Místopředseda Stivín (zvoní):
Dále má slovo pan posl. Kopasz.
Posl. Kopasz: Vláda znova predkladá poslaneckej
snemovni návrh o predĺžení príjmovej
hranice, týkajúcej sa válečných
poškodencov. O čo vlastne ide? V Československej
republike uzákonená je t. zv. príjmová
hranica, podľa ktorej vyplácajú sa podpory
válečným poškodencom, a to u samostatných
je táto 5000 Kč, u nesamostatných 10.000
Kč. Podotýkam, že mimo Československej
republiky príjmová hranica nie je ani v jednom štáte,
či už v štáte víťaznom alebo
porazenom, kdežto Československá republika
je štátom víťazným, pravda, nezvíťazil
ľud, ale len niekoľko kapitalistov a válečných
zbohatlíkov, ktorí znova vládnu a utláčajú
pracujúci ľud ako i pred prevratom.
Vláda do tejto doby predložiť mala nový
návrh zákona, podľa ktorého váleční
poškodenci boli by ako-tak zaopatrení. Toto, pravda,
neurobila, lebo na to nemala času, ačpráve,
ako hovoria poniektorí páni poslanci z koalície,
že aj im na tom záleží, aby podpory válečných
poškodencov už raz boly tak upravené, aby s tými
váleční poškodenci boli spokojní.
Veď v každom štáte, či už v
porazenom alebo víťaznom, zákon týkajúci
sa válečných poškodencov niekoľkokrát
bol zlepšený, len jedine v Československej
republike vláda nemá na to času.
Je síce pravda, že zákon je pripravený,
a to taký, podľa ktorého plnýma rukama
bude sa brať a len medzi prsty dávať. Takýto
zákon pripravila vláda na nátlak niekoľkých
válečných zbohatlíkov a daňových
defraudantov, ale vláda hanbí sa ho predložiť
a tiež obáva sa odporu nielen válečných
poškodencov, ale i pracujúcej triedy tohoto štátu,
lebo podľa toho už hotového zákona odobrať
sa má veľkej čiastke válečných
poškodencov almužna, ktorú dostávajú
vo forme podpory.
Veľkej čiastky válečných poškodencov
jediný vyživovací prostriedok je tých
pár korún, ktoré dostávajú
a o ktoré dnešná vláda chce ich pripraviť.
Lebo prácu nedostanú, keďže tejto pre
zdravých niet, ako potom môžu dostať prácu
mrzáci? Menovite nedostanú prácu teraz, keď
následkom zavádzania vraždiacej racionalizačnej
politiky niekoľko nenažrancov nehľadí na
životy robotníkov, ale len na žochy, aby tieto
čím rýchlejšie naplnili.
Veď neminie jedného dňa, aby neprišlo
o život alebo o zdravie niekoľko robotníkov,
či už v továrňach alebo v baniach následkom
nedbalosti kapitalistov. Keby vláda alebo niektoré
vládné strany maly poctivý úmysel
tento zákon zlepšiť, tak by neboly predkladaly
návrh na predlženie príjmovej hranice, ale
už dávno boly by predložily riadny návrh
zákona. Na miesto zlepšenia chce tento zhoršiť,
tak isto, ako to urobila so zákonom o soc. poistení,
so zavedením agrárnych ciel, kongruy, bytovým
zákonom, znova zavedením zákona na ďalej
slúžiacich poddôstojníkov, zrušením
zákona o dišpenzoch atď. Toto všetko sú
príznaky k tomu, že na jednej strane sa zbrojí,
ale na druhej strane úplne chce zničiť pracujúcu
triedu, aby sa jej posledná možnosť z ruky vyrazila,
aby žiadnej organizácie nemala.
Vláda má k dišpozícii asi 13 návrhov,
týkajúcich sa válečných poškodencov,
podľa ktorých ako-tak zlepšily by sa ich podpory.
Medzi týmito návrhy sú i také, ktoré
onoho času spolupodpísali terajší páni
ministri, ako pán dr Mayr-Harting a pán
dr Spina. Toto, pravda, v ten čas preto robili,
lebo boli v opozícii a tohoto návrhu použili
ako agitačného hesla; dnes, keď spoluťahajú
tú vládnu káru, tak na obete svetovej vojny
ani nespomenú.
Tak isto podal návrh pán posl. Čuřík,
ktorý dožaduje sa v návrhu, aby prihlašovacia
lehota sa predĺžila. Teraz, keďby mal k tomu príležitosť,
tiež nestará sa o tento ním podaný návrh.
Zaiste zakázal to pán minister soc. pečlivosti.
Všetky tieto návrhy podané boly ešte roku
1926. Takže ja i s mojími súdruhy podal som
návrh, ktorý tak asi vyhovel by na tento čas
válečným poškodencom. Má číslo
555. Ale vláda podnes ani len prstom nehnula, ba ani podávatelia
z vládnej strany nedomáhali sa uzákonenia
ich návrhov.
Pán zprávodaj v rozpočtovom výbore
prehlásil, že mnou podaný návrh vyžadoval
by vyše miliardy Kč výdavkov, že na tieto
niet úhrady. V dôvodovej zpráve predsa som
udal, že kde sa má vziať úhrada, a to
z rozpočtu ministerstva nár. obrany. Stále
vykrikuje sa do celého sveta, že vojna už nebude,
že toto bola posledná vojna, teda na čo tie
ohromné miliardy na darobnice? Tiež všeobecne
je známo, že niekoľko zbohatlíkov dlhuje
štátu asi 25 miliárd Kč na daniach.
Nech tieto bez ohľadu na stranníckosť, na legitimáciu,
akú má tento zbohatlík vo vrecku, sa vymáhajú,
veď tieto nedlhujú drobní roľníci,
malí živnostníci, malí úradníci,
robotníci - na týchto daň nemilosrdne sa
vymáha - ale tieto dlhujú bankári, veľkoobchodníci,
veľkostatkári, veľkofabrikanti a pod., tí,
ktorí znova túžia po svetovej vojne, aby znova
mohli keťasovať, válečné pôžičky
upisovať a pracujúcu triedu na jatky hnať! Nech
štát tieto peniaze venuje na válečných
poškodencov! Títo budú zaopatrení a
pánom z kapitalistického tábora prejde chuť
na nové válčenie. Dokiaľ ale dane boháčom
budete odpisovať a chudákom pripisovať, nemôžeme
sa spoľahnúť na to, že bude večný
mier.
Ba naopak, váleční poškodenci napnú
všetky svoje síly, aby ich deťom, bratom vysvetlili,
čo majú robiť počas novej vojny. Zaiste
títo nemôžu a nebudú bojovať, keďže
vidia, čo sa robí s ich zmrzačenými
a osirelými rodičmi a súrodenci.
V Československej republike najhoršie postarané
je o válečných poškodencov zo všetkých
válčiacich štátov. Môj predrečník
s tohoto miesta hovoril a uvádzal štatistiku. Ja som
nesčíselnekrát uvádzal štatistiku,
ale teraz chcem podotknúť a poukázať na
to, s čím pán zpravodaj Rýpar
stále oháňal sa a dokazoval, že u nás
válečným poškodencom vypláca
sa podpora od 20%, kdežto v Rakúsku vraj od 35%, a
v Nemecku od 25%. Áno, to je pravda, ale ten invalid, ktorý
u nás klasifikovaný je na 19% práce neschopnosti,
v Rakúsku a v Nemecku klasifikovaný je na tú
istú vadu na 40 a 45 procent. Viete si predstaviť,
že by v Rakúsku invalidovi, slepému na jedno
oko, nebola priznaná podpora? U nás na pr. na ztratu
oka klasifikovaný je od 25% do 33 1/3%. V Rakúsku
výše 35 až 45%. Vedome poburuje a štve sa
verejnosť proti válečným poškodencom.
Veď keby vláda mala snahu, aby týmto válečným
ťažkým poškodencom chcela pomáhať,
ako na pr. slepcom a ťažkým invalidom, tak má
možnosť. Z vládneho rozpočtu od r. 1926
ušetrilo sa asi 100 mil. Kč. Teda keby tým
600 válečným poškodencom, ako tu počúvame,
dala priateľom slepcom a keby vymáhala tie miliardy,
každý válečný poškodenec,
každý ten chudák slepec bol by zaopatrený.
(Výkřiky.) Ale u nás sa to klasifikuje
inak. U nás váleční poškodenci,
ako sme tuná počuli pána zpravodaja, čiastočne
zaopatrení sú trafikami a pod. Ale ten slepec zostane
nečinný, nie je odškodnený, zostal živou
mrtvolou. Slepec, keď dosiahne so svojou rodinou 100% toho,
čo dostával podpory, povedzme 6000 Kč, a
v trafike dosiahne 12.000 Kč hrubého zisku, okamžite
zastaví sa mu podpora. Do príjmu válečného
poškodenca započíta sa i zárobok detí
a manželkin. A čím trestá sa potom ten
pán dôstojník, ktorých máme
spústu i v Prahe, v skladoch, ktorí, ako som na
to predošle poukázal, dostávajú 12.000
až 24.000 Kč penzie od štátu, ale mimo
toho dostanú ako prídel z trafiky až 40.000
Kč? Teda ináč jedná sa o válečných
poškodencoch a ináč jedná sa o generáloch.
Tu musíme sa trochu zastaviť a povedať: Tých
válečných poškodencov, tých slepcov
už nebude treba, tí len aby čím skôr
vyhynuli a preto treba ich kántriť. Ale tých
penzionovaných dôstojníkov, tých generálov
bude ešte treba, poneváč pri tom novom vraždení,
ktoré sa chystá, a to predsa nikto nemôže
odtajiť, že dnes válečné nebezpečie
nehrozí, a preto štát tak v rukavičkách
s nimi zachádza, poneváč myslí, že
tí viedli vo svetovej vojne tých robotníkov
na jatky a budú ich zasa ďalej na jatky viesť,
lenže vtedy viedli týchto pod menom pána cisára
a kráľa a teraz pôjdu pod heslom za oslobodenie
republiky ďalej bojovať.
Na príklad príjmovú hranicu nikde nepoznáte,
len jedine u válečných poškodencov a
jedine len v Československej republike, ako som už
hovoril.
Ale ako trestajú válečných poškodencov
u nás, keď previnia sa v niečom.
Príklad: Istý Ján Domík, bezruký
invalida z Rožňavy, mal maličké hospodárstvo
a 9 detí doma. Tomuto vyhorela celá jeho usedlosť.
Keď raz šiel cestou domov, tak ukradol dosky, predstavte
si, koľko ten jednoruký invalida mohol tých
dosák ukradnúť. Tohoto zavreli, myslím,
na pol roka... (Posl. Mikulíček: Kteří
kradou oběma rukama, ty nezavřou!) Tí
sú dobrí vlastenci.... a ďalej na 3 roky ztratu
volebného práva. Tak isto stalo sa to s jedným
iným invalidom. Jindrich Videman zo Strakoníc, 80%
válečný poškodenec, tiež bezruký,
otec 5 dietok, lovil ryby a chytili ho pri tom. Tiež odsúdený
bol na tri roky ku ztrate volebného práva a tiež
asi na pol roka do žalára len preto, že šiel
loviť ryby. A viete, prečo toto robia, prečo
táto ztrata volebného práva? Poneváč
podľa zákona ten invalida, ktorý potrestaný
je na ztratu volebného práva, nedostáva podporu
bez ohľadu na jeho dietky a ženu. A takto Jindrich Videman
a Ján Domík pozbavení boli podpory, poneváč
bolo treba, aby sa šetrilo. A potom sa nedivte, že stá
milionov ušetrí sa na ubožiakoch, aby mohlo sa
dať na plemenných býkov a na rôzné
parády pánov.
Podľa zákona, keď válečný
poskodenec dostane prácu v nejakom mestskom alebo štátnom
závode, povedzme v tehelni, na píle, v bani, tak
sa považuje, že je štátny zamestnanec, a
jestli nemá vyše 50% práce neschopnosti a zarobí
vyše 6000 Kč ročne, okamžite ztráca
podporu, čo je aj 45% invalidom.
Toho invalidu tam držia nie preto, že je invalidom,
ale preto, že pracuje ako zdravý človek. Tento
ale musí sa v práci namáhať a často
sa stane, že ochorie a podľahne následkom vysilenia
a tak príde celá rodina na mizinu. Ale paragraf
má spústu chvostov, ktorý vždy, keď
sa jedná o vál. poškodenca, chytí sa
za ten najprísnejší.
Hovorilo sa o tom, že koľko milionov odpísalo
sa z pôžiček. Istý Bobrík, vál.
poškodenec z Banskej Bystrice, pracoval na štátnej
píle, a poneváč zarobil vyše 9000 Kč,
teraz ho štát žaluje, aby všetkú
podporu vrátil, lebo následkom toho, že neohlásil,
že pracuje v štátnom podniku, podľa zákona
okradol štát o pár korún. Taktiež
urobilo sa to s Františkom Přibylom, 35%ným
invalidom z Rokycian, ktorý mal 150 Kč preplatkov.
Musí štátu po 10 Kč mesačne vracať
peniaze len preto, že je u nás tak štedre postarané
o válečných poškodenncov.
A ako sa u nás udeľujú licencie? Páni
zpravodajovia sa tu honosili, že u nás licencie v
prvom rade dávajú sa válečným
poškodencom, že dávajú sa im tabakové
predajne, aby boli zabezpečení. (Výkřiky
posl. Mikulíčka.) Turčiansko-sv.-martinské
"Národnie Noviny", tedy vlastenecké, ktoré
pred prevratom boly jediné na Slovensku, píšu
doslovne: "V Detve na úkor tamojších chudobných
ľudí licencie dostali dvaja milionári. Jednu
licenčiu na neobmedzený výčap liehových
nápojov dostal statkár a obchodník Béla
Lassovszky a druhú dostal obchodník Alexander Kohn.
Rodina Lassovszkych má majetku 2,890.000 Kč a majetok
Alexandra Kohna, ktorý dostal licenciu na meno svojej manželky
Frídy, odhaduje sa na 1,140.000 Kč." (Výkřiky
komunistických poslanců.) To je úkaz,
čím budú týchto ľudí trestať.
Kde je tu príjmová hranica, keď ten chudák,
akonáhle dosiahne 100% príjmov, okamžite zbavený
je renty, či je to invalida slepec alebo ťažký
amputovaný. U nich niet pardonu, u nich niet srdca.
Poďme ďalej. Bratislavská nádražná
reštaurácia bola na vydaj a vypísaný
bol konkurz. Za túto reštauráciu malo sa platiť
150.000 Kč nájomného. Istý Alojz Táborský,
vál. poškodenec z Piešťan, prihlásil
sa tiež o túto a chcel složiť 150.000 Kč,
aby túto licenciu dostal. Oferty boly otvorené,
ale táto zadaná bola inému uchádzačovi;
pozdejšie dozvedeli sme sa zo "Slovenskej Politiky",
že tá zadaná bola inému žiadateľovi.
"Slovenská Politika" priniesla zprávičku,
že je po divné, že licencia dáva sa inému
uchádzačovi, ktorý ponúkol 120.000
Kč. Válečný poškodenec chcel
dať 150.000 Kč, ale nebol im dobrý. Uchádzač,
ktorý túto reštauráciu obdržal,
je zaiste nejaké protekčné dieťa, ktoré
asi prisľúbilo niekomu 100.000 Kč. Tak sa u
nás dávajú licencie!
Istý Gejza Königsberger, 70% invalida zo Štítniku,
už viac rokov čaká na licenciu. Licenciu pred
niekoľko mesiacmi dostal nie on, ale tamojší
drevokupec Sýkora, ktorý zaiste má vyššie
nejakého strýčka, ktorý mu to zprostredkoval
a ktorý tam drží výčapníka,
a invalida je odbytý, ten musí chudák hladom
umierať.
Tedy nie je možné u nás oháňať
sa tým, že je u nás pravda a spravodlivosť,
ako to bolo zdôraznené, keď jednalo sa o zákone
o generáloch, keď pán posl. Roudnický
hovoril, že preto zvyšujeme generálom penziu,
aby sme dokázali, že je u nás pravda a spravodlivosť.
(Výkřiky komunistických poslanců.)
Ako je to u nás s tou charitatívou? Istý
válečný poškodenec z Mukačeva,
Štefan Turányi, ktorý daný bol do ústavu
v Matliaroch, na rozkaz tamojšieho lekára mal dostať
jedon oblek. On tri alebo štyri razy písomne urgoval
tento oblek, nedali mu ho. Potom ovšem nevyberal slová,
akými sa má pýtať, a následkom
toho, že trochu ostrejšie písal tomu úradníkovi,
dostal nasledovný dopis: "Pan Turányi Štěpán,
vál. inv., t. č. Tatr. Matliary. Na vědomí
k Vaší žádosti ze dne 21. t. m. K Vašim
vyhrůžkám v žádosti této
uvedeným upozorňujeme Vás, že v případě
opakování se jich učiníme návrh
na Vaše vyloučení z charitativní péče.
Podotýkáme, že na toto ošacení
nemáte nijaký zákonitý nárok
a že záleží jedině na blahovůli
úřadu, zda Vám toto přidělí."
Keď má kto vo vačku nejakú vlasteneckú
legitimáciu a lepší oblek na sebe a vie sa
lepšie uplatniť, tak všetko dostane, ale ten, kto
dožaduje sa svojích práv, tomu píšu
sa také dopisy. (Výkřiky.)
Istý Vojtech Kutenič v Hronci, okres Brezno, človek,
ktorý je bez oboch nôh, zdedil jedon domček,
ale musel vyplatiť dvoch bratov, na tomto domčeku
má 8000 Kč dlhu, tieto si vypožičal
v banke a podal si žiadosť o pôžičku
na chalupu; dva razy túto pôžičku pýtal,
dva razy bola jeho žiadosť zamietnutá, a pôžičku
mu nedali s odôvodnením, že povolenie pôžičky
nie je nezbytne nutné. Chcel vyplatiť domček,
platí asi 11% úrokov v banke, ale im to nevadí,
ide im o to, aby válečný poškodenec
čím skôr zahynul.
Pánovia, ja sa nedivím, že niet peňazí
pre válečných poškodencov, poneváč
u nás podporujú sa organizácie, ktoré
slúžia jednotlivým stranám. Na príklad
v Brne brnenský zemský úrad, ako každý
úrad, vydáva každý rok ročenku.
V tejto ročenke na str. 46 je poznamenané, že
z pol. 8., § 2, tit. 4., kap. 17 úveru pre rok 1928
(péče léčebná) podľa výnosu
ministerstva soc. pečlivosti zo dňa 28. decembra
1928, č. j. 30.983/V/3, Sväzu válečných
poškodencov v Brne, Nová ul. 8, vyplatená bola
subvencia 10.000 Kč.
V tejto ročenke tak pekne je povedané, ako keďby
u nás bola jedna organizácia válečných
poškodencov, ktorú štát podporuje. Ale
Sväz kresťanských válečných
poškodencov so sídlom v Brne je neveľká
organizácia, ktorá slúži dnešnému
ministrovi soc. pečlivosti, kdežto najväčšia
organizácia, a to Družina, nedostala nič.
Tak je to aj v Podkarpatskej Rusi. Predsedom válečných
poškodencov je tam dr Braščajko. A ten otvorene
prehlásil na sjazde: My dostaneme podporu od ministerstva
soc. pečlivosti, ale len vtedy, keď budem - totiž
on, Braščajko - predsedom tejto organizácie.
A ten človek z Podkarpatskej Rusi - nevedel len maďarsky
a trochu ukrajinsky a hádam tiež i nemecky - je dnes
predsedom organizácie, ktorá je dnes, myslím,
v rukách ľudovej strany. Potom sa nedivte, váleční
poškodenci - slepci, že niet pre vás peňazí,
keď takto dávajú sa na agitácie a chúťky
takým stranám, ktoré slepo slúžia
dnešnému režímu.
Chcem poukázať ešte na prídel trafík.
Viete, že u nás, keď má prijsť nejaký
generál alebo kráľ z cudziny, na pr. pre kráľa
egyptského, robia sa veľké pompy, vítajú
sa generálovia a ukazuje sa im, ako pripravení sme
na vojnu, čo všetko sme v stave, ukazujú sa
plány a peniaze priamo otvorenými rukami sa vyhadzujú.
Ale už predo mnou kol. Kirpalová hovorila,
že prišiel válečný poškodenec
z Nemecka, ktorý je zo Saskej Kamenice, ale príslušný
do Československa - intervenovať za tamojších
invalidov, bydliacich za hranicami, policia ho chytila a vyšupovala,
poneváč vraj robí nespokojnosť. Tuná
ten úplne neznámy človek zaiste na tých
úradoch nechoval sa tak, ako si to páni úradníci
pred stavovali. Vidíte, aký rozdiel: Československého
občana vyženú za hranice postrkom, generálov
a kráľov republikánsky smýšľajúci
ľudia otvorenými rukami a priamo kráľovsky
vítajú a bankety pre nich robia. Po tieto dni 5
aeroplánov priletelo z Rumunska a na týchto prišli
páni generálovia. Myslíte, že si prišli
spraviť výlet? Nie. Zaiste je tuná dôležitejšia
schödza, radia sa, ako by najrýchlejšie dostali
sa na hranice Sovietského Ruska, kade by mohli ísť,
preto sa títo generálovia tuná schádzajú.
Ale ja týmto chcem dokázať, že ako sa
jedná s vál. poškodencami v Československu.
Menovaný vál. poškodenec Zahn bol náhodou
nemeckej národnosti, ale to isté stalo by sa i dobrému
Čechovi invalidovi. Veď republika nepatrí Slovákom
a Čechom, ale len niekoľko boháčom,
či už sú to Nemci, Maďari, Česi
alebo Slováci.
Chcem poukázať na prípad jedného válečného
poškodenca bydliaceho vo Viedni, ale prislušníka
čsl. Jozef Krch, 65% invalid, ináč murár.
Deti vyučuje v Komenského škole, aby len akosi
nezabudli ich materskú reč a tiež i na vlasť,
poneváč si myslia, že niekedy navrátia
sa do nej a dobre sa im povedie. Tento chudák ešte
roku 1928 obrátil sa do vlasti, aby tuná v tuzemsku
dostal nejakú trafiku alebo inú živnosť.
Myslel, že keď rakúsko-uhorským generálom-penzistom,
ktorí republiku ani nevideli, sa pomáha, prečo
vraj nám Čechoslovákom by sa nemalo pomôcť?
A tu je opis toho, čo mu poslal mestský úrad
v Terezíne (čte): "Osvědčení,
kterým se potvrzuje, že pan Krch Josef pro ten případ,
bude-li mu udělena trafika v Jiráskových
sadech, obdrží potřebné místo
k postavení budky od posádkového velitelství
v Terezíně." Nasledujú podpisy. Od posádkového
veliteľstva v Terezíne dostal toto potvrdenie (čte):
"Posádkové velitelství v Terezíně
nemá námitek proti panu Josefu Krchovi z Vídně
a jest ochotno v případě, že bude tomuto
trafika udělena, propůjčiti mu místo
pro stánek, na němž stánek dosavadního
trafikanta stojí. O event. převzetí stánku
s majitelem Kučerou dlužno se pak osobně dohodnouti."
Tedy všetko by bolo dobré. Generálny konzulát
z Viedne mu píše (čte): "Zemský
úřad v Praze sdělil zdejšímu
úřadu, že si Vás zaznamenal do své
evidence jako uchazeče o uvolněnou tabáční
prodejnu v Terezíně, která byla vypsána
cestou veřejné soutěže do 20. ledna
1928 a že k doporučení zdejšího
úřadu při spolurozhodování
o obsazení předmětné prodejny bude
přihlédnuto. Současně se podle Vaší
žádosti opět věc připomíná
okres. fin. ředitelství v Litoměřicích."
Okresné fin. riaditeľstvo v Litomericiach mu píše
(čte): "Na Vaši nabídku ze dne
10. ledna 1929 dáváme Vám věděti,
že jsme prodejnu tabáku v Terezíně -
budka v Jiráskových sadech, na niž byla rozepsána
veřejná soutěž - zadali jinému
uchazeči." Od finančného riaditeľstva
v Prahe, na ktoré sa obrátil, dostal zasa len zamietavú
odpoveď, takže od okresného fin. riaditeľstva
v Chomutove i odtiaľ tohoto chudáka zamietli. Ďalej
obratil sa na okresné fin. riaditeľstvo do Čes.
Budejovíc, ale i odtiaľ ho zamietli.
Tak pozrite sa, uisťuje ho ako Zemská úradovňa
v Prahe tak aj generálny konzulát vo Viedni, že
to všetko dostane, a chudák keď sa tešil
na to, že to už má isté, tak sa mu napíše:
"Nelze vyhověti, poněvadž trafiku jsme
dali již jinému uchazeči." Takto u nás
jedná sa s válečnými poškodencami.
Pánovia, ja som sa zmienil v soc.-politickom výbore,
keď v tomto parlamente nedávno od hlasovaný
bol zákon o donucovacích pracovných koloniách,
že pre válečných poškodencov tieto
donucovacie pracovné kolonie už dávno existujú,
a to v podobe štátnych ústavov pre válečných
poškodencov. Na tento čas jedná sa o Pohorelice.
Keď prišiel návrh, aby zvolila sa komisia a aby
vyšetrila pomery tohoto ústavu, pán min. zástupca
prehlásil, že je to zbytočné, že
je tam všetko v poriadku a že ako ministerstvo soc.
pečlivosti, tak aj brnenský zemský úrad
tam dohliadajú. Dovolím si preto prečítať
dopis, ktorý takmer všetci chovanci toho ústavu
podpísali. Títo píšu (čte):
"Váleční poškozenci ze státního
domova válečných invalidů v Pohořelicích
dovolují si Vám zaslati tento dopis s následujícím
obsahem: Jak se nám daří v tomto humanitním
útulku, jest Vám snad známo a proto by bylo
zbytečné se o tom rozepisovati. Nejnutnější
a nejnaléhavější věcí
ze všech, které by zde potřebovaly nápravy,
jest t. zv. žold. Ti, kteří mohou alespoň
částečně pracovat (lépe řečeno,
jsou k práci donucováni tím, že se jim
vyplácí malý žold), vydělají
si přece alespoň na cigarety. My, kteří
jsme celé roky upoutáni na lůžko, máme
pouze 1,50 Kč, a jsou mezi námi případy,
že máme někteří jen 50 haléřů
denně žoldu. Ve všech nemocnicích mají
váleční poškozenci bez ohledu na výši
procenta výdělečné neschopnosti ku
práci 2 Kč denního žoldu, jen právě
my, kteří jsme zde upoutáni celé roky
na lůžko, máme menší žold
než ve všech jiných nemocnicích. (Předsednictví
se ujal předseda Malypetr.)
16. ledna 1928 byla ve zdejším ústavě
stanovena ministerstvem soc. péče nová správa,
sestávající ze správce a 2 úředníků.
Velice jsme se mýlili, očekávajíce
od nové správy nápravu zdejších
poměrů, bývalou správou zavedených,
jak z dalšího obsahu dopisu se dovíte. Strava
je zde velmi špatná a přes veškeré
stížnosti, hlavně ležících
invalidů, nemůžeme se nikde žádného
zlepšení stravy dovolati.
Jsou zde 2 úředníci, ustanovení ministerstvem
soc. péče, kteří platí též
8 korun stravného, jako je stanoveno pro nás. Ale
pro ně se vaří zvlášť, a
to prvotřídní strava, jak poznáte
z tohoto případu: Měli jsme v pátek
k obědu bramborovou polévku, nedovařené
fazole, půl okurky bez masa, a páni úředníci
měli týž den k obědu hovězí
polévku, knedlík se zelím, vepřové
maso, moučník a různé ovoce, které
jinak celý rok nevidíme než na stromě,
a když si jeden invalida dovolil utrhnouti 5 broskví,
dostal za to 50 korun pokuty.
Ve zdejším městě je většina
zemědělského dělnictva, které
je nyní bez zaměstnání, a proto chodilo
několik chudých žen za poledne a večer
k našemu plotu a čekaly zde na nějaké
zbytky jídla od invalidů, kteří jsou
nemocni na žaludek. Jelikož pan účetní
přes to, že se zde stravuje a živí si
3 prasata, měl těch zbytků, které
dostával z kuchyně, asi málo, dal nedávno
na úřední tabuli vyvěsiti vyhlášku,
že se přísně zakazuje chovancům
ústavu podávati zbytky jídla přes
plot venkovskému lidu, a dodáno, kdo bude přistižen,
bude hned z ústavu propuštěn. Nyní si
z těch zbytků, které jsme dávali chudým
ženám, krmí prasata pan účetní,
a až je vykrmí, pak je za drahé peníze
prodá ústavu.
Vycházka přes den se nám velice ztěžuje.
Když chce jít některý invalida dopoledne
nebo odpoledne na procházku, musí jíti nejdříve
do informační kanceláře pro propustku
a pak teprve do správní kanceláře
k podpisu. Ve správní kanceláři musí
každý hlásit, proč chce jíti
ven, kam půjde, co tam bude dělat, a když nemá
vážného důvodu, propustka se mu ne podepíše
s podotknutím, že na procházku má dost
místa v ústavě. Porovnejte, čím
je trestanec více trestán, než chudák
invalida, který čeká ještě těch
pár roků, které má z toho slepeckého
života.
Ke konci dopisu se zmíním ještě o pokutách,
které jsou nám udíleny přes to, že
v odst. 28 domácího řádu jsou stanoveny
tyto tresty: 1. Napomenutí mezi čtyřma očima;
2. napomenutí mezi jinými invalidy; 3. odnětí
některých výhod na určitou dobu; 4.
odnětí všech výhod na určitou
dobu; 5. vyloučení z péče státního
domova.
Tohoto ustanovení domácího řádu
není zde nijak dbáno, neboť když se proviní
některý z invalidů tím nejmenším,
jiný trest zde není než 30 Kč pokuty
a 30 dní domácího vězení. V
případě, že by některý
nechtěl přijmouti trest a odvolával se na
ustanovení domácího řádu, jest
bez průtahů propuštěn." A my to
vieme, ako sa to potom robí, že tí ľudia
boja sa slovo povedať, poneváč keď niekto
slovo povie, je vyhodený ako notorický zločinec,
ktorého vraj nie je možno tam trpieť, poneváč
poburuje druhých invalidov (čte): "Právě
před třemi dny přijela sem komise z ministerstva
soc. péče, ale žádný v invalidů
se neodváží jít tlumočit komisi
naše stížnosti, aby nebyl, až odjede komise,
z ústavu propuštěn a vyhozen na dlažbu."
Tu to máte. Oni sú si istí: Poslúchať
a kušovať.
"Co dokončuji tento dopis, přišli ke mně
dva invalidé a oznamují mi toto: Přišla
k jednomu návštěva a jelikož zde k nám
návštěva nesmí býti připuštěna
bez dovolení správy, šel dotyčný
invalida do kanceláře pro dovolení, ale sotva
otevřel dveře do jídelny, vrazil do pana
správce, který se hned do něho pustil, jestli
prý neví, že návštěva bez
jeho dovolení nesmí býti vpuštěna,
a na konec křičel, že pro návštěvy
je určena jenom hovorna. Doposud však žádný
z nás nevěděl, že by z byla pro návštěvy
nějaká hovorna, až teprve dnes pan správce
říkal, kde se vlastně místnost, která
je určena pro hovornu, nachází.
Je to místnost, ve které se přes celou zimu
netopilo a nyní má jít" - podotýkam,
že dopis je písaný v marci - "do takové
místnosti při nynějších silných
mrazech invalida se svou návštěvou, která
k němu přijde, což se neděje ani v trestnici,
kde je hovorna aspoň částečně
vytopena."
Predstavte si, ako dnes s válečnými poškodenci
zachádza sa tam, kde malo by sa najhumánnejšie
s nimi zachádzať a ich opatrovať, poneváč
dnes ani jeden invalida nie je chladnokrvný, každý
je z hrôz vojny nervózny.
Keď tak sledujeme činnosť vládnych poslancov
a senátorov a ich tlač, tak tam zpozorujeme to najlepšie.
Na príklad interpelácia sen. Roháčka,
ktorý svojho času interpeloval ministra soc. pečlivosti,
že kedy už urobí poriadok s válečnými
poškodenci, lebo títo vraj svoje podpory prepíjajú,
do sporitelieň ich dávajú alebo dokonca na
prepych obracajú; taktiež aj denunciácia časopisu
posl. Jurigu, dr Kramářa, ktorý
vytýkal vláde, že keď má peniaze
pre válečných poškodencov, tak že
by mala mať peniaze i pre umenie. Ako keby to nebolo umenie,
keď matka musí živiť, školiť,
šatiť sirotka za 50 Kč mesačne, po prípade
keď 34%ný válečný poškodenec
dostane na dieťa 4,50 Kč mesačne. Či
to nie je umenie? Tak isto prehlásil to pán posl.
Pekárek, ze keď odobraly by sa podpory 20%ným
vál. poškodencom, tak štát ušetril
by 19 mil. Kč, ale keď sobraly by sa i 34%ným
válečným poškodencom, tak znova ušetrilo
by sa 39 milionov Kč.