Zpravodaj posl. dr Černý: Slavná sněmovno!
Jedním z nejdůležitějších
a nejvýznačnějších národohospodářských
problémů, které bylo nutno záhy po
převratu v naší republice řešiti,
byl problém samostatné měny československé
- do té doby společné s měnou rakousko-uherskou.
Včasnému a obezřetnému zakročení
naší finanční správy, zejména
pak geniální finanční politice zvěčnělého
ministra dr Rašína jest děkovati, že
se podařilo dáti měně naší
odloučením od měny rakouské prvotní
základy a zachrániti ji tak od nebezpečí
hrozící inflace, která měnu rakouskou
postihla do krajních důsledků.
Pokud se týče soustavy drobných našich
mincí, nutno počátky její hledati
zejména v dobách, kdy byla Československá
republika ohrožena invasí drobných, méně
hodnotných mincí rakouských, které
byly z důvodu materiálního zisku pašovány
na území naše ve velkém množství.
K ražbě prvých československých
mincí přikročeno bylo již v r. 1921,
kdy raženy byly nejprve československé dvaceti
a padesátihaléře a konečně
československé mince jednokorunové. Československá
koruna, která tvarem i rozsahem rovnala se přibližně
koruně předválečné, nabyla
záhy jako mince již zvyklá v obecenstvu obliby
a stala se základní a pevnou jednotkou pro další
vývoj v naší soustavě drobných
mincí.
V r. 1922 započato bylo s ražbou mincí drobnějších,
a to mincí deseti-, pěti a dvouhaléřových,
kteréžto poslední však byly v důsledku
stabilisace koruny československé dnešní
hodnoty a dále vzhledem ke svojí nedokonalosti odsouzeny
záhy k neupotřebitelnosti. čímž
pak ztratily vůbec svoji oprávněnost. Konečně
r. 1925 zákonem č. 218 Sb. z. a n. zavedena byla
ražba kovových pětikorun, čímž
byl systém drobných mincí našich na
ten čas dovršen.
Vládní návrh právě projednávaný
zrušuje. jak již podotčeno, mince dvouhaléřové,
ruší dosavadní pětikoruny a zavádí
pětikorunové mince stříbrné,
kromě toho pak nové mince desetikorunové,
rovněž ze stříbra.
Podle vládního návrhu měly býti
stříbrné pětikoruny a desetikoruny
raženy ze směsi v poměru 700 dílů
stříbra ke 300 dílům mědi a
mělo se z 1 kg mincovního kovu raziti 100 kusů
desetikorun aneb 200 kusů pětikorun, takže
by hrubá váha jedné desetikoruny byla 10
gramů, jedné pětikoruny pak 5 gramů.
Čistost jedné 10 Kč byla by 7 gramů,
jedné 5 Kč pak 3.5 gramu.
Tento původní návrh bylo však nutno,
pokud se týče pětikorun, z důvodů
mincovně technických pozměniti, poněvadž
mince 5 g těžká s průměrem 27
mm byla by příliš tenká, ohýbala
by se při hromadné ražbě a vzniklými
četnými nepodařenými mincemi zdražila
by se výroba. Byl proto přijat rozpočtovým
výborem za souhlasu ministerstva financí návrh,
aby se příští nová stříbrná
pětikoruna razila ve váze 7 g. Aby však vnitřní
hodnota této mince zůstala nezměněna,
zejména v poměru ke stříbrné
10 Kč, byla její čistost snížena
na 500 dílů stříbra a 500 mědi,
jak tomu je na příklad u mincí anglických,
německých a pod. Budou tedy příští
stříbrné 5 Kč raženy ze směsi
500 dílů stříbra k 500 dílům
mědi, stříbrné pak 10 Kč ze
směsi 700 dílů stříbra ke 300
dílům mědi.
Na oslavu 10letého jubilea trvání Československé
republiky vydány budou stříbrné jubilejní
10 Kč, a to ve velikosti dnešních 5 Kč,
které se však budou od nich značně lišiti
svým zevnějškem. Na líci jejich bude
asi, a to na rozdíl od dosavadních drobných
mincí, relief podoby presidenta republiky, na rubu pak
střední znak Československé republiky
místo znaku malého, který je na mincích
dosavadních. Kromě toho budou se lišiti od
5 Kč i obrubou.
Výdej drobných mincí má býti
pro příště kontingentován obnosem
600 mil. Kč, při čemž reklamuje se pro
oběh kovový i oblast desetikorun, což přibližně
odpovídá dnešnímu oběhu mincí
drobných, rozmnoženému právě
o oběh papírových desetikorun. Papírové
desetikoruny nebyly totiž v naší měně
národohospodářsky vůbec státovkami,
nýbrž byly to pouze náhražky za mince
drobné, které do státovkového dluhu
nenáležejí.
Doplňkem k takto pojaté soustavě mincí
je proto nutná nová desetikoruna, která z
důvodu, aby poměr obyvatelstva k tomuto novému
typu našich mincí byl příznivější,
bude se raziti ze stříbra. Nová mince nebude
ovšem obsahovati za 10 Kč stříbra; byla
by v tom případě příliš
veliká a těžká, nehledě ani k
tomu, že by při možném vzestupu ceny stříbra
měla větší hodnotu jako kov nežli
jako mince, v důsledku čehož vznikalo by nebezpečí
jejího thesaurování. Bude proto nová
stříbrná desetikoruna obsahovati stříbra
tolik, kolik se ho dá koupiti za 5 Kč.
Pokud se týče kvantitativní distinkce stříbrné
10 Kč, bude tato ražena v rozsahu dnešní
5 Kč, poněvadž větší její
průměr by se prakticky těžko vžil
a proto se neodporučuje. Dnešní platná
5 Kč, která by se pak takto stala anomalií,
bude vzata z oběhu a nahrazena průměrem značně
menší 5korunou stříbrnou, která
rozsahem bude umístěna mezi dnešní korunou
a 5 Kč anebo mezi dnešní korunou a budoucí
stříbrnou 10 Kč.
Vládním návrhem má býti totiž
zachován princip, že větší mince
platí více nežli mince menší, při
čemž by byl pořad ten, že po odstranění
dvouhaléřů byl by nejmenší mincí
5haléř. načež by následovaly
postupně podle svého rozsahu deseti-, dvaceti-,
padesátihaléře, 1 Kč, pak stříbrná
5 Kč, a konečně stříbrná
10 Kč.
Potřeba ražby nových 10 Kč, jakož
i odstranění železných dvouhaléřů
odůvodňuje se dnešní stabilisací
měny, při čemž mince 2haléřové
staly se mincemi nepotřebnými, nejvyšší
pak dosud platné mince 5 Kč staly se nepostačitelnými.
S emisí stříbrných 10 Kč počalo
by se, až by dnešní 5 Kč byla stažena
a nahrazena 5 Kč stříbrnou. Zavedení
stříbrných 10 Kč a 5 Kč byl
by pak na ten čas vývoj soustavy drobných
našich mincí skončen.
Posavadní zákony, a to zákon č. 94
z r. 1921 o ražbě nových drobných mincí,
dále pak zákon č. 195 z r. 1922 o ražbě
dalších drobných mincí a konečně
zákon č. 218 z r. 1924, se zrušují.
Navrhuji, aby slavná sněmovna přijala vládní
návrh ve znění, jak jej přijal rozpočtový
výbor. (Souhlas.)
Předseda (zvoní): K této věci
jsou přihlášeni řečníci,
zahajuji proto rozpravu.
Navrhuji podle usnesení předsednictva, aby lhůta
řečnická byla 20 minut. Jsou námitky
proti tomu? (Nebyly.)
Námitek není, navržená lhůta
je přijata.
Ke slovu jsou přihlášeni na straně "proti"
pp. posl. Kršiak a Mikulíček.
Dávám slovo p. posl. Kršiakovi.
Posl. Kršiak: Ctená snemovňa! Pred nami
leží vládny návrh o razení drobných
mincí. Ačkoľvek návrh bezvýznamný
a sám o sebe málo hovoriaci, predsa však osvetľuje
s jednej strany dokonale kapitalistické hospodárstvo
v tomto štáte. Najdrobnejšia minca dvojhaliere
majú byť podľa tohoto návrhu úplne
vzaté z obehu. Čo to znamená? Nič
iného ako vratkosť hospodárstva v tomto štáte.
Dvojhalier, za ktorý kedysi kúpil robotník
chleba, ktorého mal na jedon pokrm dosť, dnes pozbýva
úplne ceny, lebo zaň naprosto nič sa kúpiť
nedá. To najlepšie dokazuje stále stúpanie
drahoty. Dnes sa už nenajde nijakého artiklu. ktorý
by sa dal za dvojhaliere kúpiť. Zbytočne sa
usiluje zprávou rozpočtového výboru
nahovoriť, že dvojhaliere sa rušia následkom
štabilizácie koruny. Tomu zaiste ani zpravodaj, ktorý
to vypravoval, neverí. Pravda je celkom iná. Práve
následkom vratkej štabilizácie, následkom
stúpania drahoty ztratil dvojhalier svoju cenu. Je predsa
všeobecne známo, že vládnuce strany neustále
klamaly robotný ľud tým, že bude všetko
lacnejšie. Sami sociálni demokrati a českí
socialisti pristúpili svojho času na sníženie
mzdy robotníctvu. Urobili to v dohode s buržoáziou,
keď ich táto mala uistiť o tom, že po snížení
miezd prijde iste a určite i sníženie potravných
článkov, menovite tých, ktoré sa najviac
dotýkajú chudobného robotného ľudu.
O tom, ako hanobne bol týmito pánmi oklamaný
chudobný ľud, hovoriť, je zaiste zbytočné
a najlepšie hovorí za to sama drahota, ktorá
neprestala stúpať ani dosiaľ. Ba buržoázia
sama sa postarala, aby v zápätí za snížením
robotníckych miezd a za navalením daní na
bedrá maloroľníctva hneď prišlo sa
so zdražením cukru, múky, masti, zvýšením
nájomného a uvoľnením výpovedi
z bytu.
Medzitým, pravda, postarala sa buržoázia o
svoje stlpy, generálov, kňazov atď. Kňazstvo
dostalo kongruu, čo znamená ročne 10.000
až 20.000, ba i viac pre každého farára,
ktorí i tak majú príjmy státisícové.
Generálom bola zvýšená penzia, poneváč
pravdepodobne snáď ich bude ešte potrebovať.
Boháčom sa odpisujú dane medzitým,
čo chudobnému ľudu berie exekútor poslednú
kravičku a dáva na bubon na nedoplatky k rôznym
daniam.
V tomto buržoáznom hospodárstve je najväčší
dôkaz znehodnotenia dvojhalierových mincí.
Koruna sama je tak štabilizovaná, že dnes na
pr. nedá sa kúpiť už ani polovica toho,
čo sa dalo kúpiť minulého roku, povedzme
cukru, múky atď. Tedy, keby bola koruna štabilizovaná,
zaiste muselo by sa za ňu kúpiť aspoň
toľko, koľko sa kúpilo predtým alebo viacej,
kdežto naopak dnes kúpime za ňu o mnoho menej.
Preto odstránenie dvojhaliera potvrdzuje napriek všetkému
zastieraniu jeho znehodnotenie, vratkú štabilizáciu,
stúpanie drahoty a ďalšie ožobračovanie
robotníckeho a maloroľníckeho ľudu.
Vládny návrh však hovorí ďalej
o razení 5 Kč, 10 Kč a tiež o razení
10 Kč na oslavu 10. výročia republiky.
Pri tomto desiatom výročí musím sa
širšie zaoberať touto oslavou a priniesť niektoré
dáta, menovite z východného Slovenska o tom,
pre koho budú tieto mince razené. Nebudú
to zaiste roľníci ani robotníci, ktorí
budú mať z nich nejaký užitok. Títo,
keď im i prijdú do ruky niektoré z týchto
mincí, nebudú vedieť, kam ich dať, poneváč
sú zadlžení na všetky strany, nebudú
vedieť, kde dieru s nimi zaplátať.
Robotníctvo a chudobné roľníctvo je
na východnom Slovensku hospodársky tak zdeptané
a vykorisťované, že snáď toho niet
nikde inde. Zaiste nie je ďaleko za čínskym
kulim. poneváč i ten je si v stave toľko zarobiť,
koľko robotník na východnom Slovensku.
Perzekúcia tohoto ľudu je tak neslýchaná
a drzá, že pred ňou musí zblednúť
i horthyovský režím v Maďarsku. Uvediem
tu len niektoré prípady, aby sa skvely ako perly
v jubilejnom roku na oslavnom štíte buržoázie.
Práve pred vami leží interpelácia o
okresnom náčelníkovi vo Snine. Každý
z tejto interpelácie môže vidieť, čo
si taký baša môže všetko dovoliť.
Ja k tejto interpelácii iba podotýkam, že tento
človek tam prez to všetko úraduje ešte
dnes a snáď ešte dlho bude úradovať,
ačkoľvek deň zo dňa tam páše
väčšie nepravosti a nezákonnosti na tomto
ubohom ľude. (Hlasy: Kdyby nebyl zlodějem, byl
by již odstraněn!) Tak je to.
Druhým takým bašom je okresný náčelník
Mareš. Tento Mareš je už zaiste známy na
Slovensku natoľko, že o ňom viacej hovoriť
bolo by zbytočné. Ale on nie ako osoba, lež
ako režím charakterizuje sa, poneváč
keby bol iný režím, nebolo by možné,
aby tento človek bol trpený. Neuznáva naprosto
žiadnych zákonov. My sme na pr. v jednej obci zbavili
starostu jeho úradu, poneváč úradoval
nesprávne. Osoboval si všetky práva obecného
zastupiteľstva bez toho, aby sa bol poradil alebo aspoň
dodatočne usnesenie sdelil, a Mareš jednoducho všetko
zamietnul, tohoto človeka ďalej drží a
na jeho rozkaz vyberá obecné peniaze a zanesie ich
do inej banky, kde obec dostane menšie úroky. Robí
rôzné podobné nezákonnosti, ale prez
to sa Mareš drží, poneváč sa drží
celý režím.
S týmto menom Mareš spojená je celá
kalvária utlačovania a vykorisťovania, prenasledovania
a perzekvovania slovenského robotníctva a menovite
vo Slovinkách, tam kde vládne býv. maďarský
kráľovský radca Kraus. Tento je vo veľmi
úzkom priateľstve s pánom náčelníkom
Marešom, vyhadzuje robotníkov kedy sa mu zachce, vyhadzuje
ich z bytov atď., poneváč mu Mareš stojí
za chrbtom.
Uviedol som tu teraz zprávy a myslím, že sú
prípady, že tento Kraus tam rozhoduje na pošte
sám ako baša. Uviedol som to v interpelácii
a pán minister pôšt odpovedal, že sa nič
podobného nezistilo. Až teraz musel predsa uznať,
že tento človek tam otvára dopisy, robí
si čo chce. Ale Kraus nie je postihnutý, ani Mareš,
lež to ubohé dievča, ktoré bolo nútené
to vykonávať, k čomu ho donucovali. Že
takto bašujú tí úradníci., to
je možné len za tohoto režímu. Ale takto
to ide rad-radom po celom východe Slovenska. Notári
sú dnes neobmedzenými pánmi, vyháňajú
chudobný ľud z obce ako štvancov. Na pr. prečítam
tu jedon výnos obecného zastupiteľstva, ktoré
pod tlakom a donútením notára bolo nútené
vyniesť nasledujúci rozsudok proti dvom robotníkom.
Jeden vôbec nie je komunistom a jeden snáď je
iba organizovaný v medzinárodnom všeodborovom
sväze.
Výnos obecného zastupiteľstva znie (čte)
"Predmet: Vykázanie Buchla Ladislava a Ondreja Brezu,
v obci sa zdržujúcich, bez zamestnania sa nachádzajúcich,
verejnú bezpečnosť ohrožujúcich,
do tejto obce nepríslušných.
Usnesenie: Ladislav Buchla, do obce Veľká Ida príslušný,
20ročný, mládenec, bez práce v obci
sa potuľujúci, verejnú bezpečnosť
a majetok občanov ohrožujúci, nemravný
život vedúci, V Košickej Novej Vsi sa nachádzajúci.
Ďalej Ondrej Breza, asi 24 až 25 rokov majúci,
do obce Kavečany príslušný, v nezákonitom
pomere s Annou Kulíkovou žijúci, bez práce
a zamestnania sa nachádzajúci, tiež jednohlasne
z obce sa vykazujú a vyzývajú, aby od doručenia
tohoto usnesenia behom 14 dní z obce sa odstránili,
lebo v protivnom páde na to úradným postrkom
budú prinútení.
Obecné zastupiteľstvo nútené bolo ohľadom
vykázania menovaných z obce Košická
Nová Ves jednohlasne rozhodnúť, nakoľko
menovaní verejnú bezpečnosť stále
ohrožujú, z krádeže žijú a
sa chovajú, na ťarchu obce sú, z tejto príčiny
vykázanie menovaných je záujmom celého
občianstva, aby takýto nespoľahlivci a boľševíckymi
vedami presiaknutí tuláci na príslušné
svoje miesto odstranení z obce boli." (Posl. dr
Slávik: Majú dobrú mincu!) Áno,
čo slovo, to lož. Oba prácu majú a sú
dlholetými občanmi tejto obce. Jestliže niekto
v obci kradne, tedy sú to všetci občania, poneváč
sa jedná o takú krádež, že si idú
pre kúsok dreva do lesa, i sám pán starosta
obce. (Vcselost.) Tedy museli by tu všetci ako kradoši,
ktorí kradnú, byť vykázaní.
Zamestnanie má jeden i druhý a so žiadnou manželkou,
ako sa tu hovorí, Buchla nežije. Vedie usporiadaný
život. Ale poneváč sú nepohodlní
pánu notárovi, tak sa samozrejme vypovedajú
z obce. Hovorím, takých vecí by som tu mohol
uviesť celú kopu. Ale uvediem tu ešte prípad
četníctva. Četníctvo, ktoré
samozrejme zasa na pokyn svojích bašov vykonáva
mordársku prácu, preháňa ubohý
ľud, ubohých Galičanov natoľko, že
títo mnohokrát neznajú, čo vlastne
majú robiť. Tak nedávno chytili četníci
jednoho, menom Dvorec, ktorého udali pre nejakú
krádež, že ukradol nejakú sviňu.
Ačkoľvek zistilo sa, že s tým nič
spoločného nemá, vzali ho do Humenného
a zbili ho, že prišiel celý čierny s lekárskym
vysvedčením, že nemohli ho donútiť,
aby sa priznal ku krádeži, poneváč ju
neurobil.
Na pr. četníci vo Stakčíne chodia
od domu k domu a akonáhle dozvedia sa, že niekto je
organizovaný, nemusí to byť ani v komunistickej
strane, ale hoci len v M.V.S., tak ho prenasledujú a vykazujú
do Poľska. Podľa zákona majú právo
odborove sa organizovať, ale četníci ich šikanujú
a prenasledujú a nechajú celé dni chodiť,
tak že ztrácajú mzdu, len preto, aby týchto
ubožiakov zastrašili. Podotýkam, že v Stakčíne
vyhrožujú, že nesmie sa nikto s komunistami shovárať
a stýkať. Kto bude pristižený, dostane
300 Kč pokuty alebo bude zavretý.
Tedy to je úžasný teror, ktorý snáď
nikde inde nevidieť. Zatiaľ, samo sebou sa rozumie,
nezostávajú pozadu ani súdy, ani štátné
zastupiteľstvá, naopak predchádzajú
vždy v tomto alebo samy dávajú pokyny, ako
sa to má inde robiť, keď sa jedná o chudobného,
o chudobný národ; ale keď ide o boháča,
buržoázneho zamestnávateľa, celý
aparát je úplne k nenajdeniu. Na pr. na štátnom
zastupiteľstve v Prešove podaná bola žaloba
proti firme Wiesenberger, ktorá falšovala podpis,
aby sa dodrela obnosu 100.000 Kč. Trestné oznámenie
bolo podané ešte r. 1926 na štátnom zastupiteľstve
v Košiciach, niekoľkokrát urgované pravotárom
poškodeného, ale prez to podnes nebola podaná
žaloba na túto firmu. O tejto firme všeobecne
je známe, že je veľmi bohatá, všetky
píly na východnom Slovensku jej patria, a táto
firma svojím finančným vlivom tak ďaleko
to dotiahla, že štátné zastupiteľstvo
v Prešove nedovolí si podať žalobu.
Podobný prípad môžeme uviesť z Košíc.
V Košiciach je t. zv."Slovenské dobytkárske
družstvo" - so Slovákmi nemá nič
spoločného, len ten názov, inak je to úplne
agrárné družstvo. Udal sa prípad, že
družstvo prišlo do konfliktu so zamestnancami, vyhodilo
niektorých z práce, až to došlo k súdu.
Pred súdom zamestnanci dokázali, že družstvo
dáva zpracovávať i zdochliny, tedy naničhodné
mäso alebo z porazeného dobytka, ktorý je pred
zdochnutím. A to všetko je skonzumované. Stal
sa prípad, že ochorel vojak a umrel na otravu mäsom
a nikoho nebolo, kto by bol vyšetril tento prípad.
Veliteľstvo 11. pešej divízie v Košiciach
nariadilo, že všetko mäso pre vojsko musí
sa tam kupovať. Tedy odberateľom mäsa tohoto družstva
je i vojsko. Stal sa prípad, poneváč i policia
sama berie odtiaľ mäso pre svojích členov,
že kuchár, ktorý vidiel, že mäso
je naničhodné a mizerné a odoprel ho prijať,
bol prepustený a teprve na veľké zakročenie
prijatý zpät. Družstvo to má takú
silu na všetky strany, že prez to, že svedkovia
na policii vypočutí potvrdili, že všetko
zakladá sa na pravde, že mäso je tam zdochnuté,
shnilé, ba čo viac, že zabíja sa dobytok,
aby o tom úrady nevedely a nemusela sa platiť daň
- takým spôsobom štát sa okráda
o príslušné dane - policia proti tomuto družstvu
nezakročila a som presvedčený, že nezakročí,
poneváč ide o agrárné družstvo.
(Předsednictví převzal místopředseda
Zierhut.)
Samo sebou sa rozumie, že ako je to u policie, ako tam nenadobudne
si pravdy zamestnanec takého družstva, tak nenadobudne
si pravdy u súdu ani nikde inde. Naproti tomu však
policia je veľmi ochotná. menovite v Košiciach
a vôbec na celom východnom Slovensku. prenasledovať
ubohých robotníkov, ktorí sa stali obeťmi
práve tohoto zákona na ochranu práce. Na
východnom Slovensku je spústa robotníkov
a maloroľníkov, ktorí bývajú
tam 30 až 40 rokov, tam sa zrodili a žijú, ale
občianske právo tam nedostanú. Mnohí
z nich slúžili vo vojsku, vyslúžili republike
dva roky, ale právo občianske nedostanú -
a teraz následkom tohoto zákona sú vyhodení
z práce, sú predvolaní a šikanovaní
na policiu, aby dokazovali, že sú príslušníci,
a keď nie sú, aby sa sťahovali z republiky. Do
Poľska ich nepríjmu, poneváč sa v Poľsku
nezrodili a nemajú tam domovského práva,
do Maďarska tiež nie, poneváč tam nepatria.
A taký človek je odkázaný, aby sa
obesil, poneváč ani za hranice nemôže
ísť, ani doma nemôže dostať prácu,
poneváč je podľa zákona na ochranu práce
zbavený možnosti, aby si obstaral nejakú prácu.
Naproti tomu keď sa jedná o nejakých boháčov,
tam už je to ľahké, tí nepotrebujú
nijakých dôkazov o štátnej príslušnosti,
tam to ide veľmi rýchle. Máme tam spústu
rôznych wrangelovských kontrarevolucionárov
a banditov, ktorí neboli nikdy na Slovensku a v Podkarpatskej
Rusi, nezrodili sa tam, ale sú tam príslušní.
Úradníctvo z historických zemí tiež
sa na Slovensku a Podkarpatskej Rusi nenarodilo, dnes však
tam prijde a zajtra má príslušnosť, ale
ubohý ľud, ktorý sa tam narodil a plahočí
sa tam od svojho zrodenia, ten tam nie je doma, ten sa tam prenasleduje
a perzekvuje.
Robotníctvo na východnom Slovensku, menovite v poslednej
dobe, je natoľko prenasledované, že snáď
niet dňa, kedy by nebol niektorý vržený
do žalára. V žalári - menovite košický
je snáď najpovestnejší v celej republike
- zomrel súdr. Sobol, a tam snáď zomrú
za nedlho aj iní. Menovite máme tam. ťažko
chorého na tuberkulózu súdr. Dénesa.
Sám lekár tejto väznice zistil, že stav
jeho je taký, že potrebuje buďto ísť
do nemocnice alebo na svobodu. Prez to však štátné
zastupiteľstvo, ač i lekár to zistil a potvrdil,
pustiť ho nechce. Snáď ho tam dosiaľ drží
preto, aby tam pustil dušu, ako sa to stalo so súdr.
Sobolom.
Druhý taký prípad: súdr. Drotzárová,
ktorá je pred operáciou. Ačkoľvek bola
podaná žiadosť, aby ju na operáciu prepustili,
tejto žiadosti vyhovené nebolo a ako sme presvedčení,
vyhovené nebude. (Výkřiky posl. dr Slávika.)
Keď tam bol Windischgrätz. tomu sa tam viedlo báječne.
Ten mal vo väzení sedrie bundy, Palugyaja a šampanského
a mal sa výborne, a keby ste tam šiel náhodou
i vy, mal by ste sa tiež dobre. Každý defraudant,
každý galgan a lump sa tam má dobre. Čo
chcete, taký Michalko a Klepetář prečítali
tisíce kníh vo väzení, ale náš
väzeň nedostane ani ten "Slovenský záchod"
prečítať, z ktorého sa zaiste komunizmom
nenakazí. Tak to vypadá u nás na východnom
Slovensku.
Československá buržoázia, ktorá
sa honosí demokraciou, najlepšie je odhalená
práve na východnom Slovensku, kde naprosto niet
žiadnej demokracie. Nedávno som čítal
v "Prager Presse" - to je úradný časopis
československý - opísanie štátneho
väzenia v Athénach na Balkáne. Je tam krásne
opísané väzenie bývalého diktátora
Pangalosa, tedy buržoja, tam sú cely zdravé,
pekne vymaľované, postele, knihovne krásne
zariadené, poneváč i tam sa jedná
o buržoja. Ale tam, kde ide o chudobného ubohého
robotníka, tam sú títo týraní
a na zdraví ohrožovaní ako kdekoľvek inde.
Tedy keď sa jedná o buržoja, tak najde sa všade
docela slušné zaopatrenie v žalároch,
keď sa však jedná o robotníka, tak ten
tam môže docela zahynúť. (Posl. dr Labaj:
Niečo tiež o tých minciach!) I na tie prijdeme.
S tými mincami vám hneď uvediem nasledovný
prípad. Oni tie mince chcú raziť pre slovenský
národ, pre osvobodený slovenský národ.
Mám tu však len krátku štatistiku za marec,
ktorá štatistika ukazuje, že ten osvobodený
slovenský národ pomaly takmer na Slovensku nebude,
lebo len behom marca vysťahovalo sa zo Slovenska 1737 duší.
Naproti tomu z historických zemí, z Čiech
len 337, tedy asi 1/5. A teraz vezmite to, že Čechov
je 7 mil., Slovákov 2 mil. a uvidíte, aká
že je to rana do tela slovenského národa. Tedy
tie vaše mince nijako nezadržujú týchto
ubožiakov na Slovensku, poneváč vedia, že
z nich nič nedostanú, lebo musia utekať do
Ameriky za kusom chleba, aby ten holý život zachránili.
V tom je snáď najlepšia odpoveď na tie vaše
mince. (Hlasy: Agrárnické gazdovanie.) Áno,
u nich sa mince najdú.