Naše strana trvá proto jako dříve na
svém požadavku samosprávy vytýčeném
v programu.
Náš vstup do vlády jest něco přirozeného.
Jak s ohledem na vývoj evropských poměrů,
tak i na vývoj naší užší vlasti.
Ode dávna byly Čechy osudovou zemí střední
Evropy. Zde byly vybojovány největší
rozhodné bitvy v novějších dějinách,
a poměr obou národů v této zemi navzájem
byl do jisté míry vždy měřítkem
evropské situace. Anglický vyslanec, diplomat národa
jemného politického čichu, zdůraznil
nedávno evropský význam hradního míru
sjednaného mezi Němci a Čechy. Ostatně
u nás se odehrává v malém totéž,
co ve velkém v politice evropské. Českým
vůdcům slouží ke chvále, že
tímto způsobem uvedli politiku státu do přirozených
dějinných kolejí. Důvěra Čechů
k Francii byla posledními hospodářskými
událostmi tamějšími silně otřesena.
Toto přátelství bylo ode dávna spíše
věcí ideologických kruhů, než
skutečným zpřízněním
duší národa k národu, pochopitelné
z událostí, které vedly k založení
státu. Zde Čechové, mladý poměrně
svěží národ, tam starý, formálně
ztrnulý národ zpřejemnělé kultury.
Také panslavistické sklony Čechů velmi
dnes ochladly mezi jejich realními politiky. Čech
svou vrozenou čilostí a neustále živou
výměnou s německým sousedním
národem předstihl daleko ostatní Slovany.
Nevidíme vlastně zvláštního srdečného
poměru ani k Polákům, ani k Jugoslavii, o
Rusku vůbec nemluvě. Na druhé straně:
Již zeměpisná poloha našeho státu
ukládá jeho vůdcům, aby žili
v dobrém s německým národem. Se tří
stran jsme obklopeni německými zeměmi a celý
náš obchod a celé naše hospodářství
jest odkázáno především na ně,
jak také velmi jasně ukazují číslice
naší obchodní bilance. Velmi důležitá
obchodní cesta z Vídně do Drážďan,
Berlína a Hamburku vede přes Prahu. Vodní
cesta po Labi ukazuje nám přirozenou zeměpisnou
cestu obchodní. K tomu nastávající
velký rozvoj Německa vrhá svá prvá
světla na celou Evropu a prostě nutí státníky
jiných zemí, aby s ním jako s brzkou skutečností
počítali.
Německý národ jest aspoň tak mírumilovný
jako jisté národy jiné. Jeho státotvorná
a stát udržující síla stala se
v dějinách příslovečnou. Svou
účastí ve -vládě dosáhli
jsme aspoň již toho, že nikdo již nesmí
pochybovati o naší dobré vůli a státotvornosti,
jak nám to tak často po převratu bylo podkládáno.
Budeme se snažiti se všech sil a vší mocí,
aby se spravedlivě přihlíželo k německým
potřebám v tomto státě. Německý
národ byl svou porážkou uvržen téměř
do úplné bezmocnosti. Počátek jest
tedy těžký a vyžaduje trpělivosti
a rozumu.
Snad i Čechové v nejkratší době
odklidí jisté zjevy, které dnes prostě
již nejsou na místě. Sem náleží
především heslo o "zněmčených
územích". Rád bych věděl,
kam by to v Evropě vedlo, kdyby každý národ
požadoval pro sebe zpět dřívější
sídla. Jsou-li ještě dnes Čechové,
kteří označují Cheb, Liberec, nebo
Warnsdorf za města zněmčená, tu chytá
se člověk za hlavu. Právě opak jest
pravda. Tak mnoho českých měst bylo založeno
německou pílí a jest dnes počeštěno.
Avšak rozumným českým politikům
jest jistě dnes jasno, že souvislé německé
území jazykové ve státě nikdy
nemůže býti počeštěno ani
násilím ani lstí. Bylo by si však přáti
a velmi by přispělo ke klidu ve státě,
kdyby český tisk konečně přestal
stále popírati skutečnost tohoto souvislého
německého jazykového území,
které můžeme viděti v každém
atlasu, a které také západní státníci
dnes dobře znají, ač ho ve Versaillích
neznali. (Potlesk.)
Předseda (zvoní): Dalším
řečníkem je pan posl. Hrušovský.
Dávám mu slovo.
Posl. Hrušovský: Veľactená snemovňa!
Zástupci nášho klubu v rozpočtovom výbore
veľmi jasne precízovali stanovisko svoje k štátnemu
rozpočtu. Úkolom mojím je predovšetkým
dotknúť sa dvoch predmetov politických, a to
najprv politiky zahraničnej a potom správy Slovenska.
V rozpočtovom výbore podal referát o rozpočte
ministerstva zahraničných vecí pán
posl. dr Matoušek. Učinil to tým spôsobom,
že síce ani slovíčkom sa nedotknul našej
politiky zahraničnej, nemal alebo nevedel tu patrne čo
povedať, ale veľmi podrobne pustil sa do rozoberania
podrobnejších vecí, a to spösobonn takým,
že jeho referát bol vlastne prudkou opozičnou
rečou proti rozpočtu ministerstva zahraničia.
Pán posl. dr Matoušek má zaiste veľmi
zvláštny vkus vyžiadať si referát,
ktorý formálne síce navrhuje schválenie
predlohy, ale v podstate ju odsudzuje. Kol dr. Patejdl vyvrátil
výtky referentove podľa zásluhy. Mojou úlohou
je dnes vyznačiť stanovisko strany v obore československej
politiky zahraničnej.
Snažením naším je, aby náš
národ nenastúpil takú cestu politiky zovňajšej,
ktorá znamená spleť zápasov, lstí
diplomatických a aktov násilia a podvodov. My chceme,
aby i náš národ prispel k povzneseniu ľudského
pokolenia svojím šľacheným vnútorným
životom, myšlienkou, citom a charakterom.
Preto v obore zahraničnej politiky vidíme veľké
zadosťučinenie, ktoré sa stalo národu
nášmu tým, že až manifestačným
spôsobom bol náš minister zahraničných
vecí zvolený za člena Rady Spoločnosti
národov. Vidíme v tej okolnosti, že návrh
Stresemanov, aby náš zahraničný minister
bol zvolený predsedom Rady, bol jednomyselne prijatý,
nielen dôkaz sympatií, ktorých si vedenie
našej zahraničnej politiky vo verejnom mienení
získalo, ale i dôkaz toho, že táto politika,
ktorej cieľom je odstránením nedôvery
a nedorozumenia zabezpečiť svetový mier, razí
si v srdciach národov a vlád cestu. Lichotivé
vyjadrenia o politickej činnosti nášho ministra
zahraničia, prednesené u tejto príležitosti
vedúcimi štátnikmi, ako na pr. Briandovo, Chamberlainovo,
Scialojovo a Quiňonesa de Léon, toto naše presvedčenie
len potvrdzujú.
Vítame vstup Nemecka do Sväzu národov ako záruku
stability vlivu tejto dôležitej medzinárodnej
inštitúcie a s uspokojením berieme v známosť
tú skutočnosť, že pri tomto vstupe naša
politika značne spolupôsobila.
V tom fakte, že v dôsledku locarnských úmluv
budú sriadené smierčie komisie, obdobné
tým, ktoré už máme s Rakúskom,
Poľskom a Švédskom, vidíme nový
krok k smiernemu vybavovaniu sporných záležitostí
pacifikáciu Europy.
Žiadali by sme si ovšem pevnejších stykov
s Ruskom a preto pociťujeme za manko našej politiky,
že sme dosiaľ ešte neuznali Sovietské Rusko
de jure. Vieme, že v tejto otázke hrajú osudnú
úlohu vnútropolitické vlivy. Musíme
však poukázať na neblahé následky
obzvlášte hospodárske, ktoré budú
dôsledkom politiky negovania jestvujúcich zahraničných
faktov.
S uspokojením berieme v známosť, že pomer
náš k Francii je rovnako priateľský a
srdečný ako bol predtým, že línia
našej politiky v tomto smere zostáva nezmenená.
V pomere našom k Rakúsku považujeme za aktívum
politiky našej arbitrážnu smluvu, ktorá
bola podpísaná za návštevy dr Beneša
vo Viedni. Inou je ovšem otázka, týkajúca
sa avizovania výpovedi dodatkových úmluv
obchodne-politických zo strany Rakúska. Pán
minister obchod v rozpočtovom výbore vyložil
síce čiste rezortnú stránku otázky,
ja si však dovolím poznamenať k vysvetleniu jeho
nasledujúce: Keď bola u nás zahájená
už počiatkom minulého roku kampaň medzi
zemedelskými kruhy našimi v prospech zavedenia agrárnych
ciel, našla táto kampaň ozvenu i v Rakúsku.
Pod tlakom požiadavkov rakúskeho zemedelstva odhodlal
sa rakúsky parlament zaviesť nové, rešp.
zvýšiť dosavádné colné sadzby
na cukor, mlieko a superfosfáty. Dalším dösledkom
nove nastúpenej cesty bola potom druhá colná
novela, ktorou bola nove zavedená, poťažne citeľne
zvýšená dosavádna colná ochrana
u celej rady článkov v obore ako výroby prvotnej,
tak aj priemyslovej. Československá vláda
síce usilovala sa vyjsť Rakúsku v ústrety
a vyhovieť najnaliehavejšej potrebe Rakúska,
ale treba s poľutovaním konštatovať, že
na tento prejav dobrej vôle odpovedala rakúska vláda
avizovaním výpovedi dodatkových úmluv.
Dúfame však, že tento incident nemôže
byť prekážkou v tom, aby vedenie našej politiky
zahraničnej i na ďalej ako posiaľ nepracovalo
v duchu štabilizácie a konsolidácie hospodárskych
pomerov, obzvlášte strednej Europy, hoci krok Rakúska
neusnadňuje mu prevádzanie tohoto jeho úmyslu.
So sympatiou zaznamenávame návštevu nášho
ministra zahraničia vo Varšave a návštevu
poľského ministra zahraničia Skrzynského
u nás. Tieto návštevy sprevádzalo uzavretie
celej rady smlúv, ktorými boly rozriešené
sporné otázky, vyplývajúce z rozdelenia
územia. Návšteva dr Beneša vo Varšave
je prvým význačným krokom k utuženiu
priateľských stykov, ktoré sa medzi Poľskom
a nami teraz pekne vyvíjajú ako na poli politickom
tak i na poli kultúrnom. Vzpomeniem na pr. vzájomné
návštevy žurnalistov, učencov atď.
S uspokojením berieme v známosť skutočnosť,
že Malá Dohoda je pevná ako predtým
a že sleduje stále tú istú politickú
líniu.
S Maďarskom je pomer dobrý a dúfame, že
po uzavretie obchodne-tarifnej úmluvy, o ktorej sa dnes
vedú jednania, tento pomer sa zlepší a že
sa podarí v záujme obojstranných príslušníkov
vyriešiť ešte všetky otázky, ktoré
dosiaľ nie sú upravené.
Ak činí sa výtka nášmu zahraničnému
ministerstvu, nakoľko sa to týka finančných
nákladov, tak treba uvážiť, že náš
štát ako štát úplne nový,
musel a musí postupne vybudovať od samých základov
svoje styky s cudzinou, celý terajší systém
obchodných smlúv a iných úmluv a vytvoriť
si sieť pre náš exportný štát
tak dôležitých československých
zastupiteľských úradov s obchodne-politickou,
obchodne-administratívnou a vôbec konzulárnou
agendou, kde máme tradičné záujmy,
rešp. kam by bolo možné s pravdepodobným
úspechom náš export nove dirigovať. V
tom spočívá ohromný rozdiel medzi
nami a medzi štáty so starým diplomatickým
a konzulárnym aparátom. To by si mali tí
páni, ktorí bez znalosti vecí vrhajú
sa so zášťou na vedenie našej zahraničnej
politiky, uvedomiť. Nezabúdajme, pred akou ťažkou
úlohou stál náš minister zahraničia,
keď bol u nás naprostý nedostatok tradície
a s tým súvisiaci nedostatok personálu s
nutnými praktickými zkúsenosťami. K
tomu naliehavé úsporné ohľady donútily
v poslednej dobe ministerstvo zahraničných vecí
silne obmedziť personálny štátus efektívnych
zastupiteľských úradov a premeniť niektoré
efektívné zastupiteľské úrady
na honorárné. Akú veľkú prácu
krem čiste politickej vykonalo naše zahraničné
ministerstvo v obore obchodne-politickom, stačí
uviesť ten fakt, že dnešného dňa
len so 2 štáty celej Europy, s Finskom a Estonskom,
nemá naša republika upravené obchodné
smluvy. Len v tomto roku bolo uzavrené nových 10
obchodných úmluv, 8 dopravných a 9 leteckých
úmluv. Vzdor všetkým týmto úspechom
sme svedkami úžasne prudkých a nenávistných
útokov určitej čiastky československej
spoločnosti proti vedeniu našej zahraničnej
politiky, proti osobe dr Beneša, ktoré však
sú namierené ešte i na niekoho iného.
Rád by som tu učinil veľmi prípadné
prirovnanie. Historik Winckler píše o dobe Periklesovej
toto: "Toto mesto, Atheny, malo po istú dobu ako masku
na sebe tvár Periklesovu. Potom sa však zakotvila
v tomto meste jediná túžba, jediná myšlienka,
striasť sa veľkého muža. V duši priemerného
Atheňana prebývalo málo veľkosti a málo
generozity. Verejné vystupovanie Periklesovo až zarážalo
svojou krajnou dôstojnosťou, čo prirodzene vzbudzovalo
u prostého človeka myšlienku, že súkromný
život jeho musí vykazovať nejakú škvrnu,
ačkoľvek vo skutočnosti bol bezvadným.
Nebolo v tom čase ešte nízkeho žurnalizmu,
aby odkrýval pred svetom nedostatky ľudí verejne
činných. Ale vtedy kvetúca komédia
vyhovovala tomuto požiadavku márnomyseľnosti
priemerného Atheňana. Auktori komédie ťažili
zo sklonu takmer všetkých nás tešiť
sa zo sosmešňovania tých, ktorých zjavná
výtečnosť uráža našu samoľúbosť.
Periklesoví nepriatelia konečne nemohúc ho
poraziť priamo, hľadali dosiahnuť cieľ svoj
iným prostriedkom: Zasahovať ho v porážaní
jeho priateľov. Preto zomrel Phidias v žalári,
Damon a Anaxagoras vo vyhnanstve."
Ak vysvetľujeme si takto zjav, ktorý prekvapuje obzvlášte
verejné mienenie zahraničné, a ktorý
v krátkosti označované býva útočením
proti "Hradu", tak posvietiť musíme i na
iné špecificky poválečné motívy
tohoto ťaženia. Prichodí nám na um heslo
naším prezidentom vyslovené: "Nebáť
sa a nekradnúť." Domnievame sa, že určité
kruhy u nás nemôžu sniesť myšlienku,
že snáď práve ten hrad im znesnadňuje
kradnúť.
A tu prichádzame k nezdravým zjavom dnešnej
našej spoločnosti, ktorá sa v krikľavých
barvách zrkadlí v aférach škandalóznych,
ktorých sme dnes nielen my, ale i široké kruhy
svetovej verejnosti svedkami.
Vnútorný život náš ani z ďaleka
neodpovedá tým nádejám, ktoré
sa vkladaly v Československo pri jeho vzniku. Nezabúdajme,
že všetkým tým, ktorý sa obetovali
v zápase za oslobodenie nášho národa,
sľubovalo sa, že v československom štáte
bude menej nespravodlivosti sociálnej, menej krivdy a menej
špiny než v tom starom Rakúsko-Uhorsku. Nezabúdajme
na postuláty obsažené vo washingtonskej deklarácii
a konečne ani na základné zásady našej
ústavnej listiny. Mnohí naší ľudia
či už v legiách za hraniciami alebo v žalároch
tu doma dobrovoľne sa obetovali za slobodu národa,
ale hneď v zápätí všetko to, čo
bolo špatné v spoločnosti našej, vrhlo
sa na výhodnú príležitosť, ktorú
ím poskytla doba poprevratová, aby položili
ruku na zdroje štátu a pomaly sa zmocnili i politickej
organizácii v zemi. Dnes mnohí, ktorí by
boli pred rokom 1914 bývali považovaní za príšerných
dobrodruhov, získali moc a vliv a tí šľachetní,
ktorí sa obetovali, nedostali náhrady za tvrdú
prácu svoju. Znám na príklad človeka,
ktorý byl katanom srbských ľudí za války
a dnes je význačným činiteľom
spoločnosti v Bratislave a neblaho vlíva na slovenské
pomery. (Slyšte!) Títo ľudia robia nemožnou
konsolidáciu naších vnútorných
pomerov. Necítia, že stav sociálneho príživníctva
je niečim hanobným. Svojím životom robia
obzvlášte na Slovensku stálou tú akumuláciu
síl revolučných, ktorú vyvolala dlhá
a ťažká válka svetová.
Jestli chceme, aby sme si vybudovali krajšiu budúcnosť,
tak v prvom rade treba dbať na kvality, ktoré činia
vlastne národy slobodnými a veľkými.
Taká koburgská aféra nám však
najlepšie ukazuje, akými my kvalitami dišponujeme.
Je sa čo obávať pri takýchto okolnostiach,
že čsl. národ v samostatnom štáte
svojom pre veľké ciele vznešeného snaženia
ľudstva prinesie menej, než čo priniesol vtedy,
keď bol ešte v dlhotrvajúcom a úpornom
zápase o svoju národnú exinstenciu. Musíme
mať na zreteli, že v búrnych víchriciach,
ktoré odnášajú národy a ľudí,
ztratia sa všetky historie malicherných naších
dišpút, ktoré tvoria beh života národa,
a že čo môže jedine zachovať našu
pamiatku, ba snáď i veľkosť, hoci i početne
malého národa, sú tie plody nášho
myslenia, nášho jednania a nášho charakteru,
ktoré sa stanú časťou integrálnou
intelektuálneho života národov, ktoré
budú po nás nasledovať. (Výborně!)
V posledných dobách stala sa vyjednávaním
o utvorenie vládnej majority aktuálnou otázka
ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Strana
naša, ako známo, už dávno zaujala v tejto
veci také stanovisko, že toto ministerstvo, ktoré
bolo svojho času sriadené len ako inštitúcia
prechodná, má byť zrušené a miesto
neho do života uvedený zákon o župnom
sriadení v plnom jeho znení, ustálením
vrchno-županského úradu ako podriadeného
orgánu ústrednej správy a zavedením
župného sriadenia v zemiach historických. Kým
sme my, ako hovorím, zastávali toto stanovisko,
iné politické strany slovenské mali o veci
názor iný. Ľudová strana na príklad
neuspokojila sa s inštitúciou ministra s plnou mocou,
ale žiadala úplnú autonomiu Slovenska, a dve
vtedy vládné strany, medzi nimi i agrárníci
žiadali naopak rozšírenie právomoci ministra
pre Slovensko a ďalšie vybudovanie tejto inštitúcie.
Preto nás to len teší, keď vidíme,
že slovenskí agrárnici prijímajú
stanovisko naše, a keď vidíme, že i ľudová
strana odstúpila od svojho požiadavku autonomie a
je dnes vo veci správy Slovenska na tej línii ako
boli pred 2 rokmi slovenskí agrárnici. Z toho možno
uzatvárať, že postupom času i slovenská
ľudová strana dospeje k nášmu správnemu
stanovisku.
Vládné strany niekedy vytýkaly strane ľudovej,
že hlasovala síce vo snemovni za určité
zákony alebo bremená, doliehajúce na poplatníctvo,
ale potom medzi ľudom štvala proti tým zákonom
a proti daniam a označovaly tento postup za nemravný
a podvodný. (Zcela správně!) Neviem
síce ako dnes si srovnaju patriční páni
z vládnej väčšiny svoje jednanie podobného
druhu, akého sa dopustil p. posl. dr Matoušek pri
svojom referáte o rozpočte ministerstva vecí
zahraničných s politickou morálkou. Na každý
prípad treba odsúdiť takéto manévrovanie
práve tak, ako odsudzujeme na príklad antisemizmus
ľudovej strany, ktorý sa síce javí v
jej tlači a vo verejných schödzach, ale ktorý
rád používa židovských advokátov,
ako na príklad p. dr Eislera pri vyjednávaní
o získanie hodností biskupských u cirkevných
a svetských vrchností. (Slyšte! Výborně!)
Pre krátkosť času, ktorá je v tejto
rozpočtovej debate vymedzená jednotlivým
rečníkom, nemám dosť možnosti vylíčiť
tu všetky nedostatky správy ohľadom k Slovensku,
ktoré až volajú o nápravu. Chcem prítomne
vzpomenúť iba tie najkrikľavejšie. Predovšetkým
treba vyzdvihnúť tú okolnosť, že
veľká časť Slovenska je zkorumpovaná.
Nebudeme dnes oberať sa otázkou tou, kto tento desný
stav u nás zapríčinil, chcem iba názorným
príkladom poslúžiť, akých ohromných
a mravných a hospodárskych škôd tento
stav u nás zapríčinil. Na príklad
máme tu otázku prevádzania pozemkovej reformy
u nás. Vezmem jeden typický prípad, prípad
čáčovský. Na okolí senickom,
kam Čáčov náleží, je málo
pôdy záborovej a preto panuje tam u obyvateľstva
skutočný hlad za pôdou. Malo prijsť k
prideleniu zeme pre ukojenie potreby, pre pôdu rozparcelovaním
záborového majetku Kuffnerovského. O pôdu
hlásili sa premnohí zemedelci z Čáčova,
medzi nimi aj invalidi, i takí, ktorí potrebovali
kúštičok zeme pre vystavenie obytných
domkov. Prídel sa prevádzal takým spôsobom,
že pôdu... (Posl. Macek: To vás mrzí
ten Čáčov, viďte?) Viem, že
vás veľmi bolí ten Čáčov,
pane Macku, prijde na vás rada tiež.
Prídel sa prevádzal takým spôsobom,
že pôdy dostávalo len málo vyvolených
stúpencov strany agrárnej. (Slyšte!) Poznamenávam,
že obyvatelia Čáčova sú v prevažnej
väčšine slovenskí evanjelici a ešte
z doby predprevratových po väčšine dobrého
národného povedomia. Neštátotvorných
elementov tam niet. Samo sebou sa rozumie, že takéto
prídeľovanie pôdy muselo vyvolať v občianstve
čáčovskom pravú búrku nevole.
Bol som v záujme spravodlivého a zákonného
prevádzania pozemkovej reformy v Čáčove
niekoľkokrát intervenovať u Štátneho
pozemkového úradu v Prahe, kde mi bolo sľúbené,
že oprávneným nárokom občanov
čáčovských bude vyhovené. Nedlho
potom dostal som však od občanov čáčovských
zprávu, že prez sľuby stran Pozemkového
úradu idú už v Čáčove
podľa grafického plánu previesť nespravodlivý
prídel, a že je obava, že dôjde ku krvipreliatiu
a že v Senici je už konsignované četníctvo
k potlačeniu každého vzoprenia sa brachiálnou
mocou. Ešte večer pred prevedením prideľovania
grafickým plánom oznámil som vec telefonicky
ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska dr Kállaymu
a poukázal som na pravdepodobné neblahé
následky rušenia daných sľubov, možnosť
prudkej a osudnej srážky medzi občianstvom
a četníctvom. Dr Kállay ma požiadal,
aby som šiel hneď do Čáčova, ľud
tam uspokojil, a zaručil sa, že zakročí,
aby zamedzené bolo bezprávie, v tom smysle, že
tiež požiadal bratislavský prídelový
komisariát. Na druhý deň ráno prišiel
som do Čáčova, a tam už celá
obec bola vo vzrušení, obkľúčený
bol celý obecný dom, v ktorom nachodilo sa obecné,
predstavenstvo a úradníci Pozemkového úradu.
Podarilo sa mi najsť cestu k dohode, občania spokojili
sa len vskutku s minimálnymi požiadavkami, bol sostavený
nový soznam prídelu, ktorý verejne vyhlásili
úradníci Pozemkového úradu za záväzný
a platný, a stvrdilo ho podpisom svojím aj obecné
predstavenstvo. Vzdor všetkému tomu, vzdor výslovnému
záväzku pána ministra s plnou mocou prídel
sa nepreviedel. V tejto snemovni prítomný pán
posl. Macek, člen klubu republikánskej strany,
ktorý je jeden z najmajetnejších občanov
čáčovských, nárokoval si totiž,
aby preňho bol z Kuffnerovského majetku urobený
zbytkový statok, a to pekne zaokrúhlený.
Nebolo nič na plat opätovné intervenovanie
u Štátneho pozemkového úradu, kde som
dostával od vedúceho úradníka medzi
štyrmi očima ubezpečovanie, že i on cíti,
že je to vskutku svinstvo, čo sa stalo v prípade
čáčovskom, ale že úradníci
Pozemkového úradu vykonávajú len vôlu
tých mocnejších činiteľov. (Slyšte!)
Keď som sa obrátil na viceprezidenta Štátneho
pozemkového úradu, pána dr Holúbka
v tejto veci, ten naopak zase sa bránil tým, že
podriadené orgány, obzvlášte ale Obvodová
úradovňa v Trenčíne, jednajú
na svoju päsť. Po takomto nepeknom vytáčaní
sa a desauovaní ministrom daných výslovných
sľubov nepozostávalo mi nič iného, ako
podať interpeláciu na vládu. Na túto
interpeláciu dostal som veľmi peknú odpoveď,
dôstojnú kurzu, v ktorom dnes vládna majorita
pláva, takú odpoveď, že vláda nemôže
sa postaviť proti udeľovaniu zbytkových statkov
poslancom alebo i najbližším príbuzným,
lebo vraj zákon to výslovne nezakazuje. (Posl.
Sladký: To je škandál!)
Takto, veľactená snemovňa, počínajúc
od členov zákonodarných sborov naších,
mohol by som viac podobných prípadov uviesť
a nemení nič na veci, či sa prídel
zbytkového statku deje priamo alebo ako v prípade
pána posl. Macka, zaobalené pod kepienkom
schválenia predaja z voľnej ruky. Korumpuje sa Slovensko
týmto spôsobom a je dokonale zkorumpované.
Vláda naša legalizuje túto korupciu tým,
keď nechce poznať iných zákonov, než
sú zákony písané, keď odmieta
záväznosť zákonov mravných.
Naša vláda dala síce v odpoveď na našu
interpeláciu, týkajúcu sa postupu Pozemkového
úradu, tak ako sa vo škole hovorí, známku
zákonnú z mravov, ale konzekvencie z toho neodvodila.
Na interpeláciu podanú našou stranou v senáte
vo veci viceprezidenta Pozemkového úradu dr Holúbka
vôbec sme odpovedi ešte dodnes nedostali.
Rovnako neúprimné ako voči prostému
slovenskému ľudu je jednanie vládnej väčšiny
voči štátnym zamestnancom na Slovensku. I tu
ide naša vláda rušiť sľuby, ktoré
dal československý štát tým štátnym
zamestnancom z historických zemí, ktorí v
ťažkých chvíľach, častokrát
na živote ohrožovaní, opustili svoje teplé
krby v Čechách a na Morave a šli budovať
československú štátnu správu
tam, kde maďarské štátné zamestnanectvo
postavilo sa pasívne alebo i aktívne proti našemu
štátu. Sľúbená t. zv. slovenská
výhoda má tiež náležať medzi
dokumenty úkazu, že politické prostredie naše
nestojí na výške toho, čo sa od československého
štátu pri jeho vzniku očakávalo.
Takýmto spôsobom dokumentujeme pred svetom, že
k dosiahnutiu ideálov, ktoré sme v boji o našu
štátnu samostatnosť pred sebou mali, chybí
nám asociácia dobrej vôli, dokumentujeme,
že náš politický a hospodársky
systém má charakter provizorný a nebezpečnú
nestálosť, lebo otvorili sme cestu k uplatneniu sa
hazardérov a dobrodruhov pre ich ciele sobecké.
(Výborně! Potlesk poslanců čsl.
strany nár. socialistické.)
Předseda (zvoní): Dalším
řečníkem je pan posl. Dubický.
Dávám mu slovo.
Posl. Dubický: Slavná sněmovno!
V generální debatě o státním
rozpočtu byla dotčena řada důležitých
otázek politických a národohospodářských.
Nikdo, ani z oposice, nemohl upříti že státní
rozpočet na rok 1927 je rozpočtem pravdy, že
ničeho nezakrývá, nic nezkrašluje -
dává mluviti pouze chladným cifrám.
To je přednost našich rozpočtů, která
imponuje i cizině. To je také však jedna z
předností dnešní vlády, která
při všech svých činech dovolává
se rozumu národa a žádá, aby práce
její byla posuzována přísně,
ale objektivně. Razí se nový směr
v našich politických a hospodářských
poměrech. Chceme, aby v klidu a pořádku pracovalo
se k hospodářskému ozdravění,
což je nejpřednějším úkolem
každé vlády, která na podkladě
demokracie chce vésti stát pevně a k dobrému
cíli. Dílo takové může se dařiti
arciť jen za loyální součinnosti obyvatelstva
a všech rozumných politických stran.
Tím spíše musí se celá republikánská
veřejnost pozastaviti nad úžasným postupem
strany komunistické, která jako filiálka
III. bolševické internacionály vnáší
do našich poměrů chaos, třídní
nenávist, rozklad a nerozpakuje se hlásati za svou
povinnost - organisování nejhorších
protistátních zločinů. (Výkřiky
komunistických poslanců.)
Je dosud v paměti známý výrok komunistického
poslance Hakena, proslovený v parlamentě,
že bolševici rádi budou zrazovati náš
stát sovětskému Rusku, výrok zrovna
tak hazardérský jako zločinný.
Minulý týden opakoval výrok tento ve sněmovně
druhý německo-komunistický poslanec Kreibich,
který za potlesku svých soudruhů pravil:
"Wir werden die Spionage weitertreiben!" - budeme špionáž
dále prováděti.
Tyto úžasné výroky dostatečně
charakterisují vedení komunistické strany.
Není to arciť žádné hrdinství,
poněvadž lidé, kteří zločinné
rejdy proti státu ohlašují, jsou chráněni
imunitou a mají proto kuráž. Ale jak je potom
odporné, slyšíme-li tytéž lidi
volati po uznání sovětského Ruska
a naříkati, když svedení lidé
opakují jejich směsně hrdinské výroky
na schůzích a jsou pak za to podle zásluhy
trestáni.