Ministerstvu veř. zdravotnictví a tělesné výchovy chci připomenouti, že musí býti uplatněna všeobecná snaha zabezpečiti zdraví lidu, že musíme u nás vypěstiti zdravotní politiku a zdravotní výchovu, tak jak to naznačuje velmi vystižně prof. Hamza:
"Velikými a překotnými proměnami veškerého našeho pospolitého života: průmyslového, obchodního, dopravního, národohospodářského atd., rozvojem veškeré civilisace ve všech oborech nezískala vždy zdravotní kultura a štěstí člověka. Ano často spíše utrpěla i tato kultura i toto štěstí. Stávalo se to nejprve tím, že ony proměny a onen rozvoj uskutečňoval se bez současné péče o zdraví lidské a můžeme říci dosti často bez mravní odpovědnosti. Nejhůře bylo tam, kde rozhodovala peněžní morálka. Lidé hromadili se do velkých měst a do průmyslových míst. Změnili domácí ovzduší, domácí obydlí, svoji výživu, změnili své povolání a způsob své práce, změnili své mravy, zvyky, obyčeje, své potřeby a touhy. Z duše lidu vymizela mnohá, přímo drahocenná zdravotní poznání, získaná staletou zkušeností předků. Do duše lidu, do veřejného zdravotního mínění neprostoupila dostatečně nová velká poznání lékařské vědy. Můžeme dobře říci, že život náš uchýlil se valně od života prostého, přírodě blízkého, v rodině zakotveného, zušlechťovaného pravou kulturou ducha a srdce. A když nyní se rozhlédneme po našem oslabení, po našem zdravotním ohrožení, po našich chorobách, poznáváme s úžasem, jak děsivě se rozmnožily příčiny, prameny všeho toho oslabení, ohrožení a onemocnění. Znali jsme ovšem odedávna četné choroboplodné zdroje, jimž říkáme přirozené - biologické. Znali jsme je na příklad v podobě úrazu, nákazy, účinků tepelných, chemických atd. Znali jsme ovšem odedávna četné choroby jimi vyvolané.
K těmto přirozeným zdrojům choroboplodným přidružují se v době naší neobyčejně pomnožené a neobyčejně pohoršené další choroboplodné zdroje, jimž říkáme umělé - sociální. Zdroje ty se zrodily, pomnožily, pohoršily právě řečenými proměnami pospolitého života, neochraňovaného příslušnou zdravotní sociální péčí. Jistě byly tu mnohé z těchto umělých sociálních zdrojů též odedávna, ale svými záplavami, svojí zkázou jsou dítětem naší doby.
Tyto umělé sociální zdroje choroboplodné projevují se nejčastěji: závadami ovzduší, závadami ovzduší sluncem neprosvěcovaného, závadami míst našeho pobytu, našich pracoven, dílen, úřadoven atd., závadami obydli, závadami výživy, závadami povolání a práce, ochuzováním a chudobou, nečistotou a nepořádkem, závadami šatu a potřeb ústrojových, rozvratem rodinného života, poruchami životosprávy osobní, rodinné, společenské, nedostatek pravého sociálního cítění, nedostatkem osobní mravní odpovědnosti a mravního charakteru vůbec, nevědomostí o zdravotní složce kulturní a naprosto nedostatečnou zdravotní výchovou".
Připomínám dále, že ministerstvo zdravotnictví bude museti také věnovati péči vyřešení otázky zemské léčebny pro léčení začáteční tuberkulosy v Kostelci n./Černými Lesy. V tom směru jsme již učinili obšírné podání. Dále byla mně zaslána tak jako jiným kolegům stížnost obsáhle motivovaná, aby bylo pamatováno na vybudování a rozšíření státní nemocnice v Zábřehu n./Odrou. Je to nemocnice pro celý šírý kraj Ostravský, nemocnice nedokonale vybudovaná, na jejíž další vybudování byl pro rok 1925 preliminován obnos velmi nepatrný.
Jinak chci připomenouti, že úspory a škrty, které tak silně zasáhly do právě projednávaného rozpočtu, častokráte byly provedeny na nesprávných místech. Stačí se jen podívati na některé položky různých ministerstev. Tak na př. zajímavá parabola: V ministerstvu zemědělství vidíme položku na chov koní 22,933.000 Kč, v ministerstvu soc. péče položku na péči o mládež 15,078.000 Kč. Je viděti, že škrty a úspory v ministerstvu soc. péče dlužno označiti za nezdravé. Tak na př. při péči o mládež musí se s úsporami přestat. V poslední době přicházej žádosti od příslušných zemských i okresních komisí péče o mládež, aby péče o mládež byla doplněna, lépe organisována a financována. Připomínají, že jmenovitě pro příští rok budou žádati doplnění péče o dorůstající mládež a že v tom směru přijdou s určitými požadavky.
Přicházím ke konci a prohlašuji: Naše hlasování pro rozpočet znamená zdůraznění, že si přejeme dobrou a hospodárnou správu státu, vědomou si svých povinností nejen ke státu, ale i k širokým vrstvám lidovým. (Výborně! Potlesk.)
Místopředseda dr. Hruban (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. dr. Blaho. Dávám mu slovo.
Posl. dr. Blaho: Vážená snemovňa! Prv než by som prešiel do podrobnej debaty tohoto odseku, dovolím si vyniesť dôrazný protest oproti včerajšiemu hrubému a vulgárnemu tónu pána poslanca Tausika, ktorý týmto spôsobom tak snížil našu snemovňu, že sa musíme pred cudzinou hanbiť za to. (Posl. Tausik: Vždyť poslouchali velicí páni!) Dosť možná, že poslúchali, ale jestli by takého tónu užívali . . . (Posl. Tausik: Pak se musíte vy stydět, pane doktore!) My sa nemusíme stydeť, lebo takých výrazov neužívame.
V tomto dome je silná opozícia nemecká, silná opozícia ľudovej strany, ale ja som, ani moji kolegovia, takéto hrubé výrazy nepočuli. Preto ráčte odpustiť, pane Tausik, keď menom klubu dôrazne protestujem proti tomuto mrzkému, hrubému tónu a proti tým urážkam, ktoré ste proti tak vysokému činiteľovi našej armády, generálovi Gajdovi, vyniesol. Prosím, ja konštatujem, že keby nebolo generála Gajdu a legionárov, ani vás by tu nebolo, nebolo by republiky a nebolo by samostatného štátu československého a nemali by ste možnosť takto hovoriť. Tak by ste si mali aspoň na toto vzpomenúť a - nechcem, aby tá doba prišla, ale možná, že tá doba prijde - možná, že aj vy budete potrebovať šable generála Gajdu, aby vás ochránila proti reakcii maďarskej a proti maďarským iredentistom a proti tomu, čo odtiaľ hrozí, lebo maďarský bolševizmus bol maďarský iredentizmus, to bol maďarský národný pohyb, to nebol pohyb proletariátu. Pane kolego Tausik, vy ste dlho v Košiciach, vy by ste mohol vedieť, čo sa dnes v Maďarsku chystá, iste by to nebolo pre vás príjemné, keby ste museli rýchle utekať z Košic tam, odkiaľ ste prišli. (Výborně!)
Vážená snemovňa! Po čas celej tejto podrobnej debaty vidíme, že všetci rečníci prízvukujú tak zvané sebestačnosti na poli poľnohospodárskom, na poli priemyselnom a každý inak a svojim spôsobom radí, ako túto sebestačnosť dosahnuť. So strachom by som povedal, a to konštatovali všetci rečníci, ktorí sa zemedelskou otázkou zaoberali, že tohoročný dovoz obilnín dosiahne do konca roku 1924 snáď 1 miliardu Kč. To je fakt, nad ktorým sa vážne musí zamyslieť každý národohospodár, finančník a každý, kto to vážne s našou korunou a valutou myslí. (Výkřiky posl. Zeminové.) My nielen že vyvážame našu korunu, ale zmenšujeme obeživo doma a, riekol by som, systematicky stlačujeme cenu, hodnotu našej koruny v cudzine, ktorá nie je doma podložená zlatom a závisí od situácie našej obchodnej bilancie. Tento strašiak našej obchodnej závislosti na cudzine sa prejavuje na rozličných miestach nášho národohospodárskeho horizontu a tejto okolnosti zneužívajú domáci i zahraniční nepriatelia našej republiky k rozširovaniu nedôvery, ako sme čítali v anglickom časopise "Times". Myslím, že túto nemeckú bombu nemusíme brať tak vážne, poneváč praskla práve vtedy, keď začal sa pojednávať náš rozpočet, na minutu časove pasovala do pojednávania nášho rozpočtu. Je nápadné, ako si to páni zariadili a objednali tento článok v Londýne, a tým spôsobom zaplašujú cudzí kapitál a otriasajú vierou v štabilitu našej koruny. Z týchto okolností vyplývajú snahy našich národohospodárov, výskumníkov, chemikov, finančníkov, ale aj snahy vlády zvýšiť výrobu kvantitatívne na poli zemedelskom a snížiť výrobné náklady na poli priemyslovej výroby. Tedy hľadá sa všade a vo všetkom národohospodárska sebestačnosť. Dnes je už to heslo o sebestačnosti tak populárné a veľa sa o ňom píše, ale pozorujeme, že toto heslo nevzalo na seba dosiaľ reálnu podobu, že je stále na stoloch a v pracovniach výskumníkov, profesorov, teoretikov a jeho účinky že nie sú citeľné ani v zemedelskej ani priemyslovej výrobe. Naša štátna správa vykonala síce dosť na tomto poli, ale pomerne je to ešte všetko málo. Ovšem je to úkol nesnadný, to je ťažké hlavne tam, kde výkonné orgány štátné nie sú v organickom spojení a v organických stykoch s výrobnými triedami a širokými massami producentov a konzumentov. Ako to vidíme i v predválečnom Maďarsku, kde jednotlivci i vláda stále donášali nové idee a nové myšlienky. Maďarská vláda vysielala emisárov do Francie, Anglie, Dánska, aby vyštudovali spôsob intenzívneho hospodárenia a aby doniesli domov nové myšlienky a smernice poľnohospodárskej výroby. Pamätujeme sa veľmi dobre ešte z maďarského režímu, že sa nielen vláda, ale aj orgány maďarské všeobecne chvastaly, že vynašly nový spôsob pestovania maďarskej pšenice, že jeden, Szekacs, vypestoval nový druh pšenice, ktorý urobí pravú revolúciu na poli pestovania pšenice, že sa zvýši výnos pšenice o 50% a snáď aj o 100% a že Maďari budú prví v europskej konkurencii, že vydržia i konkurenciu ruskej i podunajskej pšenice. Ale účinky sa nedostavily. Nedemokratická správa maďarská sa nedostala nikdy so svojimi ideami do širokých vrstiev producentov. Až na niekoľko jednotlivcov, ktorí sa zaoberali rozšírením tejto intenzívnej výroby, nedosiahlo sa týchto t. zv. vyšších výnosov úroky pšenice. Bývalý ministerský predseda Weckerle si kedysi trpko sťažoval v maďarskej snemovni, ako je to možné, že výnos z katastrálneho jutra v Uhrách je pomerne nižší než v Čechách alebo v Nemecku. V Uhorsku obnášal priemerne 8-10 q na katastrálné jutro, v Čechách v úrodných krajoch 10-14 q a v Nemecku v okolí Berlína, kde Nemci zmeliorizovali piesky a zkompostovali pôdu, urodilo sa až 16 q pšenice. Na túto maďarskú pšenicu nesmieme zapomínať, poneváč Maďarsko je naším súsedom. Dnes síce časti jeho územia, kde sa rodí pšenica z veľkej časti pripadly Jugoslávii a Rumunsku, ale i dnes je prez to Maďarsko veľkým producentom na poli pšenice. Hlavný zreteľ bol vždy braný na kvalitu maďarskej pšenice, ako vám je známe, nás by ani kvantita maďarskej pšenice tak neznepokojovala, ako kvalita, poneváč je lepšia nežli česká a rovnať sa jej môže len pšenica slovenská z podunajských naších rovín.
A tu prichádzame k problému t. zv. bielej a čiernej múky. Ide hlavne o kvalitu bielej múky. Tento boj má svoju starodávnu historiu, zvlášte v historických zemiach, lebo kto by sa nepamätoval na válečné ťaženie českých mlynárov proti maďarskej múke, t. zv. mlecie rídenie, ktoré za starého Rakúska porážalo rakúske vlády vo Vídni, ale český konzument sa rozhodl vždy pre bielu múku lepšej kvality. To sme videli aj pri poslednom vládnom návrhu o vymlievaní pšenice. Tento návrh by bol padal sám od seba, poneváč gazdinky by ho samy boly pochovaly. Nebolo by bývalo ani treba, aby slečna kol. Zeminová - nie je tu? - tak strašne proti svojmu vlastnému ministrovi vtedy láterila a hovorila proti tomuto návrhu zákona. Bolo by to padlo samo od seba. Všade by sa bola predávala múka len vysokej kvality, dvojnulka a nulka, a to pod rukou za ceny úžerné, lebo české kuchárky a české kuchyne by boly mocnejšie než zákon a ministerstvo zásobovania. Slávna snemovňa, zásada vyjadrená v odvolanom návrhu nie je ani tak zlá, ale nie je ani nerozumná, trebárs sme sa všetci nechali strhnúť, a návrh potichu zmiznúl z naších stolov a bol vládou odvolaný. Ja toto musím akosi na obhajobu dobrého úmyslu osnovateľov konštatovať, nech už tento návrh zákona robil pán Haindl, dosť nechvalne známy zo slovenských rekvisíc, alebo pán minister Franke.
Odvážim sa tvrdiť ako lekár, že dnes obecenstvo je skutočne zmlsané, veľmi zhýčkané a že široké vrstvy našej spoločnosti všade a všade jedia len z bielej múky nulky a čierná múka je všeobecne zanedbávaná a v nevážnosti. Na Slovensku je zvykom variť z čiernejšej múky a z bielej múky sa len pečie. Ale následkom tak zvaného pokroku a zmeny pomerov po válke chcelo sa všetko zlepšiť a všetci chceli lepšie žiť a preto sa u nás šíri odpredaj týchto vysokých čísiel múky, hlavne nulky. Obecne je to tak, že obecenstvo chce byť klamané a dôkladne klamané bielou múkou americkou, ktorá sa chemicky bieli a ako nulka sa u nás predáva. Keď sa ale bližšie podívame na túto bielu múku, vidíme, že vlastne stredné zrno pšeničné neobsahuje tie najvýživnejšie látky, lež len pšeničné uhľohydráty, a tie t. zv. vitaminy, o ktorých tak inteligencia rozpráva, a radí sa: nejdzte to a to, v tom je málo vitaminov, ja som si objednal to a to, poneváč sú tam vitaminy tie sú práve v tej povrchnej vrstve, v tej šlupke. Zase sila zvyku a akéhosi takého premršteného, moderného názoru zvrátila všetky nauky o Grahamovom chlebe. Vzpomeňte si, ako sú v obchodech vystavené šrotové žemličky, ktoré mnohí jedia, poneváč tvrdia, že je to veľmi zdravé. Zdá sa mi, že nie je ďaleká doba, keď budeme musieť upraviť vymlievanie našej pšenice, ako to upravila Francia alebo iné štáty. Nie, aby sme nedopriali dobrej výživnej múky nášmu národu, ale aby sme nerozumne nedaňovali cudzine, aby sme odstránili škodlivé následky výlučného konzumovania múky nulky, totiž hromadenie a nepredajnosť vyšších čísiel pšeničnej múky z domácej výroby. (Předsednictví převzal místopředseda Buříval.)
Je známe, že všetky mlyny na Slovensku majú ohromné massy nahromadenej múky dvojky, trojky a tých vyšších čísiel. Na nižšie čísla sa nikto nepýta, nikto ich nekupuje a my ich musíme vyvážať do Rakúska, poneváč Rakúšania musia jesť aj čiernu múku. Týmto podkopávame produkciu pšenice doma a ničíme náš ťažko strádajúci priemysel mlynársky. Nie, citovosť tu nemôže rozhodovať ani zvyk, ani gurmanstvo, ale rozumná účelnosť a efekt hospodársky. Ostatne každý zákon donucuje ľudí robiť len to, čo sami od seba konať nechcú. Jestli to nepôjde ináč, bude misiet na to byť zákon, nech sa to páči alebo nie. My budeme čo chvíľa po stavení pred takú eventualitu, že budeme museť veľa takých nepríjemných zákonov priniesť a všetky strany poslanecké budú musieť mať kuráž, aby sa také nepríjemné zákony doniesly. Tu sa stále hovorí o odbúravaní a reštrikcii úradníctva, štátnych zamestnancov, ale ja by som rád vedel, ako to chcete robiť bez bolesti. Niet operácie bez bolesti a i keď sa operuje anesthésiou, sú bolesti dodatočné ako je známo z mediciny - ktoré sa dostavujú, až účinok jedu prestane, ale tie bolesti budú aj u nás! Bude to závisieť na nás poslancoch, budeme-li mať dosť duševnej a morálnej sily takýto tvrdý zákon doniesť, budeme-li chcieť zachrániť náš hospodársky život pred poklesom a úpadkom. Dnes všeobecne stavia sa otázka zvýšenia produkcia pšenice. Táto otázka je veľmi vážna, skoro tak vážna, ako otázka vývozu cukru alebo vývozu falknovského uhlia, ktoré, ako známo, dnes už naší súsedia Bavoráci kupovať nechcá alebo len malom množstve kupujú. Opakujem preto, že naše ministerstvo zemedelstva musí venovať väčšiu pečlivosť pestovaniu pšenice nielen v Čechách, na Morave, ale zvlášte na Slovensku. Pestovatelia a výskumníci musia zdokonalovať pestovanie pšenice mäkkej zvlášte v Čechách a na Morave a zvýšiť a zdokonaliť pestovanie pšenice tvrdej u nás v našich slovenských krajoch. Že sa dá veľa v tejto veci dokázať, ukázala jasne obilnárska výstava v Kolíne a v Trnave. Na Slovensku ovšem ide o přenicu tvrdú. Klesanie osevnej plochy pšeničnej je na Slovensku zrovna katastrofálné, a to si, slávne Národné shromáždenie, musíme uvedomiť. Nestačí sem tam do novín napísať nejaký článok ako som to čítal na pr. predvčerom v "Práve Lidu", že úroda v Austrálii je báječná, alebo konštatovať na chviľu, že ceny pšenice klesajú. Klesnú na jeden deň novinárske zprávy dovedú na chviľu strhnúť, ale nezabezpečia štabilitu ani obchod a tým menej výrobu. Treba takéto zprávy brať hodne kriticky. Osevná plocha v Československej republike s roka na rok klesá a preto je márna snaha o zvýšenie produkcie, lebo osevná plocha sa stále zmenšuje. Tento zjav je povážlivý a nebezpečný, poneváč sa dotýka aktivity našej obchodnej bilancie, a poneváč každý rok budeme nútení viac a viac kupovať v cudzine. Nechcem byť falošným prorokom, keď tvrdím, že osevná plocha pšenice r. 1925 bude zase o 15 až 20 % menšia, než bola r. 1924 a bude-li neúroda, bude výnos o 40% menší a manco našej pšenice stúpne z 20.000 vagónov na 35 až 40.000 vagónov ročne, počítajúc pšenicu za bežnú cenu 200 až 250 Kč, tak to urobí o 200 milionov viac, to znamená, že za pšenicu sa vydá ročne o 200 milionov korún viac.
Zo všetkých strán sa preto stavia otázka, prečo klesá tak strašne osevná plocha pšeničná, prečo ju roľníci nesejú. Odpoveď je jasná. Pšenica sa nevypláca, ani nie pri tých cenách, ktoré sú dnes. Seje sa veľa cukrovky a tabáku a následkom toho osevná plocha pšenice je stále menšia a menšia.
Na dôkaz toho, ako klesá osevná plocha pšenice na Slovensku, v krajoch, kde drive bola pšenica hlavným výrobným článkom, nech stoja dáta ako výsledok dotazníkovej akcie slovenskej zemedelskej rady v Bratislave.
Mám tu záznam niekoľko podnikov hospodárskych. Tak veľkostatok a cukrovar v Diósegu, ktorý roku 1922 osial pšenicou 21% svojej výmery, r. 1923 len 19% plochy. Výnos úrody bol 28 q na 1 ha r. 1923, r. 1924 už len 17 q. Hospodárstvo v Slovenskom Mederi Béla Eleka 20 % osevnej plochy r. 1923, 16% osial pšenicou r. 1924. Veľkostatok v Smoleniciach 20% r. 1923, 14% osevnej plochy r. 1924. Statkár Jozef Slezák v Trnave 41% osevnej plochy r. 1923 a 10% r. 1924. Pokles o 31% vyšší. Drábek v Cabaji, osevná plocha 25 % celkovej výmery r. 1923 a 20% r. 1924. Bránecký v Uh. Skalici 10% osevnej plochy r. 1923 a 8% r. 1924. Falath vo Farkašíne 18 a 10% r. 1923 a 10% r. 1924. Oskár Horváth v Částkovciach, sníženie osevnej plochy r. 1924 o 10% proti roku 1923. Tomašovič v Košolnej, sníženie osevnej plochy pšenice o 4%. Macháček, kolonista v Hviezdoslavove, sníženie celkovej osevnej plochy r. 1924 o 6%. Výnos obnášal u tohoto malohospodára na obilninách r. 1923 na 1 ha 14.6 q a r. 1924 len 10 q na 1 ha. Peter Pálka v Panholci, sníženie výnosu z 19 q r. 1923 na 14 r. 1924. Tedy i tu sa javí značný pokles osevnej plochy i výnosu. Ján Krížik v Biskupiciach, sníženie výnosu pšenice r. 1924 oproti r. 1923 obnáša celkových 24%.
Takto by som mohol ísť radom ďalej a dokázať, ako sa snižuje osevná plocha pšenice na Slovensku a ako katastrofálne boly nízke výnosy r. 1924.
Zo 17 došlých dotazníkov je v 10 prípadoch zdejmý úbytok osevnej plochy pšenice, ktorý kolísa od 2 až do 30% ornej pôdy, dľa toho, ako inteligentný je podnikateľ a ako rýchle dovedie reorganizovať svoju výrobu a previesť ťažište na rastlinu najrentabilnejšiu. Rovnaká osevná plocha sostáva zachovaná len u zemedelských malopodnikov, avšak ani tu nie výlučne, ako ukazujú predvedené prípady.
Zo 17 predvedených prípadov je tohotoročná skľudzeň pšenice v 4 prípadoch o 50 až 60% nižšia, ako roku 1923. V 10 prípadoch sa sníženie skľudzne pohybuje od 33 až 42% a v 3 prípadoch od 27 až 30%, takže môžeme rátať s priemerným snížením skľudzne pšenice tohoto roku oproti roku 1923 asi 40%.
U jačmeňa je sníženie tohotoročnej skľudzne ešte značnejšie ako u pšenice. Pokiaľ bolo možné vypočítať z došlých dotazníkov, je zo 14 prípadov v 9 prípadoch sníženie skľudzne jačmeňa tohoto roku od 47 až do 60% skľudzne minuloročnej a v 4 prípadoch od 20 do 30%, tak že možno s istotou počítať s priemerným snížením najmenej 45%.
A chcete počuť, ako sa rentuje cukrová repa oproti pšenici? I tu mám veľmi zajímavé dáta, z nich len niektoré dovoľujem si citovať. Rentabilita cukrovej repy statkára Pálku na statku v Panholci na 1 ha vypočítava celkovú režiu 4239 Kč pri repe. Zostáva príjem za repu a odpadky Kč 6680. Čistý výnos 2441 Kč na 1 ha. U pšenice na tomto statku je celková režia 3326 Kč a celkový príjem, utržený za pšenicu a slamu je 2975 Kč. Podnikateľská ztrata pri 1 ha pšenice činí 351 Kč. Keby sme počítali cenu pšenice Kč 290 za 1 q, ešte resultovala ztrata Kč 26.
Je zrejmé, že osevná plocha pšenice klesá a pri takejto špatnej úrode aj výnos je veľmi nízky a slabý.
V týchto výpočtoch, ktoré sú celkom presné, javia sa príčiny sníženia osevnej plochy pšenice. Cukrovka sa vypláca, repa cukrová odmeňuje hojne producentov.
Možno sa tedy diviť, že roľníctvo sa chytá konjunktúry a pestuje repu? Veľmi som sa pozastavil nad nejapným tónom článku "Práva Lidu", kde za príčinu sníženia osevnej plochy pšenice udáva sa chamtivosť, lakomosť a hrabivosť sedliakov. Myslím, že je to nespravodlivé, činiť sedliakom výčitky, že sú lakomí a hrabiví, keď potrebujú nielen chleba, ale i peniaze. Sedliak musí byť sporivý, musí byť šetrný. Keby nie, vyzeralo by to v našom národohospodárstve veľmi špatne. Bez sporivosti malých a stredných vrstiev nebolo by mobilného kapitálu ani hospodárskeho podnikania. Vonkov je najlepší strádal, ukladač, najstabilnejší vkladateľ.
Sklon k rentabilnejšiemu pestovaniu cukrovky je prirodzený práve tak, ako zjav na trhu práce: kto dá viac, tam idem pracovať. Nevidel som ešte takého robotníka, ktorý by odmietnul dobrovolne ponúkanú vyššiu mzdu.
Slobodná produkcia, slobodná nabídka musí byť heslom, ktoré si každý roľník pred seba musí postaviť. To sú záruky, na ktorých spočíva poľnohospodárska výroba. Čo natropilo škôd viazané hospodárstvo, videli sme po vojne. Čo podlomilo silu a mohútnosť zemedelskej výroby v Rusku? To boly sovjetské fermány, ktorými sovjetská vláda sedliakovi predpisovala, čo a koľko musí pestovať, koľko má odovzdať. Všetky výrobné odvetvia snesú skorej násilie, nežli výroba zemedelská. Zem je symbol pokoja a mieru vo vesmíre, na násilie reaguje len v jednom smere: odpovedá neúrodou a hladom. Je to skoro nepochopiteľné, že Rusko za 6 rokov po vojne sa nevzchopilo v zemedelskej výrobe aspoň na 50 % predválečnej svojej výroby, keď vidíme, ako sa snaží súsedné Poľsko zaceľovať rany, ako zvyšuje svoju obilnú výrobu, pestuje cukrovku, ktorá pomaly bude s našou konkurovať, a ako doháňa úbytok dobytka v produkcii živočišnej. Voľnosť produkcie a voľnosť odpredaja nesmie byť sedliakovi upieraná, hatená a prekážaná. Nestálosť hospodárskych pomerov vôbec v celom svete, fluktuácia cien našich obilnín na trhoch sú príčinou toho, prečo roľník tak málo pestuje obilie a prečo sa nevenuje pestovaniu pšenice. Sú ešte iné príčiny, prečo roľník seje menej pšenice, nie len rentabilita, ale nezapomínajme, že od počiatku svetovej vojny producent bol zbavený všetkých pracovných síl, že bol preháňaný rekvizíciami obilia, oberali ho o vlastný chlieb a jeho mzdu. Tieto preháňky spôsobily, že prestal pestovať obilie a vrhnul sa na krmivá, keď dobytok klesnul v cene, dal sa zase na obilie, ale sláva netrvala dlho, cena obilia zase klesla, až dostali sme sa hodne pod svetové pari. Roľník trpel touto nestálosťou pomerov hospodárskych, zvlášte že nevedel, čo a ako má robiť a ako má svoje hospodárstvo zariadiť. Keď prišla k tomu neúroda v celom svete, ceny stúply a nikto nevie, nakoľko klesnú na rok a aká bude úroda. Nemalou príčinou veľkého rozšírenia osevnej plochy cukrovej repy je daňové bremeno, uvalené na roľníka-producenta. Daň z majetku, daň z prírostku na majetku, daň z obratu a 30 druhov iných daní je to, čo nášho zemedelca znepokojuje, čo ho štve, znemožňujúc mu kalkuláciu a včasné stanovenie hospodárskeho plánu. To je jedna dôležitá príčina, že nedovedie si to dobre vykalkulovať, ako a čo sa vyplatí a čo sa nevyplatí. Stabilizácia celoštátnych hospodárskych pomerov, pevnosť koruny, obmedzenie cenového kolísania, úprava pomerov medzi zemedelskou a priemyslovou výrobou, colná ochrana zemedelskej výroby môže ešte v poslednej hodine zachrániť katastrofálny pokles domácej výroby pšenice.
Obchodné smluvy s Poľskom, Maďarskom, Rumunskom a tiež Ruskom sú predo dverma. Kým tieto smluvy budú uzákonené, musíme mať jasno a poriadok doma. Dúfam, že najde sa formula aj pre tento preťažký problém a že ai tu musíme sa porovnať. Ani nám nenapadá obťažiť život konsumentom alebo snižovať ich životnú úroveň. Je treba tu, ako to činia iné štáty, mať z obchodne-politických príčin akúsi ochranu na svojich hraniciach, aby neboly otvorené vráta pre každého a pre cudziu výrobu zemedelskú. Jedno sa musí stať. Dvojnulku, bielené americké druhy múky a nulku musíme odanití, poneváč sú to múky luxusné. To je moje domnenie. (Hlas: Pane doktore, tím by se to zdražilo!) Tým by sa to nezdražilo. Keď bude veľká produkcia a veľká nabídka, ceny budú museť klesať samy od seba. Ďalej je treba mysleť na náš mlynský priemysel. Cudzozemské obilie musí sa mleť v naších mlynoch. Nesmie nastať dišparita ako sme to včera počuli, medzi otrubami a pšenicou, že pšenica stojí 200 až 250 Kč a otruby stoja 100-120 Kč. To je nemysliteľné. Koalícia zdolala už ťažké problémy a chce-li žiť, bude museť ešte aj tento úkol zdolať a mnohé iné, ťažšie úkoly, ako sú úkoly cirkevne-politické atď. Chce-li koalícia žiť, musí to zdolať, a keď nie, prijdú druhí a snáď tí to zdolajú!
Slávna snemovňa! Ako zvýšiť osevnú plochu pšenice špeciálne u nás na Slovensku, kde sa najnovšie veľmi utešene vzmáha cukrovarníctvo a kde sa šíri pestovanie tabáku? Vlani postavili nový cukrovar "Nabrel" v Bratislave, moderne zariadaný a odborne vedený a na rok 1925 sa chystá zase nový cukrovar na Slovensku. Tedy to všetko ukazuje, že osevná plocha pšenice bude stále klesať a, potrvá-li konjunktúra v cukre, máme výhľad na zvýšenie výroby repy cukrovej a na zmenšenie výroby pšeničnej.
Pozornosť sa musí venovať hlavne západnému a južnému Slovensku, kde sú všetky podmienky pre pestovanie pšenice tvrdej, ktorá sa kvalitou vyrovná úplne pšenici maďarskej alebo jugoslávskej. Ministerstvo zemedelstva, výzkumné ústavy, semenárske stanice a zemedelské rady musia si tento problém osvojiť a zasiahnuť činne ešte pred podzimom roku 1925, aby sa poznatky a smernice už v budúcom hospodárskom pláne mohly prakticky uplatniť. Je treba hlavne tým krajom venovať pozornosť, v ktorých pre ich polohu cukrovú repu pestovať nemôžu. Tam, kde sa posiaľ pšenica málo pestuje, treba jej pestovanie propagovať, podporovať a zdokonaľovať.
Treba poskytovať vybraný osev za bežné ceny subvenčnou cestou, poskytovať moridlá malým pestovateľom zdarma. Uznaný osev leží dnes v magadzínoch, lebo je strašne drahé. Tu musí väčším obnosom zasiahnuť ministerstvo zemedelstva. Stá, ba tisíce moderných pluhov bude treba rozšíriť, aby úprava pôdy zodpovedala ozimnej rastline. Sejačky, menovite ľahšie, treba v týchto krajoch čo aj s veľkými obetiami šíriť.
Umelé hnojivá treba popularizovať a pokusné, vlastne úkazkové polia, hriadky treba založiť v každom okrese v 3-4 obciach, aby to náš roľník videl v každom slovenskom okrese, kde sa pšenica pestovať môže.
Pozemková reforma musí držať krok s pokrokom a intenzitou obrábania pôdy, len tak preklenieme prvé ťažké roky zmeny veľkých lánov na malé a len tak sa vyhneme tomu postrachu, že tieto rozparcelované veľkostatky nebudú vydávať tak veľkú úrodu, ako do tej doby, keď boly vo veľkom celku.
Ku koncu, chceme-li prospieť pestovaniu pšenice, musíme prijsť na mnohokrát spomínané meliorácie. Samo Slovensko vykazuje ešte dnes 800.000 ha neodvodnenej pôdy. To je hlavný kľúč našej sebestačnosti a hlavný kľúč ku zvýšeniu osevnej plochy pšenice. Žiadna obeť nie je dosť veľká a žiadny obnos nie je dosť vysoký, ktorý štát venuje na meliorácie. Ľutujeme, že ministerstvo financií nepristúpilo na zvýšenie dotácie pre meliorácie.
Slávna snemovňa! Keď som bol v Jugoslávii a pýtal som sa jugoslávskeho ministra zemedelstva, čo zamýšľa urobiť na zvýšenie zemedelskej produkcie, riekol, že zamýšľa urobiť jednomiliardovú pôžičku v Anglii na prevedenie meliorácií. Ovšem sa mu to nepodarilo, lebo bol ministrom len tri mesiace, ale sama tá myšlienka tiež mnoho povedá, v akom smere bolo by, nám potreba kreditu, jestli chceme ešte dva miliony hektárov neodvodnenej, polopustej pôdy zúrodniť a zlepšiť a pripraviť ju pre úrodu chleba.
Sľúbenú zvláštnu predlohu o melioračnom úvere čakáme s netrpelivosťou a žiadame, aby vládny návrh ešte v tomto zasedaní bol predložený, keď nebol zvýšený nami požadovaný obnos 15 mil. na vyššiu sumu. Žiadame zvýšenie dotácie pre slovenskú zemedelskú radu a zemedelské organizácie a na ukázkové meliorácie. Dnes už pohla sa celá moravská dolina. Záujem o úpravu rieky Moravy a jej povodia je ohromný, jej povodie je veľký areál, ktorý keby sa zúrodnil, mohol by nášmu zemedelstvu priniesť veľké prospechy. (Hlas: O tom již jednáme 30 let!) Už sa to začína. Stačí, aby naši roľníci videli bohaté výnosy na odvodnených poliach, okamžite zmizí nepochopenie, nedôvera a odpor. Nedostatok kulturne-technických inženierov je na Slovensku veľmi citeľný, a to je prekážka, prečo tak pomaly na Slovensku tieto meliorácie postupujú Niet dostatok technických síl a pri tých honorároch, ktoré kultúrny inženier dostáva, nikto do štátnej služby nechce ísť. Tak je tomu na Slovensku a aj v Podkarpatskej Rusi. Preto je chvalitebná snaha ministerstva zemedelstva, že kandidátom inženierstva dáva štipendiá a zaväzuje ich, aby na Slovensku slúžili na ich ťažké výkony musí byť tak prevedená, aby so záujmom a láskou mohli sa venovať svojmu ťažkému úkolu zúrodniť a obohatiť Slovensko. Úprava ich platov bude sa zaiste diať v rámci úpravy iných zamestnancov. Som priateľom tejto úpravy, nielen pokiaľ ide o úradníkov s vysokoškolským vzdelaním a vojenských gažistov, ale aj pokiaľ ide o úradníkov ostatných, pokiaľ ovšem to pomery finančné nášho štátu dovoľujú. Jestliže sa našly peniaze na iné veci, myslím, že aj tu sa musia najsť, chceme-li docieliť, aby vojaci, úradníci, zamestnanci a sriadenci boli spokojní a videli v tom štáte nie macochu, ale svoju vlasť a matku.
Z jednotlivých drobných otázok hospodárskych dovolil by som si ešte niečo predniesť Chcem upozorniť na nové nariadenie ministerstva financií ohľadne pálenia slivovice. To je podobná otázka na Slovensku, ako ju pre Moravu vzpomenul pán kol. posl. Malík. (Posl. Kopřiva: Pane kolego, víno!) I toto mám, pane kolego. Ministerstvo financií vydalo práve pred zahájením sezóny nové nariadenie ohľadne pálenia slivovice. Na Morave máme 2000 kotlíkov, na Slovensku tiež 2000 kotlíkov a v Čechách len 65 kusov. Preto Čechy na tejto otázke nemajú žiadneho záujmu. Ale na Morave a my na Slovensku sa domáhame rozhodne nápravy. Toto nariadenie vzťahuje sa na premenu týchto kotlíkov, a to v takom smysle, aby staré kotlíky sa premenily na menšie ohrevné plochy, aby sa v tom kotlíku menej vypálilo, alkoholu páli sa na hodinu, je treba, aby sa hodne dlho pálilo, ale tak, aby spálilo a vypálilo hodne dreva, málo špiritusu. Tedy chytristicky a náramne krásne upravené finančne-právne nariadenie bolo kameňom úrazu v týchto krajoch, spôsobilo hotovú revolúciu a celkom oprávnenú. Poviem vám, ako toto nariadenie prišlo k nám na Slovensko. Dňa 15. októbra 1924 prišlo do Bratislavy ku generálnému finančnému riaditeľstvu, dostalo sa finančným orgánom dôchodkovej kontroly asi za jeden alebo dva týždne, a okolo prvého novembra tí ľudia, čo mali kvas, už chodili a chceli páliť, ale oni im to nedovolili, poneváč v tom nariadení stálo, že každý musí tento kotlík vymazať alebo zamurovať a trúby zmeniť. To by bolo vyžadovalo veľkého nákladu a času a veľkých výdajov pre každého toho producenta, poneváč len na Morave, ako to kolega Malík vypočítal, bola vy táto zmena kotlíkov vyžiadala si 8 milionov Kč nákladov. A bolo by sa spálilo 15 tisíc vagónov dreva, tedy viac, než v riadnych pomeroch, keby podľa nariadenia ministerstva sa pálilo. Ja by som to neveril, že by niektorý konceptný úradník, snáď právnik, niečo podobného mohol v ministerstve financií vypracovať. Táto otázka rozvíri mysel týchto našich roľníkov, vyrábiteľov ovocia, tu sa jedná o pálenie nadbytočných slivák, trniek a švestiek, ktoré sa nemôžu ináč zpeňažiť, ani nie predať na lekvár a povidlá. (Posl. Moudrý: Pálí se či nepálí?) Páli sa, ale v starých kotloch.