Místopředseda inž. Dostálek (zvoní):
Dalším řečníkem je p. posl.
Gregorovits. Uděluji mu slovo.
Posl. Gregorovits (maďarsky): Vážená
snemovňa! Po dlhom mlčaní konečne
bol snemovni predložený návrh, ktorý
by bol povolaný položiť na pevné základy
slušné živobytie pracujúcej strednej triedy.
Vzhľadom na to, že vláda tak dlhú dobu
váhala predložiť tento závažný
návrh, boli sme presvedčení, že sa snaží
upraviť pomery duševných pracovníkov štátu
definitívne a podľa dnešných okolností,
bez ohľadu na triedné, národnostné a
náboženské rozdiele. Ak nazrieme však
do návrhu, presvedčíme sa o opaku, lebo tie
toľkokrát prízvukované humanitné
a demokratické zásady už zase uviazly.
Kol. posl. Fedor už v mene našej strany prehovoril
vo všeobecnosti k návrhu a vyložil stanovisko
našej strany, ja dovolím si prehovoriť len o
učiteľskom návrhu a pri tom priklincovať
krivdy, zasadené učiteľom cirkevným
čili neštátnym a zároveň požadovať
rovnoprávnosť týchto učiteľov s
učiteľmi štátnymi na každom poli.
(Posl. dr Kubiš [maďarsky]: Bude!)
V prítomnom návrhu chceme v prvom rade škrtnúť
odst. 2 §u 1 a nahradiť ho touto vetou: "Zákon
tento vzťahuje sa tiež na obecných a cirkevných
učiteľov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi v celom
svojom rozsahu." V návrhu totiž ku najväčšej
kultúrnej hanbe vynechali obecných a cirkevných
učiteľov a tedy vláda nepostarala sa o živobytie
práve tej triedy, ktorá je povolaná vychovávať
budúcu generáciu. A tak je 75% učiteľstva
Slovenska a Podkarpatskej Rusi vydané samovôli vlády,
lebo veď vieme dobre, že vláda poskytuje výhody
len jednotlivcom, ktorí sú prívrženci
jej politickej strany.
Platy učiteľov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi
ani dosiaľ ešte nie sú zákonite upravené.
Ako riadny plat dostávajú platy stanovené
podľa uhorských zákonov z r. 1907 a 1913, ročných
1000 až 3000 korún s válečnou podporou
ročných 1200 korún. Kto dostáva miestny
prídavok od vydržovateľa školy, tomu ho
srážajú a do zákonitého minima
započítavajú i zvláštné
kantorské pôžitky. (Výkřiky
posl. Füssyho.)
Tak zvaným paritným zákonom č. 274/1919
boly učiteľské platy vyrovnané platom
ostatných rovnakých štátnych úradníkov.
Zákon tento však nebol rozšírený
na neštátnych, špeciálne cirkevných
učiteľov. Aby sa táto nesrovnalosť medzi
platmi štátnych a neštátnych učiteľov
vyrovnala, poukazuje im vláda rozdiel občas podporou
ako pravým darom z milosti.
Ministerstvo školstva a nár. osvety svojim nariadením
z r. 1923, čís. 6049, zrušilo odo dňa
1. januára 1923 zpätne 50% slovenský prídavok,
poukazovaný dosiaľ neštátnym učiteľom.
Týmto svojim opatrením zkrátilo neštátnych
učiteľov nielen proti ostatným úradníkom
ale i proti ich kolegom, štátnym učiteľom.
Nieto tedy pozitívneho zákona o pôžitkoch
neštátnych učiteľov, prídavky možno
vziať kedykoľvek proste na základe nepriaznivej
zprávy štátnych škôldozorcov bez
akéhokoľvek disciplinárneho pokračovania,
ako sa to vo veľa prípadoch stalo. (Výkřiky
posl. Füssyho.)
Požadujeme tedy, aby tak zvaný paritný zákon
č. 274/1919, ktorý pozbavil cirkevných učiteľov
slovenského prídavku, bol vo svojich článkoch
I až VII ponechaný v platnosti a rozšírený
bol i na cirkevných učiteľov od 1. januára
1923 zpätne. (Posl. dr Kubiš [maďarsky]: Bude!)
To chceme.
Návrh zákona o platoch štátnych učiteľov
nemožno považovať za uspokojujúci. Je pre
štátnych učiteľov urážlivé,
že ich pôžitky neupravujú sa vo všeobecnom
úradníckom návrhu, ale vo zvláštnom
návrhu. Tým ukázala vláda, že
prácu učiteľov nepokladá za rovnocennú
s prácou štátnych úradníkov rovnakého
vzdelania. Podľa návrhu štátni zamestnanci
s elementárnym školným vzdelaním, ako
sú podúradníci, financi, četníci,
čo do platu ďaleko prevyšujú učiteľov.
Podľa návrhu je maximálny plat učiteľov
po 30ročnej službe 27.000 korún, plat práve
uvedených úradníkov môže však
dosiahnuť výšky 40.000 korún. Tá
stále prízvukovaná demokracia je zase len,
pošramotená, lebo jedna úradnícka trieda
povyšuje sa nespravodlive nad inú s vyšším
vzdelaním.
Nespravodlivým je aj ustanovenie zákona, podľa
ktorého ak nedosahujú nové pôžitky
podľa zákona výšku starých požitkov
dosiaľ fakticky braných, obdrží dotyčný
zamestnanec rozdiel na úkor svojho povýšenia.
Tu nastane potom, že osobný prídavok, pripadajúci
na tento rozdiel, zahrnuje v sebe výšku 2 až
3 povýšení a tedy učiteľ bude museť
6 až 9 rokov čakať na zvýšenie svojho
starého platu.
Ak prehovorím o učiteľoch penzionovaných,
musím vylíčiť tie anomálie, ktoré
nastaly voči tejto triede.
Zákon čís. 167/1924 vymeriava penzijne požitky
cirkevných učiteľov na základe uhorských
zákonov a stanoví ich v maximálnej výške
ročných 3800 Kč, k čomu poskytuje
ročných 2000 Kč podpory, vdovám dáva
k penzii ročných 1540 Kč ročnú
podporu 1400 Kč.
§ 7, odst. 6 zákona čís. 287/1924 povoľuje
zvýšenie práve zmienených požitkov,
a to do výšky rozdielu, ktorý sa ukazuje medzi
penzijnými požitky dnešného štátneho
učiteľa a cirkevného učiteľa, penzionovaného
na základe uhorských penzijných zákonov.
Zákon hovorí tu docela jasne. Cirkevný učiteľ
má v prípade penzionovania postavený byť
na roveň štátnemu učiteľovi, to
je, má dostávať tie isté požitky,
ač pod iným titulom. Nešťastný
výklad zákona však oklešťuje humanitné
intencie Národného shromažďenia. Podľa
vydaného prevádzacieho nariadenia vymeriavajú
sa penzie podľa starých maďarských zákonov,
ktoré sú už zastaralé. Cirkevný
učiteľ, vystupujúci zo služby, nezaraďuje
sa do triedy podľa svojich služobných rokov,
ale podľa uhorského zákona z r. 1913, ktorý
už i v Maďarsku pozbudol platnosti a táto trieda
berie sa za podklad pri stanovení penzie. Týmto
postupom dostane sa každý cirkevný učiteľ
do nižšej platovej triedy a nedostane ani polovicu tých
požitkov, ktoré sa poukazujú štátnemu
učiteľovi po rovnako dlhej službe. (Posl.
dr Kubiš [maďarsky]: Vy ste ten zákon vyniesli!)
Ale už je zastaraný.
Aby som posvietil na skutkový stav, uvediem príklad:
Mladý učiteľ, ktorý bol vo válke
zmrzačený, musel dňa 31. augusta 1925 ísť
do penzie. Dotyčný má 14 započítateľných
služobných rokov bez válečných
polrokov, ktoré sa štátnemu učiteľovi
tiež započítavajú, a bol zaradený
do hodn. triedy VIII/1. Jeho penzia bola však vypočítaná
tak, ako keby bol býval v hodn. triede IX/3, ktorú
dosiahne učiteľ už v 6. roku svojej činnosti.
Tento učiteľ dostáva od 1. septembra 1925 do
31. decembra 1925 mesačných 120 Kč penzie
a od 1. januára 1926 bola mu sľúbená
penzia 497 Kč.
Tento spôsob výpočtu nie je v súlade
so zákonom. Národné shromaždenie neusnieslo
sa v tomto smysle. Poslanci a senátori chceli zažehnať
krivdy a nie páchať nové.
V šťastnom a rozumnom riešení školskej
otázky väzí budúcnosť národa
a prosperita štátu.
Cirkevné učiteľstvo, ktoré činí
75% všetkých učiteľov, nesmie byť
hmotnými starosťmi zaťažené a vystrčené
predo dvere na pospas neistej budúcnosti. Škodilo
by to i dobrému menu štátu na vonok, avšak
ďalšie odkladanie riešenia tejto otázky
nemôže byť záujmom republiky ani u nás
doma.
Cirkevné školy epôch minulých už
i tak od dávna nejestvujú. Orgány štátneho
školstva dnes už práve tak dišponujú
s učiteľstvom škôl cirkevných, ako
štátnych. (Předsednictví převzal
místopředseda Stivín.) A poneváč
cirkevný učiteľ vykonáva mimo cirkevných
úkolov tieže práce ako učiteľ štátny,
nemôže mu štát dávať dar z
milosti v podobe mimoriadnej podpory. Penzijný príspevok,
ktorý platí vydržovateľ školy za
každé učiteľské miesto, bol zvýšený
na desaťnásobok, a penzijný príspevok
platený učiteľmi na 25násobok. Tupotom
nemožno tomu rozumieť, že penziu cirkevných
učiteľov poukazujú ešte vždy podľa
uhorského zákona z r. 1913, ač ani štátny
učiteľ neplatí vyšších penzijných
príspevkov.
Ak skúmame otázku i po tejto stránke, veru
už je zralá ku riešeniu. Ďalší
odklad vyvolal by len zbytočné rozhorčenie
a zaiste by neposlúžil ani konsolidácii štátu.,
A preto žiadame:
a) staropenzisti cirkevných škôl nech dostávajú
tie isté penzie, ako štátni učitelia,
ktorí boli penzionovaní ešte pred prevratom
a tedy ešte neslúžili štátu československému,
b) tí, čo složili sľub vernosti a nostrifikačnú
zkúšku a slúžili už československému
štátu, nech sú penzionovaní za tých
istých modalít ako štátni učitelia,
ktorí boli za rovnakých podmienok penzionovaní.
Tým by boly splnené všetky oprávnené
priania a požiadavky cirkevného učiteľstva,
a to: započítanie válečných
polrokov do penzie, úplná penzia po 35ročnej
službe, náležité zaopatrenie učiteľských
vdov atď.
V spojení s tým prajeme si ešte riešenie
otázky príslušnosti učiteľstva.
Máme učiteľov, ktorí už viac než
20 rokov tuná bydlia, politicky sú bezvadní
a svoju službu konajú k najväčšej
spokojnosti, a podľa úradov predsa nemajú štátnej
príslušnosti, následkom čoho nedostáva
sa im vo veľa prípadoch ani štátnej podpory
ani iných výhod, ba vôbec ani platu a vykonávajú
tedy prácu vyučovania zdarma, bedačia na
žobráckom chlebe títo nádenníci
osvety štátu.
Požitky cirkevných učiteľov nie sú
týmto návrhom upravené, otázka penzijná
je ohromnou ranou cirkevného, rešp. neštátneho
učiteľstva na Slovensku. Tieto dve otázky vyčerpávajú
jeho sily a starosti o každodenný chlieb pozbavujú
ich možnosti každého vyššieho vzletu.
S týmito útrapami chodí denne učiteľ
do školy a tieto ho trápia vo dne, v noci. To sú
základné toniny mentality celého učiteľského
stavu.
Je živou reelnosťou, že učiteľstvo
malo by sa zabývať otázkami naprosto inými,
čo má však robiť, keď sa tejto duševnej
múry nemôže zprostiť? V našich shromaždeniach
je neprestajne na dennom porade otázka požitková
a penzijná. Učiteľstvo nemôže byť
složkou produktívnou, keďže dnešná
spoločnosť prejavuje voči výchove a
vyučovaniu mládeže naprostú ľahostajnosť.
Otázka školská nie je súkromnou otázkou
určitej triedy, lež absolútnou životnou
otázkou nášho ľudu bez rozdielu národnosti
a vierovyznania. Do akej miery hrešíme pri výchove
naších detí, do tej miery pášeme
zločin na vlastnej našej krvi. Ak bolo by treba niektorú
triedu zbaviť tiesnivých starostí, tedy by
to bol v prvom rade stav učiteľský, ktorý
by toho nutne potreboval, veď budúcnosť naších
detí sverená je rukám učiteľov
a oni sú to, od ktorých očakávame,
aby naše deti viedli k ideálom, po ktorých
teoreticky snažíme sa i my.
Nemôžeme požadovať od našich učiteľov,
aby s našimi deťmi napredovali v slnečných
lúčoch idealizmu, keď ich duša zahalená
je v temné chmúry starosti a biedy. Ani ten mohútny
orol by nebol v stave naučiť svoje mláďatá
technike vzletu, keby mu schádzaly k tomu vzpružné
sily.
V nádeji, že vláda uzná obrovskú
a neoblomnú kultúrnu prácu učiteľov
a že bude brať zreteľ na všetky tie naše
pozmeňovacie návrhy, o ktorých sme sa pri
pojednávaní tohoto návrhu zmienili, končím
svoju reč a žiadam väčšinu parlamentu,
aby sa neuzavrela bez rozdielu národnosti a náboženstva
voči oprávneným prianiam triedy, povolanej
k výchove budúcich generácií štátu,
aby toto učiteľstvo, majúc zaistené
bezstarostnú budúcnosť, vychovávalo
celou svojou silou a celým svojim vedomím a láskou
našu mládež a slúžilo osvete.
V nádeji, že naše oprávnené požiadavky
budú splnené, s výhradou našich pozmeňovacích
návrhov, prijímáme návrh zákona.
(Potlesk.)
Místopředseda Stivín (zvoní):
Dalším řečníkem je pan posl.
Hodina. Uděluji mu slovo.
Posl. Hodina (německy): Slavná sněmovno!
Dovolte mi, abych z projednávaných návrhů
vyňal jeden, totiž návrh o platech učitelů
a z učitelů vyňal opět jistou skupinu,
která se nyní pokládá za nejhůře
placenou za svou práci. Jest to skupina venkovských
učitelů a v této skupině opět
venkovských učitelů na jednotřídních
obecných školách. Předpokládám
jako známou věc, že všeobecná úroveň
lidového vzdělání venkovského
obyvatelstva jest daleko za úrovní městského
obyvatelstva. Níže organisovaná obecná
škola na venkově přes nejlepší
úsilí učitelů nemůže nikdy
naučiti tomu, co může provésti městský
učitel na výše organisované obecné
a občanské škole. Nedosti na tom, ještě
také během let ve stech a tisících
případů musily nastati na venkovských
školách často tak smutné učitelské
poměry, že se tím nejen nedosáhlo učebného
cíle, nýbrž že v mnoha případech
opouštěl školák po šestileté
až osmileté školní docházce svou
venkovskou školu jen s nejnutnějšími vědomostmi.
Avšak tomu, že se do školy dochází
nedostatečně, poněvadž jsou žáci
předčasně přidržováni
k práci, lze přičítati jen velmi nepatrnou
vinu, mnohem větší vinu na tom má nesprávná
volba učitelů pro níže organisované
obecné školy. Jak často byli na těchto
jednotřídních obecných školách,
v těchto mučírnách pro učitele
a pro děti, právě vyšlí kandidáti
učitelství jako správci škol. Co se
stalo s učitelem, který nevyhovoval na výše
nebo nejvýše organisované škole nebo se
něčeho dopustil? Za trest byl přeložen
jako správce na jednotřídní školu.
A právě pro tato obtížná a samostatná
učitelská místa měli se vybírati
jen zkušení a spolehliví učitelé.
Podle mého nerozhodujícího mínění
mohou tito učitelé působiti jen pod dozorem
řádného správce školy, nemají-li
natropiti mezi dorůstající školní
mládeží veliké zlo. Úspěch
na těchto nejníže organisovaných školách
jest zaručen jen tehdy a učebného cíle
vytýčeného osmileté školní
docházce lze jen tehdy dosíci, působí-li
na těchto jednotlivých obecných školách
zkušení, staří a nejlépe kvalifikovaní
učitelé a budou-li náležitou péčí
o učitele a uznáváním duševní
těžké práce poutáni k těmto
školám na léta. Není divu, že nejlépe
kvalifikovaní učitelé hledí, aby se
těmto školám vyhnuli. Tím spíše
jest tedy povinností školní správy,
aby na tato odpovědná učitelská místa
vysílala nejlepší muže. Jen tito splní
všechny požadavky, jež jsou kladeny na správce
jednotřídní obecné školy. Všech
osm školních tříd v téže
době, v téže síni, větší
počet hodin, větší počet oprav,
vyučování ve 4 odděleních,
většinou v přeplněných třídách,
větší příprava na každou
hodinu, při čemž se vždy musí vypracovati
učebná osnova pro 4 oddělení, to jsou
příjemnosti těchto učitelů.
Avšak i jako člověk a živitel rodiny jest
učitel na jednotřídní škole daleko
za učitelem působícím ve městě.
Možnost dalšího vzdělání
jest omezena, k vlaku může se dostati teprve po dlouhém
pochodu, lékaře lze dosíci jen těžko
a pro velkou vzdálenost draho, výchova dětí,
poněvadž musí docházeti do velmi vzdálených
vyšších škol, jest velmi zdražena.
A jest snad jeho živobytí lacinější?
Ve většinou nejmenších místech
nelze mnohdy nic dostati, všechno se musí teprve donášeti
ze sousedního většího místa nebo
z nejbližšího města, čímž
se opět živobytí zdražuje. Vidíme
tedy, že se od učitele na jednotřídní
škole a venkovského učitele žádá
mnoho, velmi mnoho duševní práce, avšak
žádají se od něho také poměrně
veliké hmotné oběti. To jsou jistě
důvody, které ztěžují získání
nejlépe kvalifikovaných učitelů, jestliže
tomu vůbec nebrání. Za to, že učitel
za tak těžkých poměrů má
konati své povinnosti, trestá jej tento zákon
zavedením 4. třídy místních
přídavků. Navrhujeme tedy, aby místní
třída přídavků D v §u
8 návrhu zákona tisk 101 pro učitele a učitelky
ručních prací byla škrtnuta.
Jelikož jest naší povinností starati se
o duševní vyzbrojení venkovského lidu,
musíme žádati, aby na školy, jež
lze nejtíže spravovati, byli vysíláni
nejlépe kvalifikovaní učitelé, kteří
však mohou za svou duševní větší
práci, za svou duševní robotu konanou za nejtěžších
poměrů, právem také žádati
uznání. Abychom to umožnili a projevili uznání
těmto statečným lidem za jejich větší
práci, bylo mi uloženo, abych jménem svého
klubu navrhl, aby se správcům jednotřídních
obecných škol povolil mimořádný
roční příspěvek a tím
aby se vyjádřilo aspoň částečně
uznání jejich větší práce.
Kdyby však přes to tento návrh, který,
jak doufám, bude přijat, byl zamítnut, podávám
eventuální návrh, aby uznání
těmto duševním, těžce pracujícím
učitelům bylo projeveno tím, aby se tři
léta, která ztrávili na této škole,
pokud jde o plat, počítala za čtyři
léta. V zájmu povznesení našeho všeobecného
lidového vzdělání na venkově
jest naší povinností, abychom se ujali těchto
nejtěžších duševních pracovníků
a vůdců na vesnici, postarali se o jejich budoucnost
a pokud možno jim pomohli a hmotně jim umožnili
vykonávati jejich povolání. (Potlesk.)
Místopředseda Stivín (zvoní):
Dále má slovo pan posl. Major.
Posl. Major: Slávna snemovňa! Boly tu prednesené
naše dôvody proti osnove pôžitkového
zákona štátnych zamestnancov, ktorá
bola vypracovaná bývalou vládou koaličnou
a skoro v celom tom znení predostretá v parlamente
i vládou úradníckou. Návrh, vypracovaný
ústredným výborom dôverníkov,
teda inštitúciou, v ktorej sú zastúpené
všetky organizácie v Československu, slávna
úradnícka vláda neberie do úvahy.
Všetky naše návrhy, týkajúce sa
osnovy tohoto zákona, boly v sociálne-politickom
výbore zamietnuté.
Čo môžeme však očakávať
od vlády, ktorá je výslovne protirevolučnou,
ba čo viac, je výkvetom fašistickej drzosti
a banditstva? Je isté, že jej celé účinkovanie
bude smerovať, ba už aj smeruje proti tým, ktorí
krvopotnou prácou chovajú a vydržiavajú
pažravých darmožráčov. (Posl.
dr Slávik: Komunistov?) Nie, vás.
Najkarakteristickejším dôkazom toho je i osnova
predloženého zákona. Štátni zamestnanci
nielen v Čechách a na Morave, ale i na Slovensku
s najväčšou a docela oprávnenou rozhorčenosťou
sledujú tento nesvedomitý a cynický plán
vlády Černého, ktorým na niekoľko
desaťročí chce ožobráčiť
nižšie kategorie štátnych zamestnancov.
Že by táto vláda sa usilovala odstrániť
tie nedostatky, ba priamo zločiny, ktoré sa dajú
sledovať na Slovensku, na to teda nepočítame.
Avšak je tých do neba volajúcich krívd
v na Slovensku celá hŕba. Vezmime ktorékoľvek
v odvetvie štátnych zamestnancov, všade nespokojnosť,
rozčulenosť, neistota a zatínanie pästí,
aby rozdrúzgaly tento vykorisťovací aparát,
ktorý sa podporuje s naším kapitalistickým
štátom.
Najväčšia časť štátnych
zamestnancov sú železničiari. Že ako pôsobilo
na nich prevádzanie reštrikčného zákona,
o tom by bolo zbytočne hovoriť. Musím však
podotknúť, že nikde sa tak neuplatňovalo
a neuplatňuje ani podnes protekcionárstvo a protiproletárske
chúťky, ako pri prevádzaní tohoto zákona.
Nebol a nie je zreteľ braný na to, či je ten
dotyčný bezmajetný, ženatý, či
má jedno dieťa alebo sedem, stačí, keď
sa jeho obličaj nepáči daktorému predtsavenému
alebo nie je členom niektorej štátotvornej
organizácie a je nemilosrdne vyhodený.
Že ako sa zneužíva tento zákon proti Slovákom,
Maďarom, Nemcom a Rusínom, o tom stá a stá
krikľavých prípadov hovorí. Aj na tomto
poli sa uplatňuje tá národnostná nenávisť,
ktorá tak nádherne karakterizuje národnostnú
politiku v našej kapitalistickej republike. Zákon
čís. 286 je namierený proti malým
železničiarom, patriacim k národnostným
menšinám. Ale najostrejšie sa zaobchodí
s ľuďmi, ktorí nie sú ochotní podporovať
protiproletárske machle degenerovaných zlodejov.
Útočí sa na tých, ktorí sa
opovážia byť členmi triednych organizácií,
menovite sekcie železničiarov pri MVS, ktorí
sú teda tou najuvedomelejšou časťou železničiarskeho
proletariátu.
Dobrovoľný odchod zo služby deje sa veľakrát
najošklivejšim spôsobom. Ku hladomoru odsúdený
zamestnanec je zavolaný na príklad do kancelárie,
kde sa mu povie, že v páde dobrovoľného
odchodu dostane o 50% vyššie odškodné, len
aby podpísal jemu predostretú žiadosť,
že dobrovoľne opúšťa svoju službu.
V protivnom páde bude vraj prepustený bez tejto
výhody. Poplašený zamestnanec podpíše
žiadosť a dostane miesto odškodného 14dennú
výpoveď, a hoci bol dosiaľ definitívnym
zamestnancom, stane sa teraz smluvným robotníkom,
ktorý za 20korunovú dennú mzdu je nútený
pracovať a vydržiavať svoju 5- až 6člennú
rodinu. Je to podvod toho najhnusnejšieho rázu.
(Posl. dr. Slávik: Kde sa to stalo?) Na
to mám príklady, však uvidíte. Dvaja
zamestnanci, Jozef Kováč, murár, a František
Szalay, traťový robotník z Parkánu,
dostali výpoveď len preto, že vraj neovládajú
služobný jazyk. Kováč koná už
službu od 4. augusta 1919 a má 8člennú
rodinu, Szalay od 4. mája 1912 a vydržiava 5člennú
rodinu. Obidvaja hovoria slovensky, a tak dôvod, na základe
ktorého boli prepustení, pravde nezodpovedá.
Chceli si podať žiadosť úradnou cestou na
ministerstvo železníc, aby sa ich záležitosť
ešte raz prejednávala, prednosta však ani žiadosť
nechcel od nich prijať. Oba zamestnanci majú prvotriednu
kvalifikáciu. Prečo boli títo prepustení,
keď nie preto, že sú Maďari? Nehľadí
sa teda na odbornú znalosť, na rodinný alebo
majetkový stav, ale sú vrhnutí do víru
zúfalstva a odsúdení ku hladomoru ľudia
celkom nemajetní, trebárs sú zamestnancami
5 až 6, ba až 10 až 15 rokov, len preto, že
nepatria ku t. zv. panujúcej národnosti. Avšak
nielen zamestnanci maďarskej národnosti sú
až do krajnosti prenasledovaní a orabovaní
o svoj chlieb, ale na veľkú slávu národného
oslobodenia i železničiari. slovenskí. Hľa,
niekoľko príkladov. Antonín Koník, sprievodca,
Bratislava - hlavné nádražie, slúži
od 26. júla 1915. Vlani 23. júla utrpel úraz
pri Pezinku, cestujúc rýchlovakom čís.
97.
A teraz dostane konečné rozhodnutie ministerstva
železníc, podľa ktorého sa jeho prepustenie
schvaľuje, kdežto ako v nemocenskom stave sa nachádzajúci
železničný zamestnanec mal by nárok
na 100% zárobok a na paušal. Raguel May, vrch. sprievodca,
Bratislava - hlavné nádražie, jeden z najsvedomitejších
zamestnancov, koná službu už od roku 1910, vydržiava
4člennú rodinu a je celkom nemajetný. Onemocnel
práve preto, že svedomite konal svoju službu,
a teraz je penzionovaný a takto odmenený s nepatrným
hanobným grošom.
Ľudevít Lacko koná službu od r. 1912,
bol už za bývalej maďarskej vlády menovaný,
dlhé roky je členom penzijného fondu. Otec
5 maloletých detí. Majetku vôbec nemá.
Je vyhodený na dlažbu.
Jozef Taláš, rušňovodič, Bratislava
- Nové Mesto, slúži pri železnici asi
30 rokov. Bol poslaný do Rumunska ešte starou rakúskou
vládou, práve tak ako dnešní železniční
radcovia do Bosny. Kým však pánom vrchným
radcom sa minulá doba započíta a boli prevzatí
do služieb republiky bez všetkých ťažkostí,
tohoto biedneho proletára nechcú prevziať a
koná službu po 30ročnom zamestnaní za
mizerných 900 Kč mesačne. Podotýkam,
že má i nemalé zásluhy z prevratových
dôb, lebo zachránil a z Rumunska priviezol do republiky
veľa vagonov, čo chcelo Rumunsko, majetok to republiky
Československej, pre seba zadržať. Za vlastenecké
zásluhy je odmenený patentovanými vlastenci
slávnej kapitalistickej republiky 900 Kč mesačným
platom. (Slyšte!)
Zaoral, kanc. pomocník, Bratislava, Imrich Szabó,
sprievodca, Bratislava, Ján Struhár, Ján
Šuška, Michal Éder, Gustáv Najmár,
Gašpar Kováč, Štefan Matúš
a tisíce tuná nevzpomenutých, všetci
starí a zkúsení odborníci, zamestnaní
ešte u bývalého MÁVu, boli z práce
povyhadzovaní.
Najjasnejším dôkazom celého reštrikčného
švindlu je však nasledujúci prípad, ktorý
bol zistený i posl. Šafrankom:
František Brečko, murár pri oddelení
na udržovanie trati vo Zvolene, zamestnaný asi 8 rokov
a považovaný za prvotriedneho odborníka, úsilovného
pracovníka, otec 5 detí, nikdy trestaný,
ačkoľvek správa ho nenavrhovala k reštrikcii,
predsa dostal výpoveď. Proti výpovedi podal
odvolanie, čo aj správa podporovala s tým,
že menovaný je nepostrádateľný
a keď bude prepustený, musí sa na jeho miesto
prijať druhý. Riaditeľstvo však predsa trvá
na jeho prepustení. Táto záležitosť
ešte nie je definitívne riešená a sme
zvedaví, aké stanovisko zaujme ku tomuto prípadu
ministerstvo železníc.
Keď apelácia bude zamietnutá, tak čiste
jasne budeme vidieť zlomyseľnosť voči malým
zamestnancom, nielen so strany bratislavského riaditeľstva,
ale i ministerstva železníc a bude nepopierateľným
faktom, že tuná nejde o nejaké šetrenie,
ale že sa uplatňuje akási nenávisť
osobného rázu alebo pomsta daktorých politických
galganov.
Tvrdenie, že sa neuplatňovaly pri reštrikcii
kadejaké politické chúťky, je najväčším
klamstvom. Vo Zvolene sa svojho času prepustilo asi 35
dielenských a traťových zamestnancov patriacich
k rôznym organizáciam. Proti tomu podali všetci
odvolanie. Apelácie boly priaznive vybavené prívržencom
soc.-demokratickeja ľudovej strany, ale sa zamietly členom
MVS.
Tak, pánovia, keď sa zakazuje zamestnancom, aby politizovali
v práci, v úradných miestnostiach, ako sa
opováži slávna byrokracia alebo reštrikčná
komisia, alebo iná úradná inštancia
akúkoľvek politiku prevádzať pri reštrikcii?
Ako vidno, fašistický duch začal sa už
uplatňovať ešte pred verejným vystúpením
fašistických komendiantov, ale ručíme
vám za to, že bude panovať len dotiaľ, kým
proletárska časť štátnych zamestnancov
spolu i s robotníctvom súkromných podnikov
päsťami si rešpekt zadováži. (Potlesk
komunistických poslanců.)
Čo je však najsmutnejšie pri tejto osnove, je
to, že táto vôbec nezaručuje žiadnej
výhody tým nešťastníkom, ktorí
na základe zákona č. 286 boli penzionovaní.
Už i toto by stačilo k tomu, aby sme za túto
osnovu nehlasovali.
Ako sa krásne hospodári zvlášte na Slovensku,
to vidno i z toho, že keď sa na pr. nezamestnaný
robotník, príslušný do Užhorodu,
chce dostať z Čiech alebo z Moravy do svojho domova,
a hlási sa na policajnom riaditeľstve, môže
cestovať cez celú Moravu na štátné
trovy. Keď však prichádza do Čadce, musí
sa tam hlásiť a odtiaľ po "slobodnom"
Slovensku už nesmie slobodne cestovať, ale dostane za
sprievodcu policajta, ktorý ho odprevadí po Žilinu,
odtiaľ zase nového policajta, ktorý ide s ním
po Ružomberok atď., kým sa nedostane domov. Policajti
dostanú po 20 Kč diety a úbohý "delikvent"
50 halierov.
Ešte jeden charakteristický príklad: V bratislavskej
väznici r., 1925 na základe reštrikčného
zákona bolo penzionovaných 6 starých dozorcov.
Boli penzionovaní ako zbytočné sily. Ale
hneď na ich miesta bolo prijaté 6 nových dozorcov,
práve s takým platom, aký požívali
starí, ale okrem toho dostávajú aj diety.
Čo sa robí v týchto prípadoch v malom,
to sa robí aj vo veľkom. Vyhadzujú sa peniaze
tam, kde nie je to potreba, a šetrí sa tam, kde je
to priamo hriechom.
Čo sa týka iných odborov a najmä učiteľov,
tiež je treba konštatovať, že ten rozdiel,
ktorý jestvoval medzi štátnymi a cirkevnými
učiteľmi v bývalom Maďarsku, ani doteraz
nie je a nebude odstránený, ani týmto zákonom.
Našou zásadou je:
Zoštátniť všetky cirkevné školy,
aby podľa jednotného plánu sa vo školách
vyučovalo, aby nadpánstvo duchovných nad
učiteľmi bolo už raz úplne zrušené,
aby cirkevný učiteľ nebol považovaný
za otroka sluhu božieho, aby nemusel požívať
nižší plat za svoju namáhavú prácu
ako ten štátný učiteľ. Táto
dvojaká miera je len preto ponechaná, aby bola zavedená
nenávisť do radov učiteľstva. Tie okupované
cirkevné veľkostatky, na ktorých sa teraz tak
nádherne hospodári v prospech jednotlivcov, maly
by byť celkom konfiškovane a venované na stavanie
škôl a zvýšenie platov učiteľstva.
Toto stále odstrkovanie učiteľstva a to, že
sa nezaradia do platového schema štátnych zamestnancov,
je najkrikľavejšia nesprávnosť, proti čomu
strana komunistická bude neústupne a čo najodhodlanejšie
bojovať i po odhlasovaní tohoto zákona.
Malo by sa však starať aj o zamestnancov verejných
podnikov. Sú podniky na Slovensku, ktorých zamestnanci
sú vykorisťovaní so strany zamestnávateľov
a vláda len vtedy sa zamieša do vnútorných
záležitostí týchto podnikov, keď
treba zakročiť proti zamestnancom, ale nikdy nezakročí
proti zamestnávateľovi. Myslím tu na zamestnancov
elektrických železníc, ktorí nemajú
na Slovensku pragmatiku ani doteraz vypracovanú. Keď
ministerstvo vie zasiahnuť do toho, aby títo zamestnanci
pracovali i na 1. mája, prečo neprinúti riaditeľstvá
k tomu, aby služobný pomer a platy zamestnancov boly
už konečne usporiadané? A smelo by sa to prihodiť
ako v poslednej dobe v Bratislave, že sa strhuje daň
zamestnancom elektrických železníc v mesačných
splátkach takým spôsobom, že jednako
sa strhuje tým, čo si už tú daň
zaplatili, a tým, čo ešte daň zaplatenú
nemajú. Viac ako 100 zamestnancom srážalo riaditeľstvo
daň, a to v plnej miere od r. 1921 až do 1923, teraz
znovu majú tú daň zaplatiť? Z jednej
líšky dve kože stiahnuť, to predsa nejde,
pánovia.
Dôverníci zamestnancov zakročili na finančnom
riaditeľstve ohľadom sníženia týchto
srážok aspoň na 2% u tých zamestnancov,
ktorí si už daň za minulé roky zaplatili.
Finančné riaditeľstvo ale ani o tom počuť
nechce. A od 1. júna t. r. tento nesprávny a nezákonitý
útok proti zamestnancom je v plnej miere prevedený.
Ba čo viac: Nie sú im srážané
4-5%, ale až 10%. Keby mali pragmatiku, riaditeľstvo
by sa neopovážilo proti nim tak zaobchodiť.
Pomery staropenzistov sú priamo hrozné. Nehovorím
tuná o starých zamestnancoch a učiteľoch,
ktorí podľa ministerstva s plnou mocou pre správu
Slovenska nemajú v poriadku štátnu príslušnosť.
Títo sú už úplne ožobráčení
a zmrzačení od biedy a hladu. Vzpomeniem tuná
prípad slovenského vlastenca, býv. cirkevného
učiteľa z Píly pri Tisovci. Pavel Francisci
bol 44 roky učiteľom. Maďarská vláda
nevymenovala ho, poneváč bol Slovákom a vyučoval
v slovenskom duchu. (Počujte!) Učiteľom
takéhoto rázu môžu ďakovať
československí velikáši, že sa
mohli stať hrdinami slovenskej buržoázie a že
sa mohli dostať ku rôznym synekúram a naplňujú
si teraz svoje kapsy. Tento ubohý starec dostáva
mesačne 840 Kč penzie, vtedy, keď rakúski
dôstojníci požívajú stotisíc
korunové apanáže.
Vzpomenul som tuná niekoľko prípadov z toho
pekla, ktoré sa nazýva "oslobodeným"
Slovenskom. Bieda a hlad zúri po celej čiare. V
desaťtisícových húfoch uteká
robotný ľud z "oslobodenej " vlasti. Národnostné
menšiny sú utlačované tak na poli hospodárskom,
ako aj na politickom. Štátny a verejný zamestnanci
slovenskej, maďarskej, nemeckej a rusínskej národnosti
sú prenasledovaní, týraní a z práce
povyhadzovaní.
A teraz sa má odhlasovať zákon, ktorý
veľkým dodáva a malým berie, nechajúc
im iba biedu a zúfalstvo. Snížte platy vysokým
byrokratom, demobilizujte armádu, reštringujte počet
policajných špiclov, nepchajte do kňažských
mechov miliony, zkonfiškuje majetky vojnových zbohatlíkov,
keťasov a iných pijavíc a získate s
tým najmenej 10 miliardov, z čoho by ste mohli vyhovieť
žiadostiam štátnych zamestnancov, (Výkřiky
posl. Bolena.) a nemuseli by ste exekúčnou cestou
vymáhať dane na robotníkoch, maloroľníkoch
a remeselníkoch, nemuseli by ste zvýšiť
železničné tarify a ožobračovať
pracujúce vrstvy Slovenska, ba celej republiky.
Keď ste vedeli odhlasovať, pánovia, agrárné
clá, aby český, nemecký, maďarský
i slovenský veľkostatkári, títo vzteklí
nepriatelia a vykorisťovatelia robotníctva, mohli
si svoje státisícové zisky zvyšovať,
majte toľko odvahy prijať tie pozmeňovacie návrhy,
ktoré sme my podali, lebo osnova vládou predložená
je vôbec neprijateľná, poneváč
ani v tom najmenšom nesplní nádeje zamestnancov
nižších kategorií. Hnusne vykorisťovaný
a prenasledovaný proletariát zkolonizovaného
Slovenska stojí v pohotovosti, aby spolu so štátnymi
zamestnancami a proletariátom historických zemí
povalil vládu Černého, aby čím
skôr bola nastolená vláda robotníkov
a roľníkov, ktorá by bola jedinou zárukou
lepšej budúcnosti. (Výborně! Potlesk
komunistických poslanců.)