Vy jste si tuto věc vůbec neuvážili a ten, kdo do zákona dostal slovo >potomek<, měl by obdržeti nějaké vyznamenání, nějaký řád, nevím jaký, snad řád lva. Na každý způsob republiku nesmrtelně blamoval.

Ještě na jednu věc chci v této souvislosti poukázati, kterou pan kol. dr Heller již uvedl. Dle zákona bude trestně stihán ten, kdo snižuje vážnost státu výroky o jeho vzniku. Ano, pánové, o vzniku státu nesmí se mluviti, to jest choulostivá kapitola. Proč, to praví československé zákonodárství samo. Právník hledá mimoděk obdobu. Mně při tomto ustanovení ihned napadla věta z práva manželského, která asi zní: Nemanželským dětem nelze činiti výtky pro nedostatek původu. (Veselost.) Tak asi zní toto ustanovení o vzniku státu. U manželských dětí přece nikomu nenapadne vytýkati jím, že přišly na svět. Co to znamená? Nesmí se mluviti o vzniku státu? Domníváte-li se, že zde jest nějaký choulostivý bod, pak přece vystupte proti tomu nějakým jiným způsobem. Ale podvazovati výroky o tom, diskusi o tom, to jest nedemokratické, jest dějinám a kultuře nepřátelské.

Tím jsem ukončil vylíčení zákona a jeho vad. Jsem si toho vědom, že jsem naprosto nevyčerpal všechno, ale jest přece pěkná hromádka ohánění, jež jsem proti zákonu vznesl. Nuže vím přece: zákon vstoupí v platnost. Byl usnesen v koalici a koalice přece jest zde všemohoucí. Jest tomu zde jako v bitvě Hunů: bitva zuří dále, i když většina, i když všichni již jsou mrtvi. Neboť když zápasníci jsou mrtvi, bojují ještě duchové mezi sebou. Tak vyvinul se zde u nás systém dvou komor. Bitva se vybojuje v poslanecké sněmovně. A když tam všechno jest vyřízeno, pak bojují ještě duchové v senátě dále. (Veselost.) >Vy přece nemáte již co říci, nelze již ničeho činiti,< Nemuselo by tak býti. Dle ústavy mají senát a poslanecká sněmovna stejnou cenu. A mohl by se také jednou senát postaviti na zadní nohy. Slyšel jsem opětovně české pány kolegy, jak nám zde vypravovali, že jest jejich mužným odhodláním nestrpěti dále, aby poslanecká sněmovna takovýmto způsobem zacházela se senátem. V tomto smyslu slyšeli jsme jednou řeč pana dra Stránského. Ale když pak přišlo do tuhého, uhnul se také dr Stránský, jako poddůstojníci dle známého pořekadla: >jedna koaliční vrána druhé očí nevyklove<. (Veselost.) Dojde tedy k zákonu na ochranu republiky a státní soud zahájí svoji slavnou činnost. Státní soud bude se v nejbližší době zabývati dvěma procesy. Jeden, naprosto nezajímavý, bude proces Šoupalův. Na této věci přece zhola ničeho není z právnického stanoviska. Čin jest prokázán, pachatel doznává, zákon jest jasný, věc se vyvine jednoduše. Druhý, zajímavější proces, bude ten, že před státní soud bude postaven Lloyd George, Neboť, pročtete-li zákon na ochranu republiky, tu praví se tam, že tomuto zákonu podléhá také cizozemec. A sice také pro to, co učinil v cizině. Nuže Lloyd George uveřejňuje každé soboty v německém časopise >Bohemia<, tedy v léto zemí, článek, ve kterém se vždy poukazuje na bláhovost francouzského dobrodružství v Poruří a není žádné pochybnosti, že tyto články jsou s to, aby výsledek francouzského podniku učinily nejistým. A že tím se vzbuzuje nechci říci nebezpečí války pro Československo, ale přece nebezpečí nepřátelského činu Francie proti Československu, poněvadž Československo ve svém skálopevném demokratickém jednání stále ještě neodstranilo německý časopis >Bohemii<. Že čin, kterého se Lloyd George dopustil, spadá pod zákon na ochranu republiky, o tom naprosto nelze pochybovati. Zdali proti němu bude vznesena obžalova, nevím. Ale lze to tušiti při ceně a váze, která se tomuto zákonu přičítá, a kdyby se mně pan Lloyd George ptal o radu - což nelze očekávati - co by zde mel činiti, pak bych onu nemohl dáti lepší radu nežli tu, aby sobě za zástupce zvolil pána zpravodaje dra Kloudu... (Sen. dr Klouda: Děkuji!), který se vyzná ve všech koutcích a zadních dvířkách zákona a který snad může v této věci pomocí. (Sen. dr Klouda: Až budete obžalován, tak vás také!) Prosím, poznamenám si to.

Dovolte, abych ke konci řekl: nalézáte se na špatné cestě. Zápasíte s problémem, který jste samy zavinili, s problémem, že jste tolik Němců a Slováků dostali do svého státu, Němce zajisté proti jejich vůlí, Slováky proti slibům, kterých jste nesplnili. Zápasíte s tímto problémem. A jak se chováte vůči těmto státním občanům? Jsou to přece státní občané, kteří konečné nic nevyvedli, kteří se nedopustili žádného jiného zločinu, nežli že se přiznávají k německému národu, že německy smýšlí a německy cítí. A jak zde jednáte? Zavíráte německé školy, vy vlastmi jeté německý majetek, rdousíte německé hospodářství, anulujete válečné půjčky a když to vše ničeho nepomáhá - děláte zákon na ochranu republiky. Ten má pomocí. Ubohá republika, která potřebuje takový zákon na svou ochranu! Ale to nepomůže. Trestní zákony státu ještě nikdy nepomohly. Pochybili jste celou svojí politikou. Vybudovali jste vše na mírové smlouvě. Pamatuji se - nevím zdali předsedá pan předseda (Ohlíží se), nikoli, jest to pan, místopředseda - pamatuji se, že předseda jednou řekl: mírová smlouva musí býti až do poslední písmeny provedena. Stane se vždy jinak. Mírové smlouvy, na kterých jste všechno vybudovali, jsou dnes, to lze klidně říci, roztrhány od přítele i nepřítele. (Výkřik: Versailleský mír 1873 také!) Ano, to je správné! Ale Versailleský mír z roku 1871 vydržel déle nežli Versailleská smlouva z roku 1919, a aby tato stará mírová smlouva byla zničena, bylo třeba vésti světovou válku. (Souhlas na levici.) Této zkoušky nová smlouva Versailleská neobstála. Smlouva Versailleská nebyla vůbec nikdy provedena a dnes odhodili jí přítel i nepřítel. Nepřátelé ovšem nikdy nebyli spokojení smlouvou Versaillaskou. Ale ve státech, které zodpovídají za mírovou smlouvu, vždy více hlasů se vyslovovalo proti ní, a i když vám jména jako Nitti a Lloyd Georgie platí sebe méně, jsou to přece mužové, kteří mírovou smlouvu zavrhují. Ale ani ti, kdož mírovou smlouvu nepovažují snad za příliš tvrdou, příliš nespravedlivou, příliš krutou, ani ti nejsou spokojení. Tato smlouva nic nepomáhá, říkají, měla 'býti mnohem ostřejší, a tak jest nyní ve Francii hnutí, aby se mírová smlouva ještě zostřila. To jest holou nemožností, tak nemůže svět dojíti klidu, jehož si žádá. K tomu patří něco zcela, jiného, k tomu zde musí býti vůle pro mír, na všech stranách, a vy ve svém státě měli byste tuto vůlí pro mír osvědčovati v národnostním směru. Přehlížíte znovu vždy, že to, co se děje, jest přece jen malým úsekem světových dějin, a konečně ubírají se světové dějiny také přes vaše hlavy. Zákon na ochranu republiky vás neochrání a neochrání republiku proti tomu, co dějiny přirozenou nutností přinesou, A nad státním soudem který dnes tvoříte, stojí soud světa, a světové dějiny jsou světovým soudem. (Potlesk na levici.) A nyní, pánové, jsem u konce. Zbývá mi jen ještě abych ukončil, jak to učinil pan řečník přede mnou: nechceme míti s tímto zákonem nic společného. (Potlesk na levici.)

Místopředseda Kadlčák: Uděluji slovo panu sen. Chlumeckému.

Sen. Chlumecký: Slávny senát! Samozrejme budeme my komunisti hlasovať proti tomuto t. zv, >zákonu na ochranu republiky, ktorý je vlastne na ochranu sociáldemokratických mandátov a k potlačeniu každého oposičného hnutia, aby koaličná vláda nemusela dodržovať sľubov, ktoré boly ľudu pri založení tejto republiky dané a vo washingtonskej deklarácii zvečnené.

Budúce generácie zhrozia sa, keď budú raz tento zákon s menovanou deklaráciou prirovnávať, nad tým, čoho je dnes naša buržoázia schopná. Veľké massy ľudové sú rozhorčené, demonštrujú proti tomuto zákonu, a hlas ľudu je hlas boží. (Hlas: Vždyť vy v Boha neveríte!) Kto tento hlas ignoruje, nemá právo v mene ľudu tu rozprávať a rozhodovať.

Týmto zákonom má byť postihnutá hlavne strana komunistická, ktorá svojim rozmachom naháňa strach sociáldemokratom. Títo vyhlasovali až do teraz neúnavne, že komunistická strana upadáva. A dnes doznávajú, že oni zkrachovali, že oni zostávajú generálmi bez vojska, a aby sa zachránili, že musia užívať teroru. Oni už dávno zabudli, že podobné zákony vydali Vilém II, r. 1894 a Bismarck proti socialistom, a že socializmus pod touto persekúciou len zosílil a žije až do dnes, ovšem pod menom komunizmus. Je to irónia, že dnešní t. zv. socialisti chcú poctivý, nefalšovaný socializmus zahrdúsiť. My komunisti sme to, ktorí sme starý rudý prápor zachránili, aby nebol vrhnutý do bahna a špiny korupcie a politickej prostitúcie. Hrde vlaje starý prápor socialistický nad nami, a na ňom zlatými literami sme napísali: >III. internacionálam

>Čech<, orgán konzervatívneho krýdla, klerikálov, prinesol článok dr Trauba, ktorý otvorene napísal: >... Je treba zákona na ochranu republiky. Ale musel by v prvom rade usiľovat o utuženie ústavného smyslu a uložiť vláde prísnu zodpovednosť za dodržovanie predpisov ústavných. Tedy koalícia chce stvoriť zákon proti opozícií. Dr Traub plaiduje pre zákon, ktorým by vláde bolo znemožnené porušovanie práv ľudu. Aby svoje stanovisko zdôvodnil, praví autor článku toto: >Moderný štát opiera sa o vôľu slobodného občianstva. To bolo vyslovené v amerických deklaráciách a vo Wilsonových štrnástich bodoch, ktoré sú len. novou redakciou týchto starších prejavov. Naša parížska deklarácia prijala potom, výslovne tieto americké zásady. Nuž, ako prejavuje sa vôľa slobodného občianstva, o ktorú sa opiera novodobý štát? Voľbami, ľudovým hlasovaním a verejnou mienkou. Ochrana republiky vyžaduje totiž ochrany týchto troch prvkov ľudového sriadenia. Ochrany tej nie je u nás buďto vôbec alebo nie v miere dostatočnej. Pojem volieb akoby z nášho politického slovníka bol vypadol. Nebolo dosiaľ volieb na Hlučínsku a v Podkarpatskej Rusi. Voľby na Slovensku do snemovieň podobaly sa príliš voľbám maďarským, obecných volieb tam dosiaľ nebolo. Vytvorenie Veľkej Prahy prevádzané bolo zmarením volieb, čo nemá obdobia v iných štátoch. Nekonajú-li sa voľby ani v prípadoch medzinárodnou smluvou vytýčených, ako v Podkarpatskej Rusi, neprekvapí, že nedošlo ani k voľbám do nemocenských pokladien alebo zemedelských rad, takže sú spravované ešte zástupcami, zvolenými pred válkou. Tiež obsadenie okresných i zemských výborov je obzvláštnou kapitolou našej republikánskej ústavnosti. Obecné voľby v českých zemiach boly loňského roku odložené bez sebamenšieho ústavného dôvodu. Jakmile staročechom dostalo sa prvých prejavov nedôvery z rad voličstva, jal sa uvažovať o vzdaní sa mandátov. Naproti tomu epigóni snažia sa o to, zabrániť voličstvu v prejavoch nedôvery, len aby sa udrželi pri moci, s ktorou nesúvisí snáď obozretné vedenie štátnej správy, ale jediné výhody osobné.<

Dr Traub pokračuje (čte): >Ještě r. 1849 Schvvarzenbergova vláda pohnala Havlíčka před porotu, kdežto dnes objektívni řízení tiskové vyvrátilo zákonný podklad tiskové svobody. Ani jedno zabavení u nás není v souhlase se zákonem, protože jednak pouhý předpis zákonných znaků v konfiskačním nálezu není zákonným odúvodněním, jednak stíhají se v objektivním řízení i delikty s neurčitými pojmovými znaky, které bez subjektívni stránky jsou nemyslitelny. U nás nepotřebují věru učenci k výkladu slov, zabaví se beze všeho. Stav naši tiskové svobody je skutečně jakýmsi druhem tortury a proto bychom si měli uvědomiti, zejména když moderní zákon tiskový zaveden byl již i v republice Rakouské, jak jsme v ohledu tom v kulturním vývoji svém se opozdili a jak jest to nedústojné ve vlasti Havlíčkově, který svobodu tiskovou pokládal za základ všech politických svobod.<

Resumuje, že zákon na ochranu republiky mal by spíš usiľovať o vybudovanie skutočnej slobody tlačovej a verejného mienenia vôbec. Dokladám, že je toho treba vzhľadom ku korupcii, ktorá tak rozbujela, že treba pečovat o ryzosť výkonu mandátu poslaneckého a jeho neslučiteľnosť s neprístojnou činnosťou výdelečnou a o ryzosť i vyspelosť správy verejnej vôbec, v ohľade mravnom i odbornom. Tu vedľa potierania korupcie treba je predovším zákona o ručení za prehmaty úradníctva. Neústavné a nezákonné pomery u nás z valnej časti udržujú sa len nezodpovednosťou úradníctva. Laveley praví, že vie-li ktorýkoľvek úradník, že poruší-li zákon, odpyká to trestom jedine on, bude sa rozpakovať dopustiť sa nezákonného skutku a tak výkonná moc uzrie, ktorak slabnú v jeho rukách prostriedky poškoďovania práv občianstva.

Že veľkoagrárníci, bankári a vôbec zástupcovia nastrachovanej buržoázie budú hlasovať pre tento zákon, tomu sa nečudujem. Tí zachraňujú svoje privilégiá, svoju príjemnú existenciu na účet pracujúcich, proti ktorým výlučne tento ochranný zákon s celou energiou sa vrhne. Medzinárodný revolučný proletariát má byť ušliapaný. Ale že socialisti, že zástupcovia pospolitého ľudu tiahnú za jedon povraz s Kramárom, Klofáčom, Švehlom proti proletariátu - to je kuriozita. (Sen. Matuščák: To sú všetci súdruhovia! - Veselost.)

Ako že potom môžu pre ľud niečo dobrého vykonať, keď sa stali prisluhovačmi kapitalistickej triedy?

Tak sa časy menia. Práve tak veľký rozdiel, ako je medzi starými Grékmi a dneska j sírni, je medzi socialistmi z doby Bismarcka, Taafeho, Stürgha a socialistmi dneška. To je fakt, ktorý sa Žiadnym krikom, nadávaním a úšklebkami nedá zakryť.

Som 40 rokov socialistom a nikdy v mojom živote som nevidel a nepočul, že by socialisti spoločne s políciou pracovali, že by denuncovali revolucionárov, usiľujúcich o odstránenie kapitalistického poriadku spoločenského a keby hneď aj títo volili druhú cestu, radikálnejšie prostriedky k dosaženiu toho istého spoločného cieľa.

Socialisti pokladali vždy fraiternizovainie s buržoáziou a ich policiou za nečestné, špiclovanie a denuncovanie politických deliktov za bezcharakternosť, za najväčšiu ničomnosť a podlosť. Dnes však tak zvaní socialisti sú už tak daľeko, že spoločne s buržoáziou robia výminečné zákony proti triedne uvedomelému robotníctvu, robia také zákony, aby naša republika nemohla sa nikdy premeniť na socialistickú tak, ako to washingtonská deklarácia sľubuje.

Podľa § 17 tohto famózneho zákona ma byť trestaný jedným mesiacom až do 2 rokov tuhým väzením ten, kto by chcel odvracať ústavu alebo demokraticko-republikánsku formu štátu.

Akým spôsobom máme sa tedy dostať k slávnostne sľubovanému socialistickému štátu? Veď bude každý hned ako vlastizradca stíhaný, kto sa opováži prezidenta Masaryka na washingtonsku deklaráciu pripomenút!

Tak ďaleko sme to v našej demokratickej republike priviedli, že o socialistickej republike nebude môcť nikto ani pípnuť, lebo terajšia republikánsko-demokratická forma má sa štát nedotknuteľnou, má byt pre večné veky zachovaná. A to najhnusnejšie je, že tak zvaní socialisti ubíjajú socializmus, že ľudia, ktorí sa vydávajú za socialistov, nemajú žiadny iný program, ako znemožniť vývin tejto republiky k štátu socialistickému.

A keď už je zakázané podvracať ústavu, museli by byť tí, ktorí sa opovážili tento návrh zákona podať a presadiť bez tripätinovej väčšiny, prví, ktorí by malí byť prísne potrestaní, lebo týmto postupom je de facto ústava podvrátená.

Nikto nevie dnes, čo je zákonné a čo je nezákonné. Len to jedno je jasné, že vládnucia klika môže robiť čo chce, že pre ňu neplatila ani ústava, ani deklarácia, ani smluva, ani vôľa národa, ale jedine len jej prospech. Úplné politické a hospodárske zotročenie pracujúceho ľudu a tým zaistenie svojich veľkých dôchodkov, zachránie mandátov a synekúr svojich verných lokajov.

Kto sa proti tejto klike postaví, toho ona stigmatízuje na vlastizradca, lebo vlasť je ona s jej mastnými korytami. Kto jej panstvo neschvaľuje, je politicky nezralý a nemôže byť pripustený k voľbám tak dlho, dokiaľ sa nepolepší, dokiaľ nie je zaistené, že bude hlasovať pre ňu.

Dôkaz toho je odkladanie volieb poslancov na Tešínsku, Hlučínsku, Podkarpatskej Rusi a obecných volieb na Slovensku. Tak vykladajú títo teroristi demokraciu. Ich demokracia ide tak ďaleko, že príslušník >jednej z najvlasteneckejších strán< - ako sa sám vyslovil - československý sociáldemokrat pán kôl. Babka pri rozpočtovej debate tu v senáte, on sa vyslovil, že by on, keby mu to stálo v moci, odoprel vyplácať diéty tým poslancom a senátorom, ktorí neodkývajú vláde rozpočet. >Ten poslanec a senátor, ktorý neodhlasuje tejto republike jej rozpočet, je duša čierna a na čelo každého takého poslanca a senátora mala by byť vypálená pečať vlastizrady.<

Tak si predstavuje najvlasteneckejšie revolucionár pán kôl. Babka demokraciu.

On nevie, že v celom svete vo všetkých parlamentoch opozícia vždy hlasuje proti rozpočtu vlády, keď vidí, že táto vyhadzuje ohromné summy na militarizmus a iné darobné veci a nemá peňazí pre svojich chudobných, hladujúcich občanov, pre školy a podobne.

Nepovolením rozpočtu chce opozícia docieliť, aby nastal obrat k lepšiemu, aby pripadne reakeíonárska vláda musela odstúpiť a na jej miesto nastúpila pokročilejšia. Pán kol. Babka sa nazdáva, že ho voličia sem poslali preto, aby odhlasoval 3000 mil. na vojsko, 270 mil. na žandárov, 17 mil. na špiclov, 60 mil církvám, ohromné platy vysokým >činiteľom< a sníženie platov diurnistov a smiešne malé obnosy pre školy, pre nezamestnaných, pre invalidov a pre vdovy po štátnych zamestnancoch.

Pán kolega sa veľmi mýli, že ho sem Ind preto poslal. A vôbec ho sem ľud neposlal! On sa dostal na kandidátnu listinu akýmsi omyľom, poneváč ho robotníci, organizovaní v sociálnodemokratickej strane, nikde nepoznali. Dostal sa iná listinu len tým spôsobom, že mal dobrého kamaráda medzí socíálpatriotmi. A preto bude teraz on hlasovať pre zákon na ubíjanie pracujúceho ľudu, bojujúceho za svoje ľudské práva, a nám vypaľovať na čelá pečať vlastizradcov za to, že hlasujeme proti. Nezamestnanosť rastie u nás deň zo dňa, bieda a s ňou zúfalosť veľkých máss stáva sa čím ďalej strašnejšou. A čo robia štátotvorné strany, aby oslobodily ľud z tohoto horúceho pekla? Ničí Robia zákony proti ľudu! Zo strachu pred hnevom ľudu robia zákony na ochranu keťasov, veľkých zlodejov, na ochranu podvodníkov, ktorí nedodržia ľudu to, čo mu sľúbili a čo mu ústava zaručuje: Slobodu voľného slova.

Keď ku príkladu posl. Bečko prehlásil, že >dnešnú nezamestnanosť, pokiaľ je spôsobená politickými pomery v Európe, nebude možno cele odstrániť, dokiaľ nebude možno počítať s odstránením nekľudu politického, tak sú to len prázdne slová, pri ktorých sa nedá nič myslieť. Politický nekľud medzi ľudom pochádza z nezamestnaností a biedy, ale nie naopak z nekľudu nezamestnanosť. Prozatým je vraj možné len čiastočne nezamestnanosti čeliť a zjednať nápravu. Ale podľa ktorého receptu, to štátotvorný posl. Bečko neprezradil. On potvrdzuje, že situácia na Slovensku je velice napjatá, a prehlasuje, že >štát musí z dôvodov politických, hospodárskych i sociálnych a v záujme utuženia československej vzájomnosti sa postarať o rýchlu nápravu.<

Aj hľa! Štátotvorné strany starajú sa o rýchlu nápravu! Politický nekľud, nespokojnosť sa bude prísne trestať, ľud sa uspokojí, bude sa dokonca aj radovať nad svojou biedou a podnikatelia z vďačností budú ho zamestnávať, dajú mu z ohromných válečných ziskov niečo nazpäť. Československá vzájomnosť buržoázie sa utužuje zákonom na ochranu republiky si to takto: Podľa tohoto zákona nebudú smeť nečeské národností ohraďovať sa proti vyslovenému nadpanstvu Čechov a komunistom bude zabránené vystupovať proti bezohľadnosti a trúfalosti koaličných strán a ich fašistov.

Dľa tohoto zákona bude prezident republiky postavený na rovný stupeň s cisárom Františkom Josefom I., čo sa tyče urážky veličenstva, A nielen on, ale celá vláda stane sa nedotknuteľným veličenstvom.

Dľa tohoto zákona budú redaktori opozičných listov prinútení písať tak, aby Kramářovci a Klofčovci boli s nimi spokojní alebo sa dostanú pred zvláštny súdny tribunál Roztočilový, ktorý s nimi zatočí a ďalšie vychádzanie ich listov zakáže. Poroty budú odstránené. Na miesto ľudových zástupcov budú byrokrati, verní zástupci buržoázie, fašisti. Dľa tohoto zákona budú štátni občania prinútení svojich spoluobčanov denuncovať pre každé nepatrné slovo, takže sa bude musieť obávať brat brata. Bezcharakternosť, udavačstvo z pomsty znemravnelosť má byť takto >štátom<' nielen medzi buržoáziou, ale aj medzi ľudovými massami rozšírená.

Dľa tohoto zákona budú všetky spolky, všetky organizácie, ktoré nebudú veľkostatkárom, uhlobarónom a podobným vyssiavačom pracujúceho ľudu po chuti, vyhlásené za sdruženia štátu nepriatelské a budú rozpustené a ich členovia hodení do žalára. Politický život bude úplne zastavený. Len panujúce triedy budú sa tahať o privilégiá a vládne korytá. Spolky pracujúceho ľudu zostanú proti vládnucim triedam bez ochrany. Dľa tohoto zákona môže byť trestaný ten, kto by propagoval generálnu stávku, alebo demonštrácie proti eventuelne vládou predloženému zákonu na zrúšenie 8hodinovej pracovnej doby, na zrušenie podpôr v nezamestnanosti, zrušenie ochrany nájomníkov a pod, za velezradu 20ročným až doživotným žalárom.

Slávny senát! V prvej vete ústavy je uvedené, že >ľud je zdrojom všetkej štátnej moci<. A týmto zákonom má byť ľud spútaný, umlčaný. Ostáva, demokracia, sloboda, pravda má byť ušliapaná a nastolená vláda násilia menšiny, vláda bohatých. Vypíšte, pánovia, nové voľby, abyste sa presvedčili, čo ľud chce, aby ste tak zabránili chaosu, ktorý ináče nutne nastane. Odporúčam pánom, socialistom, a sociáldemokratom, aby si prečítali knihu od dr Roberta Maršana: >Československá sociální demokracie v prvním šestiletí své činnosti (1878-1884) ve světle zpráv policejních<, ktorá tohoto roku vyšla. Tam sa dočítajú ako sa úrady usiľovaly socialistické hnutie udusiť, ako rozpúšťaly spolky a zabavovaly piesne so socialistickou tendenciou, ako bolí socialisti žalárovaní za rozširovanie >štátu nebezpečných naúk<, a ako sa robily sbierky pre uväznených a ich rodiny. Socialistický časopis >Budoucnost< zaoberal sa sbierkami.

Nezačerveňajú sa páni tak zvaní socialisti a sociáldemokrati, keď uvážia, že oni prevzali úlohu rakúskych byrokratov a policajtov, aby dusili, ubíjali socialistické myšlienky, aby robili perzekuéné zákony proti poctivým socialistom, ktorí program marxistický nezradili a ktorí si dali meno komunisti, aby nebolí ztotožňovaní s falošnými socialisty s antisocialisty a prisluhovačmi buržoázie?

Socialisti robili sbierky pre svojich uväznených a ich rodiny. A dnes to majú byť skutočne tiež 'socialisti, opravdoví socialisti, ktorí chcú trestať toho, kto nenechá hladom zahynúť ženu a deti žalárovaného bojovníka za práva proletariátu? Socialisti odhlasujú § 16 predloženého zákona? Nie, takého činu hnusného socialisti nie sú schopní! To dokážu len reakcionári fašisti, osvojivší si dobré meno starých revolucionárov.

Komunisti sú potomci, nasledovníci starých bojovných socialistov. A tak ako vtedy ich perzekúcia nezničila, tak ani teraz sa nepodarí reakcionárom robotnícke hnutie ubiť. Tento zákon ťažko dopadne na všetok pracujúci ľud, na každého proletára bez rozdielu príslušnosti k tej alebo onej politickej strane. Každý bude prenasledovaný, kto s terajším nesnesiteľným stavom není spokojný.

Kapitalistický rád v strednej Európe je v úplnom rozklade, nemôže sa už dlho udržať, pracujúci ľud žije v biede, veľké massy sú vyhadzované na dlažbu a výhladu na zlepšenie pomerov nieto. Samozrejme dozrieva v massách myšlienka, že musí byť nový, lepší systém zavedený do spoločnosti ľudskej.

A tento zákon má pre vždy znemožniť každý pokrok, každú nápravu dnešného neutešeného stavu, kapitalistický rád má byť zvečnený. Demokracia je hodená do starého haraburdia, tá svoju službu vykonala, keď buržoázií tieklo do bôt. Dnes sa nastoľuje docela otvorene diktatúra jednej triedy, t. j, buržoázie, nad širokými vrstvami ľudu.

To, čo Mussolini dosiahol krvavou rukou, to vo Francii, Poľsku, Jugoslávii, Rumunsku a Československu vykoná sa parlamentárnou cestou. Je to suchý fascismus, vedoucí k tomu istému cieľu ako v Itálii: k úplnému politickému zotročeniu pracujúcej triedy, ktorá už hospodársky je zotročená.

Kto len môže, hľadí, aby sa dostal z demokratickej Masarykovej republiky preč, uteká do Ameriky, do Ruska, Proti tým nešťastníkom ale, ktorí nemajú peňazí na cestu a musia v milovanej vlastí zostať, chce sa buržoázia krutými zákony chrániť a páni socialisti, krotkí bezzubí socani, ju v tom podporujú. Atentát na Rašína prišiel naším reakcionárom práve vhod.

Naši reakcionári, ktorí už dávno útok na robotníctvo plánujú a pripravujú, majú konečne svojho Šoupala, ktorý im dáva za vlasy prítaženú príčinu vrhnúť sa na robotníctvo.

Že sa útok na občianske práva chudobného ľudu v našej republike už dávno pripravuje, to dokazuje ku príkl. tiež článok pána kôl. prof. Horáčka, ktorý bol uverejnený v jednom mešťáckom liste ešte pred atentátom na Rašína. Pán sen. Horáče k vyslovuje náhľad, že terajší senát má málo právomocí a rád by ho postavil nad snemovňu, ktorá by klesla na poradný sbor. Ovšem, že pán kôl. Horáček nechce, aby v senáte sedeli komunisti, ľudáci a vôbec opozičníci, ale chce ho zrekonštruovať. Aspoň polovica členov má byť vymenovaná prezidentom republiky doživotne, a tí ostatní by pozostávali zo zástupcov komôr, vysokých, škôl a rozličných korporácií. Aj jeden alebo dvaja zástupci robotníkov dostali by sa do senátu. Pravda, že len dobrí, spoľahliví, štátotvorní, ktorí by sa v tomto pražskom Herrenhause medzi tak fajnovou společnosťou, pozostávajúcou z biskupov a kardinálov, generálov a bankovných riaditeľov, rektorov a dvorných radov, veľmi dobre necítili.

Sociálni demokrati odhlasujú všetko, ale pre takúto >reformu< nezdvihli by ani oni ruku, preto že by z nich nikto do senátu neprišiel, práve tak ako z komunistov. Pán kôl. Horáček vyslovil to, čo buržoázia vo svojom srdci chová, A síce: Kto peniaze má, nech si na pána hrá, holota, žebrota, patrí do kúta. To bolo ešte pred atentátom. A teraz je pekná príležitosť demokraciu ubiť. Reakcia si vysúkala rukávy a chce ľud olúpiť o tie posledné zbytky slobody, ktoré si tento ešte udržal od prvých mesiacov existencie tohoto štátu, keď buržoázia zo strachu pred hnevom ľudu ústupky robila. K takýmto zákonom, ako je tento nám predložený, môže siahnuť len úplne zkrachovaná spoločnosť, ktorá si je úplne vedomá toho, že sa pri vesle udržať nemôže, poneváč celý národ stojí proti nej. Tonúca spoločnosť keťasov, parazitov a lokajov chytá sa britvy. Zákona na ochranu republiky bolo by treba. Áno, ale musel by to byť zákon na ochranu pracujúceho ľudu, proti otrokárom, proti skutočným lotrom, ktorí ústavu nerešpektujú.

Profesor Zdeněk Nejedlý uverejnil vo >Vare< nasledujúci článok v čase, keď mu ešte nebol známy obsah zákona na ochranu republiky. Dovolím si tento článok, ktorý je veľmi zaujímavý, predčítať (čte):

>Strach z demokracie ovláda dnes našu politiku, domácu i zahraničnú. V zahraničnej politike bojíme sa štátu, ktorý v demokracii predbehol západ o celé hony podiaľ, pokiaľ demokracia proletárska predbieha mešťácku demokraciu západnú. Držíme sa radšie tej >miernej demokracie<, ktorú môže uznať i každý aristokrat a monarchista, pretože istota je istota, a tak staviame svoju zahraničnú politiku radšie na dorozumievanie s rozličnými ich >Veličenstvy<, než aby sme sa hľadeli dorozumieť s tými, ktorí veria v ľud, v proletariát, ktorí veria v novú, sosílenú demokraciu. To radšie zostaneme na hony pozadu, áno radšie to v konečnom účtovaní draho zaplatíme, než abysme sa odhodlali riecť sebe i svetu, že veríme v tejto demokracii.

Najlepšie však táto nevera i strach z demokracie je patrná v našej vnútornej politike. Tak hneď v otázke volieb. Čo je to najednou strachu, čo opatrností, ako by dopadly volby, keby boly. >Československá republika< nedávno na moje volanie po voľbách odpovedala, že vraj svedomitý politik je pre voľby teprve vtedy, keď si rozváži ich výsledok a keď dojde k presvedčeniu, že budú k dobrému. To písal znamenitý >demokrat<, ktorý by mal byť balzamovaný pre budúce Muzeum československej demokracie. Tento >demokrat< je totiž pre voľby, to jest pre prejav vôle ľudu len vtedy, keď bude vedieť, ako tento prejav dopadne, totiž zdá pre neho či proti nemu. A v tomto druhom prípade je ovšem proti voľbám. Ale to není snáď len nápad pána písateľa, takhľa mluvia aj iní naši politikovia i socialisti. Tí všetci na otázku volieb odpovedajú: áno, ale čo potom? Tu máte celú tú úbohosť našej demokratičnosti. Voľby sa predsa nekonajú, aby pomohly tomu čí onému sa udržať v sedle, lež preto, aby sa ukázala vola ľudu. A tá sa ovšem môže a musí ukázať taká, aká je, a nie, ako by ju terajší držiteľ moci rád zpracoval. Myslí-li dnešní vládnuci ľudia, že pri voľbách ich systém podľahne a že by potom nastala prázdnota, dokazujú len toľko, že ich režim sa udržuje docela nedemokraticky, z autokratickej ľubovôle vládnucich ľudí samých. Som-li však demokrat opravdu, nemôžem sa báť volieb nikdy a v ničom, pretože každá vláda, vládnuca v súhlasu s ľudom je lepšia než tá, ktorá vládne proti jeho vôli.