Jestliže nemá pražská universita dostatek pohodlí, nemůže to býti důkazem, aby brněnská universita byla na tom ještě aspoň desetkráte hůře. A ono se nejedná vlastně jen o brněnskou universitu, nýbrž o veškeré vysoké školy brněnské, které byly po převratu zřízeny.

Nedostatek ten nejlépe je viděti i z těchto rozpočtových položek. Jestliže pánové z německé strany zde upozornili, že německá universita je odstrkována v rozpočtu, vidíme, že se na tuto německou universitu dává více, než na českou brněnskou. Nemohou si tedy Němci naříkati, že by na tom byli hůře.

Křiklavěji to však vynikne u vysoké školy zvěrolékařské v Brně. Na tu stát v tomto rozpočtu pro rok 1922 preliminuje méně o ³/₄ milionu nežli v r. 1921, tedy méně, nikoliv více. A k tomu je potřebí věděti, že je to škola, která teprve roku loňského byla založena, začalo se tam vyučovati, tato škola nemá vlastně ještě dostatečného zařízení, nemá budovy, zkrátka všechny ty podmínky, které jsou k vyučování potřebný, tam nejsou, pročež bylo by správné, aby v rozpočtu položka pro tento rok byla zvýšena.

A to se netýče jen této zvěrolékařské školy, týž osud stihl také vysokou školu zemědělskou. U této v rozpočtu na rok 1922 je preliminováno méně o půl milionu než bylo preliminováno r. 1921. A škola zemědělská také nemá naprosto žádných místností, s tou je to tak, že je v nájmu, totiž neplaceném nájmu, v zemském ústavě nevidomých. V r. 1919 byla učiněna úmluva mezi ministerstvem školství a zemským výborem moravským, dle níž zemský vyboč popustil bezplatně vysoké škole zvěrolékařské místnosti, kterých ministerstvo žádalo. Ale jakmile vstoupila tato škola v život, ukázalo se, že tyto místnosti daleko nestačí. Od té,doby zemský výbor povolil dvojnásobný počet místností, ale to všecko nestačí,. poněvadž je tam lesnické oddělení, které vstoupilo v letošním roce v život 9 nemá vůbec žádných místností. Proto rektorát stojí na tom stanovisku, aby ústav nevidomých byl cele propůjčen pro tu školu. To ovšem není tak snadné a to prostě proto, poněvadž není žádná náhrada za tento ústav, a na druhé straně by to bylo i škoda, aby tento ústav byl zrušen a přeměněn ve vysokou školu zemědělskou prostě proto, poněvadž je to jediný moderně vybudovaný ústav pro slepce v naší republice. V ministerstvu školství míní, že by se pro ústav slepců mohl adaptovati nějaký starý zámek a ústav adaptovati celý na zemědělskou školu. To není.hospodárné. Musely by se dělati dvoje adaptace a takové dvojí adaptování by stálo mnoho peněz a nevyhovovalo by ani škole zemědělské, ani ústavu slepců. Bylo by rozumnější, kdyby stát prostě, jak mu to zemský výbor navrhl, na pozemku ústavu slepců vystavěl nějaké křídlo pro školu zemědělskou. Tím by bylo nouzi o místnosti pro školu odpomoženo. V ministerstvu školství se ovšem pro to nemohou nadchnouti, poněvadž prý ministerstvo financí bude dělati proti tomu námitky, že nejsou peníze. Představuji si to tak, že by to mohl zemský výbor postaviti a stát aby platil činži.

To ovšem nejde, poněvadž taková přístavba bude státi nejméně pět milionů korun a zemský výbor nemá, aby je mohl dáti, poněvadž nemůže krýti ani své potřeby. Všude, jak zde bylo již několikráte řečeno jinými pány předřečníky, naráží se na ty úsporné důvody.

Musíme všude šetřiti, to heslo je správné, ale opakuji, co zde bylo již několikráte řečeno: Když šetřiti, tedy šetřiti všude a stejnoměrně. Ale to se neděje v tomto rozpočtu. Vidíme to při této vysoké škole zemědělské, na které pro rok 1922 bylo uspořeno půl milionu korun, ale na oddělení nebo na fakultě zemědělské, která byla zřízena při české technice pražské, nešetřeno, na tu je dáno o 1¹/₂ milionu korun více. Upozorňuji na to, že tato vysoká škola zemědělská v Brně byla zřízena zákonem, Národním shromážděním, kdežto tato fakulta byla zřízena prostě nařízením ministerstva, a přece je zjištěno, že se jí jde mnohem více na ruku, což patrno z toho, že tato fakulta má již pokusný statek, kdežto vysoká škola zemědělská v Brně žádného pokusného statku nemá. To jest první podmínka zdárného vyučování, aby měla zemědělská škola pozemky a potřebné budovy. Jestli šetřit, tak by se musilo šetřit také na Praze. Na zemědělské fakultě, která byla zřízena v Praze jako trucfakulta, které podle úsudku samotných zemědělců není potřebí, poněvadž jediná vysoká škola zemědělská by pro republiku úplně stačila. Nebylo proto třeba zřizovati žádných zvláštních oddělení a projevovat tu tolik přízně na úkor zákonně zřízené zemědělské vysoké školy v Brně. Zdá se, že někteří pánové v ministerstvech mají proti Moravě zvláštní antipatii a že moravské školství zúmyslně odstrkují, aby je znemožnili a aby školy konečně musely býti přeneseny do Prahy. Myslím, že tento pražský centralismus byl by hodně nebezpečným. Nesmí se státi v naší republice to, aby Praha byla takovou macechou, jakou byla Vídeň. Vídeň, jak víte, se starala jen o svůj rozkvět a svůj prospěch, a všechny ostatní země, zejména české, nechala živořit. Kdyby takovýmto způsobem chtěla postupovati Praha, následovalo by z toho, že autonomní hnutí, které je na Slovensku a dělá tolik nepříjemností, by, se roztáhlo také do jiných zemí. Jsem jist, že Morava by se úplně k němu přidala, když by viděla, že je zúmyslným způsobem odstrkována. Bylo by nutno, aby pánové v ministerstvu si vše rozmysleli a měřili všem školám stejnoměrným způsobem.

Včera také pan prof. dr. Krejčí udělal poznámku, jíž naznačil, že se nedoceňuje u nás kulturní význam školství dostatečně. Já se k tomu úplně připojuji a chci to rozšířiti tvrzením, že vlastně u nás žijeme ještě tím starorakouským duchem, že žijeme skutečně v tom starém zpátečnickém duchu, který byl obvyklým v Rakousku přes to, že vždy o sobě tvrdíme, že nejsme Rakušany. Chci tu dokumentovati jedním případem, že se u nás nevěnuje školství taková pozornost, jaké by zasluhovalo.

Vezmete-li si rozpočet zemědělství, naleznete tam na chov koní 55 milionů, kdežto na všecky university v republice se dává 74 miliony. Já nepodceňuji hospodářský význam chovu koní, nechci tím mluviti proti němu, ale uvádím to jen jako kulturní kuriositu, že se na chov koní dává 55 milionů, kdežto na všecky university v republice jen o 20 milionů více. Z toho chci dedukovati, že skutečně duch u nás není náležitě pozměněn, že nejsme ještě tak dalece vymaněni ze středověkého názoru světového, proto se také na školství, které je hlavním kulturním činitelem, zapomíná. Řekne se: Dejte nám peníze a my je vybudujeme, aby byly skutečným vzorem. Ovšem, peněz je všude potřebí, ale má-li se něco zaopatřiti, tak je potřebí o ně se starati a hledati cesty, kde by se daly získati, kde by se dalo uspořiti, aby se na školy mohlo více věnovati. Já jsem přesvědčen, že v rozpočtu je více položek, které by se mohly zrestringovati a toto plus by se mohlo dáti na školství. Napadla mně jedna položka, o které, myslím, zde ještě nebylo mluveno. Je to 55 milionů korun, které stát dává církvi. Kdyby byla provedena odluka církve od státu, jsem přesvědčen, že větší část této položky by mohla býti věnována na školství a přineslo by to národu jistě větší užitek, než když je to věnováno církvím, které dnes nejsou fakticky ničím jiným, než soukromými společnostmi, poněvadž stát jich nepotřebuje ke své podpoře jako ve středověku. Ve středověku to bylo jinak. Tehdy stát potřeboval církve, o kterou se opíral, církev prospívala středověkým despotům tím, že učila lidi poslušnosti, pokoře a úctě k vrchnosti, ať již byla vrchnost zlá(Výborně! Potlesk.)

Předseda (zvoní): Ke slovu přichází pan sen. Fritsch. Není přítomen, ztrácí slovo.

Dále pan sen. dr. Fáček. Není přítomen, ztrácí slovo.

Pan sen. Jesser. Není přítomen, ztrácí slovo.

Předseda: Pan sen. dr. Karas. (Není přítomen.) Ztrácí slovo.

Pan sen. dr. Hilgenreiner. (Není přítomen.)

Ztrácí slovo. Dále má slovo pan sen. Babka.

Sen. Babka: Slávny senáte, dámy a pánovia. Napred osvedčujem na počiatku reči svojej, že jak ja tak i moja strana budenie hlasovať za práve nám predložený štátny rozpočet.

Dámy a pánovia! Veľmi som bol zvedavý na práve predložený nám rozpočet, lebo on mal byť sostavený dľa programu novej parlamentárnej vlády, v znamení šetrenia, ktoré malo slúžiť ako prostriedok ku hospodárskemu a finančnému konsolidovaniu a stabilisovaniu nášho štátu. Lebo sám pán ministerský predseda riekol, že k tomu presvedčeniu musí dojsť každý, kto alespoň trochu vážne uvažuje národohospodársky o dnešných pomeroch politických, hospodárskych a finančných. A tak tomu tiež je. K takému presvedčeniu musí dojsť každý dobrý republikán, musíme šetriť ovsení tak, aby štátny aparát dakde neseknul, aby verejné záujmy neboly nejak ohrozované a aby nikto systémom šetrenia nebol nespravodlivé dotknutý, alebo citeľne poškodený. A skutočne šetríme? Vážený senáte I Na každom kroku a to jak v Čechách, tak i na Slovensku počujeme sťažnosti, že máme v republike strašne mnoho zbytočných úradníkov. Nie, že by snáď bolo mnoho zbytočných úradov - ač i tu dalo by sa niečo dačo vytknúť - ale že v potrebných úradov je mnoho zbytočného personálu, mnoho zbytočných úradníkov. Nie raz a nie na jedném mieste som počul, že tam, kde boli pred prevratom 2 až B úradníci, že dnes je ich 8 až 10. A práca pri tom všom nie je vraj lepšia, ba výsledky sú vraj horšími, a to vo všech resortoch štátnej správy. Preto vláda chcúc nechcúc, ale nútená okolnostmi bude museť siahnuť k revisii aparátu štátneho úradníctva, to jest, bude museť redukovať, a to značne redukovať jeho počet. Ale, vážený senáte, máme na Slovensku i také úradnícke miesta, ktoré sú úplne zbytočné a z ktorých nemá republika naša žiadneho zisku, a sú tedy len ku hmotnej škode. Medzi mnohými vzpomeniem teraz len jedno. Je to ustanovizeň t. zv. škôl dozorských, v úradnom názvosloví "inšpektorských poradcov", ktorá je v Čechách úplne neznáma, český školský inšpektor ani nevie, čo je inšpektorský poradca a veľmi dobre, sa bez neho obejde, a dobre funguje v úrade bez neho. Slovenskí škôldozorci tiež nemali z počiatku takýchto poradcov a vykonali bez nich tie najťažšie a najnevďačnejšie úradné práce ako administratívne tak i organisačné a to k úplnej spokojnosti príslušných vrchností.

Dôvod za vyslanie ich k boku slovenských školných dozorcov bol vraj ten, aby oboznámili slovenských škôldozorcov so školstvom českým a jeho administratívou a aby vraj zastávali záujmy exponovaných učiteľov. Ale bol to, len nezvučne volený argument, lebo slovenskí inšpektori sú a boli lepšími zástancami českých kollegov, nežli samotní českí poradcovia.

Čo bych mohol na konkrétnych prípadoch dokázať. A české školstvo znali veľmi dobre. O administrácii školstva, do ktorej mali uviesť českí kollegovia inšpektori, vôbec nehovorím, lebo administrácia slovenského školstva je vedená i podnes podíva zákonov školských bývalého Uhorska. Je dokázané, vážený senáte, že sú školskí poradci na Slovensku úplne nepotrební a že vôbec táto inštitúcia neprispieva ničím k zvelebeniu a pozdvihnutiu slovenského školstva a keď teraz máme heslo, čo najintensivnejšie a čo najviac šetriť, napadla mi z inštitúcií tá najnepotrebnejšia, ktorej v Čechách vôbec niet. V záujme republiky je, aby bola okamžite zrušená, lebo tým republika ušetrí ťažké tisíce, poneváč tí páni sú všetko exponovaní, majúci svoje riadne platy v Čechách a krome toho slovenské diéty, ktoré im z tej duše prajem. Zrušením inštitúcie tejto, vážený senáte, získajú i patričné školy, z ktorých sú títo poradci na Slovensku exponovaní, lebo tieto školy ich ako učiteľské sily velice postrádajú, čímž iste trpí íntensívna výchova patričných škôl. Ale, vážený senáte, keď hovorím o nepotrebnej inštitúcii inšpektorských poradcov na Slovensku, prehrešil bych sa proti váženému sboru slovenských školských inšpektorov, kebych tu pred tvárou tohoto slávneho senátu pri prejednávaní štátneho rozpočtu o ňom sa nezmienil. Dámy a pánovia, kto znal Maďarov a ich maďaronskými kopovmi zhumpľované slovenské školstvo, kto znal Maďarov a maďaronmi otrávené duše slovenských žiakov, kto znal mentalitu úplne zmaďarisovaného učiteľstva, kto znal, aké balvany stoja v ceste tomuto zakliatemu hradu, v ktorom 100 rokov spala v zakliatí duša slovenského dieťata, ktorú bolo nutno prebudiť zo spánku, pravím, kto všetko to znal, pochopí aspoň čiastočne, aký heroismus bol potrebný k tomu, aby nikto prijal na Slovensku po prevrate úrad školských inšpektorov. A našli sa takíto heroovia, ktorí sa neľakali žiadnych prekážok a obetovali svoje sily, svoju prácu k odmaďarisovaniu a za poslovenčenie školskej administrácie, v odmaďarisovaní a za poslovenčenie slovenskej školy. V tejto svojej práci, pri odstraňovaní tých ohromných balvanov boli často ohrozovaní i na životoch, ale neľakali sa nijakých prekážok a po svojej úmornej práci dnes, po krátkych 3 rokoch, môžu s povznesenou hlavou predstúpiť pred fórum a so sebavedomým gestom môžu poukázať: Ejhľa viďte, tu máte slovenské školstvo, ktoré sme vám na maďarských troskách vybudovali. Áno, vážený senáte, vybudovali. Dnes máme slovenské školstvo ľudové i v takých krajoch, v ktorých pred tromi roky ani nebolo potuchy o slovenskom slove, a to je jedine zásluha slovenských školských inšpektorov. Vážený senáte! Ani najväčší nepriateľ a zaznávateľ slovenských školských inšpektorov nemôže uprieť, že vykonali ohromnú a záslužnú prácu. Naši slovenskí školskí inšpektori dokázali, že sú "chlapmi" na svých miestach. "Dozor nad školami", jak to štátny rozpočet menuje, je tedy v dobrých a spoľahlivých rukách. Avšak, vážený senáte, s boľasťou musíme konštatovať, že prez obetavú a záslužnú prácu tohoto váženého sboru, nenašli inšpektori u smerodatných kruhov a menovite, nie u vlády zaslúženej dôvery.

Dnes, keď sú i menej významní štátni úradníci menovaní definitívnymi, slovenskí školskí inšpektori ešte dnes visia medzi nebom a zemou, ešte ani dnes nevedia, čo s nimi bude. Preťahujú im mädové motúzy pomedzi ústa, sľubujú im, že budú menovaní definitívnymi, že nie sú v zásade proti tomu, ale menovanie mešká a mešká a slovenskí školskí inšpektori dnes už neveria žiadnym sľubom a roztrpčení a znechutení žaľujú na hrubý nevďak vlády. Oni, ktorí sa doslovne sodreli úmornou prácou, možná, že budú ešte hrubé odkopnutí, oni, ktorí vykonali najťažšiu a najnevďačnejšiu prácu vo svojom úrade, môžu uvažovať dnes o nevďačnosti mocných tohoto sveta.

Vie vláda, čo tým robí? K vykonávaniu 'práce úradu je treba spokojnosti ducha a povznesenia mysli, čo myslí vláda? Môžu slovenskí školskí inšpektori pracovať spokojným duchom a povznesenou mysľou, keď bude ich stále sprevádzať predtucha, že ovocie ich úmornej práce bude sbierať iný? Intensívny dozor nad školami žiada, aby všetcia slovenskí školskí inšpektori boli ihned menovaní definitívnymi. A oni majú na to i zákonný nárok a to vo smysle zákona zo dňa 14. kvetná 1869, § 38.

Definitívnemu vymenovaniu slovenských školských inšpektorov prekáža vraj tá okolnosť, že ani českí školskí inšpektori nie sú menovaní definitívnymi. Nuž, a je to správne? český školný inšpektor musí byť tiež menovaný definitívnym! Ale tomu sa práve protivia českí kollegovia učitelia, ktorí riekajú, že učiteľ nepotrebuje inšpektora. Nuž, toto je veľmi relatívny pojem a závisí vždy od toho, kto je a aký je učiteľ. Ale i keby sme pripustili, že učiteľ nepotrebuje nad sebou inšpektora v pedagogickom ohľade, však potrebuje ho administratívne vláda, tedy štát. Keby školný inšpektori neboli potrební, tak by si ani vláda nedovolila luxus, že by do vládneho rozpočtu na rok 1922 dala pod titulom "Dozor nad školami" položku 11,292.084 Kč. Definitívne vymenovanie školských inšpektorov zvrtne sa na tom, zdá sú inšpektorské úrady systemisovanými miesty či nie. Niet pochybností, vážený senáte, že sú to miesta systemisované, čo štátny rozpočet jasne dokazuje. A keď je tomu tak, tak sa, moji milí pánovia od vlády, sit venia verbo, nedajte vysmáť. Na systemisované miesta menujete všade úradníkov definitívnych, v tomto ohľade nesmiete robiť výnimky ani so školnými inšpektory, a to ani so slovenskými, ani s českými. Čože, sú-li oni od macochy, majú vari stáť pod výnimečným zákonom, či niesu oni alespoň tak významnými štátnymi úradníky, ako ktoríkoľvek iní? Preto rozhodne žiadam, a to v záujme samého školstva, aby školskí inšpektori tak slovenskí, ako českí, boli menovaní definitívne. A môže to urobiť vláda tým spíše, že nerobí to žiadnych obtíží štátnej pokladni a naši školskí inšpektori budú aspoň vedieť, že sú ľudmi a nie vládnymi helóty.

Vážený senáte! Keď som vzpomenul, vlastné predložil žiadosť, aby inšpektori školní boli menovaní definitívne, mám súčasne tú poctivú prosbu k vláde, aby konečne na Slovensku už prestal ten nešťastný pomer medzi úradnictvom a vládou. Naše úradníctvo čaká netrpelive, aby už bolo menované definitívnym a aby ten nešťastný, tak zvaný smluvný pomer úradníctva, medzi úradníctvom a štátom konečne prestal. Je to i v záujme samého štátu a samej tej práce, ktorú títo úradníci konajú, aby boli menovaní definitívnymi, aby konali prácu v úrade svojom intensívne a s najväčšiou chuťou.

Slávny senáte! Vzdelané národy venujú svojmu školstvu vždy najväčšiu pozornosť a ja tiež hovorím: Dajte ľudu vzdelanie a dali ste mu všetko, a pri tom bude šťastná i republika. Iste že z tejto príčiny vyhlasovala terajšia vláda ústy svojho predsedu, že školstvu bude vždy venovať najväčšiu pozornosť a pečlivosť. Preto som netrpelivo čakal štátny rozpočet a v ňom menovite rozpočet ministerstva školstva a národnej osvety. Ale, vážený senáte, už heslo: najintensivnejšie a najdôslednejšie šetriť, vzbudilo vo mne nemilé tušenie. Veril som, že vláda bude šetriť, ale mal som predtuchu, že bude šetriť na nepravom mieste a nebude šetriť tam, kde by najviacej šetriť mala a mohla. Mal som obavy, že si to šetrenie odnesie naša odveká popelka, to jest naša škola, resp. naše školstvo a naše vysokozaslúžilé učiteľstvo. A, vážený senáte, moja zlá predtucha mňa nesklamala.

Štátny rozpočet na rok 1922 dáva nám jasný doklad toho, že táto vláda venuje väčšiu pozornosť a pečlivosť cirkvám a nie školstvu. Neviem, vážený senáte, prečo je potrebné dať cirkvám o ¹/₂5miliónov viac, nežli dostaly roku bežného, a pri tom nepostaviť ani jedinej ľudovej školy na Slovensku? Jak sa zahanbíme, keď sa podívame na štátny rozpočet a vidíme, že vláda nejde postaviť ani jedinej školy, a potrebovali bysme ich na stá! Cirkvám sype ďalšie milióny a vtedy, vážený senáte, keď sype cirkvám milióny, nechá hladovať a' nechá chodiť bosých a doslovne roztrhaných na stá starých učiteľov-pensistov. Je to zrovna škandál a bez srdca od vlády, keď tých, ktorí, menovite na Slovensku, udržovali vo školách iskru národného slovenského vedomia a boli pre to persekvovaní maďarskou vládou, posielaní pred časom do pensie, áno i bez nárokov na pensiu zo školy vyhadzovaní. A títo, v práci sešedivelí učitelia trpia najväčšiu biedu. Je to zrovna škvrnou republiky, ktorú musí vláda ihned odstrániť tým, že ihneď biednym, starým učiteľom pensistom poukáže takú pensiu, aby mohli žiť aspoň primeraným ľudským životom. Veď tí nešťastníci vo svojej nekonečnej biede pomýšlajú už i na samovraždu a len pred niekoľkými dny osvedčil mi jeden starý učiteľ pensista, že keby sa mohol dostať pred pána presidenta, pred jeho očima že by spáchal samovraždu. A vláda má spôsob k tomu, aby tým nešťastníkom pomohla bez toho, že by rovnováha štátneho rozpočtu 'tým utrpela. A vážený senáte, mám hneď na to zakrytie. Na Slovensku budú koncom tohoto roku zrušené temer všetky materské školy (opatrovny). Z posavadných 173 ostane ich len 25. Tým sa na štátnych výdajoch ušetrí viac, než 1¹/₂ miliónu korún, žiadam preto vládu aby, z týchto usporených peňazí dala našim starým učiteľom pensistom miesto doterajšej slabej žobráckej almužny aspoň po 10.000 K prídavkov s platnosťou od prvého ledna tohoto roku. Bude to tým záslužnejšie, bo ta bude starcom milou vánočnou nádelkou.

Viem, vážený senáte, že sa i to musí riešiť definitívne zákonodarnou cestou, ale vláda to môže smelé urobiť cestou nariadenia v tom istom presvedčení, že Národne shromázdenie dá jej k tomu dodatočné schválenie, tak ako teraz nám vláda predložila dodatočný rozpočet na rok bežný, ktorý tiež istotne schválime.

Musím sa ale ešte, vážený senáte, vrátiť k tým 55 miliónom, ktoré štát tak štedré sype cirkvám. Delám to len preto, abych mohol poukázať, že na Slovensku prichádzajú tieto milióny z najväčšej časti do rúk osôb nehodných, nezaslúžilých, áno zrovna do rúk nepriateľov našej republiky. Keby ch vedel, že je táto bohatá" štátna podpora cirkvi v rukách našej vlády tým, čím bola v rukách vlád maďarských voči cirkvi a farárom maďarským a menovite slovenským, snáď bych nemal nič proti tomu. Pánovia, viete vy, čím bola kongrua a pod inými tituly štedré dávané štátne podpory? Ona bola náhubkom na ústa farárov a smyčkou na jeho krku. Ktorý farári raz mali, a majú ich temer všetcia, štátnu kongruu, ten už bol a musel byť poslušným služebníčkom maďarskej vlády a neopovažoval sa ani hlesnúť verejne proti maďarskej štátnej idei. Chtiac, nechtiac musel tiahnuť maďarskú káru a hocaký maďarský odroň bol mu nagyságos alebo méltóságos úram, to jest velkomožný, alebo osviecený. pán. Stretnul-li sa takýto, farár na ulici alebo kdekoľvek inde s nejakým maďarským gentrim alebo úradníčkom, neopovažoval sa s ním inak hovoriť než maďarsky vzdor tomu, že z naväčšej časti oba lepšie hovorili slovensky než maďarsky. Bola-li nejaká maďarská slávnosť, tu si každý farár považoval za vlasteneckú povinnosť súčastniť sa takejto slávnosti a povedať vlasteneckú, kázeň v kostole.

Ale, vážený senáte, nútený som k vôli pravde povedať, že v tomto ohľade vyznačovali sa menovite katolícki farári, ktorí spolu i slovenské školy maďarčili viac než žiadal zlopovestný, slovenské deti škrtiaci Apponyiov zákon. Jestli by sa nejaký farár bol len málo prehrešil proti maďarskej štátnej idei - tak na pr. dostačilo nedovoliť v kostole spievať maďarskú hymnu "Isten áld meg a magyart", to jest "Požehnaj bože Maďarovi", alebo nepovstať pri jej spievaní, už mu kongruu a iné štátne podpory zastavily a ešte i súdne stíhali. Dnes, keď naša republika dáva farárom ďaleko väčšie štátne podpory, maďarónski farári, ale zase z najväčšej časti katolícki farári, hádžu po našej republike a po našich zákonoch a ani v najmenšom sa nezmenili. Jako by republika ani nejestvovala. V kostole modlia sa za maďarského kráľa Karola ešte i dnes, 20. august oslavujú i ďalej jako maďarský sviatok, pannu Máriu vzývajú po maďarskú ako.patrónku Maďarska, v tom smysle, že Slovensko i dnes je súčiastkou maďarského štátu. Verejne štvú proti republike, svojich poddaných vyzývajú k neposlušnosti a, vážený senáte, dlho by trvalo, kebych chcel vyčítať všecky zločiny, ktoré páchajú proti štátu a republike. A nehovorím zo vzduchu, vážený senáte; mám tu dôkaz v originále, prípis, ktorým jeden katolícky farár vyzýva k neposlušnosti proti vládnym nariadeniam. Je to istý Zápotocký, rímsko-katolícky farár ve Vyššom-Olšváre. Jemu, žiaľ bohu, dnes ešte podriadená učiteľka z Rozhanoviec, Hendrichová, oznamuje, ako predsedovi školskej stolice, že posiela 60 K na "Věštník" ministerstva školstva a prosí ho, aby "ako predseda školskej stolice postaral sa o to, aby dvere na záchodoch boly dobre spravené, lebo že záchod bez dverí tvorí prečin proti verejnej mravnosti". Tento farár jej v reči maďarskej píše doslovne toto (ukazuje dopis): "Veľmi pedantnou nemusíte byť. Treba brať do ohľadu dobu a terajšie položenie, keď nikto nechce poslúchať." - Tu to máme. Farár, ktorý z kazatelne hlása, že každá duša vrchnostiam poddaná buď, sám vyzýva k neposlušnosti. Ejhľa náboženstvo v praxi! Keby sa takýto prípad udal za maďarskej éry so slovenským farárom, už by bol sedel i v žalári a kongruu a iné štátne podpory by mu boli zastavili, ale naša vláda, ktorá zná o všech týchto citovaných a podobných prípadoch, nič nerobí proti takýmto lotrom. Ovšem, keby to boli socialisti, to by si trúfala, ale, ako to ukazujú znaky, proti ľuďákom a kresťanským socialistom kuráže nemá, aby tí, pre Boha, nerozhlásili,- že sa potlačuje náboženstvo a uráža náboženský cit. Hoďte v čerty už raz to luďácké strašidlo a vylomte mu krky; nech nebalamutí dobrý slovenský ľud a nech neotravuje maďarským a iným jedom jeho čistú dušu a spolu vyzývame a prosíme vládu, aby v tomto ohľade nastúpila methodu maďarskej vlády. Keď už republika dáva toľko miliónov cirkvám, nech její farári aspoň nebuntujú proti republike a jej vládnym nariadeniam. Každého farára, ktorý sa dopúšťa podobného prestupku, nech potrestá tým, že mu okamžite zastaví podporu a všetky iné štátne podpory. Len nech to oprobuje! Uvidí, že keď tí beťári pocítia silnejšiu ruku vlády, že zkrotnú. Lebo oni sú hrdinovia len dotiaľ, dokiaľ nevidia karabáč. A karabáč kongrui je silnejší, keď vláda švihá nad hlavou kňaza, iste zkrotne a bude pokorný a ponížený.

Ale mne, vážený senáte, rozpočet min. školstva a národnej osvety neuspokojuje i po inej stránke. Vidíme totiž, že vláda najmenej pozornosti venuje vybudovaniu slovenského ľudového školstva, kdežto, práve ono je tým, ktorému by mala venovať najviac pozornosti. Ľud je základom republiky. Na jeho pleciach ona spočíva, musíme tedy predovšetkým vybudovať pevné základný, aby republika stála pevne, že rakúske i maďarské vlády zanedbávaly ľudové školstvo, to som vedel pochopiť. Aristokrati, dynastia a kapitalisti potrebovali ľud neuvedomelý, duševne zaostalý, lebo s takýmto sa dalo lepšie vládnuť a lepšie otročiť, a necítil tak hrôzu vlády aristokracie a dinastie. Ale že vláda demokratickej republiky kráča v šlapajách vlád dinastických, to nevieme srovnať so základnou demokracie, človeku je ku plaču, keď vidí, že zejmena na východnom Slovensku, jak ukázal sen. Lažo, celé kraje sú bez jednej jedinej školy. Ale i V iných krajoch Slovenska, nielen na.Východe, je to nie o mnoho lepšie. Máme, vážený senáte, veľké odľahlé obce, kde vôbec niet školy, alebo keď aj sú, sú bez akéhokoľvek školského vystrojenia a majú učiteľa bez akéhokoľvek odborného vzdelania, že takéto odľahlé, v horách ležiace obce majúce ináč školské budovy, nemajú učiteľa, jednou z príčin je i to, že na takéto zastrčené miesta nechcejú isť učitelia, školský referát v Bratislave, chtiac odpomôcť aspoň čiastočne tým vadám, žiadal vládu, aby vzala do rozpočtu do budúceho roku 100 tisíc korún mimoriadnych podpôr učiteľom na takých zapadlých školách, aby, získajúc tým učiteľov, deti tých krajov neostaly bez výchovy. Ale vláda túto žiadosť nehonorovala. A nač by aj? Veď sú to len deti proletárov. Ale, vážený senáte, keď ináče honorujeme dobrú snahu našej vlády, prosím a vyzývam, aby ľudovému školstvu na Slovensku venovala sa väčšia pozornosť, než sa dosiaľ deje. Nesmia byť obce, ktoré majú aspoň 30 detí školou povinných, aby nemalý žiadnej školy. Krome toho žiadam, aby nynejšie ľudové školy so 6ti ročníkmi, boly rozšírené na 8 ročníkov tak, jak je to v Čechách a na Morave; iným slovom, aby povinná návšteva školy bola rozšírená do 14. roku dieťata. Slovenské pokrokové učiteľstvo žiadalo -to v memorandu už po prevrate. Žiadaly to naše slovenské župy, lebo vedia, že školstvo týmto spôsobom značne získa a vedia, že to bude mohutný prostriedok k povzneseniu vzdelania ľudu slovenského a k povzneseniu jeho československého národného uvedomenia a republikánskeho smýšlania. Bude to, vážený senáte, ovšem vyžadovať ďalšie milióny, ale ubezpečujeme vládu, že tieto milióny radostne dáme, lebo vieme, že budú tieto milióny veľmi dobre uloženým kapitálom, ktorý bude donášať hojné úroky a že bude požahnaním v živote nášho štátu, lebo budú vybudované pevné základy a piliere našej republiky.