Dovolím si, pánové, ještě promluviti zde o pozemkové reformě. V předválečných létech jsme se starali hlavně o zcelování pozemků, a zajisté každý přizná, že zcelování pozemků vzhledem k našemu národohospodářství bylo jistě na místě. (Souhlas.) Tentýž účel, myslím, je třeba sledovati i v době nynější, ale dnes se to dělá jiným způsobem. V dnešní době místo zcelování se vlastně chce parcelovati na menší kusy. Kdo je rolníkem, zná, jaký to má význam, když celkový komplex, řeknu 10-15 korců a více je pohromadě, a ví oproti tomu, když jsou tady jedno- a dvou-korcové pozemky, co tu mezí, co tu hmyzu všelijakého zdržuje se v polích, zcelováním pozemků dociluje se racionelnějšího hospodářství a daleko lépe může se každý postarati o to, aby půdu zpracoval, poněvadž i strojí může na to vjeti, kdežto na tom úzkém pruhu není možno, aby takovým dobrým způsobem půdu obdělával. Proto je zcelování pozemků zcela na místě. Nejsem proti tomu, aby se pozemky, které jsou v nynější době rozptýleny, snad nevyvlastňovaly, naopak, mám za to, že je zcela správné rozptýlené pozemky vyvlastniti, ale vyvlastniti je takovým způsobem, aby zcelování nedošlo újmy.

Uvedu příkladem takový rozptýlený pozemek, který by měl 30-40 korců u obce, třeba to bylo půl hodiny vzdáleno. Daleko lépe by jistě bylo, kdyby takový 30- až 40korcový majitel usedlosti dal své pozemky, které má rozděleny na 20 až 30 dílů těm, kteří o půdu žádali, a těchto 30 až 40 korců zcelených nechal úplně pohromadě. Pánové, to by mělo daleko větší význam, než dělati z velkých parcel malé parcelky a rozkouskovati to tak, že po čase bude zase muset býti zákon na zcelování pozemků. Jsou tu také obecní pozemky - a to je skoro u každé obce - které by mohly posloužiti těmto drobným zemědělcům, kdežto větší komplexy z objektů velkostatků by mohly býti přiděleny obcí. Ale to se hrozně málo kde děje. Kde mohu navrhuji sice, aby se těchto pravidel užilo, ale přece je málo pochopení pro to, aby se tímto způsobem pozemky vyvlastňovaly. (Různé výkřiky slovenských poslanců.) Mám za to, že se to bude musit změniti (Výkřiky!) Ono by se také předešlo i nákladným rozměřovacím pracem geometrickým atd., poněvadž věci jsou hotové. Proč tedy dělati místo jedné věci dvě a připravovati lid o peníze a o to, co již dávno je hotovo? (Hlas: To je byrokratismus!) Ano, Jest také třeba přihlížeti k tomu, aby cena takových, výměnou daných pozemků, nesměla se vyháněti do výše. Ale stává se, že za dnešní doby právě tímto způsobem okraje se draho prodávají a celek dostane někdo za poloviční cenu. To je druhá veliká chyba. (Sen. Valoušek: Ten, který toho nejméně zasluhuje!) Ano... a tu je tedy potřebí přihlížeti, aby cena byla držena pokud možno stejná, ba ještě dražší, aby byl celek dražší, nežli malé kusy polností, které jsou stranou rozloženy. Ovšem na tyto věcí stěžují si mnozí zájemníci, že z velkostatků totiž oklesťují se části, horší se přidělí a to lepší zůstane nadále v majetku soukromém, V tom je kořen nespravedlnosti a stranickosti, která, často hraje i v politickém životě svoji úlohu a v tom spočívá právě nespokojenost s celou pozemkovou reformou. Je tedy třeba, aby k tomu bylo přihlíženo.

Proto pravím, že souhlasím s tím, aby v pozemkové reformě politický vliv byl omezen a aby, jak -již sám pan president byl vyjádřil, bylo zřízeno ministerstvo pro pozemkovou reformu. Snad bylo by lépe, myslím si, kdyby to bylo odpolitisováno. Hlavní věcí však je, dbáti zde na to, aby v místech samých rozhodovala vůle lidu a ne nějaká komise, která přijde do místa a dělá potom po svém, co chce. Jsou případy, že skutečně komise jedná jen podle své šablony, jak chce a lid nechává státi stranou. Jsme v republice a máme hleděti, abychom vyhověli našemu lidu, ale na druhé straně se lidu vůbec nevyhovuje a dělá se to jen tak, jak jsem to byl řekl. To musí míti v zápětí oboustranné neuspokojení. Není to ani lidské, abych tak řekl, protože to musí ten drobný lid popuditi oproti lidem, kteří to všechno činí, a pak dojde k věcem, jaké se staly na př. na Libějicku, kde se lid zprotivil komisí. A já se tomu nedivím, když pánové neptali se ani správce, ani ředitele, ani lidu, jakým způsobem by se to nejlépe mohlo udělati. Tu je třeba dbáti na domácí poměry, dbáti, aby tyto poměry byly hlavní věcí, aby, obec měla hlavní roli při tom, jakým způsobem se to má udělati. Máme okresní soudy, politické správy okresní, které dojista v místech znají nejlépe poměry a mohly by také v této pozemkové reformě nejlépe udělati pořádek. (Hlas: Súdy to mali robiť!) Státní pozemkový úřad vyžadoval ohromné miliony a možná, že to nepovede k žádnému zvláštnímu cíli, kdežto my bychom to rozhodli daleko levnějším způsobem, jak jsem zde řekl. Dejme těm drobným zemědělcům do ruky půdu, ale v takovém směru, aby to nesměřovalo ke zmenšení výroby obilnin a proto mají a musí to býti jen ti praví a dobří zemědělci. Hlásili se také o půdu lidé, kteří vůbec zemědělství nerozumí. (Tak jest!) a to je druhá veliká radikální chyba, poněvadž co s tím vlastně budou tito lidé dělat? Já znám. - poněvadž jsem z toho vyrostl - zemědělce, kteří i v zemědělství pracují, a pracují špatně, neumějí si pomoci, což tedy potom ten, který to neměl nikdy v rukou a nikdy to nedělal. To jsou potom těžkosti, a to se namnoze také dělo, ač dnes už ten hlad po té půdě takový není. Doufám, že to všecko, co jsem zde byl jaksi vytkl, tu nespravedlnost, že se to dá snad během doby odčiniti. Je právě tady na vládě, aby hleděla k tomu, aby takovýmto způsobem v republice se pokračovalo. My všichni přejeme těm drobným, aby si zaopatřili svoji budoucnost lepší, podle svého přání, ale chceme také, aby i v národním hospodářství u nás nastal ten vzorný, kýžený pořádek, kterého si všichni přejeme. (Výborně! - Sen. Meissner: Správná řeč, ale jak budete hlasovat?)

Místopředseda dr Soukup (zvoní): Slovo má pán sen. dr Kovalik.

Sen. dr Kovalik: Slávny senát! Naša strana stojí na tom stanovisku, že nie je správne podávať dodatočné rozpočty, že nie je správne vôbec rozpočty podávať v poslednej minuté roku a tehdy ešte žiada vláda, aby rozpočet za niekoľko hodín bol nie prejednaný, ale prešibaný, premrskaný. To tedy neni správne, a není správne ani to, že rozpočty nie sú uvedené pred širokú verejnosť. Požadujeme, aby sa rozpočty, kde sa jedná o miliardách, boly aspoň mesiac alebo dva mesiace pred novým rokom podané snemovne a senátu a taktiež i širokej verejností, aby mohly k tomu pohovoriť i ďalšie lokálne záujmy, aby mohly podať svoje požiadavky a aby mohly opraviť a doplniť to, čo v tom rozpočtu chybuje. Takúto chybu, že neskoro podáva sa pred verejnosť aj iná záležitosť, vláda častejšie vykonala u nás. Je to na príklad í s otázkou Javoriny, kde ani dnes nevieme ešte jak je táto otázka riešená, V máji sa má riešiť a nikto nevie, čo dožadujú Poľáci a čo chcejú nám dať náhradou za svoje požiadavky, Úplne sme neorientovaní o stave tejto otázky. V Nemecku, Francii, Anélii, kde by bola otázka len o jednu dedinu, tak široká verejnosť by sa zavčas starala a prejednávala túto otázku. My ale, jak v minulosti vidieť, často sme pred fait accompli postavení. To je nie demokratické, je to skoro absolutistické, keď také vážne otázky riešia jeden, dva ľudia a nie všetci faktori, ktorí sú povolaní otázku riešiť. Však v prvom rade to obyvateľstvo spíše má byt informované o stave tejto otázky, tí, ktorých sa to najblíž týka. Doposiaľ nevieme nič. Ako neskoro nám podáva vláda rozpočty, tak neskoro nám podáva aj v iných záležitostiach i v otázke tejto zprávy. čo zaiste nie je v prospech ani Slovenska, ani republiky. Ja som priateľom dohody s Poľskom a teším sa tomu, že mame smlúvu hospodársku a žiadam, aby sme mali smlúvu politickú s Poľskom preto, poneváč sú to naši susedia, poneváč sú Slaviani. Oni zaujímajú sa veľmi o otázku Javoriny, ale práve tak máme sa zaujímať my a preto požadujeme, aby nám vláda čím prvé podala stav tejto otázky, aby Slováci k tomu dôkladne a rozhodne pohovoriť mohli.

V dodatočnom rozpočte nevidíme žiadnych mimoriadnych výdajov pri rozpočte zdravotníctva. Sú tam položky pre zdravotníctvo Moravy, Čiech, Sliezska, ale žiadne položky nit sú v tomto dodatočnom rozpočte pre Slovensko, Dúfam, že v rozpočte pre tento rok neni tomu tak. Pri tejto príležitostí musím sdeliť slávnemu senátu jednu veľkú zarmucujúcu, ba môžeme povedať, priamo zdrcujúcu zprávu, ktorou podľa novín >Naša Orava< si opatrila >Národní Politika<, ktorá prevzala tú zprávu a uverejnila. Naše noviny Slovák, často prinášajú rôzne sťažnosti a potreby jak jednotlivcov, tak obcí, tak žúp, tak celého Slovenska, A budeme mať príležitosť i dnes také požiadavky z týchto novín predčítať. Teraz ale chceme túto zarmucujúcu zprávu na známosť dať slávnemu senátu a širšej verejností. Znie to následovne: Národní politika, piatok 3. února: >Zbývá ešte starosť o telesné zdravie ľudu, z nehož vyšli prední pracovníci slovenští od buditeľa Antonína Bernoláka, Martina Hattalu až po najväčšieho básníka-proroka Hviezdoslava. Pre samú politiku zabúda sa na denné naliehavé úkoly pre povznesenie ľudu slovenského. Musíme poznať miestne pcyne-ry, nedostatky a sťažnosti ľudu a svedomité sa postarať o nápravu. Čo tu práce na všetkých stranách.< Ráčite vidieť, tie miestne pomery z centralistickej Prahy sa nepoznajú. To má vedieť Slovensko samo a lokálni miestni faktori majú pomáhať. >Oravan nevie, čo je to chleba vo smysle našom. Je bezmierne skromný, trpezlivý, chudobný. Snáď v celej našej republike krome niektorých obvodov Podkarpatských nie je zdravotníctvo tak neutešené, ako na Orave. Chudiaci nemajú peňazí, aby si privolali lekára zo vzdialeného mestečka a kúpili lieky. Prijdú pre lekára, keď už nemocný umiera, A tak poradí a lieči jedine pôrodná babička. Predstavme si, jak tu kosí smrť, riadia-li nákazlivé nemoce.< Nadpis je: >Orava odumiera...<.

Týmto neutešeným, stavom zabýva sa týždenník >Naša Orava<, jehož úpenlivý hlas bohdá nezanikne na príslušných miestach. Umierajú zvlášte ženy následkom onemocnení pri pôrodoch. V námestovskom okrese ich loni zomrelo dvadsať. Lekár nezvediel o nemocných až teprve po ich smrti. Lzä riecť, že onemocnelo tri až štyrikrát toľko goralských matiek, keď ich dvadsať zomrelo. Tedy na stá matiek tam odumiera, poneváč nemajú lekárskej pomoci, poneváč tie pôrodné babičky nerozumejú svojej veci, sú nekvalifikované. To sa deje na hraniciach našej republiky, práve na exponovanom, mieste Poľska, tato tí goralovia medzi vrchami musia trpeť takéto smutné pomery. Musíme si uvedomiť, že jedon lekár pripadá tu na 1200 duší roztrúsené žijúcich. Roditeľka vytrpí pravé múka než ju smrť osvobodí. Muž nemá poťahu, totiž nemá vozu, aby priviezol lekára a v dedine ťažko nájsť sľutovania. V mnohých obciach deti tvoria väčšú polovicu zomrelých. Hrozný to obraz biedy. Ťažko vykoreniť nemoc, jakmile sa tam zahostí. Premnohý horák zahynie pri namáhavej práci, ako drevorubač. Malý bol jeho výdelok, teraz i ten odpadol, lebo vieme, že priemysel drevársky je vo velkej krísi, tedy pracovníci v Orave, ktorí sú roztrúsení, nemajú výživy. Niet železníc. K železnici musí goral mnohdy celý deň putovať. Riadnej nemocnice niet ďaleko široko. Niet lekárov. Až 20-30 km musí goral medzi horami sa tĺcť k lekárovi. Pôrodné babky a lekári dostávajú predválečný plat, ktorý nestojí ani za to. (Hlas: A nejsou definitívni ani dnes!) Áno, prijdeme na to. A tak ľud hynie. Orava nemá za dnešného volebného riadu ani jednoho poslanca alebo senátora. Nemá nikoho, ktorý by sa zastal niekoľkých stotisíc goralov rozptýlených po svahoch karpatských. Kde sú vodcovia ľudu? List sťažuje si, že sa vo sneme podávajú všemožné návrhy, ktoré často ešte strpčujú život človeka nedôstojný, miesto, aby zachránené bolo zdravie, život ľudu. Kéž by úpenlivý tento hlas z Hviezdoslavovej krajiny otriasol všetkými priateľmi ľudu slovenského a našej republiky a urýchlil reorganisáciu zdravotníctva na Slovensku. (Sen. Durčanský: To by bolo lepšie, aby minister školstva radšie liečil; tomu rozumie, ale ministerstvu vyučovania nie!)

Môžeme hovoriť o Detve. Teraz v lete vypukla tam nákazlivá nemoc, niekoľko sto detí zomrelo. (Hlas: Červenka!) Ten ľud slovenský nevolal lekára. Prečo? Poneváč je mu to drahé. Tedy čo máme k tomu povedať? K tomu máme povedať najprv toto: Pozorujme najdrieve dodatočný rozpočet.

Dodatočný rozpočet podáva tieto položky: Zdravotná služba pri politických úradoch: Čechy 1,000.000 Kč, Morava 300.000 Kč, Slezsko 80.000 Kč.

Policajná lekárska služba: Čechy 156.00u Kč, babičke školy: Čechy 24.000 Kč.

Ale o Slovensku tu niet ani vzpomienky a ani haliera tu niet v tomto dodatočnom rozpočte.

Na prepočítanie služobných let: Čechy 490,000 Kč, Morava 165.000 Kč.

Policajná lekárska služba: Čechy 116.070 Kč, babičke školy: Čechy 11,760 Kč.

To je prvá poznámka, druhá poznámka je tá: >Naša Orava< vzpomína, kde sú naši poslanci, ktorí nás zastávajú. Môžem riect, že ja som svojho času veľmi mnoho v Orave chodil na shromaždenie a na porady ako syn Oravy a ako taký, ktorý blahobyt Oravy na srdci nosím, už som vzpomenul vo svých rečiach v revolučnom Národnom shromáždení i v senáte neprajné zdravotné pomery na Slovensku, Vidíme ale z tohoto článku, že sa tie pomery od tých čias nezlepšily. Toľko v poznámke: Kde sú naši poslanci. Tedy ozval som sa, ale hlas môj volajúci nebol vyslyšaný. Tu sa musí pomôcť, a síce rozhodne a rýchle musí sa tu pomáhať, ľud oravský chudobný je, žije na chudobných krajoch. Kto má tedy jeho zdravotníctvo podporovať? Štát. V každej obci musí byť kvalifikovaná pôrodná babička, ktorú má platiť štát, stejne i lekára má platiť štát. Keď máme milióny na iné i nepotrebné veci (Sen. Klimko: Na YMCÝ! - Sen. Durčanský: A na YWCÝ!), na YMCY a na YWCY a na takéto podobné veci (Sen. Babka: To sú predsa záslužné veci!) YMCY ai YWCY si národ a ľud slovenský nežiada. Tu tedy musí predavším odpomôcť štát. (Veliký hluk. - Ostrá slovní srážka mezi Slováky.)

Místopředseda dr Soukup (zvoní): Prosím, neračte rušiti řečníka. Pan profesor dr Kovalik má slovo. Pánové, zachovejte klid!

Sen. dr Kovalik (pokračuje): Odpomôcť týmto zdravotným zloriadom má v prvom rade okresný lekár, v druhom rade služnovský úrad a v treťom rade župan a županské úrady. (Sen. Klimko: Keď nemáme autonómneho zastupiteľstva, kde máme toho lekára interpelovať!) Však prijdeme ešte k tomu! Je zodpovedný za štát, ale tu vidíme, že ten centralismus z Prahy nesahá tak ďaleko, aby všetkým lokálnym potrebám mohol odpomôcť a to je Jedna z príčin toho, že požadujeme autonómnu správu, lebo tak budeme vedieť, kde a čo nás bolí a budeme tak vedieľ odpomáhať tým biedam. (Hlas: To byste zabili to Slovensko a připravili tak cestu Maďarúm!) Prijdem na to niekedy, pane kolego. (Hlas: Za mastné hrnce!) To sú heslá. Však prijdem i na to. Tu sa musí odpomôcť, tu musí zakročiť sám štát, musí platiť lekára, pôrodné babičky, i povozy musí platiť, ktoré sa musia systemisovať. (Hlas: Čudní Slováci! Čech sa neohlási, ale Slovák jde proti Slovákovi! - Sen. Babka: Vy ste Slováci?)

Místopředseda dr Soukup (zvoní): Pánové, neračte debatu rušiti! Slovo má pán dr Kovalik. Prosím, aby p. kol. Klimko debatu nerušil. Prosím, slovo má pán kol. dr Kovalik. Račte zachovať klid!

Sen. dr Kovalik (pokračuje): Vyzývám tu kollegu Slováka, keď ja hovorím o tom zdravotnom stave Slovenska, prečo on vyrušuje moju reč?

Pri tej príležitosti musím vzpomenúť toho, poneváč ten článok požaduje ešte zástupcov, poslancov alebo senátorov, aby sa prezkúmalo, čo patrí ešte teď Orave a Spiši, zo ktorých sa isté čiastky pridelili Poľsku, či patrí tam ešte poslanec a či nie. (Sen. Klimko: Patrí ešte poslanec!) Tedy požadujeme, aby sa čo najskvôrej ten poslanec tam zvolil. Pri tej príležitosti pýtam sa vlády, poneváč noviny oznámily to, že na Slovensku budú voľby odložené, či je to pravda a jestli áno, pýtam sa, prečo sa odkladajú a do kedy sa odkladajú volby na Slovensku, To je nedôstojný, ponižujúci stav Slovenska, že sa tá otázka nepreviedla. Keď na nás ľudákov povedajú, že prichádzame vždy len so sťažnostmi, že od ľudáka nepočujete iba sťažnosti a krik, tedy zaiste keby k tomu príčiny nebolo, tie sťažnosti by sa neprednášaly. (Hlas: Vždy se stížnosti najdou!) Keď tedy pán kollega myslí, že na Slovensku je raj, že tam nie sú žiadne sťažnosti a že my ich schválne vyvolávame... (Různé výkřiky.)

Keď dieťa plače a kričí a keď matka prijde a vezme bič alebo prút a začne ho biť, či je to správne? Nie je to správne, aby sa matka zopýtala, prečo plačeš, pre. čo kričíš, čo ťa bolí a tak ho uspokojila a utíšila? To isté je zrovna so Slovenskom, Počúvate naše sťažnosti, ale len jedným uchom dnu a druhým von a nepýtate sa, ako by sa tomu dalo odpomôcť. I vláda, i mnohí naši kollegovia, i snem. i žurnalistika prijde s tým bičom na Slovensko (Hlas: Ale, prosím vás, pane profesore!) a povedá, vy ste tí zradcovia, vy nie ste vlastenci, keď kričíte a požiadavky prednášate. (Hlas: Kto sa bráni krivde, je Maďarón!) Doposiaľ žurnalistika pražská ako ja som sa o tom presvedčil, je a priori odmietavá a nechce stanovisko zaujmút proti všetkým požiadavkom slovenským. Môžem ale sdeliť s radosťou, že v novšiej dobe začínajú už uvažovať a píše sa: >Počujme ľudákov, čo žiadajú a shováranie sa s nima.< Predčítam článok, ktorý dokazuje to, že sú takí objektívni ľudia, ktorí začínajú videť to, že potrebno je Slovenskú otázku raz prejednávať, >Národní Politika< dňa 2. února píše to: >Vieme, že ľudovcom nenie teritoriálna autonómie pláštikom pre odtrženie nášho územia od našej republiky. (Sen. Klimko: To sú vaše české noviny!) Nepochybujeme ani v najmenšom o tom, že ľudovcov ide za udržaním a posílením štátu československého.< Môžem tu povedať, že tie naše požiadavky a sťažnosti nie sú protištátne, ale sú v záujme za prvé Slovenska, aby bolo spokojné a môžem povedať, že spokojné Slovensko pošili republiku a nespokojné Slovensko oslabí republiku. Uznávajú to už i naši bratia Česi celkom objektívne smýšlajúci, ďalej stály sa chyby hlavne proti citu náboženskému, posvätnému Slovákom. Vidíte, to píše >Národní Politika<. (Hlas: To psal Juriga.)

Prosím, ráčte uvážiť, pánovia. Pán kollega riekol Juriga. To písal Lev Borský. (Hlas: To je žid!) On takú konsekvenciu z toho vyvodzuje, ktorú by Juriga nevyvádzal, keď on uznáva, že treba projednať požiadavky Slovenska, má uznať, že tieto požiadavky sa majú splniť. Ďalej predčítam >Tribunu<: Cit zničiť ľudovú síranu pri náboženskosti slovenského ľudu je pohádkou pre detí.< (Slyšte!) To píše >Tribuna< 8. února, ďalej: >bolo by mimo toho neodpustiteľným hriechom, naopak strana tá poroste.< To povedá >Tribuna<, >Strana tá poroste, čím viacej bude zachovávaný terajší postup oproti nej. Nechcejú sa snášať s ľudáky a budú museť a to bude v prospech republiky.<

Vo slovenskom denníku bol uverejnený pred niekolkými dňami rozhovor s ministrom Šrobárom o slovenskom školstve, Z neho vysvitá táto štatistika: Z päť slovenských gymnásií je jedno katolícke a jedno evalngelické. Ráčte pamatovať - z 19 reálnych gymnásií slovenských sú dve evanjelické a žiadne katolícke. (Hlas: Evangelici udržovali si sami slovenské gymnásiá!)

Tedy to je jedno katolícke gymnásium, to je maďarské, Maďarom ponechali v Nových Zámkoch katolícke gymnásium a Slovákom katolíckym nie. Katolíkov je na Slovensku 80% všetkého obyvateľstva. Jak sa rýmluje táto štatistika pána Šrobára s jeho neústupným stanoviskom v otázke troch katolíckych gymnásií, ktoré žiadala ľudová strana. Je možná ešte mluviť o spravodlnosti? (Výkriky.) Prosím, abych mohol dokončiť, lebo pán predseda mne odejme slovo. >Je možno ešte mluviť o spravodlnosti pri spôsobu postupu proti slovenskej ľudovej strane<. To píše >Tribuna<. A to nie je jediný článok, to píšu tisíce. Dovolím si ešte vám predčítať >Národní Politiku<, ktorá píše 9. února - to je dnes - nasledujúce: >Pretože ľudiáci nedostali své 3 katolícke gymnásiá, odišli do oposície.< Nebol práve šťastný postup proti strane ľudovej, ktorá pomáhala ťahať káru s daniami a aj inak sa snažila v poslednej dobe jednať ako strana štátotvorná, že bolo strane odeprené splnit sľúbené požiadavky, o ktorých dá sa diskutovať.< >Národní Politika< uznáva, že sa maly dať katolícke gymnásiá, že sa o tejto otázke dá diskutovať. Tedy preto teraz sa vrátim k poznámke pána kollegu o tých Maďaroch. Už sú noviny, ktoré začínajú objektívne pojímať vec, ale ešte vždy sú pražské noviny, ktoré a priori odmietajú a zdržujú sa proti všetkým požadavkom. >Venkov< ešte vždy píše to, že ľudová politika nás vháňa na cestu do Maďarska. Na to vám len to poviem, že - pardon, že užívam toho slova - ale čerta nás ženu do Maďarska, to sú len vaše heslá, ktoré vy hádžete a ktorých my sa nebojíme. (Hluk. - Výkriky sen. Bobky.)

Místopředseda dr Soukup: Pane senátore Babko, nemáte slovo. (Výkřiky.) Pánové, prosím, žádné dialogy.

Sen dr Kovalik (pokračuje): Pane kollego Dúrčanský, vy jste škrtnutý z debaty. (Sen. Dúrčanský: Je to platné mluviť, ako by hrách na stenu hádzal!)

Sen. dr Kovalik (pokračuje): Čo ja hovorím, hovorím s tým úmyslom, aby sa už jedenkrát začalo do ohľadov brať to, čoho si veci žiadajú, aby to dorozumenie, ktoré tu bolo vzpomínané medzi národy našej republiky, bolo uskutočnené. Ja to hovorím v záujme dorozumenia a posílenia našej Československej republiky.

To sa tedy môže stať, keď začíname uvažovať o tých sťažnostiach. Počúvajte ešte prečítam, zo >Slováka<, abych to mohol dokončiť: >Stalo sa to v Zemplínskej s jedným železničným úradníkom. Hned po prevrate složiľ sľub vernosti. Oduševňoval sa za Československú republiku. Učil sa vo dne v noci spisovnej slovenčine. Složil ako jednoduchý zamestnanec 4 meštianky už v slovenčine. Službu svoju konal príkladne, ponosy nikdy nebolo počut naňho. Prišiel čas, že musel nastúpiť činnú vojenskú službu. Teda musel; prišiel z vojenčiny domov, hlási! sa pri košickom železničnom riaditelstve. Dostal známu odpoveď: nelze vyhověti. A to ako osud štátu na srdci nosiaci a v diétach sa topiaci odôvodňovali takto: musíme šetriť, máme úradníkov nazbyt, ešte asi 2.000 musíme prepustiť. Kým toto sa dialo, kým totižto všade s tou poznámkou ho odpravili, že je všetko preplnené a musíme šetriť, boli vymenovaní dvaja noví železniční úradníci do Humenného, pravda, Česi, ktorí predtým ani pri železnici neboli.<

Horiibile dictu, tedy Slovák bol odmietnutý a hovorí sa ďalej: >Nuž, a takýchto pádov je už ani nie na stá, ale na tisíce.< Ke mne prišli tiež dvaja, ja mená môžem uviesť. To sú faktá! Prišli dvaja, nastúpili svoju vojenskú službu, a keď sa vrátili, nedostali viacej svoje miesta.

Kto by sa chcel presvedčiť, koľko bolo odmietnuté Slovákov, nech prečíta si reč posl. Budayho a Boboka, tam sú dáta nie len z vetru rečené, dáta patrične odmietnutých. Teraz keď som predniesol tieto sťažností, ešte chcem pripomenúť to; >Národní Politika< písala 2. února: >Staly sa chyby hlavne proti posvätným náboženským citom Slovákov.< To píše >Tribuna<: >Nie, stály sa, ale stávajú sa teraz. Pred niekoľkými dňami vydal bratislavský školský referát, možná nie celý referát, ale pán referent, aby vo svatky deti do školy išly a aby toho vyučovanie prevádzané. (Hlas: Které svátky?) Prosím, svatky! Ja sa pýtam, (Hluk.) prosím, nevyrušujte mňa, lebo môj čas plyne, ja sa pýtam: Či je to múdra politika, postaviť sa voči národu dvojmilionovému, jeho presvedčenie, jeho tisícročnú tradíciu, kde musí on svoje svatky zachovávať, či je to múdra politika, nútiť ten ľud slovenský, aby on deti do školy posielal? Je to múdra politika? To nie je múdra politika. A čo sa stalo? To sa stalo, že rodičovia povedali, že oni dietky svoje do školy nepustia. Čo je to? To je stávka, to je začiatok boja! Či to potrebujeme, takýto kultúrny boj, či to poslúži tej republike? Vidíte to, nielen že sa stály také chyby, ale stávajú sa i teraz. Pravda, odvolal to potop pán referent. (Hlas: Neodvolal!) Prosím, on to odvolal, ale odvolal to už v poslednej minuté, keď to nariadenie už nemohlo ani príjsť do tých obcí, keď už bolo pozde, milý drozde. Tedy o tom referáte školskom: V Trnave je Svato-Vojtešský spolok slovenský, ktorý už 50 rokov existuje, ktorý vydáva poučné, mravné, zábavné knihy pre ľud, i lacino, i zdarma ich rozširuje. Od 50 rokov už vychováva ľud slovenský, takže i nepriatelia tohoto spolku museli uznať jeho blahodárnu vlasteneckú činnosť. A tento spolok podal dve učebnice ku schváleniu školskému referátu v Bratislave. Podal ich ešte minulého roku, v máji alebo júni. Chcel, aby začiatkom tohoto školného roku už sal mohly upotrebiť vo školách. Prišiel ale september a knihy schválené neboly. Požiadali mňa, abych urýchlil posúdení tých kníh. Bol som v Bratislave, prišiel som do podateľne, tam našli, že dostali knihy, ale nevedeli, kam sa podely. Nevedeli povedeť, či ich dali k posúdeniu niekomu. Povedali, že sú snáď v Prahe u ministerstva. Ale nevedeli o tom. Tedy už ³/₄ roku minulo a tieto knihy schválené neboly. Povedáte, že nie sú slovenské učebnice, ale keď sa podajú ku schváleniu, tedy ich neschvália, ³/₄ roku minulo a nemohli uviesť do školy tieto knihy. Jaká je to ohromná škoda materiálna, jaká je to ohromná škoda morálna, lebo by sa mohlo vyučovať s týmito knihami už začiatkom roku!

Abych reč svoju ukončil. Predniesol som tieto všelijaké sťažností, predniesol som požiadavky, povedel som to, že autonómne spravovanie Slovenska nie len že by neškodilo republike Československej, ale bolo by na osobách slovenských, to by uspokojilo a tým by republika bola len silnejšia. Tedy nech nikto nerieká, že Slováci nedelajú nič iného, nežli si sťažujú a svoje prianí a požadavky prednášajú. Politika, ktorá ide jedným uchom tam a druhým uchom von, je tá najhoršia. A nech si naša vláda a politickí faktiori nemyslia, že ľudáci prestanú požadavky prednášať. Lebo jako poslanci a ľudia neustanú, tak tiež nespokojnosť neustane. Keby boly voľby, tak by sa ukázalo, čo ten ľud žiada. (Hlas: Zajisté! Pak byste to prohráli! - Druhý hlas: Zkusme to!) Kto dobre smýšľa s republikou, musí riecť, že musia sa už jedonkráť prejednávať požadavky Slovenska - a to musí doznať jak vláda, tak snemovňa a všetci faktori. Keď chceme pokoj a pokojný vývin republiky, musí sa uznať. Že slovenský národ a Slovensko musí být podľa svojho rázu a presvedčenia po tisíciletej tradicií svojej spravované, a vážení pánovia, potom bude Slovensko spokofené a republika bude mocná. Dejiny to učia, že to vždy dlhý čas trvá a s bojom je spojené, až si niektorý národ vybuduje jemu odpovedajúce samosprávne ustanovenia. V tomto článku >Národních Listov< je to poznamenané. Prečo poslala strana ľudová pozdrav irsku? K tomu pripomínam, že jak Slováci, tak i Česi mohli poslať irsku ten pozdrav k osvobodeniu, lebo keď Česi sa osvobodili z rakúskeho jarma, tedy dejiny učia že vždy dľhý čas to trvá, nežli národ si vybojuje jemu odpovedajúce samosprávne ustanovenia: ale i to učia dejiny, že konečne štátníci predsa príjdú na to presvedčenie: Áno, musíme ich vysluchnúť a s nimi sa dohovoriť a pojednať. Však pri tej stávke terajšej, jak sa to utiši? Utíši sa to tak, že keď sa sadne ku stolu a začne sa pojednávať. A tiež to je so Slovenskom a musí sa s ním začať pojednávať. Ponevač vláda dosiaľ neotvorila oči a uši voči tým požadavkom a keď jak vláda, tak ai iný politickí faktori nemajú pochopenie vôči týmto požadavkom, tak my nemôžeme mať dôvery k tejto vláde a preto nemôžeme ani odhlasovať tento rozpočet.