Tato pravda musí proniknouti do všeho dělnictva musí se dělníkům vraziti do mozku jako klín. Kdo to ví, kdo ví, že vůdcové vládních socialistů jsou už tak daleko v závislosti na buržoasii, že nemohou zpět od kapitalistického budování státu, že musí hráti úlohu protirevoluční, že musí se zúčastniti díla konsolidace ve smyslu kapitalistickém, to je na podkladě snižování platů a zvyšování cen, tomu jest jasná celá linie dosavadní politiky koaličních stran od převratu. Tomu jest úplně jasným, proč už pět drahotních debat prošlo zde s výsledkem jako mlácení prázdné slámy, a ten ví, že také nyní bylo by zbytečným od parlamentu a od vlády něco opravdu účinného proti drahotě čekati.
Mluviti podrobně o ostatním obsahu projevu ministra Stříbrného nemám vzhledem k půlhodinné řečnické lhůtě času a vlastně bylo by to zbytečné. Je to projev, jako všechny ministerské řeči v dřívějších drahotních debatách, neseriosní. Co se v něm zdlouha a široka vykládá, jest jenom mluvení z rozpaků, není ani slíbeno nějaké opatření podstatné, a jsem přesvědčen, že i to nepodstatné, čím je řeč ministra vyplněna, nebude provedeno a ke zmenšení drahoty nepřispěje.
Jen o dvou věcech se chci stručně zmíniti. Proč pak pan ministr Stříbrný jen tak krátce a stydlivě se dotkl jakéhosi konsorcia, jemuž vláda dala nakupovati pro stát v cizině obilí a mouku? Proč nám o tomto konsorciu neřekl něco bližšího? Proč nevyslovil ani jméno? Z novin víme, že koaliční vláda předala velká obchodní zmocnění konsorciu milionářů, které vede pan Heidler. Tento milionář je velmi blízky straně českých socialistů, straně pana Stříbrného. Nejen vzhledem ke své ministerské odpovědnosti, nýbrž už také vzhledem k starostem, které jeho vlastní straně druhdy způsobila známá záležitost Louvru, měl by pan ministr právě o této důležité věci nákupu obilí a mouky v cizině konsorciem ve své tak dlouhé řeči býti poněkud sdílnější. Táži se: Dostal pan Heidler od něho a od vlády monopol na nákup obilí pro stát v cizině, či při nabídkách státu činěných může býti korigován konkurencí? Táži se dále: Jaké procento provise dostává pan Heidler od státu za své nákupy? Proč nenakupuje stát prostřednictvím svých odborných jednatelů přímo sám?
Poněvadž se zde jedná o velmi důležité finanční záležitosti, považuji za nemístné, že právě o této věci mluvil včera pan ministr Stříbrný ve své obsáhlé věci jen úplně skoupě, pouhým povšechným naznačením.
Za druhé chci ještě reagovati na to, co ministr Stříbrný řekl o ruských nákupech obilí na světovém trhu. Najednou uznává vláda, že vývoj rolnické výroby v Rusku je pro tuto zemi velmi důležitý, že jedině Rusko může býti naším zajištěním před lichvářskými diktáty kapitalistů Ameriky, na niž jsme bez Ruska nákupem obilí odkázáni. Z toho vyplývá, že bychom měli dělati politiku podpory hospodářského rozvoje Ruska a politiku obrany proti kapitalistické Americe. Ve skutečnosti dělá vláda politiku úplně opačnou.
Kdybychom to, co musíme a v budoucnosti ještě budeme musiti platiti Americe ve formě drahých cen obilí, poskytli na garantování dodávek našeho průmyslu, zejména hospodářských strojů do Ruska, pomohlo by se Rusku i nám. Garantovati dodávku do Ruska mohla vláda mimo jiné tou částí zvýšených příjmů, kterou má i fiskus i kapitalisté tím, že se u nás v Čechách z důvodů výdělkových oselo v posledním roce o 30% půdy více cukrovkou. To vyneslo velké obnosy velkozemanům, cukrobaronům a státní pokladně, ale způsobilo ovšem zvýšený nedostatek a zvýšené ceny obilnin.
Včerejší řeč pana ministra Stříbrného je přes své jiné nedostatky přesvědčujícím odůvodněním proti zavádění obilních cel a pro okamžitou změnu dosavadní zahraniční politiky proti Rusku.
V nestřežené chvíli i vládní tisk prozradil, že právě poslední zdražení mouky má důležitou domácí příčinu. Cena mouky začíná stoupati od dubna 1924, právě od té chvíle, kdy naši agrárníci začali s vládními socialisty vyjednávati o povolení obilních cel. Jakmile u velkých sedláků, kteří mohou obilí ponechati si na sýpkách - malý musí je prodati hned po žních, aby měl na daně - vznikla naděje na cla, přestali obilí prodávati. Ne komunističtí štváči, nýbrž vládní sociálně-demokratická plzeňská "Nová Doba" v úvodníku 1. února 1925 doslovně píše: "V posledním čtyřletí prodával náš výrobce obilí trhu domácímu průměrně měsíčně 0·94 milionu centů obilí. Dnes prodává pouze 0·27 milionu centů, to jest pouhých 28·7% onoho množství, jež odprodával dříve. Odprodeje obilí se strany domácího výrobce poklesly tedy na pouhou čtvrtinu. Velké gros našeho selského obyvatelstva provádí téměř úplnou stávku prodejní. Provádí ji od té doby, co se mluví o obilních clech - tedy od jara 1924." Zde je kořen zla. Ano, zde je kořen zla, pokud se týče posledního konkrétního případu, zdražení mouky. A je příznačno, že ve včerejší řeči socialistického ministra pana Stříbrného o tomto kořenu domácího zla není ani jediného slova.
Přicházím ke konci. Pan ministr Stříbrný jménem vlády končil svůj projev ne vyhrůžkou proti zdražovatelům a keťasům, nýbrž velmi silnými slovy proti nám, kteří proti lichvě, keťaství a drahotě zahajujeme organisovaný boj. Nejsme tím překvapeni. Víme, že máme před sebou měšťáckou vládu, o to opovážlivější, že má ve službách 8 ministrů, kteří se vydávají za socialisty. Dělejte, co umíte! Předevčírem jste komandovali stříleti do dělníků a včera jste nechali policisty vynášeti naše soudruhy-poslance ze sněmovny. I to je názorným vyučováním pro nejširší vrstvy obyvatelstva, také pro dělníky sociálně-demokratické, česko-socialistické a indiferentní. My od svého boje neustoupíme. Ve své zaslepenosti a ve své odvaze prýštící ze strachu můžete těžká utrpení způsobiti jednotlivcům, masu však ani nezastrašíte, ani nezastavíte. Už proto ne, poněvadž svou vládní soustavou nejste s to uspokojiti ani nejprimitivnější požadavky širokých chudých a středních vrstev obyvatelstva. Naopak, každý den vaší vlády bude pro ně znamenati nová strádání a nové neštěstí.
Naším cílem není puč malé skupiny, ale k tomu se přiznáváme otevřeně: Chceme a učiníme vše možné, abychom dělníky zorganisovali do velké jednotné masové fronty opravdového boje proti vám a vaší kapitalistické vládní soustavě. Dokážeme rolníkům na vesnicích a středním stavům ve městech, že to, co chceme, není žádným bláznovstvím, žádnou nemožností, žádnou chimerou netrpělivců, nýbrž že vládní soustava sovětů, diktatury proletariátu, jakožto spojence pracujících rolníků v době rozvratu všech poměrů světa, způsobených dožívajícím kapitalismem, je též pro tyto vrstvy, pro velikou většinu obyvatelstva z důvodů poměrů vnitřních i zahraničních lepší, prospěšnější, než nemožná, na trvalo neudržitelná, demokratickými frásemi zakrývaná, ale ve skutečnosti policejními revolvery a vynášením poslanců prováděná, P. Šrámkem žehnaná (Veselost.) a vládními socialisty chráněná diktatura velkobank, velkokapitálu a velkoagrárních keťasů. (Potlesk komunistických poslanců.)
Vy nemůžete postaviti proti naší idei ideu svou, proti naší propagandě svoji propagandu, nýbrž můžete se již dnes na sklonku života celé třídy opříti jedině o policejní obušky a revolvery. Jenom jednejte tak dále! Každý čin proti nám promění se v čin proti všemu pracujícímu lidu. Zvýší ovšem sebevědomí největších kapitalistů, vládní socialisty oddálí ještě více a ještě nenávratněji od mas, ještě více je vtlačí do služeb fašismu a do bezmocnosti i na poli sebe menších sociálních reforem, ale potvrdí správnost našich zásad. Rány dopadající na nás a na dělnické davy mění naše řady v ocel. Začínáte proti pražským dělníkům používati těch kolčakovských metod, kterými již 5 let vládnete na Slovensku a Podkarpatské Rusi. Nuže, to je také jedna cesta, která přispěje ke zvýšení mezinárodního uvědomení pražského a českého dělnictva a tím k užšímu bojovnému spojení českých proletářských mas s proletariátem ukrajinským, slovenským, polským, německým a maďarským.
Vaše metody nemohou rozřešiti velké problémy doby a proto přesto, že máte v rukou celý státní aparát, nemáte budoucnosti. Jsem nucen připomenouti vám větu z dob staré sociální demokracie: "Mnoho se dá dělat s bodáky, jenom posadit se na ně nemůže ten, kdož stojí proti dějinné nutnosti." My dále budeme pokračovati v rozhodném boj i, budeme pro tento boj burcovati masy dělníků, vynasnažíme se pro něj získati pochopení pracujících rolníků, středních stavů i opravdové inteligence. Povedeme dále boj nejen proti dílčím strastem dne, proti drahotě a za zvýšení mezd, nýbrž současně boj proti celé dnešní kapitalistické soustavě za osvobození třídy pracujících z kapitalistického potlačování, za zlomení vlády bank a lichvářů, za dovršení nacionální revoluce z 28. října, za republiku socialistickou, za vítězství revoluce sociální. V tomto boji neustaneme a zvítězíme. (Výborně! Potlesk komunistických poslanců.)
Místopředseda Buříval (zvoní): Slovo má dále pan posl. Stodola.
Posl. Stodola: Slávna snemovňa! Jestliže historické zeme trpia pod vlnou drahoty, tak tým viac ju cítime na Slovensku. A ja by som tu chcel hovoriť o probléme drahoty hlavne vo vzťahoch so Slovenskom. Príčiny skutočnej drahoty, ako sme tu počuli, sú dvojaké. Predne všeobecné svetové. Sú to: menšia svetová úroda, americká špekulácia, ktorých začiatok ovšem väzí v disparite cien medzi produkty priemyslovými a zemedelskými, produkčné a konzumné pomery v Rusku a iné. To sú príčiny, na ktoré nemáme direktného vlivu. Tak vidíme, že na príklad následkom priechodu so živočišnej produkcie na rastlinnú, svetový výnos vlny z ich 1·2 miliardy kg oproti ročitej svetovej potrebe 1·4 miliardy, je stále pasívny. Taktiež vidíme na základe imigračného zákona v Amerike zmenšenie dodávky bavlny z Ameriky, čím je Anglia nútená hľadať pod ťažkými podmienkami nové produkčné kraje v Indii a Sudane.
Príčiny všeobecnej špeciálnej drahoty na Slovensku sú miestné, väzia v primitivizme nášho hospodárskeho stavu, v nevybudovanej vnútornej ekonomickej štruktúre a v ťažkostiach prechodu po prevrate, zračiacich sa v nevybudovanej železničnej sieti, v drahšom úvere, v neurovnalostiach tarifných, veľkých daniach a vo veľkom bezprechodnom sociálnom zaťažení. Keď tu chcem hovoriť o probléme drahotnom, tak ovšem berem ohľad predovšetkým na opatrenie, ktoré sa hneď musí zaviesť, a tu úplne súhlasím s vládnym návrhom. Myslím, že po vládnom prehlásení prestane tá nervozita a tá zvláštna psychóza verejnosti, ktorú sme zkúsili drieve. Proti čísliciam, porovnávajúcim naše pomery so zahraničnými, musí zamlkať i skeptik. Naše obchodné bilancie, číslica nezamestnanosti, sú najlepším dokladom, že ku defaitizmu u nás absolútne žiadnej príčiny niet. Nechcem ovšem tým riecť, že by nás nečakaly v budúcnosti ťažké politicko-hospodárske a sociálné problémy. Ešte vždy odporúčam každému nespokojencovi, nech nastúpi cestu do zahraničia. Ten rýchle upovedomí si, z hodnotenia našej republiky v cudzine a z tamojších ťažkostí sociálnych a drahotných pomerov aj to, že akonáhle opustí Švajčiarsko a octne sa na východ, tak vstupuje na trasavisko, že predovšetkým je to naša republika, ktorá tvorí pevný trám spoločensko-hospodárskej nosnosti a zábezpeku mieru.
Vládny návrh nevypína ekonomickú súhru voľnych síl. Nezavádza válečné viazané hospodárstvo, ktoré z čiastky Francia aplikuje. Ovšem, v tej zemi má disciplína patriotizmu už istú tradíciu. Lebo nič nie je nebezpečnejšieho, než zasahovanie vládnej moci do voľného mechanizmu obchodu.
Založenie cedulovej banky bude zahraničie už i z formálneho stanoviska pre našu bonitu priaznive posudzovať. A zábezpeka štability valuty je likvidácia válečného hospodárstva, je vlastne štabilizácia našich duší, je dogmatický podklad nášho hospodárskeho vývoja, je vzbudenie obavou o znehodnotenie meny úplne znivočeného smyslu sporivosti, je obrod ku tradicionálnej hospodárskej moralite.
Lež my nemôžeme uspokojiť sa, keď načali sme už raz tento problém, jedine s posudzovaním doby dnešnej, my musíme hľadieť preventívne zmierniť takéto sociálné úkazy aj v budúcnosti. I Herriot nedávno tvrdil, že hospodárske ťažkosti a problémy možno riešiť jedine terminovaním à la longue, totiž na dlhú dobu.
Miestnu, nie svetovú drahotu možno čiastočne potierať, alebo drakonickými nariadeniami, alebo ju možno obľahčiť zvýšením blahobytu, zväčšením nákupu možnosti širokých vrstiev. Tu narazíme na veľký komplex otázok zakladajúcich sa na hospodárskej a mravnej rekonštrukcii strednej a východnej Europy.
V celku vidíme, že dnešný problém drahoty zvrtol sa hlavne na produkcii zemedelskej. Od miery, v akej príroda vyplní životné ľudské potreby zemedelstvom, závisí ako fyzicky, tak viac-menej len mravný a kultúrny blahobyt ľudstva, ale aj mocenské pomery a neodvislosť štátov.
Nie som fyziokrat, ovšem ani merkantilista. Viem, že zdolanie najťažších problémov, poválečných pomerov možno dosiahnuť jedine veľkou zásadou rovnováhy síl. Naše východište musí byť všeobecné dvíhanie úrovne hospodárskej, sociálnej a kultúrnej. Podmienky tohoto závisia od zemepisnej polohy štátu, od jeho topografických a klimatických pomerov, od produktívnych síl pôdy, od všeobecného kultúrneho stavu, od charakterných vlastností obyvateľstva, od vedúcich myšlienkových smerníc, tedy od duše ľudu. Jedine všetky produktívné sily jedného národa tvoria podklad blahobytu a že sa evolučnej úrovni tohoto blahobytu vždy aj politika musí prispôsobiť, to musí byť aj našim vedúcim motívom v boji oproti drahote. Nielen manufaktúrné a komercielné sily jedného národa musia zkvitnúť, ale súhrn všetkých tých komerciálnych manufaktúrnych a agrárnych potencií, ako jednotný komplex otázok na dosiahnutie kultúrnych cieľov, na zábezpeku národnej neodvislosti a slobody.
Preto nemožno najmä u nás nikdy agrarizmus postaviť ako antitézu oproti priemyslu, naopak musí si každý upovedomiť, že zemedelstvo a industria nesmie bežať odstredive, ale sústredive, že sa obapolne musia oplodňovať, doplňovať.
Tieto problémy nikdy nie sú tak aktuelné, ako dnes, keď sme viac-menej vo vleku vyšších mocností medzinárodných. Lež vždy musíme si upovedomiť, že syntézou práce, že organizovanou svojpomocou môžeme z čiastky zdolať i tak ťažké problémy, ako je drahota.
My nesmieme zabúdať, že od riešenia syntézy práce závisí aj naša budúca sociálna štruktúra, že útek z krajov preľudnatených miest znemožnil vyvinúť zemedelstvo na ten stupeň, ktorý vyžadovala stále zväčšujúca potreba potravín. Že zproletarizovanie pôdy odtrhnutie sa státisícich od hrudy a nezdravé zrýchlenie industrializácie považuje sa v Nemecku za hlavnú príčinu ich pádu vo svetovej vojne, je všeobecne známo.
I táto debata nám uvádza podobné myšlienky na um. Ešte ani taký štát v tak výhodnom postavení, ako Anglicko, nemohlo beztrestne zanedbávať vo svetovej vojne intenzívné využitie svojej pôdy. Z týchto pohnútok a poznatkov vyplýva ohromný dosah Slovenska v budúcnosti.
Keď hovoríme o tom, že Slovensko môže sa stať nádejou republiky, tak by to mohol považovať niekto za romantizmus. Níž udané číslice dokážu, že toto tvrdenie zakladá sa na reálnych predpokladoch. Zväčšený výnos pôdy na Slovensku by nám doniesol v mnohom emancipáciu od cudzích vplyvov a cien. Zimnej pšenice urodilo sa v súsednej Morave na ha pôdy 18·8 q. Na Slovensku 15·2 q. Keby na Slovensku bol výnos plochy pšenicou osiatej taký, ako na Morave, tak by bola úroda zimnej pšenice na Slovensku za rok o 8.361 vagónov po 10.000 kg väčšia. Pšenice jarnej by sme mali dľa tohoto kľúča o 523 vagónov viac. Raži o 5.152, jačmeňa o 14.942, ovsa o 10.741 a kukurice o 1.331 vagónov viac. Tedy Slovensko by mohlo v tomto páde poskytnúť vnútornému konzumu a exportu o 41.573 vagónov zrna viac než dosiaľ. Aplikujúc tento kľúč na zemiaky, tak prídeme ku 27.296 vozov a pri cukrovke o 20.675 vagónov plusu.
V Nemecku v zemedelsky najbohatších krajoch je takýto zväčšený výnos už na základe zákona o zmenšenej výnosnosti nemožný, Lebo známo je, že keď pôda obsiahne istý stupeň saturovania prácou a kapitálom, tak čiara stúpajúcej výnosnosti nie je v proporcii ku investícii, nejde na hor, lež konečne na dol.
Slovensko je v tomto ohľade väčšinou ešte skoro pôda panenská. Nutno tam na zväčšenie výnosnosti previesť predovšetkým investíciu umu a kapitálu. Z tej príčiny žiadame, aby tie vládne predlohy, ktoré sú už podané ministerstvom orby, aby totiež zelektrizovanie vonkova na Slovensku, ako to v Čechách vidíme, a to s podporou vlády a v autonomných sväzoch bolo čím skôr plenu predložené. Bude to jedna z našich najproduktívnejších investícií. Taktiež očakávame, že novelizácia melioračného zákona za dotácie vlády na melioráciu Slovenska obnosom 30 mil. Kč nebude nejakými fiškálnymi ťažkosťmi zmarená. (Předsednictví převzal místopředseda dr. Hruban.)
Ďalej nutný je návrh zákona na komasáciu a uvoľnenie druhej polovice kreditu núdzového vo výške 5 mil. korún na nákup jarného osevu. Východné župy pre zapríčinené škody elementárné budú potrebovať na osevo značné potreby. Vôbec núdzovú výpomoc pre Slovensko bude nutno hodne zvýšiť. Ďalej žiadame reguláciu našich riek.
Aj pri týchto predpokladoch nesmieme so zreteľa pustiť veľký problém štabilizácie a zaistenie maloroľníckej pôdy. Tak často s hrdosťou vzpomíname štabilizáciu našej meny, udržali sme ju v najťažších pomeroch, ale práve tak vážné je z otázky na budúci obranný boj oproti novým drahotným vlnám, ktoré môžu sa opakovať, zabezpečenie štability a poistenie pôdy maloroľníctva.
Keď už pracujeme na najväčšom diele našej revolúcie, na pozemkovej reforme, tak naša práca by bola polovičatá, keby sme i na tento najvážnejší sociálny predpoklad neobrátili našu pozornosť. A tu nesmieme opomenúť najpálčivejšiu otázku rentových pachtov. Osvedčujem, že my nezbytne trváme na tejto hlavnej podmienke zdaru a uskutočnenia pozemkovej reformy. Ľutujeme, že nevidíme dostatočného porozumenia u tunajších finančných kruhov pre tú veľkú zásadu, že na Slovensku štátna idea, sociálné oslobodenie rastie a padá s pozemkovou reformou.
Zaistiť a zabezpečiť štabilitu pôdy novým roľníckym vlastníkom, odťažiť usedlosti, umožniť ím lacným úverom investície, prejsť z extenzívneho hospodárenia na intenzívnu výrobu. Toto je podklad našej zábezpeky oproti drahote. Nás minister Hodža, ako vždy, geniálne vystihol tento moment ohromného dosahu, keď uskutočňuje hospodárske úverné spolky, pokladnice, raiffeizenky a celú tú kostru finančnej opory maloroľníka, ktorá tvorila aj v Nemecku podklad ohromného vývozu zemedelstva.
Tak ovšem prikuje ten maloroľník a ten kolonista svoj osud ku tej pôde a vytlčie z nej často v 18hodinovej práce to kýžené optimum, o ktoré sa nám práve jedná. Jedine tak znemožníme emigráciu, keď nedáme znova nášmu roľníckemu stavu úplne zproletarizovať. A ten roľník nie je na konci svojho života, ako môj pán predrečník riekol, on je pozemkovou reformou na prahu nového života. (Souhlas.) Tedy chrániť zemedelstvo, zdvíhať jeho blahobyt a tým vytvoriť z neho najväčšieho, najistejšieho vnútorného konzumenta nášho priemyslu.
Sem patrí ovšem aj otázka obilných ciel. Dnes pri týchto neslýchaných cenách obilia zdalo by sa vzpomenutie obilných ciel anachronizmom. Lež i táto nenormálna konštelácia sa zmení a v tak vážnych ustanovizniách nutno si dobre upovedomiť, o čo sa jedná.
My hospodársky nebudeme normálne žiť, nebudeme mať v mnohých hlavných článkoch životných potrieb normálné ceny, kým nevytvoríme legálné obchodné smluvy na všetky strany, totiž kým nevsunieme náš hospodársky organizmus do svetového obchodu. (Tak jest!) Čo to znamená v úrovni cenovej, to vidíme na príklad z ohromného rozdielu južného ovocia pred a po uskutočnení obchodnej smluvy s Italiou. K uskutočneniu obchodných smlúv potrebujeme obilné clá, ako kompenzáciu. Ony vlastne umožnia zkoncovanie mnohých smlúv a dohôd, ktoré nám umožňujú lacnejšiu cenovú hladinu. Lebo ten, kto v normálnych pomeroch si myslí, že obilné clá donášajú zvýšenie životných potrieb, ako na príklad chleba, sa mýli. Dľa Schubern-Schrattenhofra, známeho národohospodáského spisovateľa, pri normálnych svetových pomeroch obilného trhu obilné clá v cenách chleba ani v Nemecku neboly citeľné. Na cenu chleba vo vnútrozemí majú druhé okolnosti o mnoho väčší význam než clá. Padne tu na váhu predovšetkým otázka transportu, organizácia obchodu, úveru, medziruky a povedzme si, hospodárskej morálky.
A tu zas musím obrátiť vašu pozornosť na dopravné pomery Slovenska.
Keď vezmeme zo širšieho stanoviska otázku transportu, vtedy musíme nahliadnuť, že sa u nás tranzitným tarifom nevenovalo ešte takej pozornosti, ako zasluhujú. Uznám, nemožno konečne za 5 rokov všetko zdolať. Riešenie tejto otázky, tedy využitia tranzitných sadzieb, by bol asi ekvivalent snížených tarifov na Slovensku.
V tomto ohľade sú pomery u nás ešte vždy veľmi smutné, nesrovnalosti dopravy znemožňujú hlavne na Slovenskom východe a Karp. Rusku zrovna jestvovanie našich výrobných vrstiev. Sem patria predovšetkým roľníci, ktorí sú odkázaní na príklad dnes predávať čistené ošípané po 6 až 7 Kč jedno kilo mrtvej váhy. Spytujem sa, z čoho má ten východoslovenský roľník platiť tie ohromné dane? On dnes sám stal sa už konzumentom, lebo svoj malý zbytok zrna z neúrody už dávno musel odpredať, nemá tedy náš roľník slovenský zisku z vysokých obilných cien.
Práve tak znemožnený drahou dopravou je u nás, a hlavne na východe, ľudský štandart života kňazom, profesorom, učiteľom, notárom a všetkým štátnym, župným a komunálnym úradníkom, ovšem aj dôstojníkom. Akú potrebu majú tieto nešťastné rodiny najprv kryť? A čo si ten biedny predanený remeselník počne, keď drahý dovoz už vopred podlamuje mu možnosť súťažeschopnosti?
Práve táto nová fáza drahoty obracia znovu našu pozornosť na našu tarifnú politiku na Slovensku. Divím sa veľmi, že prvšia etapa zoštátnenia vicinálok v našom štáte nebude na Slovensku, lež v historických zemiach prevedená. Viem, že sú tu predpoklady priaznivejšie, pripravenejšie, lež železný diktát spravedlnosti kategoratívne núka brať predovšetkým pomery slovenské do ohľadu.
Výsledok zoštátnenia prvšej etapy v historických zemiach bude ten, že v Čechách a na Morave na 10 km štátnych tratí pripadne len 0·448 km privátnych a len 1·51% z prevozu. Bude to tedy v praksi skoro celej zemi úplné prepočítanie, kdežto na Slovensku zostane 60 % dopravy nezoštátnenej, neprepočítanej, odkázanej na podmienky nevýhodné.
Zoštátnenie by sa malo diať v poradí hospodárskeho významu jednotlivých tratí. Preto žiadam aspoň bezodkladné zavedenie štátneho barému a úplného prepočítania už aj z ohľadu tranzitného na slovenských hlavných tranzverzálnych vicinálkach ako sú: Kúty-Trnava, Hronská Breznica-Levice, Bošany-Trenčín, Marmarošské soľné dráhy, Podbrezová-Brezno-Tisovec, Bratislavská župná a ešte niekoľké významnejšie.
O potrebe vybudovania dráh Handlovskej, ktorá vytvára potrebnú dráhu Prievidza-Martindaly, Margecanskej, Prešov-Vranovskej, škoda slovo ztratiť. Vyžaduje to štátna nutnosť, konsolidácia v našich pomeroch. Oproti úbytku prepravných príjmov, spomenutých vicinálok stoja vecné a osobné úspory, zvýšená preprava a možnosť zkvitnutia zväčšenej zemedelskej a priemyselnej produkcie, ako hlavného vnútornozemného predpokladu na potieranie drahoty.
Ku otázke dopravy patrí systematické vybudovanie celého Dunaja. Vytvorenie voľného prístavu tranzitných skladíšť, rozšírenie parku našej plavebnej spoločnosti. Ďalej vybudovanie veľkej čsl. námornej plavebnej spoločnosti, ktorej radius by rozprestieral sa na obidve hemisfery a umožnil by nám emancipovať sa od cudzích skartelizovaných plavebných trustov a syndikátov.
Konečne vážny úkol pri určovaní cien pripadá obchodu, ktorý má organizovať výmenu produktov ľudskej energie a surovizieň, ktorý určuje vytvorenie ekonomickej ceny. Sústredivé body obchodu sú trhy, aukcie, burzy, kde pod kontrolou verejnosti určujú sa ceny. Tieto držať pod prísnym dozorom, aby neprišly živly nesolídne, nepovolané práve v takýchto dňoch, aké sú dnes, je hlavnou, najnutnejšou úlohou štátnej kontroly, ktorú vždy a všade schvaľujem. Videli sme blahodarný účinok v tomto ohľade osobného zasiahnutia ministra Srbu na pražskej burze. Pri posudzovaní našich plodinových búrz zapomína sa a chcel by som verejnosť informovať bez toho, aby zastavil prešpekulovanie, že najmä naše československé burzy nespočívajú na princípoch úplnej špekulačnej slobody, ale že sú reglementované a svojími zákonnými predpisy upravené v organizácie temer verejnoprávné, v ktorých je treba rozoznávať funkciu hospodársku, záležiacu v umožnení koncentrovaného styku nabídky s poptávkou a funkciu hospodársky a politickú, spočívajúcu v kontrole a regulácii cenového vývoja. Pri obidvoch týchto úkoloch búrz je nutné akčný radius rozšíriť cez štátné hranice a bude potom hospodárska politika búrz záležať vo vyrovnávaní domácej relácie nabídky a poptávky s rovnakou reláciou svetovou. Hospodárska ochrana vlastnej štátnej domácnosti zostane tu vždy vedúcim úkolom burzy a s tohoto hľadiska bude využívať situácií medzinárodných. Keď to stane sa najracionálnejším spôsobom a obchodnou providenciou, len potom bude burza na výške svojho úkolu, len potom bude mať štát v nej opierny bod, ktorého významu nemožno dosť zdôrazniť. Bratislavská burza vedela odhadnúť medze v dobách poklesu cien a teraz v dobách svetového stúpania cenového bez nervóznosti triedila zahraničnú tendenciu a domáci záujem.
Keď znamenala sa na pr. americká pšenica z Chicaga cif Hamburg (dovozné do Děčína Kč 4·50) v decembri m. r. okolo Kč 250, končila bratislavská burza v tejto dobe záznamom Kč 240 až 250 a plodinová burza pražská Kč 240 až 252; stúpnul-li uvedený záznam amerického tovaru k 23. januára t. r. na Kč 267·30, vykazuje bratislavská burza dňa 22. januára cenu Kč 265 až 275 a plodinová burza pražská Kč 273 až 285.
Verejnosti sa predkládajú v posledných dňoch štatistické dáta o tom, že v decembri bolo k nám dovezené obilie 351.511 q proti 133.087 q v r. 1923, múky 411.835 q proti 322.873 q v r. 1923. Tiež tu nie sú všetky konzekvencie z týchto dát kriticky vyvodzovaných a bolo by skôr zjavom pre obozretnosť nášho obchodu, že vedel včas pred svetovou hausse dopraviť k nám značnejšie zásoby, ktoré sa zaiste pri správnom postupe smerodatných činiteľov staly širokému konzumu prístupnými a tým vylučujú obavu o našom dostatočnom zásobovaní.
Ovšem som za trestné stíhanie úžery či na burze, či vo verejnosti, ale myslím, že výhodnejšie je, keď táto rezerva nakopená je u nás, než by mala byť vo Viedni, lebo práve veľké sklady potravín pri drahom úvere dnešnom viac tlačia na ceny, než keď potreba ide z ruky do úst. Ovšem nikdy nebudem oproti čo najprísnejšej kontrole štátnej. Obchod vôbec musí sa vrátiť ku svojej starej tradícii či najväčšieho obratu, čo najmenšieho zisku. Obchodu, najmä v takejto dobe, nesmie schádzať na iniciatívu duševný a mravný kapitál. Hovoril som predtým o význame zemedelstva. Nechcem ani z ďaleka podceňovať význam výroby priemyselnej. Na základe deľby práce a z ohľadu na zväčšenie produktivity priemyslu, tohoto hlavného predpokladu zvýšenia kúpnej hodnoty koruny, nutno predovšetkým hľadieť na delnícku zväčšenú výkonnosť z nasledovných a to aj psychologicky rôznych zorných úhlov.
Optimum vo výrobe priemyselnej, uspokojenie prácou a v práci. Maximálny úspech, a to dľa veľkej zásady národohospodárskej relatívne najminimálnejšou námahou. Spravodlivosť v sociálnej organizácii. Rovné výhody pre producentov a podnikateľov. Najväčšie ekonomizácie v provoze. Remunerácia, zábezpeka bytu, poistenie. Ďalej organizácia, hygiena a ekonomia práce. Konečne umožnenie mravnosti práce, kam by patrilo mravné položenie robotníka. Demokratizácia priemyslu. Výchova robotníctva.
Tieto poznatky maly by sa i do štátnej správy uviesť. Tam by mal panovať z ohľadov úspornosti istý druh Taylorizmu. Ovšem nie ten, ktorý zmechanizuje duše, ktorý život zmonotonizuje, ale ponechávajúci iniciatívu a koncepciu. Dobrá administrácia je ovšem hlavným podkladom i hospodárskej konsolidácie. V mnohom nám výdatne pomohli na Slovensku ministri Malypetr a Kállay. Tu bysom si prial, aby princíp menšieho počtu, ale lepšie platených úradníkov ešte lepšie prišiel ku platnosti.
Dnes, keď naše štátné podniky stoja na komerciálnej podstate, by som mienil pozvať amerických inštruktorov, ktorí by zaviedli modernú technickú organizáciu práce.
Jeden z najväčších faktorov v boji proti drahote je zmenšenie štátneho rozpočtu, obľahčenie daňového bremena a možné zväčšenie zemedelskej a priemyslovej výroby. Preto nutno našou daňovou reformou, ktorou chce vláda previesť postupne zvyšovanie priamych daní a odbúravanie válečných prirážok, taktiež sníženie nepriamych daní a odbúranie válečných prirážok. Žiadam čo najskoršie zrušenie dane porážkovej.
Pri riešení bytovej drahoty by som sa klonil ku mieneniu francúzskeho národného hospodára Charles Gida, ktorý chce decentralizovať mestá a vytvoriť obytné rayony okolo veľkých miest na vidiek v tak veľkom okruhu, ako to rýchlosť a lacnota rozličných dopravných prostriedkov dovoľuj. Tu padá na váhu významná otázka, či by režím kapitalistický nemohol poskytnúť v budúcnosti túto dopravu suburbánnu s patričnými kartelami zdarma. V tomto ohľade konajú sa už v Anglii vážné štúdiá. Robotníctvo by ovšem muselo prejsť istou zmenou mentality. Ono by konečne iste súhlasilo s tými poznatky, ktoré tak klasicky líči Virgil o vonkovskom živote.
I výstavba našich miest musí byť postavená na podklade novej vedy, ktorá sa menuje urbanizmus. V Anglii stavajú nové tak zv. zahradné mestá, kde počet obyvateľov nesmie presahovať 30.000 duší. Jedine tak bude možno sústavne zdolať bytovú drahotu a tú nemravnosť moderného mesta, že bohatí zaujímajú najkrásnejšie štvrti mesta, kdežto pracujúci ľud sbitý je do ghettov, do nezdravých častí miest, preľudnatelých, nehygienických.