Vážené Národné shromaždenie! Nie v tom je vada nemeckej politiky, že je naša parlamentárna väčšina silná a pevná, ale v tom je vada, že tá parlamentárna menšina je slabá, nejednotná a že sa nedrží tejto zásady. V tom je koreň a zrno zla aj taktiky našej opozície. Preto sa táto taktika nachádza v krízi, lebo táto opozícia nie je opozíciou štátotvornou. Táto opozícia nemá za účel poraziť vládu, naopak táto opozícia ani nechce poraziť vládu, poneváč by sa v tom okamžiku nachodila v tom najväčšom zmätku, poneváč by nemohla z toho a nechce z toho vyvodiť nutné konzekvencie, ktoré v každom riadnom parlamentárnom štáte nastať musia, keď opozícia porazí vládu.
Slávna snemovňa! Preto dnešná naša opozícia nevie "kam z konopí", ako to slovenské príslovie hovorí. Dnešná naša opozícia ešte nevie odhodlať sa k nutnej konzekvencií, ktorá raz aj u nej nastať musí. Naša opozícia hľadá cestičku a možnosť, ako vyjsť zo závozu, do ktorého sa dostala vlastnou vinou. Slávna snemovňa! Dnešná naša opozícia nastúpila cestu pasivity, ale ona túto pasivitu už hneď pri prvom kroku nebola v stave previesť do konečných konzekvencií, ani ju neprevedie, lebo celý tento krok od samého počiatku je pochybený. Politická pasivita bola možná a snáď je možná u národov primitívnejších, politická pasivita bola možná svojho času ešte za éry starého Kolomana Tiszu v bývalom Uhorsku pri vtedajších patriarchálnych pomeroch, pri vtedajšom zaostalom aziatskom volebnom práve, pri aziatskej administratíve a pri aziatských pomeroch, ktoré vtedy zavládly v starom Uhorsku. Vtedy Slováci, vtedy Rumuni, vtedy Srbi a ostatné národnosti v Uhrách mohli vyhrožovať, že pôjdu do politickej pasivity, že oni sa nezúčastnia vlády, že oni sa nezúčastnia parlamentných prác a politického života.
Vážené Národné shromaždenie! A snáď i v štátoch hospodársky a sociálne menej komplikovaných, ako je snáď Juhoslávia, a na čas je možná takáto politická pasivita, ako ju prevádzali za čas tamní Radičovci, ačkoľvek i tým sa táto politika neosvedčuje, i tam sú stále pokusy zahájiť znova aktívnu politiku. Ale absolútne vylúčenou vecou je, že by politická pasivita bola možná v Českoslov. republike, že by bola možná menovite so strán nemeckých, že by bola možná u národa tak vyspelého politicky, sociálne i hospodársky, ako sú naši Nemci, poneváč politická pasivita sa protiví životným záujmom, v ktorých sa nachádzajú, pomerom a potrebám, ktoré oni i v našej republike majú. Preto už prvý ich krok, ktorý smeruje a smeroval k tejto politike pasivity, už teraz je omedzený, už teraz je nesmelý, už teraz je polovičatý, nakoľko oni vyhlásili túto pasivitu len pri určitom predmete, len pri pojednávaní štátneho rozpočtu a nemohli a nešli ďalej tak, ako to bolo kontemplované u niektorých ich strán, že by pasivita, neúčasť išla ďalej, ako sa to fakticky stalo a bolo vyhlásené v minulých zasedaniach našej snemovne.
Slávna snemovňa! Nemeckej politike v našom štáte nezbýva nič iného, než previesť tú nutnú konzekvenciu, ktorá prísť musí a ktorá prijde, že totiž bude musieť zanechať tej negatívnej politiky, ktorú sleduje a sledovala proti našej republike a bude musieť nastúpiť politiku uznania Československej republiky. Ja nemyslím toto uznanie v tom smere, ako to raz ironicky poznamenal kol. dr. Czech, že my žiadame nejaké pragmatické osvedčenie od nich, že našu Československú republiku uznávajú, akosi v tom smysle, ako to žiadajú Sovjety od ostatných štátov. My, ktorí stojíme na podklade tohoto štátu, tohoto osvedčenia nepotrebujeme. Táto republika bola založená proti vôli mnohých tých, ktorí toto uznanie republike dnes odpierajú a bude trvať i v budúcnosti, i vtedy, jestliže ju oni neuznajú. Republika táto nie je snáď nejakým nahodilým útvarom, ktorý vyšiel z náhodných okolností a pomerov, ktorý povstal snáď z nejakých diplomatických pletích, ako si to mnohí v nemeckom tábore predstavujú a následkom toho si myslia, že tak ako republika nahodile povstala, nahodile môže zaniknúť. Snáď si mnohí myslia, že existencia tohoto štátu je závislá od toho, v akej nálade sa nachádza ten alebo oný anglický, francúzský alebo iný štátnik. Ešte vždy nepochopila nemecká politika v našej republike ten fakt, že utvorenie a existencia tohoto štátu je historickou nutnosťou (Výborně!) a že následkom toho republika nepovstala nahodile a nemôže ani nahodilými príčinami a okolnosťmi zahynúť?
Slávné Národné shromaždenie! Nie my potrebujeme tohoto uznania, lebo my toto uznanie máme v historickej nutnosti. Avšak toto uznanie potrebujú oni sami, to potrebuje nemecká politika sama. Tá politika neúprimnosti, ktorú sleduje nemecká politika voči nášmu štátu, tá dlhého trvania mať nemôže. Mne pripadá celá táto politika, celé toto chovanie nemeckých strán v týchto dňoch ako chovanie sa hriešnika. Nechcem tým urážať pánov z nemeckej strany, že by som ich prirovnával k nejakému zločincovi, ktorý spáchal nejaký hriech a ktorý sa nachádza v dezolátnom duševnom stave, ktorý nechce sa priznať k hriechu, ktorý spáchal a ktorý hneď nájde duševné odľahčenie, keď náhle po dlhom duševnom boji konečne sozná to, čo spáchal a tým najde svoj duševný kľud a najde cestu k ďalšiemu sporiadanému životu. A v takomto psychologickom položení nachádza sa aj dnešná nemecká politika. Nemecká politika cíti dnes, že to stanovisko, ktoré ona od samého počiatku zaujala k tomuto štátu, nebolo správné, že tá politika, ktorú oni dosiaľ k nášmu štátu prevádzali, nebola tá pravá, ale ešte vždy nie je v nemeckom tábore - ač sa to medzi štyrma očima uznáva - toho odhodlania tej morálnej sily, aby sa to zdôraznilo i celkom otvorene pred vlastnými ľudmi. V tomto smysle je potreba uznania nášho štátu, nie k vôli tej Československej republike, ale k vôli tomu, aby konečne nastalo jasno aj v nemeckom tabore. Nie je možné, aby sa udávaly také veci, ako na príklad vtedy, keď ten norský publicista chodil po našej republike, aby študoval tunajsie pomery; vtedy vyznali sa mu panovia z nemeckej strany, že nie je možné ani hovoriť o tom, aby nemecké územie bolo od nášho štátu odlúčené, aby Nemci mohli len mysliet na to, že by raz bol uskutočnený veľký "Alldeutschland", ako to tu označil včera pán posl. Lodgman, ale že Nemci uznávajú a sú presvedčení o tom, že ich existencia je tu udaná historickými nutnosťmi. Tedy títo pánovia odvolávať musia toto svoje osvedčenie. Poukážem v tomto ohľade na prípad nášho priateľa Holitschera, ktorý tiež toto osvedčenie učinil a ktoré potom muselo byť dementované, že neučinil ho tak, ako bolo publikovane a v tom smysle, aký tomu bol daný so strany norského publicistu.
Vážené shromaždenie! Toto uznanie republiky je tá tretia vhodná cesta nemeckej politiky. Na tu prvú cestu, byť v opozícii a od vlády vymáhať si určité maličkosti za určitú cenu, na takýto pokus a na takúto politiku my s československej strany pristúpiť nemôžeme, (Výborně!) jestli chceme si náš parlamentarizmus udržať, nemôžeme pripustiť, aby sa tento parlamentarizmus zrakušáčtil, ale musíme hľadieť ten parlamentarizmus si zariadiť podľa vzorov starých parlamentárnych štátov. Politika pasivity tiež nie je vhodná a nezostane nič iného než tá tretia cesta, ktorú som označil. Nám je iste nie milou vecou, že terajší parlamentárny postup bol viacej-menej in špirovaný práve z takej strany, od ktorej sa očakávala reálna politika, že terajší parlamentárny postup nemeckých strán inšpirovaný bol so strany nemeckej sociálnej demokracie a nemôžeme zamlčať tú našu obavu a to naše presvedčenie, že krok tento určovaný bol nie vecnými hľadiskami, nie vecným nazeraním na pomery v našom štáte, ale hľadiskami na domnele blížiace sa voľby v našej republike. Nemecká sociálna demokracia iste nemôže vykázať výsledky také, ktoré by ospravedlňovaly jej sotrvanie na tých cestách, na ktorých sa nachádza. Voľby v Mor. Ostrave iste nedokázaly to, že by nemecké voličstvo, že by nemecké robotníctvo chápalo tú politiku a tie cesty, na ktorých nemecká sociálna demokracia postupuje. Nemecká sociálna demokracia vzdor tomu, že v nacionálnom ohľade hľadela sa prispôsobiť extrémnym nacionalistickým pomerom, nič nezískala; na tomto poli ona nevydrží tú súťaž, ktorú jej prirodzeným spôsobom nacionálne strany robiť môžu. Pre nemeckú sociálnu demokraciu je jediná možná tá tretia cesta, ktorú som označil, tá cesta reálneho ponímania veci. A je v záujme nie len nemeckej sociálnej demokracie a nemeckého robotníctva samého, ale aj všetkého robotníctva v tomto štáte, aby nemecká sociálna demokracia vzpamätala sa, nepokračovala ďalej týmito cestami, ale hľadela sa priblížiť, hľadela sa uspokojiť, hľadela uznať ten stav, ktorý tu je, a hľadela najsť tej mravnej odhodlanosti a sily doznať to, že jedine pozitívna politika je ten základ, na ktorom môže úspešne pokračovať ďalej.
Slávna snemovňa, ja by som v krátkosti zabývať sa chcel ešte s inej stránky našou národnostnou politikou v našom štáte, so stránky, ktorá bola nadhodená so strany komunistickej. A tu by som reflektoval krátko na tie thése komunistickej strany, ktoré uplatňujú sa vo vnútornej politike nášho štátu a ktoré menovite majú vzťah na otázku Slovenska. Komunistická strana je podrobená určitému vývoju, a to stanovisko, ktoré zaujala v národnostnej otázke na poslednom sjazde, nekryje sa s tým pôvodným stanoviskom, ktoré zaujímal ešte len pred pár rokmi, ešte roku 1921 pán posl. dr. Šmeral, keď tu pohovoril o národnostnej otázke v našom štáte a špeciálne o slovenskej otázke. Vtedy pán posl. Šmeral sa staval na celkom iné stanovisko, vtedy pán posl. Šmeral nehlásal právo národností v Československej republike na úplnú odluku, vtedy nehlásal to, že Slováci majú právo na to, aby sa odlúčili, separovali od Československej republiky, ako je to vypovedané v rezolúcii moskevského sjazdu a aj v rezolúcii komunistického sjazdu v Československej republike. Vtedy pán posl. Šmeral, v jeho reči 20. októbra 1921, dával pokyn, dával radu našej vláde, akým spôsobom si môže získať Slovákov, akým spôsobom si môže získať národnosti v tomto štáte. Vtedy pán posl. Šmeral varoval vládu pred tým, aby nepokračovala v tej ním kritizovanej politike národnostnej, lebo - používam jeho vlastných slov - "zle by mohlo byť, keby po vyrovnaní rozporov nastalo sblíženie medzi Rakúskom a Maďarskom a keby snáď dokonca vznikla Unia rakúsko-uhorská, ktorá by nutno musela posiliť v Uhorsku snahy po reštitúcii a keby v tejto dobe stále ešte nebola rozriešená otázka slovenská". Vtedy hovoril medzi iným, že "rozriešiť problém slovenský boli by ste schopní jedine vtedy, keby ste sa nedívali na Slovensko zrakom povýšencov ako na zem dobytu, lež ako na svojrázny kraj, kde nedôvera a separatizmus môžu byť prekonané jedine múdrym, včasným poskytnutím čo možná najväčšieho stupňa autonomie". A zdôrazňujúc jeho stanovisko proti separovaniu Slovenska od Československej republiky, vyhlásil, že "nie je možné prehliadať geografické položenie, geografický útvar Slovenska a súvislú s tým politickú sebastačnost". Potom dáva celú sériu rád, ako by sa to dalo dosiahnuť a konečne hovorí: "Potom môžeme riecť, že druhýkrát sme dobyli a oslobodili Slovensko.
Vtedy ešte taktikou a politikou komunistickej strany bolo získať Slovensko, znemožniť separáciu Slovenska a znemožniť autonomiu Slovenska. Dnes je stanovisko komunistickej strany iné. Moskva naporúčala iné, Moskva naporúčala odlúčenie, Moskva naporúčala právo sebaurčenia až do úplnej odluky.
Slávné Národné shromaždenie! Naši komunisti toto heslo úplne nekriticky prevzali a úplne nekriticky hľadia ho uskutočniť a prehliadajú pri tom to, že sú pomery u nás a pomery tam úplne odlišné. V Rusku samom bolo heslo sebaurčenia národností uplatnené až do faktickej odluky, a vidíme, že určité národnosti sa od Ruska aj skutočne odlúčily. Ale my sme videli jeden prípad, kde sovjety samy s tou najväčšou rozhodnosťou potieraly právo sebaurčenia, právo odluky národa gruzinského, kde gruzinskú revolúciu, gruzinské povstanie, ktoré smerovalo k odluke od sovjetského režímu a sovjetského Ruska, tými najkrvavejšími prostriedky potlačily.
Vážené Národné shromaždenie! Moskevský kongres sa zaoberá národnostnou otázkou nielen u nás, ale zaoberal sa národnostnou otázkou aj u iných štátov, i v Rumunsku. Dal pokyn k rozbitiu jednoty rumunského štátu, dokonca nielen Besarábii priznal právo na odluku od rumunského štátu, ale aj sedmohradským Rumunom, ktorí sú ethicky nesporne jednotným národom s Rumunmi v královstve. To isté právo reklamuje na rozbitie Juhoslavského štátu pre Chorvasko a Makedoniu a podobne iným územiam tohoto štátu. Ale márne hľadáme, vážené Národné shromáždenie, v moskevských rezolúciach právo na odluku, právo na sebaurčenie tých zlomkov nášho národného telesa, ktoré zostaly v hortyovskom Maďarsku. Márne hľadáme v moskevských rezolúciach to, že tých 1/4 miliona Slovákov, ktorí ešte sú tam v Maďarsku, by malo právo na nejakú národnú autonomiu, by malo právo na nejakú odluku od maďarského štátu. Márne hľadáme to pri 1/2 miliona Nemcov, ktorí sa nachádzajú v kompaktných massách v horthyovskom Maďarsku, lebo Maďarsko podivným spôsobom bolo chránené pred moskevskými tendenciami. Tu sa javí ruka Bélu Kúna, ktorý riadi zahraničnú politiku moskevskej Internacionály ohľadne nástupníckych štátov. Ten Béla Kún, ktorý viedol imperialistickú válku proti našej republike na reštitúciu integrity stareho Maďarska, ten Béla Kún vedel presadiť v Moskve, aby jeho imperialistické maďarské snahy, ktoré sú totožné so snahami maďarskej oligarchie a dnešných vládnucích kruhov v maďarskom štáte, boly akceptované a zdôraznené treťou Internacionálou a Moskvou.
Slávné Národné shromaždenie! Podívajme sa do tej rezolúcie, na ktorej sa naši komunisti usniesli na rozkaz Bélu Kúna, nie bez všetkého odporu. Ale museli sa na nej usniesť. Ako sa oni dívajú na otázku slovenskú? Oni hovoria: "Strana nemôže akceptovať meštiacky podvod o československom štátnom národe, ktorým česká buržoázia chce zakrývať koloniálné vykorisťovanie a krvavé potlačovanie Podkarpatskej Rusi a Slovenska, národnostné potlačovanie národnostných menšín." Ďalej: "Následkom toho nemohla strana po veľkom úspechu vytvorenia medzinárodnej jednoty komunistického proletariátu učiniť najbližší krok, ktorý oslobodzuje pracujúce massy všetkých národov od meštiackych nacionálnych predsudkov, ničí vliv nacionálnych vodcov a spojiť boj národnostne potlačovaných más predovšetkým na Slovensku so sociálne oslobodzovacím bojom v jednotný, revolučný zápas proti českej buržoázii. Preto sa tiež protest proti šovinistickej školskej a imperialistickej politike českej buržoázie nevystupňoval ku skutočnému boju proti každému nacionalistickému útisku".
Tedy zrno, jadro celého problému slovenského dľa komunistických rezolúcií a moskevských úprav je boj proti českej buržoázii na Slovensku. Slávné Národné shromaždenie, to sa protiví pomerom na Slovensku, to je absolútné nepoznanie pomerov na Slovensku. Česká buržoázia na Slovensku! Kde je tá česká buržoázia na Slovensku, proti ktorej Moskva vedie v boj slovenský proletariát? Máme na Slovensku veľkostatky. Výmera zabranej pôdy na Slovensku činí viac ako 1 1/2 milionov ha pôdy. Márne by ste hľadali toho českého veľkostatkára, ktorý vlastní túto pôdu na Slovensku. Táto pôda na Slovensku nie je v rukách českej buržoázie, táto pôda na Slovensku je v rukách výlučne maďarskej feudálnej aristokracie. A boj slovenského proletariátu dľa príkazu Moskvy nemá tedy ísť proti tejto feudálnej maďarskej aristokracii, ale má ísť proti českej buržoázii, ktorej na Slovensku niet?
Vážené Národné shromaždenie, podívajme sa, ako to vyzerá na Slovensku s priemyslovým kapitálom, v čích rukách je na Slovensku priemyslový kapitál? Viac ako 90% priemyslového kapitálu nenachádza sa v rukách slovenských a českých, ale nachádza sa v rukách zase len tých, ktorí vlastnia aj pôdu a zem na Slovensku. A boj predsa má ísť proti českej buržoázii na Slovensku? A keď vezmeme bankový kapitál, i tento bankový kapitál, ktorý sa na Slovensku nachádza, je vo veľkej prevahe v rukách maďarských, v rukách nemeckých.
Slávné Národné shromaždenie, ktorá je to tá česká buržoázia, ktorá sa nadcháza na Slovensku? To nemôžu byť iní, ako to české úradníctvo, to české učiteľstvo, len tie české živly pokrokové, ktoré prišly na Slovensko, aby povzniesly kultúrnu úroveň našej zaostalej zeme. Komunistická rezolúcia tedy vyzýva v boj slovenský proletariát proti týmto proletárne založeným živlom českého národa?
A úplne nepochopiteľné je, akým spôsobom možno hovoriť o tom, že sa prevádza na Slovensku šovinistická česká politika školská voči Slovákom. Veď kto to bol, ktorý nám umožnil vôbec, že na Slovensku je slovenský vyučovací jazyk v našich kultúrnych ustanovizniach, v školách národných, ľudových, meštianskych a stredných?
Slávné Národné shromaždenie, ktorí sú to tí, ktorí nám Slovákom píšu učebné knihy? Boli to v najväčšej miere práve tie živly české, českí učitelia, českí profesori.
Slávné Národné shromaždenie! Komunistický sjazd posudzuje túto otázku povrchným spôsobom, dľa hesiel, ktoré boly hodené do verejnosti slovenskej ani nie komunistickým živlom, ale živlom reakcionárskym a on sedá na lep úplne tým neinformovaným mladíkom, povrchným a ľahkomyseľným a prijíma rezolúcie také, ktoré na jednej strane sú povrchné, na druhej strane však majú iný účel a iný význam. Lebo komunistická zahraničná politika sovjetská dnes sa ničím nelíši od zahraničnej politiky caristického režímu.
Za cárov, za caristického režímu bol panslavizmus tým heslom, ktoré malo slúžiť veľkoruským záujmom, záujmom veľkoruskej ríše. Bolo to heslo panslavizmu a myšlienka panslavizmu, ktoré malo rozdvojiť jednotný vývoj a mienenie v novoutvorených nacionálnych štátoch slovanských, aby ich podrobila táto politika výlučne záujmom veľkoruským, caristickým. A dnes vidíme ten istý zjav i u boľševistického Ruska, lenže panslavizmus je nahradený boľševizmom. Dnes boľševizmus, dnes myšlienka boľševická, dnes III. internacionála koná pre veľkoruskú myšlienku, pre záujmy veľkého Ruska tie služby, ktoré svojho času konala pre Rusko caristická myšlienka panslavistická.
Slávné Národné shromaždenie! Ja som sa dotknul nášho koaličného systému a poukázal som na chyby nemeckej politiky a na to, že kríza, v ktorej sa nachádza dnes nemecká politika, zavinená je ích dosavádnou vlastnou politikou. Nechcel som tým povedať, že by náš koaličný systém bol bez všetkých vád a že by na našom koaličnom systéme a našom systéme parlamentárnom tak, ako ho máme, nebolo nič, čo by vyžadovalo nápravu a opravu. Ja vidím, že sa vyvinuje náš parlamentarizmus jednostranne, mechanicky a že nie je ešte spôsobilý, aby pochopil to, čo je snáď nie menej dôležité, čo je snáď psychologia, čo je snáď to: získať si duše toho protivníka.
Nemáme tej veľkoleposti, tej veľkorysosti, ktorú vidíme u parlamentárnych systémov iných. Nepovedal by som, že na každom poli. Je nesporné, že naša zahraničná politika vedela najsť tie veľké koncepcie, tie smelé poňatia problému a to odhodlanie chcieť tieto problémy riešiť za každú cenu. I v našom sociálnom zákonodárstve máme túto veľkorysosť a i sám pán kol. dr. Czech musel včera uznať, že zákon o sociálnom poistení je vzdor jeho rôznym vadám dielom veľkolepým.
I vo finančnej politike vedeli sme najsť cesty, ktoré by svedčily o veľkých koncepciách. I v pozemkovej reforme pokročili sme ďaleko a hľadeli riešiť tento problém určitým veľkolepým spôsobom.
Slávné Národné shromaždenie! Tieto veľkorysé koncepcie, tento veľkorysý postup postrádam však v našej vnútornej politike, ktorá - myslím - je najdôležitejšou čiastkou nášho štátneho života, lebo tvoriť má ovzdušie, ktoré učiniť má občanov viacej-menej spôsobilými k riešeniu aj iných problémov; a v tomto ohľade bude musieť nastať v záujme nášho štátu, v záujme spolužitia všetkých občanov tohoto štátu a všetkých národností tohoto štátu čo najdrieve nejaký postup.
Nechceme sa v tomto súvise oberať otázkou nemeckou. Chcel by som poukázať na otázku a politiku našu voči Podkarpatskej Rusi. Je nesporné, že v Podkarptskej Rusi vykonala republika ohromné dielo najmä na poli kultúrnom, snáď i na poli hospodárskom v určitých oboroch. Ale, slávné Národné shromaždenie, nevedela naša politika docieliť to, čo sa volá získať tú dušu toho národa, nevedela tiež natrafiť tú psychologiu a dnes vidíme, že ten národ, ktorý bol vyslobodený práve republikou Československou z toho najhroznejšieho národného útisku, vo veľkej jeho väčšině nesporne nevie chápať to jeho položenie, v ktorom sa dnes nachádza a nedovedie chápať dobrodenia politiky, ktorú my voči Podkarpatskej Rusi sledujeme. (Předsednictví se ujal předseda Tomášek.)
Slávné Národné shromaždenie! Je už tomu jedon rok, čo prevedené boly voľby v Podkarpatskej Rusi. Tie voľby, ako vieme, vypadly takým spôsobom, že veľká väčšina tohoto národa vyslovila nespokojenosť s vtedajším stavom v Podkarpatskej Rusi. Ten výseldok volieb iste musel byť a je veľkým mementom pre nás všetkých, aby s touto otázkou bolo hýbané. Vzdor tomu neviem, či sme postúpili o nejaký krok ďalej pri riešení tohoto problému, či sme dnes ďalej, než sme boli pred rokom, či máme dnes určitý plán, akým spôsobom má byť riešený tento problém. My nechávame bežať tieto pomery, aby sa vyvinuly samy od seba a myslím, to je chyba, myslím, že by tu bolo treba zasiahnuť, že by bolo treba vyjasniť si tieto otázky, že by bolo treba všetko podniknúť, aby sme psychologicky získali si tento národ. A môžeme si ho získať, keď sme vykonali v záujme toho národa toľko; len musíme pochopiť jeho dušu!
Slávne Národné shromaždenie! Je tu otázka Slovenska. Otázka, ktorá v mnohom je otázkou administratívy štátnej. I tí, ktorí hlásajú slovenskú autonomiu, uznávajú, že táto autonomia slovenská má sa v prvom rade javiť na poli štátnej administratívy. A keď žiadajú autonomiu aj v iných oboroch a ohľadoch, predsa len uznávajú, že jadro problému je v administratíve. Či postúpili sme v otázke reformy administratívy, po ktorej sa volá u nás už od dávna? Ešte v revolučnom Národnom shromaždení sme usniesli zákon o župnej reforme. Tento zákon čiastočne proviedli sme na Slovensku, ale ešte stále zákon o župnej reforme nie je prevedený v historických zemiach, ešte stále otáľame, ešte stále n vedeli sme najsť tú cestu a možnosť, aby aj v historických zemiach župná reforma bola prevedená, aby takýmto spôsobom pristúpilo sa k prevedeniu administratívnej reformy. Ja som toho názoru, že budeme musieť prikročiť k odbúravaniu počtu ministerstiev, ktoré zkomplikujú našu správu. Už bolo opätovne povedané a poukázané na to, koľko máme zbytočných ministerstiev a ktorých agendy by mohli byť prevádzané inými ministerstvy a ja bysom poukázal na to, že komplikovanosť našej správy a zdĺhavosť vybavenia záležitostí správnych súvisí aj s touto otázkou, súvisí aj s tým, že máme mnoho zbytočných ministerstiev a že následkom toho tiež veci chodia zbytočným spôsobom po zbytočných referentoch a ich vybavenie trvá velmi dĺho. I vo vnútre jednotlivých ministerstiev budeme musieť siahať k zjednodušeniu tých ministerstiev. A keď sa tu hovorí o odbúravaní našej štátnej správy čo do počtu zamestnancov a radníkov, tu by som chcel pripomenúť, že je-li nejaké odbúravanie počtu štátnych zamestnancov potrebné, tak je to potrebné v prvom rade v centrálnych úradoch, poneváč v prvom rade centrálné úrady sú preplnené a nie je tu ani ten zdravý a nutný pomer, ktorý by mal byť medzi centrálnymi úrady a medzi úrady vonkovskými. Máme ohromnú hlavu, veľkú, preplnenú zbytočnými úrady a zbytočným personálom a na vonok si nariekame, že niet dostatok síl. My budeme musieť v rámci župnej reformy a pri prevedení župnej reformy decentralizovať našu štátnu správu a v prvom rade decentralizovať naše ministerstvá. Naše ministerstvá sú zbyrokratizované, naše ministerstvá prevádzajú agendu, ktorá veľmi často vôbec do centrálnych úradov nepatrí, ktoré o veľa účelnejšie a o veľa rychlejšie by mohly byť prevádzané úradmi lokálnymi. Menovite u nás na Slovensku sa tie veci javia a pôsobia veľkú nespokojnosť. Poukázal y som na prípady, ktoré ovšem nie sú ojedinelé, ale ktoré tvoria len jednu kvapku v tom ohromnom mori zbytočných agend našich centrálnych úradov. V obci Veľkých Šuranoch na Slovensku vydržiavali si ročne 4 jarmorky a obec chcela mať o dva trhy v roku viac. Podali si žiadosť, táto žiadosť behala 3 roky sem tam a konečne bola vyriešená podľa ich priania. O tom, že či majú byť vo Veľkých Šuranoch 4 a lebo 6 jarmorkov, muselo rozhodovať ministerstvo obchodu. Slúžnovský úrad, okresný úrad, župný úrad na to nebol kompetentný a ani expozitúra ministerstva obchodu, ale vec musela ísť sem a musela byť rozhodnutá ministerstvom.
Bratislavská mestská sporiteľňa chcela umiestiť reklamnú tabulku v poštovnej budove v Bratislave. Táto žiadosť išla k bratislavskému poštovnému riaditeľstvu, ale bratislavské poštovní riaditeľstvo nemohlo a nemalo práva rozhodnúť túto vec, veľká a dôležitá otázka musela ísť do ministerstva pošt a ešte dnes leží tam akt a trvá to už viac rokov a vec ešte nie je vybavená. Jestli sa má sriadiť niekde na nejakom nádraží nejaká nová trafika pre nejakého invalidu, to nemôže rozhodnúť prednosta toho nádražia, nemôže rozhodnúť železničná správa, nemôže rozhodnúť železničné alebo finančné riaditeľstvo, to musí ísť až do železničného ministerstva, to musí ísť hore, až do finančného ministerstva.
Na týchto prípadoch som chcel ukázať, akým spôsobom sme precentralizovaní, prebyrokratizovaní v našich centrálnych úradoch. My na Slovensku sme určitú decentralizáciu previedli už natoľko, že sme decentralizovali agendu žúp a preniesli sme ju na okresy a dnes je na Slovensku ten zjav, že na župných úradoch niet dostatočnej agendy, lebo je decentralizovaná na okresy a župné úrady dostaly ešte to, čo by im vlastne prináležalo, totiž agendu, ktorá sa nachádza pri ministerstvách a ktorá by patrila vlastne župným úradom.
Slávné Národné shromaždenie! Chcel by som ešte poukázať na jednu otázku, ktorá má u nás na Slovensku veľkú dôležitosť, a to je otázka štátného občianstva. Otázka štátneho občianstva na Slovensku je odlišná od otázky štátného občianstva v zemiach historických, lebo zákon o domovskej príslušnosti bol odlišný u nás od zákona rakúského. Slávné Národné shromaždenie, podľa mierových smlúv a podľa zákona o štátnom občianstve všetci tí, ktorí pred rokom 1910 nabyli domovského práva v niektorej obci Československej republiky, sú eo ipso štátnymi občany československými a tu vznikol spor, že kedy bola dľa uhorského práva domovská príslušnosť získaná. Podľa starého uhorského zákona získavala sa domovská príslušnosť nielen výslovným prijatím do sväzu, do obce, ale i vysedením, štyriročným kvalifikovaným pobytom. Najvyšší správny súd prišiel s veľadôležitým usnesením, ktorým zákonu maďarskému dáva iný výklad a neuznáva toto vysedenie domovského práva a deklaruje uhorské právo platné pred rokem 1910 v základoch súhlasne s rakúskym právom, ačkoľvek tieto dva právné systémy sa v tejto otázke líšia. Toto usnesenie najvyššieho správneho súdu vnieslo ten najväčší zmätok do otázky štátneho občianstva na Slovensku a na Slovensku vidíme dnes ten zjav, že je celý rad pokojamilovných, loyálnych občanov Československej republiky, hlavne starých ľudí požívajúcich penziu a ľudí, ktorí nie sú v položení pre ich starobu a čiastočne práce neschopnosť, aby opustili našu republiku a založili existenciu inú, ale ktorí sú odkázaní výlučne na našu republiku, lebo tu boli častokrát narodzení, ztrávili tu celý svoj život, tu pracovali, a ktorým sa činí pochybným štátné občianstvo.
Slávné Národné shromaždenie! Znám prípady, že 80ročnej osobe, slečne, žijúcej v Bratislave, 40 rokov bydliacej v Bratislave v jednom dome, v jednom byte, ktorej rodičia od roku 1835 bydleli v Bratislave až do ich smrti r. 1877, tejto osobe nie je uznané československé štátné občianstvo. Slávné Národné shromaždenie! Sú stá a stá prípadov, že ľudia, ktorí na Slovensku sa narodili, ktorí tu žili, nikde inde sa nezdržovali, ktorí tu študovali, mnohí aj štúdia skončili na naších školách a na našej univerzite Komenského, nemôžu sa domôcť štátneho občianstva. (Výkřiky.)
Slávné Národné shromaždenie! Tak je to aj s vdovami, ktoré pochádzajú z rodín zo Slovenska, i starých rodín, ale ktoré náhodou okolností vydaly sa za mužov, ktorí pochádzali z teritorií dnes nepatriacich ku Slovensku, ale ktorí snáď tu žili celý ich život. Dnes týmto vdovám znemožnené je byrokratickým, nemožným výkladom zákona, aby uznané bolo im to, čo im podľa práva patrí.
Nadhodil som myšlienku, aby táto otázka bola zákonitou cestou upravená. Zákonitou cestou preto, poneváč v tejto otázke raz musí byť účinné jasno a to možno len vtedy, jestli bude to jasne v zákone vypovedané. Ministerstvo unifikácie vypracovalo už návrh zákona, ktorý je v medziministerskom prejednávaní, ale už vznikly obavy práve z kruhov byrokratických, ktoré by udelenie štátného občianstva v týchto krikľavých prípadoch nechcelo vypustiť v rúk administratívneho riešenia a chcelo by to učiniť otázkou zase voľného uváženia, chcelo by to učiniť zase otázkou stálej istoty. Takáto manipulácia tak závažnej otázky nie je ničím iným, než štátnymi orgány favorizovaným spôsobom umelého fabrikovánia iredenty na Slovensku. (Výborně!) S tohoto miesta a pri tejto príležitosti poukázať chcem na túto okolnosť, a zdôrazniť chcem to, že otázka táto jedine zákonným spôsobom sa dá vybaviť. Nejdie tu o otázku nejakých prisťahovalcov, ktorí sem prišli snáď len po prevrate alebo po čas vojny, ale ide tu o otázku na našom štátnom území narodených, tu svojou existenciou, svojimi rodinnými sväzky viazaných ľudí a nie je možné, aby táto otázka naďalej zostala v rukách správy, ale musí byť táto otázka zákonitou cestou upravená.
Slávné Národné shromaždenie, ku koncu by som sa chcel v krátkosti ešte zaoberať tým prehlásením, ktoré podali pp. poslanci z ľudovej strany priebehom dnešného zasedania. Páni poslanci slovenskej ľudovej strany prehlásili, že sa pojednávania nášho rozpočtu nezúčastnia.