Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1925 – 1929

Dovolte mi, abych ještě pronesla několik slov ke kulturní, školské autonomii a abych proti řeči pana min. Hodži uvedla výnos, který v tomto měsíci ve "Věstníku" byl uveřejněn a to řeč pronesenou dne 9. listopadu a poukaz ve "Věstníku" ze dne 5. listopadu. Pan ministr, opakuji zcela krátce, slíbil v rozpočtovém výboru, že přijde školská autonomie, a několik dní na to vydává následující výnos: "Dnem 1. listopadu 1926 bylo zřízeno při zemské školní radě v Praze nové oddělení, jehož přednostou jest zemský školní inspektor Bohumil Pluha. Toto oddělení má označení P a do jeho agendy spadají řádné platové záležitosti aktivních literních učitelů na všeobecných obecných a občanských školách s českou vyučovací řečí v Čechách, kteréžto záležitosti vylučují se z dosavadní agendy administračního oddělení II A B." Tudíž: Dosud rozdělené platové referáty zemských školních rad byly zrušeny a podřízeny zprávě české zemské školní rady. Tak vypadá národní autonomie p. ministra školství Hodži, jak on si ji ve své mysli představuje. Jest tudíž samozřejmo, že slovům p. ministra Hodži vůbec nevěříme, že nemůžeme jim věřiti zvláště, poněvadž jednak žádný z jeho slibu nebyl až dosud splněn a jednak poněvadž také víme, že ministr Hodža ani není s to a ani nemůže tento slib splniti. Mohli jsme v poslední době po řeči p. ministra Hodži sledovati různé časopisy a uvědomili jsme si arciť výkřik české národnosti v "Nár. Politice", "Českém Slově" a j. časopisech. Řeč p. kol. Hajna a řeč kol. Lukavského ukazují zřejmě a jasně, že pan ministr Hodža má ruce svázány, že se nesmí ani odvážiti - dokonce i kdyby chtěl (Výkřiky na levici) slib svůj splniti. Ba ani, i kdybychom mu přiznávali vůli k tomu, nemůže a nesmí tak učiniti, poněvadž by již český národ našel prostředky, aby nedopustil splnění těchto slibů. Chci však též na něco zcela charakteristického poukázati. Po řeči p. ministra Hodži střetly se zde i tam protivy většinových stran, zde u Čechů a tam u Němců. Čeští nacionálové vzkřikli, vzepřeli se proti této osobitosti páně Hodžově, na druhé straně, tedy u německých stran většinových, sklidil p. Hodža velkou pochvalu. Dva malé výtahy osvětlují a charakterisují zřejmě tyto rozpory. "Národní Politika" píše: "Není vyloučeno, že Hodžovo ohlášení autonomie ve školství povede k nedorozuměním a jest otázkou, bude-li lze vše uskutečniti, co Hodža jako svůj program ohlásil." Jeho program, na to bych kladla důraz, nikoli program většiny, ohlašuje řečený list, jenž dále píše: "Což jestliže Němci vznesou na základě autonomistické řeči Hodžovy nesplnitelné požadavky?" Myslím, že k tomu vůbec ani dojíti nemůže, vždyť přece prohlásil s tohoto místa posl. Myslivec, že Němci do vlády vstoupili zcela bezvýhradně, musejí býti rádi, že nebyly jim při vstupu do vlády uloženy žádné podmínky. Padá tudíž naprosto tato obava "Národní Politiky". "Opatrnost jest matkou moudrosti", píše "Národní Politika" dále, "také v politice. Doufáme tudíž, že Hodža najde příležitost, kdy bude moci své příliš daleko jdoucí plány uvésti na pravou i míru, aby byla rozptýlena obava, že by se zamýšlená školská reforma octla v rozporu se stěžejními zásadami ústavy."

Tolik nacionální část českého národa, a nyní všimněme si pak jednoho z řečníků německého národa. Křesťansko-sociální kol. Luschka prohlásil za generální debaty o rozpočtu toto: "V oboru školství slíbil pan ministr školství s uznání hodnou odvahou zlepšení oprávněných nároků na samosprávu. Německému dítěti německou školu a školní úřad, to jest volání, které nikdy nebude provokací, nýbrž jenom voláním po spravedlnosti. Souhlasíme úplně s ministrem školství, že každý odnárodňovací pokus prostřednictvím školy jest trestný a mravně zavržitelný. A my ho budeme na této cestě podporovati tím více, že jest to jediná cesta, aby škola byla zbavena politiky a učiněna opět svobodným kulturním statkem národa."

Zbývá ještě připojiti výklad k těmto dvěma protichůdným názorům, výkřik českého a pochvala se strany německého národa, většinové části německého národa charakterisují zcela jasně tento obraz. Svoje stanovisko ke školské autonomii vytýčili jsme programově v návrhu zde podaném, myslím, že nemusím se již jednotlivostmi obírati. Budeme vždy pro tyto požadavky bojovati, nikdy nepřestaneme je uplatňovati, dokud nebudou splněny.

Dovolte mi, abych jen letmo poukázala ještě k našim požadavkům, které by mohly býti v nejbližší době uskutečněny při trochu dobré vůli a porozumění příslušných pánů. Nemohu než s tohoto místa požádati ministerstvo a strany většinové, aby se konečně již jednou vážně zabývaly úpravou právních poměrů pěstounek. Důvodová zpráva slibuje to přece, pravíc, že příslušná jednání jsou již zahájena, avšak myslím, že tyto sliby již několikráte jsme slyšeli. Tyto právní poměry nemohou býti bohužel zcela bezvýhradně vyřešeny, poněvadž úsporná opatření vládní i sem opět zasahují. Potřebí jest 40 milionů podle výroku p. ministra Hodži, aby tato otázka mohla dojíti konečného vyřízení. V této souvislosti opakuji několik našich požadavků. Chceme, aby vybudováno bylo naše školství, aby vybudovány a zřízeny byly školy pro pomocníky, vybudovány ženské povinné pokračovací školy, zřízeny školní kuchyně a živnostenské pokračovací školy, upraveny poměry mezi státem, církví a školou. Ukažte přece jednou, milí pánové české národnosti, že jste hodni jména Husova! Dále žádáme samozřejmě, aby učební pomůcky byly poskytovány zdarma, aby vybudovány byly školy pro děti duševně méněcenné a vznášíme všecky ony programové požadavky, které jsme již v rozpočtovém výboru uvedli a vytýčili.

Spěji již ke konci a pronáším k p. ministrovi několik slov na uváženou. Slibovati smí se jen to, o čem kdo ví, že to bude moci dodržeti. (Posl. Leibl [německy]. To neplatí pro československého ministra!) Mohli jsme se již příliš často přesvědčiti, že českoslovenští ministři nedodržují slova, tak že bohužel i tentokráte můžeme počítati, že ministerské slovo dodrženo nebude. Nechceme slyšeti jen smířlivé řeči, chceme také viděti činy. K tomu jest však potřebí jistého velkého předpokladu. Kromě p. ministra Hodži musejí i všichni - a zejména vás, pánové z českých většinových stran, týkají se tato slova - obrátiti. Musíte míti plné porozumění pro kulturní život a lásku k dítěti - také jeden z předpokladů pro rozvoj celkového školství - musíte míti porozumění pro kulturní vybudování státu, jehož se vám bohužel naprosto nedostává a nikoliv na posledním místě, vědomí odpovědnosti k celému státu a veškerému obyvatelstvu. Dnes však bohužel musím prohlásiti, že se v vám nedostává těchto předpokladů a proto prohlašuji jménem svého klubu a svých straníků, že na znamení protestu proti vašim falešným úsporným opatřením a vašemu kulturnímu nepřátelství a na důkaz toho, že vám vyslovujeme nedůvěru, budeme hlasovati proti rozpočtu. Boj povedeme dále, neboť odhlasováním není přirozeně boj skončen, až veškeré naše požadavky, které jsme programově uvedli a vám rok co rok opakujeme, budou provedeny a uskutečněny. (Potlesk něm. soc. demokratických poslanců.)

Předseda (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je p. posl. dr Rehák. Dávám v mu slovo.

Posl. dr Rehák: Slávna snemovňa! Štátny rozpočet je plným právom všeobecne považovaný za ukazovateľa hospodárskej zdatnosti štátu, účelným a reelným kalkulovaním docielená rovnováha v rozpočte ukazuje neklamne na sporiadanosť hospodárenia so štátnym majetkom a na správné vedenie finančnej správy. Rovnovážnym rozpočtom budí sa v tuzemsku a podobne i v zahraničí dôvera ku správe štátu, usnadňujú sa medzinárodné styky a hospodárskej zdatnosti štátu primerané poskytovanie úveru. V tomto ohľade rozpočet, predložený slávnej snemovni ku prejednaniu, vyhovuje úplne a je potešiteľným faktom, že minulého roku po prvý raz docielená aktivita rozpočtu Československej republiky vyjadruje sa v tomto rozpočte ešte markantnejšie a je tiež oprávnenou nádej, že teraz už prevedeným prekonštruovaním rozpočtu a projektovanou vhodnou reformou hlavného zdroja štátnych príjmov bude rovnováha štátneho rozpočtu, odhliadnúc od nepredvídaných okolností, i pre budúcnosť dosažiteľná. V tomto spočíva veľký konsolidačný význam po stránke hospodárskej a finančnej. Je avšak žiaducné, aby rozpočet štátu vykazoval aj iné kvality, a tu vynoruje sa medzi inými hneď otázka jeho vnútornej hodnoty s ohľadom na vyhovenie moderným úkolom štátu v obore kultúrnom, sociálnom a zdravotníckom. Nech mi je dovolené prehovoriť v debate o kultúrno-sociálnej skupine rozpočtu s tohoto hľadiska. Jestliže mojimi vývodami nepretržite vinúť sa bude zvláštné zdôrazňovanie hľadísk a potrieb slovenských, chcem tým úmyselne pripomenúť, že vzhľadom na zaostalé pomery vo spomenutých oboroch na Slovensku má štát týmto v jeho rozpočte zvýšenú pozornosť venovať.

Celá agenda kultúrno-sociálnej skupiny vyžaduje na r. 1927 nákladu 2.380,000.000 Kč, z čoho odpočítajúc 148 mil. Kč rezortných príjmov, zbýva čistý obnos 2.232,000.000 Kč, ktorú čiastku náš štát z iných príjmových položiek dopláca. Je to bezmála štvrtina celého štátneho rozpočítaného príjmu, iste že úctyhodná cifra, a primeraná ku dobrej povesti nášho štátu ako kultúrne vyspelého a k sociálnej spravedlivosti usilujúceho štátneho organizmu.

Pri kap. 10. a 10 A. nakladá štát vyše ³/₄ miliardy na školstvo a nár. osvetu, a tu nutno konštatovať, že šľachetnému úkolu vzdelávaciemu slúži takto hmotne zabezpečený školský aparát na výške svojho povolania a menovite dotyčne Slovenska, treba s uspokojením konštatovať v tak krátkej dobe docielených značných výsledkov na poli organizácie ľudového školstva. Nakoľko pri ohromnosti a zvláštnej chúlostivosti školskej agendy vyskytujú sa predsa niektoré neprístojnosti, poťažne javia sa nové potreby, prehovoril o tom jeden z najpovolanejších v tomto obore, dr Lukavský, s prenikavou presvedčivosťou. Dodatkom k tomu pripomínam len niektoré neprístojnosti zo Slovenska. Najpálčivejšou otázkou tohoto rezortu je usporiadanie služobných a pôžitkových pomerov neštátného učiteľstva. Je to otázka, ktorá týka sa prevažne učiteľstva na Slovensku, a jej riešenie je tým pálčivejšie, že uvedením v život nového pôžitkového zákona nastala v hmotných pomeroch štátneho a neštátneho učiteľstva krikľavá disparita pri rovnakých povinnostiach a rovnakých výkonoch. Odstránenie tejto krikľavosti je morálnou povinnosťou vlády, a rozpočtová reč pána min. Hodžu, ako aj jeho osobné ubezpečenie v posúdení riešenia tejto otázky intervenujúcim členom nášho klubu dávajú nám nádej, že sa v blízkej dobe tak stane.

Na jazykových hraniciach a v menšinových krajoch, počnúc od Devína až po Michalovce, javí sa čím ďalej tým väčšia potreba budovania nových ľudových škôl. Sú ešte v čerstvej pamäti scény, ktoré odohrávaly sa pri zápisoch žiactva do ľudových škôl štátnych v Bratislave, kde úrady len najprimitívnejšími opatreniami mohly provizórne odpomôcť. Potreba táto však s roka na rok vzrastá a je potrebné definitívne riešenie. Mestá a obce nestačia tak rapídne vzrastajúcej potrebe podľa zákonných predpisov vyhovieť, a tu je povinnosťou štátu všemožne zasiahnuť tak, aby vzrastajúcim v kultúrnym potrebám ľudu slovenského vyhovené bolo.

Proporcionelne vzrastal počet žiactva ľudových škôl, vzrastal i počet žiactva stredoškolského v menšinových krajoch a prejavuje sa žiadosť rodičov o sriaďovanie slovenských pobočiek na inojazyčných stredoškolských ústavoch. Poukazujem tu na aktuelný prípad už v Šahách a súrim jeho čím skoršie priaznivé vybavenie.

Taktiež dobudovanie univerzity Komenského v Bratislave nedeje sa tým tempom, ako by to potreba vzhľadom na vzrast poslucháčstva vyžadovala. Menovite pálčivá je otázka výstavby II. teoretického ústavu lekárskej fakulty pre doteraz nevyhovujúce umiestenie niektorých teoretických ústavov vedeckých v štátnej nemocnici, jednak preto, že je nimi zabraných miestností veľmi treba pre nemocničné oddelenie susediacich kliník. V takýchto prípadoch je na mieste urýchlené jednanie a na túto okolnosť vyzývam pozornosť p. ministra školstva a nár. osvety.

Dávnou túžbou slovenskej verejnosti je poštátnenie alebo aspoň udelenie práva verejnosti pre hudobnú a dramatickú školu slovenskú v Bratislave. Vzmáhajúcemu sa umeleckému životu je prepotrebná škola, vybavená náležitou auktoritou a výkonnosťou, aby svojím pôsobením určovala zdravý smer umeleckého vývinu slovenského dorastu. Štátna správa doteraz poväčšine len z formálnych a snáď často úzkostlive posudzovaných dôvodov odmietala špecielne v tomto smere podané žiadosti kuratória menovaného ústavu. Naliehame dôrazne na ministerstvo školstva a nár. osvety, aby nielen nerobilo ťažkosti, ale blahovoľne podchytilo túto snahu, a i hmotne napomohlo vybudovaniu tohoto žiaducného ústavu v prospech slovenskej kultúry.

Kap. 19. a 19 A. vzťahuje sa na agendu ministerstva zdravotníctva a telesnej výchovy, a určuje sa jeho potreba v budúcom roku čiastkou 126 milionov proti príjmom v obnose 25.5, takže čistý doplatok javí sa vo výške 100.5 milionov Kč. Ministerstvo toto, ktorého agenda vyžaduje nákladov vo výške tohoto slušného obnosu a ktorého agenda sa všestranne vzmáha, spomínané bolo v poslednej dobe medzi tými menej významnými alebo z provizórnej nutnosti povstalými ministerstvy, ktoré majú byť v blízkej dobe z úsporných dôvodov odbúrané. Poukazuje sa na to, že sme štátom zchudobnelým, väčšie a bohatejšie štáty západné že tiež nemajú samostatného ministerstva zdravotníctva.

Ako jeden z malého bohužiaľ počtu lekárov poslancov tejto posl. snemovne považujem si za povinnosť v tejto otázke zaujať stanovisko. Je možno nazerať na ministerstvo zdravotníctva ako na takú inštitúciu, ktorá vznikla v dobe revolučnej a porevolučnej k riešeniu mimoriadnych úkolov zavinených válkou a prevratom a ktorá po zdolaní svojích dočasných úloh stáva sa zbytočnou? Odpoveď je snadná. Každý vie, že úkoly tie sotrvávajú i naďalej, ba vzostupom kultúry rozširujú sa mocne a zasahujú do všetkých odvetví občianskeho a štátneho života.

Ustanovizeň ministerstva zdravotníctva musíme považovať u nás tiež za revolučnú vymoženosť, ktorou sme sa postavili do služby sociálnej rovnosti tým, že sme odlišne od starých názorov hodnotili rovnoprávne duševnú, mravnú a hospodársku cenu každého ľudského života, vyslovili povinnosť štátu a spoločnosti pečovať o každého jednotlivca v duchu nového zdravotného nazerania, a to ešte pred jeho vznikom, pri jeho príchode na svet a cez dobu jeho vývoja až po zralý vek. Každému jedincovi priznali sme právo, aby sa mohol zdravo vyvíjať, mal dostatočnej zdravej stravy, mal hygienicky bezvadný byt, mohol pracovať za podmienok a v prostredí zdravotne vyhovojúcom a aby v prípade ochorenia mal potrebne liečenie a ošetrenie a zabezpečené životné minimum, pre prípad trvalej práce neschopnosti. Všetko toto organizovať v mladom našom štáte bolo len počiatočným úkolom, ďalším úkolom je viesť a doplňovať všetky oné inštitúcie a ústavy slúžiace výšvytknutým úkolom, dávať impuls k novým humanitným podnikaniam, ku profylaktickým a preventívnym opatreniam v prospech ochrany štátneho občianstva.

Občianstvu vnucuje sa vhodnými metodami porozumenie pre význam hygieny, sterility, preventívnych a profylakčných prostriedkov, riadnej životosprávy a telesnej výchovy. Rapídnym vývojom v posledných desaťročiach vynútilo si zdravotníctvo hodnotenie celého kultúrneho sveta a je len prirodzené, že vynútilo si na základe toho i vo štáte svoju samostatnú reprezentáciu. Je to nesporným pokrokom proti drievejšiemu stavu, jeho zrušenie znamenalo by krok zpäť. V dôsledku toho v javí sa ako jedine správny názor, aby ministerstvo zdravotníctva a telesnej výchovy bolo v celku a na svojom terajšom stupni vybudovania zachované svojím humanitným a štátne-hygienickým úkolom. Ohľady úspornosti môžu byť vzaté len potiaľ v úvahu, pokiaľ sa môže jednať len o zjednodušenie administratívy, nikdy však nie tak ďaleko, aby i bola ohrožovaná jednotnosť výkonu celého organizmu. Jestli by však vzdor všetkému malo predsa len prijsť ku zrušeniu samostatnosti tohoto ministerstva, je to v záujme štátu len tak dobre mysliteľné, aby bolo koordinované pod jedným vedením s ministerstvom sociálnej pečlivosti, ktorého agenda je s jeho agendou tesne hraničiaca a časovým postupom v niektorých oboroch bude sa zmenšovať.

Je ovšem málo potešiteľné, že širšia verejnosť nemá pravého pochopenia pre význam tohoto rezortu, vzdor tomu, že sa často nechá uchvátiť módnymi heslami: zpät ku prírode, ku telocviku, ku zdravému životu atď.

Význam tohoto rezortu zračí sa už tou osvetovosťou, ktorou zasahuje do všetkých fáz denného života a ako opatrovateľ toho najdrahšieho materiálu štátu, ľudského zdravia, dokumentuje svoju dôležitosť.

Vykonávanie verejne zdravotnej služby je nateraz už v celej republike na rovnakom stupni a vyhovuje svojou výkonnosťou moderným požiadavkom. Taktiež s uznaním prichodí mi konštatovať snahu štátnej zdravotnej správy postaviť úroveň verejných nemocníc Slovenska čo do počtu a kvality na úroveň podobných ústavov v historických zemiach a zaznamenávam tu v prvom rade vzorný ústav košický, v ďalšom ale rozširovanie a modernizovanie ostatných štátnych a župných nemocníc. Žiaducné by bolo, aby menovite pri položke "mimoriadné výdaje nemocníc", ktorá slúži k lepšiemu vyzbrojeniu a vybaveniu vnútorného zariadenia, nebolo snižované len z ohľadov úsporných, lebo treba mať na zreteli, že tieto ústavy neustále sa ešte vnútorne musia zdokonaľovať. Dnes disponuje Slovensko takým počtom verejných nemocníc, že nie je, čo sa obložiteľnosti týka, primeraný ku počtu obyvateľstva a je ďaleko za historickými zemiami. Značná disparita javí sa však v nedostatočnosti špecielných liečebných ústavov. Tu v prvom rade bije do očí nedostatok špecielných ústavov pre umiestenie choromyseľných. Musíme si s pocitom studu doznať, že v tomto obore nebudovali sme od prevratu tak, ako to pomery súrily. Na Slovensku nemáme jedného špecielného ústavu pre choromyseľných, umiesťovanie a opatrovanie choromyseľných deje sa v nevyhovujúcej miere na nemocničných a pozorovacích oddeleniach jednotlivých verejných nemocníc. Počet takýchto k dišpozícii stojacích lôžkov je sotva 800, kdežto podľa Kraepelina nutno odhadovať počet duševne chorých na Slovensku aspoň trojnásobne vyššie. Jestli len polovica týchto chorých je ústavného liečenia potrebná, je zjavné, s akými nesnádzami potkáva sa umiesťovanie i nebezpečných a zúrivých chorých a že s druhej strany povážlivým následkem je neprimerané a trvalé nadobloženie dotyčných pozorovacích oddelení. Považujeme si za povinnosť s tohoto miesta upozorniť na všetky možné neblahé následky toho stavu a žiadať o definitívnu nápravu čím rýchlejším vybudovaním zemského liečebného ústavu pre choromyseľných aspoň o 800 posteliach.

Je zaiste na omluvu štátnej zdravotnej správe, že sa príslušná inštancia nestará o to, aby bol župný sväz, a tomuto je zase na omluvu, že neexistuje. Župy samé však sú na prevedenie takéhoto úkolu finančne prislabé. Avšak verejné záujmy, bezpečnosť ľudského života a majetku nesnesú tu odkladu a keďže fungovanie sväzu žúp alebo dajakej inej tomuto rovnej zemskej inštancie nemožno v dohľadnej dobe očakávať, je nutné, aby štát prevzal aspoň dočasne úlohu týchto a postaral sa o odpomoc. S touto povinnosťou štátu v nesúlade stojí sníženie položky na podporu výstavby nemocníc z 2,500.000 na 2 miliony pre celú republiku. Som presvedčený, že ešte ďaleko nenadišiel čas, aby sa v takýchto položkách začalo šetriť.

Nie je zaistené v tomto rozpočte vybudovanie už toľkokrát a celou slovenskou verejnosťou žiadaného Pasteurovho ústavu pre Slovensko. Celou vrelosťou pripojujem sa preto ku zneniu rezolučného návrhu č. 25, prijatého pri prejednávaní rozpočtu v rozpočtovom výbore, aby vláda postarala sa o čím skoršie sriadenie Pasteurovho ústavu pre Slovensko ako odbočky štátneho zdravotného ústavu v mieste k tomu komunikačne najvýhodnejšom v rámcoch kap. 19, tit. 1, § 2 štátneho rozpočtu už na r. 1927.

V boji proti infekčným nemociam s veľkým úspechom pokračujú menovite na východe zdravotné autokolony ministerstva zdravotníctva, ktorých zásluhou je zdolanie vehementných epidemií, skvrnitého týfusu a neštovíc v minulých rokoch. Ich pohotovosti a ďalšieho budovania je i naďalej potreba, lebo Slovensko je odo dávna nárazišťom všetkých nemocí a pliag orientu. Je známe, že ešte v rokoch sedemdesiatych ohrožená bola Bratislava morovou ranou, ktorá epidemia podľa hodnoverných štatistík v posledných dvoch storočiach, tedy v novom veku, tridsaťtrikrát zahniezdila sa na južnom a juhovýchodnom Slovensku. Ešte r. 1885 a 1891 hrozila nám až na Pomoravie cholera a prípady dunajským loďstvom dovlečeného týfusu sú každoročné.

Je tedy záujmom štátnej zdravotnej bezpečnosti byť tuná na stráži a prikročiť bez meškania ku sriadeniu zdravotnej stanice v blízkosti dunajského prístavu. Vec táto stáva sa tým aktuelnejšou, že istá časť mestských infekčných barákov v Bratislave použitá bola z núdze ku trvalému umiesteniu vleklými infekčnými prípady, takže pre prípad vzplanutia epidemie prišly by zdravotné úrady do veľkých a snáď nezdolateľných nesnádzí.

Taktiež nevyhovuje intenzita boja proti trachomu, starej pliage ľudu slovenského. Dve nemocničné stanice v Žiline a Bratislave fungujú síce bezvadne, ale to je už ošetrovanie nemocničné. Opatrenia preventívné a vyhľadávanie ložísk zla na venkove nie sú dostatočne organizované a primerane dotované. Vzdor tomu, že návrhy k náprave už sú dávno podané, nič sa nevybavuje a táto dôležitá vec zostáva v nevyhovujúcom štádiume.

Ešte mi je povinnosťou pri tomto rezorte poukázať na to, že lekársky stav Slovenska nemôže sa nijako dočkať vybavenia dvoch, ich stavu dotýkajúcich sa záležitostí, a to je: sriadenie fyzikátnych kurzov pri lekárskej fakulte univerzity Komenského v Bratislave a predloženie snemu osnovy zákona o lekárskych komorách na Slovensku. Doporučujem vrele p. ministrovi zdravotníctva i s tohoto miesta k urýchlenému vybaveniu tieto dve otázky dôležitého významu i pre verejnú zdravotnú službu a pre pôsobnosť a dobrú povesť lekárskeho stavu.

Prechodiac k oboru soc. pečlivosti poukazujem hlavne na dezolátnosť riadenia trhu práce a na povážlivé šírenie sa nezamestnanosti. Príčiny toho sú všelijaké, väzia však z veľkej časti i v ťarbavosti príslušných štátnych úradov. Už utvorením hraníc nového štátu dotknuté bolo Slovensko viac ako historické zeme v zárobkových pomeroch svoj ho chudobného ľudu. Celé Pomoravie a chudobné kraje slovenského stredu boly od vekov akýmsi robotným zázemím a rezervou veľmiest Viedne a Pešti, poťažne veľkej maďarskej roviny, je samozrejmé, že ich politickým oddelením ztratil ľud obživujúci svoj zárobok. Amerika uzavrela sa pred chudobou tiež a historické zeme nemajú v tomto ohľade značnejších poptávok. Nemožno prehliadnuť nepriaznivý vliv v tomto smere, totiž rozparcelovanie väčších poľnohospodárskych majetkov a konečne i vliv v lete tohoto roku v život uvedeného zákona sociálneho poistenia služobníctva, ktorým bohužiaľ vo veľa prípadoch docielené bolo to, že menší hospodár než by mohol sniesť ďalšie zaťaženie svojho rozpočtu, radšej sa obíde bez služobnej pomoci a tým rozmnožil sa počet nezamestnaných zase o niekoľko tisíc. A iste nie na poslednom mieste je k povšimnutiu varovný výkrik korporácie slovenských priemyselníkov, len pred niekoľko dňami odoznetý, ktorý poukazuje na nezadržiteľne postupujúci proces drobenia sa slovenského priemyslu následkom neriešenia otázky železničných tarifov a ostatných disparitných otázok. Jestli tedy v týchto prípadoch plným právom nutné je pripisovať vinu vládnym orgánom, nemožno neurobiť taktiež v prípadoch tých, keď ten alebo oný rezort neprevádza preliminované investičné a stavebné práce. Stesk z kruhov robotníctva a malého živnostníctva v tomto ohľade je viac než oprávnený a nastalá kríza stavebných živností je tým bolestnejšia, že kulminuje práve v tej dobe, keď dochádza k vymáhaniu nedoplatkov daňových za uplynulých 6 rokov. Aby som s tohoto miesta posúdil vybavovanie a prevodzovanie preliminovaných štátnych stavieb, dovoľujem si uviesť aspoň len malý soznam týchto: novostavba policajného komisariátu v Petržalke preliminovaná je na 800.000 Kč, novostavba policajného riaditeľstva v Košiciach, gymnázia v Michalovciach a Prievidzi 1 milion, sedria v Bratislave 2 mil., výskumné ústavy v Košiciach 600.000, novostavba obchodného domu v Bratislave 4 mil., novostavba internátu pre invalidov v Bratislave 1 mil. atď. Sumárne na 20 mil. činí stavebný a preliminárne zaistený náklad na štátné budovy na Slovensku, prevedenie ktorých sa očakávalo behom roku 1926 a dnes na sklonku roku nevidieť ešte nič postaveného. Je nezbytne potrebné, aby tu stala sa rýchla náprava a ak nestane sa tak, budeme volať k odpovednosti príslušných činiteľov, ktorí takto poškodzujú záujmy ľudu a hospodárskeho života na Slovensku. Taktiež treba s výtkou konštatovať preťahovanie stavby železničnej dráhy Handlová-Horná Štubňa a zdlhavé prevádzanie regulačných prác riek, a to menovite Moravy. Pri tohoročnej povodni odhadnutá bola úradnými medzítkami povodňou spôsobená škoda len v malackom okrese na 7,200.000 Kč. Už táto ohromná suma sama má dať podnet k urýchlenej záchrane majetku ľudu a štátu, a to tým viac, že ztraty tieto opakujú sa rok čo rok. Čelilo by sa tým v značnej miere i nezamestnanosti, ktorá v tomto okrese je najmä rozšírená. (Předsednictví převzal místopředseda inž. Dostálek.)

Uvoľnenie pohraničných stykov by tiež prispelo k zmierneniu nezamestnanosti a pomohlo by na mnohých vidiekoch, ako na príklad na severe župy košickej u Bardiova, k naviazaniu obchodných a trhových stykov, ktoré od dávnych storočí boly živiteľkami obyvateľov oného chudobného kraja. Preto pripojujem sa k rezolučnému návrhu č. 1, ktorý žiada o zrušenie povinného víza, a to v prvom rade so susednými štáty. Konečne pri kap. 20. a 20 A. primlúvam sa vrele, za skoré usporiadanie otázky staropenzistov tak, ako to kol. dr Matoušek menom klubu v rozpočtovom výbore navrhoval, a to podľa možnosti so zpätnou platnosťou. (Potlesk.)

Místopředseda inž. Dostálek (zvoní): Dalším řečníkem jest pan posl. Johanis. Uděluji mu slovo.