Maďari boli týmto posmelení a začali
potom boj proti všetkému, čo je slovenské.
Neskoršie v tom našom nešťastí Česi
začali sa spojovať s Maďarmi a pozerali na Pešť.
Roku 1880 predstaviteľ českého národa
išiel do Pešti. Slávnej pamäti Rieger išiel
do Pešti. A čo žiadal? O účele
píšu "Národnie Noviny" 23. októbra
r. 1880: "O účele Riegrovej cesty do Pešti
písal pražský "Pokrok", teda časopis
kompetentný, takto: "Celému svetu je známe,
že vyrovnanie za Hohenwarta nezdarilo sa hlavne tiež
pre nedôveru Maďarov v loyálnosť českých
vodcov a politikov. V tom ohľade dr Rieger vzal na
seba úkol zaiste uznania hodný: Inštruovať
rozhodujúce kruhy uhorské o pravom smýšľaní
rozhodujúcich politikov a štátnikov v českom
národe. Úkol ten je dr Riegrovi usnadnený
rozhodnou a obetavou oddanosťou celého národa
k politike vodcov našich. Preto môže dr Rieger
tlumočiť nielen mienenie a presvedčenie svoje,
nielen náhľady sboru dôverníkov, lež
ručiť tiež za solidárnosť celého
národa so svojim osvedčením. A osvedčenie
toto zaiste vrcholiť bude v rozhodnom a určitom uistení,
že národ český nehodlá sa miešať
do vnútorných záležitostí uhorských,
že rešpektuje legálny a platný štátoprávny
pomer krajín koruny svätoštefanskej k Rakúsku
a že ovšem nechce byť pomocníkom a nástrojom
k tomu, aby práva štátu uhorského boly
popierané alebo rušené."
Jeden z redaktorov "Egyetértésu" mal v
Pešti s drom Riegrom rozhovor. Krajný ľavičiak
hovoril toto: "České časopisy kedysi
tuto napadaly maďarský národ čo stalo
sa bezpochyby preto, že nás niektorí národnostní
exaltáti bezzákladne obviňovali, že
potlačujeme národnosti. Uhorský štát
bol vždy tolerantný oproti občanom akejkoľvek
reči. A predsa až do najnovších čias
bol tu Maďar výlučným pánom.
Jeho bola moc, vliv, právo, pozemok. A predsa nikoho nepozbavil
národnosti." Rieger takto odpovedal: "Že
ste to skôr neurobili, toho príčinou je to,
že národnostnú ideu len nový vek porodil.
My ostatne nechceme sa miešať do veci, ktoré
sa nás ne týkajú. Národnostná
otázka je vašou domácou záležitosťou."
Tedy, pánovia, keby sme boli jeden národ, keby bolo
Slovensko vaše, bolo by povinnosťou vašou Maďarom
povedať: "Áno, budeme sa miešať, poneváč
naša vetva, ako dnes hovoríte, trpí pod knutou..."
To sa však nerobí. (Posl. Pik: Havlíček
r. 1848 vyslovil ideu jednotného Československa
a jednotného stát. národa československého.
A to byl největší politik český,
který tu ideu vyslovil, Rieger není směrodatný!)
Ja, pánovia, nehovorím z brucha, ja citujem.
(Posl. Pik: Havlíček tu ideu r. 1848 vyslovil,
a vy to popíráte!)
A aby sme neboli nejako v pochybnosti o tomto desinteresementu
Čechov, Rieger r. 1883 znovu uistil maďarských
politikov o svojom uhorskom desinteresementu a 30. novembra r.
1884 to v snemovni i zopakoval.
Tak píše dr Pražák a od tejto doby trializmus
mútil hlavu Čechom a našich Slovákov
ste jednoducho ponechali na pospas tých pánov a
my sme bojovali proti. (Tak je!) A k vôli čomu?
Schvaľujem! K vôli tomu, aby ste dostali svoje štátné
právo, aby František Jozef bol korunovaný korunou
sv. Václavskou. V tom vás schvaľujeme. Z toho
vidíte, slávná snemovňa, že do
vojny historia, politikovia a spisovatelia dokazujú, že
Slováci a Česi neboli jedným národom.
(Tak je!)
Pôjdem tedy ďalej, pánovia moji. Čo sa
dialo počas vojny. (Posl. Pik: V Plzní na schůzi
jste řekl pravý opak. Tam jste řekl za Rakouska,
že jsme jednotný národ. V měšťanské
besedě jste to řekl!) Na Žofíne,
v Plzni i v Bratislave som hovoril, že všetci sme Slovania,
že nás nikto nerozdvojí. My sme ale svoj charakter
slovenský nezadali. Andrej Hlinka nikdy česky
nehovoril, nepísal, necítil. On bol Slovákom,
ale za to Slovanom, kdežto Havlíček hovoril:
Ja som nie Slovanom, ja som Čechom.
Pánovia moji! Prejdeme niekoľko decenií a pôjdeme
do nových dôb, do doby vojny, keď už sa
jednalo, aká bude asi mapa, aký bude obraz Europy.
28. augusta roku 1914 sjazd Čechov a Slovákov -
pánovia moji, ráčte si to zapamätovať
- v Petrohrade rokoval o nutnosti sjednotenia dvoch bratských
národov a o spoločnom štáte, ktorý
by poskytol záruku slobodného národného
vývinu Čechov a Slovákov, a jednohlasne prijal
požiadavok slovenskej samosprávy a cituje: "Jako
odůvodněný postulát spolužití
bratrských národů." Zase o rok pozdejšie
31. mája roku 1915, Sväz československých
spolkov na Rusi pod číslom 165 vydal na rozptýlenie
obav Slovákov, poneváč Slováci sa
báli o svoju národnú individualitu, o svoj
ráz, túto proklamaciu: "Jestliže Češi
dosud tak vycházeli v ústrety československému
sblížení, zdaž možno pochybovati,
že by snad nedostáli svým zásadám,
stanou-li se svobodnými a svéprávnými?
Považujeme za samozřejmou politickou zásadu,
že v budoucím království" - vtedy
ešte bolo kráľovstvo - "česko-slovenském
vedle hlavního sněmu pro společné
záležitosti bude zřízen zemský
sněm pro vlastní záležitosti Slovenska,
že Slovensko v politickém a jazykovém ohledu
má býti samosprávné. Politická
a jazyková samospráva Slovenska budiž zaručena
základními zákony budoucího království."
Pánovia moji, kde sú tie základné
zákony, kde je tá ústavná listina,
ktorá toto zabezpečuje?
"Nabízíme bratřím Slovákům
svoji ruku k součinnosti, jsouce přesvědčeni,
že tak nejvíce prospějeme slovenské
národní věci." - V Petrohradě,
18.-31. května 1915.
10. septembra 1916 Dürich, podpredseda Parížskej
Nár. Rady v liste zo dňa 10. septembra 1916 dočasnému
slovenskému výboru v Moskve píše: "Považuji
Slovensko za součástku budoucího českého
státu, s úplnou zemskou samosprávou, s vlastním
zemským sněmem."
... "Také v kulturních i všech jiných
zemských potřebách a záležitostech
rozhodovali by si Slováci sami. Tento program, myslím,
bude přijatelný, jak Vám, tak i Vašim
krajanům ve vlasti, neboť rozptyluje všechny
obavy a podezření, které se strany Slováků
by mohly býti Čechům činěny."
- Toto sa píše v knížke "V Amerike
a doma", 53. str.
Ďalej: 10. septembra 1915 predseda pařížskej
národnej rady poslal do Moskvy list nebudem ho citovať,
poneváč by som bol zdĺhavým, ale ten
list je úplne toho istého znenia a obsahu ako tamten.
"Mezi Čechy a Slováky není dnes jazykové
otázky. Ať Slováci zařídí
si své školy a správu tak, jak sami budou chtíti.
To se rozumí samo od seba pri demokratických zásadách
a na základe samosprávy."
Keď som v prítomnosti - jedná sa tuná
o Varšavskú moju schödzu s Országhom -
Hlinka Országhovi a ostatným členom
Varšavsko-Moskovskej Besedy Pittsbourgskú Dohodu ukázal,
tito jednohlasne tvrdili, že aj oni majú tej podobnú
smluvu; museli ale po boľševickom prevrate v opravdivom
smysle slova z Moskvy zutekať, všetky dokumenty, medzi
nimi aj spomenutú smluvu, tajne skryli.
Prijde Cleveland, mám to hovoriť medzi nami, prijde
Pittsbourg, mám to dovádzať? Všetko je
tu. Pánovia, to je všetko jasné a známe.
Nechám Ameriku a odídem z Ruska, pôjdeme na
Slovensko, čo sa tam dialo. Dňa 24. mája
1918 predseda Slovenskej národnej strany Matúš
Dula povolal členov národnej strany na poradu
do Turčianskeho Sv. Martina. Tam bolo, tuším,
70 členov. Kto to všetko bol, neviem, ale Šrobár
tam bol, Vanovič bol tam, Dula tam bol,
ja som tam bol, a tak pojednávala sa záležitosť
nášho budúceho stavu. Položená
bola otázka: Pánovia moji, čo do budúcnosti?
O tom sme vedeli, že aký bude osud českého
národa a bývalého českého kráľovstva.
Ale čo bude s nami Slovákmi? To mne povedzte! A
vtedy, pánovia moji, povstal som a povedal som: Tisícročný
experiment sa nedokázal, pánovia moji, okolo tejto
otázky neobchádzajme ako mačka okolo horúcej
kaše. Povedzme otvorene, že sme za orientáciu
všetci v Československu a, pánovia moji, všetci
zamľkli. A pán Vanovič, veľký
dnešní Čechoslovák, hneď se vzdal
podpredsedníctva národnej strany a utiekol. 18.
októbra 1918, keď už sa asi chýlil ku
koncu osudný krok a rozhodnutie Europy, vtedy my Slováci
mali sme na maďarskom sneme 2 zástupcov, volených
slovenským národom, a to bol d r Juriga a
d r Blaho. Kde bol dr Blaho, dnešný
veľký Slovák, nevieme. (Hlas: V Čechách!)
Nie v Čechách, ale v Amerike. Ale dr Juriga,
ktorého dnes vy, pánovia, s nami so všetkými
za Maďaróna vyhlašujete, 19. októbra r.
1918 v maďarskom sneme, samojediný, obklopený
mnohými nepriateľmi, predčítal "Ohlas"
a v mene Slovenskej národnej rady, jedinej to právoplatnej
predstaviteľky Slovákov, s nasadením svojho
vlastného života hlásal: "Žiadame,
požadujeme na základe práva prírody
a práva dejinného naše sebaurčujúce
právo, aby sme ako národ svoju zvláštnu
štátnu jednotu tvorili v našej krajine, kde sme
usídlení. K tomu zodpovedne aj pre seba si požadujeme
právo, že by slovenský národ úplne
slobodne a bez akéhokoľvek cudzieho vlivu sám
jediný si mohol ustáliť svoje ústavné,
štátné umiestnenie. Slovenský národ
neuznáva žiadneho jemu cudzieho činiteľa
a pre tento také právo, aby na všeobecnom mierovom
sjazde záujmy slovenského národa zastupovať
mohol, lebo zastúpenie týchto záujmov len
na tých činiteľov môže sveriť,
ktorých svoj slovenský národný snem
alebo svoja Slovenská národná rada označí".
Toto povedal dr Juriga v Pešti 18. októbra
1918. Ako to odznelo, hneď český národný
výbor dal ohlas. hneď konkuroval s dr Jurigom a
povedal v Prahe pri tejto príležitosti 19. októbra,
keď Maďari ponúkli Slovákom úplnú
autonomiu národnú: "Slovenskí naší
bratia vedia, že národ český miluje
slovenčinu - tedy "slovenčinu" - rovnako
ako materinský jazyk svoj a českému ľudu
bude nejväčšou radosťou, keď zabezpečí
bratom Slovákom celý ich svojráz i všetko,
čoho k svojmu rozvoju potrebujú, poneváč
veria, že takéto bratské sjednotenie vo spoločnom
štáte je najlepšou zárukou budúcnosti
nášho českého národa".
Teda, pánovia moji, 19. októbra r. 1918 sa hovorí,
že "náš český národ"
poskytuje "slovenskému národu" všetko,
aby mu zabezpečil existenciu.
Prišiel 30. október, doba Martinskej deklarácie.
Sišli sme sa všetci Slováci s akousi bázňou
a kázňou, mohlo nás tam byť 70 všetkých
stavov a všetkých politických strán.
A vtedy okrem osnovateľa martinskej deklarácie a dvoch-troch
ľudí, ktorí boli zasvätení do veci,
my všetci, čo sme tam boli prítomni, stáli
sme na stanovisku autonomie Slovenska (Tak je!) a hneď
potom v slávnostnom shromaždení po tej deklarácii
zvolili sme i autonomný výbor, ktorý zasadnul
pod predsedníctvom dr Emila Stodolu a hneď rokoval
- 30. večer som tam bol prítomný, 31. som
prítomný byť nemohol - a rokoval a prejednal
toto: "O pomere Čechov a Slovákov sa usniesli,
že Slovensko má dostať samosprávu, ktorá
z ohľadu na jeho zmaďarizovanie sa má vybudovať
behom desať rokov". A dr Bella, ktorý bol v Prahe
a Dula a ostatní pánovia povedali: "Žiadajte
páni moji, čo chcete, a všetko vám dajú".
A dnes, čo si žiadame: minimum.
Z tohoto však, slávna snemovňa, je vidno, že
tak v Amerike ako v Rusku, tak aj doma žila mesianská
myšlienka autonomie Slovenska. Ako sme videli, slovenský
národ tak skutkom aj reprezentanty svojimi vždy usiloval
žiť svoj národný a svojrázny život.
To nemení na veci, že sa našli jednotlivci, ktorí
od genia národného odbočili, tí sa,
pánovia moji, najdú vždy. Roku 1850 na návod
práve Jána Dolára viedenská vláda
vyhlásila, že náš literárny jazyk
má byť staroslovenčina alebo staročeština
a vyhlásili túto za úradnú reč.
Ale tento pokus sa nevydaril, ako píše Jaroslav Vlček,
profesor univerzity, že po siedmych rokoch "suchoty
a nemoty" sa zase museli navrátiť k ľúbozvučnému
slovenskému jazyku. (Předsednictví se
ujal předseda Malypetr.)
Po zavrení našich gymnázií prišiel
čas na Maticu a Matica bola zavrená. Tisza hovoril
roku 1875, že on nepoznal slovenského národa
a Hurban začal vydávať svoju Nitru, a to s
Pokorným, Heydukom, Holečkom, Jaroslavom Vlčkom
a Bílým, a s niekoľko slovenskými ľuďmi,
ktorí počali pohyb, ktorý smeroval k uvedeniu
češtiny za spisovný jazyk Slovákov,
čo priam len i čiastočne vo vede. Ale tento
pohyb, páni moji, vo veľmi krátkom čase
ztroskotal a nijako sa na Slovensku ujať nevedel a ujať
nemohol. Pokus tento zavrhli reprezentanti slovenského
národa, a roku 1880 starý Hurban sa kajal, že
tento chybný a mýlny krok urobil.
Koncom 19. storočia pokúsili sa zase poslední
Mohykáni, mladí akademici, juristi, medikovia a
technikovia, ktorí pre chudobu nútení boli
žiť v Prahe 14 semestrov, oživotvoriť ducha
československého, a to vo spolku "Detvan".
Boli to páni dr Šrobár, Jan Slabej,
Nádasi, Daxner, Kukučín a ja, ostatných
neviem, ale týchto pánov dohromady bolo sedem a
poneváč títo páni ani na poli vedeckom,
ani sociologickom nič zvláštneho nevytvorili,
národ jednoducho ich zanechal a tento ich pohyb pokladal
za kvas, ale bol to kvas rozvratu, ktorý predstavitelia
národa slovenského zvrátili a označili
za zradu slovenského národa. A predsa, slávna
snemovňa, pri tvorení československého
štátu opraty Slovenska komu dali do rúk? Dali
ich do rúk práve reprezentantom tohoto smeru na
vzdor Sväzu československých spolkov v Rusku,
na vzdor sjazdu Slovákov a Čechov, na vzdor "Prívetu"
parížskej národnej rady podpredsedou Dürichom,
na vzdor clevelandskej dohody, na vzdor pittsbourgskej dohody,
na vzdor tomu, že profesor Masaryk, predseda parížskej
národnej rady, všetko toto schválil, predsa
len nedali osud slovenského národa do rúk
samému národu, ale reprezentantom týchto
5 českých Hlasistov. A vládné kruhy
odhodlaly sa k tomu kroku proti individualite slovenského
národa, proti daným sľubom, teda proti mravnému
základu človečenstva, proti prirodzenému
a od Boha danému právu slovenského národa,
ktorý jedine je oprávnený riadiť svoj
osud. Tieto kruhy násilným spôsobom zasiahli
do otázky reči a národnosti, na riešenie
ktorej nemali žiadneho práva. Lebo to určiť,
či Slováci sú národom alebo nie, či
slovenská reč je slovenskou rečou alebo nárečím,
či sme jeden alebo dva národy je nie oprávnený
český národ, nie sú oprávnení
jednotliví Česi, ale jedine a výlučne
celok slovenského národa.
A teraz prichádzam pánovia mojí, k tej najsmutnejšej
kapitole. Uznávam, slávna snemovňo, že
jadro českého národa nám je prajné
a že by nám bolo doprialo práva, a i p. dr
Kramář patrí k nim, ale, pánovia
len niekoľko tých vysokých jednotiek, ktoré
uchvátily moc do ruky, tie si vytvorily fantom, že
keby Slovákom daly pittsbourgskou smluvou a clevelandskými
smluvami zabezpečené práva, že by sa
hneď rozpadla Československá republika a že
my Slováci bysme opustili český národ
a navrátili sa do starého otroctva.
Pri prejednávaní, pri prednesení týchto
dát podržím sa historického postupu
a nebudem rekriminovať. Je to pravda, vznešená
snemovňo, že tí, ktorí odkloňovali,
zapreli národ slovenský, svojrázny suverénny
národ, že tým to vynáša, že
tým odmeny dávajú, ale k nám, ktorí
sme verní synovia národa slovenského, chováte
sa ako ku zradcom. O tom nebudem hovoriť, ani o tom, ako
sa vykladá dohoda pittsbourgská, čo sa okolo
nej deje, že je to handra papieru. Smluva bola podpísaná,
pánovia moji, 30. mája, v sviatočný
deň v Amerike utvorený, že je to samými
americkými Slovákmi pre Ameriku utvorené,
o tom nebudem sa rozpisovať, poneváč je to
boľné a musel by som sa dotknúť faktora,
ktorého každý člen tejto snemovne musí
ctiť. (Posl. dr Juriga: Čo pán prezident
Masaryk písal v knihe "Svetová revolúcia",
je hanebnosť!) Aby sa myšlienka, idea československej
jednoty lepšie ujala, v Petrohrade v Rusku bol založený
"Českoslovan", či ako sa menoval "Čechoslovák",
úradný časopis na šírenie týchto
ideí a, pánovia mojí, ráčite
vedieť, kto bol poverený redigovaním tohoto
časopisu? Redigovaním bol poverený Bohdan
Pavlů, ten, ktorý riekol, že slovenský
národ neexistuje, že slovenčina nie je reč,
leč slovenské nárečie. Čo máme
predpokladať? Či ten výbor moskevský
vážne bral svoju úlohu, či si mohol
Bohdan Pavlů sadnúť za redaktorský stolok
a písať články, ktoré sa protivia
jeho mienke a ktoré sú na úkor slovenského
národa? (Posl. Špaček: Vždyť tam
slovenskou rubriku vedl Markovič! Já jsem tam byl
dva roky při tom!) Pane kol. Špačku,
ja tiež pracujem v žurnalistike, a napíšem
tiež niekedy článok, ale nepodepíšem-li
svoje meno, tak redaktor musí na lavicu. (Posl. Špaček:
Markovič se podepisoval na všechny články!)
Neviem či Markovič kedy písal
články. (Hluk.)
Předseda (zvoní): Prosím o
klid.
Posl. Hlinka (pokračuje): Teraz sa mi natiska
myšlienka, či Pavlů alebo celý sväz
myslel to vážne so slovenčinou a s autonomiou?
Práve preto sme presvedčení, že pán
Bohdan Pavlů práve pre túto neúprimnosť
v Rusku tak postupoval. Prišiel domov a stal sa redaktorom
úradného časopisu agrárnej strany
"Slov. Denníka", potom konzulom v Sofii a najnovšie,
chvála Bohu, prepadnutým kandidátom agrárnej
strany.
25. októbra 1915 bola uzavrená clevelandská
smluva. Sdruženie českých organizácií
predbežne predostrelo túto smluvu predsedovi parížskej
národnej rady a predseda parížskej národnej
rady prof. Masaryk ju schválil r. 1916. A predsa
odznelo to slovo, kde sa hovorí o autonomii Slovenska a
udržovaní svojrázu slovenského národa,
"Slováci sú Česi", pre ktoré
slovo sa bezmála ztroskotalo vyjednávanie medzi
Slovákmi a Čechmi a pre ktoré slovo bezmála
bola by padla idea čsl. republiky. Pánovia moji,
keby Slováci v Amerike a v Rusku boli riekli: nepôjdeme
do utvorenia formácie Československej republiky,
tak by jej nebolo bývalo. My sme, bohužiaľ, nemohli
dať k tomu svoje slovo, lebo sme boli vo tmách. Nevedeli
sme, čo sa dialo za hraniciami.
Slovákom, tu doma, faktori, ktorí sa vydávali
za zasvätených, sľubovali zachovanie svojráznosti
a národnej samosprávy tak, ako to sľuboval
19. októbra 1918 český Národný
výbor.
Český Národný výbor v prejave
svojom k Slovákom hovoril, "že budú mať
svoju samosprávu". Toto verejne hlásané
ubezpečenie nehatilo Národný výbor,
aby nevyslal roku 1917 na výskum už nebohého
Aloiza Svojsíka, kaplána na Spálenej ulici
u sv. Trojice, a dnes ešte žijúceho dr Alojza
Kolíska, aby skúmal mentalitu a mienku slovenského
národa. Myslím, že títo páni
v Prahe riekli pravdu, pane kolego, že povedali, že
85% slovenského národa je za podržanie svojráznosti
literárnej reči a národnosti slovenskej.
(Výkřiky.) Tento skutok vytvára úprimnosť
jednania československého Národného
výboru voči Slovákom a vytvára tým
viac, že sa odhodlali konať proti Slovákom vtedy,
keď ich informovali, že 4/5ová
väčšina je za slovenčinu. Roku 1918, ak
som povedal, 18. októbra sľubovali Maďari autonomiu
Slovákom, ale na to odpovedal Juriga: "Ex uno
disce omne". Rok a deň (19. októbra) na to
český Národný výbor dal svoj
ohlas Slovákom a, pánovia mojí, dýcha
to dušou, dýcha to mentalitou autonomie Slovenska
a svojráznosti slovenského národa. V Ženeve
roku 1918 sišiel sa český národný
výbor v Beau-Rivage a tam si porokovali a pritomní
tam boli dr Beneš, dr Kramář,
Habrman, Staněk, Klofáč,
Kalina, dr Preis a Svoboda. Títo páni
v porade uzavreli, že národ český záväzným
činí každý krok, čo uzavrela
parížska národná vláda alebo
jej jednotliví elévovia aj predtým, nežli
by bola utvorená. Vtedy uzavreli, že sú záväznými
všetky smluvy, všetky deklarácie, všetky
prívety a ja sa, slávna snemovňa, verejne
pýtám, kde je tedy tá pittsbourgská
dohoda, clevelandská dohoda, kde je moskevská a
ostatné, kde sa československá Národná
rada zaviazala, že ich bude zachovávať? V Ženeve,
po trojdennom pojednávaní 31. októbra 1918
v Beau-Rivage bola podpísaná zápisnica porady,
na ktorej boli prítomní volení zástupcovia
všetkých existujúcich strán českých
dočasnej vlády národnej a nasledujúci
štátnici a diplomati českí: dr Beneš,
dr Kramář, Habrman, Staněk,
Klofáč, Kalina, dr Jaroslav Preis
a Svoboda. Tak prvý bod tejto zápisnice
znie: Prehlásili, že uznávajú pre národ
záväznými a schvaľujú všetky
kroky, ktoré prezatýmna vláda zemí
československých v Paríži alebo jej
jednotliví členovia podnikli, a to i v dobe, než
vláda táto bola sriadzená. V októbri
1918 vymenovalo revolučné Národné
shromaždenie 54 členov za Slovensko do Národného
shromaždenia, a uvážte, slávna snemovňa,
z týchto 54 členov bolo 7 - pravím sedem
- autonomného cítenia a smýšľania
a týmto 7 ruky poviazali štatútami slovenského
klubu, že kto nebude hlasovať podľa intencií
tohoto klubu, bude vytvorený a eo ipso mandátu pozbavený.
Tak to bolo a ja som to zkúsil na svojom tele, lebo som
bol pozbavený mandátu a vytvorený.
Dôkazom toho je, že slovenský klub ako i vláda
sa postavily na to stanovisko, že všetky predošlé
smluvy a dohody nechať stranou a naraziť celkom nový
centralistický kurz politický.
27. januára 1919, keď sme s dr Kmeťkom,
dnešným nitrianskym biskupom, videli, čo sa
deje, že slovenský národ miesto túženej
a žiadanej národnej individuality a svojráznosti
prijde o všetko, odobrali sme sa s Kmeťkom k
dr Kramářovi, vtedy premierovi vlády
a ku prezidentovi republiky a riekli sme: Páni, my nemôžeme
na Slovensko bez toho, abysme nepovedali, aký bude pomer
Slovenska k historickým zemiam. "Čo si žiadaté,
pánovia?" A my sme povedali: Žiadame si ten podklad,
na ktorom sme išli do formácie Československej
republiky, žiadame si autonomiu slovenskú. A, pánovia
moji, prezident republiky Masaryk riekol 27. januára
Kmeťkovi a Hlinkovi toto: "Keď chcete
mať autonomiu, budete ju mať".
Páni moji, čo potom Tusar písal a
akú odpoveď dostal, keď sme roku 1922 išli
do hradu a žiadali vysvetlenie pittsbourgskej dohody? Slávny
klube ľudovej strany, bolo rečené - "ja
začnem od zadku a vy ste riekli od predku", riekol
p. prezident. "My sme smluvu uzavreli pre amerických
Slovákov a pittsbourgská dohoda, na kterú
sa zaviazali, všetko sa stalo kusom papieru".
Koncom októbra 1919 americkí Slováci počínali
už pochybovať o dobroprajnosti a úprimnosti vlády
a vyslali na Slovensko predsedu slov. ligy Mamateja a tajemníka
Ambrozyho, aby urgovali vtelenie pittsbourgskej dohody do ústavného
zákona, a, pánovia, čo sa stalo? To ja neviem,
to by vedel povedať dr Hodža. Mamatej sa vrátil
ako konzul, Ambrozy ako podkonzul Československej republiky,
ale slovenský národ bol zaznaný a pittsbourgská
dohoda zostala stranou.
Poneváč Slováci v Amerike sa začali
znepokojovať a aby klub slovenských poslancov uspokojil
amerických Slovákov a klub slovenský v Prahe,
vydal osvedčenie, že sa zriekol autonomie Slovenska,
že my máme autonomiu v župách, že
máme viac, ako nám je v Pittsbourgskej dohode sľúbené,
že budeme mať svoje školy, svoje súdy, svoje
všetko. Toto poslal klub poslancov slovenských do
Ameriky a tajomník slovenského klubu sdelil, že
tento list podpísal celý klub a jeho jednotlivci
pre Ameriku. O tomto liste z 28. februára 1919, poslaneho
do Ameriky, sme nevedeli nič, až r. 1922, keď
sa americkí Slováci obrátili na prezidenta
republiky, na zákonodarné sbory, na vládu
a na nás, vtedy sme sa dozvedeli, že toto zrieknutie
sa pittsbourgskej dohody, autonomie, podpísal dr Kmeťko,
Sivák, dr Buday a ostatní ľudoví
poslanci. Ale ľudoví poslanci slávne a verejne
povedali, že oni to nikdy nepodpísali, a tuná
sú prítomní tí páni, takto
sa to hralo so slovenským národom! Niekto falšoval
ich podpisy. Pán dr Hodža by vedel povedať,
že kto to učinil.
A žiaľom sa naplní srdce, keď si pomyslíme,
že všetci ti, ktorí sa postavili proti národným
požiadavkám slovenského národa, ako
boli okázale povýšovaní, odmeňovaní
a ako hnusne sa zachádzalo s nami, roduvernými Slovákmi,
ktorí bránime svoju ráznosť, individualitu
slovenského národa. Pominiem túto kapitolu,
ktorá je tak mrzká len preto, že sa našli
faktori, ktorí si toto dovolili robiť a kupovať
našich ľudí a hlavne preto, že sa našlo
na Slovensku veľa inteligentných ľudí,
ktorí sa podujali tej práce, aby svojráznosť,
aby suverenitu slovenského národa zapreli.
Ako zachádzalo sa s pittbourgskou dohodou, to vieme. Ale
nech sa dialo čokoľvek, pánovia, nech pittsbourgskú,
clevelandskú dohodu traktovali ako chceli, isté
je, že to, čo dr. Kramář v sobotu
hovoril, že by Slováci boli svojráznym národom,
že je to utopia, to nezodpovedá pravde, poneváč
pred vojnou jeden každý z nás pokladal slovenský
národ za svojrázny národ, po druhé
Slováci počas vojny boli vždy Slovákmi
a nie Čechoslovákmi. Ďalej bez uznania slovenského
charakteru, bez spolupráce slovenskej, je pravda, pánovia
moji, že Československá republika by sa nikdy
nebola utvorila. (Tak je!) K tomu bolo potreba súhlasu
Slovákov a my sme ho dali. Jak v cudzozemsku, tak i tu
sme stáli Česi a Slováci ako dve seberovné
stránky, dva rovnoprávni kontrahenti. A keď
sme si sľúbili, že Česi budú páni
v Čechách, na Morave a vo Sliezsku a Slováci
na Slovensku, tu vás verejne žiadame, aby sa to tiež
splnilo. (Tak je!) Tento základ spoločného
spolužitia, bez ktorého Československá
republika by sa nebola nikdy utvorila, vládou vymenovaný
revolučný parlament zničil. K tomu ale, slávna
snemovňa, mierne hovoreno, revolučné Národné
shromaždenie žiadneho práva nemalo. (Tak je!)
Na tomto nikdy revolučné Národné
shromaždenie ničoho rozhodnúť nemohlo.
Základ spolužitia Čechov a Slovákov,
vládou vymenovaný revolučný parlament
nebol oprávnený premeniť a zrobiť z rovnoprávneho
Slovenska českú provinciu a nemal práva pozbaviť
národ slovenský jeho svojprávnosti. Národ
slovenský nikdy nedal a nedá mandátu, aby
ho pozbavil jeho individuality, jeho práv národných,
kultúrnych a hospodárskych a keď vládou
vymenovaný parlament to predsa urobil, urobiť to mohol
len vo svojom mene a mene tých, ktorí ho tam poslali,
ale v mene slovenského národa to učiniť
práva nemal.
Národ slovenský, slávna snemovňa,
mal príležitosť dvakrát prejaviť
svoju vôlu. Prejavil ju r. 1923 pri župných
voľbách. Pri župných voľbách
z 211 župných výborníkov vyvolili 135
autonomistov, a čo urobila zase slávna vláda
Československej republiky? Do každej župy, či
to zákon dovolil alebo nedovolil, vymenovala istý
počet drabantov, aby župné sriadenie jednoducho
zničila a charakter Slovenska preinačila. Zákon
župný hovorí, že v tých župách,
ktoré nemajú väčšiny slovenskej,
má vláda právo menovať istý počet
výborníkov. Či, pánovia moji, turč.-sv.-martinská
župa nemá väčšiny slovenskej, či
župa bansko-bystrická nemá väčšiny
slovenskej, či župa svätomikulášska,
či Podtatranská nemá väčšiny
slovenskej? A nám do týchto úplne tak menovali
drabantov, ako to menovali v Košickej župe. Toto je
hra s ohňom, páni moji. Toto je šliapanie zákona.
Menovite slovenský národ sa osvedčil 15.
novembra roku 1925, keď bol volaný pred urnu, aby
riekol, čo je jeho mienka. Použili, pánovia
moji, všetkých možných prostriedkov, aby
ten národ zlomili, dávalo, sľubovalo sa a všeličo
púšťalo sa do sveta. Potrebovali ten národ
zlomiť, ale ten národ sa nedal a nám dal 498.000
hlasov a so Slovenskou národnou stranou 525.000 hlasov
slovenských, tedy 61,2%. Slovenský národ
riekol: dosť bolo čechoslovakizmu, dosť bolo
toho hospodárenia, slovenský národ je svojráznym,
chce tiež tak žiť a ostať, a kto toto popiera,
toho už súdil slovenský národ. (Výkřiky
ľudových poslanců slovenských.) Pánovia
moji, ja sa nepustím do rozboru o týchto veciach,
ponechám to iným pánom.