Vyšla kniha v Jene: "Die Propaganda als politisches
Instrument", a v tejto knihe systematicky sú rozobrané
rôzne druhy politickej propagandy. Zvláštna
kapitola hovorí o propagande, ktorú vyvinuli Čechoslováci
pred vojnou, vo vojne a po vojne, zvlášte je v nej
kategorizované, akú propagačnú činnosť
vyvinuli Masaryk a Štefánik a zvlášte
propaganda, ktorú vyvinul Bohdan Pavlů a zvlášte
propaganda, ktorú vyvinul Beneš. Propaganda
pána ministra Beneša bola vždy tá,
že zdánlive skromne navliekol na seba rúško
objektivity, dovolávajúc sa právnych prameňov,
avšak úplným zanedbávaním pravých
dát predstavoval falošné teorie, avšak
z týchto falošných konštatácií
potom odvodil konzekvencie logicky nezdolateľné.
Je veľkou škodou, že pán minister Beneš
túto svoju nadanosť, čo sa fantázie
týče, neuplatňoval ako romanopisec, lebo
v dnešnom, svete, kde romanopiscov vydržuje už
len analýza a rutina, lebo ich fantázia je vyčerpaná,
bola by veľkou etapou takáto ohromná fantázia,
ktorou dovedie pán minister zahraničia začarovať
skutočnosť v ilúziu a ilúziu vo skutočnosť.
Ak prečítame expozé pána ministra
zahraničia, napadne nám najprv to, o čom
veľavážený pán minister nehovoril.
Nehovoril pán minister o konferencii v Jáchymove,
nehovoril o cieľoch Malej Dohody, nehovoril o ničom
inom len o tom, čoho by si on prial a čoho nie.
Nehovoril o tom, či sa zdaria a či nie pôžičky
štátu, nehovoril o tom, ako bola vybavená aféra
Gajdova, nehovoril o tom, že aké tóny otriasaly
srdcom spojencov, keď o Gajdovi, ktorý sa mohol stať
šéfom generálneho štábu iba podporou
vlády, konštatovala vláda, že je nehodný
tejto hodnosti a že neslušne zachádzal so svojím
spojencom.
Avšak to sú detaily, j a chcem však hovoriť
o tom, či pán dr Beneš vedie štát
na ceste konsolidácie s tou smluvnou politikou, ktorú
sleduje, s tou spojeneckou politikou a s tou propagandou, ktorú
sleduje.
Raison ď etre tejto republiky je - ako to napísal
jeden z najvýznamnejších politikov republiky
- aby vo strede Europy bola tá skala, na ktorej sa rozbijú
vlny ideí pápežstva a monarchizmu.
Do určitej doby táto skala i pôsobila proti
vlnám pápežstva. Teraz však už začína
skala táto mäknúť. Tlač bola prez
celé mesiace každého dňa plná
zprávami o úspechoch vyslanca Kroftu a ako ľadová
sprcha spustil sa na hlavy týchto prejav, ktorý
učinil pán minister zahraničia o pomere k
Vatikánu. Lebo k dobrým reláciám u
svätej stolice nestačí, že sa činia
ohľadom Husovho sviatku ústupky na úkor Husa,
voči Ríma je záväzná úprimnosť
a nedostatok jej sa vymstil. Ohľadom cirkevných statkov
však pracovať s podmienkami, ktoré zputnajú
voľnosť cirkvi, konfiškovať cirkevné
statky pri zdánlivej blahovoľnosti via facti, využiť
cirkvi k národnostnému útlaku - to nemožno
voči Rímu urobiť. Československá
diplomácia je k tomu naozaj mladá.
Avšak pod režímom pána ministra Beneša
začína byť táto "skala"
slabou nielen voči myšlienke pápežstva,
ale aj voči myšlienke monarchistickej.
Spojenecká politika pána ministra zahraničia
ukazuje tiež podivné výkyvy. Kým totiž
politika úradná so všetkým možným
zdaním chce ukazovať, že najintímnejším,
najdôvernejším priateľom Československa
je Francúzsko a že najintímnejším
dôverným priateľom Francúzska je len
Československo, dotiaľ jeden z najvýznačnejších
diplomatov štátu, Chvalkovský, vyslanec v Berlíne,
koná v Nemecku propagačné prednášky
o potrebnosti česko-nemeckého sblíženia.
V tej istej dobe nazýva pán ministerský predseda
Švehla Nemcov elitou bývalej monarchie a dnešného
Československa. A naozaj v kabinete sú Nemci najlepšími
chlapcami, avšak vo Francúzsku už sa ozývajú
citlivé hlasy, ktoré začínajú
postrehovať a zamýšľať sa a píšu
články o tom, či Československo, ktorého
susedia sú zo troch strán Nemci, ktorého
elitou sú Nemci, je dostatočnou etapou k tomu, čo
je raison ď etre Československa.
Čo sa týče spojenectva s Anglickom, ukazuje
diplomácia republiky tiež podivné príznaky.
Tendenciou celej anglickej verejnej mienky je, aby všetko
spojilo sa proti Sovietskému Rusku, lebo Anglia cíti,
že vo všetkých zmätkoch, ktoré v
diaľnom východe znekľudňujú možnosť
konsolidácie, prejavuje sa vôľa vedúcich
štátnikov Sovietského Ruska. A keď je
v Anglii snaha o to, aby v oči Rusku utvorila v Europe
každým spôsobom karanténu, vtedy jeden
člen tohoto parlamentu s vedomím vlády hľadá
tie relácie, ktoré sa naprosto protivia celému
záujmu Anglie. Nechcem sa teraz zabývať tým,
že ako je to možné, že jeden aktívny
minister, ako rival druhého aktívneho ministra hľadá
zvláštné konexie vo Francii a Anglii, akým
spôsobom upevňuje tento minister svoju auktoritu,
avšak je to zjav nový a v diplomácii dosiaľ
neobvyklý. Kým totiž pán minister Beneš
vedie veci zahraničné, dotiaľ so schválením
pána ministerského predsedu jeden jeho najintímnejší
priateľ a dôverník, minister Hodža,
koná návštevy, ktoré by patrily ministrovi
zahraničia. Inde by sa to stať nemohlo.
Rovnako tak podivný je pomer, ktorý naväzuje
pán minister zahraničia s Itáliou. Ak totiž
čítame orgány, ktoré sú dietkami
pána ministra zahraničia, vidíme, akým
nepriateľským citom píšu nielen o smere
fašizmu, ale tiež o politickom chovaní sa Itálie.
Jestliže štát takto riadi svoje veci v oči
Veľkej Dohode, musíme klásť otázku:
Quo vadis Čechoslovakia?
Po tomto musím poukázať ešte na to, akým
spôsobom chce pán minister zahraničia Beneš
konsolidovať a stabilizovať mier svojou propagandou.
Tu sine ira et studio kľudne poukázať chcem na
ten attitüd, ktorý sledovať v oči Maďarsku
uznáva pán minister za dobré. Ja som nemým
pozorovateľom udalostí, avšak mám dosť
praxe, lebo veď po dlhé desaťročia bol
som členom maďarského parlamentu a dlhšie
než desať rokov bol som jedným referentom delegácie
rak.-uh. monarchie. Viem, čo znamená prejav diplomatický,
viem, kde sú skryté tie body, v ktorých prejavuje
sa vôľa škodiť alebo vôľa úmyselne
uraziť niekoho, a práve to je to, pre čo sa
tu chcem verejne ozvať.
Pán minister Beneš zostal bezpodmienečne
verným ku starej propagačnej zásade: Neustále
niečo vynalezá a z tohoto falošného
vynálezu odvádza správne konzekvencie. Pán
minister Beneš predstavuje sa vždy tak, ako priateľ
mieru, ktorý chce konsolidáciu, ktorý podporuje
dorozumenie sa s Maďarskom a ktorý vyhlasuje, že
jedinou jeho snahou je, aby národnosti, dostavšie
tu slobody, boly v najlepšom pomere s rasou štátotvornou
a tým aby mohol udržovať v Československu
najintímnejší pomer ku štátom susedným.
Avšak jestli čítam len terajšie, tri dni
staré listy, vidím, že v "Prager Presse",
v úradnom to orgáne pána ministra zahraničia,
prejavuje sa v obrovských nadpisoch tendencia, že
Maďarsko chce predstavovať ako štát padelateľov,
ako keby v Maďarsku bolo bývalo spáchané
padelanie dlhopisov, ako keby v Maďarsku dialo sa prenasledovanie
židov. (Posl. dr Dérer [maďarsky]: A kde padelajú
franky? - Posl. dr Slávik [maďarsky]: Kde je
numerus clausus?) O padelaní frankov zmieňuje
sa ten, kto chce ukazovať svoje priateľstvo voči
Maďarsku.
Vždy a vo všetkom podporuje takéto lživé
chýry veľkými literami tento úradný
orgán za inšpirácie a preminutia ministra zahraničia,
aby tým vzbudil voči Maďarsku nepriateľskú
náladu v cudzine.
Pán minister zahraničia prízvukuje dobrý
pomer k menšinám, avšak čo vidíme
oproti tomu? Keď lord Rothermere bez otázania a vedomia
tunajších Maďarov zahájil svoju veľkú
akciu, čím svoje meno vryl do srdca každého
Maďara, hneď započal systém, ktorý
je príznačný a na ktorý chcem poukázať
tu pred parlamentom a verejnosťou. Vydali heslo, že
nemilosrdne treba previesť reformu lesov a že nemilosrdne
treba previesť pozemkovú reformu na Slovensku, a to
hneď a zároveň zahájili akciu proti
akcii Rothermereovej. Sbierali podpisy, aby každý
obyvateľ štátu protestoval proti tendencii, ktorou
je lord Rothermere vo svojej akcii vedený. Nuž, či
sa to srovnáva so slobodou svedomia a či sa to hodí
k tomu, aby to privodilo konsolidáciu medzi národnosťmi?
Je príznačný tiež prípad, ktorého
sme boli svedkami až teraz. V Mukačeve naraz, za pár
hodín vyhodia dekana, bydliaceho tam už od desaťročí,
aby mal spoločnosť s biskupom Pappom, Szinnyei-Merseom,
Viktorom Palkovichom, Körmendy-Ékesom
atď., ktorých všetkých týmto spôsobom
vyhostili za hranice, štátu, a to preto, lebo nedopustili
sa inej chyby, len tej, že verili, že zákon má
pre každého rovnakú záväznú
moc a že každého rovnako chráni a každému
poskytuje rovnaké právo, Výsledkom tohoto
systému je dopis, ktorý som obdržal z cudziny
a ktorý tu prečítam. Jeho pisateľa viaže
k pánu ministrovi priateľstvo dlhých rokov
(Čte):
"Vážený pane! S najväčšou
konšternáciou dozvedel som sa o tom jednaní,
ako bolo postupované v oči duchovnému Ludvikovi
Szabóvovi, ktorému medzi inými malichernými
obžalobami dávajú za vinu, že sa pripojil
k Siru Robertovi Donaldovi a ku mne, keď u príležitosti
našej cesty po Slovensku urobili sme návštevu
v Mukačeve. My videli sme toľko ľudí,
že je nemožnosťou pamätať si každého,
avšak predpokladajúc, že i keď tento gentlemen
s nami hovoril, docela iste sa, k nám nepripojil, nespáchal
žiadneho zločinu, a takáto forma msty, používaná
vládnym režimom je nielen porušením práv
individua, ale je mementom tiež k tomu, že tým
temným dňom autokracie, pod ktorou trpelo toľko
milionov ľudí - medzi inými i Češi
- ešte pred niekoľkými roky, treba urobiť
koniec. Takéto jednanie je nedôstojné národu,
ktorý si praje, aby bol počítaný v
rad veľkých národov sveta a obzvlášte
nedôstojný je tomu Československu, ktoré
sa ešte vždy snažilo dokazovať, že jeho
cieľom je predovšetkým to, aby smieril rôzne
národy, žijúce na jeho hraniciach tak, aby
splynuly v jeden harmonický celok, a nie to, aby sa stalo
zemou antagonizmu a nenávisti, čo je nezbytným
následkom vždy novších a novších
policajných atentátov, smerujúcich k útisku
rasy. Jestliže je faktickou snaha, aby všetci, čo
sa v dobe nášho pobytu po dobu 7 týždňov
v Československu stýkali alebo sa v našom sprievode
ukazovali, boli takto trestaní, vtedy v kruhu vysokých
a odpovedných faktorov republiky je vo vývoji obdobie
značných zmien, prirodzene, že nemôžeme
vylúčiť ani tých členov vlády,
s ktorými sme pojednávali v Prahe. Váš
ochotný priateľ: Mildred Canivet v. r."
Títo vyhostení verili v to, že táto
republika je štátom demokracie, že v tejto republike
je demokracia, a nevedeli, že v tej to republike nieto demokracie,
že v tejto republike nieto rovnosti, ale že v tejto
zemi panujú len jednotliví demokrati.
Toto je tá s popieraním skutočnosti predstavovaná
politika, ktorá znemožňuje dorozumenie medzi
národnosťmi, ktoré dorozumenie pán minister
Beneš a celá vláda vo školskej
otázke a v cudzozemskej propagande sleduje. Ak tunajšie
Maďarstvo vyloží, že mu vzali toľko
a toľko škôl, jediným gestom odpovie, že
je to lož, avšak nikdy nevyvracia. A vôbec celý
vládny režim nevyvracia nikdy žiadny objektívny
udaj, celý vládny režim ani voči sťažnostiam
jemu podaným, ani voči sťažnostiam predneseným
pred Společnosťou národov, ani v oči
iným veciam nečiní iné, než s
veľkým gestom a hlasom riekne: Nie je pravda, avšak
pred dokazovaním skutočnosti utečie. Nuž
bolo by požiadavkom demokracie, aby pred zásadou kontradiktorickou
neutiekol a neuderil trestajúcou rukou toho, kto vyhľadáva
pravdu pre svoj ľud a rasu. Pravá demokracia znamená
toľko, ako poctivosť, a alfou a omegou demokracie je
pravda.
Pre celé zahraničné ministerstvo a pre celý
výbor je príznačným, že neúspešnosť
zahraničného vedenia Československej republiky
odvodzujú z toho, že táto úbohá
a nevinná, na propagandu chudobná Československá
republika je obeťou šikovnej propagandy. Roztrpčujú
sa nad tým, že sú nesobeckí a hmotne
neodvislí Maďari, ktorí ujmúc sa cudzozemských
relácií, roztrušujú špatné
chýry o tejto zemi, ktorí svojou šikovnosťou
dali šikmé sklá na oči sveta. Tomu však
nie je tak.
Ráčte sa len podívať, akú veľkú
položku a aké propagačné prostriedky
zaradili do rozpočtu ministerstva zahraničia. Aká
veľká matéria pre propagačnú
činnosť je zaradená do rozpočtu správy
osvetovej, správy zemedelskej a iných vládnych
správ, mohol by som to dokázať tiež číslicami
- veď som bol referentom rozpočtovým - avšak
nechcem tu číslicami plénum unúvať.
Avšak jedno nemožno z týchto rozpočtových
milionov vytvoriť: Nemožno získať sympatie
pre tento smer, lebo z dnešného smeru chýba
jedno, čo požaduje Angličan: Fair play. Ráčte
uveriť, že nie maďarská propaganda je to,
ktorou bola verejná mienka sveta zmenená, ale je
to: "Pravda vítězí!". Keď
cudzozemci prichádzajú smerom od Balkánu
k Československu, pozoruj ú, že na hraniciach
odoberajú každú maďarskú knihu,
ba ešte i maďarskú bibliu, ak bola tlačená
po roku 1918, že do tejto zeme sa nedostane takmer ani jeden
maďarsky písaný denník z Maďarska,
ktorý má maďarskú tendenciu, že
nedostanú sa sem ani knihy vedecké, časopisy,
revue. Nuž veď toto je atentát proti slobode
svedomia a proti slobode kultúrnej, a to je to, čo
propaguje pravdu, že Maďarstvo je tu utlačené.
Propaganda a symptómy nespokojnosti sú symptómami,
ako horúčka pri zápale pľúc.
Darmo si sťažujú vedúci lekári
sanatoria: Neslýchané, už deväť rokov
liečime tohoto nemocného a predsa má ešte
horúčku. Nie nemocný môže za to,
že má horúčku, ale to, že lekári
nepotierajú pravé jadro, vírus nemoce. Neliečia,
ale kurfušujú a experimentujú bez toho, že
by urobili správnu diagnózu.
Tomu však neodpomôže ani to, že pán
minister zahraničia zasa bez akéhokoľvek objektívneho
podkladu prízvukuje v oči cudzine, že národnosti
sú tu spokojné, ba že pán minister Hodža
učinil prejav, že šesť maďarských
poslancov podporuje vládu. Pravdepodobne myslel pri tom
na Národnú stranu, ktorá iste sa proti tomu
ohradí, avšak nemôžem to nechať bezo
slova ani ja. Tu nieto maďarského poslanca, ktorý
by podporoval vládu.
Tvrdenie, že protestné hárky voči akcii
Rothermereovej podpisovali tiež Maďari, taktiež
nie je ničím iným, než falošnou
propagandou a propagandou zaslepujúco., Tu hneď dokážem,
čo bolo príčinou toho, že tieto protestné
hárky toľkí podpísali "Jedným
dôvodom bol teror, druhým však to, že my,
ktorí sa zaoberáme vecmi Maďarstva a odvekého
obyvateľstva, sdelili sme dôverne každému,
aby tieto hárky podpisovali, lebo nedostatok slobodnej
vôle nechceli sme dovršovať ešte tým,
aby sme vydali nebezpečenstvu a zlu tých, ktorí
si toho nezaslúžili.
Ctená snemovňa! To, čo som tu povedal, zasa
znova dokazuje, že hrám z otvorených karát.
Prichádzam ku koncu mojej reči a shrnujem zkrátka
to, že pokladám s hľadiska Československej
republiky, ako aj s hľadiska národností v nej
inkorporovaných za škodlivú a nebezpečnú
tú politiku, ktorú sleduje vláda a ktorej
verným zrkadlom je politika, ktorú sleduje pán
minister zahraničia Beneš voči cudzine.
Tá doba už zašla, keď cudzina bez kritiky
prijímala to, čo jej pán minister nastolil.
Prichádza mi na um charakteristická, anekdota, ktorú
nemôžem zamlčať a v ktorej je veľa
poučenia. V Anglii dostal sa raz náhodou do jedného
vznešeného anglického klubu istý haličský
obchodník. Posadili sa k bakarátu a po rozdelení
karát haličský obchodník ukazuje kartu
a povedá: Sedem. Gróf, ktorý dával
bank, odvetil: Deväť a zhrabal peniaze. Haličský
obchodník chcel vidieť kartu, na čo gróf
s hrdým sebavedomím odvetil: V našom kruhu
stačí slovo. Tak? - odpovedal haličský
obchodník - a do rána vyhral sto tisíc funtov.
Do určitej doby mohol pán zahraničný
minister hrať zástoj tohoto haličského
obchodníka, avšak dnes už sa každý
na kartu podíva a každý ju ukáže,
a je koniec tej dobe, kedy ešte bez kritiky bolo vzaté
za podklad to, čo niekto povedal, a to preto, lebo to povedal
on. Pravý opak prvej vety katechizmu ukazuje sa voči
politike pána ministra Beneša. Prvá
veta katechizmu na otázku, čo je veriť, odpovedá,
že veriť je toľko, ako za pravdu mať to, čo
iný povie, a to preto, lebo to povedá on. V štátoprávnom
katechizme Československa sa táto veta obrátila
a dnes veriť znamená toľko, ako za pravdu pokladať
to, čo iný povedá, a to preto, lebo to nepovedá
pán minister Beneš. Ráčte uveriť,
že v mojej reči nie som vedený ničím
iným, len tým, aby som poslúžil vysvetlením
tunajším kruhom o tom, v akej ideovej sfére
žijeme my a v akej ideovej sfére žijú
oni. Nás nevedie iredentizmus, veď to môžte
vidieť z toho, že nieto nikde prejavu, z ktorého
by sa mohlo na to dovodzovať. My nechceme nič iného,
len sotrvať v našom úplnom národnom povedomí,
zachovať naše staré tradície a zostať
vernými syny nasej rasy, ktorí sa ani neponižujú,
ani svoje národné sebavedomie nepodkopávajú,
ani svoju rasu nezradzujú. My nežiadame si nič
iného, len pravdu a poctivosť a nechceme to, aby v
tejto zemi takáto výchova a takáto mentalita
sa chcela uplatňovať voči Maďarom a Slovákom,
ktorá zničiac minulosť a tradície minulosti,
chce nás preformovať v nejakú novú etnickú
jednotku. My nechceme, aby sme boli amalgamizovaní, avšak
nechceme ani to, aby prízvukovaním pseudopacifizmu
bolo naše národné sebavedomie vykántrené
a nechceme, aby zneužitím hesla demokracie ste chceli,
aby demokracia bola dobrá len k tomu, aby z nás
vyhubený bol šľachetný cit, ba najšľachetnejší
cit: oddanosť k našej rase
My protestujeme tu proti tomu, ako keby sme my negovali štátnu
ideu, protestujeme proti tomu, ako keby sme my niečo iné
chceli, než byť poctivými a plnoprávnymi
občany tejto republiky. My chceme a snažíme
sa o to, aby republika tiež voči nám vyslovila,
že "svoj k svojmu", to je každému dať
čo mu patrí. Ráčte uveriť, že
som všetko to povedal vážnym uvažovaním,
vážnym uvažovaním preto, lebo som prívržencom
toho, aby sme tu pokojným, spravodlivým a múdrym
riešením riešili kríze, kríze,
v akých sa ocitáme i dnes.
Svoju reč mienim zakončiť a učiním
tak citátom. Citátom, ktorý povedal jeden
z najväčších štátnikov prítomnosti,
bývalý a snáď i budúci ministerský
predseda Anglie, Lloyd George. Sú to zlaté slová,
ktorým ani čas neubral na cene. Keď mali byť
uzavreté mierové smluvy v Paríži, vtedy
Lloyd George voči Wilsonovi, ktorý bol vtedy na
vrchole svojej moci, a v oči Clemenceauovi, ktorý
propagoval ponižujúci mier jusqu'au bout, podal dňa
25. marca 1919 mierovej rade memorandum. V ňom riekol Lloyd
George doslovne toto:
"Dejiny ukazujú, že každý taký
mier, v ktorom zvíťazivší národ
slávil víťazstvo svojich štátnikov
a diplomatov, i keby bol ducha miernejšieho, časom
dokáže, že takýto mier nebol prozreteľný,
a môže víťaza uvrhnúť len v
nebezpečie.
Naše podmienky môžu byť prísne, môžu
byť bezohľadné a môžu byť neoblomné,
avšak rovnako môžu byť tiež spravodlivé
tým spôsobom, že ľud, ktorému podmienky
tie vymeriame, bude nútený uznať ich spravodlivosť.
Avšak nespravodlivosti a pohŕdanie, spáchané
v hodine víťazstva, nikdy nezabudnú a nikdy
neodpustia.
Návrh poľskej komisie, aby dva a pol miliona Nemcov
podrobili vláde národa, ktorý je iného
náboženstva a, ktorý v celých svojich
dejinách nikdy nemohol dokázať svoju zdatnosť
k pevnej autonomii, vyvolá podľa môjho názoru
prv alebo pozdejšie vojnu novú vo východnej
Europe. Čo som povedal o Nemcoch, to platí aj o
Maďaroch. V juhovýchodnej časti Europy nebude
nikdy mieru, jestliže v každom malom štáte,
ktoré sa teraz tvoria, vyvinie sa iredentizmus. Vedúcou
zásadou by som vytýčil, aby pokiaľ ľudsky
je len možné, vyhýbalo sa odlučovaniu
rôznych rás od materskej zeme a mienim, že toto
kryterium musí predchádzať strategickým,
hospodárskym a dopravným hľadiskám,
ktoré možno vyrovnať aj iným spôsobom.
Mne sa zdá, že je zbytočné zaväzovať
Nemecko, aby svoju brannú moc stále zmenšovalo,
jestliže nebudeme ochotní podrobiť sa samy tomuto
zmenšovaniu. Jestliže sa menším národom
dovolí, aby svoju brannú moc organizovali a vydržovali
na základe povinnej vojenskej služby, nebude možno
vyhnúť sa pohraničným roztržkám,
ktoré môžu so sebou ztrhnúť celú
Europu."
Veta táto platí ešte i dnes. Netreba nám
nespravodlivosti. Netreba nám lživej propagandy, netreba
nám zakrývania, ale treba nám pravdy, pravdy
prenikajúcej až do špiku, aby pravda tá
sanovala tunajšie pomery, aby sanovala situáciu Československa,
a ráčte uveriť, že my, tunajší
odvekí obyvatelia, ak pocítime, že štátna
moc nechce proti nám pracovať zbraňou msty,
zakríknutia, ale zbraňou spravodlivosti, vtedy i
my chceme vykonávať prácu porozumenia. Rozpočet
neprijímam. (Potlesk maďarských poslanců.)
Místopředseda Stivín (zvoní):
Dalším řečníkem je pan posl.
dr Patejdl. Uděluji mu slovo.
Posl. dr Patejdl: Vážená sněmovno!
Rozpočtová debata v plenu sněmovny dává
příležitost k debatě více politické
než odborné. Odborná debata, jak známo,
koná se spíše v rozpočtovém výboru.
Rozpočtová debata v plenu je příležitostí
k vyjádření stanoviska k vládě
a vládní většině, která
rozpočet předkládá, hájí
a která rozpočet provádí. Hájíc
rozpočet, hájí vláda i svou politiku
minulou a hájí zároveň program své
politiky pro nejbližší rok, který obyčejně,
a i v tomto případě, ohlašuje v celé
řadě vládních osnov. Nemám
úmyslu vybočiti z rámce této tradice,
nicméně obsáhlá výborová
zpráva z rozpočtového výboru svádí
mne v úvodu k několika poznámkám.
Díky laskavosti pana generálního zpravodaje
a ochotě ministerstva zahraničí obdrželi
jsme přehled rozpočtů cizích států,
nejen středoevropských, nýbrž i evropských,
ba i amerických. Tyto rozpočty, jak sám pan
zpravodaj doznává, mohou míti pro nás
jen význam informativní. O nějakém
srovnání, o nějakých dedukcích
pro naše finanční hospodářství
sotva lze s úspěchem mluviti. Jiná nová
tvářnost důvodové zprávy rozpočtového
výboru záleží v tom, že podává,
podle úvodního slova pana zpravodaje, zároveň
přehledný obraz o věcném projednávání
rozpočtu ve výboru. To třeba vítati,
ale je zde nedostatek, který záleží
v tom, že není řečeno, od kterého
člena výboru ten nebo onen věcný podnět
byl vznesen. Chceme-li, aby naše veřejnost byla informována
podrobně a úplně o projednávání
rozpočtového výboru, je třeba pro
příště jmenovati také iniciátory
jednotlivých podnětů, které v rozpočtovém
výboru byly předneseny a na které důvodová
zpráva rozpočtová reaguje. (Předsednictví
převzal místopředseda Horák.)
Mohu klidně konstatovati, že většina podnětů
byla učiněna ze řad oposičních.
Při této příležitosti nemohu
přejíti vysvětlivky pana zpravodaje ke čl.
XXI finančního zákona, a to k t. zv. účelovým
dávkám. Jsem nucen to učiniti tím
spíše, poněvadž jsme podali návrh
na škrtnutí tohoto článku. Pozastavený
námi článek finančního zákona
zní: "Účelové dávky jsou
vázány pro účel v příslušném
zákoně vyjádřený jen tehdy,
je-li mezi dávkou a účelem přímý
právní vztah a je-li účel ten i
ve státním rozpočtu od všeobecných
úkolů státních oddělen a osamostatněn."
Pan zpravodaj nám vysvětluje, že toto ustanovení
má učiniti pořádek a říci
jasně, že účelovou je dávka jen
tenkráte, je-li celý výnos dávky věnován
svému účelu. Takovou je podle názoru
pana zpravodaje pouze jediná dávka, a to dávka
pro silniční fond. Naproti tomu vyskytly se prý
případy - podle slov pana zpravodaje - že v
zákoně je řečeno, že za účelem
té a té věci se ustanovuje dávka,
a tu prý je klamný dohad, že dávka taková
má býti věnována svému účelu.
Tvrdím, že tento výklad p. zpravodaje je mylný.
Jestliže platné zákony zavádějí
tu nebo jinou dávku pro určitý účel
- máme takové zákony, zejména pro
úpravu platů státních zaměstnanců
- pak ovšem, vážená sněmovno, nemůže
a nemá finanční zákon, platný
pouze pro jeden rok, měniti platné zákony.
Naopak, účelem rozpočtu jest, aby platné
zákony rozpočtové prováděl,
nikoli aby platné zákony měnil. Horlivost,
se kterou tu p. zpravodaj hájí čl. XXI -
hájil ho ve výboru a hájí ho v rozpočtové
zprávě -, a výpočet nákladů
na úhradu platových zákonů státních
zaměstnanců musejí nezbytně vzbuditi
obavy, že čl. XXI má přispěti
k obhájení správnosti výpočtů
ministerstva financí a že má dokázati,
že se státním zaměstnancům dostalo
všeho, čeho se jim dostati mělo. Ale tím
se, vážená sněmovno, nedůvěra
státních zaměstnanců k výpočtům
těm nezmenší, spíše naopak.
Náš návrh na škrtnutí čl.
XXI je tedy legislativně a také z důvodů
účelnosti plně odůvodněn.
Nyní několik slov k reformě státní
správy. Obhajoba p. zpravodaje proti výtkám,
proč nebyla zřízena komise pro reformu státní
správy, komise složená ve smyslu zákona
ze znalců, a to ze znalců úředních
a mimoúředních, neobstojí. Zákon
č. 286 z r. 1924 uložil v §u 3 vládě
za povinnost, aby předložila do konce r. 1925 návrh
zákona o jednotné úpravě správního
řízení a návrh zákona o vymezení
příslušnosti jednotlivých ministerstev.
V souvislosti s provedením těchto úkolů
pak měl býti předložen návrh
zákona platového o požitcích státních
zaměstnanců.
Vážená sněmovno! Máme platový
zákon, ale nemáme návrh zákona na
úpravu jednotného správního řízení.
My máme pouze slib vlády, že se toto správní
řízení upraví nikoli zákonem,
nýbrž vládním nařízením.
My máme dále slib vlády a slib p. generálního
zpravodaje v rozpočtové zprávě, že
se nyní prý přikročí ke zřízení
komise pro reformu správy.
To jsou sliby, z nichž mnohé odporují zákonu,
pokud zejména správní řízení
má býti vydáno nikoli zákonem, nýbrž
vládním nařízením.
Jestliže p. zpravodaj zdůraznil, že veliké
reformy, totiž reforma daňová a reforma politické
správy, byly již uskutečněny, pak mu
prostě odpovídám: Ano, ale stalo se to porušením
zákona č. 286 z r. 1924. A odpovídám
mu dále, že vládní nařízení
o správním řízení bude odporovati
zákonu č. 286 z r. 1924.