Je samozrejmé, že pracujúci človek tvorí si úsudok pod dojmom svojho vlastného osudu a s hľadiska hospodárskeho. Je-li existenčne ohrožený, nemá-li istotu svojej existencie a je-li zaťažený výlučne otázkou žalúdka, je isté, že vtedy ľahko ztráca záujem pre celok a celoštátne normy, vtedy je blízky a veľmi prístupný ovzdušiu, jaké vytvorujú rozkladné živle. Takému ovzdušiu, ktoré vytvorujú koalovaní nepriatelia nášho štátu, akého sme boli včera svedkami v našom senáte a ktoré je opravdu zkázonosné, vystavený je tiež náš vonkovský ľud na vonkove.

Na ščastie robotníctvo chápe z väčšej části tendenciu tejto politiky a vidí tiež, kam táto politika smeruje a vidí tiež každé dobro a všetky výhody, ktoré vyplývajú z dobre organizovanej štátnej správy.

Je-li pracujúci ľud, robotníctvo verné svojmu štátu, nie je obavy o budúcnosť štátu, lebo pracujúci ľud je tým najspoľahlivejším fundamentom svojho štátu. (Tak jest!) A preto vláda a verejní činitelia nesmejú prehliadať potreby väčšiny pracujúceho ľudu, nesmejú prehliadať, aký si tvorí pracujúci ľud úsudok o celku a jakú robí v dôsledku toho politiku voči štátu. Bolo by nebezpečné nevšímať si príčin jeho nespokojnosti.

A vážený senát! Je treba len sa vžiť do života človeka zemedelca, deputátnika majúceho výmer obilín 1/4 ročne á 85 Kč platu mesačne. Je pochopitelné, že pri dnešnej drahote 85 Kč spotrebuje veľmi ľahko na zápalky, soľ a cikorku. Kde sú však ostatné potreby, šactvo, obuv pre četnú rodinu, školské potreby pre dietky atd. Je samozrejmé, že o úsporách nemôže byť ani reči. Tak je tomu aj so sezónným a nádenným robotníkom nie-li ešte horšie. Pre posledných vôbec nemožno ujednať kolektívnej smluvy. U prvnejšich však i tie kolektívne smluvy nie sú dodržované.

Okresné paritné komisie solhávajú, preto sa ide s každou maličkosťou na generálnu paritnú komisiu, kde to síce obyčajne zamestnávateľ prehraje. Čo ale je na plat, keď rozsudok patričný nedodrží a neučiní svojej povinnosti zadosť a zo msty poškodí zamestnanca iným spôsobom, horším prvého. Takto nereelno jednajú veľkostatkári na Slovensku. Z tohoto neutešeného stavu zemedelcov mala by vyviesť pozemková reforma. Koľko však je tých šťastných, ktorím ona poslúži. To odbytné v dnešnej drahote sa tak lahko minie a človek zbavený istého zamestnania rozmnoží len, rady nezamestnaných.

Úspor takýto zemědělec nemá, aby si kúpil zeme a preto by bolo žiaducné a na najvýš nutné, aby vláda svojím vlivom pôsobila, aby čím skorej hypotéčná banka na Slovensku mohla zahájiť svoju činnosť. Sväz bánk by mal konať svoju povinnosť. Nebude-li čím skorej postarané o hypotečný úver, octnú sa naši chudobní zemědělci mimo rámca pozemkovej reformy vôbec.

V mojom okrese tvorí sa zemedelská družtvo, ktoré chce prevziať zbytkový statok.

Sú to všetko ľudia, ktorí na tomto statku pracujú už polovicu svojho života. Nebude-li družstvu možné získať úveru, čo očakáva jeho členov? Skromné odbytné a istá nezamestnanosť s jej krutými dôsledkami.

Hypotekárny úver je nutný tiež z dôvodu bytovej kríze. Lebo bytová kríza ešte trvá. Preto je akťuelnou otázkou, aby zákon o stavebnou ruchu bol nielen obnovený, ale aj zjednodušený a pretvorený tak, aby bol rýchle použiteľný. To by bolo nutné jak v záujme bytovej kríze, tak v záujme odstránenia, alebo aspoň zmiernenia, nezamestnanosti. Verejní činitelia ako aj vláda republiky musia sa starať o obživu a zamestnanie svojho robotníctva. Bolo už viac ráz zástupcami robotníctva s tohoto miesta zdôraznené, že robotníctvo nerado berie podporu v nezamestnanosti, ale že žiada prácu. A nájde sa práce dosť, len chceť je treba. Soštátnením miestnych železníc, ako bolo včera kolegom Zimákem zdôraznené, otvoria sa mnohé zdroje zárobku. Na pr. aj okres senický preloží stanicu bližšie mestu za účelom pozdvihnutia podnikania, aby bolo možné zamestnať tamojší ľud. Dosaváď nebolo možné, ku preloženiu stanice prikročiť, lebo musia byt najprv dráhy soštátnené. Senica trpí už dlhý rad rokov tým, že táto stanica je tri kilometry vzdialená, čo jej zapríčiňuje veľké hospodárske škody. Je tedy nutné, aby vláda podala pomocnú ruku a takému podnikaniu smerujúciemu ku konsolidácii pomerov uľahčovala cestu.

My vieme, že nedá sa všetko lámat prez koleno a že všetko má svoje ťažkosti. Pri dobrej vôli však dá sa mnohému zlu predísť a mnohému dobru doísť k uplatneniu.

Keď vysťahovalecký zákon upútal náš pracujúci ľud na svoju domovinu, a keď tento ľud volá o prácu a žiada, zamestnanie, nezbývá povolaným činitelom iného, než aby tomuto volaniu vyšli v ústrety.

Pretože máme dôveru a istotu, že vláda koná všetko, čo je v jej sílách, a že má pochopenie pre potreby nášho pracujúceho ľudu, z toho dôvodu rozpočet na rok 1925 schvaľujem. (Potlesk.)

Místopředseda Valoušek (zvoní): Slovo má pán sen. Babka.

Sen. Babka: Slávny senát! Dámy a pánovia! Mám pohovořit ku štátnemu rozpočtu na rok 1925, o ktorom práve pojednáváme. Ja tento rozpočet, vážení priatelia, posudzujem nielen so stanoviska celoštátneho, ale ako slovenský senátor hlavne so stanoviska špeciálne slovenského. Osvedčujem však, že nemám na mysli nejaký slovenský autonomizmus, o jakom blúznia naši autonomisti, alebo hlavne naši ľudáci. Nie! Myslím pri tom len na tie veci, ktorým musíme věnovat zvláštnu pozornosť, menovite na Slovensku. A keď je mne určené hovoriť menovite o rozpočte ministerstva školstva a národnej osvety, mám na mysli hlavne naše slovenské školstvo, inými slovy: naše školské otázky á veci, ktoré tesne súvisia s otázkou školskou,

Vážený senát! Žiadnu záležitosť nepovažujem na Slovensku za významnejšiu jako je práve naše školstvo, lebo som presvedčený, že len dobrým a moderne vybudovaným školstvom povznesieme Slovensko a oslobodíme ho z jarma, stredovekej čiernej reakcie. A v tomto ohľade máme, vážení priatelia, na Slovensku ešte veľmi mnoho práce. (Sen. Hnátek: Moc práce!) Hovoril som, velmi, veľmi mnoho práce. Vážení priatelia! Ani z ďaleka nepodceňujem tú prácu, ktorú až doposiaľ vykonaly vlády Československej republiky v ohľade školskom na Slovensku, ba ja sa zrovna klaniam pred touto prácou, lebo od prevratu ohľadne slovenského - a to zdôrazňujem - slovenského školstva, vykonalo sa na Slovensku ďaleko viac, ako predtým za sto rokov. Keď sme po prevrate nemohli na Slovensku už temer vôbec hovoriť o slovenskom školstve, dnes môžeme povedať, že máme na Slovensku naše vlastné školy, a to od najnižšej obecnej až po najvyššú školu, po univerzitu. Ale medzi týmito školami nachádzame veľké medzere. Môžeme povedať, že stredné školstvo na Slovensku máme úplne vy budované, aspoň čo sa týče počtu týchto škôl, ba by som povedal, že stredných škôl máme na Slovensku snáď už primnoho, 46, což úplne stačí a, vážení priatelia, ako som riekol, máme vlastnú slovenskú univerzitu a máme tedy to, čo by sa nám ešte pred prevratom nebolo snívalo. Máme, vážení priatelia, dnes zajtra úplne dostatočný počet aj škôl občianskych ináč meštianskych - len tomu školstvu, ktoré je základom všetkých škôl ostatných, to je školstvu obecnému, ktorému by sa mala venovať najväčšia pozornosť, v tom ohľade stojíme pomerne veľmi pozadu a tomuto sa venuje pomerne pozornosť najmenšia. Kým v zemiach historických našej republiky v obciach, kde je aspoň 30 detí, všade nachodí sa obecná škola, máme na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi nielen obce, ale celé okolia, kde sa vôbec nenachádza ani jediná obecná škola alebo aj kde je školská budova, nevyučuje sa tam pre nedostatok učiteľa. V tomto ohľade je to však najhoršie na východnom Slovensku a temer v celej Podkarpatskej Rusi, tedy vážený senát, v krajoch, ktoré boly najviac zmrzačené nielen maďarizáciou, ale aj z Haliča privandrovanými opajesovanými pijavicami a krom toho v tých krajoch, kde zúrila svetová válka. Prešiel som celú Podkarpatskú Rus už dvakrát, precestoval som východné Slovensko niekolkrát, všade som si všímal hlavne školstva a čo som tu zkusil, to je do zaplakania. Srdce vám musí zaplakať, keď vidíte, ako ľud toho kraja následkom nedostatku škôl upie ešte dnes v stredovekej temnote a jako sa stáva obeťou tých živlov, ktoré koristia z jeho nevzdelanosti.

Slávny senát! Je to ohromná bieda, že menovite na východnom Slovensku je veľký nedostatok škôl obecných. A je to ľud, vážení pánovia, od prírody inak nadaný a chcel by sa učiť. Rozhľadný občania cítia veľmi nedostatok škôl a dovolávajú sa ich sami. Keď sme v auguste t. r. s poverenia klubu senátorov mojej strany konali cestu po východnom Slovensku za účelom študovania školskej otázky, videli sme krásné príklady toho, ako menovite mladší občania dovolávali sa škôl, lebo sa zvláště na vojne presvedčili, jaký je nevzdelaný človek nešťastný a jako sa stáva hračkou ľudí vzdelanejších.

Slávny senát! Nielen to je ohromnou biedou, že menovite na východnom Slovensku je veľký nedostatok škôl obecných, ale aj tie, ktoré sú, nezodpovedajú svojím účelom, lebo sú to prevažne školy konfesionálne, a ta ešte väčšinou pravoslavné, resp. grécko-katolícke, stojace pod vedením popov, ktorí zúmyslne hatia a prekážajú nielen stavbu školských budov, ale aj výučbe vôbec, systematicky pracujúc na tom, aby ľud nemohol prijsť ku vzdelaniu a že oni utratia svoju moc nad ľudom, keď sa tento stane vzdelaným. Preto gréckokatolícky farári a popi východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi hlásajú medzi sebou toto heslo: >Neuč Ivana písať, lebo ťa prepíše<. Ba v ľudu zjavne hovoria, že na čo je jemu škola, on že sa bez nej zaobíde, >Máte svoje role, voli, kone a kravy, o to sa starajte. Na to školy nepotrebujete!< To je, poučenie a veda farárov, tedy popov grécko-katolíckych svojmu vlastnému ľudu.

Vážení priatelia, jako som povedal, precestovali sme východné Slovensko celé a tu sme počuli zvláštne veci, že farári zúmyselne prekážajú vyučovaniu vo školách. Nielen že prekážajú stavbe škôl, ale prekážajú aj tomu, aby tam, kde je školská budova, prišiel učiteľ. Na východnom Slovensku je veľký nedostatok učiteľov tým, že sa pravoslavní, resp. katolícki farári držia toho, že len učiteľ grécko-katolický, resp. pravoslavný môže byť učiteľom na tej škole. Preto mohlo by sa pomôcť veľmi dobre, vážení priatelia, tým školám tak, že by posielal referát školský z Bratislavy učiteľov iného náboženstva, menovite katolíkov, tedy im dogmaticky celkom blízkych. Školskí inšpektori nám rozprávali, že posielali na všetky školy, resp. predsedníctva prípis a dotaz, či by prijali učiteľa rímsko-katolíckeho. Z najväčšej časti vôbec odpoveď nedošla, čo už samo o sebe je dosť príznačné a ked odpoveď došla, znela, že oni katolíckych učiteľov nechcejú, že ostanú radšie bez vyučovania. Vážení priatelia, je to doklad k tomu, ako sa starajú farári o vzdelanie svojho ľudu. Ale nielen popi resp. gréckokatolíckí farári, ale aj farári iných konfessií neprajú školám, a to z toho istého dôvodu, jako pravoslávni popi. Mám o tom informácie od príslušných školských inšpektorov, tedy od osôb kompetentných. Je veľkou chybou, ba zrovna nešťastím nielen to, že máme na Slovensku len asi 1/3 štátnych škôl, ktoré sú slobodné od cudzieho vlivu, ač práve aj tu len natoľko, nakoľko učiteľ môže tomuto vlivu odolať, ale mluvím to, že 2/3 škôl konfesovaných stojí pod vlivom tých, ktorí prekážajú v školách každej snahe po pokroku a slobodnom myšlení a chcejú udržať školu v temnote stredoveku. Slovenská škola následkom toho neni slobodná, poneváč sa tam nemôže slobodne vyučovať a učitelia nemôžu svojich vedomostí uplatniť tak, ako sa ich oni sami naučili na školách.

Ale čo najväčšmi bije do očí, je to, že všetky tieto konfesijné školy udržované sú z hmotných prostriedkov štátu, za čo nemá štát žiadnej rekompenzácie. Áno, faktickým udržovateľom škôl cirkevných na Slovensku je štát, lebo veď viac než 7/8 osobných nákladov na tieto školy znáša štát a za to nemá ani len toľko práva, aby toho učiteľa, ktorého platí on, mohol na tú školu menovať. Ba nemá za to štát ani len bezprostredného dozoru nad týmito školami. Církve, pod tým však treba rozumieť farárov, sú natolko háklivé a citlivé, že nesnesú ani to, aby škoľský inšpektor navštívil ich školy bez súhlasu farárovho, ako vraj prirodzeného predsedu školskej stolice a aby sa predbežne neprihlásil u neho. A ak to sabavedomý školský inšpektor predsa neurobí, letí hneď protest na školský referát do Bratislavy a ku príslušnému biskupovi pre >urážanie samosprávy cirkevnej<.

Vážený senát! Takýto stav je neudržateľný. Niet snáď na celom svete štátu, ktorý by snášal takú ťarchu na konfesionálne školstvo, ako štát náš, ale aby pri tom nemal ani toľko práv, aby aspoň mohol menovať učitelia na tú školu. Neni to anomáliou, keď na plat cirkevného učiteľa prispieva cirkev len 100 Kč - opakujem 100 Kč, a to ročne, nie mesačne - a ostatok dá štát a predsa za pána toho učiteľa považuje sa církev a ten učiteľ, ktorého platí štát, stojí pod úplnou právomocou církve? Prieči sa to prirodzenému rozumu, aby rozkazoval ten, kto neplatí. Kto mňa platí, ten je mojím pánom a nemá práva rozkazovať mi ten, kto mňa neplatí. Ja si budem držať treba 3 pekné slúžky, keď mi ich bude platiť iný. Tak je to i s cirkvami. Ľahko im mať učiteľov, keď im ich platí štát.

Slávny senát! Ktorý muž nevie udržať a slušne vychovať ženu, nemá práva na to, aby sa oženil. Tak aj naša církve. Keď nevládzu udržať svoje školy, nemajú na ne práva, čo je nie života schopné, to musí zahynúť.

Dámy a pánovia! Vy, ktorí sa cítite dobrými a vernými občanmi tohoto nášho štátu, našej Československej republiky, všetci uznávate jeho jednotnosť a nerozdielnosť. Všetci sme občanmi jedného štátu; niet štátu českého a niet štátu slovenského, ale je štát československý. A kardinálnou podmienkou, existencie jednotného štátu je, aby jeho občania boli vychovávaní jednotne, dla tých istých zásad, dľa tých istých pravidiel. To je podmienka, sine qua non. A keď je tak, tedy povinnosťou štátu je, aby sa o túto jednotnú výchovu aj postaral. Výchova občanov jedného štátu musí byť jednotnou a to môže sa stať len jednotnou školou, ktorá nemôže byť inou, ako školou štátnou. Mám ovšem na mysli výchovu najširších vrstiev ľudu, ktorým sa dostává výchovy len na školách obecných, na Slovensku známých pod menom škôl ľudových. Dosiaľ máme na Slovensku ľudové školy toľkorakého typu, koľko je tam konfesii. A dľa toho potom Slovensko aj tak vypadá. O jednotnej výchove občanov na týchto školách nemôže byť ani reči. Na týchto školách rozsieva sa veľmi často zášť proti iným konfesiám a miesto lásky k blížnemu pestuje sa nenávisť proti príslušníkom iného náboženstva a, bohužiaľ, práve v hodinách, ktoré sú určené náboženskej výchove. Nedivte sa potom, pánovia, že Slovensko je tak často dejišťom náboženských štvanic a bojov. A čo je najsmutnejším, je to, že tieto náboženské boje vyvolávajú práve tí, ktorí sa vydávajú za najnábožnejších a najlepších kresťanov a príslušia do tábora t. zv. samospasiteľnej církve. Krom toho výchova na konfesijných školách má aj tú nevýhodu, že hatí zdar školskej výchovy. Veď máme veľmi mnoho obcí na Slovensku, v ktorých sa nachádzajú ľudové školy i 3-4 konfesií; každá je rozdelená, často aj s malým počtom žiakov, ale pri tom i s päť a šesť ročníkmi, resp. triedami. O čo lepší by bol zdar školskej výchovy, keby tieto, s malým počtom žiakov existujúce školy boly slúčené v školu jednu, ktorá by bola rozdelená a mala päť až šesť učiteľov a keď by každý učiteľ mal len jeden ročník alebo triedu, každý rozumný ľahko si domyslí. Už z tohoto ohľadu je nezbytne potreba čo najrýchlejšieho unifikovania slovenského ľudového školstva, čo môže sa stať len všeobecným soštátnením našich obecných ľudových škôl. Veľmi hreší ten, kto prekáža, alebo odďaluje toto soštátnenie.

Vážení pánovia! Naši ľuďáci radi hovoria, že si slovenský ľud nežiada štátne školy, ale že si žiada udržať školy konfesijné, ovšem za peniaze štátne. Vážení pánovia! Udržovanie konfesijných škôl si žiada len zavedený ľud slovenský a farári, ktorí by v štátnych školách nemohli už učiteľom rozkazovať. Boly ovšem časy, keď si slovenský ľud nežiadal štátnych škôl. Avšak to boly časy krutej maďarizácie, keď štátne školy boly len na zotročovanie, ohlupovanie, maďarizovanie a odnárodňovanie slovenských detí. Tie časy však přešly. Dnes slovenský ľud vidí a vie, že tie štátne školy sú pre neho, že sú to školy jeho, že sa v školách jeho deti vyučujú slovenčine, že v tých školách robia slovenské deti veľmi krásné pokroky. To ten ľud, vážení pánovia, vidí, a darmo naši ľuďáci a nepriatelia štátnej školy strašia dobrý slovenský ľud tým, že štátna škola je neznabožská, nemysliac pri tom, ako ťažko obžalúvajú svojich farárov, ktorí na tých, nimi za neznabožské vyhlasovaných školách vyučujú náboženstvo.

Avšak, vážení pánovia, porovnávajme! Nepriatelia štátnej školy tvrdia, že len škola konfesijná vychováva mravne, že mravných ľudí vychováva len ona, lebo že len náboženstvom možno vychovať mravného človeka a že náboženstvo vyučuje dobre len škola konfesijná. Keby to byla pravda, tak by tedy občiania, vychovaní štátnou školou, mali byť tými najväčšími nemravníky a občania, vychovaní školou konfesijnou, mali by byť samými anděly. A či je tak? Či nevidíme často, že práve z konfesijných škôl vyšlí občania bývajú najväčšimi lotrami. Ovšem není to pravidlom.

Neoháňajte sa tedy vy, protivnici školy štátnej, toľko tým náboženstvom! Vy svojím vystupovaním sami dokazujete najlepšie, že vás náboženská výchova nezošľachtila. Pánovia, náboženstvo nie je jediným prostriedkom ku mravnej výchove. Bez náboženstva možno vykonať práve tak mravných a šľachetných ľudí, ako s ním. A v tom ohľade odvolávam sa na jedného veľmi kompetentnéno svedka, ktorého si dovolím aj pomenovať. V kultúrnom výbore nášho senátu, ktorého som členom, prichádzajú často na pretras aj otázky náboženské a to zväčša v súvise s peticiami, ktoré nám z rôznych krajov republiky prichádzajú v záležitostiach cirkevných a školských. Raz sme tiež pojednávali takúto záležitosť, pri ktorej pán sen. dr. Kovalik so známým u neho pátosom horlil za intenzívnu náboženskú výchovu v školách, lebo že bez nej niet mravov a vylúčíme-li zo škôl povinné vyučovanie náboženstva, že budúce generácie mravne zpustnú a tak môže zhynúť aj republika. Keď sme o tom už hodne debatovali, pán sen. dr. Krejčí, univerzitný profesor povedal toto: >Máme tu profesora a spolu doktora theologie pána dr. Hilgenreinera, on je kompetentný vysloviť mienku v tejto veci, prosíme ho preto, aby nám láskavé povedal, či je možná mravnosť bez náboženskej výchovy?< a pán dr. Hilgenreiner bez najmenšieho rozmýšľania odpovedal: >Je.<. Toto osvedčenie považoval som za tak významné, že som si do svojich zápiskov presne označil aj dátum, kedy to bolo povedané. Bolo to dňa 11. červenca roku 1922 o troch čtvrtí na 12. hodinu pred poludním. (Veselost.)

A tak sa mi zdá, že predkovia našich slovenských katolíckych spoluobčanov mali v tomto ohľade viac rozumu, ako ho majú dnes oni. Súdim to z toho, že v obci Seňa, asi 20 km južne od Košíc, na bývalej rímsko-katolíckej škole, zoštátnenej ešte Maďarskom, nachodí sa zamurovaná mramorová deska s týmto nápisom: >A tudomány és erkölcs felekezetnélküliek<, t. j. po slovensky: >veda a mravy sú bezkonfesijné.< Hľa! I toto doklad k tomu, že mravy sú od náboženstva neodvisle.

Žiadon rozumný človek nemá sa tedy čo báť štátnej školy ani potom, keď už povinné vyučovanie náboženstvu bude zo škôl odstránené a keď ono bude upravené do kompetencie samých cirkví. Slovenský, nevzdelaný a povedome neštvaný ľud sa štátnej školy nebojí a poneváč je zoštátnenie školstva na Slovensku jedným zo základnych pilierov nášho štátu, je povinnosťou všetkých dobrých republikánov, aby sme urobili všetko možné, čo môže urýchliť zoštátnenie školstva na Slovensku. (Výborně!)

Vážený senát! Zoštátnenie školstva na Slovensku potrebné je ešte aj z toho dôvodu, aby rôznosť platov učiteľstva štátnych a neštátnych konečne prestala. Štát síce doplňuje platy neštátnych učiteľov na Slovensku na takú výšku, ako keď by boly učiteľmi štátnymi, ale to je len dočasné, upravované s roka na rok vládnymi nariadeniami. Toto vzbuzuje v radách neštátneho učiteľstva velkú nespokojnosť a to tým väčšiu, že aj penziu dostávajú len dľa uhorských zákonov, ktorá je ďaleko menšia než u učiteľov štátnych a ktorá im zabezpečuje iba biednu žobrácku almužnu.

Práve dnes, vážení pánovia, bola tu deputácia slovenských učiteľov zo Slovenska, učiteľov staropensistov, ktorí neveďúce si už dočkať nejakého lepšieho života, prišli sem, aby na seba upozornili a aby i nás požiadali o to, aby sme túto otázku už konečne riešili tak, alebo onak. Vážení pánovia, ja nechcem snáď apelovať na dobrosrdečnosť vašich sŕdc a vyvolávať u vás city sústrasti, keď vám poviem veci takmer neuveriteľné. Sú i takí slovenskí staropensisti - učitelia, ktorí majú mesačnej penzie 8 Kč, a to je ten najšťastnejší, ktorý má 150, alebo aspoň 200 Kč mesačnej penzie. A vážení pánovia, čo je v tomto, aby som povedal nielen najsmutnejšie, ale najcharakteristickejšie, je to, že takúto mizernú žobrácku penziu dostávajú práve tí učitelia slovenskí, ktorí boli pilierom, stĺpom slovenského národa. Povedám: Nebyť, vážení priatelia, práve týchto niekoľko učiteľov, nebolo by na Slovensku bývalo slovenskej myšlienky, ba už ani žiadnej slovenskej iskierky.

Vážení priatelia, ja sa nazdávam, že i z tohoto ohladu nesmieme ani my trpeť, aby tí zaslúžení mužovia, ktorí skutočne majú zásluhu o tu iskierku, ktorá na Slovensku ostala, takejto nekonečnej biede boli vystavení. A vážení priatelia, neni to irónia osudu, že tí učitelia, ktorí tupili slovenský ľud, ktorí bili palicou slovenské deti v školách, keď sa maďarskému slovu neboli vstave naučiť alebo nedostatočne učili, ktorí, hovorím, týrali slovenské deti v školách maďarčinou, ktorí ubíjali každú slovenskú myšlienku, dnes tí dostávajú ďaleko lepšie penzie, lebo mali to šťastie, že boli učiteľmi štátnymi, ktorých náš štát prevzal. A tie veci, aké na Slovensku páchali, im blahosklonne oďpustil, ba, abych tak riekol, za to ešte odmenil. (Sen. dr. Daxner: Koľko dostávajú ti štátni?) Vyše 2000 Kč mesačne. (Sen. Havlena: A tamtí pár korún!) 8 Kč nebo 50 Kč mesačne. (Sen. Havlena: A my to trpíme.) Hovorím, že je to stav, ktorý sa udržať nedá. Vážení kolegovia, sami títo štátni penzisti sa vysmievajú tým našim národným buditeľom, učiteľom: >Vídíte, vy bývalí panslávi - lebo nás tak titulovali - vy ste slúžili národu slovenskému a teraz ste ti poslední, ktorých si váš stát všíma. Nemohli ste byť maďarónmi? Teraz by sa vám to lepšie vyplatilo.< - Preto, vážení priatelia, my to trpeť nesmieme, je to zrovna škandál pre našu republiku, aby tých, ktorí pomáhali budovať republiku, takto trestala.

Všetko učiteľstvo a rozumné občianstvo na Slovensku uvíta zoštátnenie školstva s najväčšou radosťou, lebo ono splodí jednotnú výchovu našej mládeže, jednotné platy učiteľstva a republike hojné požehnanie.

Dámy a páni! Pokiaľ na Slovensku nebude školstvo zoštátnené, dotiaľ nemáne náboženského pokoja a nemáme opravdovej kultúry a sebavedomých, verných slovenských republikánov. Preto nám nesmie byť žiadna obeť, veľavážení priatelia, veľkou, abysme slovenské ľudové školstvo mohli poštátniť. Ba ja tvrdím, že zoštátnenie školstva na Slovensku nevyžaduje ani žiadnych novších obetí. Preveďme odluku církve od štátu a vybudujeme v krátkom čase vzorné ľudové školstvo na toľko, že v každej obci na Slovensku bude môcť byť vzorná štátna ľudová škola. (Sen. dr. Daxner: I bez odluky je možno poštátniť!) Áno! Zkusme to!

Veď si len, vážení priatelia, pozorne prehliadnete rozpočet ministerstva školstva a národnej osvety, a uvidíte, že z tohoto celého rozpočtu 1/3 pohltia církve. Áno, čo štát dáva církvam pod rôznymi titulami, to činí 1/3 celého rozpočtu ministerstva školstva a národnej osvety, Krom toho dostávajú církve podpory ešte aj pod inými tituly z rôznych ministerstiev iných. Tak menovite, abych vzpomenul medzi inými, z rozpočtu ministerstva zemědělstva. Odlukou církve od štátu, vážení priatelia, získame tedy veľmi mnoho, veď bude nám umožnené vybudovať pevné piliere základov republiky, t. j. naše ľudové moderné školstvo. Krome toho odlukou církve od štátu bude uvedená v život aj skutočná náboženská rovnoprávnosť, lebo podnes náboženskej rovnoprávností v našej republike niet. Náboženskú rovnoprávnosť máme len na papieri. Rozumiem ovšem náboženskú rovnoprávnosť vo všetkých dôsledkoch. Rovnoprávnosť náboženská jestvuje u nás a zvláště na Slovensku len po stránke mravnej, totiž že sa môžeš prihlásiť ku ktorejkoľvek cirkvi, ku ktorémukoľvek náboženstvu, ale vo hmotnom ohľade je cirkev katolícka favorizovaná na úkor iných konfesií, čo zaiste musí u občianstva resp. u príslušníkov iných cirkví prirodzene vzbudzovať nespokojnosť a nedôveru k samej vláde, ktorá trpí takýto zatrateniahodný abusus, že katolická církev favorizuje se na ich úkor. Dokážem to, vážení priatelia, dámy a pánovia, konkrétnými dokladmi z mojej užšej domoviny, z Liptova, a tak je to ovšem temer v každej župe. Máme v Liptove asi 25 t. zv. erárnych katolíckych škôl. Čo sú to, vážení priatelia, za školy? Sú to školy, udržované lesnou alebo banskou štátnou správou a všetko sú to fakticky školy katolícke, stojace pod neobmedzenou právomocou cirkve katolickej, ale ktorých celý vecný náklad od vybudovania a udržovania školskej budovy počínajúc až po úplné vystrojenie učebne vznáša erár, tedy štát. Tak je aj s kostolmi, kde je t. zv. erárna katolícka alebo grécko-katolícka škola, tam je obyčajne aj katolícky resp. grécko-katolícky kostol. Tieto kostoly nevybudovali katolícki občania tej obce, ale tiež erár, tedy štát. Ale keď sa v takýchto obciach nachodia aj školy a kostoly evanjelícké, ktoré si vybudovali a vystavili a vydržujú sami príslušníci evanjelíckej církve, a potrebujú-li zrenovovať buď školskú budovu alebo kostol musejú si to urobiť príslušníci evanjelickej církve sami. Vážení priatelia, iste uznáte, že to musí veľmi biť do očí, preto že príslušníci inej konfesie v tom vidia nespravedlnost.

Vážení pánovia! Slovenskí evanjelíci boli práve tí, ktorí i v dobách najkrutejšej maďarizácie udržovali iskru slovenského národného uvedomenia a dnes, keď sme národne oslobodení, evanjelíci nemajú ani toho práva, čo majú katolíci. Vážení pánovia, tento stav je neudržitelný.

Dovolíte mi snáď, abych na moment trochu odbočil. Uvediem vám ešte jeden veľmi eklatantný príklad, ako sám štát sa chová vôči slovenskému školstvu, ktoré je t. zv. erárne. Keď sme cestovali na východnom Slovensku, tu prišli sme s kolegami, ktorí so mnou boli, medzi iným do obce zvanej Ruská Nová Ves. Je to obec ležiaca v bezprostrednej blízkostí mesta Prešova. Je tam škola erárna grécko-katolícka. Vážení pánovia, aká to bola škola? Cestoval som po mnohých krajoch, v Čechách i na Slovensku, ale pravím vám, že naši cigáni majú iný príbytok než bola tá grécko-katolíckou školou sa nazývajúca budova. V tejto škole sa už celé 2 roky nevyučuje. A nevyučuje sa len preto, že erár, prosím, na to upozorňujem, nemal toľko citu, aby dal tú školu zrenovovať, poneváč mu bolo prvšou povinnosťou, aby dal poriadne zrenovovať gréckokatolícky kostol a gréckokatolícku faru, vystavať farárovi dve krásné nové maštale, ktorých pred tým nemal, vystávat kaplánku, ktorej do tej doby nemal, to všetko nákladom 220 tisíc, pravím výslovne 220.000 Kč. (Výkriky: Slyšte! A školní učebna byla podepřena sloupy, aby nespadl strop!) Vážení pánovia, manželka toho učiteľa plakala hanbou, že sme ju našli v tak mizernej človeka nedôstojnej budove. Museli sme ju upokojiť, že to neni hanba jej, lež že je to hanbou československej vlády, poneváč takýto stav trpí.

Vážení pánovia, rieknem vám pri tom ešte niečo iného. Farár tej grecko-katolíckej církve bol natoľko, pravím to úplne po slovensky, bezočivý, že vzdor tomu, že videl, že sa v škole nevyučuje, neprepustil tú kaplánku, krásnu to parádnu izbu - kaplána nemal - aby sa v tej škole mohly deti učiť. On riekal: >Ba čo ešte, jak mi za to zaplatíte, prepustím to.< Prosím, postavil to štát a mal mu za to ešte platiť, aby sa tam mohlo vyučovať.