Pro naši stranu je toto prohlášení pana sen. dr Brabce zadostiučiněním, avšak současně i odsouzením socialistických stran, jak poškodily pracující třídu, a vyvrací se jím současně i tvrzení pana ministerského předsedy Švehly, že znamenají hospodářské zlepšení pracujících vrstev. Ve skutečnosti budou však tyto zákony výnosnými sinekurami pro bývalé tahouny Švehlovy koaliční káry, a dělnictvo bude nuceno při nynější hrozné krisi a bídě ze svých hubených mezd na tyto sinekury platiti vysoké příspěvky, aniž by se jim zabezpečovalo stáří a neschopnost k práci.

Nebudu probírati zákon č. 103 do podrobností. Zdůrazňuji však, že tímto zákonem dostává se železničním zřízencům a státním zaměstnancům na úkor nejreakčnějších, a věčně nenasycených živlů v tomto státě nejpotupnějšího ponížení. Již v roce 1922 zákonem č. 394 byla železničním a státním zaměstnancům uložena těžká finanční břemena a okleštěny rakouské a popřevratové vymoženosti, a zákon č. 286 dovršil katovské dílo dnešní měšťácké majority za pomoci socialistických stran k plnému zotročení několika desetitisíců nejubožejších železničních zaměstnanců nejnižších kategorií.

Zapomnělo se příliš brzo, co železniční a státní zaměstnanci vykonali, když se v roce 1918 počaly jeviti známky zhroucení se rakouské monarchie, se kterou železničáři sváděli tuhé boje o své existenční podmínky. Máme nesčetné důkazy o tom, že železniční zřízenci se tehdy snažili, a to všichni společně, toto Rakousko, pokud jim to bylo možné, doraziti a snažili se, aby pro tento stát zachránili, co bylo v jejich možnosti, železniční zřízenci předvídali, že prvopočátky nového státu budou těžké a čekali proto se svými požadavky na dobu pozdější, až se poměry - podle tehdejších názorů politických veličin - skonsolidují, a snášeli dále nedostatek a bídu a čekali odevzdaně na onu toužebnou konsolidaci.

Čekali tedy na konsolidaci, čekali na lichotivé sliby prvého ministra železnic Zahradníka a dnes po osmileté samostatnosti bylo železničním zřízencům za tyto oběti poslední platovou úpravou plivnuto přímo v tvář. Dnes jsou úplně vyléčeni. Prohlédli již jasně, kam ona po 8 roků zdůrazňovaná konsolidace směřovala. Vše, co předcházelo, bylo drzým klamem a demagogickou lží na oklamání železničních zaměstnanců a dělo se tak za pomoci sociálpatriotických vůdců. Dnes tyto strany volají - ovšem že jen zase na papíře - aby si železniční zřízenci vynutili příznivější podmínky prováděcího nařízení k služebnímu řádu, avšak ve skutečnosti nechtějí nic podniknouti a předhánějí se pouze v úsluze k vládnímu režimu, jen aby se mohli opětně dotříti na vyšší místa a páchati zradu na železničářích a státních zaměstnancích dále. (Sen. Havlena: Tohle také papír snese!) To je pravda, která nebude vyvrácena, a až bude psána jednou historie železničářů, zdůrazní vaše činy, které jste napáchali. Železničáři jsou však již tohoto balamucení syti, prohlédli za tuto dobu "konsolidace" plně své zrádné vůdce a ve vhodném okamžiku súčtují se všemi těmi, kteří se na nich tak těžce prohřešili. (Výkřiky sen. Petříka.) Mně nepřivedete z konceptu. Tutéž tíži nesnesitelných poměrů nesou s sebou pensisté, kterým jest již od převratu slibována unifikace, na kterou však čekají do dnešního dne a pomalu vymírají jako odsouzenci na galejích. To jest jim odměnou za svědomité a poctivé vykonávání státních služeb.

Tedy pro státní zaměstnance, najmě nižších kategorií, pro pensisty, pro dělnictvo a najmě dělnictvo smluvní stát úhrady neměl, pro vypasené faráře však úhrada byla a nyní nechť se nestranně posoudí, která z těchto složek je pro stát důležitější, nepostradatelná, zdali železniční zřízenci, aneb faráři s jejich kuchtami. (Předseda zvoní.) O této skutečnosti vás v nejbližší době přesvědčím, pak ale nesmíte železniční zřízence posuzovati nepříznivě, budou-li si vymáhati své oprávněné požadavky způsobem, který vás překvapí a nebude vám asi milým. (Potlesk u senátorů strany komunistické.)

Předseda (zvoní): Pan řečník četl nějaký článek z časopisu - to nemůže spadati pod pojem řeči. Dám si proto předložiti těsnopisecký zápis a vyhrazuji si eventuelně podle §u 9, al. m) předložiti tuto řeč předsednictvu.

Dále má slovo pan sen. Tomík.

Sen. Tomík: Slávny senát! Keď sa tázal občan jedného poľského poetu, čo je vlasť, on na to odpovedal, že vlasť je zem. Keď sa ho zase pýtal ďalej, čo je zem, hovoril na to, že zem je vlasť. Na ďalšie otázky však, ktoré mu boly kladené, kto je vlastenec, on hovoril zase: Ten, kto tríma zem. Slávny senát! Kto tríma, kto drží túto zem? Ja si myslím, že to je roľník. Áno, roľník je opravdivým vlastencom, lebo ten svojim potom, svojim dedictvom prilnul k tej matičke, k pôde tejto vlasti a preto plným právom tento poľský poeta hovoril, že ten je vlastenec, kto tríma zem. (Sen Hampl: Kdo nemá zem, není vlastenec!) Ten je proletár. Mnoho sa o roľníkoch hovorí, že roľník je pilier vlasti. Tak ako keď sa postaví budova, pilier udržuje múr a strechu; čítal som mnohokrát, že k tomu pilieru je pripodobňovaný roľník. Ja som roľník, žijem v prírode a ako roľník z prírody dám obraz. Prirovnám vlasť našu, našu republiku k jednomu stromu: Peň stromu, to je naša inteligencia, naši vzdelaní ľudia, ratolesti tohoto stromu sú široké vrstvy občianstva, živnostníci, obchodníci, robotníci a všetci ostatní, ale tam hore roľníka nenájdete. Viete, kde je roľník? Kutá v tej matičke zemi, aby pre všetko obyvateľstvo, všetkým vrstvám dal pokrm, tak ako koreň toho stromu je schovaný v zemi, tam hrabe a spojenými silami čerpá silu z matky zeme, aby celý strom, inteligencia a všetky vrstvy človečenstva, celú republiku udržal. To je koreň, to je roľnícky stav a beda štátu, ktorý sa opováži na tieto korene sekeru priložiť.

A čo sme dosiaľ videli? Že dosavádné vedenie nášho štátu ranu za ranou dávalo tomuto koreňu. Akým spôsobom? Daniami a ohromnými daniami, ktoré tento koreň ničily, ktoré koreň za koreňom odrúbaly, takže tá republika, tá drahá naša vlasť, ktorá krvou našich bratov a synov vydobytá bola, čo chvíľa by musela zahynúť.

Dávky a dane! Pozrite sa na tú dávku z majetku, kto to zapríčinil? Vy, ktorí dnes povedáte, že my sme nebezpeční. Vždycky vaše heslo bolo: "my sme štátotvorní a vy ste buriči". Neboli sme buriči, boli sme štátotvornejší od vás, lebo nieto snáď lepšieho vlastenca, ako som dokázal, ako ten roľník. Ten platí daň, ten dochováva každému stvoreniu chleba. Áno, roľník je ten, ktorý všetkých udržuje. Pozrite na vonkov. Je najzdravším, najsilnejším, veď . . . (Sen. Jarolim (nemecky): Jeden milion daní přímých!) Kto to nesie, my. Vy ich nesiete? Ten ich nesie, kto niečo má a drží tú matku pôdu. (Výkřiky sen. Jarolima.)

Pozrite sa, ako daň je vyrubená. Tieto dane strannícky, jednostranne sú rubené podľa toho, akú kto mal legitimáciu. Krásny príklad mám z môjho rodišťa Skalice. Bol som menovaný a dekrét mám na to, že som mal právo prehliadnuť, aký majetok kde bol vyrubený. U nás je jedon chudák, človek, ktorý má 8 detí, a za to, že sa menoval Csernoch, tá komisia myslela, že odaní brata či strýca nášho rodáka primáša maďarského - 8 detí, chudák, žobrák - a vyrubili mu prez 4000 Kč daní. Ale bohatý sedliak, za to, že patrí ku niektorej strane, hoci bol bezdetný, neplatil ani polovicu ako tento.

Daň z obratu, daň dôchodková, to je druhá sekera na ten koreň. Pozrite, drahý senát, na 6 rokov je teraz vyrubovaná. Vtedy oplýval každý v peniazoch, keď mohol predať kúsok dobytka, a teraz má zaplatiť túto daň; nebola vyrubená a dnes má dávku z majetku naraz zaplatiť, na 6 rokov dozadu ju požadujú. Ako to ten roľník, ten zemedelec a jeho robotník, ktorý v tej matičke zemi s ním sa borí a pracuje, znesie? (Místopředseda Klofáč převzal předsednictví.)

Na to sme došli, na čo nikdy pamätníka nieto, že o túto daň sa nechá jednať ako handliar keď na trh dôjde. Buď tá daň vyrubí sa statočne - alebo o nej jednať - to nie je správne. Kto je najväčší lhár, kto sa vie pretvarovať a plakať bez dôsledkov, ten uplače, ten sa vyhovorí a chudák, ktorý sa nevie brániť a ktorí všetky ťarchy na seba berie, je odanený. (Výkřik: Kde kontrolujete ty daně?) I na to odpoviem. Ešte r. 1920, to ešte som nebol poslancom, samým pánom nebohým - pokoj prachu jeho - ministrom Rašínom som bol menovaný do tejto komisie, lebo dotaz došiel na náš okres, kde sú statoční, poctiví a spoľahliví ľudia, aby to mohli odaniť. Prosím, tu je dekrét (ukazuje) z r. 1920. Tu aj inštrukcie mám, ale dosiaľ som volaný nebol. Ale dostali sme komisára, ten celkom druhých vymenil, ktorí nás odanili a naše slová boly márne. Tu je dekrét a dosiaľ nebol na nič potrebný. Nie aby tam boli ľudia, ktorí pomery a okolie poznali, ale celkom cudzí, strannícki prišli a nás odanili. Dovoľte - škoda, že páni socialisti utekajú, vždy kladú vinu, že roľník je najväčší keťas, že roľníci všetko zdražujú. Mám doklad zo svojho maličkého hospodárstva. Metrický cent jačmeňa predával som sám roku 1924 za 250 korún, roku 1925 za 175 korún a tohoto roku za 140 až 145 korún najviac. Tedy ten roľník zdražuje? Ten roľník ide s cenou hore? A kde je rozdiel? Tohoto roku, keď živelná pohroma zničila všetko a pred rokmi mali sme úrodu dobrú!

Pánovia, som z repného kraja. Roku 1924 predávali sme metrický cent repy za 25 korún, lanského roku za 20 korún a tohoto roku - aký je to ohromný rozdiel - v Čechách za 15 korún, na Morave za 14 korún a na Slovensku za 12 korún. Ja som tiež z repnej oblasti, z Moravského Slovácka, kde máme o 1 až 1,50 Kč viac než druhí Slováci, poneváč naša slovenská repa je, ktorá udržuje moravské cukrovary. My máme s moravskými cukrovary zjednané dodávať im repu a preto máme o tých 50 h viac než Slováci. A tohoto roku je dokázané, že slovenská repa má o 2% viac cukru nežli repa česká. Pánovia, sme bratia roľníci, práca na Slovensku je taká ako v historických zemiach, tedy za jednu prácu jednu cenu. Keď v Čechách môže byť 15 korún, prečo u nás nie je 15 korún? (Tak jest.) Toto musí byť vyrovnané.

Zástupca cukrovaru, pán dr Heidler, sám verejne doznal, že vo vlastnej režii vypestovaná repa došla až na 19,20 Kč za 1 q. A ten roľník, ten nepracuje? Ten roľník alebo ten Slovák u nás sa nenamáha? Cukrovar má rátanú všetku režiu, počíta s každým halierom, a tá moja sila, alebo keď pracuje moja rodina, to má byť zadarmo? Toto musí raz už prestať! Ten roľník ďalej otročiť nebude! Ten je sebavedomý, ten roľník vezme tužku do ruky a bude počítať! Keď to bude takto pokračovať - hovorilo sa v republike, že cukor je zlato - takhľa to zlato utratíme, roľník sa chytí na iné produkty a repu nechá!

Škoda, že páni socialisti sú preč. Nie je tomu ani tri týždne, čo vytýkali, že platíte za zemiaky 120 až 180 Kč za metrický cent. Ale prijďte k nám! Predávame za 40 až 45 Kč. Ešte dnes, keď prijdete do nášho kraja, predávame za 50 Kč metrický cent, nie drobné, ale krásne vybrané zemiaky.

Mám čest . . . (Sen. Jarolim [německy]: Kdo si tam může jíti s košíčkem pro zemáky? U nás jsou za 100 Kč!) Do Moravskej Ostravy ide každý deň 4 až 5 vagónov, ale iďte sa tam podívať, za čo ich tam dostanete? Ten roľník nekeťasuje, nemá za to nič, ten ich dá za to, za čo ich môže dať. Ale ja samotný nemohol som pochopiť, ako draho tu predávate, dokiaľ som to nezkúsil. Buď je to prehnané alebo je to púha lož. Mám česť s tohoto miesta prehlásiť, že bolo mi to veľmi milé, keď z agrárnej strany som počul, že jeden pán hovoril o vinohradoch. Ako je to krásné a ako by sa maly vinohrady šetriť. Áno, pánovia, som roľník a som tiež vinohradník, ale poďte a pozrite, kde burácal spev, kde ten vinohradník pracoval s celou svojou radosťou, ktorého tie vinohrady živily, ako sú smutné a pusté tie kraje, že ozaj, čo tam dnes nájdete? Žiaľ a bôľ. A prečo? Podívajte sa na vinohrad, ten nie je v tej najlepšej pôde, lebo tam sa vinohrad zasadí, kde už inšie nie je možné, kde dobytok dôjsť nemôže, kde hnoj nič nepomôže, kde orať sa nemôže a v tejto pôde, ak sa to vygrechtuje, je vinohrad braný do prvej triedy. A krem toho, že z prvej triedy platí ešte 200% prirážok obecných, nech Boh všemohúci požehná i to vínečko z vinohradov. Viete, že z každého litru sa musí platiť 1,20 Kč spotrebnej dane? Pánovia a dámy! Za 1,20 Kč nikdy víno nebolo. Áno, pamätám 16 krajciarov, najdrahšie 20 krajciarov u nás bol liter vína a dnes 1,20 Kč dane z 1 litru sa zaplatí. A to sa nesmie ani liter ztratiť, keď ho daruješ robotníkovi, susedovi alebo priateľovi, máš ho zdanené. A ďalej tá ochrana, čo sme požívali za starého režimu a dnes, všetko zmizlo. Áno, keď som bol v poslaneckej snemovni a pojednávala sa tá dávka z vína v národo-hospodárskom výbore, zasedalo nás tam 24, a ani jeden z tých pánov kolegov nevedel, čo je vinohrad. A tak jeden pán ko mne došiel a hovoril: Pane kolego, to musí byť krásne ten vinohrad, tie jabĺčka keď sa červenajú. On myslel, že to hore na strome rastie, a takí páni dali nám daň. To je horšie než fyloxera. My v našom kraji fyloxeru prirodzene neznáme, ale poznáme fyloxeru štátnu a v mojom kraji, kde najchudobnejší ľudia sa živili, štátna fyloxera ohromnými daňami tieto vinohrady zničila. Dnes tam niet ani 30% vinohrady, pretože nie je to možné držať a len z luxusu mať svoje víno. Predtým pre svoju potrebu, menovite chudobní, kúpili pozemok, vygrechtovali a žili z toho. A ešte ďalej idem. Ten človek, keď mal hektoliter alebo dva vína, mohol si ho doma vyšenkovať. Došiel mestský sluha, prehliadol, zaplatila sa daň, vystrčila sa viecha a šenkoval, ale dnes je všetko preč. Dnes nesmie v našom okolí nikto šenkovať; to je Bratislava, Pezinok, Modra, ale inde nie; a preto by som žiadal, aby tak ako inšie produkty môže predať, aby tiež mohol si vyšenkovať víno. Tak ďaleko došly financie, že nemôže predať ani 40 litrov. A preto by som žiadal a prosil, aby sa toto so 40 na 20 litrov snížilo, aby 20 litrov mohol odpredať.

Ďalej máme ovocinárstvo. Veľmi ma to teší, že už s tohoto miesta som o tom počul hovoriť a o tom sa nebudem dlho šíriť. Môj pán predrečník, pán sen. Hrejsa, dokázal, páni moji, ako sa to vedie. To tiež ďalej nemôže ísť. Ten chudobný Valach alebo chudobný sedliak Slovák tam z pôdy platí daň, ale keď má nejakú úrodu na tom strome a chce to zužitkovať, nesmie. U nás máme také pôdy, že toho roku bola krásna úroda slivák. Ľud ich nesbieral, nebolo to možné zužitkovať ináč, teraz to chcel páliť a variť, ale z jedného litru by musel dať 16-18-20 Kč.

Pánovia moji, má platiť daň z pozemku, keď na strome nemá i pod stromom nemá a je zdanený. Preto s tohoto miesta prízvukujem, prečo sa také jednanie, aspoň ako na susednej Morave, kde jeden každý ovocinár mal právo pre svoju potrebu si napáliť zdarma, ale teraz veru nemá. Ale aby zase toto sa vrátilo, aby nikto nehovoril, že ste oslobodení. Nie sme oslobodení, lebo to nie je sloboda. A tam je 56 litrov voľných. O to by som žiadal, aby ten starý zákon, ten starý uzus, tá sloboda, ktorá kedysi bola, aby došla.

Druhé máme, slávny senát, zabíjačky. Pozrite sa, kto zabíja dnes. Dnes boháč nezabíja, dnes bohatí ľudia sú odkázaní, aby išli si mäso kupovať. Ale chudobný človek má ten zemiačok, má to zrniečko a vykrmí si to prasiatko, a keď si ho vykrmí a zabije, musí z toho platiť daň. Prosím vás, prečo sa tak jedná, keď sme demokratickými. Majme uznanie, že títo ľudia sa skutočne natrápia a ktorým je to drahšie keď to idú kupovať. Primlúvam sa, aby táto daň ministerským nariadením bola sotretá.

Ešte mám jedno, a to je, o čo mňa moji krajania požiadali. To je sociálné poistenie. Slávny senát! Nič tak ťažko nedolieha na chudobný ľud, ako sociálné poistenie. Znám v našom meste a v našom okolí siroty, ktoré si majstri sobrali, ktorí nemali detí, aby ich vyučili, a dnes musia tieto siroty domov ísť a hladom mrieť. Krásne to tu povedal zo sociálneho bloku jeden pán, že to robí nejakých 60 halierov denne. Slávny senát, predstavte si, nie je to moc 60 hal., ale keď si taký chudobný majster vezme toho sirotka, stará sa o neho a živí ho, a ten chlapec, nech je u ševca, kováča alebo u akéhokoľvek remeselníka, 2 roky mu kazí, je na škodu a ešte mu mešká čas, a pánovia moji, čas sú peniaze. Musí mu ukazovať a musí ho učiť, musí ho živiť a ešte má za neho platiť! Áno, to je hrob socialistov. Oni hovoria, že to sú ich vymoženosti. Ale ja hovorím opak toho, že je to ich hrob, lebo keď skutočne ľudsky myslíme, tak nechceme nikoho zničiť, ale nech sa poistí, kto chce a kto má k tomu možnosť, ale nie taký sirotek, ktorý skutočne nikoho nemá, lebo také žobrácke deti, ako mnohokrát sú, že nie sú v stave vyrobiť, a nájde sa rodina, že vezme ich k sebe za malé peniaze a ešte za nich má platiť. Sme demokrati, sme kresťania, kresťansky jednáme, staráme sa, aby tento chudobný ľud skutočne mal živobytie, ale nie aby bol hladovej smrti hnaný v ústrety.

Ďalej, slávny senát, u nás vždy bolo, že daň vyruboval obecný alebo okresný notár so starostom a povolanou komisiou. Dnes je to naopak. Na berných úradoch máme ľudí neznajúcich naše pomery, ktorí strannícky jednajú, a preto by som sa primlúval, aby dane vyrubovali v obciach notári a starostovia, ktorí poznajú pomery, ktorí poznajú hmotne každého, a preto, aby nie tak ako Jánošík, keď meral súkno od buka k buku, naši pánovia takto vymeriavali dane a obecné prirážky. (Výkřik: Obecné prirážky patria obciam!) Áno, pán kolega, patria obciam, aby tá obec si svoje potrebné práce, ktoré sú nutné, mohla za svoje peniaze spraviť. Prosím vás, keď som bol ešte malým gazdom, skoro po mojom oženení, tu v tomto slávnom meste sídelnom, v Prahe, moji kamarádi chodili do vysokých škôl a z tohoto slávneho mesta mi ako mladému roľníkovi poslali jeden obraz, ktorý skutočne som musel podlepiť, aby som vám ho mohol ukázať. To nie je obraz z dnešnej doby, to je obraz už 30 rokov starý. (Ukazuje obraz.) Moji kamarádi, Slováci, tento obraz mi poslali, ako sedliaka četníci vedú do berného úradu. V rukách nesie vrece a tu je napísané: "Sedláče, sedláče, zaplať dane, třebas máš krvavé dlaně. Mlč, trp, plať svuj dluh, meč má starší právo než tvůj pluh." Sedliak je zapriahnutý do pluhu, tiahne ho a v tej úmornej práci klesá pod ten pluh a za ním druhý četník stúpa mu na šíj a bodák vráža do neho. Toto som dostal z Prahy, ten výstražný obraz. A, pánovia moji, slávny senát, čo tu je znázornené, skutočne dnes by to stálo za podívanie a povšimnutie. A my sme tu na to, aby sme tomu koreňu, tomu pilieru, tomu stavu roľníckemu pomohli, ruku v ruke, plece k plecu, všetko prejdime, podporujme a pomáhajme. A iste keď takto pracovať budeme, že ten stav roľnícky sa pozdvihne, nielen stav roľnícky, ale i celá republika, celá vlasť naša, lebo, pánovia a dámy, keď roľník má, každý má.

Druhé je ešte niečo. Práve pán predrečník sa o tom zmienil a som mu veľmi povďačný, že to môžem zkrátiť o tých subvenciách. Plne s vami súhlasím, pane kolega Miller, čo sa týče tých subvencií, ale dať melioračnému fondu subvenciu, pri tom nieto žiadneho stranníctva. Subvencie boly dosiaľ pre určité strany. Máme také prípady, ale nechcem sa o tom rozširovať. Pri meliorácii nepomôže sa len jednému, ale pomôže sa štátu a republike. Toľko máme pozemkov, ktoré tej meliorácie potrebujú. Kto si chce kúpiť stroj, nech si ho kúpi za svoje, kto si chce vystavať stajňu, nech si ju vystavá za svoje, ale pozemky odvodňovať a zúrodňovať, to nie je pre jedného, pre toho, kto to odvodňuje, ale je to pre celý štát a národ, čím je lepšia matka zem, tým je lepšia úroda a tým lepší máme úžitok z toho.

Ďalej by som pripomenul, že máme pre reguláciu našich riek malú položku v rozpočte. Slávny senát! Toho roku, keď ste sem išli od Moravy, to nebola zem, ale celý rok to bolo more, horný tok Moravy je zregulovaný, Bečva zregulovaná a od Strážnice po Bratislavu bolo všetko jedno more. Krásne lúky máme, ale sena sme nemali, shnilo. Otavy narástly, voda do toho prišla, takže sme nútení i slamou krmiť. Ešte za maďarskej vlády, keď sme po povodni do župy Nitry napísali, hneď prišiel inšpektor a dane sa odpisovaly. A tých škôd je nie na miliony, ale na miliardy, keby sa spočítaly. A tá Morava už je zregulovaná. My v našom meste a v súsedných mestách, ešte roku 1914 mali sme projekty hotové a vyjednané za 85.000, keď sme chceli hrádze robiť, ktoré vysoká vláda, ešte maďarská, nám pojala do projektu regulačného, mohli sme byť oslobodení. Od tých dôb toto všetko spí. Pracovalo sa, regulovalo sa pri Hodoníne a žiaľbohu toho roku sú odtiaľ všetky stroje odstránené, všetko odtiaľ odišlo a regulácia plave ďalej.

Slávny senát! Ohromné škody sa trpely, nemôže to ísť ďalej, keď maďarská vláda v tejto práci poručila, chytíme sa spolupráce, iďme a pracujme a osloboďme mnohé kraje od týchto živelných pohrôm.

Chcel som hovoriť o železniciach, ale viem, že môj pán kolega o tom prehovorí. Ešte mám pozemkovú reformu. Slávny senát! Je to pozemková reforma? U nás na našom okolí to nazývajú pozemková zlodejňa a skutočne je tomu tak. V mojej susednej obci Vrádiči je štátny veľkostatok. Tohoto roku tento Vrádič nemá pôdy, nemajú ľudia na čom pracovať a musia k nám na Skalicko ísť, aby si do árendy vzali. Je to veľkostatok, a kdo ho dostal? Bohatí sedliaci, bohatí gazdovia. A tu si pomohli, a to vrádičské ženičky došly na gazdu, vyhnaly ho s poľa, zahnaly bíreša, zabraly dobytok, zabraly mu dom a viac tam nesmel ísť. Prišiel tam pán okresný náčelník, doviedol na ne 40 četníkov, aj títo četníci museli ísť, ale gazda na túto pôdu nesmel viac vkročiť.

Pánovia, vystríham od takých prípadov. Zem patrí všetkým, tá pôda patrí všetkým. Máme zákon krásny, držme sa podľa zákonov, ale nie podľa stranníctva. Tam máme legionárov, máme invalidov, máme vdovy, ktoré s plačom chodia po súdoch. Mohly za to, že zaviedly konečne, komu to bolo pridelené. Ale takto to ďalej nesmie ísť. Zákon rešpektovať, ale nie nohama šliapať!

Druhý prípad: úradníci. Ako sa na Slovensku vedia chovať. Ťažko je mi o tom hovoriť. Lebo niekto by myslel, že ja potrebujem úradníkov. Ale, dovoľte, slávny senát, mám tu jeden list od jednej dievočky, ktorá slúžila u jedného pána úradníka, ktorý mal takú kvalifikáciu, že z jednoduchého krajčíra stal sa úradník, (Čte):

"Ctený pán senátor! Dúfam, že spravedlnosť nezahynula a že Vy ju ako hlásateľ tiež aj zastávať budete. Preto sa k Vám ako k slovenskej spravodlivej strane obraciam, aby ste mi pomohli, ako decku Slovenska.

Ja, podpísaná Ľudmila Šimková, bola som prijatá do služby 15. septembra 1925 k pánu poštmajstrovi Františkovi Bochezovi, so sjednaným platom 100 Kč mesačne ako slúžka a na riaditeľstve pôšt a telegrafov som bola hlásená ako pošt. poslica, na čo aj riaditeľstvo pôšt a telegrafov poukazovalo plat na moje meno 155 Kč mesačne. Ja som dostala plat len 100 Kč, ktorý mi vyplácala pani poštmajstrová za prácu v jej dome ako služke, a čo som prácu konala pre poštovný úrad Kúty 2, za to som nedostala ani haliera za 12 mesiacov, t. j. od 15. septembra 1925 až do 15. septembra 1926, kdežto listiny na plat som podpisovala každý mesiac a nevedela som, čo podpisujem, lebo som nedostala žiadne vysvetlenie a listina bola zakrytá až do 15. augusta 1926, keď bol pán poštmajster na dovolenej a zastupoval ho pán adjunkt František Šprachta, a on mi ako prednosta porúčal, nechcela som poslúchať a on mi ukázal na rozdelenie služby, že som poštovná zamestnankyňa a podlieham ako sriadenec jemu. Na to zavolal ma, že dostanem 155 Kč, aby som podpísala listinu. Ja som sa pýtala, za čo to dostanem. On odpovedal: To máte plat od riaditeľstva pôšt, prečítajte si. Len vtedy som vedela, čim som a čo mi prislúcha. Tak listinu som podpísala a žiadala som od neho 155 Kč, a on mi na to povedal, že peniaze pre mňa odobral pán poštmajster. Tak mne nebolo vyplatené ani od jedného, ani od druhého.

Na to som podala kolkovanú sťažnosť na riaditeľstvo pôšt a telegrafov v Bratislave 15. septembra 1926, a keď mi žiadna odpoveď neprišla, ani vyšetrovanie, o mesiac sobrala som sa do Bratislavy na riaditeľstvo pôšt a telegrafov opýtať sa, čo je s tou mojou sťažnosťou. Tam ma viedli z jedných dvier do druhých, až mi konečne ukázali, že tam to je a povedali mi, že aby som sa zdržovala doma, že pošľú komisára. Ale, žiaľbohu, komisárstvo ešte aj dosiaľ neurobilo v tej veci ničoho.

Keby to bol sriadenec alebo úradník Slovák, iste by bolo riaditeľstvo pôšt ochotne vybavilo rýchle túto záležitosť a potrestalo náležité vinníka. Ja však nemôžem ani za dva mesiace dostať odpoveď. Podotýkam, že nie som to len ja, ktorá som tak obišla, ale i s mnohými inými slúžkami, ktoré boly a sú ukracované na plate. Peniaze od štátu si nechal iný a ja som musela robiť od 5. hod. ráno až do 10. hod. večer, a keď som od riaditeľstva pôšt z Bratislavy žiadne vyrozumenie nedostala, podala som žalobu súdu, takže súdne vyšetrovanie už bolo 5. septembra 1926, ale od riaditeľstva pôšt dosiaľ nič som nedostala, či to nie je čudné?

Teraz vám chcem sdeliť, aké sú tam ďalšie pomery. Počúvala som raz sriadencov, keď si sťažovali jedon druhému, ako sa s nimi zachádza, takže pri tom veru aj plakali, akú odmenu dostávajú za to, že vynaložili svoje snahy za oslobodenie vlasti za hranicami ako legionári a v 19. roku zas tu, vo vlasti dobytej na Slovensku. A teraz je nám ten kúsok chleba závidený. Jeden povedal, že na ten rádiostĺp nezabudnem do mojej smrti, čo stojí pred poštovným úradom, na tom som už visel, a radšej ma mohli nechať ešte 2 minúty a bol by som býval hotový, nebol by viac falošne prenasledovaný. Ale ma prednosta odrezal aj s expedientom z jedničky. A ten druhý zas povedal, že aspoň som nie sám, však mňa už tiež vyhnal pásť, aby som sa išiel pásť so ženou a s deťmi, že už tráva pučí. No, žiaľbohu, to som si len asnáď nezaslúžil od československého štátu, ktorý sme krvopotne vymáhali. Mne veru samej prišlo protivné nad tým, keď som to počula, že im ako malým sriadencom nie je uznané ani verené a nikdy za pravdu nič dané, keď ju aj majú. Také sú tu pomery so sriadenci. Tu idú so strachom do služby, či nebudú zas cez deň honení pre nič. Je to už k zúfaniu. Jedon z nich je už preč a za neho je tu jeden, ktorý bol už z pošty vyhodený pre nejakú ztratenú vec a druhého to čaká tiež, lebo sa s ním tak zachádza.

Tak prosím Vás priamo, zastaňte sa aj týchto úbožiakov, keď ich druhí nezastanú. Nech vidia, že dosiaľ spravedlnosť je a spravodlivá strana žije. Dúfam, že moju prosbu v tejto veci vybavíte a nenecháte ležať, a prosím Vás, dajte mi vedieť, čo s tým bude ďalej, lebo je to výkrik zúfalých."

Prosím, jedna Slovenka, ktorá mala platu od paní 100 Kč a na ňu brala 155 Kč. S týmto listom som išiel k p. ministrovi a ten mi sľúbil, že to nechá vyšetriť a napraví. Takto zachádzať a jednať, to je veru smutné.

Ďalej čo sa tyče četníkov. Tu sa dokazovalo, že četníci mnoho stoja. A ako by nestáli, prosím pekne. U nás v našom meste ich bolo päť. Bol ženatý strážmajster a 4 četníci, žandármi sme ich menovali, tí sa nesmeli ani jediný ženiť a museli pracovať. Naproti žandarmskej kasárne mali pôdu, tam si nasadili, nakopali, narobili a každé polienko dreva prerezali. A dnes máme ich tam u nás plno, a viete čo robia? Starému bývalému maďarskému žandarmovi ztratila sa v noci drôbež a ráno ide na četnícku stanicu to hlásiť. Pán četník sa obrátil na posteli a povedá mu na to: Pantáto, a máte na to svedkov?