Tedy preto nemôžeme odhlasovať návrh zákona, poneváč vidíme tu protikresťanskú tendenciu pri pomenovaní sv. Václava, sv. Cyrila a Methoda, tých rekov ideálnych, slavianskych.
Nedávno povedal mi pán minister Habrman, tam na tom mieste (ukazuje na pravo) - môže tomu byť 6-7 týždňov - aby naša strana usiľovala sa, to odcudzovanie Slovenska od českých zemí zastaviť. Ja som odpovedal: Pane minister, veľmi radi budeme sa usiľovať na to, aby sa zastavilo to odcudzovanie, ale to nezávisí len od nás, to závisí v prvom rade od vlády, aby voči Slovensku takú politiku prevádzala, aby to Slovensko sa neodcudzovalo, ale aby toto Slovensko sa priťahovalo k ideám republiky Československej. Keď mi to pán minister, ktorý dnes už je vyslancom viedenským, povedal, s tým doznal, že vláda vie, že vláda je si povedomá, že vláda uzná to odcudzovanie. To tedy vláda vidí a uzná. Keď vláda toto odcudzovanie vidí a konštatuje, tak musí hľadať spôsob, ako by to prestalo. Nielen od nás to závisí, ale v prvom rade od vlády.
A ja by som si dovolil povedať to, že prečo to odcudzovanie sa stalo: Poneváč v politike vlády centralistickej nebral sa ohľad na dušu národa slovenského, na jeho mentalitu, na jeho presvedčenie náboženské, hospodárske a politické, nebral sa ohľad pri tvorení zákonov na Slovensko, ako sa neberie i pri terajšom zákone. Môžete mi povedať: "Vy ste neoprávnený hovoriť v mene národa slovenského." Prosím, mnohé predošlé zákony alebo i tento návrh zákona, dajte na plebiscit a opýtajte sa toho slovenského ľudu. Čo vám odpovie? Odpovie vám, že v takom znení, ako je tu navrhované, národ slovenský ho neodhlasuje. Prečo vláda neprispôsobí svoju politiku centralistickú mentalite ľudu? Prvý paragraf našej ústavnej listiny povedá, že všetka moc v tomto štáte pochodí z ľudu. Čo to znamená? To znamená, že štátna moc a jej reprezentant, exponent, vláda, má rešpektovať vôľu ľudu. Nielen my, poslanci a senátori ľudovej strany, ale myslím, že každý jeden i z druhých strán, keď sa len svojho svedomia opýta, že či to všetko, čo sa deje, či tá politika centralistická je pre štát užitočná, či tá politika cieli k tomu, aby Slovensko pritiahla k sebe, som presvědčený, že mnohý uzná - a slyšal som to od mnohých smerodajných prvých politických činiteľov českých: "Áno, voči Slovensku musí sa zmeniť mnoho. Uznávame vám mnoho vašich požiadavkov." Vidíte, pánovia, a predsa nič sa nedeje, nezačínajú sa pojednávania o dohode o dorozumenie, aby tá nespokojnosť na Slovensku prestala. Vidíte, je to aj otázka 30. októbra. 30. október, ako slávny senát dobre ráči vedieť, znamená to, že na ten deň sišli sa v Turč. Sv. Martine zástupcovia slovenského národa spontánne tak rýchle, že sa tam celý národ a všetci jeho zástupcovia zúčastniť nemohli. Ale tí, ktorí tam boli, povedali v mene samobytného, osobitného, suverénneho slovenského národa: "Pripojujeme sa k utvoreniu republiky Československej." Tento 30. október je významný nielen pre Slovensko, ale i pre celú republiku Československú. Je to sviatok oslobodenia sa slovenského národa, hoci nie v úplnej miere, ako si to národ slovenský predstavoval a predstavuje, ale je to pamätný deň jeho uvoľnenia sa zpod režímu maďarského. (Sen. Babka: Zpod jarma!) Tedy zpod jarma, podpíšem vám. Tedy je to taký pamätný deň. A môžem vám povedať: my, poslanci a senátori slovenskej ľudovej strany, ktorí chodíme po Slovensku po všetkých mestách a dedinách, my čujeme a slyšíme, my vidíme a cítime tú dušu slovenskú, slyšíme jej žiadosti a všade na celom Slovensku povedajú: Chceme 30. október! (Sen. Kada: Vždyť to není pravda!) Ja som presvedčený, že naši bratia Česi uznajú nám ten 30. október a môžu sa tešiť z neho. A dívajte sa: Slováci proti tomu hovoria. Je to pekné, prosím? Keby sa niekto opovážil z Čechov a povedal: Nesväťme 28. október, čo by ste povedali? Pozrite na tých Slovákov, bratia Česi, prečo to tak hovoria? (Výkřiky.)
Tedy, prosím, keď si ten národ slovenský tak žiada ten 30. október... (Sen. Babka: Autonomisti si toho žiadajú!) no, dnes je celé Slovensko autonomistické. (Odpor.) No, dobre, však sa to ukáže. A to nie je zlé pre republiku, s tým však treba sa smieriť a bude to len v prospech republiky, keď bude Slovensko spokojné. Dá sa to dohovoriť. Keď sa hovorilo, že to žiadajú len autonomisti, prosím vás, to je ako červené súkno na tých býčich zápasoch, ale prestane to byť červené súkno, to červené súkno bude raz biele. Aj v Jugoslávii dorozumejú sa Srbi s Horvatmi, nebojte sa, dorozumieme sa aj my.
Tedy, keď si ten národ slovenský žiada 30. október, vláda mala by to s otvorenými rukami chytiť a riecť: Áno, nech sa svätí 30. október. Veď to znamená spojenie slovenského národa s českým a utvorenie spoločnej republiky Československej. (Sen. Babka: To bolo vyslovené 28. októbra!) Ale slovenský národ sa vyslovil 30. októbra (Sen. Havlena: Slováčtí legionáři se již vyslovili dříve!),.... ale verte mi, vy nielen že hluché uši ukazujete proti 30. októbru, ale aj brojíte proti nemu. S tým vy nenapomáháte tomu dorozumeniu Slovákov s Čechmi, s tým vy len napomáháte tomu odcudzeniu. A ja to neviem pochopiť, že vláda, keď vidí tu oduševnelosť Slovenska za ten 30. október, prečo že to nehonoruje? Prestane to odcudzenie a vyplní sa ten § l ústavnej listiny, že všetká štátna moc pochádza z ľudu. Teda rešpektovať tú mentalitu ľudu slovenského!
Aby som skončil, poznamenať chcem ešte to, že horšie by bolo pre republiku, keby si národ slovenský nepožadoval ten 30. október. (Sen. Babka: Prečo?) Preto, lebo s tým vždy a na všetky veky dokumentuje národ slovenský, že vypovedal, že sa chce spojiť s národom českým, že chcú utvoriť jednu spoločnú republiku. Sú tam aj klauzule pri tej deklarácii turčiansko-sväto-martinskej, ale o tom hovoriť nebudem.
Len ku koncu chcem toto povedať: Keď ten národ slovenský žiada si, aby bola od vlády prevádzaná na Slovensku slovenská národná, ale aj kresťanská politika (Sen. Babka: Predsa nie pohanská!) vy skôr chcete byť pohanom, než kresťanom. (Sen. Babka: Sme pomerne lepší kresťania než vy! Dokážte skutky kresťanstva!) To vám nepodpíšem. Celý národ slavianský, vezmite Poliakov, Rusov, Horvatov, Srbov, Bulharov, všetci sú ducha náboženského, kresťanského, nebojme sa to v tejto sieni povedať, celý národ slovenský, to dobre viete z historie, a predsa tuto vláda sa chce odtiahnuť od tej idee kresťanskej. Keď národ slovenský si žiada slovenskú národnosť a kresťanskú politiku, keď si žiada ten 30. október, keď žiada autonómiu v republike, ktorá tou autonómiou posilnená bude a keď si nežiada niektoré pamätné dni na Slovensku, ako deň Jána Husa a keď si žiada dokumentovanie toho, aby spoločné utvorenie republiky Československej bolo uzákonené, prečo vláda nevstúpi na tú politiku? A nebude pokoj prv, než sa kurz politiky centralistickej voči Slovensku nezmení. Kým politika voči Slovensku nebude hľadieť na dušu slovenského národa, mentalitu jeho si získať, do tých čias to odcudzovanie neprestane. Prajem si, aby prestalo, ale nech sa o to vynasnaží vláda a vtedy bude pokoj v republike Československej.
My sme podali návrhy pozmeňovacie, ktoré budú predčítané a ktorých prijatie odporúčam. Končím. (Potlesk.)
Místopředseda dr Soukup: Další slovo má pan sen. Barinka.
Sen. Barinka: Slávny senát! K návrhu zákona č. 2126 mám nasledujúce poznámky:
Rušením rímsko-katolíckych sviatkov a uzákonením iných nových sviatkov predvídam, že sa tu vynáša taký zákon, ktorý do života nebude sa môcť uviesť, nebude ho môcť exekvovať žiadna vláda. Podobné zákony asi tak vyzerajú, ako mrtvo narodené dieťa. Schvaľujem, že v tomto návrhu zákona nenachádza sa snáď nejaký dodatočný trest, že je tam predsa len vyslovené, kto chce vraj nech svätí, kto chce, nesvätí. To schvaľujem, že tam nie je niekoľko paragrafov na ochranu republiky, že ten, kto by nesvätil alebo svätil, že môže byť asi dvojročným žalárom trestaný. Mienim, že vláda úmyselne vynechala tento dodatok, lebo nemala úhrady, bola by musela prepustiť všetkých úradníkov, aby mohla toľko väzení na Slovensku postaviť, lebo by musela všetkých katolíkov zatvoriť. Týmto zákonom bez akéhokoľvek dohodnutia s patričnou cirkevnou správou rušia sa sviatky cirkvi rímsko-katolíckej. (Sen. Babka: S Vatikánom sa dohovorila vláda!) To bol i úmysel pána prezidenta, aby sa tento zákon vyniesol s usrozumením s cirkevnými správami. Tým zapríčiní sa veľká škoda. Máme tuto v Čechách sviatok sv. Jána Nepomuckého, ktorý sa slávne svätí 16. mája a tento svätý aj na Slovensku je veľmi dobre známy. Na škodu to bude alebo je, že tento sviatok sa zruší? Ja hovorím, že áno. Na toto nech sa ktokoľvek opýta obchodníkov, koľko pútnikov prišlo k vám z Moravy, ale aj zo Slovenska chodilo sem, lebo tento svätý má na Slovensku takmer v každej dedinke kaplnôčku alebo obraz a jeho úcta je tak rozšírená, že snáď k utvoreniu Československej republiky viac prispel, než mnohý vlastenec československý, honosiaci sa vlastenectvom. (Sen. Babka: Ako mohol prispieť?)
Tam je dôkaz vo svätovítskom chráme, tam sú pamiatky, ktoré ten národ mu postavil, ktorý ho poznal. To je historická osobnosť svätý Ján Nepomucký. (Sen. Babka: To je historická lož!) O tom sa s nikým nebudem hádať, ale ja ho držím za historickú osobu, a takú, ktorá len prospievala a bola z tých, ktorá prispievala k tomu, že sme prišli do republiky. My sme držali Čechov za národ honestný a nie za tak nepriateľský k rímsko-katolíckej cirkvi. Toto stanovisko nepriateľské neprivlastňujeme národu, ale jednotlivcom, ktorí menom národa hovoria.
Ďalej svätením pamiatky Majstra Jána Husa je hlboko urazené 30 % katolíckych občanov na Slovensku. Prečo táto urážka? (Sen. Babka: Aká urážka? Tak môže hovoriť učiteľ Slovák? - Místopředseda dr. Soukup zvoní.) Nemôžeme predpokladať, že by vám, veľavážení, nebolo známo, že Majster Ján Hus je Slovákom nie historickou osobou, ako je Ján Nepomucký. Vôbec môžeme hovoriť, že z väčšiny Slováci ho neznajú. Jeho reformácia, jestli jeho učenie možno reformáciou pomenovať, na Slovensku sa neujala. Nebola prijatá ani katolíkmi, ani evanjelikmi. Dôkaz je to, že Hus nezrušil obeti, sviatosti, vôbec nezrušil nič. Evanjelici nemajú obeti, nemajú sviatosti, ktoré Hus podržal. Oni zrušili mnoho. Nemôžeme hovoriť, že by evanjelici učenie Husovo prijali, ale jedno je spoločné, čo sa nachodí obzvlášte v t. zv. pokrokárskej tlači. Táto pokrokárska tlač pod ochranou Majstra Jána Husa ustavične napadá ten tak nenávidený Rím. Ale nielen to, ale i ustavične beztrestne, opovážlivé uráža jedného veľkého činiteľa na Slovensku, a to je katolícke kňažstvo. (Sen. Babka: To je významný činiteľ! - Místopředseda dr. Soukup zvoní.)
Týmto pokrokárom je dovolené komukoľvek, akúkoľvek hanu kydať na katolícke kňazstvo, ktoré nemá ochrany.
Všetky návrhy, teda aj pamiatku Jána Husa, jeho pamätný deň zasvätiť na Slovensku rozbije sa na tatranských žulách. Slováci Husa nikdy svätiť nebudú. A takto urazené katolíctvo bude sa chovať nie s veľkou láskou a dôverou k národu českému, ale povedie to k nenávisti proti Čechom, čoho si neprajem ani ja, ani moji kolegovia. (Sen. dr Krouský: Katolíci jsou dobří křesťané!) Prosím, ja si prajem s Čechmi žiť vo svornosti a v bratstve a v takej provokácii vidím, že len nenávisť bude medzi nami rozširovať.
Uzákonenie pamiatky Majstra Jána Husa na Slovensku i na Morave, a snáď sa nemýlim, keď predpokladám, že i v Čechách, je tak pochopené, ako by to mala byť odpoveď na t. zv. známy pastiersky list slovenských biskupov. Také víťazstvo je síce nad mohutným katolíctvom na Morave a na Slovensku veľmi biedne. Je to len nerozmyslená provokácia katolíkov. Slovenskí biskupovia známym pastierskym listom len odpovedali na provokácie. Sokolský vestník napísal, číslo si už nepamätám, nie je tomu tak dávno, "že katolík nemôže byť sokolom". Naši biskupovia slovenskí hovorili jednoduche: "Sokol nemôže byť katolíkom." To bol obsah celého toho listu, a keď v ňom pri najväčšom pátraní nikto nemohol žiadny trestný prestupok ani na ochranu republiky najsť, naši šovinisti začali prenasledovať četníkmi a všelijakými špiony katolícke kňažstvo. (Sen. Babka: Hriešnikov!) Dobrá, snáď pán kolega je väčším hriešnikom, než niektorý z nich. Môžeme hovoriť, že žiadnych rozvratníkov vo svojom lone trpieť nebudeme. Každá korporácia, každý spolok rozvratníkov jednoducho vyhodí, žiadna korporácia netrpí rozvratníkov. Toto hovorím, ako smýšľanie toho ľudu, ako vôľu toho suverénneho slovenského národa, ktorý ma sem poslal. Ja o tom hovoriť musím. Odpiera sa nám, ako sme raz počuli, že nemáme právo mluviť menom slovenského národa. (Sen. Babka: Nie celého!) Ale menom dvojtretinovej väčšiny. To dokázaly voľby do žúp, do okresných zastupiteľstiev, do obcí, že slovenský národ dal väčšinu slovenskej ľudovej strane, ktorej členom som ja. Národ sa vyslovil za slovenskú ľudovú stranu. Kto pozná Slovensko a jeho prítulnosť k náboženstvu, neuverí, že by katolícke kňažstvo a ľud podľahli teroru. Kňažstvo i ľud bude ďalej svätiť cirkevné sviatky, ale ustavičné dráždenie katolíctva na Slovensku vzbudí ho z jeho letargie, a neviem či to bol Neruda, váš slávny spisovateľ, ktorý riekol, kedysi ako chlapec som to čítal, že "keby Slovan a býk vedel o svojej sile, triasol by sa pred ním celý svet". Keď sa ten národ pod Tatrami zobudí a prijde k povedomiu svojej moci, v krátkej dobe smetie všetkých uzurpátorov moci. (Sen. Babka: Kto sú tí uzurpátori?) Prosím, 2,122.000 je len na Slovensku katolíkov a všetkých evanjelikov i Čechov bez vyznania, ktorí sú tam, môžeme počítať je 446.000. Tá ohromná väčšina je katolíctvo, a to prosím zaslúži, aby sa s ním slušne zachádzalo, čo sa týče svätenia pamiatky 28. októbra, súhlasím s väčšinou národa slovenského, ktorý bude svätiť a uznávať za svoj deň slobody 30. október. Za návrh nehlasujeme.
Místopředseda dr Soukup: Dále má slovo pan sen. Babka.
Sen. Babka: Slávny senát, dámy a páni! Pri vynášaní zákona musíme zvlášte dbať o to, aby daktorý zákon nefavorizoval niektorú časť obyvateľstva, a to či v ohľade občiansko-politickom, či v ohľade náboženskom; ináč vyvoláme roztrpčenosť a nespokojnosť v tých vrstvách občianstva, ktoré sa cítia ukrátenými, či už i vo svojich právach, či vo svojich citoch.
Pred zákonom musíme byť všetci rovnými. V štáte demokratickom musí panovať rovnoprávnosť do všetkých jej dôsledkov.
A keď pojednávame práve návrh zákona o sviatkoch a pamätných dňoch republiky Československej, mám na mysli i našu ústavnú listinu, ktorá zabezpečuje rovnosť a rovnoprávnosť všetkých vierovyznaní. V štáte demokratickom, akým je náš štát, nemôže to ani ináč byť, veď je to celkom prirodzené.
Pánovia a dámy, moja strana, strana československá sociálne-demokratická zasadzuje sa zvlášte za rovnosť a rovnoprávnosť všetkých občanov, a to v každom ohľade, tedy i za rovnosť a rovnoprávnosť náboženskú. My nesmieme dopustiť, aby záujmy jednej cirkvi, záujmy jedného náboženstva boly stavané nad záujmy náboženstva iného.
Ale ja som už pri pojednávaní štátneho rozpočtu na tento rok vo svojej reči dňa 11. decembra 1924 povedal, že u nás niet náboženskej rovnosti, že náboženská rovnoprávnosť u nás je len na papieri. Náboženská rovnoprávnosť jestvuje u nás len v tom ohľade, že sa každý občan môže priznávať ku ktorejkoľvek cirkvi, ku ktorémukoľvek vierovyznaniu, alebo, že sa vôbec nemusí priznávať k náboženstvu žiadnemu. V hmotnom, ale ani mravnom ohľade tomu už nie je tak. Nerovnosť vierovyznania v hmotnom ohľade dokázal som vo svojej už vzpomenutej reči, nerovnosť v mravnom ohľade dokazuje nám návrh zákona, o ktorom práve pojednávame.
Táto predloha zákona robí dojem - hovorím robí dojem - ako by v Československej republike bola len cirkev katolícka, robí dojem, ako by vládnou cirkvou bola cirkev katolícka, alebo špeciálne hovoriac o Slovensku, ako by Slovensko bolo ešte vždy čiastkou "regnum Marianum". - Slovensko bolo súčiastkou bývalého Uhorska, ktoré bolo pomenované regnum Marianum. - Týmto zákonom stavia sa štát úplne na stanovisko katolíckej cirkvi a uznáva všetky sviatky tejto cirkvi za štátne. Cirkev katolícka bude mať dľa tohoto zákona všetko, čo len chcela mať a vláda ešte i k tomuto vyžiadala si súhlas Vatikánu, čo iste robiť nielen že nemusela, ale ani nemala, lebo sa tento návrh zákona ani v najmenšom netýka dogmatov cirkve katolíckej.
Týmto zákonom vôbec vláda veľmi šetrila citlivostkárstvo cirkve katolíckej a menovite Vatikána. Svedčí o tom menovite § 2, v ktorom je uvedené poradie dňov pamätných proti celej správnej logike. Tieto pamätné dni uvedené sú totiž nie v časovom postupe, ináčej rečeno dľa kalendárnej doby, ale dľa žiadosti Vatikána. Slávnej pamäti Majster Ján Hus, mučedlník za slobodu presvedčenia, smel sa dostať až len na tretie miesto vo dňoch pamätných. Táto okolnosť bije do očí tým viac, keď vidíme, že § l dni sviatočné uvádza dľa doby kalendárnej. Ale podivením, ba, povedal by som zrovna, že žiaľom naplňuje každého slobodomyseľného občana republiky, vládna dôvodová zpráva, ktorá pamätný deň Husov odôvodňuje len znárodnením pražskej univerzity a oslobodením zo stredovekého "univerzalizmu", kdežto predsa všetci vieme, že Hus nezomrel pre nejaký "univerzalizmus", ale pre slobodu svedomia a za slobodu presvedčenia. Nedivme sa potom, vážení pánovia, keď sa nám "Lidové Listy", orgán pána ministra Šrámka, posmieva. Vo svojom čísle zo dňa 22. marca píše doslovne toto: "V poslední době přicházely i jiné církve a náboženská vyznání a žádaly, aby mezi památné dny a svátky byly zařazeny též jejich sváteční dny. Vláda však jejich žádosti nemohla vyhověti, a tak jím zůstane k svěcení pouze den Husův, který byl zařazen mezi památné dny Československé republiky, pouze však z důvodů národního a literálního významu Husova.
Toť celá kořisť, kterou si ze zákona svátkového odnášejí pokrokové strany. Je jistě hubená, povážíme-li, že proti jednomu jejich památnému dnu bylo pojato do zákona 8 svátků církevních a dva katolické dny památné a uvážíme-li, že se tak smělo - prosím smělo státi - pouze tenkráte, když vláda prohlásila, že den Husův je pojat mezi památné dny nikoliv z důvodů náboženských, ale k vůli národnímu a literárnímu významu Husovu. Ale i přes to naši poslanci k vůli pojetí dnu Husova do osnovy zákona pro tento zákon nehlasovali a na znamení protestu ze zasedací síně odešli a tak zákon svátkový musely odhlasovati pokrokové strany samy." Čo možno súdiť o takejto koaličnej politike našich lidovcov, nech posúdi každý sám, ale - úprimne rečeno - takého výsmechu sme si zaslúžili.
Tento zákon, vážení pánovia, je dielom kompromisu ako všetky kompromisy koalovaných strán a čo je kompromisné, prirodzene nemôže byť ani dokonalé, ale demonštrovať ostentatívnym opustením zasedacej siene proti ujednanému kompromisu je viac než nepekné.
Slávny senát! Viete už, že v poslednej dobe pred pojednávaním tohoto návrhu zákona v poslaneckej snemovni podaly niektoré nekatolícke cirkvi k vláde žiadosť, aby ich niektoré sviatky boly pojaté medzi pamätné dni. Na Slovensku bola to menovite slovenská evanjelická cirkev podľa augsburgského vyznania. Tento raz bola táto cirkev veľmi skromnou, lebo nežiadala nič iného, než to, aby do návrhu zákona o sviatkoch pojatý bol za sviatok i deň Veľkého piatku.
Slávny senát! Kto zná slovenskú evanjelickú cirkev a jej minulosť, právom môže povedať, že slovenská evanjelická cirkev je národná cirkev. Slovenská evanjelická cirkev bola tou, z ktorej radov vyšlo najviac odvážnych bojovníkov za práva národa slovenského. Slovenská evanjelická cirkev dala slovenskému národu najviac výtečníkov politických a literárnych, slovenská evanjelická cirkev mala najviac trpiteľov za národné práva a keď poviem, že nebyť slovenskej evanjelickej cirkvi, dnes nebolo by slovenského národného povedomia, tak ani najmenej nepreháňam. Iskra slovenského národného povedomia bola udržovaná slovenskou evanjelickou cirkvou, v čom mali ovšem najväčšiu zásluhu jeho roduverní učitelia. Vážení pánovia, tak som informovaný, viem to zvláště od kolegu Hrejsa, že české národné povedomie a národná hrdosť udržala národná cirkev evanjelická a Majster Ján Hus, tiež evanjelik, ohromne prispel nielen k budeniu národnej hrdosti, ale i k rozvoju českej literatúry, alebo, ako to sama vládna dôvodová zpráva hovorí: získal si nesmrteľných zásluh o zachovanie českého národa i českého ducha v živote štátnom i literárnom. A táto cirkev, táto národná československá cirkev evanjelická, prichádza k nám s tak skromnúčkou žiadosťou, aby sme vedľa sviatkov katolíckych prijali za sviatok i deň Veľkého piatku. Katolícke "Lidové Listy" plesajú radosťou, že vláda tejto žiadosti nevyhovela. Ajhľa! Náboženská rovnoprávnosť, našou ústavnou listinou zabezpečená, je nafackovaná v obe strany.
Pri ôsmych, eminentne katolíckych sviatkoch vláda nemala odvahy vradiť medzi sviatky ani len deň Veľkého piatku, majúci význam všeobecne kresťanský a svätený od stáročí s veľkou pietou od cirkví evanjelických. A či sa my nebudeme musieť hanbiť pred históriou, že sme nevyplnili ani tak skromnučkú žiadosť našich československých evanjelikov? Oh, my nevďačníci! Cirkvi, ktorá stojí v službách najtemnejšej reakcie, dávame všetko, ale cirkvi, ktorá od stáročí stála v službách istého pokroku a v službách národa, nechceme dať ničoho?
Veľký piatok nie je sviatkom evanjelickým, je sviatkom všekresťanským, veď dľa učenia všetkých cirkví kresťanských v tomto dni bolo dokonané spasenie ľudstva. To predsa učí aj cirkev katolícka a iste ani ona nebude mať nič proti tomu, keď Veľký piatok uzná i náš štát za deň sviatočný.
Ja aj ako socialista horlím za to, aby Veľký piatok, v ktorom bol Kristus umučený, bol uznaný za deň sviatočný, lebo veď Kristus, ktorí zomrel za pravdu, bol najprvším a najväčším socialistom, tak veľkým socialistom, že ho až podnes neprevýšil žiadon predák socialistický. On hlásal rovnosť, svornosť a bratstvo a riekal boháčom vtedajšieho sveta tak trpké pravdy a káral ich nadutosť, že to vo väčšej miere nerobí ani náš socialistický predák dr František Soukup.
Viem, že my dnes sviatok Veľkého piatku neuzákoníme, ale viem aj to - ovšem len z denných listov a neúradne, že tento zákon má byť o tri mesiace novelizovaný, aby odstránil to, na čo sa v spěchu zabudlo. Rozumiem tie t. zv. stredné sviatky, čiže druhé dni troch hlavných výročných sviatkov, ktoré pojednávaný návrh zákona zrušuje. Vynechanie týchto stredných sviatkov iste nebolo dôkladne premyslené. Nie snáď preto, že je tu reč o sviatkoch nielen katolíckych, ale všeobecných, ale preto, že sú tieto výročné sviatky dobrou, ba temer jedinou príležitosťou k tomu, kedy sa celá rodina môže sísť a sa vidieť. Každý, či duševne či fyzicky pracujúci človek potrebuje toho dvojdňového odpočinku, ktorý mu poskytujú tieto dvojdňové slávnosti. A novelizovaný zákon má tomuto nedopatreniu odpomocť tak, že tri marianske sviatky, pripadajúce v stredu týždňa, majú byť presunuté na najbližšie nedele. Takto to robia i slovenskí evanjelici so svojim sviatkom reformácie, keď 31. október nepripadne na nedeľu.
Som presvedčený, že novelizovaný zákon pojme do seba za sviatok i deň Veľkého piatku. Veľký piatok je slovenským evanjelikom i dňom, ktorý ich upomína na ich národné utrpenie v maďarskom otroctve. Vo Veľký piatok sme sa vždy tešili a kochali pevnou nádejou, že prijde i naše národné vzkriesenie. A prišla! 28. október 1918 bol konečne dňom, v ktorom sme slávili naše národné vzkriesenie. Nuž, splňme tedy žiadosť našich československých evanjelikov a v novelizovanom zákone o sviatkoch prijmime za sviatok i deň Veľkého piatku.
Slávny senát! Návrh zákona, ktorý práve pojednávame, má byť súčiastkou t. zv. malého odlukového zákona, t. j. tento zákon mal by byť prípravou k úplnej odluke cirkvi od štátu. Ale čím lepšie a čím viac uvažujeme o tomto zákone, tým menej vidíme v ňom prípravu odluky cirkvi od štátu. Skoro by som tvrdil opak toho. Štát sa aj zákonnou formou viac pripútava k cirkvi. Veľadôležité veci odbavujeme t. zv. "malými" zákony. Máme už malý školský zákon a teraz budeme mať malý odlukový zákon. Po týchto stránkach nebude náš dobrý priateľ, pokroková Francia, mať z nás asi mnoho radostí. A ja hovorím, nenastúpime-li čo najskôr cestu pokrokovej Francie v otázkach školsko-cirkevných, tak nielen že nebudeme napredovať, ale budeme zaostávať. Krok zpät sme už aj spravili. Mám na mysli zvlášte Slovensko, kde bol t. zv. civilný sobáš, civilné manželstvo, obligátnym už od 30 rokov. Ale naše revolučné Národné shromaždenie k vôli niekoľko cirkevným fanatikom, ktorí sa omylom dostali do revolučného Národného shromaždenia, zrušilo obligátne civilné manželstvo a uviedlo miesto neho len fakultatívné. Vskutku pekný pokrok!
Cieľom každého zákona má byť, aby on prospel nielen jednotlivým kategóriám občianstva, ale aby on bol užitočným i samej republike. A môžeme povedať o tomto zákone, že bude mať z neho republika nejaký osoh? Ani z ďaleka! Bez tohoto zákona by sa mala republika práve tak dobre, ako sa bude mať s ním. Jedno predsa koncedujeme. To, že tento zákon urobí koniec neshodám i hospodárskym nesrovnalostiam a škodám, aké povstaly tým, že svätenie dňov sviatočných a pamätných nebolo upravené zákonom.