Místopředseda dr. Hruban (zvoní): Prosím o klid! Nevyrušujte, pánové!
Posl. Hancko (pokračuje): Veľactené Národné shromaždenie! Toto veľmi početné sdruženie, táto veľmi silná slovenská organizácia šla iste s trpkým presvedčením z Prahy, že nám je Praha nepriateľská, že my v Prahe nemáme vlastne čo hľadať, lebo nás tu ako posledných otrokov a cudzincov na posmech držia, že nás môžu odplieskavať, oflinkovať a odfackovať. Za to pánu ministrovi som sa pekne poďakoval a toto je mojou povinnosťou vzpomenúť. Alevo, prosím, je to vladárenie v republike? Na Slovensku je učiteľský spolok. 6000 a voľaktorých učiteľov máme na Slovensku. Z týchto majú Maďari, ako som práve včera čítal, prez 1660 organizovaných členov; mimo to má zemský slovenský učiteľský spolok 3000 členov. A tento zemský učiteľský spolok je najstarší, jediný od prevratu založený kresťanský spolok, a preto, že je na rýdze slovenskej a na kresťanskej báze postavený, je všetkým možným spôsobom pánom ministrom potieraný? Preto ani pán minister, ani školská vrchnosť, školský referát v Bratislave, keď ho pozveme na valné shromaždenie, ani na toľko nedrží zapotrebné, že by odpovedal na tú pozvánku. Ale keď pokrokársky spolok, počítajúci len niekoľko desiatok ľudí, ho pozve, týmto prípis pošle pán minister a vyšle aj zástupcu, školského referenta. Tak prosím, v tomto ohľade, myslím, že je toto favorizovanie natoľko očividné, že Slováci, pozitívni kresťania budú vedieť voči tomuto režímu ako majú ďalej pokračovať. Každého člena, ktorý je v našom spolku sdružený, nech je to ten najväčšmi vynikajúci spisovateľ, potierajú všetkými možnými prostriedky. Mali sme v Nitre redaktora slovenského učiteľa, snáď málo redaktorov takých je v republike, že v piatom roku republiky dostal definitívne menovanie. Máme v Košiciach správcu slovenskej školy, Karla Murína, ktorý zorganizoval vlastne ešte v Maďarsku, po prevrate v Košiciach slovenskú školu a túto školu spravuje, ale dosiaľ definitívy nedostal. Máme podovné prípady v Dolnom Kubíne a mohol by som niekoľko sto takýchto prípadov uviesť, kde straníckosť pána ministra a vládneho režímu je tak eklatantná, že to až poburuje ľudí na Slovensku.
Lebo je to náboženská snášanlivosť, vrchnostenská spravedlnosť a nestrannosť, keď sa pán minister kochá, keď pokrokové spolky štvú proti katolíckej cirkvi, proti Rímu, proti náboženstvu, proti cirkevným školám na Slovensku a nevie sa o právnu bezpečnosť náboženskej slobody pán minister demokratickej republiky postarať?
Ďalej je paritný zákon číslo 274. z r. 1919, ktorý hovorí, že dokiaľ sa neprevedie jednostajná trvalá úprava právnych sväzkov učiteľov obecných a meštianskych škôl na všetkých zemiach československého štátu, platí pre Čechy, Moravu a Sliezsko tento zákon. Vládnym nariadením však bude určené, kedy majú tieto ustanovenia tohoto zákona platiť i v ostatných zemiach československého štátu. (Výkřiky posl. Boboka.) Ja sa tedy úctive pýtam pána ministra, on veľmi dobre vie, a všetci činitelia, ktorí paritný zákon robili a tvorili, že paritný zákon platí pre všetko učiteľstvo celej republiky. Republika našla učiteľstvo v Čechách, učiteľstvo zemské, obecné učiteľstvo a myslím, že voľačo menšinového školstva je tu na Slovensku štátne a cirkevné. Na všetky ostatné kategorie v republike je tento paritný zákon rozšírený, ale v šiestom roku republiky na neštátne slovenské učiteľstvo dosiaľ nie je rozšírený. (Posl. Bobok: Lebo sme jeden národ!) Pán minister povedal, že zhotovuje sa návrh a že sa to legislatívnou cestou bude riešiť, ale zvláštnym nariadením má byť určené, kedy má byť položené ustanovenie a platnosť tohoto zákona i v ostatných zemiach republiky. Ja sa pýtam, kedy bude prevedená jednotná a trvalá úprava týchto právnych sväzkov, ktoré dosiaľ prevedené neboly. Prečo pán minister nebol tak láskavý a podľa spravedlnosti, ako v rozpočtovom výbore bolo hlásané, nedal rozšíriť tento zákon i na Slovensko? Cirkevní učitelia sú na Slovensku po 5. rokoch existenčne potieraní na kultúrny škandál a hanbu tejto republiky. Tento rok od 1. februára za 6-8 mesiacov nedostávali títo nešťastníci, tých 75% učiteľov, platu.
Mnohí ešte, pane ministre, ani dnes nedostávajú platu, ačkoľvek vo smysle paritného zákona sú im požitky s mimoriadnou drahotnou výpomocou do výšky štátnych učiteľov doplňované. Prez to však dáva sa im táto podpora len vtedy, keď pánu ministrovi sa zapáčilo alevo v akej miere sa pánu ministrovi zaľúbilo. Na príkl. pán minister školstva vládnym nariadením, inšpirovaným pod č. 380, učinil odvislým týmto učiteľom požitky od zkúšky, a to tým, ktorí do 1. apríla zkúšky nesložili; máme ale zákon, ktorý zabezpečuje učiteľstvu zkúšku složiť do konca tohoto roku. A pán minister predstihne zákon č. 276 a svojim vládnym inšpirovaným nariadením pekne krásne vypovie, že títo učitelia na cirkevných školách nemajú na požitky právo, lebo zkúšky ešte nesložili, a dosiaľ môžu zkúšky skládať.
Ale pôjdeme ďalej, ako on potiera tých našich ubožiakov! Pán minister má takú moc v Československej republike, že výnosom vie zmeniť vládne nariadenie (Výkřiky slovenských ľudových poslanců: A zákon!) a zákon. Vládnym nariadením č. 380 predstihnul pán minister zákon č. 276 o zkúškach a vládne nariadenie č. 88/1923 zrušil výnosom č. 60, a tu povedá, že týmto nešťastným, vlastne ozaj reakcionárom, 75% učiteľstva, tým neprísluší tento zvýšený drahotný prídavok. Čo je tu najzajímavejšie, on toto vládne nariadenie vydal v máji alebo v júni, ale zpätne začal strhovať platy od 1. januára 1923, kdežto v právnom štáte iným štátnym zamestnancom sa požitky napred majú ustáliť.
Nuž toto je, prosím, svevoľné vladárenie pána ministra. Je toto skutočne právna anarchia, a niet v tom iného tajomstva, ako snaha o rozvrátenie slovenského školstva, ktoré sa vám dosť dobre darí, ale môže to mať veľmi smutné následky pre nás oboch.
Dnes na Slovensku opýtajte sa 5 tisíc učiteľov, čo im patrí, jestli dostali, čo im patrí, ani jeden vám, pane minister, neodpovie. Učitelia sú závislí od ľubovoľnej klasifikácie inšpektorov a závislí od ľubovoľného zakročenia a zasahovania školského referenta na základe týchto informácií. Pokrokári, neverci, denuncianti, centralisti sú favorizovaní na všetky strany, roduverní Slováci, národovci kresťansky smýšľajúci sú potieraní všetkými prostriedky. Je to kultúrny vandalizmus, pánovia, keď vyhladovaním, perzekúciou neštátneho cirkevného učiteľstva chcete naladiť toto učiteľstvo proti cirkevným školám. To je kultúrny vandalizmus. Odkladáte stále definitívnu úpravu ich pomerov, vždy dosiaľ každý minister riekol: Už sa návrh chystá v jaseni, v jaseni riekol: Chystá sa na jare, a na jare riekol: Chystá sa v jaseni. Pánovia, rušíte si auktoritu a s tohoto miesta prehlašujem, že žiadnemu ministrovi viac neverim, poneváč som už bol toľkokrát zklamaný, že už by bol blázon, kdo by na ministerské slovo niečo dal. (Souhlas.) A týmto si, pánovia moji, rušíte auktoritu sami, auktoritu štátu i auktoritu zákonov. My sme boli už toľkokrát oklamaní, podvedení, že toto dovolil som si prehlásiť a stojím na tom. Aký vliv chce mať vláda na Slovensko, akú auktoritu si chce zadovážiť, keď, prosím, disciplinárne vyšetrovanie na akékoľvek denuncované malichernosti je zavádzané. Jednoducho ho suspendujú, zastavia mu všetky požitky nehľadiac na to, jestli má 4 alevo 5 detí a nechajú ho bez disciplinárneho vyšetrovania 2 až 3 roky. To je humanita? To je barbarské kynoženie živlu slovenského, keď vieme, že každá disciplinárka má byť v smysle zákona za 3 mesiace zakončená. Kde je spravedlnosť? Máme starých učiteľov, ľudí, ktorí 45, 48 až 50 rokov účinkujú, ktorí vyučili našich inšpektorov, našich biskupov, našich všetkých predných národných mužov, a títo len za to, že na cirkevných školách účinkujú, nemajú toľko zásluhy a uznania v republike, aby dostali slušnú penziu. Penzionujú ich na základe maď. zákona. Palicou podopierajúc a klesajúc musí učiť ešte 48-50 rokov svojho pôsobenia. Nechcú im dať penzie, ako dali učiteľom systému rakúskeho všetkým. (Posl. Bobok: Sme jeden národ!) Áno, sme vraj jeden národ, ale povedz, prosím, že môžu mať penzie podľa maďarského zákona, a to je, prosím, satyra osudu, že majú byť penzionovaní podľa maďarského zákona, ktorý dnes ani v Maďarsku neplatí. Či to nie je poburovanie proti republike, keď sa vyplácajú penzie podľa maďarského zákona? Nuž či títo maďarskému štátu slúžia? Či sa nepestuje i edentizmus, keď tomu učiteľovi podľa starého maďarského zákona chcejú penziu vymerať? Nie dľa zákonov republiky, ale dľa zákona maďarského?
Či to nie je skutočné barbarstvo, keď žilinský učiteľ, menuje sa Móric Kropáčy, je nútený ďalej slúžiť, ač už slúži 48. rok, poneváč vláda československá sa nepostarala, aby rozšírila penzijný zákon i na týchto učiteľov? Starí učitelia penzisti boli u vás, pane minister, i u predošlých pánov ministrov i pána prezidenta, učitelia, ktorí boli vlastne učitelia národovci pred prevratom, dnes, v šiestom roku republiky ešte musia hladovou smrťou odchádzať s tohoto sveta. Chceli ste zaslepiť oči verejnosti 3 tisíc korunovou jednorazovou výpomocou, ktorú ste im na 3 roky dali, ale o zákon rozšírený na učiteľov staropenzistov uhorského systému, ktorí pôsobia na cirkevných školách, ste sa nepostarali, teda na Slovákov, len preto, že učinkovali na cirkevných školách.
Merá sa vraj rovnou mierou v 6. roku republiky, ale Slovákom dajú 3 roky slov. výhody a českým kolegom, ostatným, prosím, jednu platovú triedu a dve stupnice, to je najmenej 14 rokov postupu, je to rovnosť a spravodlivosť?
A teraz pozrime, ako sa rozširuje na Slovensku kultúra, poneváč tu v Prahe sa len o tom hovorí, že Česi prichádzajú na Slovensko rozširovať kultúru. Poprvé všetci pánovia viete, že hymna slovenská je "Hej Slováci", nikdy sa nespievala "Hej Čechoslováci", a dnes ju zakazujú, ba keď učitelia na svojich shromaždeniach, povedzme, ako pieseň si túto hymnu zaspievajú, už ich niektorý inšpektor vyšetruje, ako sa opovažujú vo svojej oslobodenej vlasti svoju milú hymnu zaspievať, ktorá im je najmilejšou.
A potom, ako vládny režím rozširuje a napomáha rozširovanie škôl. Pýtam sa pána ministra, koľko škôl - snáď ktorý je v tejto veci dobre informovaný, bude nazpamäť vedieť - koľko ste ich od prevratu na Slovensku vystavali? Vidíte, pánovia, že seba sami klamete. Máte cirkevné školy, tieto chcete zrušovať, a štátnych škôl nechcete stavať. Cirkevné školy musia sa rozširovať a keď si štátnu podporu žiadajú na rozšírenie tried, dva roky to trvá, než ich žiadosť od školského referátu v Bratislave prijde do Prahy a učiteľom je slávna vláda ochotná vzhľadom na ťažké financie dať plat od prvého januára 1923, keď títo učitelia účinkovali predtým už dva alevo pol tretieho roka.
Takto napomáhate rozširovať kultúru na Slovensku. Obec Nový Grov žiadala si od samého prevratu štátnu školu, má 156 detí. Neviem, či je tá štátna škola už dnes vystavená, ale s tohoto miesta počúvame len samé špintanie na cirkevné školy, ktoré výučbu obstarávajú, ale keby ste ich nemali, tak by ste o tej československej kultúre ani hovoriť nemohli, poneváč by ste žiadnych škôl československých nemali, keď ste ani jednu ešte nevybudovali.
Prosil by som pána ministra - však on chodieva do Podkarpatskej Rusi - aby prišiel tiež raz do žilinského reálneho gymnásia alevo do niektorej strednej školy na Slovensku pozrieť, ako za 6 rokov republiky sa vláda postarala o písanie slovenských učebníc a koľko ich vydala pre slovenské školy. Vydala snáď slovenské logaritmy, ale pre vážne predmety ako na pr. historia ich vôbec niet. Na žilinskej reálke pre VII. tr. je literatúra napísaná po slovensky, ale pán profesor rozkázal užívať české učebnice.
A ako rozkvetá tá slovenčina? Mladí profesori, ktorí prijdu na Slovensko, povedajú, že oni sa nemusia učiť po slovensky, kdežto v prikazujúcom dekrete je každému uložené, aby sa naučil slovensky čo najskôr. Starší profesori sa naučili slovensky, mladí sa učiť nechcú. V žilinskej reálke hovorí profesor žiakom, keď slovensky odpovedajú v 6. roku republiky: "Nežvaňte! Mluvte po česku!" Tak ďaleko sme dospeli v šiestom roku republiky.
Alevo podívajme sa na iný prípad. Podívajme sa, ako sa podporuje žilinská reálka. (Posl. Dubický: Uveďte jména!) Pomenoval som žilinskú reálku, to snáď stačí, alevo obráťte sa potom na mňa a ja vám meno sdelím za pol hodiny.
Keď vidíme na vratislavskú univerzitu príliv českých bratov, nemáme nič proti tomu, ale prosím, akým právom sa priberajú z Prahy alevo z Čiech do učiteľských prípravieň, keď máme mimo svojich dosť exponovaných detí, i ktoré samozrejme tam musia študovať, majú byť vrané do tých učiteľských ústavov v prvom rade Slováci. Máme Slovákov, ale prosím, priberá sa z Čiech takým počtom, že Slováci sa potom veľmi prísne klasifikujú a na základe zlej kvalifikácie ich odstrkujú, lebo že vraj nie sú schopní ísť do učiteľskej prípravne. Toto je v praxi.
Teraz pohľaďme, ako sa rozširujú slovenské knihy na Slovensku, ako naša vláda vypomáha písanie slovenských učebníc. Máme jedného dobre známeho, veľmi skromného spisovateľa, ktorý bol po prevrate členom revolučného Národného shromaždenia, Jozefa Siváka. Teraz je inšpektorom. Napísal dve veľmi šikovné učebničky pre ľudové školy "Krátku nauku o hospodárstve" a "Mierovedu". Človek by si myslel, keď číta prípis pána ministra, v ktorom tieto dve knižky vykazuje zo všetkých slovenských škôl, že v republike sa už aj s mierovedou a hospodárskou vedou môže búriť proti republike.
Ale podívajme sa do hlbky veci. Malý školský zákon bol vynesený pre celú Československú republiku a v dôvodovej zpráve je toto povedané. § 19 výslovne hovorí, že "se ruší starší zákony, jen pokud novějším ustanovením odporují. To ovšem nelze říci o III. hlavě i zák. článku XXXVIII. z r. 1868 a ustanoveních s tím souvislých, poněvadž tato zákonná látka o autonomii církevních škol na Slovensku nynější osnovou není vůbec normována."
Cirkve majú autonomné právo na Slovensku, v tomto prípade cirkev katolícka je to, že má právo ustanoviť svoju osnovu, vyučovaciu reč a - prosím pekne - i učebnice, a teraz pán minister Bechyně jednoducho na základe snáď nejakého protištátneho písania zakazuje mierovedu a učebnicu o hospodárstve. Teraz pozrime, ako sa uplatňuje malý školský zákon, ako sa uplatňuje ten zázračný školský zákon v Československej republike. Týmto zákonom bola rozšírená školská dochádzka na Slovensku predbežne na sedem rokov, ale už dva roky existuje tento malý školský zákon a k jeho novým predmetom dosiaľ riadne vládou schválenej učebnice nieto. Ustálili predmet bez učebnice. Tak je to, keď minister je laikom. Rozvrh je už nový, ale osnova nejestvuje. Ale niet ani schválenej príručky. Vidíme len, prosím, že vláda i vydala prevádzajúce nariadenie k ručným prácam a občianskej nauke a čo sa stalo? Pri rozšírení škôl na sedmitriedky je treba rozšíriť i školu, ale pán minister na to zabudnul. A zabudnul hneď i učiteľov rozmnožiť, ako to samo sebou vyžaduje.
A, prosím, k ručným prácam tiež pán minister zabudnul sa postarať o krtie toho, že by tie školy boly k tomu vystrojené. Jednoducho na tých istých stoliciach, v úzkych miestnostiach, hrá si dieťa s pilkami, nožami a neviem akým nástrojom, ba čítal som v českých novinách pred týždňom, že ktorýsi chlapec preklal sa, a poneváč nebolo postarané hneď o lekára, - slávna vláda vydáva len zákony a nariadenia - chlapčisko bolo mrtvé len preto, že nebolo dostatočne o ochranu postarané.
Viďme, aké ovocie doniesol tento malý školský zákon za veľmi maličký krátky čas. V Bratislave sa to minulý týždeň, zdá sa mi, stalo: Dieťa napľulo otcovi do očí, dieťa vypľazilo jazyk na svoju učiteľku minulý týždeň, máme najmodernejší vynález v republike: 13ročné matky a 15ročných otcov v škole, pohlavné nemoce rastú i u 12ročných detí, zpustlosť, sebevražda je na dennom poriadku, miesto prísnej otcovskej disciplíny školskej zakoreňuje sa jedine protináboženská stranícka štvanica, smer k rozvráteniu náboženskej duše dieťaťa, osvetové prednášky dnes výlučne dejú sa na Slovenku exponovanými protináboženskými smery. Áno, my sme toho náhľadu, že občianska nauková výchova v tomto jej znení a v tejto jej forme, ako je dnes, úplne zbankrotovala v školstve. Teraz, prosím, i vážni učitelia sa zaoberajú tým, že je to zbytočný predmet, poneváč nemáme pre laickú výchovu žiadnej pôdy - to je poprvé - a podruhé dá sa to do čítaniek pekne vložiť a môže sa zaviesť kresťanská mravouka, ako bola dosiaľ a nie na rozloženie terajšieho kresťanského svetonázoru a druhá čiastka sa môže zaviesť ako občianska nauka, ústavoveda. (Tak je!)
Z tohoto predmetu, ktorý skutečne len na rozloženie kresťanského svetového názoru a rozloženie náboženskej duše dieťaťa smeruje, treba vymiesť to, čo je s náboženskými pravdami v odpore, škola - neviem či v Čechách - ale na Slovensku je popri tomto všeliakými písačkami natoľko zbyrokratizovaná, že dnes-zajtra dospejeme k tomu, že učitelia musia pisárov držať, aby mohli ovládať písomnosti v školách.
Nemravné písomnictvo na Slovensku dobre rozbujnelo. Pánu ministrovi, keby bol tak ochotný toto zavrátiť, ako bol ochotný potierať cirkevných učiteľov, boli by sme za to veľmi povďační. (Předsednictví převzal místopředseda dr. inž. Botto.)
Reformu stredných škôl forziruje pán minister školstva Bechyně. Nivelizáciu stredoškolského učiva zamýšľa a nepomyslí, že je to útok na základy všelijakej kultúry a možnej súťaže na poli vedeckom. Ja by som odporučoval pánu ministrovi, aby sa do takých vecí, ktorým hádam len odborníci môžu lepšie rozumieť, neplietol a aby sa to nedialo za kulisami, ale ako veľmi dôležitá vec pred verejnosťou. Pán minister nech nechá túto vec na odborníkov, aby to za istý čas medzi pedagogmi vyvrelo a dozralo, ale ja by som radšej doporučoval, aby prišiel na Slovensko pozrieť, keď deti prichádzajú z vonkova do škôl v ohromných zástupoch, ja by som prosil pána ministra radšej o to, že by sa postaral o nejaké konvikty pre tie deti, ktoré z dedín musia prichádzať v raňajších hodinách a musia sa povaľovať po ulici atď. atď.
Rád by som sa dotknul jednej veľmi citlivej otázky, ktorá nás v budúcnosti bude veľmi zaberať, čo bude s hyperprodukciou inteligencie v republike. Dosiaľ nemáme vyriešenú v republike ešte otázku žobrákov a ja sa bojím, že behom 4 lebo 5 rokov budeme mať proletárov, inteligentov-žobrákov, o ktorých sa nebudeme vedieť postarať. Naša stredná škola, prosím, leje inteligenciu, meštianka detto a ja sa bojím, že zvlášte z meštianky vystúpivší živel ohrozí práve bezpečnosť poriadku. Lebo dosavádna meštianska škola nám nielen nevychováva deti pre život v smere hospodárskom a priemyslovom, ale vychováva ich len za akýchsi panákov, a poneváč v Československej republike i na Slovensku ľudia radšej šli za pisára a za podriadeného sriadenca, obávame sa, že jestli v tomto smere bude vedená slovenská meštianska škola v budúcnosti, nebude mať kto chytiť kladivo do ruky, nebude mať kto chytiť pluh do ruky, poneváč škola nie je vedená v tom smere, ako by mala vedená byť.
My žiadame na Slovensku v prvom rade právnu otázku neštátneho školstva vyriešiť na základe kultúrneho, slobodného, historického vývinu a nie násilne. Dovrú ľudovú školu si žiadame, ale nie strannícku soc.- demokratickú. Žiadame smer praktický zaviesť do škôl, ale nie smer, ktorý nám proletárov-inteligentov nafabrikuje. Kultúrne snaženie dosavádneho vládneho smeru smeruje k rozvráteniu historického školstva na Slovensku. Toho dôkazy však som už doniesol. To je násilné vraždenie slovenského národného ducha, je centralistickým duchom vedené a všetkými možnými dnes už nie zjavnými snáď, ale tajnými spôsoby smeruje na rozvrátenie nábožného ducha a rýdzej mentality Slovákov. Takto vyzerá naša sloboda v 6. roku jestvovania Československej republiky. Preto sa čudujú a exponovaní Česi na Slovensku hovoria: Na Slovensku sa "sakramentsky" ťažko pracuje. Nečudujte sa, keď tá práca, ktorá sa donáša na Slovensko, neprilne k národu slovenskému a práve proti jeho smýšľaniu, jeho citu a zvykom sa berie a vynáša. Za Maďarska sa vraždil národný duch slovenský pod názvom pansavizmu, dnes pod falošným heslom maďarónstva a pokroku vraždia slovenskú rečovú, národnú a náboženskú slobodu slovenského národa. Pokrokoví pánovia, ktorí na Slovensko prišli, mysleli si ako pán posl. Ulrich, že ako keď kohút na smetisko prijde, že prijdú na Slovensko a začnú rozhravávať a hladať klenoty, brilanty; chceli rozsiať semená kultúry a pokroku, chceli pripútať Slovensko takýmito pokrokárskými zlatými nitôčkami k Prahe, ale miesto pripútania svojimi ostrými pokrokárskými pazúry vyhrabali obrovskú prepasť v Československu medzi Slovákmi a Čechmi.
Pán minister hovoril, že radšej obetuje štát, než by mal pripustiť cirkevné, náboženské školy. My ako Slováci, v ktorých náboženstvo v krvi žije - keď bez náboženstva ani Slováka považovať nemôžeme - my odpovedáme pánu ministrovi: keď je mu tak lacný ten štát - my mu to prajeme, poneváč musí sa zodpovedať pred druhými, keď tak lačno predáva republiku; ale my zase v tom páde, jestli by sa to skutočne malo splniť, čo pán minister povedal nemeckej deputácii, ako výstrahu povedáme, že sme presvedčení, že keby na Slovensku pokrokárstvo, nevera mala zmôcť a prevládnuť slovenský živel, že prv sa to Slovensko odtrhne od Prahy, než by sa to podarilo. To je háklivá strunka v Československu a zvlášte u nás.
My tiež - poneváč sme pozitívisti a nie negatívisti, ktorí rozvracajú - pridržiavame sa slova Portálisa, bývalého ministra Napoleonovho, ktorý po terore Robespierra a Dantona, ktorí po 10 rokov organizovali laickú nevereckú školu, keď ten teror padol, prehlásil Napoleonovi, keď sa ho tázal, na akej úrovni stojí francúzske školstvo a výchova: "Táto výchova, ktorú som prevzal od Robespierra a Dantona, stojí na stupni nuly. Ale, pánovia, ja som presvedčený, že je to preto, že pri vyučovaní sa nevychovávalo a vo výchove nebolo náboženstvo. Preto to bolo marné." Nieto ešte toho pedagoga, ktorý by bol vynašiel, že by vyučovanie mohlo byť bez výchovy a pozitívne vyučovanie bez náboženstva.
Veď sám váš najväčší pedagog, Komenský, ktorého aj my tiež veľmi ctíme, lebo bol pedagogom pozitivizmu, uznal, že veda, jestli do našej školy neverec vstúpi, a nech neverec do našej školy nevstúpi.
Je to ironia osudu, keď v 6. roku jestvovania Československej republiky práve školský minister tej republiky drtí a nohama šliape najsvätejšie výchovné zásady najlepšieho pedagoga Komeniusa. My sme, prosím pekne, za náboženskú školu, za pokrok v smere kresťanskom, nikdy sa nevzdáme týchto ideálov, v národnom ohľade rýdzej slovenskosti sa nezriekneme, slovenský národ nezradíme. A ako pán minister povedal, že nech radšej zahynie štát, než ako by mal zaviesť náboženskú školu, tak my replikujeme s tohoto miesta, nech radšej zahynie štát, jestli by mala neverecká, atheistická škola na Slovensku zavládnuť. A radšej nech zhynie štát, jestli by český národ rukami nevercov mal zavraždiť a vykynožiť slovenský národ zo Slovenska, poneváč národnosť našu nikto nám nesmie vziať, dokiaľ žit budeme. (Potlesk ľudových poslanců slovenských.)
Místopředseda dr. inž. Botto (zvoní): Slovo má ďalej pán posl. dr. Lukavský.
Posl. dr. Lukavský: Vážená sněmovno! Letošní rozpočet ministerstva školství a nár. osvěty jest o 20 milionů nižší než loni. Z toho je viděti, že škrty, provedené z důvodů úsporných v rozpočtu na příští rok, postihly i rozpočet ministerstva školství, tedy tam, kde to působí jistě nejbolestivěji. Já chci ve specielní debat připojiti několik poznámek k jednotlivým kapitolám, a to nejen s hlediska finančního, nýbrž i s hlediska širšího, zákonodárného a správního.
Ke kapitole o vysokých školách připojuji toto: Bylo by chybou, kdyby naše správa školská náležitě nerespektovala požadavky, týkající se vybudování studia inženýrského, stavitelství vodohospodářského a kulturního při české technice v Praze. Jde o to, aby naše správa školská v boji o samostatnost a rovnocennost tohoto oddělení měla pečlivě na mysli veliký význam tohoto studia u nás, aby pamatovala na to, jak toto odvětví, založené před 30 lety na naléhání českých kruhů zemědělských, svou cílevědomou prací si vybudovalo respekt v cizině. A je spravedlivo, aby naše vysoké učení technické v Praze mělo náležitě vybudována všecka oddělení specielní, jichž moderní technika žádá. Vodohospodářský a kulturní odbor má veliký rozsah učebný, vodní úpravy, meliorace půdy, zdravotní techniku, kanalisace, vodárenství, zřídelnictví, lázeňství atd. Toto studium právě se zřetelem k požadavkům nové doby by zasluhovalo plného samostatného vybudování, jak to výslovně bylo přislíbeno ministerstvem školství výnosem ze dne 30. července 1920. Konstatujeme, že toto oddělení právoplatně trvá, jak dokazují příslušné položky v jednotlivých rozpočtech posledních let a jak dokazuje to, že by muselo býti zrušeno zvláštním zákonem podle zákona ze dne 19. ledna 1922. Dosud však toto oddělení zrušeno nebylo a je nutno, aby v organisaci vysokého učení technického bylo s ním zacházeno tak, jako s ostatními odděleními. To se však neděje. Je to viděti především na tom, že toto oddělení nemá vlastního samostatného děkanátu a že v počtu učitelů, jakož i v rozsahu předmětů je oklešťováno, místo aby s rozmachem tohoto oboru technického speciální učební stolice byly rozmnožovány. Zřizuje-li naše správa školská na vysokých školách různé výzkumné ústavy, dílny a pod., musí také přihlédnouti k požadavku zřízení státního výzkumného ústavu pro vodárenství, kanalisace a jiná veřejná technicko-hygienická zařízení. Náklady na tento ústav jsou sice dávány do rozpočtu již od roku 1920, ale ústav dosud zřízen nebyl.
Rozpočet vysokých škol na rok 1924 byl snížen o 31 1/2 milionu, tedy proti roku 1923 o celých 22%. Toto snížení se odůvodňuje tím, že loni a minulá léta byly věnovány větší položky na vybudování našich vysokých škol, ale nutno uvážiti, jak veliký počet posluchačů na našich vysokých školách studuje; jest jich na 25.000 a z nich 5.000 cizinců. Dále z čísel rozpočtových vychází, že všechny české a slovenské vysoké školy mají bez výjimky rozpočet daleko menší pro příští rok, než měly letos, za to však německé vysoké školy mají rozpočet vyšší. (Slyšte!) Pražská německá universita má rozpočet vyšší o 317.000 Kč a německá technika v Brně o 375.000 Kč. (Slyšte! Slyšte!)
K nedělnímu článku o rozpočtu vysokých škol dostalo se mi na můj dotaz z ministerstva školství a národní osvěty informací v tom směru, že rozpočet ministerstva školství a národní osvěty na rok 1923 obsahoval 72·10% výdajů osobních a 27·90% výdajů věcných, při čemž zde nebyly preliminovány tak zvané nouzové výpomoci pro státní zaměstnance. Tyto nouzové výpomoci musily býti zařazeny do řádného rozpočtu na rok 1924 a zvýšen tím preliminář všech oborů, takže na úspory v osobních požitcích nebylo možno pomýšleti a bylo tudíž nutno ušetřiti vše, co se zpravidla ušetřiti muselo a dalo ve výdajích věcných. Tyto základy pro srovnání osobních výdajů na rok 1923 a 1924 jsou různé. A dále se konstatuje, že úspora ve věcných výdajích vysokých škol jde na vrub výdajů mimořádných. Ministerstvo připomíná, že řádné výdaje věcné činily v rozpočtu na rok 1923 25·77% a stouply roku 1924 na 28·17%.
Dále se podotýká, že úspory v jiných oborech našeho školství jsou mnohem bolestnější a že věcné výdaje jinde jsou vyměřeny ještě skromněji.
Uvádíme i tento hlas naší správy školské podle zásady, aby byla také slyšena druhá strana. My chceme věřiti, že naše správa školská nemá v úmyslu brzditi rozvoj našeho vysokého školství, jsouc si dovře vědoma, co naše vysoká školství pro kulturu národa znamenají. Bohužel, některé cifry, zvláště srovnáme-li české a německé vysoké školství, pokud se týče počtu žactva a jiných věcí, nás zarážejí. Ve středním školství je celková řádná potřeba vyšší proti potřebě povolené na rok 1923 o 31 milionů korun. Tato vyšší potřeba nevznikla pouze tím, že byly do řádného rozpočtu zařazeny nouzové výpomoci, nýbrž také tím, že vyrostly třídy při neúplných ústavech a že byly zestátněny střední školy české. Tak na př. střední škola zestátněna v Českém Brodu, Jaroměři, Strakonicích, Přívozu, Znojmu - tam německá reálka - v Českém Těšíně atd.
S povděkem kvitujeme, že české střední školy byly konečně zestátněny. Připomínáme však, že dosud učitelé středoškolští nedostali zvýšené odměny za přespočetné hodiny a vícepráce za druhé pololetí škol. r. 1922/23. Remunerace za přespočetné hodiny z doby předpřevratové nejsou v žádném poměru k honorování vícepráce v jiných oborech podobné práce duševní a nejsou v poměru k dnešnímu honorování ani práce hmotné. Nelze se diviti roztrpčení učitelů středoškolských, vidí-li, že přibráním přespočetných hodin za dnešního nedostatku učitelstva pomáhají udržovati život středních škol, že tímto způsobem to přijde státu laciněji, než kdyby musil ustanoviti náležitý počet učitelů podle rozsahu učebných hodin. A přes to výše remunerace je taková, že snad není nikde jinde podobného případu. Důvody, které platily pro zvýšení remunerací za první pololetí školního roku 1922 a 1923, platí ve stejné míře i pro pololetí druhé. Je nanejvýš žádoucno, aby tato otázka již jednou byla spravedlivě a definitivně upravena, ježto dosavadní stav, nebéře-li se už zřetel k učitelům, není nikdy ku prospěchu školy.
Je též spravedlivo, aby již jednou byl uspokojivě rozřešen oprávněný požadavek učitelů středoškolských započítáním let před zkouškou do postupu v duchu prováděcích nařízení k zákonu o propočítání služebních let. Je pravda, že tu je zákon o započítání maximálně dvou let suplentských do postupu, avšak na druhé straně nemožno přehlédnouti, že tu jde o službu analogickou, o níž zákon mluví, na niž se má vzíti zřetel při definitivním ustanovení. Učitel bez zkoušky po absolvování studia učitelského musí konati svou učitelskou povinnost jako zkoušený, vypomáhaje školské správě v největší nouzi, kdy není zkoušených učitelů. Služba tato má jistě význam pro další učitelskou způsobilost, na což zákonodárce v zákonu o započítání let před definitivním ustanovením právě má zřetel. Profesorů starších, u nichž nebyla započítána do počtu služební léta před zkouškou, jest už dnes málo, a možno vyhověti jejich žádostem individuelně právě podle zásady prováděcích nařízení, že tu jde o službu analogickou, zvláště když v jiných oborech se započítávala často služba, která ani zdaleka není v poměru k definitivní službě státní, jako je tato.