Ke konci tohoto, poněkud únavného
a snad nebezpečného traktátu, ukáži
na jednom venkovském okresním soudu všechny
shora uvedené právní a organisační
zásady a metody v jakémsi výtažku, v
krychli, v jaké se podávají polévky.
Je to případ okresního soudu v Kroměříži,
u kterého byly naprosto spolehlivě,
dokonce soudním řízením, zjištěny
tyto druhy "justiční činnosti":
1. vybírání vyšších poplatků
za komise pomocí falešných cestovních
výkazů, 2. falšování soudcovského
úředního záznamu za účelem
zmaření vyšetřování činů
sub. 1, 3. odcizení soudem zabavené
pušky a odcizování zabaveného kuřiva,
kteréžto předměty ležely u soudu
jako t. zv. corpora delicti, 4. krádeže erárního
uhlí a falšování protokolů o
výslechu svědků, 5. osvobozování
lichvářů na základě výpovědi
penězi získané; 6. souzení
v opilosti.
To jsou nejhlavnější případy
této prazvláštní soudní činnosti.
Dva poctiví úředníci konečně
tuto činnost oznámili. Bylo totiž nebezpečí,
že do soudní budovy tohoto soudu nebude směti
nikdo vkročiti, aniž by se nemusil báti o své
právní statky. Jakmile justiční správa
o těchto věcech zvěděla, ihned ostře
zakročila. Uvědomila si, že je zapotřebí
pevné a energické ruky. Proto pevnou a energickou
rukou vyhodila ze služby a potrestala ty, kdož případy
oznámili. (Výkřiky komunistických
poslanců.) Tím byl
učiněn slibný začátek očistné
akce, podložené kromě toho principem křesťanské
lásky. Konec této akce byl velmi jednoduchý:
Soudce, který vybíral vyšší poplatky,
byl přeložen do hlavního města, opilý
soudce byl povýšen, jeden ze zřízenců,
soudem odsouzený, rehabilitován a ostatní
úřadují dále, čekajíce
patrně rovněž na rehabilitaci.
Případ tento není výplodem fantasie,
je skutečností, která byla v tisku několikrát
obšírně přetřásána.
Justiční správa čelila těmto
článkům jen nepravdivými úředními
opravami.
Potud cituji z konfiskovaného článku "Rovnosti".
Že její kritika byla správná, o tom
uvedu ještě několik dalších dokladů
z jiného oboru činnosti naší justice.
Nástup vysoké soudní byrokracie proti komunistickému
tisku, proti redaktorům našich časopisů
je až křiklavě neobjektivní a přímo
zřetelně politicky nenávistný.
Vysoká soudní byrokracie šmahem, nižší
justiční byrokracie pak většinou náleží
do politických táborů buržoasních
stran, jak už na několika markantních případech
i z poslední doby bylo zjištěno a veřejně
konstatováno. Ocitá-li se komunistický pracovník,
politik nebo novinář před soudci z povolání,
jsa souzen pro žalobu, vznesenou státními zástupci
proti němu podle posledních reakčních
zákonů koalicí usnesených a proti
vůli značné majority
pokrokové veřejnosti a jako na posměch washingtonské
deklarace násilně protlačených, zasedá-li
na lavici obžalovaných, není už obviněným,
nýbrž v ohromné většině
případů je už předem odsouzencem,
neboť zasedl téměř zpravidla před
tváří osob předpojatých třídně
a politicky. Soudcové, kteří si zachovali
hrdé sebevědomí, chrání svou
neodvislost a posuzují objektivně případ
nikoli podle politické příslušnosti
obžalovaného, patří už dnes mezi
bílé vrány a obáváme se, že
vůbec takových záhy nebude. Justice
stala se bezvýhradnou služkou politického systému,
který hájí výhradně jen privilegia
kapitalistického řádu na úkor zájmů
pracujících vrstev obyvatelstva, jimž náš
tisk a naše hnutí výhradně slouží.
Jestliže však u nižších instancí
soudních naleznou se jednotliví
soudcové, kteří si zachovali přes
výjimečný, občansky protiprávní
řád dodnes smysl pro soudcovskou objektivnost, neodvislost,
právo a spravedlnost, nelze toho už vůbec říci
o nejvyšší soudní byrokracii, o Nejvyšším
soudu v Brně, který se stal
řemeslným nástrojem a protikomunistickou
guilotinou současného, bezohledně proti nezámožným
vrstvám československého obyvatelstva postupujícího
kapitalistického režimu.
Rozhodnutí nejvyššího soudu brněnského,
v němž zasedají četní exponenti
politických buržoasních stran, jsou již
známa. V politických případech proti
komunistickým pracovníkům však praxe
Nejvyššího soudu v Brně už nekřičí,
ona přímo řve. Dostatečně jsme
osvětlili případy Kršiakův,
Tausikův a jiné. Ale nutno věnovati
další pozornost tomuto Nejvyššímu
soudu, z jehož praxe tak úžasně málo
je známo širší veřejnosti. Uvedu
dnes ještě některé případy
stranického a neobjektivního jednání
této nejvyšší instance v politickém
soudnictví.
Naše "Rudé Právo" přineslo
citátem z literární pozůstalosti Leninovy
dopis jeho petrohradským dělníkům
z jeho exilu před 20 lety zaslaný. V dopise tom
Lenin vyzýval petrohradské dělníky,
jak si mají počínati při organisování
dělníků, že tvořiti mají
kroužky literární, pěvecké, obranné
a ozbrojené. Státní zastupitelství
list zabavilo, časopis šířen nebyl,
neboť nebyl ani tištěn, ale na odpovědného
redaktora podána žaloba pro zločin podněcování
k násilné změně "republikánskodemokratické"
formy Československé republiky, ač v celém
citátu o této republice přirozeně
nebylo řeči, ba ani slůvka.
Senát také obviněného redaktora osvobodil,
ale státní zástupce se odvolal k nejvyššímu
soudu a ten vzkázal podřízeným sobě
pánům do Prahy, že tu nutno po rozumu pana
státního zástupce citát Leninova dopisu
aplikovati skutečně na nebezpečí
pro Československou republiku, neboť "Rudé
Právo" čtou dělníci českoslovenští.
Tento za vlasy přitažený výklad, jenž
vůbec neměl právního opodstatnění,
padl na půdu úrodnou: Odpovědný redaktor
"Rudého Práva" byl na to odsouzen.
Ale druhý příklad je ještě křiklavější
a ukazuje jasně, kam až třídní
justice u nás dnes dospěla. Redaktor a spisovatel
Olbracht byl odsouzen pro výrok pronesený na protiválečném,
mírovém projevu dělnickém v Orlové
r. 1924 senátem v Ostravě na 2 měsíce
do těžkého žaláře. Vyzval
dělníky, až budou zase posláni na válečné
jatky, aby zbraně své obrátili proti svým
pravým nepřátelům. Moravskoostravské
listy přinesly o tomto líčení dne
12. února 1925 konaném suchý referát,
otisknuvše i inkriminovaný výrok; nebyly zabaveny,
aniž nějak pozastaveny,
poněvadž líčení nebylo tajné,
nýbrž veřejné a žaloba veřejně
také čtena. Žádný z redaktorů
v Ostravě nebyl také stíhán pro tuto
zprávu. Ani za rakouského režimu neodvážilo
se žádné státní návladnictví
nikdy stíhati redaktora pro referát z veřejného
soudního líčeni. Ale v Praze má reakční
režim československý velmi horlivého
sluhu na státním zastupitelství, pověstného
svou neslýchanou konfiskační praksí
z uplynulých 6 let, prvního státního
návladního dr Ullmana. A tento pán usoudil,
že je zase republika Československá
nesmírně ohrožena, když "Rudé
Právo" uveřejnilo zprávu ze soudní
síně, pojednávající o případu
soudr. Olbrachta. Dal zajistiti po dva dny - v neděli a
v úterý - celý náklad časopisu,
jemuž způsobena škoda bezmála 50.000 Kč,
a vznesl opět žalobu na
odpovědného redaktora soudr. B. Novotného
pro úmysl násilné změny "republikánsko-demokratické"
formy Československé republiky a k vybízení
k zločinům vojenským.
A opět: trestní senát odmítl žalobu
státního návladního, redaktora osvobodil,
neshledav jej vinným ve smyslu žaloby a uznav, že
v otištění věrného referátu
z veřejného soudního líčení,
tedy v konání referentské služby, nelze
spatřovati úmysl, který státní
zástupce obviněnému připisuje. Osvobozující
rozsudek byl tehdy veřejným tiskem
komentován s uspokojením. Ale třídní
justiční kulisy se zase přesunuly. Státní
zástupce podal zmateční stížnost,
které nejvyšší soud v Brně opět
rychle vyhověl, a zase pražským soudcům
poslal nos, že nesoudí spolehlivě a že
nutno s komunistickým novinářem
jednati tak, jak si to přeje duch režimu a bohorovné
státní zastupitelství. Případ
přidělen zase spolehlivému senátu
a ten podle maršruty nejvyššího soudu odsoudil
redaktora "Rudého Práva" na měsíc
do těžkého žaláře. Zástupce
obžalovaného podal proti rozsudku
novou zmateční stížnost z příčin
právních i zásadních a tu vyřídili
nedotknutelní bohové na brněnském
justičním Olympu a neochvějní zastancové
kursu politické reakce krátkou cestou. Zvýšili
redaktoru trest na 2měsíční těžký
žalář a odsoudili jej k 1000
Kč pokuty. Tedy odpovědný redaktor byl odsouzen
k většímu trestu za uveřejnění
zprávy o soudním líčení a žalovaného
výroku než ten, kdo výrok pronesl.
Takovým způsobem pracuje justice československá
k zachránění bezohledného kapitalistického
režimu v Československé republice. Všechna
třídní nenávist kapitalistické
buržoasie je vložena v rozsudky československé
třídní justice proti komunistickým
pracovníkům, politikům a novinářům.
Tato fakta diktují nám naše stanovisko při
posuzování otázky pevných cel s hlediska
politického. Vládě, která postupuje
proti dělnictvu tak křiklavě, brutálně,
nové prostředky neodhlasujeme a nepovolujeme. (Potlesk
komunistických poslanců.)
Místopředseda inž. Dostálek
(zvoní): Dále ke slovu přihlášen
je pan posl. dr Dérer.
Uděluji mu slovo.
Posl. dr Dérer: Slávna
snemovňa! Prítomný návrh zákona
vzbudil predovšetkým veľkú pozornosť
preto, lebo slúžil ako základ rozbitia starej
všenárodnej koalície. Keď sa dnes ozývajú
hlasy z nemeckého tábora, že dnešná
parlamentárna situácia dokazuje, že bez Nemcov
to u nás nejde, tak v tých hlasoch je mnoho pravdivého.
Pán dr Kramář síce prehlásil,
že otázka colná je čisto hospodárska
otázka, ktorá nemá s politikou nič
do činenia. Táto theza nebola správna ani
v dobe, keď hospodárske otázky nehraly ešte
tak veľkú rolu ako v dobe dnešnej. Okolo otázky
colnej boly v cudzine vybojované ohromné zápasy
politické v minulom století v Anglii, v Amerike,
vo Francii, v Nemecku. Je skoro tomu 100 rokov, čo vzplanul
veľký zápas v Anglii o zrušenie colnej
ochrany. Neboly to teda len otázky
hospodárske, boly to prvotriedné politické
otázky. Okolo colnej otázky točí sa
cez storočia politický boj strán konzervatívnych
proti liberálnym a pozdejšie aj proti robotníckym
v Anglii. Skoro 100 rokov je zase len colná otázka
takmer jedin ým delítkom medzi republikánskou
a demokratickou stranou v Amerike. Mohutné politické
organizácie v týchto štátoch vyvinuly
sa a vyrástly vo veľkej časti na heslách:
Ochranné clo na jednej strane, voľný obchod
na druhej strane. Liberál v Anglii,
demokrat v Amerike znamenal eo ipso prívrženca voľného
obchodu, konzervatívec v Anglii a republikán v Amerike
bol eo ipso ochranár. Ten istý zjav vidíme
aj v Nemecku, keď konzervatívny Bismarck zaháji
silnú ochranársku politiku, všetky liberálné
a socialistické elementy postavia sa
proti nemu.
Tak to bolo všade, kde sa táto otázka vyskytla.
Životy ministerstiev závisely na nich a ak zvíťazil
niekto pri parlamentárnych volbách alebo voľbách
prezidentských vo znamení jedného alebo druhého
toho hesla, prvou jeho povinnosťou bolo uskutočniť
tento jeho program v otázke colnej. Možno povedať,
že parlamentárny a politický život z minulého
v storočia živil sa z veľkej miery otázky
colnej. Nemôže teda byť sporu o tom, že to
bola v Europe a Amerike prvotriednou politickou
v otázkou.
U nás však vidíme zaujímavý zjav.
To, čo sa nepodarilo v Amerike, v Anglii a u politicky
najvyspelejších národov s najvyvinutejším,
tradicionálnym parlamentarizmom, o to sa pokúsily
v Československej republike niektoré parlamentárné
strany: odpolitizovať colnú otázku. Či
sa to vôbec dá odpolitizovať? Dnes menej ako
kedysi predtým. Hospodársky život je dnes v
živote národov a štátov významnejším
činiteľom, ako bol kedysi. Živly a triedy, na
úkor ktorých sa robila kedysi politika, dnes
poznajú ich záujmy, vnikajú do tajností
hospodárskeho života, rozpoznávajú to,
čo má aké príčiny. Pri značnej
miere zdemokratizovania nielen politického, ale aj hospodárskeho
života, nie je možné cilné otázky
len tak akademicky bez súvisu s životom, bez
dotknutia sa toho, čo bolí, prejednávať.
Politické bolesti colnej otázky nedajú sa
odstrániť žiadnym aspirinom alebo piramidonom.
Colná koalícia používa dnes takých
prostriedkov u nás. České strany sú
spolu s niektorými nemeckými a maďarskými
stranami a spolu postupujú, hlasujú
s nimi nielen v otázkach meritorných vecí
- pri colnej otázke - ale hlasujú spolu vo všetkých
taktických otázkach mimo merita, dotýkajúcich
sa ciel. Videli sme to pri aplikovaní jednacieho poriadku
aj v posledných dňoch v našej poslaneckej
snemovni. Nemení na tom, keď colné strany používajú
aspirinu a myslia, že ich nič nebolí a nejestvuje
to, čo faktické je a sú k tomu objektivné
predpoklady.
Ku posudzovaniu političnosti otázky mal by dostačiť
poukaz, že ňou bola rozbitá všenárodná
koalicia, ktorá takrečeno temer od počiatku
republiky držala tento štát. Ale nie je žiadna
chyba, že je otázka colná otázkou politickou.
Z toho je následok, že riešenie musí byť
politické a nemôže byť jednostranne hospodárske.
Bezohľadné a jednostranné uplatnenie
hospodárskych záujmov určitej triedy znamenať
môže najväčšiu politickú nespravedlnosť,
najväčší politický nerozum. Spôsob
riešenia, ktorý bol v colnej otázke volený,
dľa nášho názoru nebol ani politický,
ani štátnický, ani múdry. Žiadnu
otázku nemožno dnes vytiahnuť
z víru života a nemožno ju tedy riešiť
jednostranne, najmenej nie hospodárske otázky, a
menovite nie colnú otázku, ktorá súvisí
najtesnejšie s najdôležitejšími vzťahy
hospodárskych pomerov a s najživotnejšími
potrebami občianstva. Colná
otázka nie je jednostranná otázka určitých
výrobných tried, lež je to otázka všetkých
vrstiev národa, celého štátu, je to
eminentne štátna otázka.
Ráz štátnosti otázky zväčšuje
sa len, keď bereme do ohľadu, špecielne u nášho
štátu, čo znamenajú hospodárske
otázky. Náš štát je predovšetkým
výrobným, hospodárskym štátom,
a bez výroby, bez kvetúceho hospodárstva,
bez zamestnania nezhoršujú sa len sociálné
pomery., ale ohrožená je aj samostatnosť národa
a neodvislosť štátu. Bola tedy veľká
chyba, že tieto strany túto
otázku chcely odpolitizovať, čím čiastočne
chcely len maskovať nepríjemný pre nich taktický
postup, čiastočne chcely kryť jednostrannú,
bezohľadnú, dravú snahu zabezpečiť
hospodárske výhody určitým vrstvám
na úkor iných vrstiev. Vo veľa iných
štátoch prejednávané
boly otázky colné, veľa bojov bolo svedené,
ale nikte ešte s takou úžasnou ľahkomyseľnosťou,
povrchnosťou, aroganciou, bezohľadnosťou nebolo
postupované pri takejto životnej otázke. Heslom
odpolitizovania colnej otázky vec nie je vybavená.
Je iste charakteristické, že štátnik,
ktorý vediol dosavádnu politiku parlamentárnych
strán československých, ktorý vždy
snažil sa tejto politike dať hlboký štátnický
smysel, nezúčastní sa prejednávaní
tejto predlohy a neinteresuje sa o priebehu celého tohoto
politického boja. Dnes je zjavné, že nie je
to len jeho nemoc, ktorá ho zdržuje, aby tu medzi
nami nebol. S veľkými koncepciami Švehlovými
sa sociálna politika tak, ako sa u nás
dnes uplatňuje, nesrovnáva. Colná otázka
pre štát a národ ukľudňujúcim
spôsobom riešiť sa dá vždy len politickým
spôsobom. Jedným z týchto spôsobov bola
by cesta bývalej všenárodnej koalície,
dohoda bývalých strán koaličných.
To by bola bývala cesta politicky vhodná a dôstojná
veľkosti a dôležitosti otázky, lebo bárs
by bývali v nej boli i kompacistenti
s rôznymi politickými programy a záujmy a
veľká idea udržania demokratického štátu
a pri tom praktické hájenie záujmov všetkých
tried a vyrovnanie ich na rozumnej miere bolo by udelilo i zdánlive
kompromisnému dielu veľkosť politickej
koncepcie.
Naša strana loňského roku dala velké
známky ochoty a porozumenia pre štátné
stanovisko. Nevyvodili sme konzekvencie z toho, nevystúpili
naši ministri z vlády. Keď boli v ministerskej
rade prehlasovaní a nariadením zavedené boly
klzavé clá, uspokojili sme sa prízvukovaním
požiadavku rozpustenia snemovne, aby národ mal možnosť
vysloviť svoju vôľu. Nerozbili sme tedy situáciu,
bárs sa jednalo o vec pre našu stranu takmer principielne
kardinálnu. Záujem štátu a zeme kládli
sme výš a ten požadoval
od nás rozumné vyrovnanie. My sme stáli na
stanovisku politickom, štátnom a bol to atentát
na túto štátnu a politickú zásadu,
keď krátky čas po zavedení klzavých
ciel složka, ktorá dosiaľ s námi robila
štátnu politiku, prišla s požiadavkom nových
a pevných ciel. Opakujeme, je
veľká chyba mysleť, že clá sa dajú
riešiť nepoliticky.
Pán dr Kramáři
strana republikánska stále hlásajú,
že t. zv. colná koalícia nie je útvarom
politickým. Keby sme mali také dve strany ako Amerika
alebo Anglia, bola by vec politicky veľmi jednoduchá.
Podľa toho, ktorá strana to vyhrala pri voľbách,
menil by sa colný zákon a tým i celoštátna
politika. Ináč je to u nás. Strany, ktoré
chcú mať clá a stoja bezpodmienečne
za štátom, nemajú
v tomto parlamente väčšiny. Ak chcú mať
navrhovatelia ciel tieto pod strechou, musia prijať i hlasy
tých, ktorí stoja v opozícii, keď sa
jedná o kardinálnu otázku nazerania na náš
štát. Tým prichádzajú s clom
do súvislosti politické otázky, ktoré
sú ďalekosiahlé. Nedá sa tajiť,
že je to v súvislosti s clami, rešp. s riešením
politickej otázky ciel. Má to so štátneho
hľadiska svoje plus a svoje minus. Plus je na každý
pád, že veľká složka nemeckej delegácie
v tomto parlamente, ipso facto, vlastným
aktívnym pričinením a nielen trpným
chovaním sankcionovala na pr. jednací poriadok poslaneckej
snemovne, vynesený revolučným Národným
shromaždením, ktorý bol dosiaľ od týchto
strán nazývaný vždy len Hausknechtsordnungom,
Polizeiordnungom a Maulkorbsparagrafom. (Potlesk
poslanců socialistických stran.) Ešte zužujúca
prax dosavádnych strán väčšinových
na ktorú sme si i my sociálni demokrati tak často
sťažovali, dnes našla veľkú záľubu
u týchto nemeckých a maďarských strán.
My sociálni demokrati nedívame sa s nejakého
šovinistického hľadiska na zjav, keď sa
zbližujú strany československé so stranami
nemeckými. Naopak, považujeme za jeden z našich
úkolov, aby sa rôzné národnosti obývajúce
tento štát k sebe priblížily, spolupracovaly,
snášaly sa a neholdovaly vo všetkom
len protichodným nacionálnym a šovinistickým
tendenciám. Ale radi by sme boli videli, keby bolo bývalo
pristúpeme nemeckých strán k československej
väčšine dialo sa vo znamení pokroku, uvoľnenia
nášho parlamentného života, vo znamení
voľnejšieho vzduchu, po ktorom
volali páni ešte predtým, keď boli ešte
v opozícii, a ktorý každý parlament
potrebuje, keď chce žiť. My však vidíme,
že nemecké colné strany nemajú nič
namietať, keď sa jedná na pr. o nočné
schôdze, keď sa zkracuje rečnícka lehota,
keď sa učiní koniec
debaty, keď sa vysokým politickým a na občianstvo
finančné ťarchy uvaľujúcim zákonom
na prejednanie určuje krátka, obmedzená lehota.
To je iste pozitívny krok nemeckej politiky, ale nie krok
ku predu k občianskej slobode, ale krok dozadu. Nemecko-občianské
strany, ktoré po prevrate previedly veľkú metamorfózu,
nakoľko z bývalých monarchistov a absolutistov
sa z nich stali najväčší demokrati, ktorým
v republike nič nestačilo, veľmi rýchle
odhodili demokratickú masku. Ale teraz iste prestane u
nich volanie po odstránení
jednacieho riadu, po revízii všetkých ustanovení
a iných zákonov, vynesených po prevrate,
ako to oni pri vstupe na parlamentnú pôdu v tomto
štáte tuná slávnostne žiadali.
Vzdor všetkému tomu, ich taktický ústup
je len veľmi malého významu.
Neodhodili vlastne nič, čo by nebolo bývalo
o nich už predtým známo, ale v podstate ich
politiky neurobili žiadneho ústupku. Preto je pravda,
keď sa hovorí, že Nemci hlasujú len k
vôli ich hospodárskym výhodám pre clá,
že však v ich nacionálnej politike
neučinili žiadné ústupky.
Pravda je však i to, že i české občianske
strany hlasujú len k vôli hospodárskym výhodám
pre clá, ale ich dosavádnu koaličnú
a štátnu politiku opustily. To je rozdiel medzi politikou
nemeckých a českých občianskych strán
v tejto otázke. Nemci ostali si verní ich dosavadnej
politike, keď pri určovaní ich postupu o clá
nebrali vôbec žiadneho zreteľa na vyššie
štátné potreby. České občianske
strany však opustily ich dosavádnu politickú
líniu, keď vyforcírovali si clá i za
cenu pohrebenia dosavádnej parlamentárnej
československej majority. Opustily veľkú politickú
koncepciu dosavádnej koalície všenárodnej,
nahradily ju ad hoc sostavenou novou majoritou, len aby jednostranné
záujmy boly úplne uplatnené.
Hovorím teraz o otázke so
štátneho hľadiska. Nechávam predbežne
bokom naše špeciálné, sociálné
ohľady a preto hovorím: Áno, so štátneho
hľadiska by to bola bývala veľmi významná
vec, keby občianské strany československé
utvorily si pre otázku majoritu, ale nie majoritu ad hoc,
ale majoritu trvalú. Keď by sa pánu
dr Hodžovi bol býval podaril tento veľký
štátnický kúsok, tak by tým bol
plne ospravedlnil jeho politiku, bežiacu na odchýlnych
chodníkov od bývalej politiky koaličnej.
Tak by jeho víťazstvo pri clách bolo víťazstvom
skutočným a nie len víťazstvom
Pyrrhusovým. Získať nemecké strany do
štátotvornej koalície, to by bol veľký
štátnický čin, ale do koalície,
z ktorej by si páni Nemci neodnášali len vyššie
clá a kongruu, ale svojimi hlasy s plnou odpovednosťou
podopreli by i také zákony,
ktoré by boly nepopulárnejšie, a predovšetkým
podopreli by ich hlasy mužne a otvorene i štátny
rozpočet. Keď by bol pán posl. dr Hodža
sostavil takúto koalíciu, tak prosím, á
la bonheur, klobúk dolu pred takým štátnickým
výkonom! A i my socialisti by sme sa ináč
boli dívali na veci so štátneho hľadiska.
(Předsednictví ujal se předseda Malypetr.)
Robotníctvo české a slovenské značne
ľahšie by snášalo tie ťažké
obeti, ktoré naň clá uvaľujú,
keď by vedelo, že pri konsolidovaní republiky
pokročili sme o veľký krok ďalej, že
riešenie ťažkej otázky nemecko-českej
je už započaté, že padly steny medzi občianskymi
Nemci a občianskymi Čechmi a Slovákmi, že
nieť príčiny, aby občianskymi stranami
a ideologiou udržované nacionalistické ohľady
naďalej delily robotníctvo týchto národov.
Za takúto politickú peršpektívu, za
reálné začiatky takého vývinu
robotníctvo všetkých národov iste ochotné
by bylo priniesť obeti. Ak znamenaly by clá pána
kol. dr Hodžu aspoň čiastočné
vyrešenie nacionálnej otázky v republike, uznali
by sme veľké dielo, bárs by bolo činené
i na naše útraty. Ale toho veľkého diela
niet. Čásť colnej koalície sama čo
najrozhodnejšie protestuje proti takým možnostiam.
Colná koalícia nie je politická koalícia.
Preto ani víťazstvo p. dr Hodžu nie je
víťazstvo politiky skutočnej, ale len zdánlivé,
Pyrrhusové.
Zvíťazil, ale pri tom rozhádzal všetko,
na čom iní dlhé roky pracovali a zodpovedne
budovali. (Potlesk čsl. soc. demokratických poslanců.
- Výkřiky posl. Matika.)
Nakoľko neznamená spôsob prevedenia obilných
ciel posilnenie štátnej myšlienky, najlepšie
ilustruje výpoveď vodcov maďarských agrárnikov,
pána posl. Szent-Iványho, ktorý 27.
mája v Komárne na okresnej konferencii jeho strany
vysvetľoval postup strany nasledovne: "Týmto
krokom zťažili sme postavenie českých
socialistických frakcií prípadnej vládnej
väčšiny českej, lepšie rečeno,
prekazili sme do budúcna vôbec utvorenej takejto
väčšiny. Toto je politikum v tejto otázke."
Jak vidíte z tohoto veľmi poučného osvedčenia,
politika maďarských a nemeckých colných
strán nebola vedená snahou pomôcť štátu,
ale snahou štát rozbiť, ťažkosťou,
nepríjemnosťou hľadeť znemožniť
stálu parlamentárnu väčšinu. U
českých colných strán bola snaha,
nechať vytĺcť z colnej politiky kapitál
pre českú politiku a uspokojiť sa len hospodárskym
výsledkom. U nemeckých colných strán
však získanie hospodárskych výhod spojené
je so silným politickým momentom a úspechom.
Je nesporné, že clá a spôsob ich odhlasovania
znamená pre nemeckú politiku úspech a pre
českú politiku porážku. Ale ani ďalší
spojenci celej koalície to nemyslia s trvácnosťou
a loyálnosťou nového spojenectva vážne.
Generálny sekretár slovenskej ľudovej strany
pán kolega posl. Macháček mal 2. júna
na veľkom tábore rodobrancov slávnostnú
reč a v tejto podľa úradného časopisu
slovenskej ľudovej strany "Slováka" prehlašoval
doslovne toto: "Červená luza a argalášski
zradcovia sú v koristi pažravého súseda
- to sú páni českí agrárnici,
ktorí nás nemilosrdne škrtia. Ako si pomôcť?
Hor sa do našej rodobrany!"
Z týchto slov je jasno, že dnešná celá
koalícia má v sebe elementy, ktoré krem získania
hmotných výhod a záujmov, tedy hospodárskeho
účelu, majú v koalícii i účely
iné, zkompromitovať demokraciu, zkompromitovať
československý parlamentarizmus, připravovať
pôdu pre fašizmus, pripravovať pôdu na Slovensku
pre rodobrancov, to je pre kňazovládu a hrúzovládu,
ba pripravovat pôdu, vážení pánovia,
pre tých, ktorých zámery sme veľmi dobre
a jasne videli a poznali pri poslednom procese falšovateľov
frankov v Budapešti, pripravovať pôdu pre rôznych
Nádossyovcov, Windischgraetzov a Zadrawcov.
Čo posl. Szent-Ivány označil diplomaticky
a politicky, to pán generálny tajomník ľudovej
strany pán kol. Macháček vyslovil
na plné ústa. S odpolitizovaním colnej otázky
prišlo sa tedy tak ďaleko, že niektorí účastníci
colnej koalície veľmi jasne osvetľujú
skutočné ich zámery. Nie je to koalícia
pre blaho štátu a národa, lež koalíca
národného a štátneho nešťastia.
(Výborně! Potlesk čsl. soc. demokratických
poslanců.) Bolo veľkou politickou chybou a neprozreteľnosťou,
utvoriť takú koalíciu i na jeden jediný
okamžik. Ale páni neboli schopní mierniť
sa vo svojich požiadavkoch a všetko postavili na mocenskú
kartu. Pri tom však zabudli, že ich moc sama nestačí,
že musia pribrať sily iné, a to v prvotriednej
politickej a hospodárskej otázke, týkajúcej
sa veľkých štátnych interesov. Dokazuje
sa ich pričinením to, proti čomu dosiaľ
protestovali: bez Nemcov to u nás nejde, bez Nemcov clá
u nás odhlasovať nemožno. České
a slovenské strany colnej koalície maly možnosť:
buď sa zriecť prehnaných stavovských záujmov
a držať sa zásady štátnej, tej, s
ktorou spravovali predtým koaličné strany
túto republiku, alebo previesť svoje egoistické
zámery bez ohľadu na ďalšie konsekvencie.
Volili to posledné, ich je odpovednosť za to, čo
nasleduje.
Vážení pánovia! Zaoberal by som sa ešte
colnou otázkou z ohľadu na Slovensko. Po voľbách,
po volebných výsledkoch na Slovensku veľa sa
hovorili a písalo o slovenskom probléme a takmer
jednomyseľne konštatovalo sa a vodcovia takmer všetkých
československých politických strán
verejne prizvukovali, že riešenie t. zv. slovenského
problému, riešenie najnaliehavejších otázok
slovenských, nestrpí odkladu a že treba prikročiť
k tomu čo najskôr. Vážení pánovia!
Miesto toho, že by sme boli dostali nejaký návrh
ohľadne tejto veľavýznamnej otázky, jeden
z najprednejších politikov slovenských, jedna
z najlepších politických hláv predložila
nám návrh nie na riešenie slovenskej otázky,
ale na riešenie colnej otázky. Vážení
pánovia, hovorí sa, že clá znamenajú
pre Slovensko a pre slovenské zemedelstvo životnú
otázku. Ja dovoľujem si toto tvrdenie čo najrozhodnejšie
poprieť. Od určitej doby na Slovensku sa rozširuje,
ako keby zemedelské clá boly tým životným
elixírom, tou jedinou možnosťou, jediným
prostriedkom, aby tej krízi, v ktorej sa nachádza
celý hospodársky život na Slovensku, bolo odpomožené.
Pán kol. Tománek včera veľmi
správne poukázal na okolnosť, že clá
nie sú tým jediným životným elixírom
a poukázal na to, že by slovenskej hospodárskej
otázke bolo možno pomôcť i pred zavedením
pevných ciel iným spôsobom. Poukázal
na to, že rôzné družstvá, konzumy
a centrály zaopatrujú sa dobytkom nie slovenským,
ale poľským. Tu je koreň zla. V otázke,
akým spôsobom organizovať slovenskú produkciu,
aby ona dostať sa mohla i na český trh, aby
sa slovenská produkcia dobytkárska dostala do Ostravy,
do Prahy, Brna a Plzne. V tarifnej otázke je váha
celej veci, ale nie v tarifoch colných. Colné obilné
tarify nepotrebuje Slovensko, ale železničné
tarify. (Výkřiky posl. Žalobina.)