Předseda (zvoní): Slovo dále má pan posl. dr. Juriga.
Posl. dr. Juriga: Slávny sneme! Mám-li k tomuto predmetu pohovoriť o príčinách nezamestnanosti a hospodárskej krizi a biedy našej Československej republiky, necítim sa byť k tomu povolaný, abych hovoril o Čechách alebo o Morave, bo vy sami najlepšie znáte vaše boľasti. Nechcem sa miešať a nemiešam sa do vašich českých vecí, lebo máme dosť boľastí a starostí s naším Slovenskom, s jeho biedami, núdzami a starosťami. My všetci Slováci - a ja tvrdím - bez rozdielu strán, či kto patrí k republikánskej, malorolníckej a zemedelskej strane, a či patrí k socialne-demokratickej strane, či ku komunistickej strane, trebárs aj ona z taktiky patrí k t. zv. štátootravným stranám, - sme presvedčení, že Slovensko ide v ústrety ožebračeniu. Hrozná tragedia zastihla Slovákov, keď naši Slováci z prepjatej ideálnosti, z národnej lásky, chcejúc sa v dobách revolučných oslobodiť z maďarského jarma, dôverujúc v bratskú lásku Čechov, bezpodmienečne a s otvoreným náručím pripojili sa k Československej republike, bez toho, že by boli priniesli papier a čo bolo v Pittsburgu napísané a smluvené s pánom prezidentom pod záväzkom čestného slova a smluvami medzi dvoma národmi, že to na papieri neobnovili a že do tej doby ani jedného Čecha na Slovensko nepustili, dokiaľ by Česi naše podmienky o autonomii Slovenska neboli podpísali. Mali sme tú moc a boli by sme ich prinútili; tu je naša hrozná vina, vina lásky bratskej, vina dobromyselnosti, vina poctivosti, ideálnosti. A tým väčšie je naše zklamanie, že za národné ideály, za národnú lásku, istú mieru rečového oslobodenie vtiská nám do ruky miesto berle štátnej moci berlo žebrácke preto, lebo česká imperialistická politika, politika českého kapitalizmu pražského a vôbec českého, na základe prirodzenosti kapitálu samého, inšie žiaľ Bohu nemôže robiť, ako ožebráčiť Slovensko. Tu je tá tragédia medzi nami, že nevidím možnosť vyrovnania po dobrom, lebo bárs sme dva bratia - ja brat a brat - často môže podviesť brat vlastného brata: Neber mi moje, abys' zbohatnúl, lebo medzi bratmi môže byť boj triedny, boj vykorisťovateľa a vykorisťovaného. Vykorisťovateľ, starší brat, pod heslom tútorstva a maloletosti vykorisťoval svojho mladšieho brata, ožebráčil ho, a keď mladši brat prišiel na stupeň plnoletosti, na raz zbadal, že milý bratríčok ten majetok, ktorý on ako tútor má v rukách, má zapísaný v pozemkovej knihe na svoje meno. A malý bratríčok, ktorý sa mu len lichotil, keď vyrastol, videl, že vo vlastnom dome není pánom, lež že sa mu prisťahoval pod heslom bratstva jeho starší brat a tak využitkoval bratskú lásku v prospech svoj sobecký, v prospech svojho bohatstva.
Slávna snemovňa! Ja tak jasne, jako dvakráť dva sú štyri, vidím tú priepasť, tú žebrotu, do kterej nás ženie český imperializmus, český kapitál. Neni to prehnanosť. Často si myslím, že škoda vám mluviť, lebo je chýrna česká lebka a tvrdosť, že sa upne a nedá si hovoriť a zaslepene a márne jej vyprávaš, ťažko s ňou hovoriť. Ale pre uspokojenie nášho svedomia je to našou povinnosťou. Dixi et salvavi animam meam. Hovoril som, povedal som a zodpovednosť za následky neni na nás; naša bieda, naše slzy na hlavách vašich, na hlave českého kapitalizmu, hlave českého imperializmu a na vačku, na plnom mechu českého kapitalizmu.
Dívajte sa, slávna snemovňa! Sám prezident 15. decembra nám hovoril následovne: český priemysel prevzal 80% rakúskeho priemyslu a musí sa - abych se vyjadril vaším slovom - priemysel Československej republiky "odbourat". Ja myslím, že predsa len platí, ako som to ja sfixíroval, to prikázanie tej českej lásky podľa reči prezidentovej v reprezentačnom dome pri jednoročnom jubileu našej republiky, keď hovoril pán prezident, že ako pomôžeme najlepšie Rusku? Hovoril takto: "Rusům nejlépe pomůžeme, jestliže pomůžeme sami sobě." Pán prezident je typ český, je vrchol. Čo znamená v tejto vete: Pomôcť druhým? Pomôcť sebe. Kto je tvoj blížny? Tak bych odpovedal po česky: "Můj bližní jsem já sám sobě." A ako pomôžeme nášmu blížnemu? Nášmu blížnemu najlepšie pomôžeme, "jestliže pomůžeme sami sobě." To je ten výkvet, kristalizácia intelektualizmu a kapitalizmu vášho, vaše západníctvo. Ale vy ináč nemôžete robiť, lebo to je prirodzeným príkazom toho egoizmu intelektuálneho. A keď sa ten velkopriemysel má "odbourať", nuže, vy budete napred český priemysel "odbourávat"? To by ste boli sprostí. Toľko rozumu máte, že najprv budete "odbourávat" na Slovensku, tam to zaobalíte do hesla, že je to židovsko-maďarský priemysel a podnikatelstvo. A tak to zaobalíte do vlasteneckého hesla, aby sa zrušil konkurečný podnik na Slovensku a potom aby prišlo teprve na český priemysel. Vy potrebujete novú Bosniu, kde nieto podnikateľskej konkurencie, kde by ste mali odbytište pre vaše priemyselne veci, Baťa pre svoje zlé boty, kde by ste odbyly staré, na novo nalíčené pluhy a tie handry z Brna, kde by ste to tomu Slovákovi poslali ako do Afriky, aby to draho kúpil. Následkom toho prirodzená vec je, že kapitál český nemôže sniesť spolužitie slovenských podnikov. Ovšem, vy povedáte, že je to židovsko-maďarský kapitál. Je jedno dobré slovenské porekadlo a myslím, že sa tým židia neurazia, keď to poviem: Nehľaď na psa, ale na to, či je pes. Nehľaď na žida, ale na to, či je žid.
Ten žid, a povezme, i ten váš Maďaron tomu slovenskému robotníkovi dáva chleba. A keď vy pod heslom vlastenectva odbúravate podniky slovenské, žebrácku palicu tisknete do ruky slovenskému robotníkovi; a jestli hovoríte, že je to židovsko-maďaronský kapitál, myslím, že menšiu moc v Čechách židia nemajú, ako na Slovensku a podobne i bratia Nemci. Tak bych myslel, že Česi sú iba prokuristi v tej kapitalistickej kancelárii, ktorú ovláda česko-nemecký kapitál. Židovský a maďaronský priemysel - to sú len fráze pre také deti, ktoré sa dajú ohlušiť vlasteneckými frázami, ale dnes žiadny dospelý človek takýmito vlasteneckými frázami predsa nedá sa do mecha nahnať. Také vlastenectvo si môžete nechať, to sme my už prežili, čo vlastenectvo, a novým zákonom o ochrane republiky darmo budete stavať sochy Nabuchodonozorovi. Nepokloníme sa pred ním, nebudeme sa klaňať Nabuchodonozorovi, heslom vlasteneckým, pod ktorými sahá na vaček a na chlieb slovenského človeka.
Slávna snemovňa! To je príroda českého kapitálu. On to ináč nemôže robiť, ináč bol skutočne proti sebe a sám seba by ožebračoval. Ejhľa, to je jeden dôkaz, ktorý z prírody českého kapitalizmu a imperializmu vyplýva, že slovenský priemysel musí byť zničený. A prakticky to sami dokazujete krok za krokom. Jel som tieto dni mimo Krompachy. Voľakedy tak krásne priemyslové miesto to bolo: krásnych 8 komínov tam dýmalo, boly tam krásne robotnícke domečky a krásne oblečení delníci, a zvlášte v sobotu bolo vždy veselo. Ale jel som tam pred niekoľkými týždňami v sobotu: Len jeden komín dýchal tak ledabyle ako keď človek umierá a z úst mu ide posledná para, ako keď vydáva posledný dech a potom zostane mrtvý. A tie robotnícke domečky drieve tak krásne, ako kanárčie klietky, sú roztrhané. Videl som tam v sobotu asi 6-7 robotníkov stáť na stanici, boli vyzábli a otrháni; smutný to obraz, ako na cintorine. Ale tam na cintorine vidíme aspoň krásne z kameňa vystavené pomníky, tu a tam kvety a upravené cestičky, ale Krompachy sú cintorin smutný, cintorin biedy a hladu robotníctva. A ako že by ste mohli podporovať Krompachy, dať ím roboty, aby Vítkovice prišly v nivoč, aby vítkovickí robotníci robili komunistické pokusy? To je prirodzené, že ste objednávku, ktorú chceli dať Krompachom za 30 milionov korún, aby na chvíľu tam robili, dali pánom z Vítkovíc, ktorí prišli a uchytili to pekne a Krompachy umieraju hľadom ďalej. Vítkovice a Krompachy, to je obraz budúceho Slovenska.
Prakticky to tak ďalej robíte. "De mortuis nil nisi bene" - ale to bola jedna chyba vašeho doktora Rašína, že vyhnal valutu vysoko - ja viem, prečo to robil: z národného smeru, vraj, aby zdvihnutím valuty tie podniky, ktoré vraj nie sú v našich rukách, prišly v nivoč. A tak ich konkurenciu, ktorá je nám nebezpečná, zničíme a podniky, za laciné peniaze ich koupiac, budeme mať pekne v rukách. Pri tom ovšem zapomínate zase na toho robotníka, na toho Slováka, na toho chudiaka. Je to, jak riekal bývalý minister dr. Rašín tým nožiarom zo Spiše, keď prišli žalovať: "Cožpak, když vy na niveč vyjdete, přijdou za vámi druzí!" Pravda, prijde český priemysel, prijde "Ausschußware" z Čiech, a ako špinavá voda z rieky rozlieva sa po lúkach, bude sa hrnúť priemysel a všelijaké tovary zo zemí historických do Slovenska, do Bosnie, do obsadeného územia. A to iste, slávna snemovňa, umelým spôsobom ukrutne a nemilosrdne sa prevádza.
Podívajte sa, prosím pekne, na tarify. Železnice majú tak upravené tarify, že je na Slovensku o 50% dražší dovoz tovarov, ako v Čechách. Konštatované je to z najúradnejšieho miesta, z tak vysokého sboru, ako je spolok slovenských priemyselníkov, že z Prahy do Košíc prijde tovar lacnejšie, ako zo Žiliny do Košíc. To je fakt! A prečo sa robia také tarify? Aby Slováci museli kupovať z Prahy a nie doma, aby Česi, český kapitál, českí podnikatelia ešte i tehle, piesok, drevo a podobné dovážali z Čiech do Bratislavy. Tak sa, prosím, na príklad dovážajú tehle z Moravy, ač okolo Bratislavy je veľa tehelieň. Prečo? Pretože z Moravy prijde dovoz lacnejšie než furmanka v samej blízkosti Bratislavy.
Ako vidíte, slavná snemovňa, tarifovou politikou ničí sa slovenský priemysel. Ale nehovorte - znovu to tvrdím, - že to snáď židovsko-maďarónsky kapitál; lebo keď takéto továrne spadnú, pochovajú slovenského robotníka. To isté mluvil i Sonntág - a pravdu mal: "Potrebujeme zo Slovenska suroviny, potrebujeme lacné výrobné sily, lacných pracovníkov a Slovensko ako dobré odbytište." Tu neni možno, aby slovenský priemysel mohol obstáť, aby slovenský robotník nevidel, že musí príjsť na žobrotu. To dobre vidia sociálni demokrati, že na príklad mali húfy malých robotníkov pri prevrate, a dnes jedni idú do ľudovej strany za autonomiu bojovať, - vidia, že i ten pes má svoju búdu a nepustí do nej nikoho a tak i ten slovenský národ by mal mať svoju krajinu, do ktorej Angličan, z Galície z Bosny a ktokoľvek z Afriky alebo Austrálie by nedoliezal pod heslom bratstva, aby mu chleba ujiedal - a druhí, zúfalejší a hnevivejší, stávajú sa komunistami, ale nie takými patrioty-komunistami, ako ku príkladu Šmeral, u ktorého sa trochu zrcadlí, že by sa rád doškrábal k pánu Šrámkovi za ministra (Hlas: O to komunisté nestojí), ale slovenskými komunistami, - a to tvrdím so žiaľom, a do istej miery mňa to bolí, lebo nie som priateľom násilnej revolúcie, - ale slovenský robotník zo dňa na deň sa stáva väčším a väčším revolucionárom a stávajú mu zo dňa na deň ideálom ruské methody. Vy ho prinútite a doženiete do toho zúfalstva takýmto spôsobom. Neosoží tu zákon na ochranu štátootravných strán. Boli cisári, boli Habsburkovia, boli väčší chytráci, mali väčšiu moc, mali väčšie vojsko, tradíciu a neosožil im taký zákon, ktorý vy z hrobu Rakúska, z hrobu Maďarska prinášate ako veniec na hlavu Československej republiky a týmto zákonom chcete korunovať pána prezidenta dra Masryka.
Předseda (zvoní): Prosím pana řečníka, aby se v řeči trochu mírnil.
Posl. dr. Juriga (pokračuje): Ďalej, slávna snemovňa, prakticky takto to dokazujete. Na Slovensku platí zákon ešte z Uhorska, že podniky majú byť zúčastnené štátnych dodávok. Ja som raz videl, keď mala byť mobilizácia, dodávky kýmsi spôsobom sa to dostalo z vojenského ministerstva do rúk mojich tam som prezeral tie firmy, ktoré maly dodávať počas mobilizácie. Zo Slovenska nič. Ani tú čapicu neobjednali, ani onucu, nič neobjednali zo slovenských podnikov; ale veď ešte i ten český úradník, český človek dováža si krajčíra z Čiech, kraj dostane zadarmo kartu, v kancelárii odmerá šaty, a ani tí remeselníci, aní šustri slovenskí nič nemôžu zarobiť. Ešte i ten papier do tej kancelárie nechá sa v Prahe tlačiť, ani listový papier sa na Slovensku nekupuje, poneváč všetko je treba k väčšej cti a sláve macochy Prahy z Čiech dovážať. Z tých štátnych dodávok slovenský priemysel nič neobdrží, a prirodzená to vec, že musí hynúť, ale hynie pri tom i ten slovenský robotník. Dane sú o mnoho väčšie na Slovensku, tam sa neunifikuje. U nás platí sa 10 %ná dôchodková daň a tuná v Čechách len 2%-ná. Tam sa dr. Dérera p. dr. Markovič neusiľujú unifikáciu robiť! Tam nerobia unifikáciu, tam zadržiavaju hranice. Najväčší separatisti sú tam, kde treba dávať právo, rovnosť a chlieb Slovákovi. Je to na hraniciach Moravy a tu spravujú zo Slovenska osobitný kraj, keď treba viac trestať, ako je to v novom návrhu zákonna na ochranu republiky. V Čechách je to len priestupok a pre Slováčika, toho "blbého" Slováčika a pre Rusína, je to už prečin. Duplovaný trest Slovákovi, aby sa vedelo, že Československá republika rovnako miluje Slováka ako Čecha. Takto prosím sa to robí na celom hospodárskom poli. Na vnivoč musí prijsť na príkl. cukrový priemysel preto, že ako dane, tak všetky tarify, tak sú upravené, že slovenské cukrovary, slovenský cukrový priemysel musí utonúť, lebo český priemysel sa tam valí. Poviem na príklad tento prípad: bratislavský veľký mlyn v samotnej Bratislave nemôže predávať múku, stojí na kraji krachu a rozpadnutia, a prečo? Pretože Česi sú chytrí ľudia - ja to uznávam, ja to kvitujem ako vždycky - Česi si dodajú do Prahy a na Moravu z Uhorska, z Jugoslavie lacnejšie zbožie, trochu horšiu múku spravia, a šuch to do Bratislavy. Predávajú v Bratislave múku z Brna, z Prahy alebo z iných mlynov a slovenskí mlynári a mlyny musia na nivoč vyjsť. To sú tie chytráctva, ktoré sa zabaľujú do československého vlastenectva. To je tá jednota, ktorú tak rozumie český kapitalizmus, že tu sme dvaja: jeden brat Čech, druhý brat Slovák. Medzi nami jeden krajíčok chleba. Keď mi Čech povie: To je všetko jedno, Čech ako Slovák, ja zjiem krajíčok chleba, a ty, Slováku, buď ticho, lebo veď je to všetko jedno. To neni vše jedno, či krajíčok chleba na Slovensku zjie Čech a či Slovák. S tým sa náš človek neuspokojí, najmenej robotník.
Tak vidíte, slávna snemovňa, mohol bych ísť ďalej, ale neni na to času, je treba, aby ste to študovali.
Ďalej tu máme dovoz a vývoz. Na 30 až 40 tisíc vagonov dreva tam ležalo a hnilo. Dovoz, vývoz dávno na príklad z Čiech, Moravy alebo iných vecí sa už kotúľal v Nemecku, Bavorsku a teprve sa na Slovensku dozvedeli z cudzozemska, že môže niečo vyvážať z Československej republiky. Keď si niekto dobehnul do Prahy o nejaké vývozné povolenie, aby ho stal - to vše už v Prahe mali zrychtované - každý pohlavár má za svojim chrbátom nejakú firmu a tá mu radí. Zbožie je niekde naložené a jak príjde dovolenie, už tam ide. Dovozom a vývozom ničí sa Slovensko. Ale naposledy ničí nielen vecne, ale hrozne aj osobne.
Podívajte sa: Ja sa len toho obávám, to je mi skutočne ľúto, lebo uprímne chcem český a slovenský štát, ja sa uprímne obávam toho, že politika českého kapitalizmu a českého imperalizmu vzbudí u Slovákov túžbu za Uhorskom a za Rakúskom. (Výkřiky.) Prosím, ja sa toho obávam. Prečo? Počúvajte. (Výkřiky.) Vy to vzbudzujete. (Předseda zvoní.) Na príklad: Máme Pomoravskú dolinu. Pri Moravskej doline boli Slováci vždy najtužší a najpovedomejší Slováci. Môžeme tvrdiť, že boli najväčší priatelia Čechov. Jednoduchým dôkazom toho je, že v Moravskej doline, ako v stupavskom okrese, moravsko-svatojánskom a skalickom volili vždy Slovákov. Na príklad ja som bol zvolený v stupavskom, v súsedném okrese bol Palko Blaho. Vždycky tam bola ta najtužšia vojna s Maďarmi. Po prevrate tam sme sa opravdu objímali a bozkávali s bratmi Čechmi. Počúvajte, abych vám ten dôkaz predniesol. Mali by ste byť radi, že vám to niekto uprímne vyloží, takú prednášku vám drží, ako pán prof. Uhlíř filosofickou prednášku medzi profesormi. - Títo Slováci Moravskej doline čo potrebujú? Oni potrebuju absolútne vývoz pre svoje hospodárske a zelinárske výrobky do Rakúska. Není možno tento hospodársky život honiť smerom Prahy. Tovar im hnije. A to je následok toho, že my neovládame, my Slováci, naše hranice, že my nemôžeme riadiť náš dovoz a vývoz a styky naše s cudzinou, abysme mali aspoň hospodársku autonomiu, totiž tie hranice a mohli rozkazovať nad tým, kto smie do Slovenska prijsť, kto tam smie chleba jesť a či sa má vyvážať alebo dovážať. Následkom toho v Moravskej doline ľud na žebrotu vychádza. Ja sám, na príklad, musel som nechať na strome čerešne. Prečo? Doviezli Česi z Taliánska dva vagóny čerešieň a hodili ich na trh, cena padla dolu, oni potom lacno všetko skúpili, odviezli do Lundenburgu a z Lundenburgu preč s tým! všechno do Viedne. A tak ten Slováčik zostal "blbý" pred chytrosťou českou; ale on neni tak sprostý - ako vy to hovoríte, že je "blbý", - on má rozumu dosť, vidí dobre. Tak povstalo potom to porekadlo, - a to není žert - že, dokiaľ bolo "kezét csókolom" bolo chleba i pod stolom, odkiaľ je "má úcta", máme prázdne ustá."
To je ľudové porekadlo, ktoré povstalo pod vlivom tejto hospodárskej politiky. Vy žiadate od toho robotníka alebo roľníka taký ohromný idealizmus, aby on k vôli vašim frázam hladoval a bol žebrákom? To nemôžete žiadať. To nie: prius vivere, deinde philosophari, napred je potreba jesť a potom mudrovať a vyprávať o štátotvornosti a demokracii v republike. Tak ajhľa, slávna snemovňa, na priemyslovom poli bez autonomie iste čaká Slovákov žebrota. V prvom rade robotníkov priemyslových, tých sociálne demokratických. Robotníci to vidia nielen vecne, ale aj osobne. Keď oni vidia, že i osobne ku každej robote do takej Bratislavi ješte aj murárov a tesárov a eště i tých, ktorí maltu nosia, dodávajú z Čiech alebo z Moravy, ako mi hovorili na príklad bývalí soc. demokratickí robotníci z Malaciek, ktorí prišli pokánie činiť za to, že nás tam urážali, keď sme tam boli: "My slovenskí robotníci, keď Česi robia, bavia sa, pri pive sedia, my si môžeme cucať palec. To je naša budúcnosť, žiaľ Bohu, bez autonomie, to je budúcnosť slovenského robotníka. To keby ste nám uznali, že od Bratislavy až po Jablunku - nestálo by to tak mnoho - niekoľko tých pohraničných financov postaviť, a učiniť jeden zemský hospodársky úrad, aby tam na tých hraniciach revidovali, kto ide z Čiech na Slovensko: Si-li niečo hodného, môžeme ťa upotrebiť na Slovensku, si-li poriadný, múdry človek, áno, pojď nám pomáhať, ale si-li darebák, vykorisťovateľ, zostaň doma, ty nemáš na Slovensku čo biť a pohľadávať. (Posl. Kučera: To by vás tam nepustili!) Tá husa zagága, ktorá trafená. Tak vidíte, jestli nenastúpite túto cestu, iste v národe slovenském vzbudíte nielen ducha revolučného a nenávisť proti vykorisťovateľom, ale ja sa obávam, že ešte iné túžby, a že sa bude povedať, že za Maďarska bolo nám lepšie. To nehovorím to hovoril pán posl. Pocisk, sociálne-demokratický poslanec, on riekol: "Jak prijde, že za Uhorska robotník mal viac chleba než za Československej republiky?"
Jestli to takto vyzerá s robotníkom, čože máme hovoriť o remeselníkoch? Tí sú chudiaci teprv odbývaní, lebo ten český priemyslel s tými svojim "Ausschusswaren", s methodami, ako bývalé Rakúsko robilo s Bosniou, remeselníka chudiaka už dávno zničil.
Roľník? Škoda slova. Poviem vám príklad tiež na toho roľníka, jeden pád na ožebračovanie roľníka v prospech českého kapitálu. Z toho pádu môžte poznať celú methodu. Ako sa vám Čechom ľubi slovenské vínečko? Kde ktorý Čech na Slovensku, ktorý pred tým pil pivo, tak sa priučí víno, že pije lepšie než Slováci.
Podívajte sa, čo spravila vláda, čo spravil pán minister dr. Beneš? 150.000 hl vína dal doviezť z Jugoslávie za 150.000 hl piva. Prirodzená vec, že to si pekne vyčarovali, a samozrejme je, že si clo na vzájem odpustili. Za 1 hl piva českého dostal hl vína jugoslávskeho. Vyrobil si český kapitál, odpredal pivo a zničený je slovenský vinohradník, bo víno predať nemôže. Prijde financ, chce od neho peniaze. "Seberte si ho, vypite si ho, čo s ním robíť?" Také obrázky nastanú na Slovensku, ako bolo predošlý týždeň v jednej obci, že sa pekne dosťahoval na raz...
Předseda (zvoní.) Pana posl. dr. Jurigu žádám, aby skončil.
Posl. dr. Juriga (pokračuje): na jednom velkom drabiňáku doviezli sa 3 exekutori a 12 četníkov a chodili z domu do domu a brali celý ten ohromný drabiňák polštárkami a duchnami. To ten žid nespravil, ten Maďaron to neurobil, to len teraz sa tak robí na Slovensku s roľníkom.
Keby ste aspoň ten ľud pustili do sveta. Však si vzdychajú: "pôjdeme svetom, veď ti Česi hovoria: Nepotrebujeme Slovákov, my potrebujeme len Slovensko; pôjdeme tedy do sveta." Do sveta ich nepustia, nemôže ísť do Uhorska, kam chodil na roboty, na žatvu, kam murári chodili stavať, držia ho priviazaného, nepustia ho do Rakúska, pas mu nedajú, lebo musí napred finančné riaditeľstvo mu vystaviť vysvedčenie, zda zaplatil do posledného haliera svoje dane, a jestliže tú tisícikorunovú alebo viac stokorunovú daň nezaplatí, bude hladovať. Ja viem, prečo je taká politika: Keď budeš hladovať, prijdeš za lacino robiť do Čiech do továrieň a my potom pojdeme na to naše krásné, milé Slovensko!
Tak vidíte, slávna snemovňa, iste to je na Slovensku najhlavnejšia príčina hospodárskej kríze a nezamestnanosti. (Výkřiky). Keby sme mali našu, aspoň hospodársku autonomiu - veď to neni mnoho práva, - že by si sami Slováci mohli svojej výrobe rozkazovať, dovoz a vývoz upravovať, ľudí púšťať von, styky s Rakúskom a Uhorskom sami so svojimi hospodárskymi cly alebo hranicami mohli konať. Slovensko je sebestačné, slovenský priemysel by celkom dobre mohol robiť, keby ho neničil zbytočne český priemysel, lebo na Slovensku není toľko priemyslu, že by musel stáť, keby mal jediné odbytište Slovensko samo. Tí slovenskí robotníci by nemuseli hladovať, keby tam nebolo tých 20 až 50 tisíc Čechov, ktorí tú najjednoduššiu robotu tam robia. Medzi tými 300 policistami v Bratislave veľmi málo Slovákov je. Jestli ich bolo nekoľko, ti jsú samozrejme vysekýrovaní, nenechajú tam ani jedného. Ani na najjednoduššia robotu, hovoríte, nemáme našich ľudí. Máme ich a takej kvalifikácie, jak často ste na Slovensko dodali, že všelijaký pán s 4 triedami gymnázia je riaditeľom ústavu atď. Sami máme takých kvalifikovaných ľudí dosť a Slovák má vždy toľko rozumu, čo Čech, a predovšetkým takí, jakí na Slovensko prišli, a mohli by sme dodať i odinakaď, jak oni prišli z Galicie, Bosny, a Hercegoviny, odkial ich ako dobrých Rakušákov vyhnali, tých ste umiestili na Slovensku, riekli ste: Hybaj na Slovensko, buď tam riaditeľom atď.
Předseda (zvoní): Žádám pana posl. dr. Jurigu, poněvadž řečnickou lhůtu překročil, aby zakončil.
Posl. dr. Juriga (pokračuje): Tým končím a pravím, že bez autonomie prijde Slovensko na žebrotu, pripravuje sa duch revolucionársky na Slovensku, že ....
Předseda (zvoní): Volám pana posl. dr. Jurigu pro tento výrok k pořádku.
Posl. dr. Juriga (pokračuje): Prijímám. Preto prosím vás, vráťte sa, dokiaľ je čas, lebo bude pozde počítať na bratskú lásku, jestli Slovensku autonomiu nedáte. (Potlesk slovenských ľudovych poslanců.)
Předseda (zvoní): Slovo má dále pan posl. Beran.
Posl. Beran: Vážená sněmovno! Klub náš vítá debatu, která dává příležitost sdělení stanoviska zemědělského lidu dnešní hospodářské krisi.
Příčiny všeobecné nezaměstnanosti spočívají především v těžké krisi odbytové, a jednou z příčin této krise jsou jistě chyby, kterých se dopouštěl a ještě se dopouští náš průmysl. Většina průmyslu u nás draho rábí, o zvýšení a zdokonalení výroby nebylo u nás po celou dlouhou dobu vůbec pečováno. Průmysl v době největší konjunktury málo investoval a nestaral se o zdokonalení své výroby, vzestupem koruny pak stal se neschopným konkurence. Léčení krise průmyslové stálým zvyšováním cen doma a stavěním čínské ochranné zdi kolem republiky trvale průmyslu nepomůže a se stanoviska ostatních vrstev je tento postup také trvale nemožný. (Místopředseda dr. Hruban převzal předsednictví.)
Není možno, aby jednotlivé průmyslové podniky vyráběly třetinu nebo čtvrtinu jako před válkou a dosahovaly větších zisků než při plné výrobě, jak vidíme u celé řady odvětví našeho průmyslu.
Proto nutno řešiti otázku nezaměstnanosti netoliko na účet státu, ale nutno otázku řešiti také na účet průmyslu samotného. Není možno, aby průmyslový podnik, pracoval jen, dokud vydělává, a pak aby se staral o nezaměstnaného dělníka toliko stát. Risiko musí zde býti spravedlivě rozděleno. Vyplácení podpor v nezaměstnanosti musí býti omezeno na minimum, neboť je přirozenou povinností státu, aby co nejliberálněji vycházel vstříc při provádění nouzových staveb, kde používá se nezaměstnaných dělníků. Nesmí býti žádným byrokratickým aparátem zdržováno projednávání různých žádostí a dnešní řízení musí býti ještě zkráceno, aby řada nouzových staveb urychleně mohla býti provedena. Na místě podpor nutno stavěti a opravovati silnice a cesty, prováděti meliorace, regulace, stavby mostů, úpravu měst a návsí. Netřeba na různé úpravy žádati nákladné plány a rozpočty, ale nutno obcím, okresům a družstvům vycházeti co nejvíce vstříc. Lépe vždy, když hodnoty se tvoří, než když se učí lidé lenivosti. (Souhlas.)
Jinak nutno šetřiti. Podpory vypláceti tam, kde je to opravdu třeba, neboť jsou lidé, kteří celý život, ať je krise nebo nejlepší konjunktura, nepracovali, pracovati nechtějí a pracovati také za žádných okolností nebudou. Nemůžeme souhlasiti, aby se platily podpory při odvětvích, kde se při normálních poměrech v době zimní nepracovalo, na příklad ve stavebních oborech, kde zedníci a stavební dělníci z celých krajů jezdili na práci na jaře a vraceli se na podzim. Kde tento způsob po řadu let byl obvyklý, jistě není důvodu, aby se zavádělo něco jiného.
A nyní pokud se týká drahoty. Zemědělci mají nejvíce příčin naříkati si na drahotu. Na zemědělce nelze se dívati jen jako na producenta, ale také jako na velikého konsumenta výrobků průmyslových. Protestujeme proto, jestliže hlas náš není slyšán, jestliže na příklad při sestavování různých sborů konsumentských nedává se zastoupení v různých poradách a anketách také zemědělcům.
Zemědělci nemají příčiny obávati se kritiky kohokoli. Zemědělec pracoval po celý rok 1922, investoval do svého hospodářství drahé hospodářské potřeby, hnojiva, stroje atd. a za svoji práci a investice bral 30 až 40% mzdy z investic a práce, jež vkládal po celý rok 1922 do svého hospodářství.
Pánové, ptám se, který stav snesl by, aby snížila se mu pojednou mzda o 60 až 70%? Má-li kdo příčinu mluviti o drahotě nakupovaných potřeb, je to tedy v první řadě náš zemědělec.
Konstatuji, že v době, kdy náš zemědělec prodává obilí 50 až 60 Kč pod cenou světovou, jest odkázán kupovati své potřeby o 100 i několik set procent dráže, než tyto by mohl nakoupiti v okolních státech. Má-li u nás býti potírána drahota, upřímně prohlašuji, že stavíme se po bok všem, kdo drahotu potírati chtějí, a chceme upřímně spolupracovati k odstranění drahoty. Řešiti však problém drahoty jedině na účet zemědělství až ke snížení zemědělství, toho připustiti nemůžeme. Nelze hlásati stále u nás demagogickou politiku protizemědělskou. Jde o existenci zemědělství a v důsledku toho o celý hospodářský vývoj našeho státu. Naše zemědělství zatíženo bylo snesitelnými daněmi a dávkami. Tyto daně a dávky ve spojení s hospodářstvím obcí a okresů vedou ke katastrofě zemědělství. Není dnes úkolem vypočítávati různé tyto daně a dovoditi jejich neproveditelnost v zemědělství, prohlašuji toliko, že pronikavé snížení dávky z majetky a přírůstku na majetku a snížení nyní platných daní a přirážek je nutností, jejíž řešení nesnese odkladu.
Konstatuji zde v tomto zákonodárném sboru, že českoslovenští zemědělci přinesli a přinášejí pro svůj stát a pro ostatní vrstvy oběti, jak tomu není rovno v kterémkoli státě evropském.
Výroba zemědělská vydána je na pospas neobmezené konkurenci celého světa; k nám smí dovážeti obilí a mouku kdokoli bez povolení a beze cla, z Uher jako z Argentiny, od nás však na vývoz 1 q žita je nutné povolení ministra obchodu a ministra zásobování s doporučením ministra zemědělství. Pánové, toto neexistuje celém světě! To je přímo umělé ubíjení zemědělství.
Rozumné výklady, odborné posudky zde nic neznamenají. Naše veřejnost a pod tlakem této ministr obchodu a zásobování dají více na demagogické štvaní některého stranického listu, nežli na jakékoliv odborné výklady těchto otázek. U zemědělských výrobků volný dovoz, ale zakázaný vývoz, tedy proti zemědělství přímo násilí - a u průmyslu? Tam zase ochrana, která jde v mnohých směrech až do extrémů.
U nás máme netoliko vysoká průmyslová cla a mimo ně ještě vysoké jiné poplatky, ale u nás stále platí ještě t. zv. povolovací řízení a řada potřeb se k nám vůbec dovážeti nepovoluje. Kolem republiky postavila se čínská zeď na záchranu průmyslu a naši zástupci dělnictva z velké části podporují šílenou politiku, která trvání dnešního stavu prodlužuje. O paritě mezi zemědělstvím a průmyslem není řeči. Průmysl je hýčkané děcko, zatím co zemědělství stává se samo na sebe odkázaným sirotkem. V době, kdy náš rolník prodává o 1/3 ceny obilí pod paritu světovou, musí platiti vysoké clo na hospodářské stroje, nářadí a jiné potřeby, které chce pro svůj podnik, pro svoje hospodářství z ciziny k nám dovézti. Dělati protizemědělskou politiku ze zášti nebo vrozené nenávisti vůči zemědělství, je velmi krátkozraké a se stanoviska státu velmi škodlivé. Kam vede tato jednostranná politika průmyslu? Myslíte, že to pomáhá průmyslu? Nikoli. Jen zdánlivě a jen v málo případech. Náš průmysl musí z valné části počítati na domácí odbyt, na domácího konsumenta. Ten suchý chléb si musí nalézti průmyslník doma, ve svém státě.