Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1925 – 1929

Ani predloha dlhšie slúžiacich poddôstojníkov nie je ničím iným, ako lákadlo mladíkov, z ktorých chcú vychovať poslušníkov dnešného režímu, ktorý režím sa o nič iné nestará, ako o výzbroj armády, teda o zmilitarizovanie všetkého obyvateľstva demokratickej republiky.

Vo vládnom návrhu tisk 849, v dôvodovej zpráve sa hovorí: "Príčinu malého počtu prihlášok nutno hlavne hľadať v tom, že výhody, ktoré sa dosiaľ podľa platných ustanovení poskytujú dlhšie slúžiacim poddôstojníkom, sú nedostatočné. Finančná odmena, ktorá je poskytovaná dlhšie slúžiacim a ktorá im bude ďalej vyplácaná pri odchode do civilného života, nedáva slúžiacim záruku, že najdú zamestnanie, ktoré im bude v stave zabezpečiť ďalšiu existenciu. Keď opustí totiž dlhšie slúžiaci po prevzatom záväzku niekoľkoročnú vojenskú službu, je už 28- až 29ročný a ak bol pred nastúpením vojenskej služby remeselníkom len pomerne krátku dobu po vyučení, zabudne po niekoľkoročnej vojenskej službe značne svoju prácu a vo veku práve označenom stojí pred otázkou: "Čo robiť?"

Toto odôvodňovanie by sa lepšie hodilo k odôvodneniu požiadavkov invalidov. Na príklad vo svetovej vojne museli sa zúčastniť mladíci 17- až 18roční, ktorí boli ešte učňami, keď museli narukovať, vo vojne ostali mrzákmi, tak že nie sú v stave ťažkú prácu konať. Prečo sa o týchto tak štát nepostará, prečo sa nepredloží parlamentu zákon o povinnom zamestnaní válečných poškodencov, ako je to v každom inom štáte?

Veď i váleční poškodenci majú účasť na budovaní tohoto štátu. Keďby nebolo válečných poškodencov, nebola by bývala republika. Nože vzpomeňte si trochu na dobu prevratovú, keď sa ustavovaly národné rady, ale väčšina úradníctva nerešpektovala tieto a sabotovala všetky rozkazy. Boli to váleční poškodenci, ktorí na výzvu chopili sa práce a pracovali či v úradoch alebo u vojska, zakiaľ starí úradníci nechceli ani sľub složiť republike, lebo neverili v jej uskutočnenie a nechceli si to pokaziť vo Viedni alebo v Budapešti. Dnes v deviatom roku republiky válečných invalidov vyhadzujú zo služieb ako nekvalifikovaných, ale za 7 až 8 rokov boli dobrí túto službu konať.

Pán minister nár. obrany v soc.-politickom výbore prehlásil, že v republike Československej je najlepšie postarané o válečných poškodencov. Že ako je vo skutočnosti o ne postarané, o tom som už viackrát hovoril s tohoto miesta, ale poukážem zase na jednotlivé prípady, ktorých je ale na stá a stá.

Jozef Král bol zamestnaný od 1. decembra 1920 do 30. júna 1925 ako smluvný zamestnanec v službách štátu, od 17. júla 1922 v službe ministerstva soc. pečlivosti. Cez celú služobnú dobu bol jeden z najlepších úradníkov. Roku 1924 ťažko ochorel následkom invalidity, lebo musel pracovať prez čas i s ostatnými úradníkmi, ktorým bolo pohrozené, že keď nebudú pracovať prez čas, budú propustení zo služieb štátnych. Dňom onemocnenia bolo menovanému služné zastavené s odôvodnením, že nie je štátnym zamestnancom. Práce neschopným bol od 10. septembra do 31. decembra 1924 a znova od 10. marca do 8. júna 1925. Dňom 30. júna 1925 dostal výpoveď zo služby ministerstva soc. pečlivosti, zo Zemskej úradovne o váleč. poškodencov v Brně, bez udania dôvodov, že prečo. Na sťažnosť ministerstvo soc. pečlivosti odpovedalo, že nemôže invalidov v službe potrebovať. Podotýkam, že keď menovaný vstúpil do štátnej služby r. 1920, bol 33% invalidom, r. 1925, keď bol vypovedaný, bol uznaný 60% invalidom. Teda s dobrou kvalifikáciou ho vyhodil štát na dlažbu, počas jeho nemoce nechal ho bez existencie a bez finančných prostriedkov. Keď sa ale dožadoval invalidnej renty, tak mu ministerstvom soc. pečlivosti bolo sdelené, že ako štátnemu úradníkovi mu podpora neprináleží. Myslím, že k tomuto nie je potrebné dodať nejaký komentár.

Matej Fehér, 50% válečný invalida z Bratislavy, má malú živnosť, a to takú, že predáva cukríky v búdke na ulici. Jeho príjem činil za celý r. 1926 4900 Kč, ale finančné riaditeľstvo predpísalo mu daní v obnose 10.000 Kč. Keď menovaný invalida sa odvolal, predvolali ho na finančné riaditeľstvo a jeden mladý úradníčok mu prehlásil, že by odvolanie zpät stiahol, lebo že to nemôže byť, aby mal len tak malý príjem, keďže vypadá dobre, že je dosť tučný, to je vraj znak toho, že sa má dobre, a kto sa má dobre, je vraj povinný daň platiť. Teda najnovšie sa budú dane vyrubovať podľa toho, kto ako vypadá, či je chudý alebo tučný.

Ondrej Marušiak, 75 % invalida z Hýb uchádzal sa o uprázdnené miesto, ktoré bolo vypísané na vozenie pošty z Hýb do Kráľovej Lehoty. Chcel si takto zabezpečiť ľahšie zamestnanie, aby nebol odkázaný na podporu. Od riaditeľstva pôšt v Bratislave dostal krátku odpoveď, že sa miesto zaplnilo iným, a to ako som sa presvedčil, dostalo ho protekčné dieťa p. notára.

Ján Ivaška z Mošoviec nebol za to uznaný válečným poškodencom, lebo pri popise nevedel dokázať dokumentami, že je skutočne invalidom. Menovaný bol r. 1917 vymenený z ruského zajatia ako invalida, takto sa dostal do Ružomberka do nemocnice, pred prevratom dostal 3mesačnú dovolenú, medzitým prišiel prevrat a dokumenty jeho boly ztratené. R. 1919 prišla mobilizácia a následkom toho. že nemal doklady ako invalida, musel narukovať 19. apríla 1919. Ale následkom toho, že nemohol službu konať, ho znova prepustili ako neschopného 30. septembra 1920, ale zasa bezo všetkého. R. 1923 bol tak zle, že sa znova žiadal na prehliadku. Tam ho už uznali za invalidu, ale následkom toho, že sa pozde hlásil, mu ministerstvo soc. pečlivosti podporu už nepriznalo. Konečne teraz sám si to zaopatril, že mu jedna budapešťská nemocnica poslala dôkaz toho, že bol invalidom a že sa dostal domov ako válečný invalida z ruského zajatia už r. 1917. Som zvedavý, že akú príčinu najde ministerstvo soc. pečlivosti teraz, keď sa bude hlásiť znova o podporu.

Že je treba zákon o predĺžení prihlašovacej lehoty válečných poškodencov, o tom svedčí i nasledovný prípad: Ministerstvo soc. pečlivosti predložilo parlamentu už r. 1922 návrh zákona o predĺžení prihlašovacej lehoty, čo bolo schválené; lehota bola predĺžená do konca r. 1923. Páni notári a starostovia v mnohých prípadoch nechali vyhlášku vyhláškou a nechali ju v šuplíku zavretú. Mošovský notár dal túto vyhlášku na verejnosť bubnom len 27. decembra 1923, tedy štyri dni pred skončením lehoty, čo dokazuje táto zápisnica (ukazuje zápis).

Zákon o zavedení "Prügelpatentu" ešte nie je ani odhlasovaný, ale páni notári sa už podľa neho zariaďujú. Dňa 25. februára 1927 stal sa nasledovný prípad v Dolnej Marikovej: Matúš Mančík, predseda dolno-marikovskej skupiny Družiny válečných poškodencov, šiel do úradu okolného notára, kde je vedúcim notárom Mikuláš Tomka, aby vyzdvihol dva smrtné listy po nebohej vdove Prcúkovej, ktoré boly potrebné pre udelenie podpory a vyzdvihnutie poistného pre pozostalú sirotu Agnežku Prcúkovú. Menovaný predseda ešte ani dvera za sebou nezavrel a už sa naňho osopil notár, nadával mu, že prečo organizuje tie válečné vdovy, že tým len posiľuje stranu komunistickú, na čo sa predseda ohradzoval proti takýmto nadávkam a prehlásil, že organizácia invalidov má svoje stanovy úradne povolené a on len podľa stanov organizuje a popieral. že by peniaze pre organizáciu invalidov oddával strane komunistickej. To by vraj musel notár dokázať. Na to menovaný notár Mikuláš Tomka chytil menovaného válečného invalidu, i tak slabého, za kožuch, na ktorom mu i gombíky poobtŕhal a vyhodil ho von z kancelárie do bočnej izby, kde ho vyzauškoval, na zem povalil a kopal, takže sa menovaný invalida sotva posbieral a šiel domov, kde padol do mdlôb. Ale na úsvite prišli pre menovaného invalidu četníci a vytiahli ho z postele chorého a odviedli do Považskej Bystrice, asi 4 hodiny pešo, kde bol vypočutý a prepustený. Notárovi sa dodnes nič nestalo a vesele ďalej úraduje, možná že ho za ten čin ešte i povýšia.

V Karlíne je vojenská invalidovňa, ktorá bola invalidovňou už i za starého Rakúska. V tejto invalidovne nachádza sa i ústredný sekretariát Družiny válečných poškodencov; následkom sriadenia akéhosi vojenského muzea v tejto invalidovni, ministerstvo nár. obrany jednoducho dalo výpoveď sekretariátu invalidov. Teda nie je na tom dosť, že dnešná vláda uznáva válečných poškodencov za vyžieračov republiky, ako to už veľaráz dala na javo, ale posmešne prednosť robí starým haraburdám vojenským pred žijúcimi invalidmi.

Vojenská správa ruší kantiny v kasárňach a zariaďuje t. zv. zátišia. V týchto mala mienku predávať len limonádu a pivo. Dosť málo obsiahli týchto kantín invalidi a legionári, ale i z týchto ich teraz vyhadzujú a prideľujú tieto protekčným deťom. Takto pripravila vojenská správa o existenciu už moc invalidov a vdov, ako M. Dvořákovú z Benešova, Martina Špelinu z Č. Budějovíc, Jozefa Hrdličku z Jindřichova Hradce, ktorý je 90% invalida. V poslednej dobe bol vypovedaný istý Jozef Hrazdiva v Olomouci, Žižkove kasárne. Dostal 14dennú výpoveď a kantina bola pridelená istému obchodnému cestujúcemu z Mor. Ostravy. Tiež mu bola pridelená i trafika. Podotýkam, že menovaný nie je invalidom ani legionárom. Tieto zátišia majú stáť podľa výpočtu asi 80.000 Kč, ktoré musí platiť vojenská správa, kdežto keď tieto mali váleční invalidi a legionári, týmto sa okamžite podpora stiahla a platili tam nájomné a tiež i dane.

Vojenská správa uchádza sa tiež o to, aby jej boly prideľované trafiky, a už i v niektorých miestach dosiahla týchto, ako v Kostelci n. Orl. Žiada tiež pre Prostejov a pre Brno.

Invalidi sa o tomto nesmú dozvedieť, lebo je to vraj poburujúce. Posledné číslo "Nového Života" prepadlo konfiškácii, keď napísalo nasledovné: "Smie na príklad vyhádzať invalidov z kantinov, pripraviť ich o existenciu ťažko získanú, smie tam miesto invalidov usadiť hoci i obchodných cestujúcich, ako to urobila v Olomouci, vojenská správa môže tiež vyrvať invalidom to posledné čo majú, trafiky, dnes trafiky žiadajú takmer všetci páni velitelia z kasárieň, invalidi môžu zomrieť hladom, vojenská správa, hoci i predošlá, invalidov narobila, ale starať sa o nich nemieni a nebude, ba naopak, vojenská správa všade tam, kde má možnosť, ako to urobila s kantinami, zničí ťažko získané existence invalidov. Vojenská správa môže vypovedať hoci i všetkých invalidov z invalidovne, nasadí tam staré c. k. rakúske kvery a kanóny, a to je predsa dôležitejšie, invalidovňa predsa nie je pre invalidov, ale pre c. k. rakúske kvery a kanóny, ktoré mimo niekoľko vojakov opatruje tiež jeden pán doktor, ovšem nie medecíny, ale práv. Ten to robí asi preto, že z toho kynie pekné miestečko riaditeľa muzea. Tak sme sa teda odrakúštili! Dobre to u nás klape, chytro a veľmi chytro prídu doby predošlé a budeme sa veľmi pekne riadiť tým, čo nás za Rakúska toľko učili - hubu držať a slúžiť. Ďaleko už od toho nemáme."

Vo skutočnosti teda takto vypadá tá sociálna pečlivosť o válečných poškodencov v Československej demokratickej republike, ktorú pečlivosť prehlašuje pán minister nár. obrany za najlepšiu.

Žiadame, aby vláda v prvom rade predložila osnovu zákona o zabezpečení válečných poškodencov, predĺženie prihlašovacej lehoty válečných poškodencov o 12 mesiacov a zákon o nútenom zamestnaní válečných poškodencov. Som presvedčený o tom, že ťažko pôjde lákanie mladíkov k dlhšej vojenskej službe. Predsa tí slúžiaci vojaci vidia tú krivdu, ktorá sa pácha na válečných obetiach, veď toto sú všetko ich príslušníci. Nezabudli ešte na tú ukrutnosť svetovej vojny, čo museli oni doma pretrpieť s ich matkami, dokiaľ ich otcovia na ďalekých frontách krvácali za záujmy dnešných kapitalistických vydriduchov. Tiež i to vidia, že dnešná panujúca trieda chce z nich urobiť otrokov militarizmu, berie im volebné právo, žold im snižuje, kázenský poriadok zavádza, ktorý už i bez toho je ostrejší ako bol za starej monarchie. Veď neminie takmer ani jedného dňa, že by sa nestala sebevražda vojaka pre šikanovanie predstavených.

Dnešná kapitalistická panujúca trieda to dobre vie, že tento stav je neudržiteľný a preto zavádza tie naj reakčnejšie opatrenia, len aby sa tak mohla udržať u vesla, ako to dokazujú i predlohy, o ktorých sa teraz jedná; teda chce násilím vládnuť, keď inak nie, tak pomocou "Prügelpatentu" a bodákov. Že dokedy jej potrvá to turíčné vládnutie, dokáže nám krátka budúcnosť.

Ku koncu svojej reči nemôžem ostať dlžen odpoveď pánu posl. dr Dérerovi, ktorý tu napadol komunistickú stranu, že táto prehlásila sa v Leviciach za sebaurčovacie právo až do odtrhnutia. Tu musím poznamenať, že pán posl. dr Dérer zaspal celé roky, lebo komunistická strana má to v programe od svoj ho vzniku a hlása to všade a verejne. Ale je naozaj príznačné pre úpadok soc.-demokratickej strany, že ona sa stavia proti rovnoprávnosti národov. Táto strana má patent demokracie. Ale my sa nazdáme, že elementárnym prvkom demokracie musí byť rovnoprávnosť. Zo slov pána posl. dr Dérera to však nevidíme, naopak v nich je pravá protiva. Okrem toho, prečo také strachy z rovnoprávnosti Slovákov až do odtrhnutia? Vieme zo slov pána posl. dr Dérera, že je u nás demokracia, akej v Maďarsku niet. Čože tá vaša demokracia je tak zlá, že by sa ľud rozhodol skorej pre vládu Horthyho ako pre československú demokraciu? Ovšem tu je háčok. Na Slovensku nijakej demokracie niet, tam je diktatúra buržoázie, a preto sa pán posl. dr Dérer bojí, že v prípade sebaurčovacieho práva by sa ľud nerozhodol pre dnešnú demokraciu, ktorá snáď vyhovuje vodcom soc.-demokratickým, ľudákom a agrárnikom, ale nie robotnému ľudu na Slovensku. Keďby tak hovoril dr Ivanka, zúrivý fašista-národný demokrat, tak by sme sa tomu nedivili. Musíme sa však čudovať tomu, že to hovorí človek, ktorý sa vydáva za zástupcu robotného ľudu na Slovensku. Keby pán poslanec dr Dérer cítil to, čo robotníci, v ktorých mene opovažuje sa takto hovoriť, musel by schváliť stanovisko komunistickej strany v národnostnej otázke, a to tým viac, že i jeho prívrženci toto stanovisko v Leviciach na konferencii schválili. (Potlesk komunistických poslanců.)

Předseda (zvoní): Přerušuji projednávání těchto odstavců pořadu.

Nebude-li námitek, projednali bychom ještě imunitní záležitosti. (Námitky nebyly.)

Námitek není. Přistoupíme tedy k projednávání odstavce 7 dnešního pořadu, jímž jest:

7. Zpráva výboru imunitního o žádosti hlav. stát. zastupitelství v Košicích za souhlas s trest. stíháním posl. Hlinky pro přečin pomluvy podle §u 1 zák. čl. XLI z r. 1914 (tisk 342).

Zpravodajem je pan posl. Tůma. Uděluji mu slovo.

Zpravodaj posl. Tůma: Slavná sněmovno! Andrej Slančo, rolník v Kobyle, zastoupen dr Michalem Slávikem, pravotárem v Michalovcích, podal u okresního soudu v Bardiově obžalobu na posl. Andreje Hlinku pro přečin pomluvy dle § 1 zák. článku XLI z roku 1914 spáchaný tím, že dne 26. října 1925 na veřejném shromáždění v Bardiově o něm tvrdil, že byl žalovaný pro paličství a falšování směnek.

Jde o přečin pomluvy spáchané na veřejném shromáždění, jímž žalobce cítí se dotčen na své cti, který tím, že dotčený jest poslancem, nemůže býti imunisován, a navrhuje tudíž výbor imunitní, aby posl. Andrej Hlinka k trestnímu stíhání pro přečin pomluvy vydán byl.

Předseda (zvoní): Ke slovu není nikdo přihlášen, rozprava odpadá, přistoupíme proto k hlasování.

Pan zpravodaj jménem výboru imunitního navrhuje, aby poslanecká sněmovna svolila k trestnímu stíhání posl. Hlinky.

Kdo souhlasí s návrhem pana zpravodaje, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Tím poslanecká sněmovna usnesla se svoliti k trestnímu stíhání posl. Hlinky.

Tím vyřízen je 7. odstavec denního pořadu.

Přistoupíme k projednávání dalšího odstavce, jímž jest:

8. Zpráva výboru imunitního o žádosti hlav. stát. zastupitelství v Košicích za souhlas s trestním stíháním posl. Šafranko pro zločin podle § 15, čís. 3 zákona na ochranu republiky (tisk 406).

Zpravodajem je pan posl. Votruba. Uděluji mu slovo.

Zpravodaj posl. Votruba: Slavná sněmovno! Dne 3. srpna 1924 při veřejné schůzi komunistické strany v Užhorodě na Korjatovičově náměstí v přítomnosti asi 1000 osob řečnil posl. Emanuel Šafranko a mluvil o světové válce, při čemž mezi jiným užil pobuřujících výroků. Byl za to vládním komisařem napomenut, což vyvolalo nevoli v posluchačstvu, které volalo: "Pryč, dolů s policajtem!" Účinek jeho řeči byl tedy patrný a úmysl celé schůze charakterisován byl tím, že po skončení jejím provolávána byla sláva sovětské vládě a shromáždění za zpěvu hymny třetí internacionály se rozešli.

Imunitní výbor jest toho názoru, že poslanec nemá vyvolávati válku občanskou a pro ni dokonce agitovati a mluviti, a proto navrhuje poslanecké sněmovně, aby posl. Emanuel Šafranko k trestnímu stíhání pro zločin podle § 15, čís. 3 zákona na ochranu republiky byl vydán.

Předseda (zvoní): K této věci byla podána řečnická přihláška. Zahájím proto rozpravu.

Dříve však navrhuji podle usnesení předsednictva, aby lhůta řečnická stanovena byla 15 minutami. (Námitky nebyly.)

Námitek není. Navržená lhůta je přijata.

Přihlášen je pan posl. Šafranko. Dávám mu slovo.

Posl. Šafranko: Pánovia a panie! Pri tejto príležitosti chcem niekoľko slov prehovoriť a dať odpoveď na reč pána posl. dr Dérera, ktorý priamo denuncoval komunistickú stranu, a jeho spôsob rečnenia znamená toľko, že vláda má všetky možné prostriedky, ktoré má pri rukách, použiť proti proletariátu, proti pracujúcemu ľudu Slovenska, ktorý sa bráni proti kolonizačnej politike, prevádzanej československými kapitalisty. (Tak jest! Potlesk komunistických poslanců.)

Předseda (zvoní): Prosím pana řečníka, aby se držel věci.

Posl. Šafranko (pokračuje): Musím poznamenať, že pracujúci ľud Slovenska bez rozdielu politickej príslušnosti v poslednej dobe pracuje na sjednotení všetkých síl, aby tejto politike urobil koniec, aby pracujúcemu ľudu Slovenska zabezpečil právo na život. (Souhlas komunistických poslanců.) A keďže v Leviciach na konferencii bolo rozhodnuté a rezolúcia bola prijatá, že žiadame, aby slovenský ľud mal právo rozhodovať o svojom osude, tak za tú rezolúciu hlasovali tiež robotníci, príslušníci sociálne-demokratickej strany. A keď pán posl. dr Dérer aj "Právo Lidu" falošným spôsobom povedá, že tam nebrali účasť, že sociálni demokrati odišli z tejto konferencie, písali nepravdu a chcú práve týmto spôsobom oslabiť význam tejto konferencie v tom smysle, že pracujúci ľud bez rozdielu politickej príslušnosti ztotožňuje sa s názory komunistickej strany.

A preto keďže pán posl. dr Dérer tuná týmto spôsobom hovoril, že pracujeme pre Horthyho, tak to znamená, že denuncuje práve týchto robotníkov a roľníkov v tom smysle, že oni nepracujú za právo, aby sa mohli chrániť proti tejto zločineckej politike, ale že pracujú pre Horthyho a je tu oprávnené každého prostriedku použiť proti tomuto hnutiu. Mimo toho samozrejme, poneváč nie sú v stave zamedziť tomu, aby pracujúci ľud, robotníctvo, roľníctvo, príslušníci soc.-demokratickej strany nebrali účasť v tomto hnutí, tak chcú to znemožniť práve tým spôsobom, že vyzývajú úrady, aby násilným spôsobem toto hnutie potlačily. Musím to pribiť tu na pranier a rozhodne odmietnuť denunciantský spôsob posl. dr Dérera proti oprávnenému boju slovenského pracujúceho ľudu. (Výkřiky posl. Srby.)

Předseda (zvoní): Žádám vás, pane poslanče, znovu, abyste se držel věci. (Výkřiky mezi čsl. poslanci soc. demokratickými a poslanci komunistickými.)

Posl. Šafranko (pokračuje): My vieme, že vás to bolí, a vieme, že sa vám za vašu politiku ľud slovenský nepoďakuje. (Výkřiky čsl. poslanců soc.-demokratických a poslanců komunistických.)

Imunitný výbor navrhuje, aby som bol vydaný, že 3. augusta 1924 na verejnom shromaždení, vydržiavanom v Užhorode proti vojne, použil som poburujúcich slov a výrokov. Neviem síce - poneváč tu v zpráve nie je nič uvedené - aké to boly výroky, lebo sa to stalo skoro pred 2 rokmi, takže nemôžem si to zapamätať - ale musím tu zdôrazniť, že keď som použil poburujúcich výrokov na tomto shromaždení, tak tie poburujúce výroky patrily vojne, proti ktorej sa stavíme. A ja tu prehlasujem, že proti každej imperialistickej vojne budeme poburovať pracujúci ľud. Nechcem vôbec mierniť obžalobu. Ale práve pri tejto príležitosti, keď pojednávame vojenské predlohy, pri ktorých na pr. i zpravodajovia použili slov, že chcú prevádzať politiku mieru, že nechcú vojnu, že český národ má tradíciu mieru, že nechce český národ za žiadnych okolností vyvolať vojnu, že český národ bude rozhodne prevádzať mierovú politiku, musím poukázať na to, keď som na verejnom shromaždení v Užhorode skutočne postavil sa proti vojne, že som teraz navrhnutý imunitným výborom, aby som za ten zločin bol odsúdený. A práve preto, keď je tomu tak, my sa vôbec nevzdáme zásadného stanoviska komunistickej strany v tom smysle, že vedieme boj proti každej imperialistickej vojne, a pre nás platí úplne to heslo, premeniť každú imperialistickú vojnu vo vojnu občiansku. (Potlesk komunistických poslanců.)

Předseda (zvoní): Ke slovu není již nikdo přihlášen, rozprava je skončena.

Dávám slovo zpravodaji p. posl. Votrubovi k doslovu.

Zpravodaj posl. Votruba: Slavná sněmovno! Kol. Šafranko hájil se poukazem na to, že mu není známo, z čeho je obviněn. Věc stala se 3. srpna 1924. Není to tak nevinné, jak kol. Šafranko nám tu chce namluvit. Nevidí ve své řeči žádného deliktu, ale přece jen na konec se prozradil, že se pamatuje, jak tehdy mluvil. Patrně mluvil i na jiných schůzích týmž způsobem. Jeho řeč nesla se tím tónem, že napřed útočil na státní správu, pak na soc. demokraty a nakonec útočil nejenom proti válce států, ale hlásal přímo válku občanskou. A z jeho doslovu jste poznali, že se upamatoval na tehdejší svůj výrok: "Válku států přeměníme na válku občanskou".

Účinek jeho řeči byl patrný, když se volalo na intervenujícího komisaře "Pryč s policajtem" a když shromáždění bylo vzrušeno.

Kol. Šafranko se hrdě hlásí k tomu, že dále bude hlásati tytéž výroky. Patrně je si vědom také toho, že má nésti za ně odpovědnost. Proto trvám na návrhu imunitního výboru, aby se slavná sněmovna usnesla, aby posl. Šafranko k trestnímu stíhání pro zločin podle §u 15, č. 3 zákona na ochranu republiky byl vydán.