Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1925 – 1929

Posl. dr Dérer: Slávna poslanecká snemovňa! Pri rozhodovaní otázky, či má strana, ku ktorej mám česť prináležať, hlasovať pre rozpočet alebo proti rozpočtu, vedení sme boli dvoma hľadisky. Prvé hľadisko je naše stanovisko k dnešnej vláde československej republiky, druhé hľadisko je otázka, nakoľko zodpovie predložený vládny rozpočet prianiam, požiadavkom a programu našej strany a tým vrstvám, ktoré naša strana zastupuje. Z prvého hľadiska, zo stanoviska, aké naša strana zaujíma voči dnešnej vláde republiky, vychádzajúc, mám česť prehlásiť menom našej strany, že predložený rozpočet neprijímame, a až na niektoré kapitoly rozpočtu, kde zvlášte prízvukovať chceme, že súhlasíme s politikou dotyčnými rezorty prevádzanou, budeme hlasovať proti rozpočtu.

Otázka dövery vláde je teda rozhodujúcim momentom v našom stanovisku voči rozpočtu. Bolo tu povedané a často prízvukované, že rozpočet sa odhlasuje štátu a nie vláde a že preto otázka, či má niektorá strana alebo parlament dôveru k vláde, nie je smerodajná. Keď sledujeme vývoj myšlienky parlamentarizmu, möžeme konštatovať, že v klasickom parlamentarizme, v štátoch, v ktorých parlamentarizm vyvíjal sa už od dávnejších döb, otázka odhlasovania rozpočtu vždy bola i otázkou dövery k vláde, ktorá rozpočet predložila.

Práve rozpočet bolo to najopravdivejšie pole, kde parlament mohol prehlásiť, či má k vláde dôveru alebo nie. V rozpočte obsažené sú najväčšie puvoáry, ktoré ktorákoľvek vláda möže dosiahnuť od parlamentu, v rozpočte označené je, akým spôsobom má vláda nakladať s daňovými peniazmi daňujúceho obecenstva, a preto je treba plnej dôvery k tej vláde, ktorej parlament takúto plnú moc dáva.

Je pravda, že môžu byť výnimočné pomery, v ktorých sa parlament a strany v parlamente odchýliť môžu od tohoto pravého parlamentárneho stanoviska. Je možné, že štát môže sa dostať do takej situácie, že otázka odhlasovania rozpočtu nemöže byť viazaná k podmienke, aby parlament, poťažne strany parlamentu maly k vláde döveru, ale toto stať sa möže len v skutočne výnimočných, mimoriadnych pomeroch. Norma v parlamentnom živote bude tá, že rozpočet odhlasovať možno vláde len takej, ku ktorej tí, ktorí za ten rozpočet hlasujú, majú aj plnú dôveru. A naša strana nevidí dnes také mimoriadné pomery, nevidí, že by sa štát nachádzal v tak ťažkých dobách, kde by sme od tohoto princípu odhliadnuť mohli, a z tohoto dôvodu rozhodli sme sa hlasovať proti rozpočtu.

Slávna snemovňa! Často sa hovorí vo verejnosti, i s tejto tribúny bolo to viackrát opakované, že rozpadnutie všenárodnej koalície bola veľká chyba, že to nebolo v záujme našej republiky, v záujme štátnom, a hľadali sa vinníci, ktorí dali podnet k tomu, aby sa všenárodná koalícia rozpadla. Je prirodzené, že každá strana hovorila v tejto otázke tak, aby hľadela vinu na rozpadnutí všenárodnej koalície prevaliť na stranu inú. Ja nejdem sa zaoberať dnes s touto otázkou, lebo myslím, že je to už veľmi jalová debata. Ja by som v mojich ďalších výkladoch odpovedal viac na to, že keď stojíme voči tomu faktu, že všenárodná koalícia sa rozpadla, že viac nejestvuje, že miesto všenárodnej koalície zaujal iný parlamentný útvar, či je to vöbec, nie s hľadiska stranického, nie s hľadiska strán, ale s hľadiska demokratického, parlamentárneho, s hľadiska štátneho skutočne tak veľkým hriechom, tak veľkou chybou, že všenárodnej koalície už niet?

Vážení pánovia! Ja myslím, že všenárodná koalícia, t. j. účasť celého národa vo vláde parlamentárnych štátov, ktoré sa riadia zásadou parlamentárnej demokracie, nemöže byť normálnym stavom, ale že to je stavom abnormálnym. Princíp demokratického parlamentarizmu a parlamentarizmu vöbec je ten, že musí byť systém striedavý, že nemôže byť celý národ stále vo vláde, všetky vrstvy národa stále vo vláde a vo vládnej majorite. Vážení pánovia! Len v dobách, ktoré nie sú normálné, len v dobách, keď štát nachádza sa vo veľkej biede, v nebezpečiach, vo válkach, keď povstane nejaký nový štát a treba učiniť opatrenia, aby uhájené bolo to, čo v mimoriadnych pomeroch vzniklo alebo keď štát nachádza sa vo veľkej finančnej tiesni, alebo v hospodárskych veľkých nesnádzach, len v takýchto dobách sa ukazuje nutným odchýlenie od normálneho parlamentného stavu, že totiž len jedna čiastka národa je vo vláde a kde sa ukazuje potom zjav, že všetky vrstvy a všetky strany národa sú vo vláde.

Vážení pánovia! Všade tam, kde príliš dlho všetky vrstvy národa, všetky strany národa udržaly sa pri vláde, vzniklo nebezpečie pre demokratický režím. V posledných dobách mnoho sa hovorí, že je demokracia a parlamentarizmus v krízi a nie v poslednej miere je príčinou toho ten zjav, že takmer vo všetkých štátoch, kde sa o takejto kríze hovorí, dlhú dobu bol abnormálny parlamentný stav a dlhú dobu boly všenárodné vlády. To vidíme menovite v dobe svetovej vojny, kde takmer vo všetkých štátoch utvorené boly všenárodné vlády, kde všetky štátotvorné živly a všetky štátotvorné strany boly u vlády. To bolo v Anglii, to bolo vo Francii, to bolo v Nemecku, to bolo takmer vo všetkých štátoch válčiacich a to bolo i po válke, keď štáty prišly do ťažkej hospodárskej politickej situácie následkom poválečných pomerov. A práve tento parlamentnému systému abnormálny stav zavinil nespokojnosť s demokratickým a parlamentným zariadením a viedol vo veľa štátoch k prevratu a k tomu, že utvorená bola atmosféra, ktorá umožnila svrhnutie parlamentného režímu a nastolené boly diktatúry, ako je tomu klasickým príkladem Itália a itálské pomery. (Předsednictví převzal místopředseda inž. Dostálek.)

Vážení pánovia! Všade, kdekoľvek sa pozreme do Europy, tak vo štátoch s parlamentným a demokratickým zariadením ako i štátoch, ktoré majú iné zariadenie, vidíme odklon od systému všenárodného, od systému všenárodnej koalície a vidíme sklon k iným útvarom, vidíme sklon k tomu, čo je v povahe parlamentarizmu, totiž ku striedavému režímu. V Anglii určitú dobu po válke sa ukazovalo, ako by tento klasický štát striedavého parlamentného režímu odklonil sa od tohoto starého princípu parlamentného. Ale posledný vývoj parlamentný tam ukazuje, že Anglia vracia sa znovu k dvojstrannému systému.

To samé vidíme vo Francii, kde momentánne tiež je určitá forma všenárodnej koalície, ale posledné udalosti parlamentné vo Francii v posledných týždňoch poukazujú na to, že myšlienka ľavého bloku, ktorý utvorený bol pred 2 rokmi pri voľbách vo Francii, znova oživila a znova hrozí všenárodnému útvaru, ktorý je tam následkom finančnej kríze utvorený.

Aj v tom Rusku, vážení pánovia, kde niet parlamentného režímu, ale kde je diktatúra, vidíme uplatňovať sa myšlienku, že nie je zdravé, nie je možné, aby na dlhú dobu celý národ a všetky štátotvorné sily národa udržaly sa u vlády. Boľševizmus, po zničení a odstránení kapitalizmu a kapitalistických síl, znamenal koncentráciu všetkých síl pracujúceho národa a uchopenie vládnej moci týmito vrstvami, poťažne ich reprezentantmi.

Vzdor tomu, že tam myšlienka všenárodná, vtelesnená v sovietskom systéme, podporovaná je najostrejším terorom a najostrejšími prostriedky, predsa udalosti posledné dokazujú, že aj v tomto pod terorom úpiacom Rusku nie je možné znemožniť opozíciu, ale že tam povstáva opozícia, o ktorej nie je možné tvrdiť, že s hľadiska sovietského by bola opozíciou protištátnou. I tam sú určité tendencie, určité sily národa, ktoré objavujú sa v tom, že hľadia zorganizovať opozičné hnutie, aby sa takto uplatnili v zdravom závodení.

Vážení pánovia! Jestli dlhú dobu udrží sa abnormálny stav účasti všetkých štátotvorných síl národa pri vláde, má to určité nebezpečné a nezdravé dôsledky v živote celého národa a v živote parlamentného systému. Tu z tejto tribúny priebehom debaty bolo poukázané na to, že sú strany, ktorých princípom je byť vládnymi, ktoré, nech by sa pomery utvorily akýmkoľvek spôsobom, držia si za povinnosť a za zásadu byť vo vláde. My sme v Uhorsku na to mali príslovie maďarské: "Szeretném én azt a kormányt látní, amelyet nem támogatnék." (Výkřiky.) Rád by som videl tú vládu, ktorú by som nepodporoval.

Vážení pánovia! Toto nie je princíp parlamentárny, žiadna strana, jestli sa položí na parlamentárné a demokratické zásady, nemôže takýmto apodiktickým spôsobom prehlásiť svoje stanovisko. Snaha stále byť vo vláde vedie k nezdravým zjavom a k veľmi nezdravým pomerom. V modernom demokratickom štáte, voličstvo rozhoduje nad tým, či má zostať niekto vo vláde alebo nie. Snaha, udržať sa vo vláde i prez verdikt voličstva, má za následok používanie takých prostriedkov, ktoré nie sú vždy chvalitebné a nemôžu byť považované za správné. Tento princíp zvrhol pomery i v starom Uhorsku. Zásada byť stále vo vláde to bola, ktorá vykopala hrob starému Uhorsku, kde stála vládna väčšina všetkými možnými i nemožnými prostriedky chcela sa udržať na úkor záujmov národa. A koniec bol, že následkom toho padol celý štát. Ak vychádza u nás zásada, že chceme byť stále a vždy vo vláde, zo strany, ktorá sa stotožňuje s agrárnymi záujmy, která má dnes najväčší vliv vo správe republiky, ktorá drží vo svojich rukách pôdu v tejto republike, je to do určitej miery nebezpečné pre princíp parlamentárny, tým viac, že nemôžeme zavrieť oči pred faktom, že následkom pozemkovej reformy utvorené bolo mnoho tisíc t. zv. zbytkových statkov, stvorená bola nová trieda statkárska, ktorá si tento podstate parlamentarizmu protiviaci sa princíp osvojuje.

Princíp parlamentárny je, aby bola nielen štátotvorná vláda, štátotvorná majorita, ale aby bola i štátotvorná opozícia. Všenárodná koalícia je výtvorom, ktorý na tú dobu, v ktorej takýto útvar trvá, znemožňuje utvorenie sa štátotvornej opozície. Ona núti opozične naladených ľudí vo štáte, ktori vždy budú a ktorí pri demokratických zariadeniach štátnych musia byť, aby uchýlili sa k smerom a stranám, ktoré nemajú na mysli záujem štátny, ale záujmy iné. Preto všenárodnú koalíciu považujeme iba za útvar dočasný, ktorý je potrebný zo štátnych dôvodov len vtedy, keď štát sa nachádza v mimoriadnych, abnormálnych pomeroch, v núdzi, alebo keď musí byť od základov znova vybudovaný, ale nie za útvar, ktorý by mal oprávnenie držať sa, keď sú pomery už normálné. A vážení pánovia, vtedy, keď nám znemožnené bolo, aby sme naďalej vydržali vo všenárodnej koalícii, a myslím, že predo mnou odoznelá reč je najlepším dôkazom toho, aké tendencie sa objavovaly v určitých stranách starej všenárodnej koalície, a keď následkom týchto tendencií sme ďalej tam zostať nemohli, tak vážení pánovia, zo štátneho, demokratického a parlamentárného hľadiska nemuseli sme nad týmto zjavom nariekať, najmä nie keď sa našla forma nová, ktorá starú všenárodnú koalíciu nahradila a vzala na seba odpovednosť riadiť osudy štátu.

Vážení pánovia! Ja som na začiatku svojich vývodov preukázal na to, že nemáme dôvery k tejto vláde. My ovšem dívame sa na veci objektívne a my za to, že sme v opozícii, neuzavierame sa pred fakty, ktoré sú nesporne veľkého významu a neuzavierame sa pred tým faktom, že dnešná vládna majorita, rešp. konštelácia strán, ktoré tvoria vládnu majoritu, znamená v živote našej republiky v určitej miere veľmi značný pokrok. Chcem tu poukázať v prvom rade na účasť Nemcov vo vláde. Je to nesporne fakt veľkého významu. Pri debate o clách hovoril som o tejto otázke a povedal som, že rozbitie všenárodnej koalície tými stranami, ktoré kládly socialistickým stranám nesplniteľné požiadavky, možno ospravedlniť len v tom prípade, jestli spolučinnosť nemeckých strán so stranami československými ukáže sa trvalým zjavom. Je nesporné, že vstup Nemcov do vlády Československej republiky znamená, že útvar tento zariadený je na dlhšiu dobu, aspoň úmysel tých, ktorí túto koalíciu utvorili je, by spolupráca rôznych národností republiky bola čím trvalejšia. Považujeme vstup Nemcov do vlády za veľkého významu čin, lebo znamená veľký obrat v smýšľaní určitej časti nemeckého národa našej republiky. Keď porovnáme prehlásenie, ktoré r. 1920 učinil menom všetkých občianskych strán nemeckých pri vstupe do parlamentu československého ich menom v tej dobe najvýznačnejší ich politik, bývalý poslanec pán dr Lodgman, s prehlásením, ktoré učinil menom veľkej časti tých samých strán a menom ich dvoch ministrov vo vláde pri vstupe do tohoto parlamentu novej vlády pán min. predseda Švehla, tak je do očí bijúci ten veľký rozdiel vo stanovisku, ktoré zaujímaly tri nemecké strany voči Československej republike roku 1920, naproti tomu stanovisku, ktoré zaujímajú dnes. Vážení pánovia, pán dr Lodgman vtedy menom a z príkazu nemeckého parlamentárneho sväzu predčítal slávnostné prehlásenie menom všetkých nemeckých občianskych strán, kde prehlásil, že štát československý vznikol na úkor historickej pravdy a že rozhodujúce veľmoci boly klamané o pravom stave veci, že Nemci v Čechách, na Morave, v Sliezsku a na Slovensku nikdy nemali vôli sa spojiť s Čechmi a s nimi vytvoriť sväzok k vytvoreniu Československej republiky, že Československá republika je tedy výsledkom jednostrannej českej völe a že následkom toho slávnostne prehlašuje, že Nemci nikdy neuznajú zákony Československej republiky ako pre nich záväzné a že nikdy neustanú domáhať sa sebaurčovacieho práva nemeckého národa.

A keď p. dr Lodgman pre toto prehlásenie volaný bol k poriadku z predsedníctva poslaneckej snemovne, vtedy na druhý deň prihlásil sa k slovu dnešný p. senátor Fr. Křepeka vyhlásil s tohoto miesta, že prehlásenie Lodgmanovo nie je a nebolo prehlásením len jeho osoby, ale všetkých nemeckých občianskych poslancov a že volanie jeho k poriadku netýkalo sa len p. posl. Lodgmana, ale celého nemeckého národa.

Vážení pánovia, jestli toto osvedčenie, jestli tento program, jestli túto politickú líniu Nemcov r. 1920 porovnáme s tou líniou, ktorá bola menom ich vyslovená v programovej reči p. min. predsedu Švehlu, tak je patrný ten ohromný rozdiel, lebo p. min. predseda prehlásil, ako šéf vlády a tak teda i menom nemeckých strán vládnych, že Nemci a Česi už od tisíc rokov sú odkázaní jeden na druhého a že v tomto štáte chcú ďalej spolužiť. Politika občianskych Nemcov ako aj ich parlamentárnych zástupcov sa vo veľkej miere zmenila, nakoľko opustili líniu politiky t. zv. samourčovacieho práva, teda práva separovania sa od národa československého a nastúpili politiku, ktorá zakladá sa na spolužití a spolučinnosti národa československého a národa nemeckého. A to je iste veľmi značný pokrok vo vývine Československej republiky a iste že uznávame význam tohoto veľmi dôležitého faktu.

Vážení pánovia, ale i v druhom smere pokúsila sa vláda dnešná učiniť ďalší krok vo vývine politiky v republike Československej. Ovšem tento jej druhý krok nebol tak zdarilý ako krok s nemeckou politikou. Týka sa to upravenia pomerov na Slovensku. Týka sa to upravenie pomeru dnešnej vlády k riešeniu tých otázok, ktoré všeobecne označené sú ako problém slovenský.

Vážení pánovia! Akokoľvek nazeráme na tie veci, fakt je, že nemôže byť zdravým zjavom, že Slovensko nie je zastúpené v dostatočnej miere pri rozhodovaní otázok štátnych. Nie je zdravým zjavom, keď na Slovensku pri posledných voľbách odovzdané bolo viac ako 5/4 milionov hlasov, že z týchto hlasov tie strany, ktoré nachádzajú sa vo vláde, na seba koncentrovaly len nejakých 300.000 hlasov, a že teda fakt je, a stav je ten, že dnes len veľká menšina slovenského obyvateľstva zastúpená je vo vládnom útvare a že veľká väčšina obyvateľstva slovenského nachádza sa voči dnešnej vláde v opozícii. To je iste veľmi vážny stav a veľmi povážlivý a je povinnosťou vlády, aby v tomto ohľade sa stala náprava, lebo nie je možné, aby Slovensko nebolo zastúpené v takej miere vo vládnej koalícii, ako to záujmy štátu a štátna rezona vyžadujú. Ja by som sa v krátkosti chcel zmieniť o tých vyjednávačkách, ktoré sa dejú v posledných dobách medzi pánom ministerským predsedom a slovenskou ľudovou stranou. Slovenská ľudová strana postavila požiadavok, aby ministerstvo s plnou mocou bolo obsadené ich človekom, a odvoláva sa pri tom na precedent, že už predtým ministerstvo s plnou mocou obsadené bolo straníkmi iných strán. Ja by som tu chcel poukázať k tomu, že takéhoto precedentu vlastne nebolo. Je pravda, že prvý minister s plnou mocou pán dr Šrobár prináležal a prináleží ku strane republikánskej, ale on ministrom s plnou mocou nebol v zastúpení tejto strany. Vtedy, keď bol ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, bol dr Šrobár členom slovenského klubu. Klub tento ho do vlády vyslal, a on bol exponentom a zástupcom nie strany republikánskej, ale slovenského klubu, do ktorého prináležaly všetky slovenské politické strany, v to počítajúc i slovenskú stranu ľudovú. Po ňom, je pravda, ministrom s plnou mocou bol menovaný straník sociálne-demokratický, ale vážení pánovia, myslím, nikto mi vytýkať nemôže, že by som sa bol v tomto ministerstve za tú krátku dobu, za ktorú som tam vladáril, choval ako exponovaný straník, poneváč vtedy nachádzalo sa Slovensko vo veľmi ťažkej situácii a mojím úkolom a hlavnou činnosťou bolo iba to, aby slobody demokratické, ktoré po prevrate za určitú dobu nemohly byť na Slovensku uplatňované, postupne boly na Slovensku do života uvádzané. Krem toho mal byť k môjmu boku ustanovený správny výbor, za jehož predsedu vyhliadnutý bol dr Hodža. Kameň úrazu však nie je vo skutočnosti ten, či má toto ministerstvo obsadiť straník ľudovej strany, ale kameň úrazu je podľa mojich informácií to, či má byť ministerstvo pre správu Slovenska zrušené. A tu by som k tomuto chcel poznamenať toto: My slovenskí zástupcovia strany sociálne-demokratickej a strany republikánskej vypracovali sme r. 1923 určitý program, podľa ktorého sme si priali, aby slovenské veci boly upravené. V tomto programe sme sa vyslovili za ďalšie podržanie ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, nie preto, že by sme chceli túto inštitúciu štabilizovať, poneváč výslovne sme prehlásili, že ministerstvo s plnou mocou považujeme za prechodnú inštitúciu, za prechodný zjav, ktorá inštitúcia zrušená a odstránená bude musieť byť v tom momente, akonáhle definitívne upraví sa organizácia štátnej správy nielen na Slovensku, lež v celej republike. Poneváč sa však ukázaly také tendencie a zjavy, ktoré prekážaly okamžitému prevedeniu župnej reformy v ostatných zemiach republiky, preto počítali sme s tým, že až do úpravy prevedenia župnej reformy v ostatných zemiach republiky bude treba podržať ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. A jestli dnes boly by názory, ktoré by hovorily, že by toto ministerstvo mohlo byť zrušené skôr, než by sa stala definitívna úprava celoštátnej administratívy, tak by som varoval pred takýmito názory. Ja by som uplatňovanie takýchto snáh považoval za veľkú chybu, poneváč v tejto otázke myslím všetci poslanci Slovenska sú jedného názoru, že do toho času, kým nie je jasné, ako bude štátna správa, štátna administratíva vyzerať definitívne v ostatných zemiach, v zemiach historických, nie je možné hovoriť o tom, aby ministerstvo pre Slovensko bolo zrušené. (Tak jest!)

Ministerstvo pre správu Slovenska je dnes v určitej miere zárukou toho, aby úprava štátnej administratívy a reforma správy skutočne bola prevedená. Keby sme pristúpili k tomu, že by ministerstvo pre Slovensko zrušené bolo, nemáme záruky toho, že reforma správy prevedie sa skutočne jednotným spôsobom v celej republike na základe župnej reformy.

Vážení pánovia! Otázka, či má byť župný zákon prevedený v celej republike tak, ako bol uzákonený, stala sa v poslednej dobe spornou. Ja mám pri rukách reč, ktorú povedal pán minister vnútra v rozpočtovom výbore a vidím, že v tej reči je obsažené novum. Dosiaľ vlády republiky stály na stanovisku, že župný zákon má byť prevedený v celej republike, tedy nielen na Slovensku, ale i v historických zemiach. Bolo to dokonca vo vládnych prehlaseniach predošlých vlád, a jestli sa dobre pamätám, boly už spomínané určité dáta, do ktorých župný zákon mal byť prevedený v historických zemiach. Naproti tomu to, čo povedal p. minister vnútra v rozpočtovom výbore, protiví sa tým dosiaľ prízvukovaným zásadám a stanoviskám československých vlád v tejto otázke. Pán minister vnútra spomenul, že sa nesmie zapomenúť, že župné sriadenie môže byť zavedené len vtedy, až bude zaručený kľudný vývoj, až totiž materielne a personálne bude opatrené všetko do najmenších detailov. Ja vidím v tomto označení to, že vláda nehodlá župné sriadenie v dohľadnej dobe previesť v historických zemiach, ale že má úmysel prevedenie tohoto sriadenia odložiťna dlhšiu dobu.

Ďalej hovoril pán minister vnútra, že sa nesmie zapomínať, že zavedenie župného sriadenia je tiež otázkou úspornosti. Keby nová reforma správy bola sebe lepšia a obecenstvo by v nej videlo priamy ideál, nesnieslo by, aby nová správa bola o halier drahšia než správa drievejšia. Tak sa zdá, že vznikly pochybnosti o tom, či bude župná správa lacnejšia, poťažne nákladnejšia, než je dnešná správa zemská, a tu vidíme naznačenú zásadu, že v tom prípade, jestli by sa zemská správa ukázala byť uspornejšou, odhiadalo by sa od prevedenia župného sriadenia.

Konečne prehlásil pán minister vnútra, že župný zákon v zemiach historických, ako bol usnesený r. 1920, prevedený byť nemôže. Slovom, je tu s autoritatívneho miesta prehlasené, že župný zákon nemôže byť prevádzaný tak, ako bol uzákonený a že prevedenie župného zákona potrvá ešte veľmi dlhú dobu.

Vážení pánovia! My v tomto vidíme odklon od línie dosavádnych vlád, ktoré prehlásily za kardinálnu časť svojich programov prevedenie župného zákona.

Ale nová vláda prejavuje i v iných smeroch odklon od politiky, línie a programu dosavádnych vlád. V poslednej dobe vidíme zjavy, ktoré možno charakterizovať ako útok na samosprávu a na samosprávné zariadenie. Pôvodná osnova zákona, ktorý predložila vláda posl. snemovni o novej úprave finančného hospodárstva sväzkov územnej samosprávy, obsahovala veľmi povážlivé ustanovenia. Obsahovala totiž v určitej miere znovazavedenie virilizmu, ktorý bol zrušený revolúciou a sriadením Československej republiky. Ten virilizmus bol by pozostával podľa pôvodnej osnovy v tom, že v určitých prípadoch najväčšiu daň platiaci obyvatelia v určitej obci podať mohli odvolanie proti usneseniam obecného zastupiteľstva. Tedy občania, ktorí sú majetnejší, ktorí platia veľkú daň, boli by mali revízné právo proti usneseniu korporácie, ktorá vyšla zo všeobecného volebného práva.

Na nátlak socialistických strán toto ustanovenie bolo vynechané z vládnej osnovy a osnova, ktorá leží dnes pred nami, nemá viac tohoto ustanovenia. Avšak, vážení pánovia, osnova táto, ako to pan kol. Pik s tohoto miesta označoval, má ustanovenia veľmi mnohé, ktoré sú tiež veľmi povážlivého rázu a ktoré znamenajú, že v tejto osnove je ztelesnená tendencia, duch, ktorý smeruje proti myšlienke samosprávy a proti samospráve obecnej. Vidím v osnove, ktorá obstrihuje samosprávu, ten samý duch, ktorý znemožniť chce prevedenie župnej reformy a ktorý takýmto spôsobom zosilniť chce byrokratické a centralistické vládnutie v republike. Vážení pánovia, to je iste veľmi vážny zjav, ktorý vyvoláva nedöveru proti dnešnému vládnemu režímu. A v poslednej dobe vyskytla sa aféra, ktorá túto našu nedôveru len zväčšuje.

Je to aféra, o ktorej tu už opätovne bolo hovorené. Ja by som prízvukoval, že je veľmi povážlivé, keď sa vo verejnosti takéto aféry vyskytujú. Je povážlivým zjavom nielen to, že takéto veci sa môžu stať, ale je povážlivým zjavom i to, že sa o takýchto veciach častokrát hovorí bez náležitých dokladov, len na základe kombinácií a indicií. V politike malo by sa postupovať vždy na základe presných dokladov. V politike je vždy veľmi nebezpečné pracovať len s dohadami, menovite v otázkách, ktoré sú osobného rázu, lebo podľa indicií a podľa nepřesných dokladov preparovaná verejnosť vždy ochotná je veriť o ľuďoch činných vo verejnosti veci, ktoré prípadne nie sú úplne správné. (Posl. inž. Nečas.: Ale tentokráte byly indicie příliš správně!)

Ale, vážení pánovia, ja nejdem hovoriť o tom, že či sú tie indície tentokráte správné alebo nie, poneváč na to je fórum povolané, a naša strana predložila návrh, aby bol poverený vyšetrovací výbor v poslaneckej snemovni s vyšetrením prípadu a podaním zprávy slávnej poslaneckej snemovni. Je tu tedy kompetentné fórum, ktoré túto vec môže vyšetriť a ktoré snemovni môže podať zprávu, čo na tých veciach je pravdivé alebo nie.

Ale vážení pánovia, ja chcem tu poukázať na iný zjav, ktorý považujem za veľmi povážlivý. Mnohokrát bolo povedané o našich vládach, že ony sú vlády, ktoré mlčia, a že neprehovoria v potrebnom okamžiku. Tieto kritické slová boly povedané nielen o dnešnej vláde, ale i o vládach predošlých, tieto kritické slová odoznely nielen zo strán opozičných, ale i zo strán tých, ktorí vtedy vo vláde boly. Náš súdruh, bývalý minister Bechyně napísal raz o tom zaujímavý článok, a vytýkal koaličnej vláde, v ktorej naša strana zastúpená bola, že je vládou, ktorá mlčí a ktorá neprehovorí. Parlamentárny systém by vyžadoval, aby vlády viac hovorily, a aby i dnešná vláda viac hovorila. Parlamentárny systém je nie systémom mlčiacej vlády. Parlamentárny systém znamená kontakt vlády s parlamentom. Uznávám, že pri systéme koaličnom je ťažko, aby vláda o každej otázke prehovorila, lebo systém koaličný znamená čiastokráť spojenie strán s veľmi protiviacimi sa programy, a hovoriaci minister a hovoriaca vláda by častokrát priniesla len zmätok do vládnej majority, lebo k tomu, aby pri koaličnom systéme vláda premluviť mohla tak, že by nevyvolala zbytočné rozpory medzi koaličnými stránami, vyžaduje sa veľkej obratnosti a veľkej diplomatickej a rečníckej schopnosti dotyčných členov vlády.

Ale i pri koaličnom systéme sú momenty, keď vláda prehovoriť musí, a vážení pánovia, podľa môjho názoru, vtedy, keď vyskytla sa aféra tak ďalekosiahleho rázu, ako je aféra koburgská, myslím, že bola tu doba, kedy vláda a šéf vlády prehovoriť musia. Prosím, čo sa stalo v tejto veci? Ešte minulou poslaneckou snemovňou odhlasovaný bol zákon o zrušení fideikomisov. Do tohoto zákona dostalo sa ustanovenie, ktoré je všeobecne známe pod označením lex Cyril, a vyskytla sa obžaloba, že tento lex Cyril dostal sa do zákona cestou veľmi povážlivou. Bolo vyslovené obvinenie, že bolo na parlamentárné korporácie a na jednotlivých parlamentárnych činiteľov použité neprípustného nátlaku a neprípustných vlivov. Toto obvinenie, ktoré vyslovené bolo nie podriadenými ľudmi, ale dokonca i členom jedného evropského panujúceho rodu, opakované a pertraktované bolo celou dennou tlačou a je dnes predmetem rozhovoru v celej republike.

Tu sa, vážení pánovia, jednalo tedy o to, že zákonodarní činitelia obvinení boli z ťažkého činu. A v tomto momente v záujme reputácie zákonodarného sboru, v záujme reputácie tých, ktorý na ten zákonodarný sbor vtedy mali najväčší a rozhodujúci vliv, by bolo bývalo, aby pán min. predseda, keď takéto ťažké obvinenie odoznelo, predstúpil pred snemovňu a kategorickým spôsobom odmietnul toto ťažké obvinenie. (Výborně! Potlesk.)