Tu sa stále kričí zo slovenskej ľudovej strany, že je nával Čechov na Slovensko, že Slováci preto musia utekať do Ameriky, lebo nemajú doma čo jesť. Je to, aby som to triviálne povedal, hlúpa fráza. Vysťahovalectvo je tak staré, ako je starý populačný pohyb na Slovensku. Už v 17. a 18. storočí Slováci sťahovali sa do južných sídiel, keď boli Turci vyhnaní z Uhorska, sťahovali sa do Banátu, do Vojvodiny, Slavonie a Horvatska. Slovensko je zem hornatá, preľudnená, budeme sa sťahovať večne, budeme večne po svete vandrovať a vyhľadávať si chlieb v cudzích krajoch. Myslia si páni z ľudovej strany, že vysťahovalectvo razom ustane, keby sa všetci Česi zo Slovenska vysťahovali? Ako dlho je od prevratu? Za maďarského režimu nebolo Čechov na Slovensku a predsa sa každoročne vysťahovalo do Spoj. štátov 40-50.000 ľudí. (Veselost.)
Ako sú Čechy preľudnené svojimi ľuďmi, tak tomu bude a je už aj na Slovensku; i Slováci i Česi chtiac nechtiac spoločne budú musieť snášať ťažký osud, do ktorého ich tvrdá príroda, smutné pomery hospodárske uvrhly. I Slováci budú museť zajtra pomýšľať na Balkán, Rusko a Sibír atď. Bude tomu tak i s našou inteligenciou. Aby sa Slovákom uľavilo, docieli sa nie agitáciou, nie krikom a obnažovaním Slovenska, ale účelnou kolonizáciou, jestliže široké masy ľudové dostanú sa z hôr dolu na rovinu a zabezpečíme doma pozostalým slušné živobytie na 50 až 100 rokov. Len 100.000 slovenských duší sviesť dolu z Turčianskej, Oravskej a Liptovskej župy na žírne roviny a príšera hladu, biedy bude v týchto krajoch zažehnaná. Ministerstvo sociálnej pečlivosti musí tiež zasiahnuť pri stavbe domov. Výhody stavebného zákona nevzťahujú sa na kolonistov. To sú všetko veci, ktoré ležia v obore možnosti, len treba dobrej vôle a nejakého úradu, akéhosi medzítka, aby sa o to staral. Ale o tieto veci nestará sa nikto. Mnohí kolonisti idú na zemedelsku radu, na Št. pozemkový úrad alebo na ministerstvo pre Slovensko, idú raz na ministra alebo na župana, u celej vlády hľadajú pomoci, ale nič sa nedeje, až na ministra zemedelstva, nikto im nepomáha, sú zase tam, kde boli. Ešte by som sa mal obrátiť na ministerstvo financií ohľadne daní, na ministerstvo verejných prác ohľadne stavieb, na ministerstvo zdravotníctva ohľadne vymedzení obvodov lekárskych, na ministerstvo vnútra ohľadne pol. osamostatnenia kolonií, ohľadne ich vykrojenia z katastrov starých obcí. To je celý rad, komplex otázok. Z toho vidíte, slávna snemovňa, že otázka kolonizácie a kolonistov je veľkým problémom hospodárskym, sociálnym, finančným, národným a štátne politickým.
Čas mám vymeraný a preto len v krátkosti chcem povedať, v akej strašnej finančnej tiesni sa títo kolonisti nachádzajú. Dal som si sostaviť z jednej kolonie soznam dlhov, ktoré toho lebo onoho kolonistu tiažu. Na kolonii Siloš Pusta je dlžen kolonista Ondrej Škrobák: Štátnemu pozemkovému úradu 20.000 Kč, Jánovi Malíkovi v Lutiši 25.000 Kč, kolonizačnému družstvu v Bratislave 2809 Kč, Michalovi Garo v Siloš Puste 1000 Kč, Štefanovi Železníkovi v Amerike 3800 Kč, Žofii Škrobákovej v Lutiši 4000 Kč, Legiobanke v Bratislave 3000 Kč, Móricovi Funkovi v Komárne 600 Kč. Tedy dohromady 65.000 Kč. Iný kolonista, Jozef Novák, 40.000 Kč, ďalší Izidor Cakvaj 38.000 Kč atď. Tu je, prosím, asi na milion korún dlhov. Taký malý roľník-kolonista, ktorý bol posadený na holú zem, doniesol si nejaký groš, ale má si postaviť dom, kúpiť dobytok, inventár, umelé hnojivo, stroje, všetko, čo do domu patrí. Dajme tomu, že sa mu urodí na 20 uhorských jutrách po 1200 kv. siah poldruhého vagónu obilia; to je asi 38 až 40 českých mier. Čo z toho má najprv platiť? Na zaplatenie úrokov zo 60.000 Kč potrebuje najmenej pol vagónu obilia. Keď sa mu urodí 120 až 130 q, nie je možné, aby existoval. Musí prísť konverzia všetkých týchto dlhov, musia sa im dlhy zaplatiť a potom je možno teprv na ich trvalé hospodárské zabezpečenie pomýšlať. (Předsednictví se ujal předseda Tomášek.)
Bolo veľkým nešťastím, že tam povolená bola súkromná privátna kolonizácia. Táto kolonizácia bola vedená od súkromných podnikateľov, ktorí samotní pôdu kúpili a predávali úbohým sedliačkom jedno jutro za 4000 až 8000 Kč To bolo direktné okrádanie chudiakov.
Súkromných kolonií máme na Slovensku 53 a 24 štátnych. Na všetkých koloniách je osídlené asi 1720 rodín, okrúhle 10.000 duší, na výmere 34.000 kat. jutár. Jedná sa o problém, že či budeme štátne kolonizovať či súkromne. Som proti súkromnej kolonizácii vôbec, ako proti nemravnej, kapitalisticky a štátne-politicky veľmi neistej, poneváč pri súkromnej kolonizácii niet výberu kolonistov, bere sa každý, kto má peniaze, nehľadí sa na jeho národnosť, náboženstvo, mravné zachovanie a kolonizuje sa preto, poneváč jednotlivec má peniaze.
Preto musíme za každú cenu zastávať ideu a myšlienku štátnej kolonizácie. Má táto štátna kolonizácia vady a chyby, ale dnes ich všetky známe a musíme sa snažiť ich odstrániť a na ceste tohoto počínania pracovať ďalej, aby sme im pomohli a z tej biedy ich vytrhli. Štátna kolonizácia je možná len tak, jestli toto Národné shromaždenie prinesie taký zákon, ktorý vysloví zásadu ochrany, ktorý postará sa o finančné zabezpečenie, stálu podporu a dozor v týchto koloniách.
Ja si len želám, aby ministerstvo zemedelstva, ktoré ten návrh zákona kolonizačného má už vypracovaný a prípravné práce skoro tak ďaleko doviedlo, že budeme môcť našim kolonistom povedať radostnú vec, že sa to ministerstvo zemedelstva o nich stará, že im republika zahynúť nedá a že máme vážný úmysel tieto stráže hospodárske i národné na Dunaji podporovať, aby sa z nich stali dobrí a spokojní hospodári a verní občania republiky Československej. (Výborně! Potlesk.)
Předseda (zvoní): Slovo má dále p. posl. Oktavec.
Posl. Oktavec: Vážená snemovňa! V prejednávaní riadneho rozpočtu pre rok 1924 dospeli sme tak ďaleko, že jednáme o poslednej skupine, o skupine hospodárskej. Domnievam sa však, že posledná skupina svojim obsahom je najdôležitejšia pre nás i pre celý náš verejný život, menovite ale pre Slovensko.
Do prejednávanej skupiny spadajú tieto ministerstvá: obchodu, pošt, železníc, zemedelstva, verejných prác, sociálnej pečlivosti a zdravotníctva. Tedy už na prvý pohľad je zrejmé, že v poslednej rozpočtovej skupine srážajú sa všetky složky nášho hospodárskeho života a je docela pochopiteľné, že v debate o ožehavých problémoch hospodárskych ustupujú do pozadia záujmy politického súručenstva, ktoré tvoria základ tohoto štátu, aby tak na rečníckej tribúne zákonodárneho sboru bolo dosť miesta ku kríženiu myšlienok dvoch základných nazieraní na svet: socializmu a kapitalizmu.
My sociálni demokrati sme pevne presvedčení o tom, že vlastne socializmus s kapitalizmom svoju bitvu v prvej politickej etape vyhral, po skončení svetovej vojny, keď nastolením všeobecného rovného práva hlasovacieho boly z koreňa vyvrátené staré politické privilégiá, z nichž pochádzalo zotročenie pracujúceho ľudu. Teraz nastáva druhá etapa veľkého zápasu medzi socializmom a kapitalizmom, v ktorej jedná sa o privilegiá hospodárske a o demokraciu hospodársku.
Neverím, že by v politickej demokracii svetovou revolúciou omladnutej Europy mohol kapitalistický systém hrať tú samú úlohu, ktorú hral až do svetovej vojny. Trebárs viem, že každá revolúcia vyžaduje obeti z oboch strán, a trebárs viem, že socializmus revolučnému zreniu svojich myšlienok sám priniesol najväčšie obete a tu a tam snáď dočasne bol aj oslabený. Prez to predsa verím v jeho konečné a definitívne víťazstvo. Po dňoch chmúravy, kde reakcia doma a za hraniciami snívala a sníva o znovuvrátení starej moci, zdvíha sa socializmus v Europe znovu v plnej svojej sile, a nezničia ho ani čierne košele talianskych fašistov, ktoré u nás na istých miestach nalezly mimoriadneho obdivu, menovite však na Slovensku u rodobrannej ľudovej strany. Sme a budeme tu mocní a nezničiteľní.
Tento problém poválečnej orientácie nášho politického života náleží však inde a nie do rozpočtovej kapitoly.
Chcel by som k tomu len stručne povedať toto: Náš socializmus nie je socializmom negácie, tak ako nim nie je celé učenie moderného socializmu, vyjadrené Marxom. Ale náš socializmus nie je tiež utopiou. To, čo je v našom socialistickom učení o vytvorení nových spoločenských poriadkov a poriadkov hospodárskych, to nie je utopia, to je jasný výhľad do vývoja hospodárskych poriadkov ľudstva. Tak ako sa ľudstvo vyvíjalo od divokých stád až k dokonalým formám dneška, ako šlo ľudstvo od otrokárstva prez poddanstvo a nevoľníctvo k politickej demokracii dnešnej doby, tak tiež vyvíjajú sa hospodárske zákony spoločnosti a prijde doba, keď učenie nazaretského tesára o bratstve a rovnosti stane sa všetkých ľudí to učenie, na ktoré novodobé kresťanstvo zabúda, ktoré sa nimi falšuje a ktoré my sociálni demokrati hlásame, to učenie stane sa zákonom spoločnosti ľudskej. Vieme, že ku tomuto nevedú cesty hrôzami občianskych váliek a ničením hospodárskych hodnôt. Tou cestou sme nikdy nešli a nepôjdeme.
Jestli hovorí sa u nás o nutnosti sociálnej revolúcie, tak chcel by som k tomu povedať, že túto revolúciu je potrebné robiť, ale robiť ju v mozgoch našich neuvedomelých robotníkov, zemedelcov a drevorubačov, ktorí nechápu socializmus, stavajú sa proti nemu, mnohoráz do radov nepriateľských svojej vlastnej triedy a svojich vlastných záujmov. Túto nekrvavú, ale nezbytne nutnú sociálnu revolúciu sociálna demokracia prevádza a bude ju prevádzať i naďalej. V tom spočíva jej dejinný úkol a poslanie.
Náš život prežíva ťažkú hospodársku krízu. Vieme, že príčinou tejto kríze nie je náš štát, ani jeho vláda. Vieme, že príčina tejto kríze leží vo svetovej hospodárskej situácii, ktorú so všetkými svojmi dôsledky vytvorila svetová vojna. Vieme ďalej, že táto kríza neodstráni sa silnými slovy a hesly, ani žiadnym zázračným lakom diktatúry ktorejkoľvek strany alebo triedy. Tak tiež vieme, že k riešeniu týchto ťažkých pomerov poválečných musia sa uchopiť všetci ľudia dobrej vôle, z ktorejkoľvek strany, a že túto našu krízu musíme riešiť tak, aby priniesla zisk a ozdravenie celkových našich pomerov a nie snáď úspech tej alebo onej strany. Ozdravenie hospodárskeho života znamená konsolidáciu tohoto štátu. Tá by mala byť povinnosťou všetkých nás. Riešenie ťažkých pomerov dneška nemôže sa inakšie diať než kompromisom v hospodárskom živote. A tu by som chcel váženej snemovni povedať, že jestli v tomto konaní občianskych povinností niekto už složil zkúšku spôsobilosti, tak to bol náš robotník, ktorý v záujme celkových našich pomerov pripustil sníženie svojej mzdy. Varujeme pred tým, aby sa dobroty nášho robotníka zneužívalo. Vážené Národné shromaždenie! Náš robotník má iste smysel pre štát, ale nedivte sa tomu, že nechce rozumieť ďalšiemu snižovaniu svojej mzdy, keď vidí, že na jeho úkor sa veľkí priemyselníci a obchodníci obohacujú. Myslím, že tu je kľúč k tomu, aby sme sa z dnešnej mizerie dostali von.
K finančnému zákonu, ktorý projednávame v jeho meritu, bolo tu už veľa hovorené. Pripojený je tiež investičný rozpočet, ktorý vo svojom celku má byť jadrom a základňou k riešieniu hospodárskej kríze a nezamestnanosti. Chcel by som k tomu povedať jedno: Je už najvyšší čas, aby sme od papierového riešenia našich hospodárskych problémov nastúpili cestu reálneho prevádzania svojich plánov. Prostriedky k tomu musia sa najsť i za cenu najťažších obetí. Bojím sa však, aby hotové a pripravené projekty neuviazly zase v povestnom našom byrokratickom aparáte úradnom, ako sa to stalo vloni, od ktorého naše úrady nemôžu sa odvyknúť. Tu je opravdu potreba silnej ruky vlády, aby sa od slov pristúpilo k činom.
Považujem za nutné poukázať pri tejto príležitosti, tak ako som to už vloni učinil v rozpočtovej debate, na nesprávne hospodárenie lesných riaditeľstiev v Žarnovici a Baňskej Bystrici, a ktorí proti uzavieraniu mzdových smlúv s lesným robotníctvom postupujú medzi utlačovateľmi, menovite ale riaditeľ Kriška v Žarovnici, na prvom mieste vzdor zákonitému ustanoveniu čl. II. z roku 1919, kde sa výslovne hovorí: Uzavieranie smluvy a ustanovenie jej podmienok sa ponecháva stránkam, aby sa vzájomne dohodly.
Dôkazom toho je, že čo sa všetko používa za dôkaz neaktívnosti parnej píly v Žarovnici, a prečo tiež toto riaditeľstvo stavia sa proti uzavieraniu kolektívnych smlúv.
Vážené shromaždenie! Mám výťah z knižky, kde je zaprotokolované, že akým spôsobom sa kalkuluje na tejto parnej píle. Koč pre riaditeľstvo kúpený od X. za 9.075 Kč, všetká múčna dávka za všetkých robotníkov v správe riaditeľstva 176.000 Kč. (Výkřiky.) Kladenie parketu v kancelárii riaditeľa, konferenčnej sieni a všetky inzeráty, nábytok pre intervenčné pokoje a zariadenie, poplatok za vicinálnu cestu Žarnovica-Dolné Hámry 9.167 Kč, patronátne výdavky žarnovické Kč 7.916·50. Spis "České Houby" - a všetky tlačivá u riaditeľstva Kč 24.000, výdaje pre štátne kone 1.835 Kč, príspevok za umelé hnojivo 201.367 Kč. Nám je to všetko jedno, že ako si pán riaditeľ Kriška zariadi administráciu. Prosím, nech sa to ale nevedie na úkor robotníctva. Poukazovať na to, že on nemôže uzavrieť kolektívnu smluvu preto, že vznikol by z toho deficit, ako to činí riaditeľ Kriška, je najväčším šialenstvom, lebo príčina leží v jeho nesprávnom hospodárení, následkom čoho štát musí ťažké miliony ztrácať a doplácať.
Vážené Národné shromaždenie! Tu mám doklady a dôkazy, že akým spôsobom riaditeľstvo hospodári v Žarovnici. Palivové štepiny mohly byť odpredané obchodníkom, ktorí sa o ne uchádzali a dávali mu za 1 m prostorný 92 Kč. On ale pýtal 115 Kč. Nepredaly sa. Pozdejšie ale cena klesla a predal ich za 60-70 Kč.
Ďalej 1200 kubičných m jedľového, užitkového dreva z Jalnej, plavené po Hrone do Žarnovíc a tam zpracované na štátnej parnej píle, vydalo maximum len 20% čistého reziva. Drevo toto bolo napolo hnilé, predsa bolo ale plavené a od Hrona vozené. Plavenie stálo asi 16 Kč a vozenie 10 Kč pro 1 kub. m.
Druhý dôkaz: Smluva na exportné rezivo prvej triedy pre firmu Spitzer, ktoré malo byť do posledného mája 1922 hotové v množstve 1500 kub. m, vyhotovené bolo celkom do konca augusta 1922 a 400 kub. m, ktoré bolo odovzdané po tomto termíne, asi 70 kub. m, ktoré firma za smluvenú cenu 1100 Kč odobrať nechce, leží na píle a hnije.
Hranoly druhej triedy, ktorých bolo viacej než prvej triedy, kupec Hoffmann zo Žiliny chcel kúpiť v r. 1922 za 90 Kč na 1 kub. m. Nepredaly sa mu, poneváč pán riaditeľ Kriška pýtal za ne toľko, ako za I. triedu, t. j. 1100 Kč. Hranoly tieto ležia dodnes na píle a nikto dnes za ne nedá ani 300 Kč za 1 kub. m, ovšem všetky bez vyberania v celku.
Materiál pre Čechoboja, predaný dľa smluvy za 1 kub. m. 440 Kč; firma mala složiť 300.000 Kč ako zálohu. Od toho pán riaditeľ Kriška upustil a nariadil na zaplatenie 150.000 Kč a odoslať rezivo v cene 146.000 Kč; následkom poklesu cien firma asi 1200 kub. m reziva tu nechala, ktoré následkom preťahovania tejto záležitosti bolo predané v dobe pozdejšej, keď ceny už poklesly o 260-280 Kč, tedy diferencia pri 1 kub. m činila 170 Kč a pri 1200 kub. m 240.000 Kč. Tu leží tá príčina a nie v kolektívnych smluvách.
Vážené Národné shromaždenie! Chcem ešte poukázať na jedon prípad, ktorý sa stal v lesnom riaditeľstve v Žarnovici. Šofér menom Pinta bol prijatý k osobnému autu a bol používaný k drteniu kameňa u lesnej správy v Jalnej, kde prišiel k úrazu a u okresnej nemocenskej pokladnice vôbec nebol zahlásený. Takú starosť má riaditeľstvo o robotníctvo. Horšie než na súkromnom podniku u toho posledného žida.
Podobne, ba ešte horšie sa hospodári v baňsko-bystrickom lesnom riaditeľstve, kde je riaditeľom Kelemen. Už počiatkom augusta vytkli mu na verejnej schôdzi lesníckí odborníci veľké chyby v jeho lesnom hospodárení. Pilárstvu absolútne nerozumie, ale prevzal 4 píly do štátnej režie, na ktoré doplatil erár v r. 1922 okolo 1/2 miliona Kč a nedávno prednosta lesnej účtárne predpísanou úradnou cestou ministerstvu zemedelstva poslal zprávu, že na píle v režii za prvý polrok 1923 doplatil erár prez 1 milion Kč. Príčina schodku v hospodárstve píl je predovšetkým tá, že nepredáva sa priamo kupcom do cudziny, ale veľmi lacno tunajšim priekupníkom, ktorí s veľkým ziskom predávajú ďalej. Okrem toho rezivo sa triedí príliš nízko, takže priekupník vytriedi za 4. triedy reziva 3., áno i 2. a 1. triedu. Títo priekupníci tým sa netaja a hovoria otvorene, že nemusia na svojich pílach vyrábať, poneváč nakúpia veľmi lacno u lesného riaditeľstva.
Tu mám doklad toho, tu je bilancia, akým spôsobom sa hospodári na týchto pílach. Celková režia baňsko-bystrickej píly činí 2,750.000 Kč, Čierny Balog 3,793.000 Kč, Štiavnička 730.000 Kč. Z toho robotnícke mzdy obnášajú: Baňská Bystrica 233 Kč, Čierny Balog 192 1,053.000 Kč, Štiavnička 220.000 Kč. Výlohy na 1 m3 reziva v Baňskej Bystrici 342 Kč, Čierny Balog 222 Kč, Štiavnička 189 Kč. Priemerne docielená cena odpredajná za 1 m3 Baňská Bystrica 233 Kč, Čierny Balog 192 Kč, Štiavnička 194 Kč. Tu hneď vidíme, aký je rozdiel medzi cenami výrobnými a odpredajnými. Aktívna je jedine Štiavnička, na ktorú sa stále poukazuje, že vraj to môže robiť, poneváč dováža plavené drevo a že je to lacnejšie než v Baňskej Bystrici. Ale, že by mal byť tak veľký rozdiel medzi plaveným a neplaveným drevom, to nechápeme, poneváč cena suroviny za 1 m3 je v Baňskej Bystrici 90 Kč, v Čiernom Balogu 30 Kč, v Štiavničke 15 až 40 Kč. To je nemožné. Zrezané bolo kulatiny v Baňskej Bystrici 17.540 m3, Čierny Balog 38.072, Štiavnička 8.133 m3.
Ale teraz by som chcel poukázať, aký bol celkový výrez: V Baňskej Bystrici 46%, v Čiernom Balogu 44%, v Štiavničke 47% reziva. Tak sa hospodári. Prosil by som pána ministra zemedelstva, trebárs máme povedomie o tom, že v rozpočtovom výbore prisľúbil, že dá nariadenie a že prísne nakáže riaditeľstvám, že kolektívne smluvy s delníctvom uzavierať musia, ale vzdor tomu nariadeniu pána ministra riaditeľstvá dodnes nehnuly prstom. Prosil by som, aby pán minister s najväčšou rozhodnosťou prikázal týmto pánom, aby kolektívne smluvy boly uzavrené s delníctvom. To je šialenstvo, jestli kto tvrdí, že jestli bude s delníctvom uzavrená kolektívna smluva, že vznikne deficit. Deficit je v tom, že páni nedovedú hospodáriť. Pán Kriška pred válkou bol šéfom stavebného oddelenia, keď mu nehorelo, keď vedel, že republika existuje, prihlásil sa v Rusku do légií. Prišiel z Ruska domov, stal sa riaditeľom a dnes všetci odborníci, ktorí sú tam, poukazujú, aké veľké škody sa tam dejú na úkor štátu. Taký pán by mal byť poslaný na tie miesta, kde by sa naučil riadne jednať a hospodáriť. Trebárs že ten pán riaditeľ je Slovák a Slovák som i ja, predsa nemôžem hájiť takých ľudí, ktorí v štátnej správe na svojich miestach sa neosvedčujú a svojim hospodárením spôsobujú veľkú škodu štátu.
Vážená snemovňa, musím upozorniť na jednu vec. Ako som upozornil a ako som uviedol, tak sa tieto veci tiež majú. To sú faktá, a vážená snemovňa sa môže o tom presvedčiť. Ministerstvo orby by malo mať otázku konsolidácie pomerov Slovenska lepšie na zreteli a otázke exponovaných úradníkov, ktorí dosadení sú na zodpovedné miesta, venovať väčšiu pozornosť. Na Slovensko nepatria exponenti politických strán, len úradníci, konajúci správne svoje povinnosti a čistého mena. Teraz sa dovedáme, že minister orby zamýšľa presadiť z Podkarpatskej Rusi Frankenbergera, ktorý sa znemožnil po prevrate v Prahe, šarapatil v Podkarpatskej Rusi, kde sa znemožnil a teraz sa má stať odmenou za prácu pre agrárnu stranu pri voľbách v Podkarpatskej Rusi vedúcim úradníkom referátu ministerstva orby v Bratislave. To je hotový škandál a minister orby musí nahliadnuť, že Bratislava nie je a nemôže byť smetiskom, kam by sa vyvážal nepotrebný kvas úradníckeho sboru na Slovensku sa neuplatňujúci. V záujme pokoja medzi zemedelským delníctvom, veľkostatkármi a zemedelskou výrobou je treba, aby na zodpovedných miestach, akým je vedúce miesto referátu ministerstva orby v Bratislave, bolo obsadené človekom, požívajúcim dôvery a nie človekom, ktorý je pred očima celej verejnosti profanovaný tak, ako dr. Frankenberger, známy z aféry Laufer - Frankenberger.
Nemôžem prejsť bez povšimnutia, aby som nepoukázal na to, kam vedie nezamestnanosť. Dokladom toho je osobná neistota okolia Rimavskej Soboty, kde potulujú sa skupiny lupičov, ozbrojené puškami a revolvery, ktorí sú nabarvení a za bieleho dňa prepadajú občianstvo. Obyvateľstvo Vyšnej Pokorádze, Slov. Záhoria, okolia Tornaly a Hrkáča bolo prepadnuté a obrané o všetko, čo sa sobrať dá. Jedna žena na pustatine Ilonahalom ľaknutím zomrela. U Oždian vynútili si lupiči od veľkostatkára dve vykrmené kravy, ale potom odohnali ešte 13 kráv. Ľud je zastrašený, četníci konajú síce obchôdzky, ale to je nedostatočné. Obyvateľstvo nemá zbrane a nemôže sa brániť. Tu nepomôže žiadne výnimečné opatrenie, poneváč ľud bojac sa msty, neprezradí útočníkov. Tu pomohlo by, vynímajúc lupičov z remesla, rozprúdenie práce v Hnúšti, Likieru a v baniach Rimamuráňskej spoločnosti.
Kontrola živnostenských inšpektorov je nedostatočná. Živnostenská inšpekcia je na Slovensku priamo mizerná. Úrazy sú na dennom poriadku a pp. živnostenskí inšpektori idú vždy za vecou, až sa stane nešťastie. V trnavskej zápalkárni stane sa každý týždeň niekoľko popálenín, ale živnostenský inšpektor prezrie si továrňu až vtedy, keď je to uverejnené v novinách, ktoré ho vyzývajú, aby konal povinnosť. V škrobárne v Bolerázi pracujú školou povinné deti, o tom p. inšpektor nevie. Na Trnavsku máme tisíce nezamestnaných, ale prácu a chlieb týchto berú deti. A p. inšpektor zakročil až po vyzvaní v časopisoch. Preto treba živnostenskú inšpekciu vybudovať riadnejšie a potom možno žiadať od inšpektorov svedomité konanie povinností, akými sú dodržovanie zákonnej pracovnej doby a ochrana mladistvého robotníctva, čím zmenšil by sa počet úrazov a tiež nezamestnanosť. To vzťahuje sa tiež na poľnohospodárstvo, kde panujú nie práve najideálnejšie pomery.
Pri tejto príležitosti, vážená snemovňa, chcel by som poukázať na jedno. Je potreba, aby rozšírenie železničnej trati Hronská Breznica-Baňská Štiavnica sa už stalo skutkom. Preto dôrazne žiadame vybudovanie predovšetkým normálnej trati Hronská Breznica - Baňská Štiavnica. Prevedenie tejto práce odstráni nezamestnanosť v Baňskej Štiavnici a okolí, lebo pri stavbe dráhy najde prácu celé nezamestnané robotníctvo tohoto kraja. Výstavbou dráhy zabezpečí sa podklad zpriemyselnenia mesta a okolia. Zároveň by som pri tejto príležitosti prosil p. ministra financií, aby zamýšľaný plán o rozšírení tabákovej továrne v Baňskej Štiavnici stal sa skutkom.
Slávna snemovňa! Prichádzam ku koncu. Na začiatku svojej reči prehlásil som svoju pevnú vieru v náš socialistický program, ktorý plní iba svoju historickú úlohu a ide cestami pozitívnej práce za ideálmi svojho programu. Účasť našich zástupcov vo vláde a celá politika sociálnej demokracie od prevratu je viditelným znamením, že robotnícke hnutie je si vedomé svojho poslania a cieľa a snaží sa v záujme robotníckej triedy plniť na najodpovednejších miestach svoj úkol. Pre nás je účasť v správe tohoto štátu ťažkou povinnosťou a žiadnou zábavou, ako to niektoré z opozičných strán na ľudových shromaždeniach hlásajú. Je povinnosťou, ktorú diktujú pomery, za ktorých naša mladá republika sa vyvíja. Československé sociálne demokratické robotníctvo túto svoju povinnosť v republike chápe. Jedine s jeho vôľou a s jeho súhlasom učinili sme v záujme robotníckej triedy tak, ako sme učinili, že sme vstúpili do vlády. Jestli hlasujeme pre rozpočet, činíme to nielen v záujme štátu, ale tiež v záujme tej triedy, ktorá nás sem k plodnej práci poslala. Štátu dávame podmienky života. Štát má povinnosť pomáhať pracujúcemu ľudu a človeku k dôstojnej jeho výžive, lebo náš štát a ľud je jedno a totiež. (Výborně! Potlesk.)
Předseda (zvoní): Slovo má dále p. posl. Hausmann.
Posl. Hausmann (německy): Slavná sněmovno! Ministerstvo veř. prací vydalo nedávno knížku vypravenou pěknými obrázky, v níž se podává zpráva o tom, co toto ministerstvo v minulých pěti letech vykonalo. Ve spojení s kap. XX. chci něco pověděti, co ve zprávě schází, co však pro dělnictvo má zvláštní význam.
Kapitola "Ministerstvo veř. prací" je jedna z nejvýznačnějších pro činné a tvořivé lidstvo, zvláště v této době, kdy úpadek národního hospodářství ještě dlouho není odstraněn. V krátce vyměřeném čase není možno promluviti dopodrobna o nejdůležitějších položkách, a chci se tedy zmíniti jen o jednom případě, prve než přistoupím k svým vlastním vývodům. Moji klubovní kolegové poukázali ve výborových poradách na to, že i při této kapitole jistým oblastem republiky bylo zvlášť nadržováno, kdežto jiné zcela zjevně byly zanedbávány. Ukázáno na to, kterak zvláště s vybudováním labských vodních cest pod Litoměřicemi v dřívějších státních rozpočtech bylo macešsky nakládáno a že je tomu tak i nyní, že pro vybudování přístavů a překladišť v Ústí n. L., Rozbělesích a Loubí není vůbec žádných nebo jen velmi málo peněz na snadě Pan ministr veř. prací při výborových poradách, dotýkaje se této výtky, poukázal k tomu, že rozpočet v tomto smyslu byl sestaven proto, ježto za dob starého Rakouska právě této labské tratí byla dávána zvláštní přednost. stanovisko, jež zní velmi podivně. Všichni zajisté budete věděti, že v Československé republice stalo se přímo státní zásadou, odstraniti vše, co připomíná staré Rakousko. Ale odůvodnění pana ministra veřejných prací stran vybudování vodních cest připomíná velice staré Rakousko, poněvadž tam zpravidla při všech vládních opatřeních scházela podmínka rozumu a národohospodářské nutnosti, nýbrž všecko tam bylo děláno převráceně, poněvadž se tam vládlo podle zásady: "Rozděl a panuj!": a zdá se, že i zde důkladně usilováno o napodobení. Podle mého osobního nazírání objevil se tu pan ministr veřejných prací jako starý Rakušan, že nemůže býti ideálnější a skvělejší. Toto československé rakušáctví působí pro dělníky v německých krajích nezaměstnanost, působí pro tisíce německých dělníků krátkou dobu pracovní, vyvolává vystěhovatelství, opuštění domoviny a rodiny. Dalo by se to snadně dokázati. Pan ministr veřejných prací není bohužel s tímto československým rakušáctvím osamocen. Na podobné zjevy ukázali již řečníci z mého klubu.
Musím, jak již praveno, mnohé pominouti, ale na jedno zvláště ukázati. Pamatuji-li si dobře - aspoň se to čtlo v "Prager Presse" - prohlásil pan generální zpravodaj o státním rozpočtu, že je radostno, kterak se autorita úřadů pozvedla. Jak to s autoritou úřadů venku vypadá, chci zde na několika krátkých příkladech uvésti v známost. Podle § 34. nařízení ze dne 17. prosince 1920, čís. 667, týkajícího se zadávání státních dodávek a prací, je vykonávající podnikatel povinen, aby především zaměstnal dělníky domácí, je povinen, aby platné kolektivní smlouvy dodržel, jakož i ovšem především, aby při státních pracích šetřil všech zákonitých norem, ustanovení o ochraně atd. Podle § 5. zákona o podpoře nezaměstnaných jsou mimo to podnikatelé povinni, aby všecka uprázdněná pracovní místa ohlásili. Jak se to právě u státních staveb provádí, mohlo by se na tisících případů dokázati. Jen jeden křiklavý případ chci zde uvésti, a to při stavbách úřednických příbytků v Žatci. Stavbu provádí stavitel Ferdinand Rudolf z Prahy. Zákonitých ustanovení nebylo tam šetřeno. Intervence odborovou organisací a sociálně-demokratickými důvěrníky proto podniknuté byly bez výsledku. Naproti tomu vynutila firma, která tyto státní stavby prováděla, na dělnících hanebné prohlášení proti odborovým organisacím a proti německé sociálně-demokratické straně, prohlášení, jež pak v listu státem subvencovaném "Deutsche Abendzeitung" v Žatci bylo uveřejněno, kterýžto list se vůbec velice namáhal, aby všecka darebáctví, jež se na této stavbě udála, veřejně kryl.
Jsou to zejména dva zřízenci firmy, kteří tu zvláště byli činni, kterým tam také mimochodem zdánlivě - zdali podle rozkazu nebo dobrovolně, není mi známo - bylo zastupovati českou státní myšlenku. Jeden z těchto pánů - chci vám jen ukázati, jací poctivci to jsou - inženýr Oppl upláchl firmě s 72.000 Kč a účetní Milaberský s 32.000 Kč. O mnoho-li stát při této stavbě byl podveden, dosud zjištěno nebylo. Bylo však zjištěno a ministerstvo veřejných prací se již o tom dovědělo, že při této stavbě byly vedeny dvojí knihy. (Posl. Kaufmann [německy]: Dvojité účetnictví!) Ano, dvojité účetnictví, jedno pro firmu samu a jedno pro zúčtování se státem, veřejností atd. Dobrý materiál byl započítán, špatný upotřeben, vůbec nedodaný materiál jako dodaný zanešen do knih a jiných krásných věcí více. Konalo se pak již množství komisí na stavbě, nad výsledkem tohoto zkoumání byl však, alespoň dosud, prostřen plášť křesťanské lásky k bližnímu. Stát je arci podveden, to je očividno, ale úředníci, pro které byl dům zbudován, budou se musiti stěhovati do domu ze špatného materiálu ledabyle postaveného. Ale jinak nepotřebuje veřejnost o tom ničeho věděti. Nejhezčí však ještě přijde. Firma požaduje nyní po tomto docela očividném podvodu zvýšení kdysi stanovené sumy stavební o 20%, ano firma je při tom tak drzá a uvádí jako příčiny, že byla nucena zaměstnati domácí dělníky, tito prý vykonali příliš málo a proto prý je zvýšení stavební sumy nutné. Toto tvrzení je nepravdivé. Tam nalezl jen malý zlomek domácích dělníků vůbec zaměstnání a ještě dnes pracují tam cizí dělníci. Ale i kdyby toto tvrzení odpovídalo pravdě - protože i to je založeno v národním směru, aby se mohlo ministerstvu říci, že německý dělník je příliš líný a že firma tím příliš mnoho ztrácí, proto prý potřebuje zvýšení - také se to neshoduje, ježto z docela nepatrného procenta domácích dělníků většina byla národnosti české. Tedy firma neuhodila na to, nač aspoň uhoditi chce. Je to jen záminka, aby si tento příplatek zajistila. Při známých událostech, o nichž teprve v poslední době tak často bylo hovořeno, není žádné pochybnosti o tom, že firma požadovanou částku skutečně dostane.