Přecházím ke druhému zákonu, k zákonu, kterým se upravují hmotné poměry učitelstva, a tu konstatuji, že se věci, jak již řekl kol. Klečák, dostává senátu velkého zadostučinění. My jsme v senátě, když předloha prosincová byla sem vnesena, ve všech stranách a klubech zde shledávali, že se stala veliká chyba tím, že právě s učitelstvem bylo oproti státnímu úřednictvu jinak naloženo než se státním úřednictvem, a již tehdy jsme prohlásili, že zde bude se muset státi náprava, a jestliže se dnes děje, dostává se senátu, jak jsem řekl tím plného zadostučinění.

Jest želeti toho, že vláda neprovedla nápravu tím, že by byla prostě § 2 prosincového zákona zrušila a tím bylo by se odstranilo všechno, co vneslo tolik nezdravého do našeho učitelstva. Neboť já to musím nazvat jistou neupřímností, jestliže se hledá záminka v tom, že se mění za tím účelem rovnostní zákon ze dne 23. května 1919. Děje se tu nová chyba, které je v zájmu školství opravdu velice želet.

Rovnostní zákon byl jedním ze zákonů revolučního Národního shromáždění, který po ústavě byl v něm a zejména, v jeho kulturním výboru nejdůkladněji projednán. Důvodová zpráva kulturního výboru senátu je toho nejlepším dokládán. I ty řeči, které o věci byly zde a ve výborech senátu proneseny, zejména vývody pana referenta dosvědčují, ze zákon ten byl zbudován na tak pevných základech, že nebylo potřebí, aby vláda se odvolávala na jisté znepokojeni v kruzích úřednických, které z neporozumění věci ukazovaly na to, že prý v rovnostním zákoně ze 23. května 1919 je nadparita. Této nadparity - byla-li jaká - od říjnového zákona 1919 není vůbec, a bylo by ještě tuze mnoho co dohánět, aby se parita byla dostavila. Proto je želeti, že otázka revise rovnostního zákona nebyla odsunuta do doby, kdy dojde k řešení celé otázky materielního upravení poměrů státního úřednictva, na kterou ukazuje resoluce sociálně-politického výboru, ke které se také kulturní výbor senátu připojuje. Musí dojíti k tomu, aby pragmatika pro učitelstvo v celém státě byla jednotně vybudována, neboť dnes máme pro jednotlivé země zemské zákony, kde právní svazky učitelstva jsou v každé zemi jinak řešeny, což administrativu školskou velice stěžuje. Kdyby se bylo věci dopřálo klidu, mohli jsme dojíti k tomu, že bychom byli vybudovali školskou pragmatiku, která by byla ukojila potřeby státu a potřeby školství a uspokojila také učitelstvo.

Zákon, který se vám ku schválení předkládá, obsahuje tuze mnoho nesrovnalostí a tuze mnoho křivd. Učitelstvo to bude zase těžce pociťovati, jak to již kolega referent zdůvodnil, a proto bude tuze záležeti na ministru školství, jakou měrou věnuje pozornost resolucím k návrhu připojeným, které směřují k tomu, aby ostrosti a příkrosti zákona tohoto byly zmírněny. V tom očekávání budu pro návrh hlasovati. (Výborně! Potlesk.)

Místopředseda sen. dr Soukup: Ke slovu je přihlášen pan sen. dr Kovalik. Uděluji mu je.

Sen. dr Kovalik: Slávny senáte! Najprv dovolím si premluviť k návrhu zákona o slúžebných pomeroch učiteľstva verejných škôl obecných a občianskych, v ňomž sa jedná o platových a iných služobných pomeroch učiteľstva. A tu musím reagovať najprv na reč p. referenta sen. Hnátka, ktorý povedal, že minulý zákon, ktorý snížil platy učiteľstva, bol nespravodlivý, bol taký zákon, ktorý hlboko urazil nielen záujmy učiteľstva, ale aj škôl, slovom tedy za veľmi nespravedlivý uznal zákon minulý. Divím sa tomu. Však pán referent Hnátek je členom koalície a ako taký spolupracoval na tom a aspoň pasívne súhlasí s tým, aby taký zákon prevedený bol, avšak dnes ho odsudzuje a žiada nápravu. Naša strana tehdy, keď bol prejednávaný ten zákon, jediná snáď hlasovala proti, aby neboly platy učiteľské snižované. A tehdy sa nám na očí vyhadzovalo, že nie sme dobrí vlastenci a že nekonáme dobrej práce, Z toho tedy je vidno... (Sen. Babka: My sme tiež nehlasovali!) Pán senátor nebol tehdy prítomný, mohol tiež hlasovať proti sníženiu platov učiteľských (Hlas: Bol som tam!) a predsa hlasoval pre sníženie. My sme už tehdy uznali, že učiteľské platy snížiť sa nemôžu, že musia byť ponechané, a preto sme hlasovali proti týmto zákonom, a dnes hlasujeme za to, aby platy učiteľské boly učiteľstvu reštituované. Ja som v kultúrnom výbore požadoval i to, aby boly reštituované už od 1. januára počínajúc. Poneváč by to ale znamenalo zmenu celého zákona, osnova musela by byť vrátená zpäť snemovni atď., pripojil som sa ku všeobecnému návrhu kultúrneho výboru, aby ten doplnok platu od 1. januára do 1. júna učiteľstvu bol v budúcom rozpočte kontemplovaný a tak aby sa vynahradila ztrata, jak to bolo tehdy už prijaté výkonným výborom a chladne čoho sme podali tiež resolúciu. To je ohľadne zákona o služobných pomeroch učiteľstva, za ktorý hlasovať budeme.

Naša strana hľadí vždy len na to, čo je prospešné celku, a pre to hlasujeme; čo vidíme za neprospešné so stanoviska Slovenska, tak hlasujeme proti.

Chcem ešte k druhému zákonu prehovoriť, k tomu istému zákonu k hlave V. čl. XIV., kde v odstavci II. stojí táto veta: >že účinnosťtohoto zákona sa vzťahuje na učiteľstvo štátnych škôl ľudových a občianskych naSlovensku.

Žiadame, aj v návrhu pozmeňovacom sme požiadávali, aby bolo pridané ešte aj>církevných škôl<. Veď na Slovensku máme 70-80 procent cirkevných škôl,ktoré už od stáročia tam existujú. Učitelia sú kvalifikovaní a konajú svojupovinnosť tak, ako štátni učitelia, snáď lepšie. Tedy žiadame, aby bolo v zákonevypovedané, že nielen >štátnych<, ale aj >církevných škôl<. Ja viem, že platysa dávajú od štátu aj cirkevným školám teraz, a že sa to bude vzťahovať budúcnei na cirkevných učiteľov, viem to, predsa ale žiadam, aby to bolo dôrazne ajv zákone vypovedané.

Ja som myslel, že s týmto dnešnú moju reč skončím a ďalej k týmtozákonom neprehovorím. Ale poneváč tu bola pred chvilkou povedaná od pána sen. Konečnéhotaká reč, ktorú bez poznámok nechať není možno, dovolím si len na krátko, aj natúto reč reflektovať.

Predovšetkým poznamenávam, že túto reč ja í moji spolustranníci považujeme zaveľmi, nepolitickú, nepraktickú a nediplomatickú reč, a za prejavenie, ktoréneposlúži veci školskej, ale ohromne bude škodiť vecí politickej, bude škodiť záujmomcelej republiky, poneváč táto reč, posmievame sa biblií, posmievanie sa viery,katechismu, náboženstvu a vôbec celý obsah a celá intencia, celý úmysel tej rečije tak poburujúci pre milióny a milióny veriaceho ľudu, obzvlášte na Slovensku, žeuž upozorňujem pána senátora, aký recensus urobí na Slovensku takáto reč; zase budúhovoriť: Ajhľa, čo sa robí v tej neveriacej Prahe, Ta neveriaca Praha... (Hlas:Keď im to nafukujete!) Nafukovať tu netreba nič, to bola tak nafukovaná reč, žesa to viac nafukovať nedá. Taký recensus bude pôsobiť na Slovensku tak, že to nebudemať na žiadny pád dobré následky.

Hovorí sa o laickej morálke. Poviem jedon pád, čo sa stalo v Kremnici predniekoľko mesiacmi. Jedon študent, jedon žiak tamojšej reálky revolverom strieľalviackrát do kríža, do krucifixu, do Krista na kríži ukrižovaného. (Hluk. Výkřiky:Pojmenujte ho, kdo to tvrdil! O legionářích se také mnoho tvrdilo a nebylo to pravda!Kde to bylo, jak se jmenoval?) Prosím úctivé, to je faktum! Meno nemám, ani somnemyslel, že budem o tom hovoriť, ja aj pomenujem toho žiaka. (Hlas: Nač rozprávěttakové věci, to žádný neschvaluje!) Keď si dovolil senátor Konečnýtakú reč, ja si dovolím a musím si dovoliť, je to mojou povinnosťou pri školskýchotázkach, riecť, čo ten študent v Kremnici učinil. Je to pravda, že bol tamojšímprofesorským sborom zo školy vylúčený. Všetci študenti vedia, čo učinil. (Výkriky.)Prosím, neráčte mňa vyrušovať, lebo bude moja reč trvať dlho. Profesorský sbor hozo školy vylúčil a predsa dovolil mu skladať ako privátnemu žiakovi zkúšky, On zasvoj čin pokutovaný není. Ten študent nedal na kresťanstvo nič, nedal nič naučenie Kristovo, lebo strelil do toho Krista. (Hlas: Vždyť je to povídka!) Ale,pánovia, kam by sme prišli. Nech sa nikto z pánov kolegov opýta v Kremnici uriaditelstva školy, čo sa stalo, a dostane odpoveď, že ten študent strelil do Krista.Preto bol zo školy vylúčený, ale predsa mu dovolili privátne zkúšky. (Hlas: Tonikdo neschvaluje!) Keď to neschvaľujete, nesmiete schvalovať laickú morálku. Čosa tyče laickej morálky, tiež jedon vysoko postavený učený náš kolega a člen kultúrnehovýboru - snáď dovolí, keď jeho mena by ch sa dovolával, bol tomagnificence dr Mareš- v kultúrnom výbore pravil: Laická morálka nestačí - dobre som si tozapamatoval - musí byť niečo vyššieho, niečo nadprirodzeného, niečo vyššiehoako autorita, ktorá udržuje v ľudstve potom tú morálku. Čo je ethika a morálka,keď sa nebojí toho nadprirodzeného, komu podá účet? Kto nezná. Boha, tomu nepomôžeani morálka, ani ethika. To vidíme v ľudstve, lebo darmo zákony donášať tomu,kto sa nebojí zodpovednosti. Tedy tá laická morálka nestačí. (Sen. Konečný: Bylten študent vyučen laickou morálkou?) Ale nemal kresťanskej a náboženskej výchovy,a keby mal trochu náboženského citu, nebol by to urobil. Veď Kristus musí byt i týmnevercom najideálnejšou osobnosťou kultúrne štáty, ako i v Paríži, majú krížokv súdnych sieniach ako princip spravedlnosti, humanity, lásky ľudskej, princíp všehodobra. Tolstoj bol Kristov najväčší ctiteľ. A ten študent strelil do kríža. Tedynemá žiadneho citu; keby mal náboženského citu, nemohol by to urobiť. (Hlas:Nebyl to dobrý kresťan náhodou! - Sen. Kouša: A když kněz, kterému je 62 roků,se ožení a vystoupí z církve, co tomu říkáte?)

Místopředseda dr Soukup (zvoní): Račte zachovati klid, pánové,jinak nemůžeme jednati.

Sen. dr Kovalik (pokračuje): Nebudem dlho hovoriť, len protestujem a sícerozhodne protestujem-nechcem povedať menom celého Slovenska, ale menom 90% Slovenskaproti takovej reči, aká tu bola rečená p. senátorom Konečným, ktorýpovedal, že viera nepatrí do škôl. Tedy proti viere, proti cirkví, proti náboženstvua všetkým tým vznešeným a šľachetným ideám tu. hovoril, ktoré sú slovenskémuľudu pokladom. Proti tomu tedy protestujem. Prosím, čo sa týka biblie a aj veda, všeckomy to vieme, i tie geologické nálezy, i tie historické veci o tých vrstvách, to my všetkoznáme a zná j ú to i kresťansko-katolickí učenci. Čo sa tyče biblickej genesis,veda a sice veda dôkladná tvrdí, že tá genesis, jak je v biblií napísanéstvorenie sveta, že sa to neprotiví vede. To je tam zrejmo, tak vedecky napísané, žekrásnejšie nikto by to nebol napísal, ani žiadny vedátor. Najprv rozdelenie svetlaóde tmy, potom voda, potom rostlinstvo a potom zveri a nakoniec - človek. To je taklogický postup a tak vedecký oprávnený, že proti tomu sa nemôže namietať nič. Ato, že v biblii je povedané >jedon deň< nemusí sa mysleť jedon deň, tu samusia mysleť epochy. Tedy to není správne, čo povedal pán sen. Konečný obiblii, lebo o tých druhých veciach, o Dávidovi atď. Nech dokáže, že to nenipravda! To je pravda, prosím, to je historikum, tedy nech dá biblii pokoj.

Ja som ani nemyslel, že tu bude dnes taká debata o takých veciach, ktoré aninepatria sem. Veď o takých veciach theologických, biblických rozprávať, k tomuje treba roky a mesiace. A o mnoho väčší filosofovia už probovali to vyvrátiť anemohli to vyvrátiť.

Pán senátor povedal, že laická morálka sa šíri na celom svete, v Anglii,v Amerike, vo Francii, v Japonsku atď. Pánovia, kebyste čítali noviny azprávy (Hlas: My nečítame?) - ale o tom, čo sa týka tejto otázky, konštatujetepredsa, že vo Francií je vyše 100 poslancov katolíckych, prečo je v Itálii 100poslancov katolíckych, ktorí stoja na základe svetového názoru kresťanského. (Hlas:To je politická strana.) Prečo máte i v Nemecku centrum, najväčšiu stranu,ktorá stojí na názoru svetovom, kresťanskom? A v Belgii tiež. A môže sapovedať, že práve teraz nastáva renaissance kresťanstva vo všetkých kultúrnych štátoch,i v Amerike, i vo Francii, i v Anglii, v Itálii, v Nemecku a všade.A práve náš štát mladý, ktorý má sa teraz zkonsolidovať, ten začína vrhať tytootázky, ktoré otriasajú základmi štátu, prez ktoré už iné strany prešly aprišly nazad. Darmo bola kultúra tam v Nemecku, nezvíťazil Bismark a jeho ľudia,ale zvíťazila idea kresťanstva. Niečo iného v našej republike vidíte. Není tuešte ten boj a tá búrka, tu není ešte tá obávaná rozluka štátu od církve,ktorú nechceme tak menovať, ale ani sriadenie pomeru církve od štátu ešte tu není.Ešte len zdaleka blyskne. Nemci to menujú >Wetterleuchten< a vidíte, aký recensus tospôsobilo u nás. A naša republika nepotrebuje hádzanie takých otázok, nepotrebujeboj kresťanstva s neverou. My potrebujeme konsolidáciu štátu a jak chcete, abybol na Slovensku pokoj, tak dajte tej viere a tomu náboženstvu a cirkvi pokoj. Jak dátepokoj, bude na Slovensku spokojnosť. Také reči, aké jsme dneska počuli, to musí uznaťkaždý, že to nebolo politické, diplomatické a nebolo múdre a tiež neprospeje to kukonsolidácii štátu. Prosím, základom kultúry evropskej, svetovej kto je? Kňažstvo,kláštory, tam písali Horaciusa, Vergilia a Homéra a tých starých spisovateľov,mniši opísali, áno, oni zachránili kultúru. (Hlasy odporu.) Neuznáte to, veďje to historické faktum. Až do najnovšej doby to bolo a teraz už ich netreba. Matke,ktorá zrodila dietko a to dietko vychovala, praví dieťa: >Ja ťa nepotrebujem.< Čije to pekné? Tá nevera povedá tomu kňazovi, tomu kresťanstvu: > Vy ste vychovali túkultúru, vy chodíte do Afriky a Ameriky a rozširujete kultúru, učili ste orať, siaťa všetko ste vyučovali; a teraz tedy sú najväčšími nepriateľmi proti tej inštitúcii,proti viere, náboženstvu, cirkvi atď.

Ráčte uveriť, že nielen na Slovensku, ale í v cudzozemskú sa ozve takýrecensus, že sa začína bojovať proti cirkvi, náboženstvu a podobne, ten boj,úmysel, hovorím nie zle, ale dobre a úprimne. A jestli vyučovanie v školáchnebude na podklade nábožensko-kresťanskom, nedocielime nič, lebo tá najvyššiaauktorita to je a tej sa musí báť každý človek, A keď sa jej bojí, vtedy sirozmyslí, má-li niečo zlého vykonať či nie.

Najväčší učenci, veľkí filosofovia, politikovia a diplomati bolí veriacimi kresťany.

Newton, ten veľký historik Pascal a všetci učenci, to boli veriaci kresťania.Veľkí vojvodcovia, veľkí politikovia - nič sa netreba báť, tej viery, napomáhaštátu, podporuje poriadok, ona podporuje spokojnosť. (Hlas: Toho, komu slouží!)

Končím svoju reč s výrazom tej nádeje, že dobre si uváži senát apolitikovia republiky Československej, či pristúpia k tomu, boju, od ktorého náspán boh chráň! Končím. (Hlučný potlesk u stoupenců řečníkových.)

Místopředseda dr Soukup (zvoní): Dále slovo má pán senátor Babka.

Sen. Babka: Slávny senát! Dámy a pánovia! Ako člen parlamentárnejkoalovanej strany vopred prehlasujem, že tak ja, ako aj moja strana budeme hlasovať za návrhzákona, o ktorom práve pojednávame. Úprimne sa však priznávam, že radšej by sombol, keby tento návrh vôbec nebol prišiel na denný poriadok, lebo tento návrh jetým, o ktorom sa hovorí, že nikoho neuspokojuje. Pokrokové strany neuspokojuje prejeho zpiatočníctvo, alebo aspoň len pre jeho konservatismus, zpiatočnické strany aleneuspokojuje ešte ani to, čo sa k vôli nim - a to opakujem: k vôli nim -do zákona vkladá.

Slávny senát! Pokrokové politické strany senátu už viackrát vyzývaly vládu,aby neodkladne prikročila k sriadeniu resp. reorganisácii školstva na zásadáchodluky církve od štátu, ktorej uskutočnenie je tak súrne potrebné dobre pochopenomzáujme štátu, ale aj v dobre pochopenom záujme samej církve. Ako prvý krokodluky církve od štátu očakávaný bol t. zv. >malý školský zákon<, ktoréhonávrh práve prejednávame. Ale očakávanie nás úplne sklamalo, lebo už § l návrhuzákona nás presvedčuje, že o nejakej odluke církve od štátu niet ani chýru. Dlatohoto paragrafu totiž medzí povinné učebné predmety na samom prvom mieste uvádza sanáboženstvo, čo nemá ani najmenšieho príznaku toho, že by sme sa blížili čo lenmalinkým krokom k odluke církve od štátu.

Slávny senát! Aby mi so strany zpiatočnickej nebolo zle rozumené. (Sen. drKovalik: Kto je zpiatočník? My jdeme napred, vy dozadu k pohanstvu!) Ja somnikoho nemenoval, chcel bych len riecť zpiatočnickej strane: >Husa, ktorú si trafil,sa ozvala<, - Osvedčujem, že niesme ani najmenej proti výučbe náboženstva, aleboproti akémukoľvek jeho obmedzovaniu, čo som už dvakráť osvedčil aj v kultúrnomvýbore senátu a povedal som, že sa vždy postavím oproti tým, ktorí by chcelicírkvám prekážať v slobodnej výučbe náboženstva, lebo zo zásady slobodynáboženskej následuja to, že cirkvám nemá byť prekážané v slobodnej výučbenáboženstva. Z toho ale zase, a to celkom logicky, nasleduje, že výučba náboženstvapatrí výlučne do kompetencie samej církve, to je a má byť starosťou jedine církvea štát nemá s tým čo robiť. Držím preto za príliš oportunné so stranyvlády, že proti svojmu lepšiemu presvedčeniu dala medzí povinné predmety učebné ajnáboženstvo. Že to církve u vlády vyforsírovaly, tým prezradzujú len svojuohromnú slabosť, lebo tým dokazujú, že bez štátnej auktority nie sú schopnézriadiť si ani len výučbu náboženstva a že štát musí držať nad cirkvami svojuochrannú ruku, aby sa nezhrútily. Církve sú o tom presvedčené, že sú už na toľkoprežité, že nemajú v sebe toľko životnej sily, ktorou by vedely udržovať náboženskýživot svojich príslušníkov. Ale čím viacej bude sa štát starať o vecí cirkví,ktoré patria jedine do jej vlastnej kompetencie, tým viacej bude duševný život cirkvíklesať. Preto hovorím, nechajme církve chodiť na ich vlastných nohách, nech žijúz vlastnej sily; čím prv to urobíme, tým to bude lepšie pre ne sám? a pretonech si sami zariadia náboženskú výučbu tak, ako sa im len najlepšie ľúbi.

Že je medzi povinné učebné predmety ve školách zavedená aj občianska náuka avýchova, to je po stránke výchovnej jediným, čo znamená maličký pokrok v školskejvýučbe, ako aj to ustanovenie 3. §u alinei 5, že žiaci bez vyznania alebo vyznaniaštátom neuznaného sú všeobecne sprostení povinnosti, aby sa zúčastnili vyučovanianáboženstva a toto je jediné, čo nás ubezpečuje o tom, že žiaci nezúčastňujúcisa výučby náboženstva nebudú šikanovaní ľuďmi >pomazanými<.

Nemienim a ani nechcem sa rozprestierať na všetky paragrafy navrhovaného zákona.Chcem sa zastaviť len pri paragrafoch, ktoré mňa zaujímajú ako Slováka a takým jemedzi iným § 5.

Tento paragraf hovorí o počte tried pri škole obecnej (ľudovej) a o najväčšompočte žiactva. Správne hovorí, že počet tried riadi sa počtom detí. Ale ten najväčšípočet detí v triede mňa neuspokojuje, lebo až po školský rok 1926/27 pripúšťapočet 80 žiakov. To je, vážený senát, príliš veľké číslo, menovite v školenerozdelenej, jednotriednej, so šiestimi ročníkmi. Ešte i v tom prípade, keď byten učiteľ mal len jednu triedu, je to počet veľmi vysoký. V škole nerozdelenejje to ale zrovna týranie učiteľa a hatenie žiaducného výsledku vo výučbe, pri čomje najbôľnejšie to, že sa pri tom svaľuje vina na učiteľa, ktorý vraj nekonalsvoju povinnosť.

Úplných desať rokov musíme čakať na to, aby sme v jednej triede mali len päťdesiaťžiakov v škole jednotriednej a šestdesiať v škole viacetriednej! Váženésenát! Viem, že tento vysoký počet žiactva diktovaný je financiami našej republiky,ale predsa nebolo potrebné čakať až desať rokov tej priechodnej doby. Bolo by úplnestačilo aj päť rokov.

Slávny senát! Čo mňa ako Slováka v tomto návrhu zákona najväčšmipotešuje, je § 11, ktorý hovorí o povinnosti chodiť do školy obecnej (ľudovej).

V Čechách, na Morave a v Sliezsku už dávno trvala povinnosť chodiť doškoly obecnej (ľudovej) plných osem rokov.

Slovenské učiteľstvo už v apríli roku 1919 na pamätnom vrúteckom shromaždenížiadalo memorandumom na vládu upravenom rozšíriť povinnosť chodiť do školy osemrokov aj na Slovensko, Ale splnenie jeho túžob neprichodilo. Až konečne týmtonávrhom zákona splní sa žiadosť aj slovenského učiteľstva a pokrokových stránslovenských.

Ale ani tu, vážený senáte, není radosť Slovákov úplná, lebo ôsmiročnáškolská povinnosť na Slovensku nebude ihneď uvedená, poneváč dľa §u 12 predľženiapovinnej dochádzky školskej do škôl obecných (ľudových) a občianskych na plných 8rokov školských prevedie sa na Slovensku len postupne, podľa toho, ako bude možnoopatriť potrebné miestnosti a učiteľstvo pre nutné rozšírenie škôl. Len ľutovaťmožno, vážený senát, že i na úplnú ôsmiročnú dochádzku školskú musíme naSlovensku čakať plných päť rokov, ako to ustanovuje 2. bod §u 12. Aj to není ešteúplne isté, lebo mám, vážený senáte, veľkú obavu, že sa i následkom zákona, oktorom súčasne pojednávame a ktorý jedná o služobných pomeroch učiteľstva verejnýchškôl obecných a občianskych a ktorý je taký macošský a úzkoprsý k učiteľstvu,bude sa počet nášho učiteľstva len veľmi pomalú množiť a je vôbec otázkou, čiv tomto stave vôbec dosiahneme potrebný počet učiteľstva, poneváč to nebudenikoho vábiť na dráhu učiteľskú. Skôr bude počet klesať.

Mám, vážený senáte, už len malú poznámku, a síce k §u 13, dľa ktorého satrvanie školského roku a hlavných prázdnin má určiť nie týmto zákonom, alenariadením ministerským. Dla môjho skromného náhľadu, vážený senáte, trvanieškolského roku, ako aj hlavných prázdnin má sa rozhodne určiť zákonom, poneváč sútieto veci trvalé, nemeniace sa, a preto bolo by žiaducné určiť ich zákonom.

Viac nemal som v úmysle hovoriť a preto končím. (Potlesk.)

Místopředseda dr Soukup: Další slovo má pán sen. Dúrčanský.

Sen. Dúrčanský: Slávny senát! Keď je reč o škole a hovorí sa hlavne omalom školskom zákone, obávam sa jedného, ako to aj v živote zkúšame, že z malýchvecí í veľké povstanú. A keď je reč o škole a výučbe, je to celkom správne, veďod vzdelanosti človeka záleží jeho existencia životná. Ako je človek vzdelaný, takon žije v živote svojom. Ano, mnohí tuto dokazovali a hovorili a odvolávali sa ina dejiny, na biblu, preto i ja som si pár poznámok učinil, na ktoré chcem zdeodpovedať.

Slávny senát! Keď môžem povedať, že nikde nehovorilo sa toľko o vzdelanosti,ako práve za našich časov v tomto dvadsiatom století, je pravda, pripusťte auznajte sami i to, že i pred Kristom hnalo sa človečenstvo po vzdelanosti. Dôkazomtoho sú nielen dejiny človečenstva, ale í za našich čias z hlubin zeme nasvetlo vynesené predmety, ktoré nám dostatočné svedectvo vydávajú, o tom, na jakvysokom stupni vzdelaností stály už zašlé národy, ako Assyrania, Babyloňanía,Mexikáni, Rímani, Gréci a j. A i dnešné XX. stoletie želá si tiež obohatiťvšetko pokolenie ľudské. Áno, už každý, čí chudobný, či bohatý, či vovysokom, či v nízkom stave sa nachádza, túži byť vzdelaným, a túžba táto jeoprávnená. Len, bohužiaľ, v tomto ohľade sa mnoho hreší, lebo mnohí nemajú,alebo nechcú mať pravé pochopenie pre vzdelanosť, a preto z toho mnohé neplechya hriechy povstávajú.

Mnohí domnievajú sa, že vzdelanosť človeka záleží v tak zvanomnovomodernom pokroku, že ona záleží v zovňajšej uhladenosti, nech je tošatstva, alebo vylízanosti tela, že záleží v pochlebujícom poklonkovaní, kdese tak prísne etiketa má zachovávať. A či snáď v tomto by maľa záležaťvzdelanosť človeka? Veď šaty nečinia ešte vzdelaného človeka, ba áno, často vidíme,že pod úhľadným, skvostným dokonca šatom, pod zvŕtaným poklonkovaním skrýva sanajväčšia drzosť a surovosť. Dobrá. Ovšem i my požadujeme slušné chovanie sa,ale nie len na oko.

Iní vzdelanosť chcú hľadať v tom, že čím viac oplývajú vedomostmi, že týmsú vzdelanejší. Dobre. I my neopovrhujeme vedou, í pred nami je ona vzácna. Ale skutečnosťnás učí, že ona sama o sebe nerobí človeka opravdu cenného. Lebo opravdovávzdelanosť musí zaujmúť nie len rozum človeka, ale i jeho srdce. (Sen. Matuščák:Ale, pane kolego, i Kristus pán bojoval proti falošnému vyučovaniu!) Môže byťrozum človeka nabitý rozmanitými vedomostnú, ale keď srdce jeho je prázdne každéhovznešeného pocitu, taká vzdelanosť je schopná každej nemravností, každého zločinu.Boh človeku udelil nie len rozum, ale i srdce, a preto jedno bez druhého obradnevzdelania obstáť nemôže. Tam, kde rozum pri zásobe vedomostí nechce dopustiť Boha,pôvodca všetkého dobrého, svätého a spravedlivého, tedy to srdce schopné je každejohavností a každej zločinnosti.

A snáď som toto zle posúdil. Podívajme sa len do nemocníc, podívajme sa dokáznic a do ústavov rozmanitých pre nápravu zkazenej mládeže! A uznáte samí voľkynevoľky, keď zkúmate ich duševné a telesné choroby, odkiaľ povstaly? Že, jedine zovzdelanosti bez Boha, totiž vzdelaností beznáboženskej, vedúcej tam, kde rozumčloveka prefíkaný, presáknutý nemravnosťou účinkoval.

Pánovia, my len pred dvoma dňami sme pojednávali o týchto chorobách. Čo je príčinatoho? Nemravnosť, A odkiaľ je mravnosť? Z náboženstva.

Že veda v akejkolvek viere bez Boha so srdcom prevráteným ešte nemôževzdelať človeka, toho máme dôkaz na sv. Augustinovi, na tomto veľkom obrovi pravéhovzdelania. Jako mladík sedmnácti, osemnáctiletý, s vlohami nevšednými,obohacoval svoj rozum zásobami vedomostí, zaľúbil si v nich, mal ostrosť ducha,rozumu a úsudku a predsa válal sa v bahne nemravnosti a hriechu. Až do toho času,keď rozumom svojim začal chápať, že je Boh, a keď spatril vzdelanosť u pravýchvzdelancov, srdcom svým začal sa hlásiť sám sobe a tehdy zvolal: >Keď títo, prečonie i ty, Augustine?< Tak vidieť, slávny senáte, od toho času tento mladík hovoril,že pravá vzdelanosť pozostáva nie len v tom, aby človek svoj rozum vzdelával,ale i srdce musí byť vzdelané a nesmie byť zničené nemravnosťou a hriechom, a želen taká vzdelanosť je pravá a že len taká vzdelanosť činí človeka oprávduvzdelaným. Opak toho, že je hniloba, zkazenosť, nicotnosť a nevzdelanosť človeka, aže vzdelanie je práve vzdelanie rozumu a srdca ale najvyššie vzdelanie je život z Bohaa pre Boha. A preto, slávny senáte, veľmi boľastne sa nás to musí dotknúť, každéhoopravdivého, verného kresťana, ako katolíka a milovníka ľudu slovenského,moravského i českého, tá zvesť, že zvlášte naši tak rečení pokrokári, tuhovorili, že ľud slovenský, moravský a český bude len vtehdy vzdelaný, keď svrhnevieru, svojich otcov, ktorá mu bola po mnoho staletí nedotknuteľnou. Často dokazujútíto pánovia, že jedine viera je nám prekážkou i nášho povznesenia hospodárskeho.Pánovia moji, tážem sa: Odkiaľ táto vzdelanosť? Ja len to poviem, že keď všetoksvoj rozum dajú na hromadu, že nenájdu pravého základu pre pravú vzdelanosť ľudu.Pravý základ len ten mohol by položiť, kto výlučne mohol o sobe povedať: Ja sompravda a život. Ja, pánovia, som slyšal riekať od istých Dánov, že náboženstvokatolícke zatemňuje rozum. Odvolám sa na dejiny. Prosím, toto je podlosť. Všetokcivilisovaný svet, všetky, de j iný ľudstva velkolepe svedčia o tom, že jedinecirkev pestovala nie len čistú vedu cirkevnú, ale i všetky duchové vedy. A len onaich učinila spoločným majetkom pokolenia ľudského. Len krátky a všeobecný dôkazvám rieknem. Po padnutí svetovej dŕžavy rímskej bola to jediná cirkev katolícka,ktorá z pokladu svojej vedy učila všetky tie vedy, ktoré zanechaly po sobe učencistarovekí. A neboly by na nás prešly, keď by učenci církve ich nebolí študovali aneboli v nich pokračovali a ich zachovali.