěstitel chmele urguji obzvláště pokusný ústav pro chmel, který dodnes nebyl uskutečněn. Pseudoperonospora měla za následek v posledních dvou letech v Bavorsku a v Jugoslavii Takové zničení chmelových sazenic, že tyto chmelařské kraje utrpěly nesmírné ztráty. Již vzhledem k tomu měla by se takovéto pokusné stanici věnovat největší pozornost, neboť jen vědecké prozkoumání a názorné předvádění může ukázati, zdali chorobu tuto vůbec možno zmoci. Nemůže však ani zemědělským dělníkům zůstati lhostejno, zdali tento výdělečný obor zemědělství zanikne. Nemůže to v šok býti lhostejno ani panu ministrovi financi, neboť všichni víme, že můžeme 75 procent výroby vyvážeti. Naší obchodní bilanci je to velikou oporou právě pro aktivnost této výroby. Vzhledem k tomu mělo by se přece považovati za hodno námahy, aby zemědělství poskytnuta byla konečně na potírání této nebezpečné choroby větší položka, nežli tomu bohužel je v rozpočtu.

Se svými německými hospodářskými školami jsme spokojeni, to uznávám. Musím zde vysloviti své uznání. Zemědělské školy, které jsme v českém státě dostali, jsou tyto: vysoká škola zemědělská v Děčíně-Libverdě, zemědělská střední škola v České Lípě, kterou jsme však zase musili zavříti, kromě toho pět zemědělských odborných škol, mezi nimi škola pro salašnictví ve Volarech. Kromě toho dostali jsme v německém území 72 zemědělských pokračovacích škol od doby trvání republiky. Proto jsem jako poctiví člověk povinen vysloviti své uznání. (Hluk na levici.)

Místopředseda Böhr (znaní): Prosím o klid!

Sen. Zuleger .(pokračuje): Uvítati dlužno také akci ministerstva zemědělství pro podporu elektrisace venkova, aby také zemědělství bylo účastno dobrodiní technických pokroků. Je pro to preliminován obnos 10 milionů Kč. Naproti tomu lituji, že výstavy v rozpočtu přišly zkrátka. Tak malou položku, která má býti věnována výstavním účelům, dlužno kritisovati. Úlohou a účelem hospodářských výstav je přece jednak ukázati pokroky zemědělství a tím povzbuzovati, jednak poznávati poměry konkurence mezi domovem a cizinou. Zdá se, že pro tuto položku bylo málo porozumění, jinak nebylo by bývalo možno tuto položku takto zmenšiti.

Potěšitelnou byla v minulých letech dotace pro zalesnění mýtin. V letošním rozpočtu je však tato položka zkrácena na jednu šestinu. To není dobře. Jsou obrovské plochy mýtin, bývalých lesů, které zašly. Kdy by se v zalesňování těchto pustin pokračovalo v dosavadním rozsahu, bylo by možno pro budoucnost získati obrovských hodnot. Proto litujeme, že tato položka snížena byla ze 700.000 Kč na 80.000 Kč.Velice zkrácena byla dále dotace proo ovocnictví, vinařství i zelinářství. Je to velice politováníhodné. Právě při ovocnářství jdeme vstříc velikému nebezpečí. Mšice krvavá v ovocnářství, červec ve vinařství a jiní škůdcové v zelinářství způsobili obzvláště v posledním roce obrovské spousty, podporováni jsouce snad neobyčejně vlhkým počasím v době vegetace. K tomu účelu měla býti zařaděna větší položka do rozpočtu. Bylo by také v zájmu konsumentů, kdyby se akci pro zlepšení osiva byl věnoval větší obnos, aby v budoucnosti nebylo více potřebí dovážeti cizí obilí.