My, čo sa nášho socialistického stanoviska týka, vykonali sme v rozpočtovom výbore svoju povinnosť, kritizujeme a tlačíme na to, aby štátne výdaje boly zmenšované a aby štátne príjmy neboly nespravedlivou cestou vymáhané. Pravda, vieme tiež, že celé naše štátne ústrojie je časťou ústrojia svetového výrobného systému a nemôžeme robiť skoky, musíme vždy dodržať isté tempo a včleniť sa v ústrojie celého spoločenského systému.

Tým ovšem nechceme dať opozícii za pravdu, že by jej postup, ktorý tu prevádza, bol správny a šťastný. Stanovisko opozície ztráca na významu už tým, že vo fronte tejto opozície schádzajú sa živle rôznorodé a vzájomne si odporujúce, že jedine negácia voči štátu môže byť jej tmelom a preto nemá toto náhodilé stmelenie zvláštneho významu, najmä nie vôči tým, ktorí lpejú dušou a krvou na existencii tohoto štátu, ktorí snášeli stá a tisícročné krivdy, ktoré sa na celom dvojvetvovom národe dosiaľ páchaly. Postup opozície postráda aj tým na význame, že impuls k nemu dáva živel, ktorý vždy síce bol výbojný, ale nikdy revolučný, a tiež nikdy nebol pasívny. Túto pasivitu zrovna v Československu chce prejavoať a preto považujem terajšu opozíciu aj s jej vyhláškami za nedobrý špás.

Pánovia z nemeckej strany si veľmi sťažujú, že nie sú pripustení ku korektúre rozpočtu. My v rozpočtovom výbore mame veľmi dobré zkušenosti, čo si páni za korektúry predstavujú. Na pr. keď sa jedná o kapitolu ministerstva národnej obrany, tu pánovia jeden za druhým žiadajú, aby vojsko bolo odbúrané - čo je do istej miery správné - aby nebolo toľko dôstojníkov a aby nebolo ani toľko poddôstojníkov. Sotva však sa prikročí ku kapitole ďalšej, hneď sa zase veľmi kritizuje ministerstvo národnej obrany, že prepustilo tam toho dôstojníka, toho poddôstojníka atď.

Ovšem, čo nás zaráža je to, že naši frontoví a ideoví spolubojovníci, s ktorými sme v jednej inštitúcii ideovej, sa nechali strhnúť šovinistický germánskym prúdom. My zostaneme s pokojným svedomím, nechceli sme ich tam vidieť a nepôsobili sme k tomu, aby sa tam ocitli. Že lpíme na tomto štáte, to väzí v tom, že jedine v tomto štáte sa nám zaisťuje rovné právo na žitie ako národa, ktorý si chce samostatne a suverénne spravovať veci svojej národnej a štátnej rodiny.

A tu bych sa pozastavil aj u nás Slovákov, u tých našich Slovákov, ktorí plávajú tiež s tým prúdom, ktorý má poškodiť náš štát. Práve z dnešného vystúpenia pp. senátorov z tak zvanej ľudovej strany slovenskej vysvitá ten smutný fakt, že im chýba samostatné smýšľanie. Oni nechávajú za seba myslieť. (Výkřik: Tuku!),Oni sa nechali nastrčiť na čelo fronty tými, ktorí vždy túžili po tom, aby mohli mať "Kanonenfutter"! V Bratislave mi bolo sdělené, že istý pán profesor a doktor, ktorý ešte r. 1919 sa pyšne zapisoval do sčítacieho hárku ako Maďar, až potom, keď spozoroval, že sa to tak ľahko nezmení, ako očakával, že to tak môže zostať dlhšiu dobu, zmenil taktiku. Tedy, keď spozoroval, že z tohoto "nemembera" stáva sa rovnocenný "ember" - človek, ktorý nemá už príčinu, aby sa hanbil sa svoj pôvod, za svoju slovenskú matku, za svojho slovenského otca, vtedy sa aj tento pán, ako mnohí iní, vystatuje nakoľko už vie po slovensky. Ovšem to vo spoločnosti verejnej; ako smýšľa doma alebo v užšom krúžku, v ktorom sa nedá kontrolovať, to ostáva otázkou. Myslím, že toto pilné učení sa slovensky, to pochlebovanie sa tej peknej slovenčine, ktorej sa vraj tak rádi učia, rovná sa rolli lišky, ktorá lákala tu vranu sediacu na dube. Tu, v slávnom senáte, ako som povedal, máme týchto pánov, a že dochádza k takým výjavom a prejavom, že takí zástupci slovenského národa sa stávajú lútkami cudzej vôle, to väzí v tej výchove. Ani Slováci, ani Česi nepotrebujú dokazovať, že sa nechávajú ovlivňovať, netreba im ani dokazovať, že lepší vedia búrať než stavať. O to sa postaral starý bývalý dualistický štát, ktorý mal rozdelené rolle. V jednej polovici umlčať Čechov a v druhej polovici dobiť Slovákov. Vyhlasovali nás za živel rozvratný, ktorý musí byť ovládaný. Veľmi správne poznamenal pán sen. Kroiher, že keby vojna bola dopadla ináč, tak už tí Slováci naozaj boli dobití, veď každý z nás, kto na Slovensku a medzi Maďarmi žil, to počul so dňa na deň, že hoci by bola už tá vojna hotová, potom "budeme s tými Slovákmi hotoví za nejakých 5 alebo 10 rokov."(Sen. Matuščák: Ale z Maďarska Slováci neutekajú! Prečo neutekajú k nám do toho blahobytu? - Sen. Babka.: Vrátili by sa, keby ich Maďari pustili!)

Na nás je, na tom československom živle, abysme dokázali, že sme búrali síce, ale vedeli sme prečo sme búrali, ale že tiež keď je treba, budeme vedieť stavať. Naši spolubojovníci, naši súdruhovia z nemeckého tábora majú toľko sťažností na veľký národný a politický útisk, vtedy ale považovali to za správné, keď Slováci vplynú v národ maďarský a Česi v nemecký. "Účastnia sa vraj tak vyššej kultúry a človečenstvo vraj s tým absolútne nič neztratí." Udalosti, vývoj ako je, ukazuje celkom ináč. Vývoj spoločnosti v novej Európe dokazuje, že všetci oslobodené národy tej Európy sa tešia svojmu oslobodeniu, životu a že nastáva ušľachtilé zápolenie kultúrne. Máme trpké zkušenosti z tejto ideológie. Deti slovenských matiek išly do škôl, kde platilo za schopnosť to, koľko sa chápalo z maďarštiny a kolko sa vedelo opovrhovať pôvodom a slovenskou matkou a výsledok tejto výchovy bolo, že deti vychádzaly zo škôl zabúdajúce slovensky a nevediace maďarsky. A čo hlavného a najtrápnejšieho z toho bolo, že ľud zostal bez národného povedomia, bol apatický, ľahostajný k veciam národa a tiež ľahostajný k záujmom triednym, tedy dobrým materiálom pre využitkovanie a vykorisťovanie.

Nám sa vytýka práve zo strany nemeckých sociálnych demokratov, že sa viac staráme o štát než o socializmus, alebo že záujmy strany podriaďujeme záujmom štátu. Nuž, niečo je na tom pravdy. Ale nás k tomu práve vedie tradícia a morálka. Nuž, pánovia, keď by nebolo obetí, nebolo by výdobytkov. Myslím, keď platí za záslužné, keď jednotlivec sa obetuje veľkému záujmu celku, musí táto záslužnosť platiť aj pre strany. Keď by Galilei nebol dokázal, že sa svet točí, a keď by Giovano Bruno nebol na tom neohrožene stál, učil a kázal a život obetoval, snáď bysme dnes verili, že pod zemou je peklo a nahoře že rozsieva niekto hviezdičky. Keby sme neboli mali Husa, ktorého idea husitizmu bola tu pohaněná, neviem, jestli by bol ešte český národ a jestli by boli ešte Slováci. Veď český národ nebol známy vo svete alebo v dejinách až do tej doby, keď počalo toto obrodné hnutie, ktoré vyvolal a za ktoré zomrel a za ktoré sa obetoval Hus. Tím sa dostal národ český do dejín, tak poznaly dejiny sveta, že v Evropě žije istý národ, ktorý má toľko životaschopnosti, že podniká obrodný boj na zušľachtenie ľudskej spoločnosti.

Pánovia, že my sme obetovali záujmy strany, je pravda. Nechceli sme konkurovať s demagógiou, poneváč sme sa presvedčili, že tam, kde nebolo dosti kuráže postaviť sa proti prúdu, tam to dopadlo zle. Poznáme to v Maďarsku, poznáme to v Bavorsku, tak to bolo vo Finsku a tak to bolo všade inde. (Výkřik: To je správne!)

Ja veľmi ľútujem, že s tohoto miesta bola poškvrnená pamiatka idee husitizmu. Na omluvu je potreba poznamenať toto: Pán sen dr. Kovalik, ktorý tuná hovoril o veľkej slavianskej myšlienke... (Sen. Svěcený: Jestli mu to šlo od plic!) Možná. Neviem, odkiaľ mu to išlo, ale jedno je potreba konštatovať. On poznamenal aj, že vraj to píše náš veľký spisovatel Jirásek a že vraj to čítal i v Palackého dejinách. Čo si pán dr. Kovalik z tých dejín vyčítal, že prišiel k takémuto záveru, že mohol vysloviť také slová, ktorých tu použil a ktoré pripomínajú isté slová bývalého grófa Schwarzenberga, to závisí od pochopenia. Ja však myslím, že pán dr. Kovalik nečítal tieto diela, že však má svoje vedomosti od Józsika Miklóša, spisovateľa, ktorý napísal román "Csehek Magyarországon". Tam sa hovorilo o plenení, krádežiach husitizmu v tej tendencii, ako ju práve Maďari potrebovali.

Koniec koncov je potreba sa opýtať a už sme sa aj pýtali súkrome pána dr. Kovalika, kde bol až do prevratu? Matica slovenská, ani žiadna iná kulturná inštitúcia slovenská nepoznala (Výkřik: Slyšte!) pána dr. Kovalika. A ja idem ďalej: V Bratislave vyprával mi jeden veľmi vlivný žurnalista, že u pána Kovalika pred prevratom viac než jeden rok bydlel a že za tú celú dobu nezpozoroval toho najmenšieho, že by bol v slovenskej rodine, že by sa tam vôbec slovensky hovorilo a že by niečo slovenského videl. (Výkřik: Slyšte!) To musí raz pán dr. Kovalik objasniť, kde bola jeho slovenskosť vtedy, keď Slovákom bolo opravdu zle. Dnes, keď Slovákom nie je tak zle, sťažuje si dr. Kovalik na útisk. Ja viem, že není tak dobre, že hospodársky je i horšie, ale že bez obetí hospodárskych nedajú sa docieliť ani výsledky kulturné. Viem, že na Slovensku je zle, preto v každej rozpočtovej debate zdôrazňujeme a voláme na vládu: Stavajte železnice, robte železničné spojenia, aby sa mohol uchytiť a udržať priemysl, ktorý tam je, aspoň soštátnite tie železnice, aby mohol byť jednotný tarif, aby to nezdražovalo výrobu, abysme boli schopní konkurencie. Vieme tiež, že vec nie je tak ľahká, lebo ti páni, ktorí dnes nariekajú, že na Slovensku je zle, sami boli toho príčinou, že k tomu prispievali, aby bolo zle. Zrovna tu jeden z tých pánov senátorov ľudákov najviac kričí o utlačovaní a on dal svoje veľké našetrené tisíce, skoro vraj štvrť miliónu, na mašinkvery a na kanóny a teraz nadáva Československej republike, že mu ich nedala nazpät i s úrokmi. (Výkřik: Kde je Walló?) Tak je to na celej čiare. Na Slovensku na dedinách nám nadávajú, že nemôžu na väžiach zvoniť, že im chýbajú zvony, a oni im žehnali, aby sa z nich narobilo hodne mordinštrumentov, aby boly pôsobivé.

So železnicami je to isté. Železnice vyrabované, rozbité vagóny, nebolo rušňov, nebolo ničoho, všetko čakalo, až po vojne sa to začne opravovať a keď bol koniec vojny, miesto aby sa prikročilo k opravným prácam, boli to zvláště pánovia z kresťansko-sociálnej strany, kresťanskej strany, ktorá sa nafarbuje socializmom a s maďarskými bolševiky ničili ešte tie posledné vagóny a rušne. (Výkřik: Slyšte!)

Pán sen. Matuščák má starosti o slovenské školy. Je pravda, že pán sen. Matuščák by ich opravdu potreboval, ale myslím, že sa o to mal postarať skôr, že sa to s takouto jeho hlavou už ťažko chápe. My sme tie školy nerozbíjali, my sa staráme, aby boly, ale musíme tiež vedieť, odkiaľ na to vziať. My robíme dosť. V dalšej debate, pri ministerstve školstva, bude jeden z členov nášho klubu mať príležitosť o tejto záležitosti pohovoriť.

Ale tie slovenské školy! Boly slovenské školy, je to všeobecne známa vec, ale musí sa to vždy a vždy zase opakovať, poneváč sa opakujú protivývody.

Slovenské školy boly katolícke, církevné a evanjelícké atď. a ich verejnosť spočívala v tom, že boly od štátu subvenciované a aby tu subvenciu mohly dostať, tak musely aspoň odpovedať zákonu Áponyiovskému, ktorý nariaďoval, že sa má vyučovať 21 hodín maďarsky v tejto ľudovej škole. (Sen. Matuščák: Tiež sa vyučovalo slovenčine!) Áno, ale 21 hodín sa muselo vyučovať maďarsky.

Místopředseda Valoušek: Prosím, nechte mluvit řečníka.

Sen. Zimák (pokračuje): Tázali ste sa mňa tu, koľko je vraj stredných škôl. Nemám štatistiku pri ruke, koľko máme stredných škôl slovenských, ale máme ich mnoho. Ale čo robili Maďari? Zatvorili asi r. 1869 a 1870 minulého stoletia posledné tri gymnázia na Slovensku s odôvodnením, že vraj Slováci nemajú pri tých stredných školách svojich učebníc a ergo nemajú práva, aby sa tam slovensky vyučovalo. Teraz jsou pomery trošku iné, pane kolego, že áno? Sťažoval ste si, že sa tam učí česky. Ja viem celkom určite, že niektoré predmety aspoň ešte sa vyučujú česky, ale všetko sa slovakizuje. Každý profesor sa snaží naučiť slovensky a môžeme priznať, že každý ten profesor už toho vie viac slovensky a lepšie slovensky hovorí, než sen. Matuščák. (Veselost.)

A čo ďalej. Učebníc nebolo. Maďari si ľahko pomohli. Povedali: "nincs, nem lehet"! Pravda, ale Česi čo spravili? Ti napísali učebnice slovenské. Na čo slovenské sily, slovenskí profesori nestačili, to spravili profesori českí a celý rad - môžeme povedať 2/3 učebníc slovenských - je vypracované českými učiteľmi, českými profesormi. Takto sa čechizuje na Slovensku. (Hluk.)

Slávny senát! Mnoho výtok som mal pre rozpočet. Naše stanovisko je známe. Upravovať rozpočet tak, aby sa snižovaly výdavky neproduktívne na vojsko a na reprezentáciu a pod. a aby spoločnosť vykonávala oproti svojim bližným to, čo je povinná. Spoločenský výrobný systém zavinuje to, že máme celé armády vyvlastnených ľudí, ktorí za to nemôžu. Zrovna my Česi a Slováci v dôsledku toho politického systému bývalého sme zúčastnení na tom vykoristení a vyvlastnení.

Nakoľko to je v medziach možnosti, koľko máme sily, toľko ju uplatňujme tam, kde sa rozpočet zpracovává a pripravuje. Nechcem hovoriť, že forma pojednávania rozpočtu by bola zrovna správna.

My máme námietky proti tomu, že to zpracovává užší kruh, ale nemôžem hovoriť, že by sa to tak stávalo bez našej účasti a sily. Povedám: Koľko síl máme, toľko tam uplatníme, a síce už tam v zákulisí tej snemovne, v zákulisí tých výborov, tam sa pojednáva a čo sa dá v zásadách socializmu a v zásadách novej úpravy ľudskej spoločnosti previesť, sa prevádza, že tej sily nemáme dosť, to nezávisí len od nás, ale tiež od okoličných štátov. Nechcem byť rozvláčny, ale hovorím, že každý, kto přijde zo susedných štátov do nášho štátu, keď chce byť objektivny a úprimný, povedá: Na mou veru, máte to v lepšom poriadku než u nás. (Výkřiky: Tak jest! Výborně!)

Slávny senát! Povedám: Mnoho by sa dalo ešte kritizovať, keby človek chcel hovoriť do okien, ale zrovna to ovzdušie, ktoré bolo tuná vytvorené, tým dnešným výstupom, zbavuje mňa tej povinnosti i možnosti, abych meritorně sa púšťal do číslic rozpočtu.

Jedno, čo bych chcel pripomenúť, je to, aby sa opravdu na to Slovensko viacej pamatovalo, aby sa o Slovensko opravdu bratsky staralo, čítal som v časopise minulého týždňa, že sa jedná o poštátnenie železníc a poštátnenie železníc zase len v Čechách a na Morave, a viac na Morave než v Čechách a Slovensko zase vyostáva z tejto najdôležitejšej akcie.

Pánovia moji! Toto zabíja náš priemysel, toto zabíja náš hospodársky život. Jestli má byť Československá republika upevnená nielen hranicami, ale i hospodársky, je treba pripútať Slovensko a Podkarpatské Rusko čo najužšie k historickým zemiam, a to sa dá len upravením železničnej sieti. Podkarpatské Rusko. - Otázka sama pre seba. Útrap dosť až mnoho, a pomoc nie je tak ľahká, železníc nieť, priemysel sa tam budovať nemôže a nie je ani pochopenia pre prácu, ľud zanedbaný, neškolený, že nie je prístupný ku každej zvláštnej práci. O jedno sa ale musí starať: o školy a vedľa školy hneď sa starať o prácu ľudu. Poznám Verchovinu. Na tejto Verchovine - bieda, krutosti do neba. Odpomoc nie je tak ľahká. Nie je tu možno fabriku postaviť, nie je možné železnice vystavať, na to republika aspoň v terajšej a ani v dohľadnej dobe nestačí. Tam môže odpomoct' len domácí priemysel. Vládne orgány musia sa o to postarať. Ministerstvo obchodu a priemyslu musí prísť s iniciatívou, aby tam, kde je toho najviac potreba, zavládol domáci priemysel, nech je to vyrezávanie dreva alebo výšivky, koberce, bárs čo, k tomu niesom povolaný, abych dával návrhy, ale niečo sa tam musí stať.

Maďari tam mali veľkého človeka. Egan sa volal. Nebol to Maďar, bol to Irčan, ktorý sa znaturalizoval v Maďarsku a ten sa zaľúbil do toho kraja verchovinského, Podkarpato Ruského, natoľko, poznal tu biedu a poneváč nemohol maďarskej vláde nič iného navrhovať, priemysel a železnice nebolo možné stavať, vymohol na maďarskej vláde toľko, že sa tam stavaly cesty, mosty. Ľud mal tak zárobok a vykonával potrebnú užitečnú prácu. Tento Egan stal sa obeťou atentátu. Istý človek, súci v službách istého grófa, ktorého nechcem menovať, zastrelil Egana, poneváč odhaľoval machinácie grófa. Bol to Irčan naturalizovaný a bol poslancom v maďarskej snemovni. Keď cudzí človek mal pochopenie a porozumenie a vynasnažoval sa, aby dostalo sa tomu ľudu práce a zamestnania, tým viac sa musí venovať pozornosť od toho národa, ktorý si vzal za svoj úkol bratrský slovenský národ oslobodiť a ako oslobodený ho udržovať a povznášať. Pánovia, poznamenal som, že do merita čisiel sa nechcem púšťať. Ale snáď by sa mohol zmieniť ešte o tom prepúštaní štátnych zamestnancov. Hádže sa číslicami, že máme štátneho zamestnanectva primnoho, ale nikto nevie určité čísla. Vieme však jedno. Vieme, ako pán prof. dr. Kovalik vypravoval, že máme na Slovensku mnoho úradníkov a že je z nich mnoho Čechov. Nuž ale je treba uvážiť, že tiež pomery sa trochu zmenily. Dnes skutočne je na železniciach na pr. medzi Bratislavou a Žilinou viac úradníctva a zamestnanectva, než skôr, ale je treba vedeť, že to bola skôr vedľajšia linka málo znamenajúca. Dnes je tam väčšia premávka, lepšie spojenie. Tak je tomu na mnoho železniciach, na pr. od Bratislavy na Kúty. (Výkřik: Je jiná pracovní doba!) To nechávam stranou, to už je všeobecne známe. Že toho úradníctva je opravdu viac, toho dôvodom je, že železnice sú tam ináč upravené. V úradoch je tomu tiež tak. Isté je, že s tým prepúšťaním bude krik, že to musí demoralizačne pôsobiť. Mám istú obavu. Veď keď pošlete niečo na úrad, ide to tým úradom 3 mesiace, a keď to reklamujete, povie sa, je málo úradníctva, nestačíme to zpracovat, čo bude potom, keď sa to bude redukovať? Stúpnite si k telefónu a je vám z toho zle, než dostanete spojenie. Čo si môže človek myslieť? Buď že je nedostatečné vybudovaná tá centrála, alebo že je tam málo pracovných síl. Sú sťažnosti proti tomu, že vlaky sa veľmi opožďujú a vôbec ledačo viazne. A potom sa chce reštringovať počet štátnych zamestnancov. Myslím, že to nepôjde tak ľahko a je treba pred tým varovať, skôr sa tu musí ešte mnoho zdokonalovat'. Veľkí páni, tí týmito nedostatky netrpia, tí si to vydobudnú i za 24 hodín, ale chudobný človek, najmä robotníctvo, to je šikanované. Chudobný človek môže prijsť na úrad, tam sa to zapíše, potom to ide do Bratislavy, odtiaľ do Prahy a zase do Bratislavy. Nechcem konkrétné veci uvádzať, ale v celku to tak je, že na úradoch nám mesiace ležia spisy, podania, než sa vybavia. V tejto veci sa musí najprv stať náprava. To bude dôležitejšia vec, než reštrinkcia štátneho zamestnanectva. A čo koniec koncov s tým štátnym zamestnanectvom, keď bude prepustené, čím ho zamestnať, kam ho umiestiť? Musíme stále na to pomýšlať, aby sa tá práca rozdelila. Je pravda, je nás mnoho.