Táto smutná zkúsenosť privádza
širokú verejnosť Československej republiky,
menovite ale priviedla slovenský národ už k
tomu spontánnemu požiadavku, aby malý školský
zákon bol znovelizovaný, a to v tom smysle, že
sa predmet vyučovania náboženstva stane povinným
predmetom vo všetkých stupňoch a odvetviach
nášho školstva pre každú jednotlivu
konfesiu. Ten stav, že vyučovanie náboženstva
vo školách naších bolo zkázonosne
samým zákonom za nepovinný predmet zdegradované,
ba že predmet tento bol z odborných škôl
na príklad ešte aj naprosto vylúčený,
musí každopádne prestať.
Najvyšší záujem štátu imperatívne
vyžaduje, aby ten systém výchovy a výučby,
ktorým pod falošnými heslami pokroku, všeľudského
humanizmu a pseudovlastenectva, pod symbolom Husa pestovaný
duch protináboženský, protikresťanský,
pokrokársko-neverecký a vypukle protikatolícky,
bezpodmienečne zmizol. Nuž, či nebolo to rovno
urážlivé a poburujúce, keď na príklad
našej katolíckej mládeži štátnou
školskou správou vtisnuté boly do rúk
také učebnice, dejepisy, v ktorých nachádzajú
sa výroky, ba celé state katolíctvo surovo
urážajúce, v ktorých najmä pri
vyučovaní historickej látky z doby Jána
Husa prednášané sú také tendenčne
poprekrúcané, úplne falošné historické
faktá, ktoré ináčej najvynikavejšími
historikmi už toľkokrát boly podvrátene.
Túto čiastku dejín páni učitelia
a profesori t. zv. pokrokového smeru prednášali
tak predpojate a strannícky, že náboženské
presvedčenie prevažnej katolíckej väčšiny
obyvatelstva našej republiky nielen že nebolo nimi ušetrené,
ale surovo urážané.
V tomto odvážlivom stranníckom proticirkevnom
zúrení zabehujú mnohí horkokrevní
exponovaní p. profesori a učitelia u nás
tak ďaleko, že do svojích prednášok
samovoľne aj sväté písmo vťahovali
a vysvetľovali ho takou zlomyseľnou tendenciou, aby
zo sŕdc našej útlej mládeže ešte
aj tie prirodzené základy viery vykorenili. V jednej
odbornej škole na Slovensku stalo sa na príklad to,
že zázraky starého zákona boly na čisto
naturalistickom základe vysvetľované a vyskytly
sa aj také prípady, že niektorí profesori
boli s prednáškami svojími otvorenými
propagátormi darvinizmu, čiže opičiarstva.
Slovenský národ ako predpoklad umožnenia shody
a uspokojenia sa stavia vedeniu štátnej správy
v prvom rade ten požiadavok, aby smer ľudovýchovy
postavený bol - a menovite na Slovensku - na pevný
základ nábožensko-mravný a aby do škôl
zavedený bol pravý duch kresťanského
solidarizmu. Ďalej, aby pre vzájomnosť dvoch
bratských národov tak nivočiacim protináboženským
prehmatom pokrokového nevereckého učiteľského
personálu bolo prísne zabránené.
Že dnešnému mravnému úpadku možno
čeliť len nábožensko-mravnou výchovou,
o tom u vážne premýšľajúcich
ľudí nemôže byť žiadnej pochybnosti.
Že je tomu tak, mimo tisícročnej historickej
zkúsenosti, uvádzam za auktoritatívné
svedectvo výpoveď prezidenta Coolidgeho, ako hlavy
nejväčšieho a nejsporiadanejšieho štátu
sveta, Spojených štátov amerických.
Coolidge na tohoročnej schôdzi kongregacionistov,
čo sa práve výchovy mládeže týka,
prehlásil toto: "Púhe zostrievanie bystrosti,
holý výcvik rozumu, púhe získanie
vedomosti, to všetko zvyšuje moc pre dobré, ale
aj pre zlé. Rozumový pokrok prispeje len našemu
zmätku, ak nebude ho sprevádzať pokrok mravný.
Pokiaľ sa mňa týka, nepoznám žiadneho
prameňa mravného pokroku, len ten, ktorí
vyviera z náboženstva." Toľko prezident
Coolidge. Myslím, postačí, že Československá
republika môže sa od prezidenta Coolidgeho ohľadom
tohoto tiež trochu poučiť.
Druhý požiadavok slovenského národa
je ďalej ten, aby centralistický, čechizujúci
systém výchovy bol z našich škôl
na Slovensku odstránený a aby slovenská škola
stala sa rýdze slovenskou, slovensko-národnou vo
všetkých vzťahoch výchovy a výučby.
V slovenských školách musí byť
pestovaný írečitý duch slovensko-národný
s irečitou literárnou rečou slovenskou.
Zbytočné plýtvanie duševných
a fyzických síl sústavným čechizovaním
ducha slovenskej mládeže našej musí teda
v záujme umožnenia shody tiež prestať, poneváč
práve v tomto úsilí centralistického
vládneho režímu pramení jedna z najväčších
príčin odcudzenia, ba znepriatelenia slovenského
národa s národom českým.
Prehlásenie p. ministra školstva a nár. osvety,
ktoré v rozpočtovom výbore o vyučovaní
slovenčiny a slovenskom národe učinil, nás
Slovákov neuspokojuje. On totiž povedal, že slovenčina
musí byť vyučovacou rečou na Slovensku.
Ja k tomu poznamenávam, prečo "musí
byť" Myslím, bolo by správnejšie
bývalo, keby to bol tak prohlásil, že na Slovensku
je vyučovacou rečou slovenčina a nie žiadna
českoslovenčina, s ktorou sa dosiaľ ako s predmetom
ešte aj v školských vysvedčeniach ztretáme.
A mal dodať, že ktorí učiteľ, profesor
sa jej do istého času nenaučí, rešp.
z nej pravidelnú zkúšku nesloží,
bude disciplinárnou cestou práve tak zo služby
odstránený, ako sa to aj s mnohými slovenskými
učiteľmi a profesormi stalo. A ja myslím, keď
nesloženie zkúšky z češtiny bolo
dostatečnou príčinou k odstráneniu
Slováka zo služieb, je celkom oprávnené,
aby výpoveď p. ministra bola aj pre českých
exponovaných učiteľov analogickou sankciou
dovŕšená a aby p. minister takejto sankcii
primerané opatrenie aj učinil.
Isté je ďalej to, že by pán minister ako
Slovák lepšiu službu bol vykonal republike aj
tým, keby bol kategoricky ako minister školstva vypovedal,
že áno, sme dva národy, a neobchádzal
tento historický fakt tak ako mačka horúcu
kašu. Veď on to najlepšie vie, že slovenský
národ nikdy nebol českým, čiže
československým, bol vždy národom slovenským,
a ak Boh dá, ním aj v budúcnosti zostane,
už aj preto, lebo sa svojej samobytnosti tak húževnatě
pridržiava, brániac si jú na život a na
smrť.
Nech mi je dovolené po tomto naše školsko-národno-kultúrné
požiadavky, ako požiadavky slovenského národa,
konkrétnejšie takto formulovať: Slovenský
národ žiada, aby sa na slovenských školách
neužívalo nesprávneho názvu "českoslovenčina"
alebo "čechoslovenčina", lebo to zdánlive
oprávňuje znetvorenie čistej slovenčiny
a češtiny.
Keďže každá stredná škola v
Čechách menuje sa českou, žiadame, aby
slovenské školy na Slovensku maly názov: "školy
slovenské" a nie "školy československé",
tým menej "české", alebo "školy
s vyučovacím jazykom českým na Slovensku"
ako to úradná štatistika pripojená ke
3. číslu Věstníka M. Š. N. O.
1921 robí.
Ústavne zabezpečená rovnocennosť oboch
jazykov vyžaduje, aby češtine na Slovensku sa
v tej miere vyučovalo, ako slovenčine v Čechách,
a práve preto v záujme hlásanej rovnoprávnosti
žiadame odstránenie krikľavého rozdielu
medzi učebnou osnovou jazyka vyučovacieho vydanou
pre Čechy, Moravu a Sliezsko zo dňa 11. septembra
1919, č. 42.322, a vydanou pre Slovensko zo dňa
21. februára 1921, č. 68.455-20.
Žiadame, aby sa v nižších triedach - od
I. do IV. - slovenských stredných škôl
nevyučovalo jazyku českému, lebo žiaci
v týchto triedach neovládajú ani jazyka slovenského,
a privčasné vyučovanie jazyka českého
robí len zmätok a nechuť.
Žiadame rešpektovanie dotyčných paragrafov
ústavnej listiny, ktoré rozhodne vyslovujú,
že na Slovensku sa úraduje v slovenskej reči
a preto žiadame, aby všetky zápisnice, všetky
prípisy, všetky tlačivá boly slovenské
a aby ministerské nariadenie ohľadom osvojenia slovenčiny
nezostalo len na papieri, ale aby bolo uskutočnené
v živote bez výnimky všetkých profesorov,
lebo len slovenský jazyk má byť výlučne
vyučovacím jazykom.
Žiadame, aby za chrbtovú kosť a za centrum celého
vyučovania určené boly v prvom rade diela
slovenskej literatúry, ako bezprostredné plody slovenského
ducha a slovenského smýšľania a len v
druhom rade české, pri čom ale nedať
písať české úlohy. Toto je prirodzený
postup vývinu národného povedomia.
Žiadame, aby odborný dozor nad vyučovaním
slovenčiny vykonával niektorý filolog Slovák
a nie aby ako dosiaľ vykonával ho zemský školský
inšpektor, exponovaný Čech, ktorý nebol
ani filologom, ani slovensky nevedel a žiadame, aby dozor
ten bol intenzívny.
Žiadame, aby schvaľovanie slovenských učebníc
pridelené bolo k tomuto cieľu zo slovenských
pedagogov sostavenej komisii, a aby sa schvaľovanie prevádzalo
doma na Slovensku.
Žiadame, aby univerzita Komenského v Bratislave bola
v najkratšom čase doplnená a aby účinkovala
v duchu slovenskom, taktiež aby bola založená
na Slovensku vysoká škola technická v Košiciach
s lesníckym odborom v Banskej Štiavnici a nižšie
školy roľnícke zvlášte na východnom
Slovensku. Pripojujeme sa k slovenským hudobníkom
za vybudovanie slovenského konzervatória hudby v
Bratislave.
Žiadame zavedenie povinného vyučovania spevu
na všetkých stredných školách a
vypracovanie učebnej osnovy spevu, a vedenie tohoto rezortu
nech je sverené slovenským odborníkom. V
učiteľských ústavoch nech sa venuje
pozornosť aj výučbe k organiststvu.
Žiadame, aby na každom ústave bol ustanovený
školský lekár.
Žiadame, aby školská otázka na Slovensku,
počnúc od ľudových škôl až
po univerzitu s právom menovania učiteľských
síl a s právom rozhodovania vo výchovných
a učebných otázkach týchto škôl,
ako aj disciplinárnou kompetenciou bola autonomne vyriešená
slovenským pomerom zodpovedajúcim spôsobom.
Žiadame, aby sa uplatnila zásada, aby na slovenských
stredných školách všetky miesta aj vedúce
boly zaplnené kvalifikovanými Slováky, ďalej
kvalifikovanými Čechmi len vtedy, dokiaľ niet
kvalifikovaných slovenských uchádzačov.
Žiadame, aby bez disciplinárnych príčin
ani jeden Slovák nebol prepustený zo služby
stredoškolskej, ba aby každé uprázdnené
miesto bolo v prvom rade Slovákmi zaplnené.
Žiadame ďalej, aby profesori Slováci neboli prekladaní
do Čiech. Poneváč len nepatrná čiastka
profesorov Slovákov vyučuje na slovenských
ústavoch, žiadame, aby Slováci podľa možnosti
boli ustanovení na slovenských školách,
aby mohli slúžiť svojmu rodu. Žiadame, aby
prestalo prekladanie i definitívnych riaditeľov Slovákov
bez predbežného vyšetrovania, ako sa to stalo
s neb. Karlom Murgašom a riaditeľom Jánom Tomajom,
ktorí proti svojej vôli boli preložení.
Dovoľujem si do pozornosti pána min. školstva
uviesť ešte aj nasledovné veci: je potrebné,
aby bol referát ministerstva školstva na Slovensku
upravený, aby prípravné práce pre
budúce školské roky vždy v prázdninách
boly porobené a menovite čo sa osobných zmien
učiteľského personálu týka. Tohoto
roku v tomto ohľade našiel školský rok referát
bratislavský nepripravený a bolo potom hapkanie.
Najlepšie je, keď sa osobné zmeny hneď na
konci roku prevádzajú.
Dovoľujem si upozorniť školskú správu
na systém, aký sa uplatňuje pri prijímacích
zkúškach do stredných škôl a učiteľských
ústavov na Slovensku. Na žilinskej reálke na
pr. pričinením sa hlavne p. prof. Halouska, povestného
to Slovákofoba, z 97 žiakov prijatých bolo
len 51 a odmietnutých bolo 46. V tejto záležitosti
na všeobecnú žiadosť pobúreného
obyvateľstva v písomnom obšírnom elaboráte
predostrel som ponosy o meritórnom vybavení, ktorého
dosiaľ od ministerstva školstva odpoveď nedošla.
Vec zaspala. Rodičia a žiaci môžu čakať
do budúceho roku. Podrobnosti tejto ponosy pre krátkosť
času neuvádzam v nádeji, že pán
minister školstva dá si tento elaborát predložiť
a potrebnú nápravu urobí. Je žiaducné,
aby do prijímacích zkúšobných
komisií pribraní boli aj učitelia ľudových
škôl.
Trváme na tom pažiadavku, aby do učiteľských
ústavov a stredných škôl žiakov
len z územia Slovenska prijímali, lebo prijímaním
žiakov z historických zemí boli dosiaľ
Slováci vytískaní, čím domorodé
obyvateľstvo veľmi bolo poburované. Nutné
je, aby školská administrácia a školský
dozor bol konečne odpolitizovaný. Treba vydať
prísny rozkaz, aby katolícku mládež
p. profesori a učitelia do sokola nenútili a pre
príslušnosť k orolstvu vo štúdiach
neprenasledovali. Dosiaľ máme o týchto prehmatoch
veľmi mnoho pohoršujúcich zkúseností.
Katolícke žiactvo bolo badateľne na celej čiare
šikanované, a pokrokárske favorizované.
Potrebné je ďalej, aby administrácia školstva
bola zjednodušená, hlavným ohľadom aj
na to, aby učitelia neboli na úkor výučby
zbytočnými kancelárskymi písačkami
obťažovaní. Občianska náuka na
nižšom stupni ľudových škôl môže
celkom smele vystať, lebo je mravouka veľmi blízka
a dá sa toho istého cieľa aj v tomto predmete
docieliť.
Považujem za veľmi dôležité zmieniť
sa tiež o neslýchanej preťaženosti žiakov
stredných škôl hlavne typu reálneho gymnázia,
ktorá duševne i telesne vyčerpáva mládež
tak, že po zakončených stredoškolských
štúdiach je telesne a duševne povážlive
soslabená. Spomenutá preťaženosť
väzí hlavne v tom, že učebná látka
je v niektorom predmete tak rozsiahla, že žiactvo nie
je v stave ju stráviť. Poukazujem tu hlavne na "československú"
literatúru, ktorá minuciózne vykladá
o drobných, menej cenných českých
spisovateľoch a ich menami a bezcennými dielami obťažuje
memoriu žiactva, ovšem na úkor slovenskej literatúry,
ďalej na deškriptívnu geometriu, ktorej rysy
vyžadujú dva až tridňovú, oči
a vôbec zdravie ničiacu prácu bez toho, že
by tieto maly praktického významu. Tento predmet
v užívanom rozsahu patrí do odbornej školy.
K tomuto prispieva ešte aj horkokrvnosť p. profesorov,
ktorí vypracovaním 5, 6 príkladov z fyziky,
z matematiky, z geometrie obťažujú žiactvo
a nútia ho denne pracovať do polnoci, jestli žiak
chce požiadavkám vyhovieť. Predpisujú
sa českí autori, celá spústa, ako
domáce čítanie, mnohokrát protikatolícke
romány, ktoré rozrývajú nežné,
náboženské a mravné city našej
mládeže. Pri tom rozvrhy hodín vo vyšších
triedach sú tak sostavené, že po dopoludňajších
5 hodinách, ešte i popoludní sú žiaci
nutení navštevovať 2 povinné hodiny.
Po 7hodinovej úmornej práci sedieť našej
mládeži do polnoci pri štúdiach, je nevysloviteľnou
obťaženosťou, ktorá úplne vyčerpáva
telesné a duševné sily a k žiadnemu výsledku
neprivedie, keďže vysilená kapacita organizmu
nie je schopná percepcie.
Čo čakať od takejto mládeže? Tu
sa musí stať náprava, musí sa zmeniť
systém po stránke vecnej a osobnej. Po stránke
vecnej umenšiť rozsah látky a počet hodín,
aby sa popoludní obligatórne nevyučovalo.
Po stránke osobnej nech sú páni učitelia
a profesori nielen upozornení, že si majú vážiť
náboženského presvedčenia druhého,
ale nech sú aj za svoje prehmaty disciplinárne stíhaní.
Ináč - sa vo školách nekoná kultúrna
a výchovná práca, ale deštruktívna,
ktorú len odsúdiť možno. Poznamenať
musím ešte ten výsledok všeobecnej zkúsenosti,
že koedukačný systém zvlášť
na vyššom stupni rozhodne škodí. Nemravnosť
mládeže je ním vo veľkej miere napomáhaná.
Cirkevným historickým ľudovým školám
na Slovensku, ktoré výučbu a výchovu
miesto štátu v 75% obstarávajú, nech
je konečne zabezpečená úplná
sloboda a právna obrana vrchnostenská. Žiadame
do všetkých škôl na Slovensku vyvesiť
kríže tak, ako sa to posledne 26. októbra t.
r. v Itálii stalo, kde do vojenských škôl
za 50 rokov po prvý raz kríže vyvesili. S vrúcnym
apelom obraciame sa na pána ministra školstva, aby
zaviedol systematičnú akciu za povznesenie spustlých
mravov a zamedzil ďalšiu demoralizáciu mládeže.
Žiaducné je zaviesť prísnu cenzúru
oplzlých filmov a pornografickej literatúry. Prehmaty
treba radikálne stíhať.
Je svrchovaný čas, aby pomer medzi sv. Stolicou
a republikou našou konečne uspokojive bol vyriešený
a aby zástupca sv. Stolice do Prahy zpät bol pozvaný.
Poneváč máme na Slovensku ešte vždy
vyše 30.000 nezaškolených, väčší
náklad treba venovať na stavbu škôl. Vystrojenie
škôl a hygienické potreby nech štát
tiež výdatnejšie podporuje. Študentské
internáty tiež značnejšie treba podporovať,
aby chudobnej mládeži umožnené boly štúdia
tým lepšie. Nevyriešenú inšpektorskú
otázku na Slovensku treba neomylne rozriešiť,
nedržať ich v neistote, poneváč takto
úspešnú prácu nemožno od slovenských
inšpektorov v plnej miere očakávať.
Na koniec som si ponechal ešte vec, momentánne hádam
najvážnejšiu, otázku platov neštátneho
učiteľstva a penzistov.
Štátni učitelia na Slovensku, ako i štátni
zamestnanci ostatných rezortov štátnej správy,
majú svoje platy vymerané už podľa nového
platového zákona. Len učiteľstvo škôl
vydržiavaných cirkvami, obcami a spoločnosťami
je opätovne odstrkované, keď plat doplňujúce
štátné podpory dostáva ešte vždy
podľa starých vládnych nariadení, hoci
sa nový platový zákon zo dňa 24. júna
1926, č. 104 Sb. z. a n., i jeho týka, nakoľko
2. odstavec §u 1 tohoto zákona predpisuje tiež
pre toto učiteľstvo platové ustanovenia tohoto
zákona.
Učiteľstvo týchto škôl je znepokojené,
ba formálne pobúrené, lebo k uvedenému
odstavcu a paragrafu menovaného zákona nebolo dosiaľ
vydané prevádzajúce nariadenie nadriadených
školských vrchností a vyplácanie požitkov
neštátnemu učiteľstvu na Slovensku podľa
tohoto zákona ešte aj doteraz mešká. Mám
vedomosť o tom, že referát školstva a nár.
osvety už pred mesiacom podal na ministerstvo školstva
a nár. osvety návrh na vydanie prevádzajúceho
nariadenia k tomuto zákonu. Ministerstvo školstva
a nár. osvety dosiaľ potrebné kroky neučinilo
a prevádzajúce nariadenie nevydalo. Opätne
zdôrazňujem a urgujem vydanie tohoto nariadenia,
poneváč učiteľstvo na tento plat netrpezlive
čaká. Nakoľko by naturálie znova maly
byť oceňované, žiadame sostaviť miestné
komisie pri každom okresnom úrade, ktoré by
pozostávaly z okresného náčelníka,
zo starostu obce, zo zástupcov školskej stolice, zo
školského inšpektora a zo zainteresovaného
učiteľa. Vzhľadom na to, že je značný
počet takých učiteľských staníc,
na ktorých učiteľ nepožíva naturálií
a miestné platové príspevky dostáva
len v hotovosti, žiadame, aby slávné ministerstvo
školstva a nár. osvety nariadiť ráčilo,
aby učiteľom týchto škôl už
aj do tých čias, kým sa budú naturálie
prepočítavať, boly vopred vyplácané
pôžitky podľa nového platového zákona.
Dovoľujem si slávné ministerstvo školstva
a nár. osvety súčasne upozorniť aj na
stav penzistov, bývalých učiteľov, pôsobivších
na školách cirkvami, obcami a spoločnosťami
vydržiavaných, na ktorých sa vzťahuje
zákon zo dňa 3. júla 1924, č. 167
Sb. z. a n., a 6. odst. §u 7 zákona z 22. decembra
1924, č. 287 Sb. z. a n. Žiadame, aby penzijné
pôžitky týchto učiteľov boly tiež
podľa noriem nového platového zákona
odo dňa jeho účinnosti v nenaštrbenej
miere vyplácané, nakoľko druhý odstavec
§u 1 tohoto zákona vzťahuje sa i na týchto
učiteľov-penzistov a zákon č. 167/1924,
poť. 6. odst. §u 7 zák. č. 287/1924, podľa
ktorých títo penzisti dostávajú len
jednorazové výpomoce, sú sročnými
už koncom r. 1926.
Naposled žiadame, aby prevádzajúce nariadenie
v sebe obsahovalo aj opatrenie ohľadom umožnenia odchodu
na odpočinok presluhujúcich starých aktívnych
učiteľov práve výšspomenutej kategorie
tak, aby títo svoje penzijné požitky tiež
podľa noriem platového zákona dostali vymerané,
aby takto riadnymi penziami zabezpečení spokojne
mohli odchodiť zo školskej služby, čo je
už aj preto potrebné, aby mladé kvalifikované
sily na ich miesta nastúpiť mohly.
Dľa zákonitej parity plne je odôvodnené,
aby prevádzajúcim nariadením bola tak slovenská
výhoda ako aj 50%ný drahotný prídávok
aj neštátnemu učiteľstvu rovnou mierou
priznaný tak, aby podľa 2. odstavca §u 1 platového
zákona výška pôžitkov tejto kategorie
vo všetkom rovnala sa s pôžitkami štátnych
učiteľov.
Prosím pána ministra, aby znepokojené slovenské
učiteľstvo vydaním prevádzajúceho
nariadenia čo v najkratšom čase uspokojil a
aby váhou svojho úradu umožnil, aby právné
a platové pomery neštátneho učiteľstva
boly konečne do prístavu pokoja privedené.
(Potlesk.)
Předseda (zvoní): Dalším
řečníkem je paní posl. Kirpalová.
Dávám jí slovo.
Posl. Kirpalová (německy): Slavná
sněmovno! Jest smutnou známkou doby, že se
osvětě a školství nepřikládá
onen význam a nevěnuje ona péče a
podpora, jakou zasluhují. Zejména v poslední
době ozývají se vždy hlasitěji
žaloby, že školství jest dále rdoušeno
a vidíme, že místo, aby se pracovalo na jeho
vybudování, stále jest oklešťováno.
Kdy že se splní slib daný v mírových
smlouvách, že se německému školství
dostane účinné podpory? Pravý opak
těchto slibů se dostavil. Vidíme, že
se německé školství degraduje, že
se pětitřídní školy přeměňují
ve čtyřtřídní, čtyřtřídní
v trojtřídní atd., života schopné
třídy s 20 a 30 žáky se rozpouštějí
a zrušují. A přece byl by tu v zákoně
prostředek, aby byly zachovány také školy
se skrovnějším počtem žactva. Vždyť
§ 7, odst. 2. malého školského zákona
zřejmě a jasně ustanovuje, že zřízené
již třídy nemají býti zrušovány
nebo spojovány, kdyby zrušením nebo spojením
počet žáků v jedné třídě
převýšil číslici 60. Kdyby se
tento paragraf prováděl, bylo by to zárukou,
že budou zachovány třídy s nižším
počtem žactva. Tohoto ustanovení se však
nepoužívá, školní úřady
prohlašují, že tohoto předpisu jest používati
pouze stran definitivních tříd, nikterak
však stran tříd prozatímních,
poněvadž prozatímní třídy
nejsou řádnými třídami ve smyslu
zákona. Do pravomoci zemské školní rady
spadá tyto třídy uzavříti.
V poslední době byla spousta školních
tříd uzavřena a přednesu vám
zde jen zcela malý výběr. Podotýkám
opětně, že to jsou ony školní třídy,
které v poslední době padly za oběť
rdoušení škol: ve Střekově, Petrovicích,
Stebnu, v Horních Habarticích, Polevsku a Dubé,
v Boru u Čes. Lípy a Jesenicích, v Kůzové,
Radošově, Pirkenhammru a Tuhnicích, Gerštorfu
a Jeníšově Újezdě, ve Starém
Městě, Křešicích a Modré,
v Starém Rokytníku, Maršově, Radči
a Žďáru. Jsou to poslední velké
činy, o kterých již také kol. Kaufmann
v jiné souvislosti promluvil. Rdoušení
pokračuje vesele dále. Zrušeno bylo, vyjádříme-li
to v procentech a porovnáme-li to s úbytkem dětí,
42.5% tříd při 26.3% úbytku dětí,
převedeme-li to na třídy a školy, znamená
to 49 zrušených celých škol a 911 tříd.
Úbytek dětí, jak u české, tak
i u německé národnosti činí
průměrně 5%, českých tříd
ruší se však 5%, německých 9%.
Bylo tudíž přibližně ještě
jednou tolik německých školních tříd
uzavřeno, kdežto na druhé straně zřízeny
byly školní třídy a školy jen pro
několik žáků. Máme o tom důkazy,
že byly otevřeny školy pro pět, čtyři,
tři a dvě děti, ba dokonce pro jediné
dítě.
Podotýkám při tom, že považujeme
za samozřejmé, aby byly zřizovány
školy pro jinojazyčné národy. Každý
národ - prohlásila jsem to také již
v rozpočtovém výboru má nárok
na své školy. Avšak, co shledáváme
samozřejmým u jiných národností,
totéž požadujeme pro německou, pro naši
národnost. České školy byly tedy zřízeny
a aby se umožnilo jich otevření, byly pod rozličným
nátlakem zapisovány německé děti
do českých škol. Jednou pod pohrůžkou
dělníkova propuštění z práce,
jindy rozhoduje nějaká místní otázka,
pak vynajde se, že otec nebo matka nebo dokonce snad nějaký
předek byl Čechem, a tak se vysvětluje, že
tímto způsobem - ovšem také dobrovolným
zápisem - bylo v r. 1925 zapsáno do českých
obecných a občanských škol ne méně
než 7795 německých dětí. To znamená
130 německých školních tříd.
Chci-li pak v této souvislosti promluviti o výchově
dětí, musím prohlásiti, že jest
nemožno učiteli, aby učinil zadost vychovatelských
požadavkům, sedí-li v jedné třídě
50 a 60, ba, jako na př. v Dečíně,
přes 80 dětí (Posl. Kaufmann [německy]:
V Chomutove 92!) - a v Chomutově 92, jak svědčí
tento výkřik. Nedostane se nám veškerých
dat do rukou, jinak by to byly naprosto děsivé číslice.
Pan ministr to ví, nechce to však viděti. Byl
by s to a měl by možnost, rozděliti přeplněné
třídy a naříditi zřízení
pobočních tříd. Ale nečiní
tak. Tím se ovšem vysvětluje, že máme
obrovský počet učitelů bez míst.
Na 1500 učitelů, kteří nemají
míst, jest vystaveno největší bídě.
Kdežto na jedné straně a působí
to naprosto komicky, avšak smutně - jest spousta učitelů
bez zaměstnání, jsou zase třídy,
jež nemají žádného učitele.
V těchto třídách dlužno suplovati,
neboť úsporná opatření ministerstva
školství nepřipouštějí,
aby nově byl ustanoven nějaký učitel.
Chci vám připomenouti prohlášení
p. ministra Hodži, učiněné v
rozpočtovém výboru, jež by mohlo znamenati
odklon od ničivého nacionalismu ve školské
politice. Připomínám to jen proto, poněvadž
tento slib jest šílenstvím páně
ministrovým. Slibuje, ví však zcela přesně,
že školství jest rdoušeno. Odříkáme
se jalových slibů, nevidíme-li, že sliby
také přecházejí ve skutek. Ministr
Hodža - stkví se svou nepřítomnost
- byl první a přičítá si po
útocích, které byly po jeho řeči
proti němu českým tiskem a českou
národností podniknuty, za hrdinský čin,
a tím bude se asi v nejbližší době
honositi, že vydal hned, jak převzal ministerstvo,
výnos, kterým nařizuje přísná
úsporná opatření. Zrušena býti
mají dokonce systemisovaná místa. Myslím,
že to byl kol. Simm, jenž prohlásil, že
se hledá autor k tomuto zákonu. Mohu dnes prozraditi,
vímeť to zcela určitě, že pan ministr
Hodža jest tím autorem, onen muž, který
nám prohlásil, že chce školství
všeobecně zvelebovati. Jest také proň
příznačným, on, který chce
býti ochráncem německého školství,
vydává takovýto výnos.
Pro krátkou dobu, která mi jest poskytnuta, nemohu
o tom promluviti, jaká jest to bída pro děti,
jakou škodu rdoušením školství trpí
na své výchově a na svém zdraví.
Jedinou prosbu měla bych k panu ministrovi. Měl
by si vzíti příklad u svého kolegy,
ministra nár. obrany Udržala. Ten dal před
nepříliš dlouhou dobou poříditi
film předvádějící v obrazech
říznou disciplinu a militarismus Československa.
Ministr Udržal velmi si zakládá na tomto
činu, poněvadž může vlastní
zemi i cizině ukázati, jak jest náš
militarismus organisován a vybudován. Ministr Hodža
mohl by se zase postarati o jiný film jako protějšek,
mohl by zaříditi, aby byly zfilmovány přeplněné
školní třídy s 80, 90, a ještě
více žáky, aby bylo zfilmováno 1500
v bídě žijících učitelů,
k tomu několik nedostatečných, nehygienických
školních tříd, a nemáme nic proti
tomu, pane kol. Sladký, kdyby byly zfilmovány
i české školní třídy,
o kterých jste mluvil, které jsou umístěny
v hostincích atd., vedle toho však ve větším
počtu také ty bídné školní
třídy pro německou menšinu a ještě
více příkladů kulturní ostudy.
Kdyby se tyto dva filmy postavily proti sobě, ukázala
by se česká národnost a stát v pravém
světle: Zde vybudovaný tuhý militarismus,
marnotratné plýtvání penězi
pro jeho účely, tu pak úsporná opatření
při kulturních požadavcích pro německé
i veškeré školství.