To je doklad k tomu, aké nemožné pomery tam sú. Ešte niečo vám poviem v súvislosti s tým. Táto škola pokiaľ sa týka priestoru, bola postavená len pre 30 žiakov. V tej obci je dnes asi 60 detí školou povinných, bolo by tedy treba stavať školu pomerne k tomu, jak veľký je počet detí. A čo myslíte, že hovoril lesný správca, ľudácky maďaron v Solivare u Prešova? Pravil, že on nedovolí, aby sa väčšia škola stavala. Jeho úmyslom je prekaziť poriadnu výchovu.

Vážení pánovia, to je stav, aký snáď neni ani v Afrike. Tak je to, vážení pánovia, keď trpí štát takých holomkov na exponovaných miestach; tak nám budujú slovenskú kultúru. Ale sa tomu nedivme, veď to nie sú Slováci a nemajú slovenského povedomia a nechcú mať slovenskí ľud vzdelaným. (Výkřik: To je snaha za autonómiu!) No tak. Vážení pánovia! Povedal som, že tomuto štátu odpomôže len odluka církve od štátu, ktorou církve budú odkázané na vlastné sily a budú musieť chodiť na vlastných nohách, A diviť sa nám prichodí, že sa naše cirkve tak protivia tejto odluke a robia všetko možné na jej oddialenie; lebo že odluka pre ne skôr přijde, o tom sú sami presvedčené. Že sa církve tak veľmi protivia odluke cirkve od štátu, tým dokazujú len to, že sa boja chodiť na vlastných nohách a že necítia v sebe toľko životnej sily, ktorou by sa udržali. Ale pánovia, chorého človeka nemožno udržať pri živote ustavičnými injekciami. Aj lekár, ktorý injekcie dáva, konečne zanechá tejto práce, keď vidí, že telo pacienta nemá už ani tolko vlastnej životnej šťavy, ktorá by aspoň injekciami udržala telo pri živote; hodí rukou a povie: >Dozrál si k tomu, aby si neotravoval iných, preto choď za predkami svojimi<.

Je pravdou, že odlukou církve od štátu tratia cirkve na počte svojich príslušníkov veľmi mnoho. Z tela cirkví odpadne mnoho, ale odpadne len to, čo je shnilé. Zdravé šťavy vzpružia telo k životu novému a ono bude prekvietať. Je nesporné, že cirkve odlukou v mravnom ohľade veľmi mnoho získajú, ako ukazujú príklady v iných štátoch, v ktorých je odluka cirkve dávnejšie prevedená.

Vážený senát! Jedným z bodov programu terajšej našej koaličnej vlády je aj odluka cirkve od štátu. Koalované strany, medzi nimi aj česká strana lidová, zaviazaly sa tento program loyálne uskutočniť. Á dnes čo vidíme? To, že strana lidová prichádza vždy s novými výhovorkami a usiluje sa znemožniť prevedenie odluky cirkve od štátu, čomu sa iste diviť musíme, lebo kresťanské učenie káže, dané slovo vlastné dodržať a káže to aj morálka, ktorú hlásajú.

Vážení pánovia! Dovoľte mi povedať niečo cele úprimne. Nie je síce pekné od lidověj strany, že sa zdráha dodržať daný záväzok. Ale jedinou príčinou toho, že odluka církve nemohla dosiaľ byť prevedená, nie je lidová strana. Tou príčinou je strana celkom iná. Je to tá strana, ktorá svojou hlúpou taktikou nielen že oslabila silu robotníctva a zhoršila jeho postavenie, ale umožnila a zapríčinila to, že do vlády, do koalície musela byť pritiahnutá strana reakcionárska, ktorá hatí každý pokrok a ktorej jeden exponent robí nám takú česť vo svete, že uviedol u nás praksí stredovekej cenzúry. Nie lidová strana nesie odpovednosť za to, že nemáme ešte odluku církve od štátu a zoštátnenie školstva na Slovensku, ako nezbytné podmienky blahobytu nášho štátu; odpovědnost za to nesú naši komunisti, a keď by pre iné nie, tak už pre toto bude ich súdiť spravedlivá história. Keby naši komunisti neboli oslabili silu pokrokových strán a v prvom rade silu strany sociálne-demokratickej, ktorá je štátotvorná, už by sme boli previedli spravedlivú odluka cirkve ad štátu aj proti vôli našej slovenskej ľudovej strany a boli by sme previedli i zoštátnenie slovenského školstva, čo je isté, ako že dvakrát dva sú štyri, keby,ste to vy, mudráci, neboli prekazili a zapríčinili.

Vážení pánovia, tým by som aj mohol dokončiť, čo som k rozpočtu ministerstva školstva povedať mienil. Dovoľte mi ešte len, aby som mohol reagovať aspoň v krátkosti na dve reči, ktoré tu boly včera prednesené a ktoré v radách naších vzbudily tolko nevole a pohoršenia.

Pri reči pána sen. dr. Kovalika boli sme svedkami nemilého a najvýš poľutovania hodného incidentu, čo zabolelo, ba zrovna hanbou naplnilo menovite nás Slovákov, lebo si dovolil predstavovať sa tu ako reprezentant slovenského ľudu a menom tohoto ľudu potupovať, očerňovať a upodozrievať nielen našich bratov Čechov pôsobiacich na Slovensku, ale neštítil sa potupovať aj dobu husitizmu na Slovensku a husitizmus vôbec; ten husitizmus, ktorý zanechal na Slovensku tak krásnu pamiatku a krásnu stopu a o ktorom sa môže povedať, že už on vzbudzoval slovenské národné povedomie a vyviedol státtisíce slovenského ľudu z bludov a temnoty stredoveku. Nás, roduverných Slovákovi ktorí sme boli Maďarmi a Maďaronmí perzekvovaní, ano i žalářovaní - ja sám som sedel v Bratislave ô pre našu roduvernosť k slovenskému národu a pre pestovanie československej vzájomnosti, už dávno pred prevratom, aspoň čiastočne nás uspokojilo to povedomie, že pán dr. Kovalik nemohol hovoriť menom všetkého slovenského ľudu, ale len menom toho zlomku, ktorý vo svojej nevedomosti ide slepo a bez myslenia za tými ľudmi, ktorí nikdy neboli Slovákmi a za slovenskú národnú myšlienku nikdy nič neurobili. O pánu dr. Kovalikovi, vážení priatelia, do prevratu nikto nevedel, že je Slovákom. Konkrétným odkladom dokázal to včera náš kolega sen. Kada; ba o pánu sen. Kovalikovi sa hovorí, že ešte aj dnes vo svojej rodine diškuruje maďarsky. (Slyšte!) Má takýto pán právo na to, aby hovoril menom slovenského ľudu a má pán sen. Kovalik právo hovoriť menom slovenského národa dotiaľ, dokiaľ je jeho strana útočišťom renegátov, dokiaľ t. zv. ľudovej strane rozkazuje zúrivý Maďar bývalý prof. univerzitný Tuka, ktorí samého Hlinku vedie za nos ako medveďa; má taký človek právo hovoriť menom slovenského národa? (Sen. dr. Daxner: Nemá!)

Nechcem, vážení priatelia, reagovať na všetky pomluvy, ktoré kydal na našich bratov Čechov, preto vzpomeniem len niektoré. Dôvodil, že Česi zúmyselne ničia slovenský priemysel a znemožňujú slovenskému ľudu živobytie. Že by Česi zúmyselne ničili slovenský priemysel, tomu neverí ani sám pán sen. Kovalik. Veď predsa dobre vie, že sa priemysel vôbec nachodí v krizi v celej Evropě, čo iste nezapričiňujú Česi. Že slovenský priemysel utrpel viac, než český, toho hlavnou príčinou je to, že bol menej schopný svetovej konkurencie. A že sa aj slovenský, konkurencie schopný priemysel môže udržať, dôkazom toho je veľká slovenská papierová továreň v Ružomberku, ktorá má tak mnoho objednávok, že nestačí všetky na čas vybaviť. Je pravdou, že sa slovenskému ľudu ťažko žije, ale ani toho príčinou nie sú Česi. Naopak, kde môžu, hladia tomu slovenskému ľudu umožniť to živobytie. Spomenieme len náš podomový obchod. Či nevidíme často naše slovenské ženičky chodiť so svojmi krásnymi ručnými prácami takmer po celých Čechách? I v Prahe sa s nimi stretáme na každom kroku. Vo všetkých českých kúpeľných mestách vidíte slovenské ženy s batohami na chrbátech plnými ich ručnými prácami. A české panie vďačne kupujú tieto pekné práce mnohokrát aj tedy, keď by toho nezbytne nepotřebovaly; kupujú len preto, aby slovenská ženička niečo zarobila. A či nenachádzajú tisíce slovenského ľudu zamestnanie pri poľných a iných praciach v Čechách a na Morave? Pán Kovalik ani o tom nevie? Žaloval pán sen. Kovalik aj na to, že nemáme slovenských škôl a kde sú alespoň dľa mena slovenské, tam že sa nevyučuje po slovensky, ale po česky. K takému tvrdeniu treba skutočne značnej porcie odvahy. Ja tvrdím z vlastnej zkušenosti aj ako školský inšpektor, že sa na slovenských školách vyučuje po slovensky, lebo sa učitelia a profesori českí, až na nepatrné výnimky niekoľko starších pánov, naučili po slovensky a hovoria i píšu po slovensky lepšie, ako sám pan sen. Kovalik. Že nemáme na slovenských stredných školách dostatok slovenských profesorov, v tom už má pán sen. Kovalik úplnú pravdu. Ale prečo ich nemáme? Jednoducho preto, že ich niet. Po prevrate neboli by sme mohli obsadiť slovenskými profesormi ani len dve stredné školy a len vďakom môžeme byť zaviazaní tým českým profesorom, ktorí opustili svoje útulné rodinné krby v Čechách a obetovali sa slovenským školám, kde veru nemajú ustlané na ružiach, lebo nie len, že im naši ľuďáci, Maďaroni hľadia všemožne ztrpčovat život, ale musia žiť ako cigáni, veď nemajú temer miesta, kde by hlavu sklonili. Tí, ktorí môžu bývať aspoň vo školských kabinetoch, patria medzi tých štastnejších. Značná čiastka z nich musí sa utiahnuť na noc na školské lavice, alebo na stoly a tak tráviť celé noci. A za všetko toto utrpenie kydá na nich hanu pán sen. Kovalik, nekdajší profesor iste zo samej kolegiálnej lásky. Ale ja viem, vážení priatelia, čo bolí pána Kovalika. Keby českí profesori hlásali vo školách, že Hus bol kacír, keby hlásali, že Žižka bol raubír, keby hlásali, že zem stojí, keby hlásali, že je pápež neomylný, keby hlásali, že Koniáš pálením husitských kníh konal veci bohumilé, keby hlásali, že je Hlinka otcom slovenského národa, to by, vážení priatelia, nebolo lepších profesorov nad Čechov. Ale keď tí páni priniesli na Slovensko svetlo miesto tmy, keď vyučujú historickým pravdám, keď vyučujú reálnym predmetom na základe pozitivnej vedy a nie kadejakým bludom, to im pán Kovalik nevie odpustit a nevie im priísť na meno. (Předsednictví prevzal místopředseda Klofáč.)

Vážení priatelia, naše ministerstvo školstva pri tom všom ide v ústrety ešte aj našim ľuďákom, lebo všade dosadzuje slovenských profesorov na stredné školy, kde ich takých najde a dosadzuje ich ľudí, k tomu ešte aj bez potrebnej kvalifikácie, proti čomu sa pán Kovalik neozývá, takže, vážení pánovia, máme na stredných školách viac profesorov bývalých farárov, len so zkúškou farárskou. Jakú službu konajú na tých stredných školách títo pánovia o tom lepšie ani nehovoriť. Že neovládajú úplne ani slovenského pravopisu, to je ešte ich najmenším nedostatkom a pri tom všetkom sa opovažujú do slovenskej mluvnice títo nedoukovia, ktorí nedovedú správne písať a hovoriť, uvádzať vlastnú terminológiu, rušiac vedecky už dávno ustálenú terminológiu slovenskú. Na dôkaz tohoto dovolím si uviesť aspoň jeden príklad. Bol na ružomberskom gymnáziu >tiež< jeden profesor, ktorí do slovenského pravopisu uvádzal celkom hlúpe termíny. Tak na pr. miesto otáznika uviedal slovo >pýtalko< miesto dvojbodu uviedol slovo >bodkalko< atď. a prísne nariadil svojim žiakom, užívať len tieto výrazy. Zakázal užívať slova >áno<, lebo že je to po česky, po slovensky že sa to povie >hej<. (Veselost.)

Vážení pánovia! Keď som pri tom slove >hej<, dovolím si malú poznámku. To slovo >hej< neni žiadne slovenské slovo; divím sa, ako sa to slovo do našej reči dostalo. U nás považujú to slovo >hej< nielen u ľudí vzdelanajších, ale menovite u ľudí pospolitých za neslušné. Keď odpoviedieťa nejakému inteligentovi slovom. >hej<, tu sa na neho otočí matka alebo otec a riekne mu: Jako to hovoríš? Máš povedeť >áno<, a nie >hej<. To je dokladom toho, či je slovo >áno< české či slovenské. Takýto profesor úplne konvenuje pánu sen. Kovalikovi, len preto, že je to slovenský ľudák, (Místopředseda Valoušek ujal se předsednictví.)

Žaluje ďalej pán Kovalik, že na našich slovenských školách nemáme slovenských učebníc, preto že sa naši žiaci musia učiť z učebníc českých. Sakramentská ľuďácka pravda! Vážení pánovia, konštatujem s tohoto miesta, že na obecných a občianskych školách máme všetky učebnice slovenské, ktoré však z najväčšej čiasti napisali učitelia českí. Na stredných školách máme z najväčšej časti už učebnice slovenské, napísané ovšem tiež českými profesory, a len asi 2 až 3 predmetom vyučuje sa pomocou učebnic českých. Ale či to máme perhoreškovať?

Nuž, či je nám češčina rečou cudzou? Či sú slovenčina a češčina nie dve vlastné sestry? Veď predsa každý poriadny Slovák a poriadny Čech uznáva, že sú češčina a slovenčina nie žiadne dve reči, ale že je to reč jedna, ovšem s dialektami. Dovoľte mi, pánovia, aby som na doklad tohoto uviedal príklad z vlastnej zkušenosti. Je tomu asi rok, čo som sedel v jednej pražskej kaviarni. Prisadli ku mne dve elegantné dámy, jedna mladá, druhá staršia. (Veselosť.) Dali sme sa spolu do rozhovoru. Ja hovoril som, ako vždy, po slovensky. Po chvíli mi staršia dáma povie: >Pan zde mluví česky<. Ja som sa tomu podivil a povedal som: Veď ja nehovorím s vami po česky. A jak? znela otázka? Po slovensky odpovedám ja. >Ale, Ježíš Maria, vždyť je to tedy jedna reč.< Myslím, že na tento doklad netreba lepšieho príkladu, že sú češčina a slovenčina nie žiadne dve reči, ale že je to reč jedna. To predsa uznáva každý poctivý Čech a každý poctivý Slovák.

Jestli dovolíte ešte minútku, vážení priatelia, (Výkřik: Ó, len mluv!) dovolím si ešte nejakú poznámku na nespokojnosť, riekol bych, snad na obžalobu Čechov pánom dr. Kovalikom, keď riekol, že železniční úradníci na Slovensku menovite t. zv. prednostovia staníc niejsú Slováci, ale Česi. Že vraj na čiare od Žiliny k Bratislave je asi len 5 Slovákov prednostov. A ja pravím, že ich niet. Vy veľmi dobre viete, že je prednosta železničnej stanice veľavýznamným činiteľom a to menovite v čase, ktorý by ešte mohol prísť, za búrky a války, kedy je potreba spoľahlivej dopravy. Ja to nemluvím ako obžalobu na slovenských úradníkov železničných, keď hovorím, že správa československých železníc nemôže mať dôveru tých ľudí, ktorí nám naše lokomotivy dali prepaľovať, čo bolo hneď po prevrate, za vpádu bolševického, aby znemožnili dopravu nášho vojska na vojenskú čiaru.

Veľmi mnohí železniční úradníci t. zv. Slováci, ktorí sú v službách našej železnice, sú síce rodení Slováci, ale sami všetci uznáte, že Slovák mluví po slovensky a len vtedy hovorí inou rečou, keď musí a keď ten, s kým hovorí, ináč nerozumie. Ale choďte radom po staniciach, podívajte sa a vykuknete oknom a vidíte, ako tí naši >slovenskí< úradníci železniční mluvia. Po maďarsky! (Tak jest!) Vážení priatelia! Takým lotrom, lotrom, ktorí sa dnes opovažujú v úradných hodinách v úradnom čase otvorene hovoriť po maďarsky, nemôže vláda sveriť správu svojich železníc. (Výborně!)

S pánom Kovalikom bych bol, vážení pánovia, u konca, ale ešte bych chcel urobiť malú poznámku na dôvod nášho kolegu sen. Csehyho z Podkarpatskej Rusi. Je rodený Maďar, snáď skutočne sa nepretvaroval. On mal, vážení priatelia, natoľko odvahy, že tu tvrdil, že vláda československého štátu potlačuje národnosti v Podkarpatskej Rusi a na Slovensku. Mně to tak pripadá, akoby sa kol. sen. Csehy nazdával, že je Podkarpatská Rus ohradená čínskym múrom, za ktorým nikdo neprijde. Vážení priatelia. Ať bez mojich dôvodov viete, že je to tá najhanobnejšia lož, keď sa tvrdí, že by vláda Československej republiky utlačovala národnosti. Bol som na Podkarpatskej Rusi niekoľkokrát. Precestoval som ju krížom - krážem, jak je veľká. Posledne som tam bol po čas volieb do Národného shromaždenia. Chodil som po krajoch maďarských a presvedčil som sa, ako to tam vyzerá. Pán sen. Csehy tvrdí, že sa úradníci naši Československej republiky, tam vyslaní nedovedú dohovoriť sa s tým ľudom maďarským, že sú to všetko Česi. Je vážení priatelia pravdou, že sú štátni úradníci v Podkarpatskej Rusi z najväčšej časti Česi, ale ja, ktorý ovládam maďarčinu dokonale - však som odchovancom len maďarských škôl, poneváč slovenských tenkrát nebolo - najlepšie posúdim, ako kto hovorí maďarsky. Až som sa podivil nad tým, ako naši úradníci už ovládajú maďarčinu a naplnilo mňa uspokojením, že sa naši úradníci Česi vedia dohovoriť maďarsky, tedy rečou toho ľudu, v ktorom kraji práve úradujú. Tento doklad vás iste presvedčí. Ani kol. Csehy to nepovedal z vlastného presvedčenia. Má to z Horthyho Magyárországu nadiktované tak ako to diktujú naším ľudákom z Budapešti. (Místopředseda Klofáč převzal předsednictví.)

Dovolte mi malú odbočku. Keby ste umeli maďarsky, bolí by ste sa presvedčili, jak >Prágaí Magyár Hirlap< plesal nad tým, ako tu včera sen. Kovalik hanil Čechov a ako sa tešil tomu osvedčeniu, že tu náš sen. inž. Klimko mal odvahu tvrdiť, že nám bolo za Maďarska lepšie. Na takýto povel hovorí i kol. sen. Csehy, len tak je možné, že mal tú odvahu to tvrdiť. No, že hovorí komunisticky, je prirodzené. Komunisti majú kuráže mnoho, ale jen dotiaľ, kým sa nejedná o ich vlastnú kožu. V našej Podkarpatskej Rusi vedia poštvať náš ľud - sám som sa o tom presvedčil; i vy ste sa presvedčili, že nám tu sen. Csehy zrovna vyhrožoval, že jestli nebudú odčiněné tie veľké dane aké sú na Podkarpatskej Rusi, že ten ľud urobí si sám poriadok, a že na tých exponentov vládnych, ktoré by vláda poslala exekučným spôsobom vymáhať dane, vezme si ľud sekery, kosy a motyky a že ich zaženie a bude ich zabíjať. Kolega Csehy medzi týmito nebude. Pobíjať hlavy nechávajú len svojim ľuďom, ale oni sú tak hrdinní, že im smelosť utečie do nohavíc. (Veselost.) Vážení priatelia, ja sám sa nazdávam, že som vašu trpezlivosť nadužil a preto končím prehlásením, že poneváč vieme, že náš štátny rozpočet, o ktorom práve pojednávame, je sostavený s ohľadom na finančné pomery štátu nášho, budeme nielen ja, ale aj moja strana pre tento rozpočet hlasovať. (Výborně! - Dlouhotrvající potlesk. - Řečníkovi se se všech stran blahopřeje.)

Místopředseda Klofáč: Přerušuji další jednání.

Senátní tajemník dr. Šafařovič (čte):

Tisk 2023. Zpráva ústavně- právního výboru k usnesení poslanecké sněmovny o vládním návrhu zákona, kterým se ustanovuje doba nové organisace řádných soudů a kterým se vláda zmocňuje, aby nařízením určila sídla i obvody soudů a státních zastupitelstev na Slovensku a Podkarpatské Rusi (tisk 2011).

Tisk 2026. Usnesení poslanecké sněmovny k vládnímu návrhu zákona (tisk 4927) o prodloužení účinnosti a doplnění zákona o mimořádných opatřeních bytové péče (tisk 4939).

Místopředseda Klofáč: Navrhuji, aby se příští schůze konala zítra v pátek dne 12. prosince 1924 o 9. hodině s tímto

1. Pokračování v rozpravě a zprávě rozpočtového výboru k usnesení poslanecké sněmovny (tisk 2015) o vládním návrhu státního rozpočtu republiky Československé a finančního zákona pro rok 1925. Tisk 2020.

2. Návrh, aby podle §u 55 jedn. řádu senátu jednáním zkráceným projednána byla zpráva, rozpočtového výboru k usnesení poslanecké sněmovny o vládním návrhu státního rozpočtu republiky Československé a finančního zákona pro rok 1925. Tisk 2020.

Jsou námitky proti tomuto mému návrhu? (Nebyly.) Námitek není.

Končím schůzi.

Konec schůze ve 22 hodin 10 minut.